Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/79/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516200515
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7516200515.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

senátuJUDr.ĽubošaKunayaaJUDr.PetraTutkavsporežalobkyne:V.4protižalovanej:POHOTOVOSŤ
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č.k. 14C/45/2016-92 zo dňa 11.
decembra 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 23. septembra
2020 č.k. 14C 45/2016-128

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanej 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej "súd prvej inštancie" alebo len "súd") rozsudkom označeným v
záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť' žalobkyni 3.489,43 eur s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od
27.2.2016 až do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II.Žalovanájepovinnázaplatiťžalobkyni100%trovkonania,ktorébudúvyčíslenévosobitnomuznesení
po právoplatnosti rozsudku.

2. Opravným uznesením č.k. 14C/45/20 16-128 z 23.9.2020 vydaným podľa ust. § 224 Civilného
sporového poriadku na návrh žalobkyne opravil v záhlaví rozsudku dátum narodenia žalobkyne na
správne znenie: "nar. 09.09.1971" a vyslovil, že v ostatnej časti zostáva rozsudok nezmenený.

3. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa (po rozšírení žalobného návrhu v priebehu konania,
ktorú zmenu žaloby súd pripustil uznesením č.k. 14C/45/2016-89 zo dňa 11.12.2018) domáhala od
žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.489,43 eur spolu s 8,05 % úrokmi z omeškania

ročne od 27.2.2016 až do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Nárok uplatnila žalobkyňa ako
spotrebiteľ zo zmluvy o úvere č. 900500268 zo dňa 29.3.2010, ktorú uzavrela so žalovanou. V žalobe
poukázala na skutočnosť, že na základe predmetnej zmluvy o úvere jej bol žalovanou poskytnutý úver
vo výške 1.400,00 eur, ktorý sa zaviazala žalovanej vrátiť spolu s poplatkom vo výške l.216,00 eur v
12-tich mesačných splátkach po 216,00 eur, v celkovej výške 2.616,00 eur. Žalobkyňa celkom uhradila
žalovanej sumu 4.890,00 eur, ktorú skutočnosť preukázala potvrdením zamestnávateľa. Žalovaná suma
predstavuje preplatok, ktorý žalobkyňa zaplatila žalovanej nad rámec poskytnutej sumy úveru, čo

odôvodnila tým, že zmluva o úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, v danom prípade neobsahuje
obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to údaj o ročnej
percentuálnejmierenákladov(RPMN),anispôsobjejvýpočtu,údajopriemernejRPMNavýškuúrokovej
sadzby, a preto v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. je úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov.Zároveň poukázala na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere, ktorým je údaj o poplatku
vo výške l.216,00 eur, ako aj na neplatnú rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, nebola individuálne dojednaná a spôsobuje výrazný nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je absolútne neplatná. Podľa
žalobkyne rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 1l.7.2012 sp. zn. SR 02906/12,
na podklade ktorého bol žalovanou podaný návrh na vykonanie exekúcie, je ako celok vydaný v rozpore
so zákonom, a teda nemôže predstavovať prekážku res iudicata, pričom poukázala na to, že Okresný
súd Košice - okolie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

č.k. 17Er/2520/20 14-17 zo dňa 4.8.2014 z tohto dôvodu zamietol.

4. Žalobkyňa súčasne so žalobou podala aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 8.l.2016,
ktorým žiadala o uloženie povinnosti zamestnávateľovi EUREST, spol. s r.o. so sídlom Bratislava,
Miletičova 40/ A, zdržať sa vykonávania zrážok z jej mzdy podľa dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa
29.3.2010 do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Súd uznesením 14C/45/2016-30 zo dňa

19.2.2016 tomuto návrhu vyhovel a nariadil predbežné opatrenie v navrhovanom znení podľa § 76 ods.
1 písm. f) a § 76 ods. 2 O.s.p.

5. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že úverovú zmluvu nemožno považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník, v zmysle

ktorého sa zmluva o úvere považuje za absolútny obchod (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), že
výškaúrokovniejepodstatnounáležitosťouzmluvyoúvere,ideofakultatívnyprvok,ktorýsimôžustrany
dohodnúť, rovnako nie je podstatnou náležitosťou údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN).
Podľa žalovanej v prípade nebankových subjektov nie je možné obvyklú výšku úrokov odvodzovať z
výšky úrokov požadovaných bankami, u týchto subjektov je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie

vzhľadom na neporovnateľne vyššie podnikateľské riziko spojené s osobou dlžníka, jeho finančným
nepreverovaním a nepožadovaním zabezpečenia úverov. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005, na ktoré odkazuje Komentár Občianskeho zákonníka.
Zároveň mala za to, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení výšky svojho dlhu, keďže
má možnosť využiť procesné inštitúty v rámci prebiehajúceho rozhodcovského konania, ktoré reálne

nevyužila. Podľa názoru žalovanej v danom prípade nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na jej strane,
nakoľko žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola vyhlásená za
neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol, a preto žiadala žalobu
v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.

6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, vec právne posúdil v
zmysle ust. § 52 ods. l, 2, § 39, § 451 ods. l, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") § 2 písm. a), b), §
4 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy.

7. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že predmetná zmluva o úvere má charakter

spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ, pretože bola uzavretá medzi žalovanou ako
právnickou osobou konajúcou v rámci predmetu svojho podnikania a žalobkyňou ako fyzickou osobou -
spotrebiteľom, ktorá pri jej uzatváraní nekonala v rámci svojho zamestnania alebo povolania, a preto sa
na ňu vzťahuje aj zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd posudzoval platnosť zmluvy a
jej obsahové náležitosti a dospel k záveru, že zmluva nespĺňa náležitosti vyžadované ust. § 4 ods. 2 zák.

č. 258/2001 Z.z., nakoľko v nej absentujú údaje o úrokovej sadzbe, RPMN a priemernej hodnote RPMN,
čomázanásledok,žezmluvaoúveresapovažujezabezúročnúabezpoplatkovvzmysle§4ods.3zák.
č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žalovanej uhradila celkom sumu 4.890,00 eur,
pričom mala vrátiť žalovanej len sumu vo výške poskytnutého úveru 1.400,00 eur, teda sumu 3.490,00
eur zaplatila žalovanej bez právneho dôvodu, táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej

na úkor žalobkyne, a preto súd žalobe ako dôvod nej vyhovel a uložil žalovanej povinnosť bezdôvodné
obohatenie žalobkyni vydať. Súd priznal žalobkyni aj úroky z omeškania v požadovanej výške podľa
ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. odo dňa nasledujúceho po prevzatí žaloby žalovanou, t.j. od
27.2.2016 až do zaplatenia.
8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení

s § 262 ods. l a 2 CSP tak, že nakoľko žalobkyňa mala v konaní plný úspech, priznal jej 100 % nárok
na náhradu trov konania proti žalovanej.9. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaná Uplatnila odvolacie dôvody
v zmysle ust. § 365 ods. l písm. f/ a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania žalovaná zotrvala na názore, že
spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Nakoľko v zmluve je výslovne uvedený účel uzatvorenia zmluvy - zamestnania, je dlžník
vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Poukázala na to, že v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru (ďalej len "VPPÚ") sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluva sa uzatvorila v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka,mápovahuabsolútnehoobchoduvzmysleust.§261ods.3písm.b)Obchodnéhozákonníka,
z čoho jasne vyplýva, že Občiansky zákonník ani právne predpisy na ochranu spotrebiteľa na daný vzťah
(ktorý nie je vzťahom spotrebiteľským) nie je možné aplikovať. Obchodný zákonník uvádza, že explicitne
uvedené zmluvy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov jeho ustanoveniami, od ktorých nie je

možné sa odchýliť, keďže ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa dohodu strán o voľbe predpisu,
ktorým sa budú ich ďalšie právne vzťahy riadiť. Citovala obligatórne náležitosti zmluvy o úvere, ktorými
sú: l. záväzok veriteľa poskytnúť úver dlžníkovi a 2. záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s
úrokmi. Uviedla, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, ide o fakultatívny prvok,
ktorý si môžu strany dohodnúť. Rovnako nie je podstatnou náležitosťou RP MN , na ktoré poukazuje

žalobkyňa. Výška úrokov sa spravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, pričom ani zo zákona,
ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie
výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 16.5.1996, sp.zn. 3 Obd o 3/96). Uviedla, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj
súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom 6 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle
bodu 4 týchto podmienok sa zaväzuje dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 %
z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do jeho uhradenia.
Tento úrok má sankčný charakter a účtuje sa dlžníkovi v prípade porušenia zmluvných podmienok.
Uviedla, že žalobkyňa svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania

rozhodcovský súd. V súvislosti s uvedeným žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 10bdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, tiež na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 20bdo 26/2004
zo dňa 22.9.2005 a 20bdo 28/2004 z 22.9.2005 a rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. l2Cmo
95/2005, z ktorých citovala právny názor k otázkam obvyklej výšky úrokov, úrokov z omeškania a ich
súladu s dobrými mravmi. Podľa názoru žalovanej na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich

ako prvý svojim konaním porušil a dohodnuté úroky z tohto dôvodu veriteľovi nepriznať. Súd by pri
takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel,
že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto
konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu
zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného

postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Žalovaná mala za to, že cena úveru je v plnom súlade s
dobrými mravmi a jej výška zodpovedá riziku, ktoré podstupuje veriteľ', keď uzatvára zmluvy prevažne s
dlžníkmi, ktorým odmietli poskytnúť úver banky. Nakoľko podľa názoru žalovanej žalobkyňa neuzatvorila
zmluvu o úvere v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov,
a tým aplikovať ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Zmluva spĺňa

všetky stanovené obligatórne náležitosti, preto nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov.
Žalobkyňa v zmluve vzala na vedomie, že výška RPMN sa vypočítava v zmysle zákona a podľa vzorca
uvedeného vo VPPÚ, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných
prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN. Zároveň
žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa nevyužila právo do 14 kalendárnych dní od uzavretia zmluvy

od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy
a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nebola k podpisu zmluvy
o úvere donútená a podpísala ju bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku, svoju vôľu uzavrieť
zmluvuoúverepotvrdilasvojimpodpisomabolasivedomásvojichzáväzkovvyplývajúcichzuzatvorenej
zmluvy o úvere. V tejto súvislosti žalovaná citovala právny názor z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 9Co/343/20 13 a poukázala na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá definuje priemerného
spotrebiteľa v ako "v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či
prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov (z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.7.1998 Rudolf Tusky
v. Oberkreisdirector des Kreises Steinfurt - Amt fur Lebensmitteli.iberwaschnung). Žalovaná mala za to,že nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní zmluvy
o úvere dobre informovaná, avšak bola ľahostajná a uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu
ochranuurčenímabsolútnejneplatnostizmluvyoúvere.Nakoľkodohodaoúrokovejsadzbespĺňavšetky

náležitosti ustanovené zákonom, nemožno právny úkon v časti odplaty považovať za absolútne neplatný
a v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ. Na určenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov
v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. nie je naplnený žiadny predpoklad uvedený žalobkyňou. Zastávala
názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje ust.
§ 451 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná

zmluva nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto
zmluvy nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy apod.) a majetkový prospech
žalovaná nezískala z nepoctivých zdrojov, preto žalovaná razantne odmietla, že by z jej strany došlo k
bezdôvodnému obohateniu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice -
okolie sp. zn. 14C/45/2016 zo dňa 1l.12.2018 .

10. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas a oprávnenou osobou, proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1

CSP (a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
nie je dôvodné.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.11.2020 o 10.35 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 212/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

bolo zverejnené dňa 4.11.2020 úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1,3 a § 378 ods. l CSP.
13. 12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.l písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods.1,2CSP,aleboakvýsledokhodnoteniadôkazovnezodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobom
vyplývajúcim z ust. § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. l písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp.
ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku nevzhliadol naplnenie uplatnených odvolacích
dôvodov, a preto sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ako

aj so správnymi skutkovými a právnymi závermi, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie súdu prvej
inštancie založené.
17. Vychádzajúc z obsahu spisu v danej veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
pri posudzovaní predmetného úveru ako bezúročného a bez poplatkov správne vychádzal zo
spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu sporových strán z úverovej zmluvy. Žalobkyňa uplatňovala

nárok zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere, kde na jednej strane vystupovala ona ako spotrebiteľ a na
druhej strane žalovaná ako dodávateľ konajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko
žalovaná opak v konaní nepreukázala. Podľa záverov súdnej praxe dôkazné bremeno o tom, že zmluvu
uzavrel dlžník ako podnikateľ, nesie veriteľ, t.j. žalovaná, ktorá v danom spore nepreukázala svojetvrdenie, že žalobkyňa zmluvu uzatvorila v postavení podnikateľa, a preto je potrebné vychádzať z toho,
že úver poskytnutý žalobkyni je spotrebiteľským úverom. Bolo preto dôvodné na daný právny vzťah
aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, a to zákon č. 258/200 l Z.z. O spotrebiteľských úveroch

a o zmene a doplnení zák. č. 71/1986 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ako{)ex specialis'(a
všeobecnú úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku o spotrebiteľských zmluvách a v danom
právnomvzťahuposkytnúťžalobkynispotrebiteľskúochranu.Právnaúpravadefinujespotrebiteľskýúver
ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi

(§ 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z.). Právna regulácia vykonaná zákonom o
spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere upravenej v Obchodnom zákonníku,
vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Táto zmluva

vzhľadom na skutočnosť, že dlžník (v danom prípade žalobkyňa) ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol
podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ, a preto sa na právny vzťah,
ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ). Súd prvej inštancie správne aplikoval
na vec ustanovenia § 2 písm. al, b/, § 4 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona Č. 258/2001 Z.z. a taktiež ust. § 52

a nasl., § 39 a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a odvolací súd sa stotožňuje s jeho správnym
záverom, že poskytnutý spotrebiteľský úver podľa zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobkyňou a
žalovanou z dôvodu jej obsahových nedostatkov a podľa názoru odvolacieho súdu už pre absenciu
údaja o RPMN, je nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zák. Č. 258/2001
Z.z.). Uvedené v podstate znamená, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej (veriteľovi) len samotnú

istinu úveru (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo 238/2017 z 18.10.2018), a preto
správnepostupovalsúdprvejinštancie,aknapadnutýmrozsudkomzaviazalžalovanúkzaplateniudlžnej
sumy 3.489,43 eur žalobkyni, predstavujúcej bezdôvodné obohatenie vzniknuté na strane žalovanej v
dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
18. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaná uviedla v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej

správnosti napadnutého rozsudku, nespochybňujú správnosť skutkových zistení, hodnotenia dôkazov
ani právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a neodôvodňujú iné rozhodnutie o
podanej žalobe.
19. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie neurčil
zmluvuzabezúročnúabezpoplatkovvzmyslezákonaČ.129/2010Z.z.,aleuplatnenýnárokaobsahové

náležitosti predmetnej zmluvy o úvere celkom správne posudzoval podľa zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý
bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (29.3.2010).

20. Odvolací súd nespochybňuje, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá právna úprava
podľa tretej časti Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl. ObchZ.) bez ohľadu na povahu účastníkov

úverovej zmluvy. Súčasne však poukazuje na to, že zmluvný vzťah medzi sporovými stranami vznikol
za účinnosti zákona č. 258/2011 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného od 1.10.2001
do 11.6.2010 a podľa právnej úpravy je potrebné predmetnú úverovú zmluvu považovať za zmluvu
spotrebiteľskú. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom
(obchodníkom)aspotrebiteľomsozreteľomnanepodnikateľskýúčelzmluvyzatypickéobčianskoprávne

vzťahy. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy, a preto
je plne súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach, teda
Občiansky zákonník, a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku (pozri rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2009).

21. Právne neopodstatnené sú argumenty žalovanej s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli
z rozhodcovského konania, ku ktorým odvolací súd uvádza, že rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 1l.7.2012 sp. zn. SR 02906/12 nezakladá prekážku (právoplatne

rozhodnutej veci), ktorá by bránila súdu o podanej žalobe konať a rozhodnúť; ide o nevykonateľný
a nespôsobilý exekučný titul pre neplatnú rozhodcovskú doložku, ktorá nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu strán (porov. IV.ÚS 55/2011-19 z 24.2.2011, tiež uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 237/2013 z 30.9.2015). Uvedené bolo už opakovane konštatovanéaj exekučnými súdmi v exekučných konaniach, v ktorých žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdnym exekútorom v prospech žalovanej (v postavení oprávnenej) z tohto dôvodu boli
právoplatne zamietnuté, pričom o takýto prípad ide aj v prejednávanej veci. Žalovaná v podanom

odvolaní preto celkom nenáležite poukazuje na výsledky dokazovania vykonaného rozhodcovským
súdom v rozhodcovskom konaní.
22. Správne súd prvej inštancie v danom spore dospel k záveru, že spotrebiteľský úver poskytnutý
žalobkyni je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a rozhodol v súlade so zákonom, pokiaľ
nárok žalobkyne proti žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia 3.489,43 € istiny s 8,05 % úrokmi

z omeškania ročne odo dňa omeškania žalovanej 27.2.2016 do zaplatenia dlžnej sumy, považoval za
dôvodne uplatnený a napadnutým rozsudkom podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel.
23. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení so súvisiacim výrokom III. o
trovách konania a s opravným uznesením 14C/45/20 16-128 zo dňa 23.9.2020 ako vecne správny
potvrdil v zmysle § 387 ods. l CSP s odkazom na § 387 ods. 2 CSP.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. CSP, § 262

ods.1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech,
priznal nárok na 100 % náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§
262 ods. 2 CSP)
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).