Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. október 2016

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 18Cpr/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213223145
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Staněk
ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2016:1213223145.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Staněkom, v právnej veci žalobcu: R..
Z.. R. Š., D.., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, U. proti žalovanému: Národné poľnohospodárske
a potravinárske centrum, Hlohovecká 2, Lužianky, Nitra, IČO: 42 337 402, zastúpeného spoločnosťou
REKEN & PARTNERS Law Firn s.r.o., advokátska kancelária, Tichá 45, Bratislava o zaplatenie 2.528,-
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1.050,- eur spolu s úrokom
z omeškania 8,75% ročne zo sumy 1.050,- eur od 1.2.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Súd konanie v časti o zaplatenie 1.478,- eur s príslušenstvom z a s t a v u j e.

III. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodnou žalobou podanou na súd 5.8.2013 sa žalobca proti žalovanému, označenému ako
Výskumný ústav potravinársky, Priemyselná 4, Bratislava, domáhal zaplatenia takej istej sumy, akou
bola najvyššia odmena člena vedenia žalovaného za r. 2012 a to titulom nevyplatenia odmeny z dôvodu
diskriminácie formou neoprávneného postihu. Žalobca podaním žaloby sa domáhal peňažnej satisfakcie

v súlade s ust. zákona č. 365/2004 Z.z. v platnom znení. Žiadal priznať aj náhradu trov konania.

2. Žalovaný dňa 21.1.2014 doručil súdu oznámenie, z ktorého súd zistil, že Rozhodnutím
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 4818/2013-250 zo dňa 26.11.2013 bola štátna
príspevková organizácia Výskumný ústav potravinársky (žalovaný) zrušená bez likvidácie k 31.12.2013
s tým, že od 1.1.2014 bola zriadená štátna príspevková organizácia Národné poľnohospodárske
a potravinárske centrum, ako právny nástupca pôvodne označeného žalovaného. Z uvedeného

rozhodnutia ministerstva, s ktorým sa súd oboznámil, je zrejmé, že sa jedná o univerzálnu sukcesiu
s tým, že súd ďalej v konaní pokračoval s Národným poľnohospodárskym a potravinárskym centrom,
Hlohovecká 2, Lužianky, Nitra ako s pasívne legitimovaným účastníkom.

3. Podaním zo dňa 16.4.2014 žalobca upravil petit návrhu tak, že žiadal od žalovaného
zaplatiť 2.528,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,75 % od 1.2.2013 do zaplatenia a náhradu

trov konania. Súd zmenu návrhu pripustil uznesením č.k. 18Cpr5/2013-97 zo dňa 15.7.2015. Neskôr
v konaní žalobca podaním doručeným súdu dňa 29.1.2016 čiastočne zobral návrh späť a to v časti o
zaplatenie1.478,-eurspríslušenstvomažiadaltedaodžalovanéhozaplatiťsumu1.050,-eursúrokomzomeškania 9,75 % ročne zo sumy 1.050,- eur od 1.2.2013 do zaplatenia a ďalej náhradu trov konania. O
čiastočnom späťvzatí žaloby súd rozhodol v rozhodnutí vo veci samej tak, že konanie v späťvzatej časti
zastavil (§145 ods. 2 C.s.p.). Žalovaný neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by s čiastočným späťvzatím

žaloby nesúhlasil.

4. Žalovaný s návrhom nesúhlasil , žiadal ho zamietnuť, vzniesol aj námietku premlčania.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka D..N.. R. Y., O.., oboznámil sa s

listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Z Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 26.11.2013 č.
4818/2013-250 súd zistil, že splynutím bola zrušená bez likvidácie (okrem iných) štátna príspevková
organizácia a to Výskumný ústav potravinársky (pôvodný žalovaný) a od 1.1.2014 bola zriadená štátna
príspevková organizácia (právny nástupca) a to Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum,

Lužianky (terajší žalovaný).

7. Z výsluchu svedka D.. Y. súd zistil,že pôvodný žalovaný je teda len súčasťou
terajšieho žalovaného s tým, že právnu subjektivitu stratil. Ďalej súd zistil, že funkciu riaditeľa pôvodného
žalovaného prevzal ku dňu 29.8.2012, predtým funkciu riaditeľa vykonával žalobca, ktorý bol len

poverený s tým, že funkciu vykonával v r. 2012 počas obdobia 4 mesiacov od 23.4.2012 do 28.8.2012.

8. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí funkcie riaditeľa Výskumného ústavu potravinárskeho
(ďalej len VÚP) zo dňa 21.9.2012 súd zistil, že žalobca pri odovzdaní funkcie riaditeľa ústavu D.. Y. mu
odovzdal Inventúrny súpis majetku ústavu v počte 20 strán k dátumu 20.9.2012. Súčasťou zápisnice

je aj vyhlásenie žalobcu, že od bývalej riaditeľky J.. T. neprevzal žiadny inventár, dokumentáciu o VÚP,
kľúče alebo kódy od trezoru. Po odovzdaní a prevzatí funkcie riaditeľa bol žalobca zaradený na svoje
pôvodné miesto námestníka pre vedu a výskum, ktorú vykonával pred poverením vykonávať funkciu
riaditeľa ústavu v apríli 2012. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí funkcie riaditeľa VÚP je zrejmé, že
D.. Y. nepožadoval odovzdať od žalobcu konkrétne agendy reps. dokumenty. D.. Y. ako svedok uviedol

že nejaké materiály mu žalobca ako novému riaditeľovi odovzdal , tieto, ale pred súdom nešpecifikoval.
Tvrdil, že od žalovaného požadoval odovzdať agendu týkajúcu sa záväzkov ústavu, zmlúv, stavu
riešenia výskumných úloh, súdnych sporov, čo žalobca odmietol (ten to popieral). Z výsluchu svedka
D.. Y. súd zistil, že agendu zmlúv, záväzkov a pohľadávok spravoval ekonomický námestník a agendu
výskumných projektov viedla tajomníčka ústavu, teda tieto dokumenty existovali a aj keď neboli

predmetom obsahu Zápisnice o odovzdaní a prevzatí funkcie riaditeľa VÚP zo dňa 21.9.2012, boli
novému riaditeľovi k dispozícii. Tieto skutočnosti súd uvádza z toho dôvodu, že neodovzdanie agendy
bol jeden z dôvodov nevyplatenia koncoročnej odmeny v r. 2012 žalobcovi od svojho zamestnávateľa.
Toto svedok D.. Y. jednoznačne potvrdil s tým, že ďalším dôvodom nevyplatenia odmeny bolo opakované
porušovanie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, za ktoré žalobca od svojho zamestnávateľa dostal

dňa 29.11.2012 písomné upozornenie (jednalo sa o opakované neospravedlnené neprítomnosti v práci).
Zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 3.7.2015 týkajúcej sa veci tunajšieho súdu sp. zn. 50Cpr/5/2012 súd
zistil, že v konaní pred súdom tiež vypovedal svedok D.. Y., ktorý jednoznačne uviedol, že ako riaditeľ
VÚP pristúpil k zníženiu osobného príplatku z 300,- eur na sumu 150 eur, ktorý bol vyplácaný žalobcovi
a to z dôvodu, že mu tento riadne neodovzdal agendu po jeho nástupe do funkcie riaditeľa.

9. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že terajší žalobca v priebehu r. 2012, 2013 podal
viacero žalôb na tunajšom súde proti Národnému poľnohospodárskemu a potravinárskemu centru,
ktoré podľa žalobcu vychádzali z rovnakého skutkového základu - porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania, diskriminácia a z toho vyplývajúce sankčné konanie zo strany zamestnávateľa voči

zamestnancovi. Napríklad v tejto súvislosti súd poukazuje na konanie vedené na tunajšom súde pod
sp.zn. 17Cpr/10/2012 o zrušenie písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa
29.11.2012. Uvedené porušovanie malo súvisieť s opakovanými neospravedlnenými neprítomnosťami
v práci zo strany žalobcu s tým, že tieto skutočnosti boli podľa svedka D.. Y. jedným z dôvodov
nevyplatenia koncoročnej odmeny v r. 2012 žalobcovi zamestnávateľom (druhým dôvodom bolo

neodovzdanie agendy v súvislosti s nástupom D.. Y. do funkcie riaditeľa VÚP dňa 29.8.2012.) V tejto
súvislosti sa súd oboznámil so Zápisnicou o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 12.1.2016,
sp.zn.14CoPr/15/2014. Krajský súd v Bratislave konajúci vo veci tunajšieho súdu sp.zn. 17Cpr/10/2012
(R.. T. c/a Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum o zrušenie písomného upozorneniaza porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.11.2012) rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 10.6.2014 v
napadnutej časti zrušil a schválil medzi účastníkmi súdny zmier v znení, že sa uvedené upozornenie za
porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.11.2012 zrušuje ku dňu 12.1.2016.

10. Žalobca tvrdil, že odmeny za r. 2012 nedostal jedine on, žalovaný naopak tvrdil, zhodne so svedkom
D.. Y., že odmeny nedostalo viacero zamestnancov, asi 10-12 z celkového počtu 80 zamestnancov. K
tomu argumentoval žalobca, že odmeny nedostali len zamestnanci pracujúci na dohodu, resp. tí, ktorí
boli napr. na materskej dovolenke. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že toto tvrdenie nebolo zo strany

žalovanéhovkonanípredsúdomvyvrátené.Zdôvodupreukázaniatýchtoskutočnostížalobcanavrhoval
založiť výplatné pásky všetkých zamestnancov pôvodne žalovaného, z ktorých bude možné posúdiť kto
odmeny dostal a kto nie.

11. Žalovaný súdu predložil všetky kompletné výplatné pásky zamestnancov VÚP za mesiac december
2012, z ktorých súd zistil, že žalobca odmenu v decembri 2012 nedostal s tým, že v decembri 2012

vykonával funkciu námestníka pre vedu a výskum a že Z.. Z. R., námestník pre ekonomiku dostal
odmenu vo výške 350,- eur.

12. Žalobca súdu predložil špecifikáciu výpočtu žalovanej sumy vo výške 1050,- eur, pričom vychádzal
z odmeny ekonomického námestníka Z.. R., ktorý u pôvodne žalovaného začal pracovať od 3.9.2012

(žalobca zastával tiež funkciu námestníka riaditeľa ústavu). Sumu 1050 eur žalobca vypočítal tak, že
vyplatenú odmenu Z.. R. vo výške 350,- eur vydelil počtom odpracovaných mesiacov (4 mesiace), teda
350:4x12 mesiacov roka 2012, teda prepočet odmeny na „celoročný úväzok“ bol stanovený sumou
1050 eur. Túto sumu žalobca považoval za spodnú hranicu rozpätia odmeny, pretože u Z.. R. žalobca
nezohľadňoval preukázateľný finančný prínos pre pôvodne žalovaného v eurách z mimorozpočtových

zdrojov. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v priebehu konania žalovanú sumu upravil na sumu
1050,- eur, pričom zostatok žalovanej sumy bol predmetom späťvzatia návrhu.

13. Podľa § 13 ods. 1 ZP zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať
so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť

pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Podľa § 13 ods. 3 ZP výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v
súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka

pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s
výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného
zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

Podľa§13ods.5ZPzamestnanec,ktorýsadomnieva,žejehoprávaaleboprávomchránenézáujmyboli

dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním podmienok podľa odseku
3, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon).

14. Podľa § 119a ods. 1 ZP mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie podľa
pohlavia. Ustanovenie prvej vety sa vzťahuje na každé plnenie za prácu , ako aj na plnenia, ktoré sa
vyplácajú alebo sa budú vyplácať v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona
alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 119a ods. 2 ZP ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za
prácu rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej
alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo
porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a
výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa.

Podľa § 119a ods. 3 ZP ak zamestnávateľ uplatňuje systém hodnotenia pracovných miest, hodnotenie
musí vychádzať z rovnakých kritérií pre mužov a ženy bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia.
Pri posudzovaní hodnoty práce ženy a muža môže zamestnávateľ okrem kritérií uvedených v odseku2 uplatniť ďalšie objektívne merateľné kritériá, ktoré sa dajú uplatniť na všetkých zamestnancov bez
rozdielu pohlavia.

Podľa § 119a ods. 4 ZP odseky 1 až 3 sa vzťahujú aj na zamestnancov rovnakého pohlavia, ak
vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.

15. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

16. Podľa § 2a ods. 2 cit. zák. priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou
zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou
osobou v porovnateľnej situácii.

Podľa § 2a ods. 3 cit. zák. nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn

alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak
takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného
záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 2a ods. 8 cit. zák. Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu,

ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí

a) s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo
b) s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo
veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania,

c) so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.

17. Podľa § 6 ods. 1 cit. zák. v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v
pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

18. Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že
je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol

primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 cit. zák. ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

19. Podľa § 4 ods. 1 Zák. č. 553/2003 Z.z.

Zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom patrí plat, ktorým je
a) tarifný plat,
b) osobný plat,
c) príplatok za riadenie,
d) príplatok za zastupovanie,

e) osobný príplatok,
f) platová kompenzácia za sťažený výkon práce,
g) príplatok za prácu v krízovej oblasti,
h) príplatok za zmennosť,i) príplatok za výkon špecializovanej činnosti,
j) kreditový príplatok,
k) výkonnostný príplatok,

l) príplatok za starostlivosť a vedenie služobného motorového vozidla,
m) príplatok za praktickú prípravu,
n) príplatok za prácu v noci,
o) príplatok za prácu v sobotu alebo v nedeľu,
p) príplatok za prácu vo sviatok,

r) plat za prácu nadčas,
s) plat za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku,
t) odmena,
u)príplatok začínajúcemu pedagogickému zamestnancovi a začínajúcemu odbornému zamestnancovi,
v) príplatok za prácu so žiakmi so zdravotným znevýhodnením a zo sociálne znevýhodneného
prostredia.

20. Podľa § 20 ods. 1 cit. zák. zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancovi odmenu za

a)
kvalitné vykonávanie pracovných činností alebo za vykonanie práce presahujúcej

rámec pracovných činností vyplývajúcich z dohodnutého druhu práce,
b)
splnenie mimoriadnej pracovnej úlohy alebo osobitne významnej pracovnej úlohy, alebo vopred určenej
cieľovej pracovnej úlohy, prípadne jej ucelenej etapy.
c)

pracovné zásluhy pri dosahovaní 50 rokov veku až do sumy jeho funkčného platu,
d)
poskytnutie osobnej pomoci pri zdolávaní požiaru alebo mimoriadnej udalosti, pri likvidácii a
odstraňovaní ich následkov, pri ktorých môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku, alebo
e)

aktívnu účasť na zvýšení výnosov získaných podnikateľskou činnosťou zamestnávateľa, ktorý je
príspevkovou organizáciou.

21. Podľa § 29 ods. 1 cit. zák. ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a
zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona.

22. Zo žaloby doručenej súdu 5.8.2013 a aj z obsahu celého spisu je zrejmé, že žalobca sa
nedomáhal vyplatenia odmeny, ale satisfakcie za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel konaním žalovaného.
Na základe uvedeného, súd považoval vynesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za
nedôvodnú, nakoľko v priebehu konania nedošlo k zmene právnej kvalifikácie žalovaného nároku.

23.Žalobcabolodmeňovanýpodľazák.č.553/2003Z.z..Podľa§4cit.zák.súčasťouplatujeajodmena.
Pre zamestnancov, ktorí sú odmeňovaní podľa citovaného zákona platia, okrem výnimiek (uvedených
v § 29 ods. 4 cit. zák.) ustanovenia Zákonníka práce vrátane § 119 a ZP. Aj keď odmena nie je
nárokovateľná, súd má za to, že zamestnávateľ nemôže pri rozhodovaní o priznaní alebo nepriznaní

odmeny zamestnancovi postupovať úplne svojvoľne. Aj pri rozhodovaní o priznaní či nepriznaní odmeny
zamestnancovi, by mal zamestnávateľ brať do úvahy ust. § 119 a ZP, ktoré zakotvuje zásadu, že za
rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty, patrí rovnaká mzda (vrátane odmeny).

24. Žalovaný v konaní uvádzal, že nepriznal žalobcovi odmenu z dôvodu opakovaného

porušovania pracovnej disciplíny a z dôvodu neodovzdania agendy. Tieto dôvody sa súdu javia byť
vykonštruované z dôvodu že písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.11 2012
bolo neskôr v súdnom konaní zrušené na základe schváleného súdneho zmieru, ktorý súdu navrhli
sporové strany. Čo sa týka otázky odovzdania agendy, k tomu sa súd už vyjadroval vyššie v tomto
rozhodnutí. Vychádzajúc zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí funkcie riaditeľa VÚP zo dňa 21.9.2012

súd zistil, ktoré doklady boli odovzdané. V tejto zápisnici nie je uvedená žiadna výhrada zo strany D..
Y., nastupujúceho nového riaditeľa, že mu niektoré doklady, resp. agendy neboli odovzdané. Žalobca
sa pred súdom bránil, že niektoré doklady, resp. agendy evidovala alebo vybavovala tajomníčka ústavu
alebo ekonomický námestník. Tieto tvrdenia neboli, ani svedkom D.. Y. a ani žalovaným vyvrátené, resp.spochybnené. Žalovaná strana pred súdom nepreukázala svoje tvrdenia o povinnosti žalobcu odovzdať
agendu novému riaditeľovi. Tieto tvrdenia neboli opreté o konkrétny právny predpis. Ako už je uvedené
vyššie v rozsudku, D.. Y., ako nový riaditeľ ústavu mal všetky doklady resp. agendy k dispozícii po

nástupe do funkcie, prostredníctvom svojich podriadených zamestnancov.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca viedol resp. vedie viacero súdnych konaní voči
žalovanému. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, najmä neexistenciu dôvodov, pre ktoré žalovaný
podľa svojich tvrdení nepriznal žalobcovi odmenu, sa javí byť veľmi pravdepodobné, že nepriznanie

odmeny predstavovalo postih za podanie žalôb proti žalovanému. V takom prípade má žalobca právo
domáhať sa ochrany podľa antidiskriminačného zákona (§13 ods. 5 ZP), vrátane finančnej satisfakcie.
Preto súd žalobe, po čiastočnom späťvzatí, v časti istiny vyhovel v celom rozsahu, keď mal za to,
že výška finančnej satisfakcie uplatňovanej žalobcom je primeraná. Ako je uvedené vyššie žalobca
uplatnenú výšku satisfakcie (1050 eur) považoval za spodnú hranicu rozpätia odmeny. Podľa názoru
súdu žalobca logicky použil výšku vyplatenej odmeny Z.. R. (námestník pre ekonomické veci), na

stanovenie výšky satisfakcie keďže tiež mal funkčné zaradenie ako námestník ústavu. Podľa názoru
súdu výška satisfakcie a jej výpočet neboli v rozpore so žiadnym právnym predpisom.

26. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobcovi bola priznaná a vyplatená odmena vo výške 1800
eur v r. 2012, táto s predmetom konania nesúvisí, nakoľko sa jednalo o odmenu za vykonávanie funkcie

riaditeľa ústavu v období formou poverenia, priznanú priamo ministrom.

27. Keďže sa žalovaný dostal plnením do omeškania, súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, avšak
iba vo výške, ktorá zodpovedá nariadeniu vlády č. 87/1995 Z.z. a vo zvyšku súd v tejto časti žalobu
zamietol.

28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. Podľa
výsledku sporu mali obidve sporové strany vo veci čiastočný úspech aj neúspech. Žalobca bez uvedenia
dôvodu zobral čiastočne žalobu späť, teda zavinil zastavenia konania v časti o zaplatenie 1.478 eur, čo
predstavuje jeho neúspech v spore.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a to písomne v 2

vyhotoveniach.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo, k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboe) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedené v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo
právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie
(§ 38 ods. 1,2 Exekučného poriadku).