Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. december 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/84/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111201773
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3111201773.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX,
proti žalovanému M. s.r.o. so sídlom R., Dr. H. V. XX, B. XX XXX XXX, zastúpeného R., R. a spol.,
s.r.o. so sídlom R., Dr. H. V. XX, o zaplatenie 2289,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 07. novembra 2018, č.k. 19C/59/2011-370, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti I., II., III., IV., V. , VIII. a IX. p
o t v r d z u j e.

Žalobkyni n e p r i z n á v právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 8,55 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 8,55 eur od 01.12.2010 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 165,13 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 165,13 eur od 01.01.2011 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 850,29 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 850,29 eur od 01.02.2011 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 307,13 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 307,13 eur od 01.02.2011
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku V. uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 556,50 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 556,50 eur od
01.02.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom VI. vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Vo výroku VII. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 8,90 eur spolu s 9%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 8,90 eur od 16.02.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom VIII. vo zvyšnej časti vzájomnú žalobu zamietol. Vo výroku IX. rozhodol o náhrade
trov konania tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu
84%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný ako zamestnávateľ uzatvoril so žalobkyňou ako

zamestnankyňou pracovnú zmluvu s dňom nástupu do práce 03.09.2010, na pracovnú pozíciu vodič
MKD (medzinárodnej kamiónovej dopravy) s miestom výkonu práce Trenčín a EÚ. Pracovný pomer bol
uzavretý na dobu neurčitú s dojedanou mzdou 369,30 eur. Splatnosť mzdy bola dojednaná ako pozadu
za mesačné obdobie najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V zmluve je ďalej
uvedené, že zamestnanec bol oboznámený s vyplácaním stravného prostredníctvom smernice 6/2009,
pričomvvýpovedeG.L.,mzdovejúčtovníčkyžalovanéhovyplynulo,žeuvedenásmernicaurčujestravné

ponížené na hodnotu 75 %. Z výsluchu žalobkyne vyplýva, že vykonávala prácu vodiča spoločne s G.
R., pričom tvorili posádku a striedali sa pri vedení vozidla, čo dokladajú aj záznamy o prevádzke vozidla.
Žalovaný vo svojich vyjadreniach uviedol, že suma 4000 eur, ktorú zaslal žalobkyni predstavovalapreddavok na cestovné náhrady, pričom vyplatenie tohto preddavku mal zohľadniť vo vyúčtovaní mzdy
a cestovných náhrad. Čo sa týka tejto sumy 4 000 eur, v konaní nebolo žalovaným, ktorý mal dôkazné
bremeno, preukázané, že by táto suma predstavovala preddavky na cestovné náhrady, ale v konaní

bolo preukázané, že uvedená suma bola poukázaná žalovaným za účelom úhrady pokuty a opravy
obmedzovača rýchlosti. Uvedené dokladá výpoveď svedka G. R., ktorý uviedol, že v Belgicku ich
zastavili policajti, ktorí zistili, že majú pokazený tachograf, pričom im chceli uložiť pokutu a zároveň
boli povinní danú poruchu dať opraviť. Nakoľko však nemali peniaze žalobkyňa volala na dispečing
žalovaného, aby im peniaze na opravu poslali a tieto peniaze boli poslané žalobkyni cez X. Z.. Teda

svedok potvrdzuje tvrdenia žalobkyne, že ich zastavili v Belgicku policajti z dôvodu prekročenia rýchlosti,
čo však súvislo s poruchou na elektronickom zariadení, pričom policajti zistili poruchu na obmedzovači
rýchlosti. Zároveň museli poruchu dať opraviť, čo predstavoval dôvod, prečo požiadala o zaslanie
finančných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď obchodného riaditeľa žalovaného Ing. G. R.,
ktorý uviedol že peniaze zasielali na účel uhradenia pokuty, teda nepotvrdil, že malo ísť o zálohové platby
na mzdu a cestovné náhrady. To, že suma 4 000 eur predstavovala, náklady na úhradu pokuty a opravy

vyplýva, aj z toho že celková cena pokuty a opravy takmer zodpovedala sume 4000 eur (2500 eur +
1491,10 eur), ako aj z toho, že suma 4000 eur bola vydaná žalobkyni v deň udelenia pokuty a opravy
vozidla. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 20.09.2010 bola vodičovi G. R. udelená pokuta 2 500
eur, z dôvodu nefunkčnosti obmedzovača rýchlosti, a že jeho oprava vykonaná dňa 20.09.2010 stála
1 491,10 eur, ktorá bola uhradená. Z tachografového krúžku na čl. 177 vyplýva, že aj po jeho oprave v

mesiaci september 2010 vozidlo prekračovalo rýchlosť. Čo sa týka skutočností vyplývajúcich z čestného
vyhlásenia G. R. datované 06.12.2010 a predložené žalovaným až na pojednávaní dňa 13.05.2014,
že posádka vozidla mala vo vozidle nainštalovaný vypínač na vypnutie tachografového zariadenia, v
dôsledku čoho zariadenie vykazovalo znaky poruchy a jeho použitie umožňovalo nedodržiavať pracovný
čas a povinné prestávky, tak uvedený dôkaz súd vyhodnotil ako nedôveryhodný, a teda nepreukazuje

skutočnosti v ňom uvedené, nakoľko svedok G. R. na svojom výsluchu vykonanom dňa 13.10.2011,
tieto zásadné skutočnosti vôbec nespomenul, a ani sám žalovaný sa ho na ne nespýtal. Zároveň v
liste doručenom súdu dňa 06.08.2015 uviedol, že mu bolo podstrčené a nevedomky ho podpísal. V
danej veci sa jedná o zásadne tvrdenia, na ktoré by si svedok v prípade, že by skutočne existovali
musel vedieť spomenúť už na svojom výsluchu. Z uvedeného dôvodu sú tieto tvrdenia nedôveryhodné.

Z výsluchu G. N., bývalého mechanika žalovaného, vyplynulo, že žalobkyňa nejaký problém s autom
mala. Ďalej uviedol, že záznamové zariadenie je zaplombované od kontroly a nemá ho ako skontrolovať.
Auto sa vždy kontrolovalo pred jazdou, brzdy boli dobré a mali vydržať, avšak všeličo sa mohlo po
nejakých kilometroch stať. Zo znaleckého posudku č. 12/2015 je preukázané, že za mesiac november
2010 prináležalo žalobkyni stravné v sume 534 eur a minimálne vreckové 26,70 eur. Pri uvedenom

výpočte znalkyňa vychádzala z podkladov a to evidenciou pracovného času a záznamu o prevádzke
vozidla. Z nich vyplýva, že od 01.11.2010 do 12.11.2010 sa žalobkyňa zdržiavala na pracovnej ceste v
zahraničí a to v krajinách Rakúsko, Francúzsko Španielsko, Taliansko, Nemecko a Švajčiarsko, pričom
znalec, nakoľko z evidencie pracovného času nebolo možné zistiť, aký čas sa zamestnanec, v ktorej
krajine koľko zdržiaval, správne vychádzal z dokladov o prevádzke vozidla. Zároveň pre nemožnosť

určenia, koľko času na ceste zo Španielska do Švajčiarska trávila žalobkyňa, v ktorej krajine viac
času, či v Španielsku, Francúzsku či Švajčiarsku, súd pokladá za správny postup, keď znalkyňa určila
Španielsko, nakoľko suma stravného predstavuje najnižšiu zo všetkých krajín. Zároveň vzhľadom nato,
že v ostatných krajinách, kde sa zdržiavala, je rovnaká suma stravného, nie je potrebné vedieť, v
ktorej z týchto krajín trávila najviac času v daný deň, keď by vždy základná sa stravného bola 45

eur. Teda z uvedených 12 dní sa žalobkyňa 10 dní zdržiaval v krajinách, v ktorých je suma stravného
45 eur denne a 2 dni v krajine, v ktorej je základná suma stravného 42 eur denne a teda, stravné
predstavuje 534 eur a minimálne vreckové sumu 26,70 eur ( § 13 ods. 3 a ods. 5, § 14 zákona č.
283/2002Z.z.vspojenísopatrenímč.517/2009Z.z.).Zoznaleckéhoposudkuč.12/2015jepreukázané,
že za mesiac október 2010 prináležalo žalobkyni stravné v sume 292,50 eur a minimálne vreckové

14,63 eur. Pri uvedenom výpočte znalkyňa vychádzala z podkladov, a to evidencie pracovného času a
záznamu o prevádzke vozidla. Z nich vyplýva, že od 25.10.2010 do 31.10.2010 sa žalobkyňa zdržiavala
na pracovnej ceste v zahraničí, a to v krajinách Rakúsko, Belgicko a Nemecko, pričom znalec, nakoľko
z evidencie pracovného času nebolo možné zistiť, aký čas sa zamestnanec, v ktorej krajine koľko
zdržiaval, správne vychádzal z dokladu o prevádzke vozidla. Zároveň je zrejmé, že vzhľadom na odchod

zo Slovenska o 15 : 00, žalobkyňa trávila v Rakúsku dňa 25.10.2010 čas v rozsahu od 6 do 12 hodín.
Teda z uvedených 7 dní sa žalobkyňa 6 dní zdržiaval v krajinách, v ktorých je suma stravného 45 eur
denne, pričom 25.10.2010 mala pracovnú cestu v Rakúsku v rozsahu 6-12 hodín, nakoľko, kedy sa jej
stravné kráti na 50% a teda, stravné predstavuje 292,50 eur a minimálne vreckové sumu 14,63 eur( §13 ods. 3 a ods. 5, § 14 zákona č. 283/2002 Z.z. v spojení s opatrením č. 517/2009 Z.z.). Súd dodal, že
znalkyňa správne nepriznala stravné za cestu na Slovensku dňa 25.10.2010, nakoľko trvala do 5 hodín
a vtedy sa stravné neposkytuje (§ 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z.). Zo znaleckého posudku č. 12/2015

je preukázané, že za mesiac september 2010 prináležalo žalobkyni stravné a minimálne vreckové v
celkovej výške 1112,89 eur. Pri uvedenom výpočte znalkyni vychádzala zo zúčtovania jazdy. Z nich
vyplýva, že od 06.09.2010 do 30.09.2010 sa žalobkyňa zdržiaval v zahraničí a to v krajinách Rakúsko,
Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Nemecko Veľká Británia, Česká republika. Pričom dňa 06.09.2010
trávila na pracovnej ceste na Slovensku 6 hodín a v Rakúsku 3 hodiny. Teda z uvedených 25 dní sa

žalobkyňa 19 dní zdržiaval v krajinách, v ktorých je suma stravného 45 eur denne, dňa 06.09.201010
mala pracovnú cestu v Rakúsku rozsahu 3 hodín, kedy sa jej stravné kráti na 25% a na Slovensku
trvala pracovná cesta 6 hodín, kedy je výška stravného 3,60 eur, ďalej v 4 dňoch 21.09.2010-24.09.210
vo Veľkej Británii, kde základná suma stravného bola 37 GBP - pričom referenčný kurz bol sa dňa
01.09.2010 0,83105, v Českej republike v trvaní 12 hodín, kde výška stravného je 300 CZK, pričom
referenčný kurz bol 24,735 a teda, stravné a minimálne vreckové sumu pretavuje sumu 1 112,89

eur( § 13 ods. 3 a ods. 5, § 14 zákona č. 283/2002 Z.z. v spojení s opatrením č. 517/2009 Z.z., §
5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z., v spojení s opatrením č. 110/2009 Z.z.). Údaj v pracovnej zmluve,
že zamestnanec bol oboznámený s vyplácaním stravného prostredníctvom smernice 6/2009, pričom
uvedená smernica určuje stravné ponížené na hodnotu 75 %, nemožno pokladať za dohodu o znížení
stravného o 25%, v zmysle § 13 ods. 6 a § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z.z. Nakoľko znížiť stravné

možno iba dohodou, čo predpokladá súhlas žalobkyne. V danom prípade bola žalobkyňa so smernicou
ibaoboznámená,pričomvpracovnejzmluveniejeuvedené,žebystým,žalobkyňaisúhlasila,narozdiel
od napr. údaju o jej súhlase s vysielaním na pracovné cesty či súhlase na elektronické spracovanie
osobných údajov. Žalobkyňa tak má nárok na nekrátené stravné, keď nebola preukázaná dohoda o
jeho krátení, ale iba oboznámenie sa so smernicou žalovaného, ktorá prestavuje jeho rozhodnutie, z

čoho však možno vyvodiť len že žalobkyňa mala o nej vedomosť, a nie aj jej súhlas, a to ani výkladom,
keďže výkladom nemožno dopĺňať právny úkon. Zo znaleckého posudku č. 12/2015 je preukázané, že
za mesiac september 2010 mala žalobkyňa nárok na čistú mzdu v sume 290,91 eur, keď žalobkyňa
nastúpiladozamestnaniadňa03.09.2010az22dnízaktorésamzdaposkytujeodpracovala20dní,teda
jej pomerná hrubá mzda dosiahla sumu 335,73 eur, čo po zrážkach na poistné predstavuje sumu 290,91

eur. Zo znaleckého posudku č. 12/2015 je preukázané, že za mesiac október 2010 mala žalobkyňa nárok
na čistú mzdu v sume 130,52 eur, keď za 9 dní (9 x 8hodnín) odpracovala 86 hodín 49 minút, teda
mala 14,82 hodín nadčas (85 ods. 5 ZP) a v noci odpracovala 3hod:55minút, čo dokladá podrobný výkaz
práce vodiča, čo znalec zohľadnil v posudku, keď za prácu nadčas do mzdy zarátal aj 25% príplatok
priemerného zárobku (§ 121 ods. 1 ZP) a za prácu zvýhodnenie v rozsahu 20% minimálneho mzdového

nárokunoci(§121ods.1ZP).Zoznaleckéhoposudkuč.12/2015jepreukázané,žezamesiacnovember
2010 mala žalobkyňa nárok na čistú mzdu v sume 143,25 eur, keď za päť dní (5 x 8hodnín) odpracovala
61 hodín, teda mala 21 hodín nadčas (85 ods. 5 ZP) a v noci odpracovala 3hod:47minút čo dokladá
podrobný výkaz práce vodiča, čo znalec zohľadnil v posudku, keď za prácu nadčas do mzdy zarátal aj
25% príplatok priemerného zárobku(§ 121 ods. 1 ZP) a za prácu noci zvýhodnenie v rozsahu 20%

minimálneho mzdového nároku (§ 121 ods. 1 ZP). Súd dodal, že § 8 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z.z.
nestanovuje týždenný pracovný čas zamestnanca v doprave 48 hodín, v tom zmysle, že by sa v tomto
prípade nejednalo o prácu nadčas v rozsahu 8 hodín, ale predstavuje len obmedzenie pracovného času
vrátane nadčasov. V prípade odpracovania 48 hodín týždenne, tak je potrebné v súlade s § 3 ods. 2
zákona č. 462/2007 Z.z. a § 85 ods. 5 ZP pokladať za prácu nadčas. Z výplatnej pásky za september

2010 vyplýva, že žalobkyni bola vyplatená čistá mzda za mesiac september v sume 290,91 eur. Z
výplatnej pásky za október 2010 vyplýva, že žalobkyni bola vyplatená čistá mzda za mesiac október
v sume 121,97 eur a náhrada príjmu pri dočasnej práceneschopnosti v sume 64,15 eur. Z výplatnej
pásky za november 2010 vyplýva, že žalobkyni vypočítal žalovaný čistú mzdu v sume 143,25 eur,
avšak uvedenú sumu započítal a vyplatil žalobkyni len sumu 41,69 eur ako náhrada príjmu pri dočasnej

práceneschopnosti v sume 41,69 eur. Za mesiac 9/2010 vyplatil žalovaný žalobkyni cestovné náhrady
v sume 262,60 eur, keď z ním vypočítanej sumy náhrad vykonal zrážky, čo dokladá vyúčtovanie cesty
a zároveň to ani žalobkyňa nerozporovala (čl. 96 druhý odsek). Za mesiac 10/2010 nevyplatil žiadne
cestovné náhrady, keď z ním vypočítaných cestovných náhrad vykonal zrážky. Žalovaný nevyplatil
žalobkyni ani cestovné náhrady za mesiac 11/2010, nakoľko to nepreukázal. Čo sa týka námietok

žalovaného k znaleckému posudku, že do pracovného času žalobkyne, za účelom vyčíslenia mzdy
bola zahrnutá aj časť pracovnej pohotovosti, ktorý sa do pracovného času započítavať nemal, súd
uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 462/20007 Z.z. stanovuje, že čas pracovnej pohotovosti sa
nezapočítava do pracovného času, za predpokladu, že nie je ďalej ustanovené inak. Z ustanovenia §4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. však vyplýva, že do pracovného času sa započítava aj čas pracovnej
pohotovosti, počas ktorého je zamestnanec povinný byť pripravený na výkon práce na pracovisku,
ktorýmjeajvozidlo.Zpredloženýchzáznamovoprevádzkevozidlaakoajzvýsluchužalobkyneasvedka

Beďatša vyplýva, že žalobkyňa ako vodička tvorila posádku s ďalším vodičom Beďatšom pričom pri
zahraničných pracovných cestách vykonávali sa pri vykonávaní práce vodiča striedali, teda žalobkyňa
vzhľadomnato,abybolomožnésavystriedaťbolapovinnábyťvovozidle,atopripravenánavýkonpráce
z dôvodu potreby sa vystriedať, teda tento čas vôbec nepredstavoval čas, kedy by bolo možné, aby s ním
čo i len trocha voľne disponovala, a preto je započítanie času pohotovosti do pracovného času správne.

K námietke žalovaného, že sama znalkyňa uviedla, že v dôsledku nedostatkov v prílohových listinách,
nemohla určiť pomer odpracovaného času, súd uvádza, že závery znalkyne, vychádzali z predpokladov
vyplývajúcich z listín, ktoré mala znalkyňa k dispozícii a to jednak z evidencie dochádzky predloženého
žalovaným a podrobného výkazu práce vodiča či výplatného lístku. Za stavu, keď evidencia pracovného
stavu nebola k dispozícii sú tieto listinné dôkazy, ktorých pravosť a správnosť nebola namietnutá tak
jedinými vhodnými podkladmi pre určenie mzdy, a preto si súd osvojil aj tieto závery znalkyne. Ďalej

súd prvej inštancie konštatoval, že Zákonník práce obsahuje špecifickú úpravu záväzkových vzťahov,
ktoré vznikajú medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Obsahuje aj presný výpočet spôsobu zániku
záväzkov.VýpočetspôsobovzánikuprávapovinnostízpracovnoprávnychvzťahovjevZákonníkupráce
uvedený taxatívne v jeho prvej časti. K týmto patrí uspokojenie nároku (§ 33 Zákonníka práce), dohoda o
sporných nárokoch (§ 32 Zákonníka práce), smrť zamestnanca (§ 35 Zákonníka práce), uplynutie doby,

na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti (§ 37 Zákonníka práce), prípadne neuplatnenie práva
v ustanovenej lehote (§ 36 Zákonníka práce). Pretože Zákonník práce iné, než vyššie uvedené spôsoby
zániku práv a povinností nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky,
predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani
protinimniejemožnézapočítaniejednostrannýmúkonomnamietať(rovnakonapr.uznesenieNSSRsp.

zn. 1 Cdo 5/2010) za predpokladu, že samotný zákonník práce nestanovuje inak. Preto i v prípade, že by
žalovanému vznikla voči žalobkyni ním tvrdená pohľadávka z bezdôvodného obohatenia tým, že zaslal
žalobkyni sumu 4000 eur, nemohol túto svoju pohľadávka jednostranne kompenzovať s pohľadávkami
žalobkyne na zaplatenie mzdy a cestovných náhrad, na ktoré mala nárok. V uvedenom prípade suma
4 000 eur nepredstavovala preddavok na mzdu a cestovné náhrady, ktorých kompenzáciu pripúšťa

Zákonník práce v § 131 ods. 2 resp. ani iné druhy pohľadávok, ktorých kompenzácia je prípustná v §
131 ods. 1 a 2 ZP. Takisto medzi zamestnankyňou a zamestnávateľom neexistovala žiadna dohoda v
zmysle § 133 ods. 3 ZP, ktorá by umožňovala započítanie tvrdených pohľadávok dohodou. Žalovaný tak
bol povinný uhrádzať mzdu a cestovné náhrady žalobkyni v celej výške, na ktorú jej vznikol nárok. Čo
sa týka cestovných náhrad za mesiac september, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa

mala nárok na zaplatenie cestovných náhrad v sume 1 112,89 eur, pričom jej však žalovaný vyplatil len
sumu 262,60 eur, a teda žalobkyni nevyplatil sumu cestovných náhrad vo výške 850,29 eur za mesiac
september 2010, čím porušil svoju zákonnú povinnosť (§ 13 ods. 1, ods. 5 a § 14 zákona č. 283/2002
Z.z.), a preto ho súd zaviazal na jej zaplatenie. Vo zvyšnej časti uplatnených cestovných náhrad za
mesiac september v sume 44,41 eur vrátane k nej prislúchajúcemu úroku z omeškania žalobu zamietol,

nakoľko na túto sumu cestovných náhrad žalobkyňa nárok nemala. Čo sa týka cestovných náhrad za
mesiac október 2010, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa mala nárok na zaplatenie
cestovných náhrad v sume 307,13 eur, pričom jej však žalovaný nevyplatil titulom cestovných náhrad
žiadnu sumu porušil svoju zákonnú povinnosť (§ 13 ods. 1, ods. 5 a § 14 zákona č. 283/2002 Z.z.), a
preto ho súd zaviazal na zaplatenie sumy 307,13 eur. Vo zvyšnej časti uplatnených cestovných náhrad

za mesiac október v sume 23,62 eur vrátane k nej prislúchajúcemu úroku z omeškania žalobu zamietol,
nakoľko na túto sumu cestovných náhrad žalobkyňa nárok nemala. Čo sa týka cestovných náhrad za
mesiac november 2010, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa mala nárok na zaplatenie
cestovných náhrad v sume 560,70 eur, avšak uplatnila si nižšiu sumu 556,50 eur. Súd je viazaný
žalobným návrhom žalobkyne a ten nemôže prekročiť, teda nemôže priznať vyššiu sumu, než akú si

žalobkyňa uplatnila. Žalovaný nevyplatil žalobkyni titulom cestovných náhrad žiadnu sumu, čím porušil
svoju zákonnú povinnosť (§ 13 ods. 1, ods. 5 a § 14 zákona č. 283/2002 Z.z.), a preto ho súd zaviazal na
zaplatenie sumy uplatnenej žalobkyňou vo výške 556,50 eur. Úrok z omeškania z cestovných náhrad
priznal súd v zákonnej sadzbe 9% ročne od 01.02.2011, nakoľko žalovaný bol povinný uspokojiť tieto
nároky najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom

boli predložené písomné doklady (§ 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z), pričom žalovaný vykonal
vyúčtovanie pracovnej cesty dňa 07.12.2010, teda je zrejmé, že doklady mal k dispozícii k tomuto dňu, a
to minimálne záznamy o prevádzke vozidla, z ktorých sú zrejmé skutočnosti potrebné na ich vyčíslenie.
Z vykonaného dokazovanie ďalej vyplynulo, že žalobkyni bola uhradená mzda za mesiac september2010 v sume 290,91 eur, t.j. vo výške na ktorú mala nárok, a preto jej súd žiadnu mzdu za tento mesiac
nepriznal, a žalobu v tejto časti zamietol vrátane k tejto sume prislúchajúceho úroku z omeškania. Za
mesiac október 2010 bola žalobkyni vyplatená mzda 121,97 eur ( do mzdy sa nezapočítava náhrada

pri dočasnej pracovnej neschopnosti), pričom však zamestnávateľ bol povinný uhradiť žalobkyni mzdu
(§ 118 ods. 1 Zákonníka práce) v sume 130,52 eur, a preto ho sú zavial na uhradenie rozdielu medzi
vyplatenou sumou čistej mzdy a sumou čistej mzdy ktorú kal žalobkyni uhradiť v sume 8,55 eur, ako
nedoplatku mzdy za mesiac október. Vo zvyšnej časti bola žaloba nedôvodná, a preto súd nárok na
zaplatenie mzdy za mesiac október v sume 174,63 eur zamietol vrátane k tejto sume prislúchajúceho

úroku z omeškania. Úrok z omeškania zo sumy 8,55 eur priznal súd žalobkyni v zákonnej sadzbe
9% ročne od 01.12.2010, nakoľko týmto dňom sa žalovaný dostal do omeškania, keďže mzda mala
byť vyplatená do konca mesiaca nasledujúcom po mesiaci, v ktorom vznikol nárok za mzdu, t.j. do
30.11.2018. Za mesiac november 2010 nebola žalobkyni vyplatená žiadna mzda, iba náhrada mzdy
pri dočasnej pracovnej neschopnosti, pričom však zamestnávateľ bol povinný uhradiť žalobkyni čistú
mzdu (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce) vo výške 165,13 eur, a preto ho súd zaviazal na uhradenie tejto

sumy 165,13 eur, ako nedoplatku mzdy za mesiac november Vo zvyšnej časti bola žaloba nedôvodná,
a preto súd nárok na zaplatenie mzdy za mesiac november v sume 105,79 eur zamietol vrátane k
tejto sume prislúchajúceho úroku z omeškania. Úrok z omeškania zo sumy 165,13 eur priznal súd
žalobkyni v zákonnej sadzbe 9% ročne od 01.01.2011, nakoľko týmto dňom sa žalovaný dostal do
omeškania (§ 517 ods. 2 OZ), keďže mzda mala byť vyplatená do konca mesiaca nasledujúcom po

mesiaci, v ktorom vznikol nárok za mzdu, t.j. do 31.12.2018. Čo sa týka vzájomnej žaloby o zaplatenie
2 640,96 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 640,96 eur od 16.02.2011, ktorú si žalovaný
uplatňoval od žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia, tak žalobný návrh nie je v podstatnej časti
dôvodný. V konaní bolo preukázané, že žalovaný zaslal žalobkyni sumu 4 000 eur za účelom úhrady
pokuty a opravy vozidla, pričom pokuta bola udelená za poruchu obmedzovača rýchlosti a v čase

udelenia bol vodičom G. R.. V danej veci by bolo možné súhlasiť s názorom žalovaného, že pokuty
nie sú jeho nákladovými položkami, avšak iba za predpokladu, že by v danom prípade bola pokuta
udelená kvôli prekročeniu rýchlosti, resp. inej okolnosti kde by bolo preukázané zavinenie zamestnanca.
V danej veci však uvedená pokuta bola daná za poruchu obmedzovača rýchlosti, pričom v konaní nebola
preukázané, že by poruchu zavinila žalobkyňa. I keď bolo nesporné, že dôvodom zastavenia políciou

bolo prekračovanie rýchlosti, nie je medzi prekročením rýchlosti ako porušením zákonnej povinnosti
dodržiavať maximálnu povolenú rýchlosť a pokutou daná príčinná súvislosť, keď príčinnou dania pokuty
nebolo prekročenie rýchlosti, ale porucha obmedzovača rýchlosti. Príčinná súvislosť by bola daná iba za
predpokladu, že by pokuta bola daná za prekročenie rýchlosti. V danej veci sa nejedná ani o bezdôvodné
obohatenie žalobkyne, keď peniaze jej boli poskytnuté za účelom úhrady pokuty a opravy vozidla, pričom

ju v súlade s touto dohodou použila a ich vyúčtovala do výšky 3 991,10 eur. Teda právnym dôvodom
bolo uhradenie pokuty a oprava vozidla. Zamestnávateľ uhrádzal pokutu za pokazený obmedzovač
v jeho vozidle a opravu svojho vozidla. V danej veci by mal žalovaný nárok na zaplatenie týchto
peňažných prostriedkov titulom náhrady škody od žalobkyne, avšak len za predpokladu preukázania jej
zavinenia existencie jej protiprávneho úkonu ako jedného z predpokladov náhrady škody( § 179 ods. 1

Zákonníka práce). Teda bol povinný preukázať, zásahy žalobkyne do obmedzovača, resp. iné konanie,
ktoré by malo za následok udelenie pokuty za nefunkčnosť obmedzovača rýchlosti. Obdobne tak bol
povinný preukázať, že vynaloženie nákladu na opravu daného obmedzovača v sume 1491,10 eur bolo
následkom určitého zavineného protiprávneho konania žalobkyne. V danej veci to nepreukázal. Je síce
pravda, že aj po oprave, bola na tachografe zaznamenané prekračovanie rýchlosti, avšak táto samotná

skutočnosť nepreukazuje zásahy žalobkyne do obmedzovača, resp. iné konanie, ktoré by malo za
následok udelenie pokuty za nefunkčnosť obmedzovača rýchlosti a ani to, že náklad na jeho opravu bol
vynaložený v dôsledku protiprávneho konania žalobkyne, keďže to preukazuje len to, že obmedzovač
rýchlosti opätovne neplnil svoju funkciu, avšak nie príčinu prečo tomu tak bolo. Zároveň ani žalobkyňa
nemala povinnosť dokazovať, že do vozidla nebolo zasiahnuté, nakoľko negatívne skutočnosti sa

nedokazujú a teda dôkazné bremeno mal žalovaný, pričom žalobkyňa preukázala, na čo boli poskytnuté
prostriedky použité. Argumentácia žalovaného že žalobkyňa mala bezdôvodne obohatiť tým, že pokuta
nebolaudelenájej,aležejudostaldruhýčlenposádkyG.R.,atedapeniazemalibyťzaslanéjemutakisto
neobstojí, vzhľadom nato, že žalobkyňa kontaktovala žalovaného ako členka posádky, a žalovaný zaslal
sumu za účelom opravy a pokuty, ktorú žalobkyňa zaplatila, teda peňažná suma jej nebola poskytnutá

pod podmienkou, že sa musí jednať o jej pokutu. Žalobkyňa sa tak bezdôvodne obohatila len sumou
8,90 eur, nakoľko je vynaloženie nepreukázala, keď preukázala vynaloženie 2 500 eur na pokutu a sumu
1 491,10 eur na opravu daného vozidla. Suma 8,90 eur tak predstavuje rozdiel, medzi zaslanou sumou
žalobkyni a vykonanými úhradami. Nakoľko v zmysle § 222 ZP je povinný vydať, zaviazal ju súd najej uhradenie a vo zvyšnej časti vzájomnú žalobu zamietol. Úrok z omeškania, priznal od 16.02.2011
v zákonnej sadzbe, ktorá ku tomu dňu bola 9% a to až do zaplatenia. Uvedený deň bola žalobkyňa v
omeškaní, keď predžalobná výzva žalovaného stanovila povinnosť úhrady do 15.02.2011, pričom táto

výzva sa dostala do dispozičnej úhrady žalobkyne pred týmto dňom, čo dokladá jej odpoveď na túto
predžalobnú výzvu zo dňa 10.02.2011. Nasledujúcim dňom po 15.02.2011 tak bola v omeškaní. O
náhradetrovkonaniarozhodolpodľa§255ods.1 CSP.Zcelkovejsumy4930,77euruplatnenejžalobou
(2 289,81 eur s prísl.) a vzájomnou žalobou (2 640,96 eur) mala žalobkyňa úspech v sume 4519,66,
čo predstavuje 92% uplatneného nároku, keď súd z nároku uplatneného v žalobe priznal 1887,60 eur

a nárok uplatnený vo vzájomnej žalobe v sume 2 632,06 eur zamietol a neúspech v sume 411,11, čo
predstavuje 8% uplatneného nároku, t.j. v časti 402,21 eur, ktorú v rámci žaloby zamietol a v časti 8,90
eur na ktorú sud žalobkyňu zo vzájomnej žaloby zaviazal. Čistý úspech žalobkyne tak bol 84% (92-8),
a preto súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v tomto rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokovej časti I., II., III., IV., V., VIII. a IX. podal v zákonnej

lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alebo zmeniť tak, že žalobu žalobkyne zamietne a vzájomnej žalobe žalovaného vyhovie. Namietal,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie

veci (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h)). Mal za to, že znalecký posudok č. 12/2015, na základe ktorého
bola určená výška mzdy žalobkyne, nebol vypracovaný v súlade s ust. § 96 Zákonníka práce, keď
mzda pri neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobkyne nebola znalcom vyčíslená v zmysle § 96
ods. 3 Zákonníka práce. V tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16.08.2017 sp. zn. 8CoPr/11/2016. Ďalej namietal, že obsahom pracovnej zmluvy uzavretej medzi

žalobkyňou a žalovaným bolo okrem iného pod písmenom o) aj ustanovenie, že žalobkyňa bola pri
nástupe oboznámená s vyplácaním stravného prostredníctvom Smernice č. 6/2009, číslo dokumentu
ON I. 06-09-01. Predmetná smernica, vydaná žalovaným ako zamestnávateľom upravuje odchylne
vyplácanie stravného zamestnancom od ustanovení zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách
a umožňuje vyplácanie stravného zníženého o 25% zo sumy stravného uvedeného v príslušných

právnych predpisoch. Uviedol, že so žalobkyňou v súlade so zákonom dohodol v pracovnej zmluve
odchylne podmienky na poskytovanie stravného. Žalobkyňu oboznámil v súlade s § 4 Zákonníka práce
s právami a povinnosťami, ktoré pre ňu vyplynú z pracovnej zmluvy, s pracovnými podmienkami a
mzdovými podmienkami, internou smernicou žalovaného 6/2009 a žalobkyňa podpísaním pracovnej
zmluvy súhlasila v zmysle § 5 ods. 5 CZN s vyplácaním stravného zníženého o 25% zo zákonnej

sumy, čo je vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.03.2006 sp.
zn. 26Cdo/2317/2006, R68/1971, rozsudok Súdneho dvora EÚ, C-350/99 Wolfgang Lauge c/a Georg
Schűnemam zo dňa 08.02.2001, ako aj na ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce platným právnym úkonom.
Ďalej dôvodil, že Zákonník práce nepozná solidárnu zodpovednosť a preto je jeho argumentácia, ktorú
prezentoval počas celého konania na súde prvej inštancie v celom rozsahu dôvodná, pretože finančné

prostriedky vo výške 4000 eur boli vyplatené žalobkyni (nie členom posádky, resp. inému zamestnancovi
Michalovi Beďatšovi) a preto výlučne žalobkyňa mala žalovanému zdokladovať ich použitie. Zo strany
žalobkyne nedošlo k predloženiu relevantných dokladov, resp. doklad o uložení pokuty p. Beďatšovi
nepovažuje za doklad, na základe ktorého môže žalovaný ako zamestnávateľ vyúčtovať použitie sumy
4000 eur žalobkyňou. Poskytnutie sumy 4000 eur žalobkyni zohľadnil pri zúčtovaní mzdy a cestovných

náhrad žalobkyne za mesiac september, október a november 2010 v celkovej výške 1359,04 eur.
Zostatok sumy vo výške 2640,96 eur eviduje voči žalobkyni ako bezdôvodné obohatenie v zmysle ust.
§ 222 Zákonníka práce, a preto ich vyplatenie uplatnil voči žalobkyni vzájomnou žalobou. Poukázal
na to, že dôvodom zastavenia vozidla počas pracovnej cesty v Belgicku bolo prekračovanie rýchlosti,
a to či už žalobkyňou alebo G., a to nielen pred údajnou poruchou obmedzovača rýchlosti, ale aj

po oprave obmedzovača rýchlosti v servise v Belgicku. Uviedol, že v prípade, ak by bol vymenený
nový obmedzovač rýchlosti opätovne nefunkčný, mali buď žalobkyňa, resp. G. R. oznámiť žalovanému
ako svojmu zamestnávateľovi túto skutočnosť. Ani jeden z nich to však neurobil a ďalší zamestnanci
žalovaného, ktorí predmetné motorové vozidlo následne používali, žiadnu poruchu, resp. nefunkčnosť
obmedzovača rýchlosti neohlásili. V tomto smere poukázal na výpoveď svedkov R. a G. N.. Ďalej

mal za to, že čestné prehlásenie G. R. zo dňa 06.10.2010, ktoré sa mu dostalo do dispozície až
na pojednávaní dňa 13.10.2011, je pravdivé ohľadne skutočnosti, že vo vozidle bol nainštalovaný
vypínač umožňujúci vypnutie tachografového zariadenia, čo dokazuje aj tú skutočnosť, že po oprave
obmedzovača rýchlosti 20.09.2010 autorizovanou dielňou v Belgicku, bol tento opätovne počas jazdyžalobkyne, na tej istej zahraničnej pracovnej ceste v septembri 2009 nefunkčný. Ďalej podľa názoru
odvolateľa medzi prekročením rýchlosti a uložení pokuty políciou za nefunkčný obmedzovač rýchlosti
je daná príčinná súvislosť, keď polícia pri zastavení vozidla logicky zisťovala dôvody prekročenia

rýchlosti G. R. z dôvodu povinnosti inštalácie obmedzovača rýchlosti a kontroly jeho funkčnosti. Tiež
namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený, pričom poukázal
na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na judikatúru ESĽP. Ďalej
vytýkal súdu prvej inštancie, že v danej veci bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, keď súd rozhodol takmer po ôsmych rokoch od podania žaloby s tým, že viac ako štyri roky

pred posledným pojednávaním dňa 07.11.2018 vo veci nebolo vytýčené žiadne pojednávanie. Ďalej
dôvodil, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že aj po oprave bolo na tachografe
zaznamenané prekračovanie rýchlosti, iba skonštatoval, že táto samotná skutočnosť nepreukazuje
zásahy žalobkyne do obmedzovača, resp. iné konanie, ktoré by malo za následok udelenie pokuty
za nefunkčnosť obmedzovača rýchlosti a ani to, že náklad na jeho opravu bol vynaložený v dôsledku
protiprávneho konania žalobkyne, keďže to nepreukazuje len to, že obmedzovač rýchlosti opätovne

neplnil svoju funkciu, avšak nie príčinu, preto tomu tak bolo. Ak teda obmedzovať rýchlosti ani po
oprave neplnil svoju funkciu, mala žalobkyňa žalovaného na túto skutočnosť upozorniť s tým, že by bol
takýto nefunkčný obmedzovač reklamoval, čo však žalobkyňa neurobila a žiadny ďalší zamestnanec
nefunkčnosť obmedzovača rýchlosti nehlásil. Súd prvej inštancie neuviedol, aké zistenia vyvodil z
dôkazov a nevyrovnal sa so všetkými skutkovými okolnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsudku vo výrokoch I., II.,
III., IV., V., VIII. a IX. podľa § 379, § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385

ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a stotožňuje sa aj
s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

6. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo v dôsledku nesprávnej
interpretácie ust. § 96 Zákonníka práce, keď mzda pri neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobkyne
nebola znalcom vyčíslená v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd túto odvolaciu námietku
žalovaného nepovažuje za dôvodnú.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene niektorých
zákonov, ak ďalej nie je ustanovené inak, do pracovného času zamestnanca v doprave sa nezapočítava
a) čas potrebný na cestu z bydliska na pracovisko a späť, b) čas prestávok v práci, c) doba odpočinku,
d) čas pracovnej pohotovosti.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že čas pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do
pracovného času za predpokladu, že nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec

v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku
pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave
mzda.

Odvolací súd v súlade so záverom súdu prvej inštancie má za to, že z predložených záznamov o

prevádzke vozidla a aj z výsluchu žalobkyne a svedka G. R. vyplýva, že žalobkyňa ako vodička tvorila
posádku s ďalším vodičom R. pričom pri zahraničných pracovných cestách vykonávali sa pri vykonávaní
práce vodiča striedali, teda žalobkyňa vzhľadom na to, aby bolo možné sa vystriedať bola povinná
byť vo vozidle, a to pripravená na výkon práce z dôvodu potreby sa vystriedať, teda tento čas vôbec
nepredstavoval čas, kedy by bolo možné, aby s ním čo i len trocha voľne disponovala, a preto je

započítanie času pohotovosti do pracovného času správne.

7. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného smerovala k tomu, že došlo k platnému dojednaniu zníženej
sumy stravného o 25% v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,keď obsahom pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným bolo okrem iného pod
písmenom (o) aj ustanovenie, že žalobkyňa ako zamestnanec bola pri nástupe oboznámená
s vyplácaním stravného prostredníctvom Smernice č. 6/2009, ktorá upravuje odchylne vyplácanie

stravného zamestnancom od ustanovení zákona č. 283/2002 Z.z. a umožňuje vyplácanie stravného
zníženého o 25% zo sumy stravného uvedeného v príslušných právnych predpisoch.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným, ako účastníkmi
pracovnoprávneho vzťahu nedošlo k platnému písomnému dojednaniu sumy stravného zníženej o 25%,

nakoľko znížiť stravné možno iba dohodou, čo predpokladá súhlas žalobkyne. Odvolací súd sa s týmto
záverom súdu prvej inštancie plne stotožňuje, keď z dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že v
danom prípade bola žalobkyňa s predmetnou smernicou iba oboznámená, pričom v pracovnej zmluve
niejeuvedené,žebystýmžalobkyňaisúhlasila. Správnesúdprvejinštanciepoukázalnatúskutočnosť,
že žalobkyňa má nárok na nekrátené stravné, keď nebola preukázaná dohoda o jeho krátení, ale
iba oboznámenie sa so smernicou žalovaného, ktorá predstavuje jeho rozhodnutie. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu z tohto možno vyvodiť len, že žalobkyňa mala vedomosť o tejto smernici, ale nie aj jej
súhlas, a to ani výkladom, keďže výkladom nemožno dopĺňať právny úkon.

8. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovaného, že finančné prostriedky vo výške 4000 eur boli
vyplatené žalobkyni, nie členom posádky, resp. inému zamestnancovi G. R., a preto výlučne žalobkyňa

mala žalovanému zdokladovať ich použitie, pričom poskytnutie sumy 4000 eur žalobkyni žalovaný
zohľadnil pri zúčtovaní mzdy a cestovných náhrad žalobkyne za mesiace september, október a
november 2010 v celkovej sume 1359,04 eur a zostatok sumy vo výške 2640,96 eur eviduje voči
žalobkyni ako bezdôvodné obohatenie, ani táto nie je dôvodná.

V tomto smere odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
bodoch 64., 72., 73., s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje, keď súd prvej inštancie správne poukázal
na špecifickú úpravu záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú medzi zamestnancami a zamestnávateľmi,
na presný výpočet spôsobu zániku záväzkov. Odvolací súd v súlade so záverom súdu prvej inštancie má
za to, že i v prípade, že by žalovanému vznikla voči žalobkyni ním tvrdená pohľadávka z bezdôvodného

obohatenia tým, že zaslal žalobkyni sumu 4000 eur, nemohol túto svoju pohľadávka jednostranne
kompenzovať s pohľadávkami žalobkyne na zaplatenie mzdy a cestovných náhrad, na ktoré mala
nárok. V uvedenom prípade suma 4 000 eur nepredstavovala preddavok na mzdu a cestovné náhrady,
ktorých kompenzáciu pripúšťa Zákonník práce v § 131 ods. 2 resp. ani iné druhy pohľadávok, ktorých
kompenzácia je prípustná v § 131 ods. 1 a 2 ZP. Takisto medzi zamestnankyňou a zamestnávateľom

neexistovala žiadna dohoda v zmysle § 133 ods. 3 ZP, ktorá by umožňovala započítanie tvrdených
pohľadávok dohodou. Žalovaný tak bol povinný uhrádzať mzdu a cestovné náhrady žalobkyni v celej
výške, na ktorú jej vznikol nárok. Pokiaľ sa týka vzájomnej žaloby o zaplatenie 2640,96 eur s
príslušenstvom, tak bola aj podľa názoru odvolacieho súdu v podstatnej časti nedôvodná. V tomto smere
odvolací súd poukazuje na správne a podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 72.,

s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

9. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť
dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil
pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho

žalovanejstraneuskutočňovaťjejpatriaceprocesnépráva,považovalodvolateľto,žesúdprvejinštancie
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými
v rámci obrany voči žalobe. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe

zahŕňa aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II.ÚS
383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, ktorý žalovaný citoval v odvolaní, v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu
použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

zapreukázanéaktorénie,ktorédôkazyvykonal,zktorýchdôkazovvychádzalaakoichvyhodnotil,prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže a ustálenú rozhodovaciu
prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním napadnutého rozsudku
odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolacísúd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
R 2/2016 „....Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej
úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 01.07.2016, sa nedotkli podstaty
a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a
pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19.04.2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre
uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu

neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne, ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu,

sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len
subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny
procesný postup, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak
to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného
postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP nedošlo.
Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj európsky súd
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd slnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok
okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo

zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre
rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení dôkazov.
Pokiaľ odvolateľ poukázal na porušenie jeho práva na prejednanie sporu v primeranej lehote, odvolací
súd konštatuje, že je pravdou, že danú vec súd prvej inštancie rozhodol až po ôsmich rokoch, avšak

táto okolnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

10. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP tak, že úspešnej žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, nakoľko jej žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli.12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).