Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoPr/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2615207265
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2615207265.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Z. XXX, právne zastúpený: JUDr. Mária Trylčová, advokátka, so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12, proti
žalovanému: Stanislav Cintula, IČO: 44 494 408, miesto podnikania Dojč 211, právne zastúpený:
Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s.r.o. so sídlom Trenčín, Jesenského 6431, o zaplatenie
mzdy a cestovných náhrad, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 27.
marca 2020, č.k. 9Cpr/1/2016-302, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti o zaplatenie 1.536,80 eur

s príslušenstvom m e n í tak, že žalobu zamieta.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 10,20%

III. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 20,50 eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.536,80 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 16.6.2015

do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, priznal žalobcovi náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania súd prvého stupňa
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku a uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 205,- € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 145 ods. 1 Zákonníka práce, ust. § 4
ods. 1, § 10 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ako aj ust. § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. , vecne tým, že žaloba bola podaná
dôvodne. Uviedol, že žalobca sa na súde domáhal zaplatenia mzdy a cestovných náhrad spolu v sume
3422,40 eur s príslušenstvom, o ktorej okresný súd rozhodol prvý krát rozsudkom zo dňa 16.02.2018,
č.k. 9Cpr/1/2016 - 206 tak, že žalobe v celosti vyhovel, proti čomu sa však žalovaný odvolal a Krajský
súd v Trnave rozsudkom sp.zn. 11CoPr/1/2019 - 255 zo dňa 20.08.2019 napadnutý rozsudok potvrdil
v časti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 574,40 € s príslušenstvom titulom doplatku na
mzde a sumu 1.311,20 € s príslušenstvom titulom cestovných náhrad, a vo zvyšku napadnutý rozsudok

zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Predmetom konania zostalo zaplatenie sumy
1536,80 € s príslušenstvom titulom cestovných náhrad (diét).3. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak ani po
doplnení dokazovania nedospel k jednoznačnému záveru, pre ktorý by nemal žalobe v zostávajúcej
spornej časti o sumu 1536,80 € s príslušenstvom vyhovieť. Súd uviedol, že žalovaný výšku uplatnených

náhrad nenamietal, bránil sa len tým, že túto sumu žalobcovi už vyplatil. Súd mal za nesporné, že
dňa 21.02.2015 o 10:52:14 hodine bola vybraná z účtu žalovaného suma 1540,- €. Súd opätovne
vypočul svedkyňu Y. I., ktorá zotrvala na svojej výpovedi, že tieto peniaze z účtu žalovaného, ku ktorému
mala prístup, vybrala ona, tvrdila, že peniaze odovzdala žalobcovi v stánku ovocia a zeleniny v Senici
v deň výberu, teda 21.02.2015, nepamätala si, ani približne, v ktorú dopoludňajšiu, či odpoludňajšiu

hodinu to bolo. Tvrdila, že peniaze odovzdávala v čase otváracích hodín v stánku, pretože tam chodili
zákazníci, stánok bol malý, celé to prebehlo medzi bedničkami, pultíkom a zákazníkmi. Súd vyhodnotil
túto výpoveď svedkyne ako nedôveryhodnú, pretože 21.02.2015 bola bez pochýb sobota s kratšími
otváracími hodinami, svedkyňa sa reálne nemohla v tento deň so žalobcom v čase otváracích hodín
stretnúť tak ako uviedla, pretože dňa 21.02.2015 bol žalobca v zahraničí v Belgicku. Podľa listinného
dôkazu s názvom Zadané symboly zemí, kde začína a končí denná pracovná doba, druhý vodič,

ktorým bol žalovaný, je zaznamenaný s nástupom do práce o 1:37:00 hodine. Sám žalovaný potvrdil
vo svojej výpovedi, že žalobca išiel domov svojím osobným motorovým vozidlom dňa 21.02.2015, jeho
karta vodiča zostala v tachografe a žalovaný zostal v Belgicku. Ak by aj žalobca hneď o 1:37 hodine
vyrazil na spiatočnú cestu na Slovensko, pri 12 hodín trvajúcej ceste by sa domov nedostal skôr ako
o 13:30 hodine, kedy stánok v sobotu bol už zatvorený. To, že svedkyňa peniaze dňa 21.02.2015

z účtu žalovaného vybrala, nie je bezpochybným dôkazom, že tieto peniaze žalobcovi aj odovzdala.
Žalovanému sa tak nepodarilo jednoznačne preukázať svoju obranu. Žalovaný na preukázanie svojho
tvrdenia navrhol ďalšie dôkazy, a to listinu označenú ako „Posledná upomienka - pokus o zmier z
09.03.2015“, v ktorej žalobca žalovaného vyzýva „k úhrade mzdy a diét v sume 1050,- € za mesiac
december a za mesiac január finančný rozdiel v sume 145,- €, čo je spolu 1195,- €“, ktorým preukazoval,

žesámžalobcažiadalzamesiacjanuár2015ibadoplatok.Ktomutodôkazumalsúdzato,žežalobcanie
je ekonóm, nemá právnické vzdelanie, a preto sa súd stotožnil s jeho argumentáciou, že nemusel vedieť
načopresnenárokmá,žiadanúsumuuviedollenodhadomaažnásledneskutočnúnárokovateľnúsumu
vypočítal jeho splnomocnený právny zástupca, ktorý ju tiež uplatnil v podanej žalobe. Súd sa zaoberal
aj ďalším navrhnutým dôkazom, a to protokolom Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 26.05.2015, ktorý v

bode 9 konštatoval, že „zamestnávateľ neposkytol cestovné náhrady zamestnancovi za služobné cesty
vykonané v mesiacoch december 2014 a február 2015“. Súd mal za to, že z protokolu nevyplýva, tj. ani
Inšpektorát práce Trnava nedospel k záveru, že by bol žalovaný žalobcovi vyplatil akékoľvek cestovné
náhrady, práve naopak uzavrel, že žalovaný ako zamestnávateľ nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust.
§ 145 ods. 1 ZP v nadväznosti na § 13 ods. 1 zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, pracovný

vzťah žalobcu a žalovaného vyhodnotil ako nelegálne zamestnávanie. A napokon žalovaný navrhol ako
dôkaz listiny preukazujúce, že voči žalovanému bolo vedené exekučné konanie, čo malo zdôvodňovať
prečohožalobcamalpožiadaťovyplateniediétvhotovosti.Kuvedenémudôkazusúduviedol,žejednak
žalovaný doteraz ničím nepreukázal, že ho o výplatu diét v hotovosti žalobca žiadal, čo neuvádzala vo
svojej výpovedi ani svedkyňa Y. I., ktorá uviedla, že ju žalovaný požiadal o výber peňazí, bližšie dôvody

neuvádzala. V tejto súvislosti si súd položil otázku, prečo žalovaný nevyplácal žalobcovi v hotovosti aj
mzdu, ak by sa chcel žalobca vyhnúť exekučným zrážkam. Z výpovede svedkyne N. R. vyplynul súdu
práve opak, pretože potvrdila, že po vyplatení mzdy za mesiace január a február 2015 v sume 336,71 €,
z tejto sumy po exekučných zrážkach prišlo na účet žalobcu len asi niečo cez 200,- € za tieto mesiace, s
ktorými hospodárila výlučne svedkyňa. Súd napokon uviedol, že žalobca prevzatie sumy stále popieral,

potvrdil, že podpis na listine je jeho podpisom, podpísal však len prevzatie výplatného lístka a nie to, čo
tam niekto dodatočne dopísal. Súd mal k dispozícii fotokópiu i originál predmetnej listiny. Na fotokópii
(č.l. 173 spisu) je uvedené : „Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal : nečitateľný podpis“, na origináli (č.l.
185 spisu) je však uvedené : „Prevzaté v hotovosti 1536,80 Eur. Prevzal: nečitateľný podpis“. Tieto dva
rôzne texty svedčia o tom, že text bol dopisovaný dodatočne a pisateľ, ktorým bola Y. I., si už nepamätala

presne, čo dopísala pôvodne pri predložení fotokópie do spisu, a následne, keď súd žiadal originál
tohto dôkazu, dopísala naň text približný. Preto súd započítal k žalovanej sume tiež sumu 1536,80 €.
Vzhľadom k omeškaniu dlžníka priznal potom žalobcovi aj žiadané úroky z omeškania v zákonnej výške.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a zároveň uložil žalovanému
povinnosť uhradiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 205,- € (6% z pôvodne žalovanej sumy

3422,40 €) keďže žalobca bol vzhľadom na predmet sporu podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992
Zb. od poplatku oslobodený a súčasne žalovaný bol v celom rozsahu neúspešný.4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Považoval za nesprávne závery
súdu, ku ktorým dospel ohľadom dokazovania odovzdania sumy 1.536,80 eur žalobcovi. Poukázal na
to, že odovzdanie tejto sumy žalobcovi potvrdili dve svedkyne Y. I. a V. I., odovzdanie tejto sumy bolo

dostatočne preukázané ich výpoveďami, podpísaním výplatného lístka, výpisom z banky preukazujúcim
výber totožnej sumy v daný čas, poslednou upomienkou žalobcu zo dňa 09.03.2015, listinami z
exekučného konania a protokolom IP Trnava. Výpovede Y. I., ktorá bola vypočutá dňa 16.01.2018 a
následne 12.12.2019 možno považovať za totožné, teda vypovedala rovnako aj v čase, kedy bola ešte
priateľkou žalovaného a kedy súd vyhodnotil jej výpoveď za nedôveryhodnú a rovnako vypovedala aj v

čase, kedy už so žalovaným netvorili pár. Súd však aj napriek tomu znova v ďalšom rozsudku uviedol,
že jej výpoveď považuje za nedôveryhodnú a to tentoraz z dôvodu, že bola sobota s kratšími otváracími
hodinami a podľa názoru súdu teda reálne sa nemohla v tento deň so žalobcom v čase otváracích
hodín stretnúť tak, ako uviedla, pretože dňa 21.02.2015 bol žalobca v zahraničí v Belgicku. Toto tvrdenie
súdu však považuje za ničím neodôvodnené a tiež nie je zrejmé, z akých dôkazov súd vychádzal keď
uviedol, že bola sobota s kratšími otváracími hodinami, keďže v konaní na toto nebol vykonaný žiadny

dôkaz. Žalovaný dňa 16.01.2020 vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca išiel domov dňa 21.02.2015,
pričom karta zostala v tachografe, ďalej uviedol, že išiel domov svojim osobným motorovým vozidlom a
žalovaný zostal v Belgicku. Podľa vyjadrenia žalovaného sa dá karta pozmeňovať a dopisovať manuálne
vždy keď auto stojí. Nedá sa to uskutočniť keď auto jazdí. Tiež uviedol, že na karte uvedený záznam
Belgicko je tam preto, že sa ukončoval deň. Súd sa uvedeným tvrdením žalovaného nezaoberal,

nevyhodnotil ho ani sa k nemu nevyjadril v odôvodnení rozsudku, preto žalovaný rozhodnutie považuje
za nedostatočne presvedčivé a nespĺňajúce náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Súd sa zjavne v rámci
celého svojho odôvodnenia priklonil len na stranu žalobcu, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym
právnym záverom a nespravodlivému rozhodnutiu vo veci. Spôsob, akým sa súd v odôvodnení rozsudku
vysporiadalslistinnýmidôkazmisvedčiacimivprospechžalovaného,jenedostatočný.Pokiaľideodôkaz

- upomienku žalobcu zo dňa 09.03.2015, je podľa názoru žalovaného irelevantné, či sa žalobca nechal
právne zastupovať, keďže právne posúdenie advokátom mohlo byť založené na preukázaní alebo
nepreukázaní vyplatenia mzdových nárokov. Rovnako nedostatočne sa súd vysporiadal s protokolom
Inšpektorátu práce Trnava, a s listinami preukazujúcimi, že voči žalovanému bolo vedené exekučné
konanie. Odvolateľ k predloženým dôkazom uvádza, že v protokole IP správny orgán nekonštatoval, že

by žalovaný nevyplatil predmetnú sumu. IP začal správne konanie u žalovaného na základe podnetu
žalobcu, žalobca v podnete opísal aké mzdové nároky žalobcovi vyplatené neboli a IP v tejto veci
vykonal šetrenie u žalovaného. V prípade listín z exekučného konania má žalovaný za to, že dostatočne
preukázal, že bola suma 1.536,80 eur vyplatená v hotovosti výslovne na žiadosť žalobcu. Žalovaný
svoje tvrdenie preukázal tým, že počas celého konania uvádzal, že akonáhle zistil, že voči žalobcovi sú

vedené viaceré exekučné konania, začal sa obávať, že porušuje zákon a z toho dôvodu, aby sa aj on
sám nedopustil porušovania zákona v oblasti účtovníctva, žiadal žalobcu, aby pri vyplatení cestovných
náhrad za mesiac február už postupoval zákonným spôsobom a preto od neho žiadal požadované
doklady k vyúčtovaniu. Súd sa v odôvodnení so zásadnými dôkazmi a skutočnosťami v prospech
žalovaného nevysporiadal a ich opomenul. Pokiaľ ide o záver súdu, že dva rôzne texty (na fotokópii i

originále podpísaného výplatného lístka) svedčia o dodatočnom dopisovaní zo strany Y. I., žalovaný
má za to, že na to, aby súd mohol vysloviť takýto názor, mal v konaní využiť odborné znalosti odborne
spôsobilej osoby v zmysle § 206 a 207 CSP, čo však neurobil. Postup súdu preto považuje za rozporný s
princípom právnej istoty, pričom obsahom práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy je
i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je

porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Rovnako žalovaný napáda rozsudok aj v časti
náhrady trov konania a takisto v časti povinnosti zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania. Poukazuje
tiež na to, že v zmysle § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, keďže žalobca súdny poplatok z
predmetu konania v sume 205 eur nezaplatil, mal súd konanie zastaviť. Navrhol preto, aby odvolací súd
konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, eventuálne aby o žalobe sám rozhodol a v rozsahu

priznania sumy 1.536,80 eur rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

5. Žalobca považoval rozhodnutie za správne a navrhol ho potvrdiť. Poukázal na to, že najzásadnejším
dôkazom je výplatný lístok za január 2015, pričom je jednoznačné, že tento dôkaz bol sfalšovaný.
Na fotokópii z č.l. 173 spisu je uvedené: „diéty hotovosť 1.536,80 eur prevzal: nečitateľný podpis“.

Na origináli č.l. 185 spisu je uvedené: „prevzaté v hotovosti 1.536,80 eur prevzal: nečitateľný podpis“.
Existujú teda dva rôzne texty, ktoré dopisovala Y. I. a na vyhodnotenie tejto skutočnosti nie je potrebné
znaleckédokazovanie.Žalobcanatomtodokumentepodpísalibaprevzatievýplatnéholístka,ničiné.Iný
text na výplatnom lístku v čase jeho podpisu žalobcom rukou podpísaný nebol. Tento neskôr dopisovalasvedkyňa Y. I. a to dvakrát v rôznom znení. Obrana žalovaného je vo svojom základe založená na
sfalšovanom dôkaze. Výpovede svedkýň Y. I. a V. I. sú podpornými dôkazmi k písomne vyhotovenému
výplatnémulístkuza január2015apodporujúsvojouvýpoveďoudôkaz,ktorýjejednoznačnesfalšovaný

jednou z nich, z čoho vyplýva nevierohodnosť výpovede Y. I.. Jej výpoveď je nevierohodná aj preto, že
tvrdila, že peniaze odovzdala žalobcovi v stánku ovocia a zeleniny v Senici v deň výberu teda 21.02.2015
v čase otváracích hodín v stánku, čo ale nebolo možné, lebo žalovaný sa do SR nevrátil pred 17.00
hod. a uvedený deň bola sobota. Žalobca nespochybňuje výpis z banky, spochybňuje len následné
údajné vyplatenie predmetnej sumy žalobcovi. Protokol IP bol vypracovaný iba na základe údajov

od zamestnávateľa a na základe údajov stiahnutých z karty vodiča (toto výslovne vyplýva zo znenia
dokumentov). Z protokolu IP nevyplýva, že žalovaný žalobcovi vyplatil akékoľvek cestovné náhrady,
preto IP neskúmal výšku jednotlivých nárokov, len konštatoval u žalovaného nesplnenie povinnosti
vyplývajúcej z ustanovenia § 145 ods. 1 ZP. Žalobca predložil dokument Zadané symboly zemí, kde
začína a končí denná pracovná doba ako písaný výstup vyhotovený z karty vodiča - žalobcu, ktorým
preukázal, že pracovná cesta žalobcu sa skončila dňa 21.02.2015 o 05.04 hod. v Belgicku. Ak by aj bolo

možné zmeniť údaj o mieste konca pracovnej cesty, tak priamo žalovaný vypovedal, že dňa 21.02.2015
žalobca skutočne v Belgicku bol a ešte ho len čakala cesta domov do Senice. Následne sa žalobca
prepravoval na Slovensko, cesta mu trvala 12 hodín, takže v SR nemohol byť dňa 21.02.2015 pred
17.00 hod. (nie ako súd uvádza o 13.30 hod.). žalobca po 21.02.2015 viac v predmetnom vozidle nebol
a nemohol na údajoch vo svojej karte vodiča nič meniť. Žalobca mal kartu vodiča u seba, žalovaný ňou

nedisponoval. Žalobca kartu vodiča predložil Inšpektorátu práce, ktorý z nej vyhotovil písomný výstup.
Žalobca nemal ani príležitosť ani dôvod na karte vodiča nič meniť. Pokiaľ ide o poslednú upomienku -
pokus o zmier z 09.03.2015, táto v žiadnom prípade neobsahuje výpočet zákonných nárokov žalobcu,
ktorý dňa 09.03.2015 nemal vedomosť o výške jeho nárokov, nakoľko nemá ani právne ani účtovné
vzdelanie. Námietka žalovaného, že voči žalobcovi boli vedené exekučné konania je bezpredmetná,

žalobca o vyplatenie diét v hotovosti nežiadal. Žalovaný peniaze, ktoré žalobcovi skutočne vyplatil,
poslal na jeho účet a neprebiehali medzi nimi žiadne hotovostné transakcie. Žalobca tiež žiadal, aby
súd prihliadol aj na to, akým spôsobom a kedy žalovaný uplatnil jednotlivé tvrdenia, keď až 30.11.2017
začal namietať, že žalobcovi údajne na diétach vyplatil sumu 1.536 eur, hoci žaloba bola podaná v
auguste 2015. Preddavok na diéty za január 2015 žalovaný nemal dôvod vyplácať vo februári 2015,

teda po vykonaní pracovnej cesty, keďže preddavok znamená pred. Navyše diéty nikdy nemohli byť v
sume 1.536,80 eur ale vždy museli byť vyjadrené kladným číslom, keďže diéty za jednotlivé dni boli vo
výške buď 45 alebo 37 eur podľa konkrétneho štátu kde jazdil. Suma 1.536,80 eur bola na výplatnú
pásku dopísaná preto, aby sa zhodovala s výberom sumy 1.540 eur dňa 21.02.2015, pričom žalovaný
pri stanovení tohto dátumu ani svedkyne pri výpovedi nedomysleli, že v tento deň žalobca o 05.04 hod.

ešte len končil pracovnú cestu v Belgicku. Sanovať tento omyl sa žalovaný pokúsil zmätočným tvrdením
o možnosti falšovať záznam karty vodiča.

6. Žalovaný v odvolacej replike zotrvával na podanom odvolaní a tam uvádzaných argumentoch. Doplnil,
že pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že výplatný lístok za január 2015 s rukou dopísanou

sumou 1.536,80 eur nemohol byť nikde žalovaným zaúčtovaný a nemohol slúžiť ako účtovný doklad
pre vyplatenie diét žalobcovi, a následne pre riadne vedenie účtovníctva žalovaného s tým, že údajné
prevzatie sumy bolo na doklad dopísané iba za účelom tohto súdneho konania, k uvedenému žalovaný
uvádza, že predmetná suma bola riadne zaúčtovaná v peňažnom denníku ako náklad zamestnávateľa
- ostatný výdavok, o čom svedčí peňažný denník, ktorý dokladá v prílohe.

7. Žalobca v odvolacej duplike rovnako zotrvával na svojich skorších vyjadreniach. Pokiaľ ide o
zaúčtovanie sumy 1.536,80 toto žalovaný nikdy nepreukázal, ak by tak urobil, tak neoprávnene,
dokument nespĺňa zákonné požiadavky ako účtovný doklad.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
žeodvolaniepodalavčasoprávnenáosoba(§359a§362ods.1CSP)protirozhodnutiu,protiktorémuje
tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), vzhľadom k potrebe zopakovania dokazovania
nariadil v zmysle § 385 ods. 1 vo veci pojednávanie, na ktorom súc viazaný dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP) prejednal vzhľadom na rozsah podaného odvolania celý zostávajúci predmet konania ( §

379 CSP), a po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.
Odvolací súd vykonaním dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k skutkovému stavu zistenému
odlišne od stavu zisteného prvoinštančným súdom, tvoriacemu podklad pre odlišné právne závery.9. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na obsah podaného odvolania bolo preskúmanie
správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda v časti ktorou súd priznal
žalobcovi sumu 1536,80 € s príslušenstvom, ďalej mu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške

100% a uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok vo výške 205 €.

10. Žalobca sa žalobou z 03.08.2015 domáhal v predmetnom spore zaplatenia mzdy a cestovných
náhrad spolu v sume 3422,40 € s príslušenstvom Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že
žalobca vykonával pre žalovaného prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej prepravy a žalovaný ako

zamestnávateľ mu nevyplatil náležitosti vyplývajúce mu z § 118 a nasl. Zákonníka práce a § 145 ods.
1 Zákonníka práce v spojení s § 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Bolo preukázané,
že pracovný pomer vznikol na základe ústnej zmluvy dňa 06.12.2014, odkedy žalobca vykonával
prácu podľa pokynov žalovaného. Mzda, patriaca mu od decembra 2014 do februára 2015 spolu s
príslušenstvom bola žalobcovi právoplatne priznaná už prvým rozsudkom Okresného súdu Senica v
tejto veci a to sp. zn. 9Cpr/1/2016-206 zo dňa 16.02.2018 (výrok potvrdený rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. 11CoPr/1/2019-255). Bolo tiež ustálené, že žalobcovi patrili aj cestovné náhrady za
vykonané pracovné cesty v zahraničí a aj tieto mu súd prvej inštancie priznal prvým rozsudkom spolu
v sume 2.848 eur, majúc za to, že žalovaný nepreukázal tvrdenie o čiastočnej úhrade dlžnej sumy
žalovanému vo výške 1536,80 € v hotovosti. Na odvolanie žalovaného odvolací súd v rozsudku sp. zn.
11CoPr/1/2019-255 priznané cestovné náhrady vo výške 1.311,20 € s príslušenstvom potvrdil, pokiaľ

však ide o zostávajúcu časť cestovných náhrad (diét) vo výške 1.536,80 €, odvolací súd v tejto časti
rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom uvedená suma s príslušenstvom
bola žalobcovi aj opätovne ( v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 9Cpr/1/2016-302 zo dňa 27.03.2020)
priznaná s odôvodnením, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia o jej zaplatení
žalobcovi.

11. Žalovaný v odvolaní opätovne poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (o tom, že žalovaný neuhradil žalobcovi sumu
1.536,80 €), vec nesprávne právne posúdil a nesprávnym procesným postupom žalovanému znemožnil
uskutočňovať procesné práva mu patriace v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a to tým, že sa nedostatočne vysporiadal s jeho obranou, vychádzal z dôkazov, ktoré neboli
vykonané a tiež bez znaleckého dokazovania konštatoval skutočnosti, na ktoré sú potrebné odborné
znalosti.

12. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu nevyplatil za obdobie od decembra 2014 do februára 2015 žiadne

cestovné náhrady, žalovaný toto popieral a uvádzal vlastné tvrdenia, a síce že sumu 1.536,80 € už
žalobcovi vyplatil titulom preddavku na cestovné náhrady v mesiaci január 2015. Dôkazné bremeno, ako
už konštatoval odvolací súd vo svojom skoršom rozsudku v tejto veci, primárne leží na žalobcovi, ktorý
je povinný už v žalobe označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. V predmetnom konaní ak sa žalobca domáhal zaplatenia cestovných náhrad, bolo
na ňom bremeno tvrdenia v tom, že mu na takéto náhrady vznikol voči žalovanému nárok, a žalovaný
ako dlžník, pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na

svoje tvrdenie musí označiť dôkazy, čiže dochádza k tzv. presúvaniu dôkazného bremena (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). Od nikoho totiž nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (niečo čo sa nestalo, čo neexistuje).
V tomto prípade žalovaný tvrdil zaplatenie časti cestovných náhrad žalobcovi v mesiaci január 2015 vo
výške 1.536,80 € ako preddavok (s tým, že presné sumy náhrad mu mohol vyplatiť až po vyúčtovaní,

ktoré mu však žalobca nepredložil) a na preukázanie svojho tvrdenia navrhol súdu dôkazy - jednak
svedecké výpovede svedkýň Y. I. a jej dcéry V. I. o odovzdaní tejto sumy žalobcovi, listinu „Výplatný
lístok R. C., január 2015“, podpísaný žalobcom, doklad o výbere hotovosti 1.540 € zo svojho účtu dňa
21.02.2015, listinu označenú ako „Posledná upomienka, - pokus o zmier z 09.03.2015, v ktorej žalobca
žalovaného vyzýva „ k úhrade mzdy a diét v sume 1050 € za mesiac december, a za mesiac január

finančný rozdiel v sume 145 €, čo je spolu 1195 €“, ktorým preukazoval, že sám žalobca žiadal za mesiac
január iba doplatok. Ďalej navrhoval vykonať dokazovanie protokolom Inšpektorátu práce Trnava zo dňa
26.05.2015, ktorý v bode 9 konštatoval, že „zamestnávateľ neposkytol cestovné náhrady zamestnancovi
za služobné cesty vykonané v mesiacoch december 2014 a február 2015“ a napokon navrhol ako dôkaztiež listiny preukazujúce, že voči žalovanému bolo vedené exekučné konanie, čo malo zdôvodňovať,
prečo ho žalobca požiadal o vyplatenie diét v hotovosti.

13. Odvolací súd zopakoval dokazovanie, doplnil o ďalšie výpovede strán sporu a z dokazovania
vyplynulo nasledovné:

14. Za zásadný dôkaz v otázke preukazovania odovzdania finančnej hotovosti žalobcovi vo výške
1.536,80 € titulom cestovných náhrad treba považovať Výplatný lístok za január 2015, spolu s prevzatím

ktorého mal žalobca prevziať od žalovaného aj uvedenú hotovosť. Žalovaný tvrdil, že jeho priateľka
Y. I. hotovosť na jeho pokyn ( keďže sám žalovaný bol odcestovaný) vyzdvihla hotovosť z bankomatu
a odovzdala žalobcovi, od ktorého si nechala prevzatie peňazí potvrdiť na výplatnom lístku za január
2015, aby mala o ňom doklad, pričom žalovaný predložil originál výplatného lístka a k opísaniu bližších
okolností odovzdania navrhol menovanú vypočuť ako svedkyňu. Súd prvej inštancie ale tento listinný
dôkaz vyhodnotil ako nevierohodný, čo odôvodnil tým, že mal k dispozícii fotokópiu i originál predmetnej

listiny, pričom na fotokópii (č.l. 173 spisu) je uvedené: „Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal : nečitateľný
podpis“ a na origináli (č.l. 185 spisu) je uvedené: „Prevzaté v hotovosti 1536,80 €. Prevzal: nečitateľný
podpis“ a uzavrel, že tieto dva rôzne texty svedčia o tom, že text bol dopisovaný dodatočne a pisateľ,
Y. I., si už nepamätala presne, čo dopísala pôvodne pri predložení fotokópie do spisu, a následne, keď
súd žiadal originál tohto dôkazu, dopísala naň text približný. Odvolací súd ale dospel k inému záveru.

15. Výsluchom žalobcu bolo zistené, že prevzatie sumy 1.536,80 € popiera. Žalobca potvrdil, že podpis
na listine je jeho podpisom, podľa jeho verzie podpísal však len prevzatie výplatného lístka za január
2015 a nie to, čo tam niekto rukou dodatočne dopísal. Na pojednávaní dňa 30.11.2017 (čl. 180)
súdu uviedol, že výplatný lístok podpisoval v predajni jeho manželky, odovzdávala mu ho priateľka

žalovaného, on jej prevzatie výplatného lístka podpísal, nikto iný tam nebol prítomný (ani jeho manželka,
ktorá v tomto stánku ovocia a zeleniny pracuje) a tam pri pokladni to podpisoval. Na pojednávaní
pred odvolacím súdom dňa 24.11.2020 žalobca uviedol, že si nepamätá presne ako a kedy došlo k
odovzdaniu tejto výplatnej pásky, vie, že mu ho dala pani I. podpisovať, ale nebol tam doplňovaný žiadny
text, bol prázdny. Na výplatnú pásku vložil svoj podpis, keď tam nebol žiaden text, len výplatná páska.

Na otázku súdu, odkiaľ vzal kópiu výplatnej pásky, kde je text o prevzatí diét, nevedel odpoveď, uviedol,
že takúto výplatnú pásku mu možno potom poskytol pán Z., nevie ani, pri akej príležitosti dodatočne
potom obdržal takúto výplatnú pásku, nepamätá si, kedy prevzal výplatnú pásku, nevie ako sa potom
niekedy dostal k takej výplatnej páske, žiadal, aby sa k tejto otázke vyjadrila jeho právna zástupkyňa.
Táto súdu uviedla, že v marci 2015 dostal žalobca všetky doklady k pracovnému pomeru a tam sa

nachádzali aj výplatné pásky.

16. Odvolací súd ako prvú významnú okolnosť, ktorá vyplýva zo spisového materiálu, zohľadnil to, že
sám žalobca ako listinný dôkaz spolu so žalobou predložil okrem iných listinných dôkazov aj Výplatný
lístok za január 2015 (č.l. 67) vo fotokópii, na ktorom je pod tlačeným textom výplatného lístka za január

2015rukoudopísané:„DietyHotovosť1536,80€prevzal:nečitateľnýpodpis“.Žalobapritomneobsahuje
žiadne upozornenie vo vzťahu k tomuto predkladanému dôkazu, nespochybňuje jeho obsah, nepopiera
rukou napísaný text potvrdzujúci prevzatie hotovosti 1536,80 €, v podstate tomuto dôkazu v žalobe
nevenuje žiadnu špeciálnu pozornosť, hoci ide o významný dôkaz vo vzťahu k nárokovaným diétam.
Neboli preto žiadne pochybnosti o tom, že žalobca predkladaním tohto dôkazu preukazuje jednak cenu

práce u žalovaného za január 2015, ako aj skutočnosť, že spolu s výplatnou páskou za január 2015
prevzal formou hotovosti sumu 1536,80 € ako diéty.

17. Za ďalšiu významnú okolnosť treba považovať aj to, že na prvom pojednávaní konanom dňa
24.10.2017 žalobca uviedol, že trvá na podanej žalobe, pridržiava sa dôvodov a dôkazov, ktoré sú

založené v spise a to stále bez akéhokoľvek spochybnenia obsahu ním predloženého dôkazu (výpl.
pásky za január 2015). Až na pojednávaní dňa 30.11.2017, po tom, čo žalovaný súdu uviedol, že uhradil
zálohu diét za január 2015, žalobca začal obsah predloženého dôkazu rozporovať. Tvrdil, že „to je
výmysel, mzda mi bola vyplácaná na účet, prečo mi potom aj tieto diéty neposlali na účet, tam by bol
dôkaz o tom, že som ich prevzal“. Na to žalovaný argumentoval tým, že „zálohy na diéty v januári

2015 neboli zasielané na účet preto, že manželka žalobcu potrebovala peniaze v hotovosti, preto boli
donesenénajejpracovisko.Peniazebolivyberanézmôjhoúčtu,určitesabudedaťdohľadaťtentovýber,
ktorý súdu predložím, neviem presne dátum, kedy peniaze boli odovzdané v hotovosti žalobcovi, ale
muselo to byť keď ja som bol služobne mimo Slovenska, inak by som mu peniaze odovzdával osobne“.18. Odvolací súd ďalej posudzoval vnútornú konzistentnosť argumentácie jednej a druhej strany a to
zvlášť vo vzťahu k tomuto listinnému dôkazu. Žalovaný bol nemenný v jeho tvrdení o tom, že cestovné

náhrady vyplatila žalobcovi pani Y. I., ktorá konajúc na základe pokynu (v tom čase neprítomného)
žalovaného, aby vyplatila žalovanému peniaze v hotovosti, tieto vybrala z bankomatu a žalobcovi ich v
hotovosti spolu s výplatnou páskou za január 2015 odovzdala oproti podpisu s tým, že bližšie okolnosti z
odovzdávania pozná navrhnutá svedkyňa. Na druhej strane žalobca poskytol v rámci svojich viacerých
výpovedí na túto tému rôzne verzie, ktoré nenasvedčujú pravdivosti jeho tvrdení, ktoré postrádajú

vnútornú logiku.

19. K argumentácii žalobcu, ktorý žiadal, aby súd prihliadol aj na to kedy žalovaný uplatnil jednotlivé
tvrdenia, keď až 30.11.2017 začal namietať, že žalobcovi údajne na diétach vyplatil sumu 1.536 eur,
hoci žaloba bola podaná v auguste 2015, odvolací súd konštatuje, že na skoršie námietky tohto druhu
nebol dôvod, pretože sa riešil iba základ nároku. Je pravda, že žaloba bola podaná dňa 12.08.2015,

ale až dňa 05.04.2017 sa žalovaný písomne vyjadril k podanej žalobe, tu sa však zaoberal otázkou
existencie pracovného pomeru u žalovaného v žalovanom období, ku konkrétnej výške cestovných
náhradsanevyjadroval,uviedollento,žežalobcamuzatiaľnepredložildokladypotrebnénavyúčtovanie
cestovných náhrad. Rovnaká otázka sa riešila aj na prvom pojednávaní konanom dňa 24.10.2017, kedy
sa strany vyjadrovali opäť iba k okolnostiam vzniku pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným

a k obsahovej náplni ich zmluvy. Až na druhom pojednávaní, konanom dňa 30.11.2017 v súvislosti
s rozoberaním jázd, realizovaných žalobcom v zahraničí, sa strany už vyjadrovali aj k cestovným
náhradám, kedy žalovaný na otázku, či v súvislosti s mesiacmi január, február vyplácal žalobcovi nejakú
čiastku na úhradu diét, uviedol, že „vyplácal sa preddavok 1.536 € za jeden mesiac, za január“ (Na
otázku, ako prebehlo vyplatenie zálohy odvetil žalovaný, že vzhľadom na to, že on bol neprítomný, mala

peniaze odovzdať jeho priateľka, kde bola prítomná i jej dcéra V. I.). Na toto následne advokátka žalobcu
zareagovala popretím tvrdení žalobcu, o.i. uviedla, ...“ďalej popierame tvrdenie o vyplatení údajne sumy
1.500 € na diétach, tento argument sa objavil až dnes, nikde vo vyjadrení k žalobe ani na minulom
pojednávaní sme sa túto informáciu nedozvedeli, túto sumu žalovaný žalobcovi nevyplatil, svedkovia sú
z blízkeho okruhu osôb žalovaného a budú tvrdiť to čo chce žalovaný.“ Žalovaný v reakcii na uvedené

uviedol, že „čo sa týka preukázania vyplatenia zálohy za diéty január 2015, vieme ich preukázať nielen
svedeckými výpoveďami ale aj jeho podpisom, ktorý potvrdzuje ich prevzatie, originál súdu predložíme
na budúcom pojednávaní“. Vzhľadom na uvedený priebeh konania bol odvolací súd toho názoru, že
bolo celkom prirodzené, že žalovaný uviedol tvrdenie o zaplatení zálohy na diéty v sume 1.536 € až
dňa 30.11.2017, keďže táto informácia bola dôsledkom vývinu v procese dokazovania, zatiaľ čo naopak,

pozornosť si zaslúži skôr skutočnosť, prečo až v tejto fáze konania žalobca poprel obsah listinného
dôkazu, ním samým predloženého k žalobe, ktorý nikto dovtedy nerozporoval.

20. Je ďalej potrebné uviesť, že žalovaný následne dňa 30.11.2017 založil do spisu originál výplatného
lístka za január 2015, ktorý však, ako správne na to upozornil prvoinštančný súd, neobsahoval zhodný

rukou dopísaný text so skôr predloženým dokladom, ale (na rozdiel od prvšieho dokumentu s textom
„Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal : nečitateľný podpis“) na tomto origináli (č.l. 185 spisu) je uvedené:
„Prevzaté v hotovosti 1536,80 €. Prevzal: nečitateľný podpis“.

21. Odvolací súd sa pri svojich úvahách opieral o základný fakt, a síce, že v prípade oboch týchto

dokumentov je text významovo celkom zhodný, nejde však istotne o originál kópie založenej do spisu
žalobcom - v prvom prípade je obsah vyjadrený slovami „Diety Hotovosť 1536,80 €“, v druhom prípade
„Prevzaté v hotovosti 1536,80 €“. Skutočnosť, že obsah tohto textu je vyjadrený inými slovami na dvoch
rôznych listinách nedáva dostatočný podklad pre prijatie záveru o falšovaní dôkazu, ktoré tvrdenie
podľa názoru odvolacieho súdu nebolo ničím preukázané a je nedôvodné. Hoci dokazovanie neposkytlo

jednoznačnú odpoveď na otázku, ako došlo k vystaveniu dvoch rôznych dokumentov s významovo
totožným obsahom, ktorý v oboch prípadoch potvrdzuje prevzatie hotovosti 1536,80 € žalovaným
titulom diét, niet dôvodu v konaní spochybňovať výpovednú hodnotu tohto listinného dôkazu, osobitne
v kontexte s ostatnými predloženými dôkazmi zo strany žalovaného, ktoré vyhodnotené osobitne i v
ich vzájomnej súvislosti dotvárajú obraz najpravdepodobnejšej verzii udalostí, ktorá hovorí v prospech

žalovaného.

22. Tomu nasvedčujú aj ním predložené dôkazy - doklad o výbere hotovosti 1.540 € z účtu žalovaného
dňa 21.02.2015, listina označená ako „Posledná upomienka, - pokus o zmier z 09.03.2015, v ktorejžalobca žalovaného vyzýva „ k úhrade mzdy a diét v sume 1050 € za mesiac december, a za mesiac
január finančný rozdiel v sume 145 €, čo je spolu 1195 €“, z ktorého je zrejmé, že sám žalobca žiadal za
mesiac január iba doplatok. Aj protokol konštatovanie Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 26.05.2015, v

bode 9, že „zamestnávateľ neposkytol cestovné náhrady zamestnancovi za služobné cesty vykonané v
mesiacoch december 2014 a február 2015“ jasne vypovedá o tom, že nebolo zistené neuhradenie diét
za mesiac január 2015. Do obrazu udalostí zapadajú napokon aj predložené listiny preukazujúce, že
voči žalovanému bolo vedené exekučné konanie, čím žalovaný zdôvodňoval, prečo ho žalobca požiadal
o vyplatenie diét v hotovosti.

23. Odvolací súd preto nemohol súhlasiť so žalobcom, že obrana žalovaného je založená na
sfalšovanom dôkaze. Za nepravdepodobnú považoval práve verziu žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil,
že dôkaz predložený žalovaným - potvrdenie o transakcii v banke, ktorý predložil súdu, „je očividne
dodatočne napasovaný, tak ako je dodatočne dopísaná suma 1536 € na výplatnú pásku“, s týmto
súhlasiť nie je možné už z toho dôvodu, že výplatnú pásku tento údaj obsahujúcu predložil sám žalobca k

žalobe dňa 03.08.2015. Pokiaľ by bol žalobca podpisoval iba čistú výplatnú pásku bez rukou dopísaného
textu, niet žiadneho dôvodu, aby práve takúto nedoložil do spisu ako dôkaz. Nemožno však nechať bez
povšimnutia, že v celom spisovom materiáli „čistá“ výplatná páska absentuje, z čoho možno dospieť
k jedinému záveru, že takáto ani neexistuje. Žalobca prevzatie sumy popieral, potvrdil, že podpis na
listine je jeho podpisom, tvrdil ale, že podpísal len prevzatie výplatného lístka a nie to, čo tam niekto

dodatočne dopísal. Odvolací súd však tomuto tvrdeniu žalobcu neuveril, pretože žalobca žiadnu čistú
výplatnú pásku v konaní ako dôkaz a to ani dodatočne nepredložil a pokiaľ aj žalobca v záverečnom
štádiu dokazovania chcel tvrdiť, že mu takáto „čistá“ výplatná páska fyzicky ani odovzdaná nebola, nie
je potom zrejmé - ak neprevzal peniaze ani výplatnú pásku - prevzatie čoho svojim podpisom vlastne
potvrdzoval.

24. Vo svetle uvedených skutočností sa potom popieranie prevzatia sumy 1536,80 € zo strany žalobcu
javí ako nepodložené a jeho vyjadrenia k tejto skutočnosti ako účelové, produkované podľa stavu
prebiehajúceho dokazovania. Vedený týmito úvahami odvolací súd musel jednoznačne dať za pravdu
žalovanému, ktorý bez akýchkoľvek pochýb preukázal, že hotovosť za diéty v sume 1536,80 € žalobcovi

skutočne vyplatil. Ak totiž aj existujú dve verzie výplatnej pásky, obe obsahujú rukou písaný dovetok o
prevzatí hotovosti na diéty zo strany žalobcu v sume 1536,80 € a obe sú žalobcom podpísané. Jednou
verziou disponuje žalobca a jednou žalovaný, obe však preukazujú to isté a v oboch prípadoch žalobca
potvrdil, že podpis je jeho, pričom falšovanie dokladu z ničoho nevyplýva.

25. Odovzdávanie peňazí navyše potvrdila svedkyňa, ktorá opísala okolnosti, za akých k odovzdaniu
peňazí došlo a jej výpoveď v podstate zapadá do vyjadrení žalovaného a ním predložených dôkazov.
Odvolací súd nevidel žiadny dôvod na to, aby považoval svedkyňu Y. I. za nevierohodnú, táto sa k
veci vyjadrila náležitým spôsobom a primerane vzhľadom k odstupu času, ktorý od opisovanej udalosti
ubehol. V uvedený deň bol žalobca preukázateľne s kamiónom pracovne v zahraničí a z dokazovania

vyplynulo, že na Slovensko sa vrátil z Belgicka až v neskorých poobedných hodinách a odvolací súd
nemal žiadny dôvod pochybovať o správnosti údajov o časoch jázd na karte vodiča. Ani táto skutočnosť
však nebráni vierohodnosti svedkyne, pretože z nijakého dôkazu - predloženého ani navrhnutého -
nevyplýva, že by zelovoc, v ktorom podľa výpovede svedkyne malo odovzdanie peňazí prebehnúť, nebol
v danú sobotu poobede otvorený, zvlášť keď majiteľom zelovocu bola žalobcova manželka, takže jeho

otvorenie nemohlo spôsobovať žiadny závažný problém.

26.Nazákladevykonanéhodokazovaniaodvolacísúdvyhodnotilzáversúduprvejinštancieoneunesení
dôkazného bremena o vyplatení sumy 1536,80 € ako nesprávny, pretože vyhodnotením všetkých
relevantných dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti bolo potrebné dospieť k záveru, že

dokazovanie jednoznačne zaplatenie tejto sumy žalobcovi potvrdilo. Preto odvolací súd napadnutý
rozsudok za použitia ustanovenie § 388 CSP zmenil a žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

27. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa cit. ust. § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v
spojení s cit. ust. § 255 ods. 1 CSP a vychádzal z toho, že žalobca bol v spore úspešný iba čiastočne,

keď súd jeho žalobe o zaplatenie 3.422,40 eur vyhovel len do výšky 1.885,60 eur s príslušenstvom,
zatiaľ čo v časti o zaplatenie sumy 1.536,80 eur s príslušenstvom jeho žalobu zamietol, takže pomerný
úspech žalobcu v spore bol 55,1 % a pomerný úspech žalovaného 44,9 %. Odvolací súd preto priznal
prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania ( prvoinštančného i odvolacieho)
vo výške 10,2 %, čo predstavuje čistý úspech žalobcu v spore ( 55,1 - 49,9). Podľa § 262 ods. 2 CSP

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31.Vzhľadomkzmenenémupomeruúspechustránzároveňodvolacísúdzmenilajzávislývýroktýkajúci
sa poplatkovej povinnosti a aplikujúc ustanovenie § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 písm. d) zákona

č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov zaviazal žalovaného k
zaplateniu pomernej časti súdneho poplatku z predmetu konania vo výške 20,50 eur.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).