Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. máj 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/40/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215210943
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2215210943.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: T. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom X., P. W. XXXX/XX, zastúpeného spoločnosťou: LG Legal, s.r.o., IČO: 47 255 692, so sídlom
Bratislava, Seberíniho 9, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Generálnej
prokuratúry, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/299/2015-334 zo dňa 13.
novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý zvyškový zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Napadnutý výrok o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanému
nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacích konaní v časti nároku nemajetkovej ujmy v plnom
rozsahu z prisúdenej sumy 3.210,- Eur a žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacích konaní v časti nároku majetkovej škody v rozsahu 16 %.

III. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (tretím v poradí) súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku nároku o zaplatenie
náhrady škody vo výške 2.402,75 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 196.790,- Eur zamietol
(prvý výrok v poradí) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 % (druhý výrok
v poradí).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 15 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon o

zodpovednosti za škodu), s poukazom na procesné ustanovenia § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1
Civilného sporového poriadku.

3. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že námietka premlčania nároku bola dôvodná a preto v
zostávajúcej časti nároku žalobcu vo vzťahu voči druhému zástupcovi štátu - Generálnej prokuratúre
SR žalobu zamietol. Pričom vychádzal zo skutočnosti, že dňa 22.12.2014 žalobca podal žalovanému v
podateľni sídla prvého zástupcu štátu - Ministerstva spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. V žiadosti označil dve nezákonné rozhodnutia, z ktorých si uplatňuje náhradu
škody,atorozhodnutie oväzbearozhodnutieprvostupňovéhosúdu,ktorýmsúduznalpoškodeného
za vinného. V danom prípade potom zástupca nemal dôvod postúpiť žiadosť Generálnej
prokuratúre SR. Žalobcovi bolo konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v trestnej veci (v poradí druhé)doručené dňa 2.3.2012, jeho právnej zástupkyni dňa 6.3.2012, týmto dňom začala plynúť premlčacia
lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá tak uplynula dňom 6.3.2015. Žalobca podal žalobu
8.6.2015, a teda po uplynutí premlčacej lehoty, k neplynutiu lehoty počas predbežného prerokovania

(a tým predĺženiu premlčacej lehoty), nedošlo, žiadosť pred podaním žaloby (resp. jej zmeny) nebola
preukázateľne podaná.

4. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v podstatnej časti v spore úspešný
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu úspechu (3 % žalobca proti 97 % žalovaný).

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť
(suma 199.194,75 Eur), priznať mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % ako
aj nárok na náhradu trov všetkých troch odvolacích konaní vo výške 100 % s poukazom na § 365 ods.
1 písm. b), c), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že na poslednom pojednávaní
na okresnom súde sa konajúca sudkyňa pred vynesením rozsudku dopustila konania, ktoré zásadným

spôsobom spochybňuje jej nestrannosť voči žalobcovi, keď vyslovene obvinila žalobcu z pokračovania
v osočovaní maďarskej národnosti a súčasne aj uviedla, že podklady k týmto jej tvrdeniam nie sú v
spise nijako podchytené. Takéto konanie sudkyne okresného súdu nemožno považovať za nestranné
a to práve pre jej negatívny a jednostranný postoj voči žalobcovi, ktorý vôbec nevychádza z
prejednávanej veci, ale len údajných poznatkov, ktoré sa z neznámych dôvodov rozhodla konajúca

sudkyňa sama zhromaždiť a na pojednávaní ich konštatovať ako fakty a to bez toho, aby dala žalobcovi
aspoň možnosť sa s takýmito údajnými dôkazmi oboznámiť a následne sa k nim aj vyjadriť.
Konajúca sudkyňa bez akýchkoľvek dôkazov označila žalobcu za osobu, ktorá pokračuje v osočovaní
maďarskej menšiny, čím porušila prezumpciu neviny žalobcu, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou
nestrannosti súdu (poukaz na uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 17/2009, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.

ÚS 242/2018). Napriek tomu, že v danom prípade k zrušeniu a ani k zmene právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia nedošlo, tak aplikačná prax považuje túto podmienku za splnenú aj právoplatnosťou
oslobodzujúceho rozsudku (napr. I. ÚS 540/2016 alebo sp. zn. 4Cdo/66/2018). Žalobca túto prax nijako
nespochybňuje a v súdnom konaní, v ktorom je zastúpený advokátom na ňu aj reagoval, keď presne
označil aj uznesenie o vznesení obvinenia, no neexistuje dôvod predpokladať, že by žalobca už v čase,

keď mu bol doručený oslobodzujúci rozsudok vedel, že to znamená splnenie podmienky o zrušení
uznesenia o vznesení obvinenia z prípravného konania a vznik žalovateľnosti nároku na náhradu škody,
ktorá žalobcovi mohla (mala) vzniknúť v danej trestnej veci. Žalobca týmito vedomosťami nedisponoval a
ani relevantná právna úprava, pri ktorej platí nevyvrátiteľná domnienka jej znalosti, exaktne neobsahuje
takúto úpravu, naopak tieto skutočnosti vyplývajú „len“ z aplikačnej praxe, ktorej znalosť pri laikoch

nie je možné bez ďalšieho predpokladať, resp. jej neznalosť im klásť na ťarchu a tých z výsostne
formálnych dôvodov ich fakticky zbavovať oprávnených nárok. Žalobca sa o týchto skutočnostiach
dozvedel až od svojho právneho zástupcu, ktorý ho v tejto veci zastupuje a preto boli z jeho strany
dodržané premlčacieho doby, tak subjektívne podľa § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ako aj
objektívna podľa § 19 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu. Právoplatné rozhodnutie o oslobodení

nespôsobuje vznik škody, ale len deklaruje, že tu predtým k nezákonnému konaniu (rozhodnutiu) došlo,
čo však predstavuje len jeden z troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (protiprávnosť,
škoda a kauzálny nexus). Žalobca sa až od svojho právneho zástupcu pri prvej porade (spojenej s
prevzatím zastupovania) dozvedel, že mu v danom prípade vznikla škoda, že mu vznikol nárok na
náhradu škody ako aj na nemajetkovú ujmu a tiež, že tieto nároky má voči žalovanému. V konaní

pred okresným súdom pritom nebolo žalovanou nijako preukázané, hoc to žalobca poprel, že by mal
v čase doručenia oslobodzujúceho (trestného) rozsudku vedomosť o škode, ktorá mu vznikla. Žalobca
v konaní pred okresným súdom pritom uviedol, že premlčacia doba začala plynúť až dňa 3.12.2014
(bod 12 napadnutého rozsudku), napriek tomu sa však okresný súd k uvedenému nijako nevyjadril, hoc
sa jedná o zásadné tvrdenie pre výsledok tohto sporu, čím okresný súd zaťažil napadnutý rozsudok

v tejto časti aj vadou nepreskúmateľnosti. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25
Cdo 1029/2008 ohľadom plynula subjektívne premlčacej doby a zároveň na to, že v spotrebiteľských
sporoch aplikačná prax tiež vychádza z premisy, že spotrebiteľ sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel
pri prvej porade so svojim právnym zástupcom, ak v konaní nie je preukázaný skorší dátum. Postavenie
žalobcu (ako ktorejkoľvek inej osoby, ktorá bola nezákonne obvinená alebo aj obžalovaná) pritom je a

vždyajbolovočižalovanejnepomernehoršie/ťažšie/nevyrovnanejšieakojepostaveniespotrebiteľavoči
akémukoľvek dodávateľovi (poukaz aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24C/98/2014).
V danom prípade začala plynúť trojročná premlčacia doba až 3.12.2014 a nie 2., resp. 6.3.2012 ako to
tvrdí okresný súd v napadnutom rozsudku (bod 16) a preto žalobcom uplatnené nároky sú uplatnené vrámci premlčacej doby. Ak by sa aj odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorého
k premlčaniu malo dôjsť 6.3.2015, žalobca poukazuje na to, že nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku
žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca prerokoval svoj nárok riadne a včas. Žalobca v žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku presne a nezameniteľne uviedol skutkový stav svojej veci, taktiež presne zdôvodnil
okolnosti, z ktorých odvodzuje výšku požadovanej majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy, ktoré
možno zhrnúť ako štvormesačná väzba a šesťročné rozhodovanie o nevine. Žalobca pritom presne
označil a aj pripojil rozhodnutie, ktorým bol vzatý do väzby ako aj odcudzujúci a oslobodzujúci rozsudok.
To, že žalobca vo svojej žiadosti presne neoznačil aj rozhodnutie o vznesení obvinenia nespôsobuje,

že by bol jeho nárok (mimo samotnej väzby) nedôvodný. Žalovaný od doručenia žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a okresný súd od doručenia žaloby disponovali oslobodzujúcim rozsudok voči
žalobcovi,ktorémumuselonevyhnutnepredchádzaťajuznesenieovzneseníobvineniaakoconditiosine
qua non. Nárok na náhradu škody ako aj nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil okrem samotnej žaloby
už aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a uviedol v nich rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré
si ich uplatňuje. Už samotná požiadavka predbežného prerokovania nároku, akokoľvek zákonodarcom

dobre mienená, predstavuje v praxi len zákonnú obštrukciu v prospech určených škodcov, ktorá sťažuje
adresátom práva domôcť sa ich nárokov. Ústavný súd konštantne „hodnotí aj rozhodnutia všeobecných
súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti
právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku
prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010, I. ÚS 640/2014)“. Žalovaný mal

posudzovať žiadosť ako celok a hlavne podľa obsahu, nie podľa označenia rozhodnutí, ktoré žalobca v
žiadosti uviedol. V žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu postačuje uviesť skutkový stav a vôbec nie
je potrebné uviesť konkrétne rozhodnutie, na základe ktorého mala žalobcovi vzniknúť škoda. Poukázal
na Komentár k zákonu o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci kde sa uvádza:
„V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v zmysle platnej právnej úpravy pri uplatnení nároku na

súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný - vychádza sa tu z opisu rozhodujúcich skutočností v žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; nie je podstatné to, ako poškodený, resp. žiadateľ
o náhradu škody právne kvalifikoval svoj uplatnený nárok v tejto žiadosti. Žalovaný disponuje celým
aparátom a právnym oddelením, ktoré sa zameriava výlučne na náhradu škody voči štátu, a

teda argumentácia, že žalovaný posúdil návrh len čisto formalisticky - podľa označenia, nemôže v
právnom štáte obstáť. Poukázal na § 16 ods. 1, 2 zákona o zodpovednosti za škodu s tým, že ak mal
žalovaný za to, že nebol v celom rozsahu príslušný na prejednanie nároku žalobcu, bol žalovaný povinný
užžiadosťžalobcuopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody vnepríslušnejčastipostúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žalobcu (§ 4 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu). Žalobca

reflektuje na skutočnosť, že jeho nároky vznesené ohľadne väzby boli už právoplatne rozhodnuté a
preto ostatné konanie pred okresným súdom, z ktorého vzišiel napadnutý rozsudok, ktorý sa napáda
týmto odvolaním sa týkajú už „len“ nárokov v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním žalobcu. Zo
žalovaného nároku právoplatne nie je rozhodnuté o škode vo výške 2.404,75 Eur, ktorá predstavuje
náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a nemajetkovej ujme vo výške 196.790,- Eur.

Okresný súd porušil § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keď nerešpektoval záväzný právny
názor odvolacieho súdu vyjadrený v bode 61 uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa sp. zn.
9Co/134/2018 zo dňa 25.6.2019. Žalobcovi už bola právoplatne priznaná nemajetková ujma a to vo
výške 3.210,- Eur, čiže v tejto časti bol úspešný na 100 % a zo žalovanej škody v sumárnej
sume 5.274,13 Eur (1.951,72 Eur ako náhrada mzdy za čas strávený vo väzbe, 36,75 Eur ako náhrada

zaplatených odvodov a 3.285,66 Eur ako náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) bola
žalobcovi doteraz už právoplatne priznaná sumárna suma vo výške 2.217,02 Eur (1.817,06 Eur ako
náhrada mzdy za čas strávený vo väzbe a 399,96 Eur ako náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní), čo predstavuje 42,04 % zo žalovanej škody, t. j. žalovaný by mal pri tomto nároku nárok na
náhradu trov vo výške 15,92 %. Inými slovami, už aj podľa napadnutého rozsudku, ktorého správnosť

žalobca spochybňuje však platí, že v jednej časti konania (nemajetková ujma) uspel žalobca v plnom
rozsahu a v druhej časti konania (náhrada škody) uspel v rozsahu 42,04 %, čiže celkovo by už len za
tohto stavu mal mať žalobca (nie žalovaný) nárok na náhradu trov konania a to vo výške 84,08 % a nie
žalovaný na 94 % ako to nesprávne určil okresný súd v napadnutom rozsudku. Okrem toho žalobca
uspel aj v oboch doterajších odvolacích konaniach, o čom okresný súd nijako nerozhodol.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že napadnuté rozhodnutie navrhuje ako vecne správne
potvrdiť. Žalobca si žalobou doručenou okresnému súdu dňa 8.6.2015 uplatňoval svoje nároky v zmysle
zákona o zodpovednosti za škodu iba z titulu nezákonných súdnych rozhodnutí: rozhodnutie o väzbea rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo skutkov v zmysle obžaloby.
Až následne v písomnom podaní zo dňa 7.1.2016 namiesto v žalobe označeného odsudzujúceho
rozsudku okresného súdu označil za nezákonné uznesenie policajného orgánu zo dňa 28.8.2006

o vznesení obvinenia, pričom svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy si aj vo vzťahu
k uvedenému právnemu titulu naďalej uplatňoval voči Ministerstvu spravodlivosti SR, ako príslušnej
právnickej osobe konajúcej za štát (napriek právnemu zastúpeniu v konaní). Z § 19 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu vyplýva, že trojročná subjektívna premlčacia lehota na podanie žaloby sa
počíta odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel s tým, že ak je podmienkou uplatnenia práva

na náhradu škody zrušenie právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie. Zo spisu Krajského súdu
Trnavasp.zn.6To/81/2011vyplýva,žežalobca(akoobžalovaný)ajjehoprávnazástupkyňaboliprítomní
na verejnom zasadnutí krajského súdu dňa 12.1.2012, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie odvolacieho
súdu č. k. 6To/81/2011-326, ktorým bolo odvolanie okresného prokurátora proti oslobodzujúcemu
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011, zamietnuté. Pri

vznesení námietky premlčania vychádzala Generálna prokuratúra SR zo skutočnosti, že rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo žalobcovi a jeho právnej zástupkyni oznámené dňa 12.1.2012 vyhlásením
na verejnom zasadnutí (§ 179 ods. 1 Trestného poriadku), na ktorom boli obaja osobne prítomní,
preto bolo namietané, že premlčacia lehota uplynula dňa 12.1.2015, pričom až v písomnom podaní
zo dňa 7.1.2016 (ktoré bolo okresnému súdu doručené 11.1.2016) označil žalobca vo veci sp.

zn. 12C/299/2015 za nezákonné uznesenie policajného orgánu z 28.8.2006 o vznesení obvinenia,
namiesto v žalobe označeného odsudzujúceho rozsudku okresného súdu. Navyše dňom vyhlásenia
uznesenia odvolacieho súdu nadobudol oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011, v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava č. k. 6To/81/2011-326
zo dňa 12.1.2012, právoplatnosť t.j. 12.1.2012. Ak by sa aj odvolací súd stotožnil s výkladom, ktorý

uplatnil okresný súd, keď zvyšné nároky žalobcu z dôvodu premlčania, vychádzajúc zo skutočnosti,
že žalobcovi bolo rozhodnutie odvolacieho súdu v trestnej veci zo dňa 12.1.2012 doručené 2.3.2012 a
jeho právnej zástupkyni 6.3.2012, preto okresný súd považoval nárok žalobcu za premlčaný z dôvodu
uplynutia premlčacej lehoty dňom 6.3.2015 - tak nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia je i tak premlčaný, nakoľko žaloba bola na súde

podaná 8.6.2015, pričom až v písomnom podaní zo dňa 7.1.2016 (doručenom súdu 11.1.2016) označil
žalobca za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia. Navyše trovy za poskytnuté právne služby v
trestnom konaní boli žalobcovi (obžalovanému) vyúčtované jeho vtedajšou právnou zástupkyňou Mgr.
X. faktúrami č. 2007/048, č. 2008/149 a č. 2012/02, t.j. faktúrami vystavenými v roku 2007, 2008 a vo
februári 2012, preto ku dňu doručenia vyššie označeného rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnej veci

žalobcu (ako obžalovaného) jeho právnej zástupkyni, t.j. dňa 6.3.2012, bola žalobcovi známa aj výška
škody predstavujúca trovy trestného konania. Premlčanie práva na náhradu škody v predmetnej veci
treba posudzovať podľa § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu a začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty počítať odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zrušené právoplatné
rozhodnutie,t.j.ododňadoručenia(oznámenia)uzneseniaKrajskéhosúduTrnavač.k.6To/81/2011-326

zo dňa 12.1.2012. Žiaden nárok žalobcu uplatnený v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu nebol s
Generálnou prokuratúrou SR, ako príslušným orgánom, predbežne prerokovaný v zmysle § 15 v spojení
s § 16 tak, ako to bolo namietané vo vyjadrení žalovanej sp.zn. 2Kc10/19/2200-5 zo dňa 30.10.2019.
Žalobca bol pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody z titulu nezákonných súdnych
rozhodnutí, ktorý bol uplatnený písomnou žiadosťou podanou na Ministerstve spravodlivosti SR, ako aj

v súdnom konaní vedenom na okresnom súde zastúpený advokátom, t.j. kvalifikovanou osobou znalou
práva, vrátane právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona o zodpovednosti za škodu, preto nedostatky pri
predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, na ktoré bolo poukazované vo vyjadrení sp. zn. 2Kc
10/19/2200-5 zo dňa 30.10.2019, nemožno ospravedlňovať prílišným formalizmom.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, c/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383CSP),bezpotrebydoplneniadokazovania,keďmiestoačasverejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je voči zamietajúcemu

(zvyškovému) výroku je nedôvodné, preto v tejto časti napadnutý výrok podľa § 387 CSP potvrdil, voči
výroku o náhrade trov konania je odvolanie dôvodné, preto tento výrok postupom podľa § 388 CSP
zmenil.

8. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/199/2015-104 zo dňa 18.1.2016 (prvým v poradí)

žalobu zamietol, žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 16,33 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

9. Uznesením č. k. 25Co/205/2016-127 zo dňa 28.2.2017 odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že uložil súdu
prvej inštancie odstrániť procesné pochybenie, ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia, a to

už podľa aktuálne účinného CSP (zmena žaloby - § 139 a nasl. CSP), teda rozhodne o zmene žaloby,
následne znova posúdi žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania (po
oboznámení sa s obsahom trestného spisu), ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s § 191 CSP a
potom vo veci znova rozhodne, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdi z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, pričom rozhodnutie náležite odôvodni v súlade

s § 220 ods. 2 CSP.

10. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/299/2015-172 zo dňa 30.11.2017 (druhým v poradí) uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi 3.300,54 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu
zamietol, žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

11. Rozsudok č. k. 9Co/134/2018-263 zo dňa 25.6.2019 odvolací súd I. výrokom odvolanie žalobcu proti
vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odmietol a II. výrokom napadnutý
zamietajúci zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.126,49 Eur a to do troch
dní od právoplatnosti, v sume 651,76 Eur potvrdil a vo zvyšnej časti vrátane závislého výroku o

náhrade trov konania zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým,
že uložil súdu prvej inštancie ďalej v zmysle vysloveného právneho názoru v časti (zamietnutého)
nároku týkajúceho sa uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície,
odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006, so
žalovanou Slovenskou republikou, konajúcou prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, za dodržania

postupu uvedeného v odseku 58, opätovne posúdi uplatnený nárok žalobcu týkajúci sa označeného
rozhodnutia s prihliadnutím na zákon o zodpovednosti za škodu a vo veci opätovne rozhodne, pričom
svoje rozhodnutie i v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodní. V novom rozhodnutí súd
prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného (vrátane trov Slovenskej republiky konajúcej
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR) i o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

12. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola pôvodne požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy
205.274,13 Eur (pozostávajúcej z nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Eur z dôvodu zásahu do
jeho základných ľudských práv a slobôd, s poukazom na § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za
škodu, majetkovej škody vo výške 5.274,13 Eur pozostávajúcej zo sumy 1.951,72 Eur ako náhrada

mzdy za čas strávený vo väzbe (štyri mesiace), zo sumy 36,75 Eur ako úhrady odvodov, ktoré uhradil
zamestnávateľovi a zo sumy 3.285,66 Eur ako náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v
súvislosti s konaním, v ktorom mu bola obmedzená osobná sloboda), pričom žalobca za nezákonné
označil uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Tp/62/06 zo dňa 31.8.2006 o vzatí do
väzby a uznesenie Okresného riaditeľstva PU, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného

vyšetrovaniavDunajskejStredeč.ORP-1041/OYV-DS-2006zodňa28.8.2006ovznesenímuobvinenia
(v súlade s pripustením zmeny žaloby uznesením okresným súdom č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa
11.8.2017).

13. Po zohľadnení vyhovujúceho výroku (prvý v poradí) rozsudku Okresného súdu č. k.

12C/299/2015-172 zo dňa 30.11.2017 (1.694,92 Eur náhrada mzdy + 90,62 Eur trovy právneho
zastúpenia a nemajetkovej ujmy 1.515,- Eur), zmeňujúceho II. výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave
č. k. 9Co/134/2018-263, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.126,49
Eur a v sume 651,76 Eur (bola potvrdené zamietnutie žaloby), zostala predmetom konania na súdeprvej inštancie suma 199,194,75 Eur pozostávajúca zo sumy 196.790,- Eur (nemajetková ujma) a suma
2.402,75 Eur (majetková škoda - trovy právneho zastúpenia).

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol v sume 199.194,75 Eur
(196.790,- Eur + 2.402,75 Eur) a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

15. Podľa § 49 ods. 1 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom

na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti, ods. 2 vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval
ten istý spor na súde inej inštancie, ods. 3 dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

16. Podľa § 52 ods. 1 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti,

ods. 2 v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode
vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem
tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd
neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád

podania sa nepoužijú.

17. Podľa § 53 ods. 1 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

18. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr sa vyjadriť k (odvolacej) námietke (zaujatosti)
žalobcu týkajúcej sa konania sudkyne okresného súdu opísaného žalobcom v jeho odvolaní, v ktorom
poukázal na to, že sa sudkyňa pred vynesením rozsudku dopustila konania, ktoré zásadným spôsobom
spochybňuje jej nestrannosť voči žalobcovi, keď vyslovene obvinila žalobcu z pokračovania v osočovaní

maďarskej národnosti a súčasne aj uviedla, že podklady k týmto jej tvrdeniam nie sú v spise nijako
podchytené. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní dňa
13.11.2019, ktorého sa osobne zúčastnil žalobca ako aj jeho právny zástupca, pričom rozsudok súdu
prvej inštancie bol napadnutý odvolaním žalobcu zo dňa 13.1.2020, doručeným súdu prvej inštancie
dňa 15.1.2020. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že keďže v zmysle § 53 ods. 1 CSP žalobca

neuplatnil námietku zaujatosti v zákonnej lehote (7 dní), hoci namieta konanie zákonnej sudkyne na
pojednávaní zo dňa 13.11.2019, odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadal (§ 53 ods. 1 veta druhá
pred bodkočiarkou CSP), teda o nej ani nerozhodoval.

19. Pokiaľ ide o odvolací argument žalobcu (v zmysle § 365 ods. 1 písm. c/ CSP), že v konaní rozhodol

vylúčený sudca (alebo nesprávne obsadený súd), odvolací súd konštatuje, že o vylúčení zákonnej
sudkyne z dôvodu jej (prípadnej) ne/zaujatosti vo veci postupom podľa § 54 CSP nebolo doteraz
nadriadeným súdom rozhodnuté (s poukazom aj na uvedené v odseku 18). Zároveň konštatuje, že
okrem vyjadrenia zákonnej sudkyne na pojednávaní dňa 13.11.2019, na ktoré poukázal žalobca v
odvolaní, a ktorého priebeh si odvolací súd (aj) vypočul z nahrávky z pojednávania zo dňa 13.11.2019,

neobsahuje spisový materiál iné vyjadrenia sa zákonnej sudkyne týkajúce sa osobného konania žalobcu
mimo prejednávanej veci (a ani na iné vyjadrenie zákonnej sudkyne žalobca počas celého konania na
súde prvej inštancie nepoukázal). Z obsahu spisu teda vyplýva, že zákonná sudkyňa na pojednávaní
dňa 13.11.2019 v rámci postupu podľa § 181 ods. CSP, tesne predtým ako oboznámila prítomných s
predbežným právnym posúdením, k osobe žalobcu uviedla, že síce nevie aké má morálne zásady

žalobca, že facebooková sieť je verejná, že vie o tom, že žalobca pokračoval v osočovaní maďarskej
menšiny aj v nasledujúcich obdobiach, minimálne do druhého rozhodovania (rozsudkom), pretože to
tam videla, že nevie na čo sa hrá pred svojou matkou, ale na Facebooku naďalej dáva heslá obdobné,
pre ktoré bol riešený. Zákonná sudkyňa sa dňa 24.1.2020 (čl. 351) vyjadrila tak, že vo veci sa necíti
byť subjektívne zaujatá, ku konaniu žalobcu sa vyjadrila, po vyhlásení rozsudku, že má za to, že

Facebook ako sociálna sieť je verejná, poznatky z nej získava široká verejnosť, o konaní sa dozvedela
z verejného zdroja, že súd má pôsobiť na zúčastnených aj výchovne, preto uviedla, že o jeho konaní
(keďže opakovanie poukazoval na svoje morálne zásady) vie. S ohľadom na uvedené sa odvolaní
súd s námietkou žalobcu nestotožnil, keď dôvody vznesené žalobcom nie sú spôsobilé spochybniťnezaujatosť zákonnej sudkyne v preskúmavanej veci, a teda vo veci (aj napadnutého rozsudku) podľa
odvolacieho súdu nerozhodoval vylúčený sudca, teda dôvod § 365 ods. 1 písm. c/ CSP nebol naplnený.
V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že síce zákonná sudkyňa sa v rámci procesného postupu podľa

§ 181 ods. 2 CSP vyjadrovala aj k osobe žalobcu v súvislosti s jeho konaním mimo prejednávanej
veci, čo jej ustanovenie § 181 ods. 2 CSP neukladá, ale zároveň ak mala v úmysle výchovne pôsobiť
na žalobcu, ňou zvolený postup nemožno považovať za adekvátny situácii tesne predtým ako vo veci
vydala svoje (tretie) rozhodnutie v poradí. Odvolací súd konštatuje, že ak mala v úmysle aj výchovne
pôsobiť na žalobcu, mohla postupovať v súlade čl. 7 ods. 2 Základných zásad CSP a viesť strany sporu

k zmierlivému vyriešeniu sporu, avšak tu už aj oveľa skôr.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v napadnutom zamietajúcom výroku potvrdil, pretože
je vecne správny. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal podľa odvolacieho súdu náležité
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žalobného
návrhu na priznanie náhrady škody. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s čl. 15

a § 191 ods. 1 CSP podľa odvolacieho súdu dospel aj k správnym skutkovým záverom, na vec aplikoval
prislúchajúce zákonné ustanovenia a na ich základe vyvodil aj správne právne závery a dôvody, ktoré
ho viedli k zamietnutiu žaloby aj dostatočne, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP vysvetlil,
pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s
relevantnými argumentmi sporových strán.

21. V danej veci sa súd prvej inštancie na základe námietky premlčania nároku na náhradu škody
uplatňovaného žalobcom podľa osobitného zákona o zodpovednosti za škodu ako prvým zaoberal
tým, či žaloba bola podaná voči žalovanému konajúcemu (prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR)
ohľadom zvyškového žalobného nároku v lehote stanovenej zákonom o náhrade škody v § 19 ods. 1 a

rozhodol vo veci na základe dostatočných zistení o tejto podstatnej skutočnosti.

22. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

23. Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu premlčacia lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

24. Premlčaním sa rozumie márne uplynutie doby stanovenej v zákone pre vykonanie práva;
znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva oprávnenej strany, lebo premlčaním síce jeho nárok
nezaniká, nemôže však byť súdom priznaný, ak sa povinný pred súdom bráni uplatnenému právu
námietkoupremlčania.Účelompremlčaniejestimulovaťoprávnenýchkvčasnémuvýkonusubjektívnych

občianskych práv (pohľadávok) a tiež čeliť tomu, aby povinní neboli vystavení po časovo neurčitú
dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti zo strany súdov). Tým inštitút premlčania čelí v súlade
s požiadavkou právnej istoty existencii dlhotrvajúcich občianskoprávnych subjektívnych práv a im
zodpovedajúcim právnym povinnostiam.

25. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Právna úprava
premlčania nie je v zákone o zodpovednosti za škodu komplexná, keďže tento právny predpis upravuje
iba premlčaciu lehotu práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a osobitný prípad
prerušenie jej plynutia. Ostatné otázky premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci sa v zmysle § 25 zákona o zodpovednosti za škodu spravujú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka. Platná právna úprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

26. Ak sa strana sporu dovolá premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať; žalobu v
takomto prípade zamietne. Ak bola v konaní uplatnená námietka premlčania, je na súde, aby sa v súlade

so zásadou hospodárnosti konania obsiahnutou v čl. 17 Základných zásad CSP, prednostne zaoberal
otázkou premlčania práva, pokiaľ to vedie k rýchlejšie a účinnejšie k vydania rozhodnutia
vo veci samej, a nie o nároku samotnom.27. Rozhodujúcou skutočnosťou pre priznanie nároku v danom prípade je posúdenie vznesenej
námietky premlčania. Predovšetkým je potrebné posúdiť, kedy sa žalobca dozvedel o škode, keďže
rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/81/2011-326 zo dňa 12.1.2012 (ktorým zamietol
odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku) bol žalobca spod obžaloby právoplatne dňa 12.1.2012
oslobodený.Pričomvkonanínebolosporné(spoukazomnaobsahtrestnéhospisusp.zn.1T/199/2007),
čo aj konštatoval súd prvej inštancie, že uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/81/2011-326
zo dňa 12.1.2012 bolo žalobcovi doručené dňa 2.3.2012 a jeho právnej zástupkyni (v trestnom konaní)

dňa 6.3.2012. Súd prvej inštancie uzavrel, že dňom 6.3.2012 začala žalobcovi plynúť premlčacia doba
v trvaní troch rokov (§ 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu), ktorá uplynula dňom 6.3.2015,
pričom žalobca podal žalobcu na okresný súd dňa 8.6.2015, teda po uplynutí premlčacej doby, s čím
sa odvolací súd stotožnil.

28. V zmysle § 3 zákona o zodpovednosti za škodu, základným predpokladom zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu
tohto ustanovenia nestačí vychádzať iba z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnuté uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska teleologického
výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedených noriem

ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom v zmysle § 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení - zmene
tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za
ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie

trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu, došlo pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, rovnaké následky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, ako
logicky i oslobodenie spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, resp. o oslobodení spod
obžaloby sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia, čo zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu
sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priam zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát sa
nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci

do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa napokon ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (porovnaj
mutatis mutandis rozsudok NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, obdobne 3Cdo 194/2010 i 1Cdo 64/2008
a ďalšie). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona o zodpovednosti

zaškodu(č.514/2003Z.z.)arovnakoajpodľapredtýmplatnéhozákonač.58/1969Zb.Doterajšiasúdna
judikatúra konštantne dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi,
bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastavenie trestného stíhania, alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin

nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody sa potom
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. S poukazom na
uvedenúkonštantnújudikatúrujenutnéuzavrieť,že právoplatnérozhodnutiesúduooslobodenížalobcu
spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, v

dôsledku čoho bola splnená zákonná podmienka pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody v súvislosti
so žalobcom označeným (nezákonným) rozhodnutím o vzatí do väzby. Odvolací súd poukazuje aj na
judikát R 35/1991, v zmysle ktorého, ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Toto právo nemá iba ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby,

aleboprotikomubolotrestnéstíhaniezastavenélenpreto,ženiejezaspáchanýtrestnýčinzodpovedný,
alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. K námietke žalobcu, že
o neexistuje dôvod predpokladať, že by už v čase, keď mu bol doručený oslobodzujúci rozsudok
vedel, že to znamená splnenie podmienky o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia prípravnéhokonania a vznik žalovateľnosti nároku na náhradu škody, ktorá žalobcovi mohla (mala) vzniknúť v danej
trestnej veci, a že žalobca sa o týchto skutočnostiach dozvedel až od svojho právneho zástupcu, ktorý
ho v tejto veci zastupuje a preto boli z jeho strany dodržané premlčacie doby podľa § 19 zákona

o zodpovednosti za škodu, odvolací súd poukazuje na to, že plynutím objektívnej premlčacej doby
(§ 19 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu) sa odvolací súd bližšie nezaoberal, keďže mal za
to, že uplynula subjektívna premlčacia doba (odsek 27). Pokiaľ ide o skúmanie plynutia subjektívnej
premlčacej doby, odvolací súd má za to, že je irelevantné, či a kedy právny zástupca žalobcu ozrejmil
(vysvetlil) žalobcovi po právnej stránke, aký následok má rozhodnutie okresného súdu (rozsudkom

č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011), ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/81/2011-326 zo dňa 12.1.2012 (ktorým bolo zamietnuté
odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku). Podstatnou je zákonná úprava § 19 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu, ktorú okresný súd aplikoval, a z ktorej vyplýva, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby je významný moment, kedy sa žalobca dozvedel o škode, teda kedy zistil
skutkové okolnosti, z ktorým možno vyvodiť vznik škody ako aj jej rozsah. Pričom v prípade škody z

trestného stíhania, posudzovanej podľa úpravy o nezákonnom rozhodnutí, ako je tomu aj v danej veci,
keď podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody je zrušenie (právoplatného) rozhodnutia, plynie
premlčaciadobaodňaoznámenia(doručenia)rozhodnutia.Odvolacísúdpoukazujenato,že(zvyškový)
nárok žalobcu pozostáva jednak z majetkovej škody (trovy právneho zastúpenia) ako aj z nemajetkovej
ujmy. Pokiaľ zákon o zodpovednosti za škodu v § 19 ods. 1 pri stanovení počiatku plynutia subjektívnej

premlčacej doby v prípade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uvádza, že táto začína
plynúť odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie,
predpokladá zároveň už aj subjektívnu vedomosť poškodeného o tom, že v okamihu doručenia tohto
rozhodnutiaužškodavzniklaatátojeobjektívnevyčísliteľnávpeniazoch,pričompoškodenýmázároveň
subjektívnu vedomosť o tom, že za túto škodu skutočne zodpovedá štát. Táto situácia, predpokladaná

zákonom, nastala v prípade ešte pred samotným zrušením nezákonného rozhodnutia, avšak bola
uplatniteľná až odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené nezákonné
právoplatné rozhodnutie. Týmto spôsobom sa zákonodarca usiluje zabrániť situácii, aby sa nárok
poškodeného na náhradu škody premlčal skôr, než bude uplatniteľný. Ustanovenie § 19 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu má zabrániť tomu, aby bol nárok na náhradu škody premlčaný skôr, než

budú splnené zákonné podmienky pre jeho uplatnenie. Opačný výklad § 19 ods. 1 zákona by bol
neprimerane reštriktívny a na ťarchu poškodeného, čo nemohlo byť úmyslom zákonodarcu. Podmienka
zrušenia, resp. zmeny nezákonného rozhodnutia nemá objektivizovať subjektívnu premlčaciu lehotu,
ktorá nevyhnutne nemusí byť viazaná výhradne na subjektívny stav (vedomosť) poškodeného, ktorého
predpokladom je, že škoda už existuje, osobitne pokiaľ objektivizácia a požiadavka právnej istoty sú

zabezpečené lehotou objektívnou (§ 19 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu). Stanovenie začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty musí súd posudzovať pre každý prípad jednotlivo a túto nie je
možnépaušalizovať.Objektivizáciasubjektívnejpremlčacejlehotypodmienenímjejplynutiaoznámením
o zrušení nezákonného rozhodnutia je v tomto prípade akceptovateľná a na tento prípad sa vzťahuje.
Odvolací súd konštatuje, že majetková škoda (náhrada trov obhajoby v trestnom konaní, ktoré sa

skončilo oslobodením žalobcu) vznikla predtým ako sa žalobca dozvedel o tom, že je spod obžaloby
oslobodený a to ich zaplatením. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca spolu so
žalobou založil na preukázanie nároku na náhradu majetkovej škody. Zúčtovanie nákladov na právne
zastupovanie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na čl. 38-40), faktúru č. 2007/848 zo dňa 31.5.2007,
ktorou si Mgr. Q. X. vyúčtovala na právne zastupovanie za obdobie od 7.9. do 31.5.2007 sumu 42.684,50

Sk z toho 15.000,- Sk (uhradené zálohou), celkom k úhrade suma 27.684,50 Sk, príjmový pokladničný
doklad zo dňa 18.9.2006, ktorým Mgr. Q. X. prijala sumu 15.000,- Sk (na č.l. 41), zúčtovanie nákladov
na právne zastupovanie za obdobie od 1.1.2008 do 31.8.2008 (na čl. 43-44), faktúru č. 2008/149 zo
dňa 19.12.2008, ktorou si Mgr. Q. X. vyúčtovala na právne zastupovanie za obdobie od 1.1.2008 do
31.8.2008 sumu 22.743 Sk (na čl.42, príjmový pokladničný doklad zo dňa 16.1.2009, ktorým Mgr.

Q. X. prijala sumu 755,01 Eur (na čl. 45), zúčtovanie nákladov na právne zastupovanie za obdobie
od 1.1.2009 do 12.1.2012 (na čl. 48-50), faktúru č. 2012/02 zo dňa 23.1.2012, ktorou si Mgr. Q. X.
vyúčtovala na právne zastupovanie za obdobie od 1.1.2009 do 12.1.2012 sumu 1.113,78 Eur (na č.l.
47), príjmový pokladničný doklad zo dňa 26.1.2012, ktorým Mgr. Q. X. prijala sumu 1.113,78 Eur (na
čl. 46). Taktiež nemajetková ujma, ktorú si žalobca žalobou uplatnil sa týka obdobia trestného konania,

ktoré bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom, o čom sa žalobca dozvedel potom ako bolo doručené
dňa 6.3.2012 uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/81/2011-326 zo dňa 12.1.2012 (ktorým bolo
zamietnuté odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku). Uvedený záver podľa odvolacieho súdu je
v súlade aj s obsahom odôvodnenia rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/1029/2008, na ktorý (v odvolaní)poukázal aj žalobca. Zároveň odvolací súd konštatuje, že ani s poukazom na označený rozsudok
nemožno prisvedčiť žalobcovi v tom, že premlčacia doba začala plynúť dňa 3.12.2014 (udelenie plnej
moci žalobcom právnemu zástupcovi na č.l. 51 pozn. odvolacieho súdu), kedy sa na prvej porade od

svojho právneho zástupcu dozvedel, že mu v danom prípade vznikla škoda aj nemajetková ujma, a
že tieto nároky má voči žalovanému. Uvedený argument žalobcu neobstojí ani s poukazom na jeho
tvrdenie, že v spotrebiteľských sporoch aplikačná prax tiež vychádza z premisy, že spotrebiteľ sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedel pri prvej porade so svojím právnym zástupcom, jednak už s ohľadom
na uvedené, ale predovšetkým s poukazom na zákonnú úpravu § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti

za škodu. Námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný v časti týkajúcej sa tvrdenia
žalobcu o tom, že premlčacia doba začala plynúť dňa 3.12.2014 podľa odvolacieho súdu neobstojí.
Hoci okresný súd v napadnutom rozsudku výslovne nekonštatuje, že žalobcom uvádzaný deň začiatku
plynutia premlčacej (subjektívnej) doby je nesprávny, v odseku 16 uvádza, kedy podľa názoru súdu
začala plynúť premlčacia doba (dňa 6.2.2012), z čoho je zrejmé, že s dátumom uvádzaným žalobcom
sa nestotožnil.

29. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu štátu v znení od 1.1.2013, vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,ak1.škodavznikla vdôsledkurozhodnutiavydaného
súdomaleboakškodabolaspôsobenánesprávnymúradnýmpostupomsúdu,2.škoduspôsobilnotárpri

výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2) b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3)
a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ

Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa
osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, m)
orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku
(§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej

moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať
ako prvý.

30. Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štátu nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11, ods. 2 ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti

zostávajú zachované.

31. Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štátu, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu
škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom
škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na

súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci,
ktorý mu škodu spôsobil, ods. 2 príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti
podľa odseku 1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky
žiadosti; tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona
uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde, ods. 3 ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán

túto skutočnosť oznámi žiadateľovi s odôvodnením, že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú
žiadosť príslušný orgán ďalej neprihliada, ods. 4 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanianároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr, ods. 5 každý je povinný bezodplatne poskytnúť
súčinnosťpotrebnúprepredbežnéprerokovanienávrhupríslušnémuorgánuvlehoteurčenejpríslušným
orgánom.

32. Žalobca ďalej namietal, že nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobcu a to z dôvodu, že žalobca
prerokoval svoj nárok riadne a včas, keď v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku presne a
nezameniteľne uviedol skutkový stav svojej veci, taktiež presne zdôvodnil okolnosti, z ktorých odvodzuje
výšku požadovanej majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy, ktoré možno zhrnúť ako štvormesačná

väzba a šesťročné rozhodovanie o nevine, že presne označil a aj pripojil rozhodnutie, ktorým bol vzatý
do väzby ako aj odcudzujúci a oslobodzujúci rozsudok a to, že vo svojej žiadosti presne neoznačil aj
rozhodnutieovzneseníobvinenianespôsobuje,žebyboljehonárok(mimosamotnejväzby)nedôvodný,
že žalovaný od doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a okresný súd od doručenia
žaloby disponovali oslobodzujúcim rozsudok voči žalobcovi, ktorému muselo nevyhnutne predchádzať
aj uznesenie o vznesení obvinenia ako conditio sine qua non. Taktiež poukázal na § 16 ods. 1, 2

zákona o zodpovednosti za škodu s tým, že ak mal žalovaný za to, že nebol v celom rozsahu príslušný
na prejednanie nároku žalobcu, bol žalovaný povinný už žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody v nepríslušnej časti postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žalobcu.
K uvedenej námietke odvolací súd konštatuje, že dňa 22.12.2014 žalobca adresoval Ministerstvu
spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody za stratu na zárobku

vo výške 1.951,72 Eur, trov právneho zastúpenia v konaní vo výške 3.285,66 Eur, nemajetkovej ujmy
vo výške 200.000,- Eur, za úhradu odvodov zamestnávateľovi v sume 36,75 Eur, v ktorej označil
za nezákonné rozhodnutia rozhodnutie o väzbe a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda (č. k.
1T/199/2007-233 zo dňa 4.6.2008 pozn. odvolacieho súdu), ktorým bol žalobca uznaný za vinného, čím
podľa odvolacieho súdu bola naplnená požiadavka zákonného ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného v

odseku 1, keď označil nielen orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil (Ministerstvo spravodlivosti
SR zodpovedné podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1), výšku požadovanej škody ale aj titul, z ktorého
sa domáha nároku (v danej veci rozhodnutie okresného súdu o vzatí do väzby zo dňa 31.8.2006 a
rozsudok okresného súdu, ktorým bol uznaný na vinného). S ohľadom na uvedené nebol dôvod na
postup podľa § 15 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, keďže žiadosť o predbežné prerokovanie

bola vo vzťahu k označeným (nezákonným) rozhodnutiam predložená na príslušný orgán (Ministerstvo
spravodlivosti SR). V danej veci však žalobca potom ako dňa 8.6.2015 podal vo veci žalobu, v ktorej
označil identické nezákonné rozhodnutia ako v žiadosti o predbežné prerokovanie, od ktorých odvodzuje
svoj nárok na náhradu škody (rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda o vzatí do väzby zo dňa
31.8.2006 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, ktorým bol uznaný za vinného), v priebehu

konania na okresnom súde podaním zo dňa 7.1.2016 (doručené okresnému súdu dňa 11.1.2016)
označil za rozhodnutie, ktorým mu vznikla škoda (ktorá je vo zvyšku predmetom prieskumu odvolacieho
súdu) uznesenie o vznesení obvinenia (Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície,
odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006) a
to namiesto odsudzujúceho rozsudku vydaného okresným súdom. Na uvedené okresný súd reagoval

tak, že uznesením č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa 11.8.2017 pripustil zmenu žaloby spočívajúcej v
skutkových okolnostiach v zmysle písomného podania žalobcu zo dňa 11.1.2016 (doručeného). Po
zohľadnení pripustenej zmeny žaloby je jednoznačne zrejmé, že titulom uplatneného nároku na náhradu
škodu (vo zvyšku) je uznesenie o vznesení obvinenia (Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a
kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo

dňa 28.8.2006), ohľadom ktorého v prípade zodpovednosti štátu za škodu podľa § 4 ods. 1 písm. f)
zákona o zodpovednosti za škodu koná Generálna prokuratúra SR (odvolací súd odkazuje na odsek
53 svojho rozsudku č. k. 9Co/134/2018-263 zo dňa 25.6.2019), ktorej však žalobca svoju žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku neadresoval (žiadosť v konaní ani nepredložil), preto neobstojí
argument žalobcu, že svoj nárok riadne a včas prerokoval s príslušným orgánom verejnej moci. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na § 16 ods. 1 citovaný v odseku 31, ktorého zákonné predpoklady
vo vzťahu ku orgánu verejnej moci (Generálna prokuratúra SR) žalobcom splnené neboli.

33. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, ani s touto
odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.

34. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného
rozhodnutiavzmyslecitovaného§220CSP,pričomúčastníkovikonaniamusídaťodpoveďnapodstatnézásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou

náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práva
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

35. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s ust. §

220 CSP v spojení s jeho vyššie uvedeným výkladom je zrejmé, že prvoinštančný súd sa ním dôsledne
riadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec
právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je v tejto časti dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok
považovať za arbitrárny či nepreskúmateľný. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, ako dospel k

záveru, že žalovaný nárok žalobcu je vo zvyšku z dôvodu jeho premlčania nedôvodný.

36. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom vo zvyšku žalobu zamietol,
rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou argumentáciou
odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý zamietajúci výrok, potvrdil.

37. Žalobca napadol odvolacou argumentáciou (označenou v odseku 5) aj výrok o náhrade trov konania,
ku ktorej odvolací súd uvádza:

38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

40. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

41. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konania
v danej veci sú dva nároky žalobcu a to jednak nárok na náhradu majetkovej škody a nárok na zaplatenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvoradým kritériom pri posudzovaní náhrady trov konania je procesný

úspech, ktorý žalobca dosiahol. Iná je už situácia pri rozhodovaní o náhrade trov konania ohľadom
nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde úspech žalobcu v konaní je závislý iba od
úvahy súdu ako aj, že v konaní, v ktorom súd rozhoduje, že žalobca sa domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená zásahom do jeho práv v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami s
poukazom na zákon č. 514/2003 Z. z., odhliadnuc od výšky ktorú požaduje v žalobcom petite, pričom v

prípade vyhovenia (hoc aj čiastočného), je úspech žalobcu v konaní 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy
(nie zo sumy žalovanej). Zároveň odvolací má za to, že je nutné vychádzať zo skutočnosti, že Civilný
sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktorá sa uplatňovalo ako
lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právnaúprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods.
1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech
len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci

treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti). Pričom uvedené súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o náhrade trov konania nerešpektoval, hoci vyššie uvedený postup uviedol už odvolací

súd v bode 61 rozsudku č. k. 9Co/134/2018-263 zo dňa 25.6.2019, keď napadnutým výrokom (druhým v
poradí) o náhrade trov konania súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania 94
%, keď uzavrel, že žalovaný bol v podstatnej časti v spore úspešný (3 % žalobca proti 97 % žalovaný).

42.Predmetomkonaniapôvodnebolapôvodnepožiadavkažalobcunazaplateniesumy205.274,13Eur,
ktorý pozostáva z nároku na náhradu majetkovej škody v sume 5.274,13 Eur a na náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 200.000,- Eur.

43. Súd prvej inštancie (prvý v poradí) rozsudkom č. k. 12C/199/2015-104 zo dňa 18.1.2016 žalobu
zamietol, žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 16,33 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalobcu odvolací súd prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Druhým rozsudkom v poradí č. k. 12C/299/2015-172
zo dňa 30.11.2017 súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 3.300,54 Eur (z toho
priznaná nemajetková ujma v sume 1.515,- Eur a majetková škoda suma 1.785,54 Eur) do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol, žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
konania. Odvolací súd rozsudkom č. k. 9Co/134/2018-263 zo dňa 25.6.2019 odvolací súd (I. výrokom

odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odmietol),
zmenil II. napadnutý zamietajúci výrok tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.126,49 Eur (z toho majetková škoda 431,19 Eur) a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v
sume 651,76 Eur potvrdil a vo zvyšnej časti vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil a v
zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

44. V časti rozhodovania o napadnutom výroku o náhrade trov konania (druhý v poradí) má odvolací súd
za to, že pri rozhodovaní o trovách konania treba vziať zreteľ predovšetkým na uvedené už v odseku 38
a teda jednak na skutočnosť, že predmetom konania sú dva (samostatné) nároky, a to nárok žalobcu
na náhradu majetkovej škody ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, zároveň na skutočnosť, že

zásaduúspechu(§255CSP)vovecitrebauplatniťajnakonania,vktorýchvýškaplneniazávisíodúvahy
súdu (sudcovské právo) tak ako je tomu v prípade nároku na nemajetkovú ujmu. V týchto prípadoch
však nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu tak ako tomu bolo aj v danej veci. V uvedenom smere vo vzťahu k náhrade trov konania týkajúcej

sa nároku na nemajetkovú ujmu, odvolací súd vychádzal z výšky prisúdenej sumy 3.210,- Eur, a preto
zmenil (§ 388 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP) napadnutý výrok o náhrade trov konania tak,
že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacích konaní v
časti nároku nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 3.210,- Eur. Taktiež odvolací súd
postupom podľa § 388 CSP (v spojení s § 396 ods. 2 CSP) priznal žalovanému voči žalobcovi v časti

nároku majetkovej škody nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacích konaní v časti nároku
majetkovej škody v rozsahu 16 %. Žalovaný dosiahol v konaní čistý úspech 16 % ako rozdiel 58 %
(zamietnutá suma 3.057,10 Eur) a 42 % (priznaná suma 2.217,03 Eur), pričom žalobca (pôvodne) žiadal
sumu 5.274,13 Eur.

45. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

46. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).