Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/70/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220010292
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2220010292.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného G. V., nar. X.XX.XXXX,
pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. § 139
ods. 1 písm. e) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 2.9.2020, sp. zn. 1T/40/2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku súd zrušuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

G. V. narodený X.XX.XXXX v Y. F., trvale bytom X. Y., M. XXX/XX, okres Dunajská Streda, t .č. v ÚVV
Leopoldov,
uznáva za vinného, že
dňa 30.12.2019 v čase okolo 16.15 hod. v obci Z. B., okr. Dunajská Streda, na ulici I. E. v rodinnom dome
pod súpisným číslom XXX/XX, uviedol do omylu poškodenú W. T. tým spôsobom, že pod zámienkou
vybaveniaprepusteniajejsynaN.T.nasloboduzvýkonuväzbyvRakúsku,ktorýboltohočasujustičnými

orgánmi Rakúska stíhaný väzobne na území Rakúska, vylákal od poškodenej W. T. finančnú hotovosť
vo výške 1.000,- Eur ako poplatok za vybavenie prepustenia jej syna na slobodu z väzby, ktorú finančnú
hotovosť poškodená W. T. obvinenému G. V. aj odovzdala dňa 31.12.2019 v čase okolo 09.00 hod. v
obci Z. B., okres Dunajská Streda, na ulici I. E. v rodinnom dome pod súpisným číslom XXX/XX, pričom
obvinený G. V. možnosť alebo spôsobilosť na vybavenie takej veci nemal, čím poškodenej W. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvalo bytom Z. B., I. E. XXX/XX, okres Dunajská Streda, spôsobil škodu vo výške 1.000,-
Eur,
teda

- na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom
majetku malú škodu,
čím spáchal
- prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje:
Podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. k), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného
zákona k nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný G. V. uznaný za vinného zo spáchania zločin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Trestného
zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 30.12.2019 v čase okolo 16.15 hod. v obci Z. B., okr. Dunajská Streda, na ulici I. E. v rodinnom dome
pod súpisným číslom XXX/XX, uviedol do omylu poškodenú W. T. tým spôsobom, že pod zámienkou
vybaveniaprepusteniajejsynaN.T.nasloboduzvýkonuväzbyvRakúsku,ktorýboltohočasujustičnými
orgánmi Rakúska stíhaný väzobne na území Rakúska, vylákal od poškodenej W. T. finančnú hotovosť
vo výške 1.000,- Eur ako poplatok za vybavenie prepustenia jej syna na slobodu z väzby, ktorú finančnú

hotovosť poškodená W. T. obvinenému G. V. aj odovzdala dňa 31.12.2019 v čase okolo 09.00 hod. v
obci Z. B., okres Dunajská Streda, na ulici I. E. v rodinnom dome pod súpisným číslom XXX/XX, pričom
obvinený G. V. možnosť alebo spôsobilosť na vybavenie takej veci nemal, čím poškodenej W. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvalo bytom Z. B., I. E. XXX/XX, okres Dunajská Streda, spôsobil škodu vo výške 1.000,-
Eur.
Za to súd obžalovanému podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. uložil trest odňatia

slobodyvtrvaní6rokova6mesiacovnepodmienečne.Podľa§48odsek2písmenob)Trestnéhozákona
ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný. Obžalovaný odôvodnil svoje
odvolanie písomne. Prostredníctvom obhajcu namietal (citácia):
„III. 1 Nedostatky skutkovej a právnej vety

Podľa ustanovenia § 163 ods. 3 TZ:
- ,,Výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí
presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením
právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných
skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých

zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.“
V zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR 2/2019 je zverejnené
stanovisko č. 14, pričom ide o stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.06.2019,
Tpj 26/2019, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení § 163 a ustanovenia § 165 ods. 1 zákona č.
301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,TP“). V bode I tohto stanoviska

sa uvádza nasledovné stanovisko, ktoré si dovolím odcitovať:
- I. Odsudzujúci výrok o vine má jednak skutkovú časť (vetu), a jednak právnu časť, teda právnu vetu
a právnu kvalifikáciu.
- Skutková veta odráža faktické okolnosti, ktoré sú právne relevantné z hľadiska základnej alebo
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, teda kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti

Trestného zákona. Formulácia „uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú
určitú trestnú sadzbu“ (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku) znamená povinnosť uviesť vo výroku o vine
odsudzujúceho rozsudku okrem skutkovej vety aj tzv. právnu vetu, vychádzajúcu zo znenia ustanovenia
(ustanovení), použitého (použitých) na právnu kvalifikáciu činu, ktoré sú označené vo výroku o vine
zákonným pomenovaním a číselným paragrafovým označením (s nimi je priamo spojená trestná sadzba

trestu odňatia slobody).
Z citovaného zjednocujúceho stanoviska ja zrejmé, že súčasťou skutkovej vety musia byť nielen tie
skutočnosti, ktorými sa napĺňa základná skutková podstata trestného činu, ktorý je predmetom trestného
konania, ale aj tie skutočnosti, ktoré sú právne relevantné pre naplnenie kvalifikovanej skutkovej
podstaty.

V tomto konkrétnom prípade som bol odsúdený za naplnenie nielen základnej skutkovej podstaty
trestného činu podvodu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 TZ, ale aj za naplnenie kvalifikovanej skutkovej
podstaty trestného činu podvodu podľa ustanovenia § 221 ods. 3 písm. d) TZ. Kvalifikovaná skutková
podstata trestného činu podvodu v zmysle ustanovenia § 221 ods. 3 písm. d) TZ spočíva v tom, že tento
trestný čin mal byť spáchaný na chránenej osobe.

V právnej vete napadnutého rozsudku sa odkazuje aj na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e) TZ, v zmysle
ktorého sa za chránenú osobu v tomto konkrétnom prípade má na mysli osoba vyššieho veku. V tejto
súvislosti som toho názoru, že v rámci právnej vety napadnutého rozsudku absentuje odkaz na ďalšie
súvisiace ustanovenie, a to na ustanovenie § 127 ods. 3 TZ, podľa ktorého sa osobu vyššieho veku
rozumie osoba staršia ako šesťdesiat rokov. Už uvedená absencia predstavuje podľa názoru obhajoby

porušenie ustanovenia § 163 ods. 3 TZ.
Akotedavyplývazvyššieuvedenéhotextu,znakykvalifikovanejskutkovejpodstatymusiabyťzachytené
v znení skutkovej vety napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poukazujem na to, že táto náležitosť nie
je naplnená a som toho názoru, že skutková veta napadnutého rozsudku neobsahuje popis znaku, ktorýv mojom prípade založil údajné naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu.
Je síce zrejmé, že v závere skutkovej vety, konkrétne v časti, kde sa konštatuje, že som poškodenej
spôsobil škodu, je uvedený jej dátum narodenia, z ktorého je možné vypočítať, aký vek mala poškodená

ku dňu spáchania trestného činu podvodu v zmysle skutkovej vety. Som však presvedčený o tom, že
jednoduché uvedenie dátumu narodenia poškodenej do znenia skutkovej vety nie je postačujúce pre
konštatovanie naplnenia znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa ustanovenia § 221 ods. 3 písm.
d) TZ.
Vyššie uvedený záver podporuje aj odkaz na ustanovenie § 139 ods. 2 TZ, podľa ktorého:

- ,,Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom
alebo vekom chránenej osoby.“
Zároveň poukazujem na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.12.2013, sp. zn. 2
Tdo 65/2013, ktoré je zverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky 8/2014, pod č. 117, podľa ktorého:
- ,,V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods.

3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej
sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený
je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou
odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou,
ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.“

Žiadny zo znakov popísaných v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
03.12.2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013, akými sú vedomosť o tom, že poškodená je osobou vyššieho veku
a vedomé spájanie tejto znalosti s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodenej, umocnenie
účinku trestného činu voči poškodenému alebo iná okolnosť, ktorá ma mala viesť k spáchaniu trestného
činu, z ktorého som obžalovaný práve na osobe poškodenej, nie je v znení skutkovej vety žiadnym

spôsobom uvedená.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je teda zrejmé, že v skutkovej vete nie je obsiahnutý najpodstatnejší
znak skutku, z ktorého som obžalovaný, a to či bol skutok skutočne spáchaný na chránenej osobe,
nakoľko trestná sadzba vo výmere 3 roky až desať rokov bola založená práve v dôsledku údajného
naplnenia kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa ustanovenia § 221 ods. 3

písm. d) TZ.
Na uvedené nadväzuje záver prijatý v Rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tzo V 1/2005, podľa
ktorého:
- ,,Predmetom trestného stíhania nie je pomenovanie trestného činu s jeho zákonným označením, ale
konkrétny skutok páchateľa významný z hľadiska trestného práva hmotného, t.j. taký skutok, ktorý

vykazuje znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu alebo trestných činov v prípade ich
jednočinnéhosúbehu.Konkrétnyskutoktrebaodlišovaťodznakovskutkovejpodstatyurčitéhotrestného
činu, ktoré samy osebe nie sú skutkom. Vzhľadom na základnú zásadu trestného konania, že nikto
nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento
zákon (§ 2 ods. 1 Trestného poriadku) konkrétny skutok, pre ktorý sa má viesť trestné stíhanie, musí byť

v súlade s ustanovením § 199 ods. 2 a § 206 ods. 3 Trestného poriadku popísaný tak, aby zodpovedal
príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ tomu tak nie je, trestnému stíhaniu chýba
jeho predmet a teda niet skutku, o ktorom by bolo možné konať a rozhodovať.“
V uvedenom rozsudku sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil na konštatovanie, že by skutok
tvoriaci predmet trestného konania mal obsahovať len znaky základnej skutkovej podstaty trestného

činu, ale konštatoval, že by skutok mal obsahovať znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.
Z toho je nutné vyvodiť záver o tom, že súd tu mal na mysli nielen základnú, ale aj kvalifikovanú skutkovú
podstatu. Takýto záver je možné vyvodiť aj z ostatných skutočností uvedených v tomto bode odvolania.
V uvedených súvislostiach poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7To
20/99, podľa ktorého:

- ,,Pri tzv. kvalifikovanom trestnom čine k znakom základnej skutkovej podstaty pristupujú znaky
podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby a spolu tvoria jeden celok. Pre dokonanie takéhoto
trestného činu sa preto vyžaduje, aby boli naplnené nielen znaky základnej skutkovej podstaty, ale aj
znaky, ktoré použitie vyššej trestnej sadzby podmieňujú.“
III. 2 Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

Skutočnosti, ktoré som uviedol v závere predchádzajúceho bodu III. 1, v ktorom boli vytknuté
nesprávnosti a vady skutkovej ako aj právnej vety napadnutého rozsudku, je potrebné akcentovať aj
vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku. Súčasťou odôvodnenia odvolania
by malo byť aj poukázanie na to, akými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania,boli naplnené jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý som bol odsúdený, vrátane
znakov, na ktorých je založená aj kvalifikovaná skutková podstata.
Úvodom uvádzam, že súd z pre mňa nevysvetliteľných dôvodov, nijakým spôsobom neuviedol v znení

svojho odôvodnenia napadnutého rozsudku, na základe akých dôkazov, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, mal za preukázané naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa ustanovenia § 221
ods. 3 psím. d) TZ. Ak už mi bol uložený trest odňatia slobody v nemalej výmere 6 rokov a 6 mesiacov, tak
považujem za rozumné, aby som mal vedomosť o tom, za čo mi bol vlastne takto vysoký trest uložený.
Jehovýškajevtomtoprípadeovplyvnenápráveavýlučnetým,žemalbyťskutokspáchanýnachránenej

osobe, konkrétne na staršej osobe. Súd sa však v podstate v rámci celého odôvodnenia napadnutého
rozsudku venoval výlučne len naplneniu znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu
podľa ustanovenia § 221 ods. 1 TZ.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 139 ods. 2 TZ, ako aj z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, zo dňa 03.12.2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013, ktoré je zverejnené Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2014, pod č. 117 je

možné dedukovať, že na odsúdenie pre trestný čin s kvalifikačným znakom, pre aký som bol odsúdený
aj ja je nevyhnutné, aby bolo jasne preukázané, že som mal vedomosť o tom, že poškodená je osobou
vyššieho veku, k čomu musí pristúpiť preukázanie vedomosti aj vo vzťahu k ďalším, v citovanom
rozsudku NS SR uvedeným skutočnostiam. O naplnení týchto skutočností sa však sudca v napadnutom
rozsudku nijakým spôsobom nezmienil. Jednoducho len vychádzal z toho, že poškodená osoba je

osobou staršou veku 60 rokov a bez žiadneho ďalšieho odôvodnenia použil v rámci právnej kvalifikácie
ustanovenie § 139 písm. e) TZ. Aby som sa mohol vôbec relevantne vyjadriť k okolnostiam, ktorými
je naplnený kvalifikačný znak spáchania trestného činu závažnejším spôsobom konania, museli by v
odôvodnení napadnutého rozsudku aspoň byť uvedené, pričom netreba zdôrazňovať, že by mali mať aj
náležitú relevanciu. V tomto prípade však nie sú v napadnutom rozsudku uvedené žiadne skutočnosti, z

ktorých by bolo zrejmé, že som údajne mal mať vedomosť o tom, že poškodená je vo veku presahujúcom
60 rokov, ako aj to, že táto skutočnosť, by mala mať za následok menší odpor poškodenej a pod. (ako
je to uvedené v citovanom rozhodnutí NS SR). V tejto časti preto považujem napadnutý rozsudok za
arbitrárne a nepreskúmateľné.
Rozhodovacia prax súdov poukazujúca na potrebu preukázania a odôvodnenia naplnenia znakov

kvalifikovanej skutkovej podstaty, je obšírne uvedená v bode III. 1. Nakoľko je použiteľná aj pre túto časť
odvolania, odkazujem v tejto súvislosti len na bod III. 1 tohto odvolania, aby som nemusel opakovanej
citovať predmetné časti vyššie spomínaných rozhodnutí.
Záverom tejto časti odvolania poukazujem na doktrinálny výklad k ustanoveniu § 139 ods. 2 TZ, podľa
ktorého:

,,Ak fakt, že ide vo všeobecnosti o chránenú osobu, nemal vôbec žiadny vplyv na motiváciu páchateľa
spáchať trestný čin, ani na jeho uzrozumenie, že mu táto okolnosť môže pomôcť pri páchaní trestného
činu, ani na priebeh trestného činu, hoci aj ide o úmyselný trestný čin, nepôjde o znak chránená osoba
podľa § 139 TZ.“ (Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J. Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť.
Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 1059.)

V tejto súvislosti poukazujem na to, že počas konania bolo objasnené, že som ako s prvým komunikoval
ohľadom možnosti pomôcť N. T. s jeho bratom a až následne s jeho matkou, pričom ja som dokonca ani
nešiel cielene za jeho matkou, ale bolo mi jedno, s kým z jeho rodiny budem predmetnú vec riešiť. Ja
som dokonca členov rodiny N. T. ani nepoznal, s výnimkou práve jeho brata, s ktorým sme sa poznali
z videnia. Aj v záverečnej reči môj obhajca poukazoval na to, že som mal komunikovať ohľadom celej

záležitosti aj s L. T. a priateľkou N. T.. Ak by som mal predsa v úmysle spáchať trestný čin na poškodenej,
ako osobe vyššieho veku, čo mi malo uľahčiť spáchanie celého skutku, tak by som predsa neriešil celú
vec s ďalšími osobami, ktoré nie sú osobami vyššieho veku a teda nie sú zaradené medzi osoby, na
ktorých by bolo možné spáchať trestný čin ľahšie.
V doktrinálnom výklade (Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J. Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť.

Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 1059.) sa dokonca uvádza, že súvislosť medzi
trestným činom a vekom osoby je potrebné skúmať, ak ide o dieťa alebo osobu vyššieho veku.
Keďže súd nijako neskúmal súvislosť medzi trestným činom a vekom osoby, je nutné konštatovať
nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku a tým aj jeho nepreskúmateľnosť.
III. 3 Porušenie ustanovenia § 168 ods. 1 TP

Podľa ustanovenia § 168 ods. 1 TP:
- ,,Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,
o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal sobhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a
trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“

V znení napadnutého rozsudku sa súd absolútne žiadnym spôsobom nevysporiadal s obhajobou, ktorej
námietky smerovali najmä vo vzťahu k naplneniu kvalifikačného momentu v zmysle ustanovenia §
221 ods. 3 písm. d) TP. Poukážem aj na to, ako som namietal preukázanie naplnenia uvedeného
kvalifikačného momentu, avšak aj to považujem za obsahu napadnutého rozsudku za nadbytočné,
nakoľko moje námietky nie je možné konfrontovať s názorom súdu ohľadom naplnenia predmetného

kvalifikačného momentu a rozhodnúť tak o tom, či je moja argumentácia správna alebo nie. Podľa
názoru obhajoby postačuje na preukázanie nezákonnosti tohto rozsudku poukázať výlučne na to, že sa
súd, okrem nedostatkov uvedených v ostatných bodoch tohto odvolania, nevysporiadal s obhajobou. Aj
napriek tomu však poukážem na to, v čom spočívala moja obhajoby v rámci tohto konania.
V rámci tohto konania som pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní nevyužil možnosť spraviť
akékoľvekvyhlásenievzmysleustanovenia§257ods.1TP.Uviedolsom,žesomskutočnemalvzáujme

pomôcť N., v súvislosti s čím došlo aj k vyžiadaniu sumy vo výške 1.000,-Eur, ako zálohy za vybavenie
veci, konkrétne vybavenie prepustenie jeho osoby z väzby na slobodu. V podstate s týmto úmyslom som
išiel už do miesta bydliska N. T. bez toho, aby som mal úmysel ísť za konkrétnym človekom z rodiny N..
Naviac na otázky môjho obhajcu som odpovedal v tom význame, že mne bolo jedno, s kým som mal
hovoriť ohľadom pomoci N. T.. Potvrdil som aj to, že v čase, keď som sa zastavil na mieste skutku, tak

som videl na dvore brata N. T., povedal som mu, z akého dôvodu som tam prišiel a následne, keď som
bratovi N. T. povedal, že som prišiel kvôli pomoci jeho bratovi, tak ma tento zobral dovnútra. Pri tomto
rozhovore nebol nikto iný prítomný a povedal som aj to, že som jeho matku predtým nepoznal.
Hodnotiac moju výpoveď je zrejmé, že aj ak by bolo možné považovať za naplnené znaky základnej
skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 TZ, tak určite nie sú naplnené

znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa ustanovenia § 221 ods. 3 písm. d) TZ, nakoľko úmysel
obohatiť seba vyžiadaním sumy vo výške 1.000,-Eur tým, že iného uvediem do omylu, som musel mať
ešte predtým, než som vôbec prišiel do domu, kde sa nachádzal brat N. T. a jeho matka. Naviac jeho
matku som predtým nepoznal, preto som nemohol ani len vedieť, že ide o osobu vyššieho veku a v
neposlednom rade som nemohol ani vedieť, či sa takáto osoba v dome nachádza. Je preukázané, že ja

som na miesto skutku mal v úmysle prísť bez ohľadu na to, aká osoba sa tam bude nachádzať.
Nedá mi nepoukázať aj na to, ako súd zhrnul moju výpoveď z hlavného pojednávania zo dňa 22.07.2020
na druhej strane napadnutého rozsudku. Súd tu uvádza nasledovné konštatovanie:
- ,,Obžalovaný obdobne vypovedal aj na hlavnom pojednávaní dňa 22.7.2020 na čl. 584, kde taktiež
nepopieral dôvod vyhľadania poškodenej ...“

Rovnako tak je nutné poukázať na tvrdenie súdu, ktoré uviedol v úvode posledného odseku uvedeného
na strane 3 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza:
„Súd vychádzajúc z vyššie uvedených výpovedí mal jednoznačne preukázané, že za akých okolností a
z akého dôvodu vyhľadal sám obžalovaný poškodenú v jej bydlisku...“
Už pri hodnotení mojej výpovede je možné vyvodiť nesprávne pochopenie celej situácie zo strany súdu,

keď tento bez akýchkoľvek pochybností má za to, že som úmyselne hľadal práve poškodenú, aby som
jej odprezentoval možnosť pomoci jej synovi, ktorý sa nachádzal v tom čase vo výkone väzby v Rakúsku.
Takýto záver z mojej výpovede z hlavného pojednávania zo dňa 22.07.2020, avšak ani z výpovedí
ostatných svedkov ako najmä priateľky N. T. a brata N. T., vôbec nevyplynul, čo je zrejmé aj z vyššie
uvedeného textu. Mne bolo totiž jedno, komu o tejto možnosti poviem, to zn. že som nevyhľadával

výslovne poškodenú, nakoľko som ani nevedel, čisa táto bude nachádzať na mieste skutku. Táto
okolnosť veľmi jasne vyplýva aj z výpovede tak brata N. T.- L. T., poškodenej W. T., ako aj priateľky
N. T.-M. F., ktorá vypovedala, že úplne najskôr, teda ešte pred stretnutím sa s poškodenou, som mal
pomocou aplikácie messenger, kontaktovať práve ju. Svedčí o tom výpoveď svedkyne M. F. z hlavného
pojednávania zo dňa 22.7.2020, ktorá na otázku môjho obhajcu či som s ňou chcel riešiť práve pomoc

pre N. T. odpovedala:
„Myslím, že áno, ale ja som nebola doma, tak preto išiel k poškodenej“
Toto tvrdenie jednoznačne preukazuje, že môj úmysel nebol riešiť vec s poškodenou W. T.. Svedok L.
T. na hlavnom pojednávaní dňa 22.7.2020 uviedol:
- „ Ja som robil na záhrade, bolo to doobeda okolo 9-10.00 hod., on zastal pri bráne, ja som tam prišiel,

poznal som ho len tak, že chodievali sme na futbal, povedal, že N. je tam, že by vedel pomáhať, aby ho
pustili. Tak som mu povedal, že nech ide dovnútra, ...“
Rovnako tak aj toto tvrdenie svedka T. potvrdzuje, že som celú záležitosť začal riešiť najskôr s ním,
pričom on ma dobrovoľne zavolal dovnútra jeho bydliska, kde sa už nachádzala poškodená W. T.. Jasom nehovoril L. T., aby sme išli dovnútra a z vykonaného dokazovania ani nevyplýva, že by som vyvinul
hocijakú iniciatívu na to, aby som sa dostal dovnútra rodinného domu.
Mám zato, že aj výpoveď samotnej poškodenej je nutné vykladať v rovnakých intenciách, nakoľko

skutočnosť,ohľadomtoho,žesomtamprišielbeztoho,žebysomhľadalkonkrétnepoškodenú,potvrdila
aj poškodená, keď uviedla, že ma jej syn uviedol do vnútra ich nehnuteľnosti a povedal, že im chcem
pomôcť. Logicky potom plynie záver, že takéto tvrdenie nemohol uviesť syn poškodenej, ak by som sa
s ním nezhováral o pomoci pre N. T. ešte predtým, než som sa stretol aj s poškodenou.
Nevysporiadanie sa s obhajobou je možné badať aj v súvislosti s tým, čo uviedol môj obhajca do

svojej záverečnej reči, ktorú prezentoval súdu na hlavnom pojednávaní zo dňa 02.09.2020. Hneď v
úvode totiž poukázal na dve podstatné skutočnosti, na ktoré bolo z mojej strany poukazované ako na
najrelevantnejšie počas celého súdneho konania. Išlo pritom o:
- nepreukázanie naplnenia kvalifikačného momentu spáchania trestného činu na chránenej osobe -
osobe vyššieho veku, pričom spáchanie trestného činu na poškodenej malo byť motivované práve jej
vekom,

- potreba aplikácie princípu ultima ratio a zhodnotenie, že v tomto prípade ide skutočne o vec, ktorá
nemá byť riešená v rámci trestného konania, ale skôr ako civilnoprávny spor, pričom zohľadnené malo
byť aj to, že v tomto prípade boli financie poškodenej vrátené z mojej strany a táto si žiadnu škodu ani
neuplatňovala a ani nechcela, aby sa voči mne viedlo trestné konanie.
Možno by bolo vhodné odcitovať aj celé znenie záverečnej reči môjho obhajcu, nakoľko sa zo znenia

napadnutého rozsudku nie je možné nijakým spôsobom oboznámiť o spôsobe mojej obhajoby a v
podstate z rozsudku vyplýva záver, ako by som sa v rámci trestného konania žiadnym spôsobom
nebránil, čo však nie je pravda.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že došlo k zrejmému porušeniu ustanovenia § 168 ods. 1
TP, nakoľko sa súd nijakým spôsobom nevysporiadal s mojou obhajobou. Ak by sa súd aspoň akokoľvek

vysporiadal s mojou obhajobou, tak by bolo možné podrobiť toto odôvodnenie, resp. vysporiadanie sa
preskúmaniu, či išlo o správne vysporiadanie sa s obhajobou alebo nie. Keďže súd úplne opomenul
moju obhajobu, nie je možné prvostupňový rozsudok, ktorý napádam na základe tohto odvolania riadne
preskúmať. Preto je nutné konštatovať, že je zaťažený vadou jeho nepreskúmateľnosti, keďže nenapĺňa
ani základné atribúty zákonného odôvodnenia rozsudku.

Záverom tohto bodu si dovolím poukázať na neštandardné znenie rozsudku aj v tom, že v podstate tu
nie je špecifikovaná ani obžaloba, ktorá bola podaná na súd a ktorou bolo začaté trestné konanie v
časti jeho konania pred súdom. Ďalšia vec je tá, že v podstate v rozsudku nie je uvedené ani to, aké
dokazovanie bolo vykonané s výnimkou zhrnutia obsahu výpovedí osôb, ktoré boli vypočúvané v rámci
tohto trestného konania.

III. 4 Nutnosť aplikácie zásady ultima ratio
Súdnapraxpoukázalavoviacerýchrozhodnutiachnato,žeriešeniecivilnoprávnychsporovniejemožné
v rámci trestného konania, nakoľko trestnoprávny postih prichádza do úvahy len ako posledný možný.
V tejto súvislosti poukazujem na rozhodnutia súdov, na ktoré som už v priebehu tohto trestného konania
poukázal, avšak prvostupňový súd sa s nimi nijako nezaoberal v rámci odôvodnenia napadnutého

prvostupňového rozsudku.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. mája 2012 v rámci konania vedeného
pod sp. zn.: 7Tdo/486/2010, podľa ktorého: „při posuzování otázky, zda pachatel naplnil znaky příslušné-
ho trestného činu (typicky majetkové povahy), je nutné vzít v úvahu i případnou existenci soukromopráv-
ního vztahu, ve kterém jako účastníci vystupovali pachatel a poškozený a který má význam pro konkrét-

ní trestní věc. Pokud jde o soukromoprávní vztah, je třeba totiž trvat na tom, aby na ochranu svých ma-
jetkových zájmů dbali především samotní účastníci takového vztahu. Od těchto účastníků je nutno pak
požadovat, aby postupovali obezřetně a aby dodržovali alespoň elementární zásady opatrnosti, zvláště
když pro to jsou snadno dosažitelné prostředky (...).“
Poukazujem na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25. novembra 2020 v rámci konania

vedeného pod sp. zn. I. ÚS 558/01, podľa ktorého: „Je-li omyl definován jako rozpor mezi představou a
skutečností u oklamaného, pak logicky nelze na straně oklamaného odhlížet od jeho sumy vědomostí o
skutečnosti, ohledně níž je klamán, tedy od jeho způsobilosti být oklamán (nelze např. bez dalšího po-
míjet možnost oklamaného omyl jednoduše eliminovat).“ V nadväznosti poukazujem na to, že „ Pri po-
sudzovaní otázky, či páchateľ naplnil znaky príslušného trestného činu (typicky majetkovej povahy), je

nutné vziať do úvahy aj prípadnú existenciu súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom ako účastníci vystupo-
vali páchateľ a poškodený a ktorý má význam pre konkrétnu trestnú vec. Pokiaľ ide o súkromnoprávny
vzťah, je potrebné totiž trvať na tom, aby na ochranu svojich majetkových záujmov dbali predovšetkým
samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od týchto účastníkov je nutné požadovať, aby postupovali obozret-ne a aby dodržali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť ak sú pre to ľahko dosiahnuteľné pros-
triedky.“ a preto z tohto dôvodu „ Za situácie, keď poškodený sám svojou zjavnou neopatrnosťou, kto-
rej sa mohol ľahko vyvarovať, pristúpil k neistej finančnej dispozícii a vynaložil finančné prostriedky, po-

tom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vysporiadať taktiež sám a to za použitia prostriedkov súkrom-
ného práva. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratický štát je neprijateľné, aby trestným
postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhutná miera opatrnosti
druhého účastníka pri ochrane vlastných práv a majetkových záujmov. Trestným postihom nie je možné
nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví, ktoré sú určené na ochranu majetkových práv a záujmov.“

V intenciách už uvedeného si dovolím poukázať aj na doktrinálny výklad podľa ktorého obvyklú mieru
opatrnosti je možné definovať tak, že nejde o „uvedenie do omylu“ v zmysle základnej skutkovej
podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 TZ, ak je možné nepravdivosť tvrdenia na prvý
pohľad rozpoznať (podlieha preskúmavaniu klamanou osobou), prípadne nepravdivosť tvrdenia vôbec
nie je spôsobilá vyvolať nesprávnu predstavu subjektu, ktorému je smerovaná. Tento doktrinálny výklad
sa odvoláva aj na vyššie spomínaný Rozsudok NSČR, z ktorého cituje aj nasledovné: „Z hľadiska

princípov, na ktorých je založený demokratický právny štát, je neprijateľné, aby trestným postihom
jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého
účastníka súkromnoprávneho vzťahu pri ochrane práv a majetkových záujmov.“
IV S prihliadnutím na uvedené je úplne zrejmé, že pre v súčasnosti už nekonvalidovateľné závažné
procesné chyby tak celého prvostupňového konania ako aj samotného napadnutého rozsudku, tento

nie je zákonne a ani ústavne (čl. 17 ods. 2 Ústavy SR) udržateľný a na tomto základe navrhujem
zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
TP a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne žiadam, aby
Krajský súd v Trnave, po zrušení napadnutého rozsudku sám meritórne rozhodol tak, že ma spod
obžaloby oslobodím, a to postupom podľa ustanovenia § 285 písm. b) TP, nakoľko skutok nie je trestným

činom.“ (koniec citácie odôvodnenia odvolania obžalovaného)
Na týchto odvolacích dôvodoch zotrval obžalovaný aj na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil
na rozhodnutie o jeho odvolaní. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť
podľa § 319 Trestného poriadku.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správnezistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý
rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného
poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o vine,

treste, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku
odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil
nasledovným spôsobom (citácia):
„Obžalovaný už v prípravnom konaní nepopieral, že syna poškodenej N. T. pozná už dlhšiu dobu

- asi 10 rokov a koncom roka 2019 sa dozvedel, že je N. väzobne stíhaný v Rakúsku. Z toho
dôvodu sa spýtal jedného svojho známeho, či by N. nevedel pomôcť aby sa dostal na slobodu a
preto koncom roka 2019 sám došiel do Z. B. kde pred bránou rodinného domu poškodenej stretol
brata N., ktorý ho zobral dovnútra. Vo vnútri rodinného domu v kuchyni sa nachádzala aj matka N.,
ktorej spomenul aj pred bratom N., že by vedel cez svojho známeho pomôcť N. dostať sa z väzby

v Rakúsku von a spomínal nejakého advokáta v Rakúsku, že za to bude žiadať 2.500,-- Eur a
vysvetlil obidvom, že bude potrebné najskôr dať preddavok 1.000,-- Eur a zvyšok až keď N. bude na
slobode. Doslovne uviedol v prípravnom konaní, že matka N. mu odovzdal a aj v prítomnosti brata
N. 1.000,-- Eur o čom spísali aj potvrdenie, do ktorého uviedol svoje meno ako aj číslo občianskeho
preukazu. Neskôr mu poškodená zavolala, že už celú vec nechcú, lebo N. má v Rakúsku už nejakého

advokáta a on im uviedol, že peniaze je ochotný vrátiť.
Obžalovaný obdobne vypovedal aj na hlavnom pojednávaní dňa 22.7.2020 na čl. 584, kde taktiež
nepopieral dôvod vyhľadania poškodenej a to pomoc synovi poškodenej, kde už uvádzal, že v
Nemecku má známeho advokáta a nie v Rakúsku ako to uvádzal v prípravnom konaní a že sa dohodol
so známym, že 1.000,-- Eur je preddavok a ostatnú čiastku mu dajú až po vybavení záležitosti, pričom

on to nerobil násilne, nemal úmysel klamať, resp. oklamať niekoho, veď mali čas aj na rozmyslenie,
oni sa ozvali, že „áno“, že im vyhovujú tieto podmienky. Keď mu odovzdávali peniaze bol to brat N.,
ktorý ho zavolal do kuchyne kde matka N. išla pre peniaze, lebo syn bol zablatený, pracoval vonku,
matka dala obálku synovi a potom podpísal aj nejakú dohodu s matkou, ktorú dobrovoľne podpísal.
Neskôr aj spomínal matke N., že ho prevezú do Viedne a že v stredu o 16.00 hod. im bude N.

volať a aj volal, pričom N. vtedy oznámil matke aby mu nedávali peniaze, lebo on je podvodník.
Obžalovaný v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní nepopieral, že prevzal peniaze a za
akým účelom, ale nikdy nepomenoval toho známeho, ktorého mal osloviť za účelom pomoci N..
Tvrdil, že s tou osobou sa stretol v Bratislave, ale jeho osobu nepomenoval.
Vypočutí svedkovia poškodená W. T. a L. T. vo svojich výpovediach taktiež zhodne opísali priebeh

stretnutia s obžalovaným, že kedy a za akých okolností obžalovaný dňa 30.12.2019 došiel k nim
okolo 16.00 hod., s tým, že obžalovaný vie pomôcť aby sa ich syn dostal na slobodu, lebo je jeho
veľmi dobrý priateľa a behom 2 týždňov ho prepustia. Toto predniesol veľmi dôveryhodne a aj opísal,
že ako to bude robiť, že pôjde do Bratislavy kde má známeho v parlamente a bude to stáť 2.000,--
Eur a aby 1.000,-- Eur dala poškodená hneď a ďalších 1.000,-- Eur po prepustení N.. Obžalovaný

keď prišiel na druhý deň pre peniaze jej to už bolo podozrivé, že čo môže obžalovaný vybaviť na
vyššíchorgánochvRakúskuakeďspomenulaobžalovanému,že synuž mávRakúsku advokáta vtedy
im obžalovaný opätovne oznámil, aby neverili advokátovi, nakoľko on keď im nebude môcť pomôcť,
tak nech už za ním nejdú. Ona obžalovaného predtým vôbec nepoznala a spomínal obžalovaný
konkrétne, že on má veľmi dobrého známeho a vybaví aby N. prepustili.

Pri odovzdaní peňazí bol aj syn L. T., ktorý vyššie uvedené okolnosti taktiež vo svojej výpovedi potvrdil,
že osobne peniaze odovzdával a matka obžalovanému.
Taktiež svedkyňa M. F.potvrdzovala vyššieuvedenéokolnosti,keďže ajjejobžalovaný cezmessenger
zaslal správu dňa 30.12.2019 a ešte v ten deň volala poškodená, aby ona išla do Z. B. kde jej
poškodená oznámila, že bol tam obžalovaný a uvádzal, že by vedel pomôcť aby sa jej druh dostal

na slobodu a na druhý deň na „Silvestra“ poškodená dala obžalovanému 1.000,-- Eur a podpísali
papier, ale po odovzdaní peňazí sa 1 a pol týždňa obžalovaný neozval a ešte naproti tomu cez „viber“
obžalovaný napísal, že ten dotyčný, ktorý by mal pomôcť by ešte potreboval navýšiť sumu o ďalších1.000,-- Eur alebo 1.500,-- Eur, ale stačilo by aj 900,-- Eur a on - obžalovaný by priložil zvyšných
600,-- Eur.
Súd vychádzajúc z vyššie uvedených výpovedí mal jednoznačne preukázané, že za akých okolností

a z akého dôvodu vyhľadal sám obžalovaný poškodenú v jej bydlisku, za akých okolností poškodená
odovzdala obžalovanému hotovosť 1.000,--Euročomspísali ajzápisnicuakoajzlistinného dôkazuna
čl.1380súdmalpreukázané,žeobžalovaný prevzal odpoškodenej dňa13.12.2019 finančnú hotovosť
1.000,-- Eur a zvážiac aj ďalšie pripojené listinné dôkazy na čl. 1385-1401 a to fotodokumentáciu o
písaní medzi obžalovaným z telefónneho čísla XXXX / XXXXXX kde taktiež obžalovaný potvrdzuje

zastihnutie N. brata a jeho matku a uvádza, že vie v tom pomôcť a poukazoval aj na to, že sa
o siedmej stretne s niekým kto má vonku veľké slovo, písané cez „viber“ a na čl. 1398 opätovne
potvrdzuje, že bol včera s tým dotyčným, ale už to bude stáť 3.500,-- Eur a má mu odviezť zvyšok
1.500,-- Eur a pýta sa či toto poškodeným o vyhovuje, poukazujú na intenzitu konania obžalovaného,
ktorý mal eminentný záujem na tom, aby takýmto spôsobom za každú cenu od poškodenej vylákal
ešte vyššiu sumu súd mal po objektívnej ako aj subjektívnej stránke preukázanú skutkovú podstatu

zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm.e)Trestnéhozákona, keďže vosobepoškodenejišlooosobu vyššiehovekuvzmysle § 127 ods.
3 Trestného zákona a jeho konanie smerovalo k tomu, aby uvedením poškodenej do omylu spôsobil
na cudzom majetku malú škodu a tým na škodu cudzieho majetku seba obohatil.......Vychádzajúc
z vyššie uvedených skutočností je jednoznačné, že obžalovaný úmyselne využil omyl poškodenej,

od ktorej vylákal za účelom obohatenia sa 1.000,-- Eur v hotovosti z dôvodu pomoci jej synovi
uväznenému v Rakúsku a on využil jej dôveryhodnosť hoci mohol vedieť, že nemá možnosť žiadnym
spôsobom pomôcť uväznenému synovi poškodenej, ktorá okolnosť bola rozhodujúca pri posúdení viny
obžalovaného, keďže v skutočnosti by asi ťažko vedel alebo dokázal ovplyvniť také rozhodnutie, aby
syn poškodenej v Rakúsku bol prepustený z väzby na slobodu.

Bol to práve on, ktorý vymyslel nepravdivé okolnosti za účelom získania finančnej čiastky.
Zuvedenýchdôvodov súduznalobžalovaného vinnýmvplnom rozsahu,pričom súdmuselkonštatovať
aj tú okolnosť, že obžalovaný bol v minulosti už raz súdne trestaný pre zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 3 Trestného zákona.
Súd vychádzajúc pri výmere výšky a druhu trestu z ustanovenia § 34 Trestného zákona a nasl.,

zvážiac najmä osobu páchateľa, ktorý sa sústavne dopúšťa úmyselnej trestnej činnosti obdobnej
povahy o čom svedčia záznamy v odpise Registra trestov, pričom z 11 prípadov obžalovaný bol
postihnutý pre trestné činy podvodu 7-krát a v roku 2012 dňa 14.3.2012 bol odsúdený Rozsudkom
č. 1T/242/2010 pre zločin podvodu súd túto okolnosť vyhodnotil v zmysle § 38 ods. 5 Trestného
zákona zvýšením dolnej hranicezákladnejtrestnejsadzbyojednupolovicu,zktoréhodôvoduvynechal

hodnotenie priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona a vedel vyhodnotiť iba
jednupoľahčujúcuokolnosť,že dobrovoľnenahradilspôsobenúškodu,zvážiac ďalejspôsob vykonania
činu, vzniknutý následok a pohnútku ako aj pomery a možnosti nápravy, súd dospel k záveru, že
v riešenom prípade z pohľadu osoby obžalovaného účel trestu v rámci individuálnej a generálnej
prevencie možno dosiahnuť iba uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici

zvýšenej trestnej sadzby.
Uvedený trest v prípade právoplatnosti obžalovaný bude musieť vykonať v ústave na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, keďže v posledných 10 rokoch bol pre úmyselný
trestný čin vo výkone trestu odňatia slobody.“ (koniec citácie odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu).

Krajský súd ako súd odvolací k uvedenému uvádza, že úlohou prvostupňového súdu bolo vyrovnať sa
s obhajobou obžalovaného, s dôkazmi proti jeho osobe, z odôvodnenia rozsudku musí byť vždy zrejmé,
k akým skutkovým zisteniam súd na základe vykonaného dokazovania dospel, pričom tieto skutkové
zistenia buď potvrdzujú obhajobné prednesy obžalovaného, alebo ich vyvracajú.
Odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah posudzovania dokázaných skutočností podľa

príslušných ustanovení zákona v otázke viny nadväzuje na odôvodnenie výroku o vine, ktoré musí
vyplynúť z jednoznačného záveru nevzbudzujúceho dôvodné pochybnosti, že skutok zavinene spáchal
práve obžalovaný, zisteným spôsobom a z preukázaného motívu a že ním spôsobil súdom ustálený
následok, v dôsledku čoho bol podradený práve pod príslušné ustanovenie zákona, prípadne že sú
dôvodné pochybnosti, ktoré neumožňujú dospieť k záveru o vine obžalovaného.

Krajský súd k postupu okresného súdu pri ustaľovaní skutkového stavu v posudzovanej veci a k
posúdeniu skutku z hľadiska jeho právnej kvalifikácie v zmysle príslušného ustanovenia Trestného
zákona uvádza, že sa stotožňuje s viacerými námietkami obžalovaného, ktoré vzniesol vo svojom
odvolaní. Tento namietal nedostatky skutkovej a právnej vety (vo vzťahu ku kvalifikačnému znakuspáchania trestného činu na chránenej osobe), nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, a
nutnosť aplikácie zásady ultima ratio.
Základným nedostatkom napadnutého rozsudku je nedostatok riadneho a logického zdôvodnenia.

Okresný súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s tým, či boli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom
na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Kzistenémuskutkovémustavu,takakojevyjadrenývskutkovejvetenapadnutéhorozsudku,krajskýsúd
po oboznámení sa so spisovým materiálom, má za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

obžalovaný V. uviedol do omylu poškodenú T. tým spôsobom, že pod zámienkou vybavenia prepustenia
jej syna na slobodu z výkonu väzby vylákal od poškodenej finančnú hotovosť vo výške 1000 eur, pričom
obžalovaný možnosť alebo spôsobilosť na vybavenie takejto veci nemal.
Jednoznačne však možno prísť k záveru, že nebola preukázaná súvislosť medzi trestným činom a
vekom osoby na ktorej mal byť spáchaný skutok. V zhode s odvolacími námietkami obhajoby krajský súd
poukazuje na výpoveď obžalovaného, svedkyne-poškodenej T., svedka L. T., ako aj svedkyne F.. Nebolo

preukázané, že by obžalovaný založil svoje rozhodnutie spáchať trestný čin na okolnosti, že osoba
poškodenejjevyššiehoveku,anižebytútookolnosťspájalsmenšímodporompoškodenej.Zuvedených
dôkazov vyplýva, že obžalovaný síce prišiel do domu, kde sa nachádzal brat osoby o ktorej pomoc
malo ísť a jeho matka, s úmyslom obohatiť sa a to uvedením príbuzných N. T. do omylu spočívajúceho
v tom, že je schopný a spôsobilý za finančnú odmenu vybaviť prepustenie N. T. z väzby na slobodu,

pričom to tak nebolo, avšak z dôkaznej situácie vyplynulo aj to, že obžalovaný poškodenú nepoznal,
nemal vopred vedomosť o jej veku. Skutočnosť, že by jeho motívom bolo využiť a zneužiť vyšší vek
poškodenej na spáchanie trestného činu, nebola v tomto konaní preukázaná. Obžalovaný kontaktoval
ako prvú priateľku N. T., tá doma nebola, a následne jeho brata - svedka L. T.. Jemu prezentoval svoj
úmysel pomôcť im s vybavením prepustenia ich príbuzného z väzby. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že

obžalovaný sa dožadoval priamo kontaktu s poškodenou, alebo že by pred svedkom L. T. prezentoval,
že je ochotný predniesť formu pomoci pre jej syna len a jedine poškodenej.
Skutočnosť naplnenia kvalifikačného znaku spáchania trestného činu na chránenej osobe nebola
vyjadrená ani v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Krajský súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou
obhajoby, a v plnom rozsahu na ňu poukazuje. V zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, spáchanie činu voči osobe vyššieho veku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm.
e) Trestného zákona) podľa § 139 ods. 2 Trestného zákona možno považovať za okolnosť, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje,
aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal
s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči

poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať
trestný čin (Zbierka stanovísk NS a súdov SR 8/2014). V prípade, že je preukázaná súvislosť medzi
vekom poškodenej osoby a úmyslom obžalovaného spáchať trestný čin, musí skutková veta obsahovať
aj okolnosti uvedené v § 139 ods. 2 Trestného zákona. Okolnosti, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby sú okolnosti skutkové a tiež hmotnoprávne a

vzťahujú sa ku konkrétnej osobe páchateľa a ku konkrétnemu skutku (ide o zákonné znaky trestného
činu), a preto musia zvolenú právnu kvalifikáciu reflektovať aj v skutkovej vete.
V prejednávanom prípade, ako už bolo uvedené vyššie, súvislosť medzi spáchaním trestného činu a
vekom chránenej osoby preukázaná nebola, pričom nebola a nie je ani vyjadrená v skutkovej vete
napadnutého rozsudku.

Krajský súd však na rozdiel od obhajoby nezdieľa názor, že by bolo nutné, resp. možné aplikovať
zásadu ultima ratio na konanie obžalovaného V.. Podľa Ústavného súdu Českej republiky, ak je
omyl definovaný ako rozpor medzi predstavou a skutočnosťou, potom logicky nemožno na strane
oklamaného odhliadnuť od jeho sumy vedomosti o skutočnosti ohľadne ktorej je klamaný, teda od jeho
spôsobilosti byť oklamaný, nemožno bez ďalšieho opomenúť možnosť oklamaného omyl jednoducho

eliminovať. V prípade poškodenej T., a ďalších príbuzných osoby N. T. nemožno konštatovať, že mohli,
mali a museli pri dostatočnej opatrnosti rozpoznať podvodný úmysel obžalovaného. Ten prezentoval
ako pravdivé tvrdenie, že má veľmi dobrého známeho, v ktorého silách je zabezpečiť prepustenie
spomínanej osoby z väzby. Až po skontaktovaní sa príbuzných s väzobne stíhanou osobou zistili,
že takáto pomoc nie je ani potrebná, ani možná, obžalovaný má už advokáta. Obžalovaný menil

formu ponúkanej pomoci, jej podmienky, meno známeho nechcel uviesť. Podľa svedeckých výpovedí
mal obžalovaný meniť informácie o tom, kto je tou osobou, mal sa sprvu odvolávať na osobu v
parlamente, prezentoval tú osobu ako veľmi dobrého známeho. Neskôr mal pýtať ďalšie peniaze. Na
druhej strane, obžalovaný tvrdí, že to mala byť nejaká iná osoba, ktorej meno neuviedol, a tá osoba malabyť sprostredkovateľom k zohnaniu advokáta väzobne stíhanému v cudzine. Z pohľadu záväzkového
vzťahu,kuktorémuprišlomedziobžalovanýmapoškodenou,akknemuvôbecprišlo,nemožnopovedať,
že by trestnoprávnym postihom obžalovaného prišlo k neprípustnému verejnoprávnemu zásahu do

súkromnoprávneho vzťahu. Obžalovaný vedome využil citový vzťah a väzbu príbuzných väzobne
stíhanej osoby, navodil dojem, že sprostredkúva právnu pomoc stíhanej osobe a vylákal tak peňažnú
sumu s predstieraním, že ide o odmenu advokáta, resp. iné náklady spojené s právnou pomocou.
Vzhľadom na správanie sa obžalovaného, ktorý ústnou formou síce poškodenej a jej príbuzným (keď
sa domáhali vrátenia peňazí) deklaroval, že mu je ľúto a že je ochotný peniaze vrátiť, avšak reálne tak

nespravil, s tvrdením, že jeho družka otehotnela a už nie je možné peniaze vrátiť, je použitie iných ako
trestnoprávnych prostriedkov zjavne neúčelné. V prípade konania, akého sa dopustil obžalovaný V.,
nemožno hovoriť o zneužívaní podávania trestného oznámenia, ani o civilný spor, ktorý by nemal žiaden
trestnoprávny rozmer, nejde o žiaden majetkový spor medzi účastníkmi, ani spor pracovný a nejde ani
o prípad, kedy by trestné oznámenie malo byť opravným prostriedkom voči výsledku civilného konania.
Obžalovaný je opakovane súdne trestanou osobou, najmä pre majetkovú trestnú činnosť, z toho zvlášť

opakovane aj pre trestný čin podvodu.
Záverom tak z vyššie uvedeného nemožno tvrdiť, že obžalovaný sa dopustil závažnejšieho konania.
Teda okolnosť zvyšujúca stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť ako kvalifikačný znak v danom
prípade nebola preukázaná. Závery okresného súdu však aj v prípade preukazovania okolnosti
zvyšujúcej nebezpečenstvo činu pre spoločnosť musia byť nespochybniteľné, nesmú byť založené na

domnienkach a nesmú pripúšťať inú možnosť, resp. musia byť vylúčené akékoľvek pochybnosti v tomto
smere, aby vina obžalovanému aj vo vzťahu k takémuto konaniu mohla byť preukázaná objektívnym a
nespochybniteľným spôsobom.
Vykonaným dokazovaním tak bolo preukázané, že obžalovaný na škodu cudzieho majetku seba obohatil
tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu. Týmto konaním sú

naplnené všetky znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.
Ako už bolo uvedené, krajský súd vyhovel námietke obžalovaného ohľadom nepreukázania spáchania
činu na chránenej osobe, zrušil preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu, a keďže boli splnené
podmienky na postup podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, rozhodol sám rozsudkom, ktorým uznal
obžalovaného za vinného zo skutku v zmysle podanej obžaloby, s právnou kvalifikáciou takého konania

ako prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, a nie podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Čo sa týka výroku o treste, krajský súd zohľadnil, že obžalovaný napravil spôsobenú škodu, teda vrátil
vylákané peniaze (§ 36 písm. k/ Trestného zákona), a zohľadnil tiež priťažujúcu okolnosť, a to že bol už
za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/ Trestného zákona). Pri rovnováhe poľahčujúcich a priťažujúcich

okolností, obzvlášť však pri zohľadnení toho, že sa jedná o špeciálneho recidivistu, trest vo výmere 24
mesiacov nepodmienečne bude u obžalovaného plne zodpovedať požiadavkám zákona.
Krajský súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm.
b/ Trestného zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch bol vo výkone trestu odňatia

slobody pre úmyselný trestný čin. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného zákona súd nemohol
obžalovanémutrestodňatiaslobodypodmienečneodložiť,pretožeobžalovanýspáchalúmyselnýtrestný
čin v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.