Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. máj 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512010065
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8512010065.11

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraTobiašaasudcovJUDr.Moniky
Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.05.2021, v trestnej
veci proti obžalovanému N. J.É. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona a
iné, o odvolaní obžalovaného a krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 7T/54/2012 zo dňa 09.07.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a mi e t a odvolanie obžalovaného N. J. a odvolanie krajského prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného N. J., nar. XX.XX.XXXX, vinným v
bodoch 1/, 2/, 3/ a 5/ z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona
a v bode 4/ zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr.
zákona, na tom skutkovom základe, že

- v budove obvodného oddelenia PZ Ľubotín od presne nezisteného dňa v polovici roka 2007 do presne
nezisteného dňa v mesiaci február 2010, pri náhodných nepravidelných stretnutiach sústavne obťažoval
J. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. R. W. XXX/XX, Ľ.B., zamestnanú na OO PZ Ľubotín ako upratovačka -
kurička, pričom jej dával návrhy k vzájomnému sexu, pritom v 20 až 30 prípadoch ju pritlačil svojim telom
k stene, aby jej zabránil odísť, tlačil sa na ňu, pritom jej hovoril o svojich snoch, v ktorých spolu súložili a

napriek jej nesúhlasu ju obchytkával cez oblečenie na intímnych miestach, a to na prsiach a v rozkroku,

- počas uvedeného obdobia v troch prípadoch ju oblečenú položil ležať na posteľ na prízemí oddelenia
v miestnosti s označením ubytovňa, kde si na ňu oblečený ľahol tvárou v tvár a napriek jej odporu ju
bozkával na ústa, po tvári, pleciach, vlasoch, obchytkával ju na intímnych miestach, pritom v jednom
takomto prípade v nezistenom dni roku 2008 napriek jej nesúhlasu, si rozopol nohavice, vytiahol svoj

pohlavný úd a ležiac z časti na nej a na posteli, začal onanovať až kým nedospel k vyvrcholeniu,

- minimálne raz v presne nezistenom dni roku 2008 ju oprel a pritlačil váhou svojho tela na prvom
poschodí oddelenia o stenu, kde napriek jej nesúhlasu ju začal bozkávať po tvári a keď sa mu po chvíli
vyšmykla a utiekla za dvere svojej šatne, tak pribehol za ňou a vložil svoju nohu medzi dvere a zárubňu,
aby ich nemohla zatvoriť a nakoľko ho nechcela pustiť dnu, tak za dverami z vonkajšej strany začal sám

onanovať, kým nedospel k vyvrcholeniu a ukojeniu,

-dňa05.03.2009počasvýkonuslužbyvobvodeObvodnéhooddeleniaPZĽubotínakovodičslužobného
motorového vozidla obchytkával rukou stehná svojej kolegyne stržm. D.. I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. XXX, V.. I. Ľ., kde následne vozidlo odstavil v služobnom obvode v obci Šarišské Jastrabie, na poľnej
ceste, na čo sklopil svoje operadlo sedadla, potom operadlo sedadla spolujazdkyne - D.. I. D. a napriek

jej nesúhlasu si na ňu ľahol tvárou v tvár na sedadle spolujazdca, kde ju obchytkával na prsiach a v
rozkroku, bozkával ju po tvári, následne sa jej snažil rozopnúť služobný opasok a tiež nohavice, čo samu však pre jej aktívny odpor nepodarilo, pričom mal rozopnutý svoj opasok aj nohavice, potom jej chytil
ruku a túto nasilu ťahal do svojho rozkroku, a keď sa mu nepodvolila k súloži pre jej aktívny odpor, ľahol
si naspäť na sklopené sedadlo vodiča a napriek tomu, že ho po celý čas žiadala, aby ju nechal tak, v

konaní pokračoval, vyzul si topánku a stiahol si nohavice, a to tak, že z jednej nohy mal nohavice úplne
vyzlečené a na druhej nohe ich mal stiahnuté v oblasti kolien a takto ležiac zoblečený chytil jej pravú
ruku a túto pritiahol k svojmu údu tak, že ho musela chytiť do dlane a ruku jej pevne držal dovtedy,
kým nerobila pohyby dlaňou po úde hore a dole, až kým nedospel k vyvrcholeniu, čo ona vykonala z
dôvodnej obavy a strachu zo znásilnenia,

- v budove Obvodného oddelenia PZ Ľubotín na chodbách a v kanceláriách od dňa 05.03.2009 do dňa
11.03.2010 pri samostatných stretnutiach bez svedkov, minimálne 10 - 15x obťažoval stržm. D.. I.Í. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, V.. I. Ľ. tak, že ju násilím pritlačil o stenu alebo o skriňu, chytal ju do jej
rozkroku, násilím jej ruku ťahal do svojho rozkroku, aby sa ho dotýkala na úde cez oblečenie, vzdychal
a slintal a takisto v uvedenom období počas spoločných služieb v služobnom motorovom vozidle ju

opakovane nepravidelne chytal za jej stehná, ruky, do rozkroku, bez jej súhlasu a proti jej vôli.

Za to mu súd prvého stupňa uložil podľa § 199 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 41 ods. 2 Tr. zákona,
§ 39 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j)
Tr. zákona a zistení priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 3 roky.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona v spojení na § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu podmienečne
odložil so súčasným uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe a podľa § 51
ods. 2 Tr. zákona určil skúšobnú dobu na 4 roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) Tr. zákona mu tiež uložil povinnosť úmyselne sa nepriblížiť k poškodeným
J. Š. a K.. I. D. na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia menovaných
poškodených, ktorá je súčasťou probačného dohľadu.

Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
obžalovaný prostredníctvom obhajcu, ktoré následne písomne zdôvodnil. V dôvodoch odvolania, zhrnúc
obsah napadnutého rozsudku, namietal prostredníctvom obhajcu všetky výroky rozsudku, procesný
postup, ako aj skutkové a právne zistenia. Opätovne namietal zákonnosť sekcie kontroly a inšpekčnej
služby MV SR, ktorú považoval za nezákonný orgán, keďže až od 01.02.2019 sa tento orgán stal

zákonným vyšetrovacím orgánom, do tohto dátumu sú všetky ním vykonané úkony protizákonné. Ďalej
namietal, že predseda senátu nevychádzal z nepochybne zisteného skutkového stavu, ale zo svojho
subjektívneho presvedčenia, čo je neprípustné. Súd nemohol oprieť svoje rozhodnutie o výpovede
svedkýň K. O. Q. H., keďže tie sa nevyjadrili ku skutkom, ale len k svojím zážitkom s obžalovaným
a preto nemôžu nijakým spôsobom usvedčovať obžalovaného zo skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu.

Naopak, súd zamietol vykonanie dokazovania výsluchom ďalších 7 svedkýň, ktoré by vypovedali v jeho
prospech, a tým by podľa logiky súdu mali pochopiteľne nepriamo preukázať jeho nevinu. Súd tiež oprel
svoje rozhodnutie o nepriamu indíciu, že poškodená D. si v troch prípadoch vymenila služby, ktoré mala
mať s obžalovaným. Tieto služby však menila dávno po údajnom spáchaní skutku, preto medzi zmenami
služieb a skutkom obžalovaný nevidí žiadnu súvislosť, že práve jeho konanie malo byť dôvodom tejto

výmeny.

Nesúhlasiltiežshodnotenímrekonštrukcie,žekuskutkudôjsťmohlo,právenaopak,mohloknemudôjsť
len ťažko, aj figuranti mali dosť problém simulovať priebeh podľa popisu poškodenej, ktorá navyše mala
dosť možností vozidlo opustiť a proti tvrdenému konaniu sa brániť. Nesúhlasil tiež s hodnotením obrany

obžalovaného,keďsámsúdpripustil,žesprávaniepoškodenýchnieúplnezodpovedalosprávaniuobete
obdobných trestných činov, čo však súd nesprávne v jeho neprospech vyhodnotil, že ani tieto okolnosti
neznamenajú, že ku skutkom nedošlo. Naopak, práve tieto skutočnosti preukazujú, že ku skutku vôbec
nedošlo a vytvárajú tiež dôvodné pochybnosti, že sa skutky stali. Tiež je zvláštne, že poškodená D. ani
napriek údajnému jeho konaniu voči jej osobe dlhodobo nemala problém sa s ním osobne stretávať,

rozprávať sa, tancovať s ním, navštíviť ho atď., konzultovala s ním pracovné veci, pričom logicky by
mala mať problém čo i len s ním prehovoriť. V jej správaní nebol ani náznak strachu a snahy vyhnúť
sa jeho prítomnosti.Poukázal tiež na logický rozpor v odôvodnení súdu, že na jednej strane, podľa súdu bolo jeho konanie
postupné, testoval si obeť, avšak ku skutku proti poškodenej D. 05.03.2009 malo dôjsť hneď po jej
nástupe do práce, čo by bolo v rozpore s tým, že si svoje konanie postupne plánoval a stupňoval

ho. Taktiež pochybnostiam nahrávajú aj tie skutočnosti, že poškodené jeho konanie skôr neoznámili,
nekontaktovali jeho manželku, o ničom nevedeli ani ich kolegovia a ich manželia doma by si mali
po takýchto závažných skutkoch ihneď všimnúť zmenu v správaní poškodených. Všetky zmeny v
správaní nastali až po roku, po podaní trestného oznámenia. Následkom pri sexuálnej trestnej činnosti
je psychická trauma, pričom tak závažné konanie vo vonkajšom správaní poškodených nezanechalo

prakticky žiadne zmeny, dokonca sa s tým nezverili ani doma svojím manželom, čo výrazne znižuje
vierohodnosť ich výpovedí. Obžalovaný síce súhlasil s čítaním znaleckého posudku, no už na hlavnom
pojednávaní namietal rozpory, neúplnosť záverov vo vzťahu k poškodenej D., tiež opakovane, že
znalecký posudok bol vypracovaný k inej právnej kvalifikácii skutku, pričom poškodená D. nevypovedala
spontánne a teda jej vyšetrenie nebolo vykonané tak, ako malo. Práve preto navrhoval vypočutie
znalkyne, čo však nebolo možné a preto považuje tento dôkaz za nezákonný. Tiež záver, že poškodená

Š. je depresívny typ, nesedí s tým, že 5 rokov akoby bez problémov mala znášať útoky proti svojej osobe.

Ku skutkom týkajúcim sa poškodenej Š. poukázal na miesto, kde k nim malo opakovane dochádzať,
budova OO PZ, frekventovaná časť a počas pracovných dní a predsa sa nenašiel ani jediný svedok,
ktorý by potvrdil ňou uvádzané skutočnosti. V tejto súvislosti citoval z uznesenia krajského súdu, že

nič nenasvedčuje tomu, aby ku skutku malo dochádzať už od roku 2006. Aj pri druhom skutku sama
poškodenátvrdila,žekuskutkumalodôjsťvubytovni,kdedvereboliotvorené,ktorájeprístupnávšetkým
a cez ňu sa vstupovalo do kuchynky. Je nepravdepodobné, aby za takýchto podmienok došlo ku skutku
tak, ako je opísaný, pričom poškodená mala nesúhlasiť s takýmto konaním, čo by sa malo nejakým
spôsobom prejaviť. Obdobné argumenty platia aj vo vzťahu ku skutkom voči poškodenej D.. Za celé

konanie sa nepodarilo zabezpečiť žiaden priamy dôkaz proti nemu, naopak, všetky vykonané dôkazy a
uvedené skutočnosti s vysokou mierou znižujú pravdepodobnosť, že k žalovaným skutkom došlo a celý
prípad by mal byť posudzovaný v súlade so zásadou in dubio pro reo. Namietal aj právnu kvalifikáciu,
keď nebolo mu preukázané použitie násilia a aj samotné poškodené uviedli, že neboli z jeho strany
vydierané. Súd tiež procesne pochybil, keď zamietol návrhy na vykonanie dôkazov, keďže medzi týmito

sa nachádzal aj záznam k veci obťažovania na pracovisku zo dňa 24.03.2010, na základe ktorého sa
začalo trestné stíhanie a v ktorom poškodená uviedla len prvú časť skutku, pričom mala podľa pokynu
uviesť celý skutok, čo vyvoláva pochybnosti, prečo zvyšok neuviedla.

Vzhľadom na tieto závažné procesné a následne aj skutkové nesprávnosti navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a oslobodil ho spod obžaloby v celom rozsahu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj krajský prokurátor, a
to v neprospech obžalovaného vo vzťahu k výroku o treste. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že
uložený trest je neprimerane mierny. Aj keď sa stotožňuje s hodnotením osoby obžalovaného vzhľadom

na jeho doterajšiu beztrestnosť, avšak trestné činy v tomto prípade sú závažné, patria k trestným
činom proti slobode a ľudskej dôstojnosti, dopustil sa ich proti dvom osobám a opakovane, po dlhšiu
dobu. Aj z hľadiska následku, poškodené boli najprv vystavené protiprávnemu konaniu po dlhšiu dobu
a potom ešte dlhotrvajúcemu trestnému konaniu, kde museli byť viackrát opakovane vypočúvané k
týmto skutočnostiam a týmto spôsobom traumatizované. To, že nenesú žiadnu traumu, je len vo forme

dohadov, keďže z tohto pohľadu neboli znalecky vyšetrené a že sa konanie obžalovaného na nich
výraznejšie neprejavilo, je skôr dôkazom ich odvahy čeliť takémuto konaniu.

Čo sa týka dĺžky konania, ktorá je podľa súdu najdôležitejším dôvodom mimoriadneho zníženia trestu,
táto bola spôsobená dvoma dôvodmi. Jedným je dôvod na strane súdu, avšak objektívna, keď došlo k

opätovnej zmene senátu a obžalovaný využil svoje nepopierateľné právo nesúhlasiť s týmito zmenami.
Ale na druhej strane, obžalovaný neustálymi návrhmi, námietkami, sťažnosťami, len z dôvodu, že mu to
právny systém umožňoval, bez racionálneho dôvodu, sám výrazne predlžoval trestné konanie. Všetko
to súhrnne spôsobilo dĺžku konania približne 10 rokov. Aj keď by teoreticky z dôvodu dĺžky konania
bolo možné pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu, vzhľadom na závažnosť skutkov a následky jeho

konania a okolnosti skutkov, odmietanie sa podrobiť znaleckému dokazovaniu zo strany obžalovaného,
takýto trest najmä z hľadiska generálnej prevencie svoj účel nebude plniť, preto, aj keď pod dolnou
hranicou, mal byť trest uložený ako nepodmienečný.V zmysle uvedeného teda navrhoval, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
uložil mu nepodmienečný trest vo výmere 3 až 4 roky so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia, alternatívne, v tejto časti vec vrátil okresnému súdu.

K odvolaniu krajského prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný sám, ako aj prostredníctvom obhajcu.
Uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami prokuratúry, že trest je neprimerane mierny. Opätovne poprel
svoju vinu, uviedol, že pracuje 11 rokov ako vodič autobusu, kde sa stretáva s množstvom žien
bez akéhokoľvek problému. Poškodené tiež netrpeli žiadnou traumou, čím je tvrdenie prokuratúry

vyvrátené a nemožno tieto skutočnosti hodnotiť pri ukladaní trestu. Poukázal aj na prieťahy v jeho veci
a nález Ústavného súdu SR, kde konštatoval prieťahy. Tiež nie sú dôvodné ani námietky ohľadom jeho
odmietania sa podrobiť vyšetreniu znalca, na základe nezákonného príkazu sa dobrovoľne dostavil do
nemocnice, kde zotrval nezákonne 14 dní a aj lekárka vtedy konštatovala jemu a jeho manželke, že
nevykazuje žiadne známky delikventa. S odvolaním prokuratúry teda nesúhlasí, ale zároveň nesúhlasí
so žiadnym trestom, žiada oslobodenie, k čomu podal aj odvolanie. Obhajca poukázal na obdobné

skutočnosti ako obžalovaný, že aj po spáchaní skutku a počas celého konania viedol riadny život,
pričom poukázal aj na jeho súčasné zamestnanie. Pri dĺžke konania tiež poukázal na nález Ústavného
súdu. K neúspešnému znaleckému vyšetreniu poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2Tos/4/2018 zo dňa 27.02.2018, kde krajský súd sám uznal obžalovanému právo odmietnuť sa podrobiť
dokazovaniu, ktoré by ho mohlo usvedčiť z trestnej činnosti. Naproti tomu, na základe nezákonného

príkazu aj tak na istý čas sám nastúpil na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia.

Na základe takto riadne a včas podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia
podali svoje odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo,

prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a krajského prokurátora dôvodné
nie sú.

Keďže odvolanie obžalovaného smerovalo proti výroku o vine, ako aj proti výroku o treste a proti výroku

o treste smerovalo aj odvolanie krajského prokurátora, odvolací súd preskúmal oba tieto výroky, pričom
ako prvé posudzoval správnosť a zákonnosť výroku o vine.

Úvodom je potrebné uviesť, že prvostupňový súd už vo veci raz meritórne rozhodol, a to rozsudkom zo
dňa 28.04.2014, ktorým obžalovaného uznal vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2

písm. c) Tr. zákona a zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods.
1 Tr. zákona, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne, na výkon
ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Prešove na podklade odvolania obžalovaného uznesením
sp. zn. 4To/28/2014 zo dňa 13.10.2014 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie.

V rámci nového prejednania a rozhodnutia mal súd prvého stupňa v zmysle pokynov krajského súdu
zopakovať dokazovanie opätovným vypočutím poškodených a svedkyne H. spôsobom zodpovedajúcim
zákonu a zachytením obsahu ich výpovedí taktiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Z obsahu

zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 28.02.2014 tiež vyplynulo, že súhlas strán k čítaniu znaleckého
posudkudanýnebol.Navyševosvetlenámietokobhajobytýkajúcichsapodľajejnázorunedostatočného
vonkajšieho prejavu negatívneho prežívania stíhaných skutkov poškodenými, sa javilo byť, podľa názoru
krajského súdu, vypočutie znalkyne na hlavnom pojednávaní aj v tomto smere nevyhnutné. Ďalej,
vychádzajúc z ustanovenia § 274 ods. 2 Tr. poriadku, predseda senátu môže určiť poradie, v ktorom

sa po záverečnej reči prokurátora ujmú slová jednotlivé oprávnené osoby, obhajca obžalovaného a
obžalovaný však vždy hovoria poslední, pričom v zmysle ustanovenia § 275 Tr. poriadku po tom, ako
záverečnú reč prednesie obhajca a obžalovaný ako posledný, má obžalovaný ešte právo posledného
slova, čo však nebolo dodržané. Krajský súd tiež konštatoval, že udelenie posledného slova (ako dôvod
odročenia hlavného pojednávania uvedený v zápisnici o hlavnom pojednávaní dňa 03.04.2014) nie je

prekážkou, ktorá by bránila súdu v konaní pokračovať, a preto z tohto dôvodu nie je možné hlavné
pojednávanie odročiť, hlavné pojednávanie je možné za obdobnej situácie odročiť za účelom vyhlásenia
rozhodnutia, nie však na dobu viac ako tri týždne, ale maximálne na čas troch pracovných dní (§ 171 ods.
4 Tr. poriadku). Tento nedostatok bolo možné odstrániť už len zopakovaním dotknutej časti hlavnéhopojednávania. Krajský súd tiež prisvedčil obhajobe, že previerka výpovede na mieste samom za situácie,
že bol použitý figurant s diametrálne odlišnými fyzickými predpokladmi, ako má obžalovaný a v úplne
inom oblečení, pokiaľ sa namieta, že pre nedostatok miesta ku skutku spôsobom, ako ho popisuje

poškodená, nemohlo dôjsť, nemá potrebnú výpovednú hodnotu, a preto bolo naozaj potrebné tento úkon
zopakovať alebo vykonať rekonštrukciu, avšak v zásade za rovnakých podmienok ako ku skutku došlo,
pričom samozrejme je pri stanovovaní podmienok vykonania spomínaného úkonu potrebné zohľadniť,
že od času, kedy ku skutku malo dôjsť, už uplynula dlhšia doba.

Na mieste bolo tiež, podľa názoru krajského súdu, preveriť, či obžalovaný netrpel duševnou chorobou
alebo poruchou sexuálneho charakteru, ktorá mohla mať vplyv na jeho poškodenými tvrdené konanie,
prípadne mohla mať vplyv na schopnosť rozpoznať protiprávnosť konania alebo schopnosť konanie
ovládať. Podľa názoru krajského súdu ale zisťovanie prítomnosti alebo naopak neexistencie sexuálnej
úchylky, či poruchy sexuality, k čomu pristúpil ešte vyšetrovateľ v prípravnom konaní, nevyhnutne speje
k zisťovaniu prítomnosti alebo naopak neprítomnosti duševnej poruchy alebo choroby, ktorá by mohla

mať vplyv na vyššie spomínanú schopnosť rozpoznať protiprávnosť konania, či schopnosť konanie
ovládať, a preto takéto zisťovanie nie je možné odlíšiť od vyšetrenia duševného stavu obžalovaného.
Preto bolo potrebné, aby súd vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného a do konania
pribral dvoch znalcov psychiatrov, pričom vzhľadom na vyššie uvedené javí sa byť vhodným, aby aspoň
jedným znalcom bol psychiater - sexuológ, ktorí by duševný stav obžalovaného vyšetrili. Aj keď v tomto

štádiu konania nebolo podkladu pre spoľahlivé ustálenie skutkového stavu, obhajobe krajský súd v rámci
zrušujúceho uznesenia dal za pravdu v tom smere, že ani v tomto štádiu konania nič nenasvedčovalo
tomu, že by sa konania, ktoré by mohlo vykazovať znaky trestného činu, mal obžalovaný vo vzťahu k
poškodenej J. Š. dopúšťať už od roku 2006. Vzhľadom na zistené procesné vady a nedostatočne zistený
skutkový stav sa krajský súd v zrušujúcom uznesení už podrobnejšie nezaoberal pochybeniami súdu

prvého stupňa týkajúcimi sa právnej kvalifikácie ním zisteného skutkového stavu a uloženého trestu.

Odvolacísúdtakvzmyslevyššieuvedenéhopristúpilkpreskúmaniuodvolaniaminapadnutéhorozsudku
a po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní, po
vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie

skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por iadkuatietodôkazyajsprávnevyhodnotiljednotlivo
aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por iadku, pričom na tomto mieste súčasne konštatuje, že z hľadiska rozsahu
a formy dokazovania okresný súd akceptoval pokyny odvolacieho súdu prezentované v zrušujúcom

uznesení zo dňa 13.10.2014, keď opätovne a zákonným spôsobom vypočul poškodené J. Š. a I. D., ako
aj svedkyňu X.. K. H., prečítal znalecký posudok znalkyne N.. I. so súhlasom procesných strán (vrátane
obžalovaného), pri záverečných rečiach bolo dodržané ich poradie tak, ako to má na zreteli Trestný
poriadok. Taktiež súd prvého stupňa vykonal rekonštrukciu v zmysle námietok obhajoby a pokynu
krajského súdu dňa 02.07.2019 rekonštrukciu skutku, z ktorej kamerový záznam prehral na hlavnom

pojednávaní. Zároveň z dôvodu nesúhlasu obžalovaného so zmenou v zložení senátu okresný súd
zopakoval dokazovanie vykonané pred touto zmenou v súlade s ustanovením § 277 ods. Tr. poriadku.

Čo sa týka nerealizovania znaleckého vyšetrenia duševného stavu obžalovaného, čo bolo tiež súčasťou
pokynov, ktoré prvostupňovému súdu zadal odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 13.10.2014,

v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný sa takémuto vyšetreniu odmietol podrobiť,
pričom síce bolo nariadené ústavné pozorovanie obžalovaného v zdravotníckom zariadení, kde aj bol
na základe príkazu dodaný, musel však byť z neho na príkaz sťažnostného súdu prepustený, preto
nebolo možné realizovať znalecké skúmanie ani týmto krajným spôsobom. Navyše, súd prvého stupňa
sa pokúsil vynútiť spoluprácu pri znaleckom dokazovaní od obžalovaného poriadkovým opatrením

spočívajúcim v uložení poriadkovej pokuty, čo však rovnako sťažnostný súd neakceptoval a svojím
uznesením sp. zn. 2Tos/4/2018 zo dňa 27.02.2018 vyjadril právo obžalovaného nepodrobiť sa
znaleckému dokazovaniu, ktorým by mohli byť produkované dôkazy v jeho neprospech, v súlade so
zásadou zákazu sebaobviňovania. Sám krajský súd v predmetnom uznesení konštatoval, že pokiaľ sa
obžalovaný takémuto dokazovaniu odmieta dobrovoľne podrobiť, konajúci súd musí vychádzať len z

tých dôkazov, ktoré má k dispozícii a rozhodnúť aj bez uvedeného znaleckého dokazovania.

Aj keď krajský súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že v prípade vykonania dôkazu - znaleckého
posudku znalkyne N.. I., k osobám poškodených by bolo žiaduce, aby bola znalkyňa na hlavnompojednávaní aj osobne vypočutá, táto bola medzičasom vyčiarknutá zo zoznamu znalcov z dôvodu
ukončenia znaleckej činnosti a odmietla byť vypočutá v rámci sľubu. Súd prvého stupňa tak nemal inú
možnosť, ako prečítať predmetný znalecký posudok so súhlasom strán, keďže v pôvodnom konaní bol

prečítaný bez ich súhlasu, čo bolo zásadným pochybením vytknutým aj krajským súdom. Pri novom
prejednaní a rozhodnutí bol tento nedostatok napravený, hoci k osobnému výsluchu znalkyne na
hlavnom pojednávaní z objektívnych príčin nedošlo.

Následne tiež je možné uzavrieť, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade

s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por iadku
v dostatočnej miere uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zisteniaoprel,existenciuktorýchskutočnostípokladalsozreteľomnavýsledkyvykonanéhodokazovania
za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne
odporovali.

Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných, je zrejmé, ako sa
okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov, predovšetkým
poškodených o tom, ako malo dôjsť ku skutkom, za ktoré bol obžalovaný trestne stíhaný.

Krajský súd preto v zásade nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení, tieto zodpovedajú

výsledkom vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach, ako aj v prípravnom konaní. Aj
podľa názoru krajského súdu bolo bez odôvodnených pochybností dokázané, že skutky, pre ktoré bol
obžalovaný stíhaný, uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku, sa stali, majú znaky trestného
činu a spáchal ich práve obžalovaný N. J., pričom krajský súd si úvahy a závery súdu prvého stupňa v
celom rozsahu osvojil, nemá o nich pochybnosti a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Obžalovaného zo spáchania skutku v prvom rade usvedčujú predovšetkým vo svojich výpovediach
poškodené D.. I. D. O. J. Š.. Poškodená D. svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, bez výraznejších
podstatných odchýlok od svojich skorších výpovedí z prípravného konania (ale aj na hlavnom
pojednávaní, keď musela z rôznych dôvodov byť vypočutá opakovane) vo vzťahu k podstatným

okolnostiamskutkuvbode4/uviedla,ževpredmetnýdeňjuobžalovanýzobralvonkuukázaťjejslužobný
obvod. On bol vodič, išli na služobnom vozidle, kde niekde v obci Šarišské Jastrabie obžalovaný odbočil
niekde do poľa s poznámkou, že „tu by nás nikto nemal vidieť“, auto otočil smerom k obci a začal sa
cez ňu naťahovať a sklápať jej sedačku. Potom sklopil aj svoju a silou mocou sa snažil na ňu vyliezť,
pričom sa snažil jej rozopínať opasok. Bránila sa tým spôsobom, že jednou rukou držala obžalovaného,

aby jej nerozopínal opasok a dookola mu opakovala, aby s tým prestal. Obžalovaný sa jej dotýkal na
prsiach, snažil sa jej dať ruku do rozkroku a bozkať ju. Tiež jej ťahal ruku do jej rozkroku. Potom, keď
už asi videl, že sa mu nepodvolí, vrátil sa na svoje miesto, stiahol si nohavicu z jednej nohy, ťahal jej
pravú ruku s tým, že keď už nič, tak nech ho aspoň urobí. Držal pevne jej ruku a robil s ňou pohyby
hore a dole dovtedy, kým sa neurobil. K skutkovému deju popísanému v bode 5/ vypovedala, že okrem

tohto incidentu ju ešte asi 10 - 15 krát obťažoval. Pokiaľ to bolo v aute, tak jej dával ruku na jej stehná
a snažil sa dať ju do jej rozkroku. Pokiaľ to bolo niekde v budove obvodného oddelenia, tak sa na ňu
natlačil, chytal ju za prsia alebo do rozkroku, snažil sa ju bozkávať, prípadne oslintať, príp. ťahal jej ruku
do svojho rozkroku. Niektoré útoky trvali pár minút, niektoré pár sekúnd.

Aj poškodená Š. ku skutkom v bodoch 1/ až 3/ vypovedala opakovane, vo všetkých svojich výpovediach,
ako v prípravnom konaní, tak aj pri opätovných výsluchoch na hlavnom pojednávaní (a je žiaduce
zdôrazniť, že výpovede boli vykonávané s veľkým časovým odstupom v rámci obdobia niekoľkých
rokov), v podstatných okolnostiach zhodne, keď uvádzala, že obžalovaný sa jej spočiatku prihováral
a pozýval ju na kávu, neskôr sa však jeho konanie stupňovalo a asi po roku od jej nástupu ju začal

obťažovať, obchytkával ju a navrhoval jej, aby mali spolu sex. Najhoršie prípady, ktoré si pamätala, boli
tie, že ju položil na posteľ v miestnosti označenej ako ubytovňa na prízemí OO PZ v Ľubotíne, ľahol si
na ňu, začal ju obchytkávať a bozkávať po tvári, na líca, plecia a vlasy, povedal jej, že s ňou musí mať
sex, ale keďže nesúhlasila a nepodvolila sa mu, tak začal na nej onanovať, čo sa stalo niekedy v roku
2008. Podobné prípady popísala ešte dva, pričom spolu obdobných útokov bolo 20 až 30. Nesúhlasila

s takýmto konaním, avšak obžalovaný bol dotieravý a násilný, pritlačil ju buď o stenu alebo ju chytil
rukami, aby neodišla, snažil sa ju bozkávať a obchytkával ju cez oblečenie na intímnych miestach. V
prípravnom konaní ešte k časovému obdobiu skutku uviedla, že to začalo niekedy počas roka 2007,
v jeho polovici, v súlade s čím okresný súd napravil nezrovnalosť v pôvodnom zrušenom rozsudku vovzťahu ku skutku v bode 1/ a v tomto smere spresnil približný počiatok páchania tohto skutku v zmysle
pokynov krajského súdu.

Obžalovaný v rámci svojej obrany sa snažil spochybniť výpovede poškodených, pričom poukazoval
najmä na správanie poškodených voči nemu, keď si nikto nevšimol zmeny v ich správaní, a to ani v
rodine, ani na pracovisku, pričom s ním poškodené normálne komunikovali. Poškodená J. Š. s ním často
rozprávala o svojom živote, rodinných vzťahoch a podobne, pričom mu o týchto záležitostiach rozprávala
aj sama bez toho, aby ju o to žiadal. Menovaná pritom mala pracovnú dobu od 8.00 hod. od 14.00 hod.,

kedy sa na oddelení vždy zdržiavali viacerí policajti. Poškodená K.. I. D. s ním po údajnom pokuse o
znásilnenie šla rovno na obed, raz s ním na spoločnej akcii po pár mesiacoch od údajného znásilnenia v
lete 2009 tancovala a v zime roku 2009 sa ním z inej spoločnej akcie nechala odviezť domov na jej aute.
Bežne s ním slúžila bez akéhokoľvek náznaku odporu, a to aj počas víkendov, keď boli na oddelení len
dvaja policajti. Menovaná poškodená sa u neho počas jednej služby zastavila s kolegom, kde vypili kávu,
normálne sa porozprávali. Raz v nedeľu, keď spolu slúžili, bola u neho aj na obed, kedy mala na chvíľu

čas porozprávať sa s jeho manželkou aj osamote. Poukazoval tiež na skutočnosť, že na oddelení OO
PZ v Ľubotíne, kde malo dochádzať k väčšine útokov podľa obžaloby, bol väčšinou prítomný aj aspoň
jeden ďalší kolega.

Aj keď uvedená obrana dáva určitú logiku, v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že tzv. pasívne

správanie bez toho, aby dávali svoje vnútorné pocity výslovne najavo voči svojmu okoliu, je v zmysle
odbornej literatúry a poznatkov z oblasti viktimológie správaním relatívne často sa vyskytujúcim práve
v prípade obetí sexuálnej trestnej činnosti. Tieto obete často udalosti, ktoré prežili, si nechávajú pre
seba, nezdôveria sa s nimi okoliu a to ani najbližšiemu, pričom dôvody takéhoto postupu bývajú rôzne,
najčastejšie strach z útočníka, ale aj reakcie okolia, pocit hanby a nepríjemnosti pri reprodukovaní

prežitých udalostí takéhoto charakteru so sexuálnym prvkom, snaha preniesť sa cez takéto udalosti a
vytesniť ich zo svojho vedomia, uvedomujúc si, že obžalovaný mal dobrú povesť a určité spoločenské
postavenie vo svojom sociálnom prostredí. Dá sa stotožniť aj s odôvodnením prvostupňového súdu,
ktorý v dôvodoch napadnutého rozsudku k týmto námietkam obhajoby uviedol, že každý ma individuálne
prežívanie, poškodené mali k tomu, že to neriešili ihneď aj svoje osobné dôvody a dokázali vcelku

hodnoverne vysvetliť, prečo situáciu neriešili razantnejšie. Napokon, na čo poukazuje aj krajský
prokurátor v dôvodoch svojho odvolania, to, že nenesú žiadnu traumu, je len vo forme dohadov, keďže
z tohto pohľadu neboli znalecky vyšetrené a teda takéto tvrdenia nie sú ničím podložené.

Hodnovernosť výpovedí poškodených nespochybňujú ani závery znaleckého posudku znalkyne N.. C.

I., z ktorého vyplýva, že u poškodených neboli zistené sklony k lživosti alebo skresľovaniu skutočnosti
a tieto sú schopné vnímať a chápať rôzne situácie, tieto si zapamätať a následne ich vierohodne
reprodukovať. Neboli teda zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali po objektívnej stránke
tvrdenia poškodených z hľadiska ich osobnosti a z psychologického hľadiska nič nenasvedčuje tomu,
aby ich tvrdenia sa nemali zakladať na pravde. Je irelevantnou tá obžalovaným namietaná skutočnosť,

že znalecký posudok bol vypracovaný vo vzťahu k inej právnej kvalifikácii konania obžalovaného,
nakoľko tá sa môže počas trestného konania za podmienok ustanovených Trestným poriadkom meniť a
jejzmenanemázanásledoknutnosťopakovaniavykonanýchdôkazov.krajskýsúdtiežnezistilobsahové
a vecné nedostatky znaleckého posudku namietané obžalovaným.

Krajský súd tiež v nadväznosti na uvedené osobitne zdôrazňuje, že počas celého konania v rámci
vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne indície, ktoré by čo i len naznačovali motív poškodených
si vymýšľať, prípadne ich snahu neprávom poškodiť obžalovanému a neoprávnene mu pričítať konanie,
ktorého sa nedopustil. Poškodené nemali žiadny motív, aby svoje obvinenia vykonštruovali, pričom treba
zdôrazniť, že v prípade, ak by sa jednalo len o jednu poškodenú, dalo by sa ešte možno uvažovať o tom,

že si konanie obžalovaného mohla vymyslieť, avšak vo veci sú poškodené dve osoby, ktoré konanie
obžalovaného voči svojej osobe popísali na sebe nezávisle bez nejakej vzájomnej koordinácie a dohody.
Na tomto mieste sa krajský súd stotožnil aj s argumentáciou prokurátorky v rámci záverečných rečí
pred súdom prvého stupňa týkajúcej sa eventuálneho motívu poškodených svoje konanie si vymyslieť,
predovšetkým v tom zmysle, že pri trestných činoch, ktoré sa obžalovanému kladú za vinu, ide väčšinou

o konania, ktoré sa dejú medzi dvoma osobami - páchateľom a obeťou. V tomto prípade prirodzene
proti sebe stoja dve skupiny protirečiacich si dôkazov, pričom na jednej stane stojí pochopiteľne
obrana obžalovaného, ktorý tvrdí, že skutok nespáchal a na druhej strane výpovede poškodených,
ktoré obžalovaného usvedčujú a ktorých snaha o skreslenie v neprospech obžalovaného je vyvrátená,nakoľko v prípade zamerania sa na motív, ktorý by teoreticky mohli mať poškodené k tomu, aby podali
nepravdivétrestnéoznámenienaobžalovanéhoatakýmtospôsobomspustilivočinemutrestnéstíhanie,
ktorého následky si obe poškodené museli uvedomovať, tak zo základného rozdelenia psychologických

motívov, ktoré by ich k takému konaniu mohli viesť, prichádzal do úvahy iba motív pomsty, ktorý sa
však ani v náznaku nepreukázal. Toto konanie neprinieslo žiaden prospech poškodeným, práve naopak,
aj poškodené boli dlhé roky opakovane predvolávané za účelom podania svedeckej výpovede, kde
museli opakovane hovoriť o týchto nepríjemných a traumatizujúcich skutočnostiach a na čo tiež správne
prokurátorka poukázala, obžalovaný sa k obom poškodeným správal okrem stíhaného konania bežným

spôsobom a tieto nemali dôvod sa mu mstiť, pretože by tým zmenu svojho postavenia, ani zmenu jeho
postavenia nedosiahli.

V rámci svedeckých výpovedí sú tu navyše ďalšie dve svedkyne, ktoré sa, hoci nie v takej intenzite,
s obdobným konaním obžalovaného osobne stretli, a to svedkyne X.. K. H. a Q. H.. Svedkyňa K. H.
vo výpovedi popísala svoju skúsenosť s obžalovaným, keď pri jednom útoku ju akoby objal a olízal jej

líco a tiež incident, keď šla do kuchynky pre šálku kávy, nepamätala si už úplné detaily, lebo to bolo
už dosť dávno, ale bola v tej kuchynke, tak tam prišiel aj obžalovaný a násilne ju pritiahol k sebe, na
to mu povedala, nech ju nechá a čo to robí, že sa jej to nepáči. Aj svedkyňa Q. H. popísala podobný
incident, keď jej chytil ruky a chcel ju pobozkať, k čomu nedošlo kvôli jej ráznej slovnej obrane, potom
ju už len pozýval na kávu. Uvedené správanie naznačil vo svojej výpovedi z prípravného konania, ktorá

bola na hlavnom pojednávaní prečítaná, aj svedok S. N., ktorý uviedol, že obžalovaný bol komunikatívny,
avšak v tejto komunikácii, v oblasti sexuálnych narážok to u neho bolo viac ako obvyklé. Zároveň tento
svedok potvrdil, že v mesiaci marec 2010 mu ako riaditeľovi OO PZ Ľubotín oznámila D.. I. D., že má
s obžalovaným N. J. problémy, ktorý ju mal obťažovať fyzicky, ako aj slovne. Tiež mu oznámila, že
podobné problémy má aj s ich upratovačkou.

Tú skutočnosť, že medzi poškodenou D. a obžalovaným nebolo všetko v poriadku a že poškodenej
správaniekobžalovanémuneboloúplneštandardnéabolmedziniminejakýkonflikt,čovyvraciatvrdenia
obžalovaného, že poškodená sa neprejavovala absolútne žiadnym spôsobom, nepriamo potvrdzovali
vo svojich výpovediach aj svedkovia K. Š.J., K. Q., J. N. O. N. J.. I. Š. tiež spomenul, že dva dni

predtým, ako prebehol rozhovor poškodenej D. a svedka Q., počul, že sa poškodená pohádala s
obžalovaným, ale nevedel, čo bolo predmetom hádky. Súd prvého stupňa tiež v tejto súvislosti správne
poukázal na obsah prehľadu plánu služieb, z ktorého vyplynulo, že poškodená D. si trikrát vymenila
služby v dňoch, kedy mala slúžiť s obžalovaným, a to v dňoch 05.08.2009, 06.02.2010 a 20.02.2010. Vo
všetkých troch prípadoch išlo o nočné služby počas víkendu, z čoho vyplýva snaha poškodenej vyhnúť

sa obžalovanému v rámci nočných služieb. Nakoľko konanie obžalovaného trvalo dlhšiu dobu a nebolo
jednorazové, nemožno mu prisvedčiť, že výmeny služieb nastali dávno po údajnom obťažovaní, a preto
medzi tým nevidí žiadnu súvislosť.

Vo vzťahu k tomu, či mal obžalovaný reálne príležitosť k takémuto správaniu voči poškodeným, tiež

okresný súd správne poukázal na záznamy zo služby, z ktorých vyplýva, že obe poškodené prichádzali
do styku s obžalovaným počas výkonu svojich pracovných povinností, poškodená K.. I. D. aj počas
nočných služieb a služieb cez víkend, kedy na oddelení slúžili iba dvaja policajti, teda poškodená bola s
obžalovanýmnaoddelenísama.Lenokrajomsajavíakodôležitédodať,žeobajamanželiapoškodených
potvrdili, že sa im manželky časom zverili s tým, že majú problém na pracovisku s obžalovaným a hoci sa

jedná o manželov, teda blízke osoby poškodených, na rozdiel od svedkyne H. J., ktorá pochopiteľne, ako
manželka obžalovaného, vypovedala v jeho prospech, títo svedkovia reálne dennodenne prichádzali do
styku s „obeťou“ trestného činu, pričom H. J. nemala odkiaľ vedieť o takomto správaní svojho manžela a
je len pochopiteľné, že manželovi verila a nepodozrievala ho z takéhoto konania a z pohľadu krajského
súdu je len pochopiteľné, že poškodené ju nevyhľadali a nezverili sa jej s konaním jej manžela, keďže

ako veľmi pravdepodobný sa javí scenár, že by im neuverila a naďalej by dôverovala manželovi.

Nakoniec vo vzťahu k rekonštrukcii skutku pod bodom 4/ krajský súd uvádza, že tento dôkaz
pochopiteľnesámosebenemôžepreukázať,žekukonaniureálnedošlo,keďženiejepriamymdôkazom,
v kontexte iných vykonaných dôkazov bol jej účel preveriť, či reálne ku skutku vôbec mohlo dôjsť tak,

ako to popisovala poškodená D., pričom z jej záverov vyplynulo, že skutkový priebeh sa takto udiať
aj reálne mohol (aj keď bez dostatočného priestorového komfortu figurantov, čo sa však v priestoroch
menšieho motorového vozidla očakáva) a bola teda vyvrátená argumentácia obžalovaného, ktorý
reálnu možnosť priebehu skutku tak, ako to popisovala poškodená, kategoricky vylučoval. Aj keď jemožné obžalovanému sčasti prisvedčiť, že figuranti nie úplne zodpovedali fyzickým parametrom aktérov
skutkového deja, nezrovnalosti však neboli takého charakteru, aby robili rekonštrukciu nepoužiteľnou.
Na tomto mieste je potrebné záverom dodať, že aj keď väčšia časť z uvedených dôkazov obžalovaného

priamo neusvedčuje, v kontexte predovšetkým svedeckých výpovedí poškodených dotvárajú logicky
usporiadanú reťaz dôkazov a plnia vo vzťahu k nim podpornú funkciu.

K odvolacej námietke obžalovaného týkajúcej sa namietanej nezákonnosti vyšetrovania policajnou
inšpekciou krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorý poukázal

naZjednocujúcestanoviskotrestnoprávnehokolégiaNSSRsp.zn.Tpj62/2015(R95/2015),sktorýmsa
stotožnil a vychádzal z neho. Uvedený orgán súd prvého stupňa považoval za zákonný orgán, ktorý mal
oprávnenie vykonávať vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie príslušníkov policajného zboru. V zmysle
uvedeného stanoviska, s ktorým sa stotožňuje aj krajský súd, okolnosť, že inšpekčná služba Policajného
zboru pôsobí v administratívnej forme úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo vnútra“) v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra (rovnako

je útvarom ministerstva vnútra aj prezídium Policajného zboru, vrátane prezidiálnych policajných
útvarov) je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1
zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore - ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) v znení neskorších
predpisov, možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar policajného zboru nebude riadiť
prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ [§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona o

pôsobnosti ministerstva vnútra ako ústredného orgánu štátnej správy pre Policajný zbor (§ 11 písm.
c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov)]. Táto okolnosť nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného
zboru(§4ods.1zákonaoPolicajnomzbore)apričinnostiinšpekčnejslužbystáleideovýkonpôsobnosti
(plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d)

zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).
Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10
ods. 8 písm. a), c) Tr. poriadku.

Dôvodnou nie je ani odvolacia námietka obžalovaného, pri ktorej poukázal na výpoveď svedkyne A.

Z., ktorá s ním tiež pracovala na jednom pracovisku a nevšimla si nikdy žiadne podozrivé správanie
obžalovaného, pričom tvrdil, že by dokázal zohnať množstvo ďalších svedkýň (až sedem), ktoré si z jeho
stranynikdyničpodobnénevšimli,čodávaldokontrastusvýpoveďamisvedkýňK.O.Q.H.,keďuvádzal,
že pokiaľ ich nepriame výpovede majú potvrdzovať jeho vinu, tak aj iní svedkovia, ktorí nikdy takéto
správanie nezažili, by mali preukazovať jeho nevinu. K výpovedi svedkyne A. Z. krajský súd uvádza, že

sa jednalo o svedkyňu s ročníkom narodenia 1965, teda približne rovesníčku obžalovaného (dokonca
o niečo staršiu), s ktorou navyše sa poznal dlhé roky od detstva z obce. Je len logické, že obdobného
konania sa nedopustil voči osobe, ktorá ho dobre pozná a s ktorou je roky v blízkom vzťahu, navyše je z
kontextu celej veci zrejmé, že obžalovaný svoje útoky smeroval voči ženám od neho podstatne mladším
a najmä novým na pracovisku a len tá skutočnosť, že sa uvedená svedkyňa (alebo aj ďalší ľudia) s

takýmto správaním obžalovaného osobne nestretli ešte neznamená, že sa ho nemohol dopúšťať voči
iným osobám.

Z hľadiska právnej kvalifikácie boli skutky súdom prvého stupňa právne kvalifikované v bodoch 1/ - 3/
a 5/ ako pokračujúci zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona, keď iného mal

násilím obžalovaný nútiť, aby niečo konal alebo trpel, a to z osobitného motívu a skutok v bode 4/ ako
zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona.

Čo sa týka skutku pod bodom 4/, tento bol právne kvalifikovaný správne, keďže týmto sa obžalovaný
sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v

úmysle násilím donútiť ženu k súloži, avšak k dokonaniu trestného činu nakoniec, z dôvodu aktívneho
odporu poškodenej, nedošlo.

Čo sa týka ostatných skutkov, na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné uviesť, že skutky pod
bodom 1/ až 3/ a pod bodom 5/ napadnutého rozsudku mali byť podľa jeho názoru správne právne

kvalifikované ako pokračujúci zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zákona, nie ako zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona. Vnímajúc celkovú dôkaznú situáciu má krajský
súd za to, že konaním obžalovaného popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku v bodoch 1/
- 3/ a 5/ bola v plnom rozsahu naplnená skutková podstata zločinu sexuálneho násilia spočívajúca vtom, že násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donútil iného k iným sexuálnym praktikám (aj
vzhľadom na tvrdenia samotných poškodených, že voči nim obžalovaný neprezentoval žiadne hrozby a
neboli vydierané). Nakoľko však proti výroku o vine podal odvolanie iba obžalovaný a zločin sexuálneho

násilia v ustanovení § 200 ods. 1 Tr. zákona má stanovenú trestnú sadzbu v rozmedzí 5 až 10 rokov,
pričom pri zločine vydierania v § 189 ods. 2 Tr. zákona zákon stanovuje trestnú sadzbu v rozmedzí
4 až 10 rokov, takáto zmena právnej kvalifikácie by mala za následok zmenu rozsudku v neprospech
obžalovaného, preto k nej krajský súd nemohol pristúpiť za dodržania zásady zákazu zmeny k horšiemu
v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku.

Naplnené boli aj ďalšie obligatórne znaky skutkovej podstaty žalovanej trestnej činnosti, keď obžalovaný
je plne trestne zodpovedný subjekt z hľadiska veku a príčetnosti, ktorý porušil objekt chránený Trestným
zákonom, ktorým je v prípade týchto trestných činov sloboda jednotlivca a ľudská dôstojnosť. Svojho
konania sa dopustil úmyselne, vo forme priameho úmyslu a medzi jeho konaním a spôsobeným
následkom existuje nepochybne príčinná súvislosť.

Za takýchto okolností, hodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, teda vo
vzťahu k otázke viny, krajský súd považoval v intenciách vyššie uvedených dôvodov a úvah odvolanie
obžalovaného za nedôvodné a výrok o vine vrátane zisteného a ustáleného skutkového stavu,
poukazujúc súčasne na vyššie popísané výhrady týkajúce sa právnej kvalifikácie, v napadnutom

rozsudku posúdil ako zákonný a vecne správny.

Za zákonný a správny považoval krajský súd po jeho preskúmaní aj výrok o treste v napadnutom
rozsudku a v tejto súvislosti považoval odvolacie námietky krajského prokurátora za nedôvodné.

Vprípadezločinuznásilneniapodľa§199ods.1Tr.zákona,ktorýjetrestnýmčinomsprísnejšoutrestnou
sadzbou, je zákonom stanovená trestná sadzba na 5 až 10 rokov. Správne súd prvého stupňa zistil u
obžalovanéhojednupoľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.j)Tr.zákonaspočívajúcuvovedeníriadneho
života pred spáchaním trestného činu a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, teda
že spáchal viac trestných činov.

Keďže obžalovaný spáchal dva úmyselné trestné činy z ktorých aspoň jeden je zločinom (v tomto
prípade oba), súd prvého stupňa tiež postupoval správne, keď trest ukladal ako úhrnný v súlade s
ustanovením § 41 ods. 2 Tr. zákona pri aplikácii tzv. asperačnej zásady, v zmysle ktorej sa horná hranica
zákonom stanovenej trestnej sadzby, v tomto prípade 5 až 10 rokov, zvyšuje o jednu tretinu. Zároveň

však prvostupňový súd aplikoval v prejednávanej veci zmierňujúce ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona
a trest znížil pod dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo
výmere 3 rokov.

Ajkrajskýsúdspoukazomnakonkrétneokolnostiprípadu,akoajosobuobžalovaného,obdobneakosúd

prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade na dosiahnutie účelu trestu, v súlade so
zásadami uvedenými v § 34 Tr. zákona, keď trest má plniť represívnu funkciu, ako aj úlohu individuálnej a
generálnej prevencie a súčasne má predstavovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, postačí
aj uloženie trestu mimoriadne zníženého, pod jeho dolnú hranicu.

Použitie uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, keď
uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom odôvodňujú okolnosti prípadu
alebo pomery páchateľa s tým, že trest v zákonom stanovených medziach by bol pre páchateľa
neprimerane prísny, pričom účel trestu je možné dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania a zároveň tieto
podmienky musia byť splnené kumulatívne. Okolnosťami prípadu je potrebné rozumieť skutočnosti,

ktoré majú vplyv na hodnotenie spoločenskej nebezpečnosti činu, skutočnosti, na základe ktorých
možno posúdiť prognózu nápravy páchateľa a samotné znaky skutkovej podstaty trestného činu. Z
hľadiska okolností prípadu prichádza použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona do úvahy napr.
v prípade nízkeho stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť, v prípade, keď sú znaky skutkovej
podstaty trestného činu naplnené v menšej intenzite pri dobrej prognóze nápravy páchateľa. Z hľadiska

pomerov páchateľa prichádza do úvahy zohľadnenie jeho majetkových pomerov, zdravotného stavu
jeho alebo jeho rodinných príslušníkov, starostlivosť o rodinu, poľahčujúce okolnosti, ktoré sa prejavili
až po čine, dĺžka trestného stíhania a podobne. Aj neprimeraná dĺžka trestného konania môže byť
jednou z mimoriadnych okolností prípadu, ktorá za istých okolností odôvodňuje pri ukladaní trestu použiťmimoriadne zmierovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3
Tr. zákona, a to za predpokladu, ak s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému

stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konania v porovnateľných veciach (R 10/2011).

Konkrétne okolnosti, ktoré viedli krajský aj súd k tomuto záveru, spočívajú predovšetkým v dĺžke trvania
trestného konania, predovšetkým jeho súdnej časti. Krajský súd osobitne poukazuje na to, že prieťahy

v súdnom konaní v tejto trestnej veci konštatoval aj ústavný súd. Len na margo priebehu konania je
nutné poukázať najmä na procesnú zložitosť konania, ktorá spočívala často v okolnostiach nezávislých
od vôle obžalovaného. Obžaloba bola na súd podaná dňa 20.03.2012, vec bola v roku 2014 zrušená a
vrátená súdu prvého stupňa s vyššie uvedenými pokynmi krajského súdu z dôvodu viacerých zásadných
pochybení súdu prvého stupňa. Po vrátení veci sa niekoľkokrát menil zákonný sudca, pričom v období
rokov 2015 až 2018 sa v danej veci nevykonalo žiadne hlavné pojednávanie a úkony súdu boli zamerané

takmer výhradne na realizáciu znaleckého dokazovania vo vzťahu k obžalovanému, ku ktorému v
konečnom dôsledku nedošlo. Prvé hlavné pojednávanie po vrátení veci krajským súdom bolo nariadené
až na termín 16.05.2018, teda po vyše 3 rokoch od zrušenia a vrátenia veci. Viaceré následne nariadené
hlavnépojednávaniaboliodročovanéavdôsledkuopakovanejzmenysenátuanesúhlasuobžalovaného
musel súd časť dokazovania opakovať. Aj keď z veľkej časti bolo konanie predlžované podávaním

sťažností a námietok zaujatosti zo strany obžalovaného, v dôsledku čoho musel byť spis predkladaný
krajskému súdu, nemožno pričítať obžalovanému v jeho neprospech, že počas konania dôsledne a
vyčerpávajúcovyužívaltieprocesnépráva,vrátaneprávapodávaťopravnéprostriedky,ktorémuTrestný
poriadok priznáva.

Krajský súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že konanie s takýmito prieťahmi je zároveň v rozpore aj s
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa
ustálenej judikatúry ESĽP, dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu 6 rokov je potrebné považovať
za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie je možné
trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Plynutím času sa zároveň znižuje záujem spoločnosti na

potrebe potrestania páchateľa, tiež slabne nevyhnutnosť individuálnej a generálnej prevencie. Tiež sa
vytráca základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Samozrejme, nie
každé konanie, ktoré trvá dlhšie ako 6 rokov, je možné paušálne považovať za konanie s neprimeranými
prieťahmi. Vždy je potrebné posudzovať predovšetkým dôvody, pre ktoré konanie trvá takúto dlhú dobu
a či bolo možné konanie objektívne skončiť v kratšom časovom horizonte.

S poukazom na vyššie uvedené okolnosti prípadu, spočívajúce predovšetkým v neprimeranej dĺžke
trestného konania, potom krajský súd dospel k záveru, že použitie trestnej sadzby trestu odňatia slobody
ustanovenej za trestný čin, ktorého sa obžalovaný dopustil, by bolo pre tohto neprimerane prísne a
že na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude postačovať aj trest kratšieho trvania. Nemožno však v

tejto súvislosti opomenúť ani osobu obžalovaného, keď tento pred spáchaním skutku, ale ani v čase po
jeho spáchaní, nebol súdne trestaný, pričom voči nemu sa ani neviedlo okrem tohto žiadne iné trestné
stíhanie a dá sa povedať, že mimo prejednávanej veci viedol riadny život, a to aj v pracovnej a rodinnej
sfére. Trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov uložený obžalovanému súdom prvého stupňa z hľadiska
jeho trvania považoval krajský súd za zákonný a primeraný.

Prihliadajúc tiež na osobu páchateľa, najmä s poukazom na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, bol potom aj krajský súd, obdobne ako súd prvého stupňa, toho názoru, že v danom
prípade účel trestu môže byť dosiahnutý aj uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom
s obligatórne uloženým probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe za podmienok

v zmysle § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona v spojení s § 51 ods. 1 Tr. zákona a na zabezpečenie
ochranyspoločnostianápravypáchateľaniejenevyhnutnéukladaťobžalovanémunepodmienečnýtrest
odňatia slobody spojený s jeho bezprostredným výkonom, pričom za primeranú považoval aj krajský súd
okresným súdom ukladanú skúšobnú dobu na 4 roky v zmysle § 51 ods. 2 Tr. zákona, pri ktorej určení
bola zohľadnená závažnosť a spoločenská nebezpečnosť spáchanej trestnej činnosti.

Krajský súd zároveň poukazuje na to, že podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom vo
výmere 3 rokov je najvyšším možným trestom, ktorý môže byť ukladaný s podmienečným odkladom.
Do Trestného zákona bol tento inštitút zavedený ako určitá modifikácia podmienečného trestu odňatiaslobody so skúšobnou dobou podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona, pričom jeho primárny účelom je zvýšená
kontrola nad správaním páchateľa v skúšobnej dobe zo strany probačného a mediačného úradníka,
najmä čo sa týka dodržiavania uložených obmedzení a povinností v rámci probačného dohľadu. Jeho

ukladanie prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď síce vzhľadom na osobu páchateľa alebo okolnosti
prípadu nie je nevyhnutné uložiť páchateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody, avšak je potrebné,
predovšetkým vzhľadom na vyššiu závažnosť trestnej činnosti a spôsobené následky, v rámci skúšobnej
doby podmienečného odsúdenia posilniť účel trestu prísnejším režimom jeho výkonu, aby bola náprava
páchateľa a ochrana spoločnosti účinnejšia, pričom sa musí jednať o trest neprevyšujúci 3 roky oproti

podmienečnému trestu podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona, ktorý možno uložiť len v maximálnej možnej výmere
2 rokov.

Krajský súd sa z dôvodu posilnenia účelu trestu stotožnil aj s uložením povinnosti podľa § 51 ods. 4
písm. a) Tr. zákona úmyselne sa nepriblížiť k obom poškodeným na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov
a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia menovaných poškodených, ktorá tvorí súčasť probačného dohľadu.

Takto uložený podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom vrátane uvedených povinností
je, aj podľa názoru krajského súdu, trestom primeraným a dostatočným pre dosiahnutie jeho účelu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nezistiac také skutočnosti a dôvody, ktoré by odôvodňovali
potrebu zmeny alebo zrušenia napadnutého rozsudku, ktorý krajský súd vyhodnotil ako zákonný a vecne

správny vo všetkých jeho výrokoch, odvolanie obžalovaného, ako aj odvolanie krajského prokurátora,
postupom podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie

je prípustný.