Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/229/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318201594
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318201594.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TerézieMecelovejačlenieksenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: J. N., nar. XX. O. XXXX, bytom U.
XXX/XX, N., o zaplatenie 907,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Galanta z 27. augusta 2018 č. k. 35Csp/26/2018-37, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti istiny, úrokov, úrokov z
omeškania a nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie zmluvnej pokuty, určení
neprijateľnosti zmluvnej podmienky a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 574,11
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 574,11 eur od 13.9.2015 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, III. určil, že zmluvná
podmienka uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, č. 8500100214 zo dňa

22.1.2015 v bode 8.1. " V prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou
mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá,
je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej
sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6% p.a.). ak sa z dôvodu omeškania dlžníka (spoludlžníka 1,
spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky viac ako 3 mesiace stali podľa článku 13, ods. 13.1. písm.
a) zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka
(spoludlžníka1,spoludlžníka2)podľatejtoZmluvyoRÚa/aleboDohodyoposkytovaníslužieb,jedlžník

(spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý
deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.)." je neplatná z dôvodu neprijateľnosti, IV. žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 26 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1 až 3, § 517
ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení účinnom k 22.1.2015

(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. f/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom k 22.1.2015 (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS“), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 298 ods. 1 a 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Vecne zdôvodnil uzavretou úverovou zmluvou medzi stranami sporu dňa 22.1.2015, na základe

ktorej bol žalovanému poskytnutý jednorazovo úver vo výške 780 eur (žalovaný nevyužil revolving,
v skutočnosti mu bola poukázaná suma 702 eur). Predmetnú zmluvu vyhodnotil súd prvej inštancie
ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere (klasickú) a nie ako zmluvu revolvingovú. Žalovaný sa zaviazal
úver splácať mesačnými splátkami vo výške 24,66 eur, v počte splátok 42. Listom označeným
ako,,Oznámenieozosplatnení“zodňa16.8.2015žalobkyňaoznámilažalovanému,žekudňu16.8.2015

je žalovaný v omeškaní so splátkami č. 4, 5, 6, suma omeškaných splátok bola 127,89 eur a zároveň
bol žalovaný upozornený, že ak sa dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky o viac
ako 3 mesiace a uplynie 15 dní od doručenia tohto oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky
zo zmluvy. Oznámenie o zosplatnení bolo žalovanému doručené poštou 27.8.2015. Zmluvné strany
spĺňali definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy (pri uzatváraní ktorej bol žalovaný v postavení
spotrebiteľa a žalobkyňa v postavení dodávateľa). Keďže sa jednalo aj o spotrebiteľský úver, podstatnou

náležitosťou zmluvy mal byť údaj o konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ). Konkrétny
dátum splatnosti poslednej splátky nebol v zmluve uvedený a jednoznačne ho nebolo nemožné
určiť ani odkazom na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný mal podľa zmluvy
zaplatiť 42 splátok, pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho
nemožno zo zmluvy vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Dátum poslednej splátky dňa 1.8.2018

obsahovalo len Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 22.1.2015, ktoré však nemožno
považovať za zmluvu o úvere, keďže nebolo žalovaným podpísané a vyhotovené bolo až potom, ako
žalovaný podpísal návrh na uzavretie zmluvy, pričom žalobkyňa nepreukázala, že toto oznámenie bolo
žalovanému doručené. Vzhľadom na uvedené nedostatky súd prvej inštancie síce považoval zmluvu
o spotrebiteľskom úvere za platne uzavretú, v dôsledku chýbajúcich náležitostí bol však poskytnutý

úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 ZoSÚ). Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 574,11 eur ako rozdielu medzi skutočne poskytnutou sumou úveru 702 eur a
sumou splatenou žalovaným 127,89 eur. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním
splátok, v dôsledku čoho žalobkyňa úver zosplatnila, súd priznal žalobkyni i úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po zosplatnení úveru. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a to aj pokiaľ

ide o zmluvnú pokutu, uplatnenú žalobkyňou podľa článku 8 ods. 8.1. zmluvy vo výške 0,04 % denne
(14,60 % ročne) zo sumy 907,83 eur od 13.9.2015 do zaplatenia. Zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute
bolo súčasťou predtlačeného textu formulára žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru/zmluvy o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu v bode 8.1., podľa ktorého bol dlžník povinný platiť zmluvnú
pokutu v prípade omeškania s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody

o poskytovaní služieb, resp. ak sa z dôvodu omeškania s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri
mesiace stali splatnými všetky záväzky dlžníka. Okrem zmluvnej pokuty sa dlžník v predtlačenom texte
zaviazal zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania určený podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo
výške, aby spolu so zmluvnou pokutou nepresahovala maximálnu výšku podľa ods. 8.3. tejto Zmluvy
o revolvingovom úvere. Ako tretiu sankciu za omeškanie sa dlžník zaviazal zaplatiť náhradu škody

vzniknutej porušením povinností. Zmluvná pokuta je osobitný sankčný inštitút, ktorý by mal byť osobitne
individuálne medzi stranami vždy dohodnutý. Z obsahu textu ustanovenia 8.1 zmluvy je zrejmé, že
žalovaný ako spotrebiteľ sa na tvorbe tejto podmienky nepodieľal, nemal možnosť ovplyvniť jej obsah,
len sa podriadil tejto úprave. Nakoľko výška zmluvnej pokuty bola stanovená žalobkyňou bez toho,
aby mal spotrebiteľ možnosť akokoľvek jej obsah ovplyvniť, či toto zmluvné dojednanie vylúčiť, súd

dospel k záveru, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dohodnutá v zmysle § 53 ods. 2
Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje jej neprijateľnosť aj neplatnosť v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Preto súd vo výroku rozsudku vyslovil, že predmetná zmluvná podmienka je neplatná z
dôvodu neprijateľnosti. Súd prvej inštancie zamietol aj nárok žalobkyne na zaplatenie náhrady nákladov
spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 62,06 eur, nakoľko žalobkyňa nepredložila

žiadny pokus o zmier a nezdokladovala vynaloženie akýchkoľvek nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a 2, § 262
ods. 1 CSP, vecne úspechom žalobkyne v rozsahu 26 % (úspech žalobkyne 63 % - úspech žalovaného
37 %).

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej, v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom
rozsahu a v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky s návrhom na jeho zrušenie. Odvolanieodôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Neuvedenie konečnej splatnosti úveru podľa únijného
práva nikdy nemohlo byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

147/2017. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ únijné právo nepozná, čo napokon viedlo k novele
ZoSÚ a táto náležitosť bola vylúčená. Pri výklade právnej normy je potrebné zachovať eurokonformný
výklad. Bezúročný môže byť úver len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé
objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti
úveru bola v predmetnom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu

splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z
článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorého dátum splatnosti poslednej splátky uvedený
v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Zmluva o úvere teda túto
náležitosť obsahovala. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uviedla, že samotná skutočnosť,
že podmienka je alebo nie je individuálne dohodnutá, nepostačuje pre záver o jej neprijateľnosti, ale
musí navyše spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Súd prvej inštancie neuviedol žiadnu skutočnosť vo vzťahu k tejto nerovnováhe. Uvedený
záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Výška zmluvnej pokuty predstavuje 14,60 % ročne, čo
je v súlade s nariadením vlády (§ 3a ods. 2 a 3).

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),

postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

5. V posudzovanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že úver v

danom prípade je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu obligatórnej zákonom
stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2
písm. f/ ZoSÚ, § 11 ods. 1 ZoSÚ).

6. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

7. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k),

r) a y).

8. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako
spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy. Žalovaný uzatváral zmluvu
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa vystupovala v postavení dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti
(§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere
je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku.

9.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola dopĺňaná
definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva
bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa.

10. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostízmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť

predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať

tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach

spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu

(porov. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

11. V predmetnej veci bola splatnosť úveru (klasického, nie revolvingového) v zmluve vymedzená
počtom splátok 42.

12. V zmysle článku 7. veta prvá zmluvy o úvere, dlžník, spoludlžník 1, spoludlžník 2, a veriteľ v
ďalšom odkazujú na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach zmluvy o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti/zmluvy.

13. V zmysle čl. 4, ods. 4.5 zmluvných dojednaní, úver je po každom revolvingu splatný podľa nového

splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený, a ktorý sa stáva platným a účinným v
dňom poskytnutia každého revolvingu. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa
posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru.

14. Pokiaľ zmluva odkazuje na iný dokument, pričom spresňuje, že tento uvedený dokument je jej

neoddeliteľnou súčasťou, potom musí byť tento dokument rovnako ako samotná zmluva vyhotovený
písomne, alebo na inom trvalom nosiči a musí sa skutočne odovzdať spotrebiteľovi pred uzatvorením
zmluvy, aby sa mohol oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.

15. V danej veci predložené oznámenie veriteľa o schválení úveru 22.1.2015 (v ktorom je presne určený

termínkonečnejsplatnostiúveru1.8.2018),príp.splátkovýkalendár,neboliodovzdanéžalovanémupred
uzavretím zmluvy. Nemožno ich preto považovať za neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy.

16. Je potrebné dodať, že pokiaľ žalobkyňa odvíja termín konečnej splatnosti od určenia dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, resp. že tento termín je určený

spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, termín splatnosti splátky, teda aj
splatnosť prvej a poslednej splátky sa žalovaný mohol dozvedieť až z oznámenia o schválení úveru,
preto uvedená argumentácia neobstojí. Zhodne so súdom prvej inštancie možno konštatovať, že za
súčasť zmluvy nemožno považovať oznámenie o schválení úveru. Je zrejmé, že jediný údaj v zmluve
týkajúci sa splatnosti úveru je uvedenie počtu mesačných splátok 42. Tento údaj však nie je možné

bez ďalšieho považovať za splnenie obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ.
V zmluve nebola určená splatnosť prvej splátky (uvedené sa dalo zistiť až z oznámenia o schválení
úveru) a preto ani prípadným matematickým výpočtom nebolo možné dospieť k tomuto termínu. Termín
konečnej splatnosti v čase uzavretia zmluvy o úvere, vzhľadom na uvedené, nemožno považovať za
určitý.

17. V nadväznosti na námietku odvolateľky je potrebné uviesť, že v dôsledku rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. novembra 2016 (Home Credit Slovakia a.s./Klára Bíróová) bol
prijatý zákon č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, ktorý v zmysle dôvodovej správy upravil obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v prípade absencie ktorých, sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom

úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to
vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských
úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“).

18. Požiadavka ZoSÚ ohľadom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere po vyššie uvedenej
novelizácii (s účinnosťou od 1.5.2018), a to uvedenie doby trvania zmluvy (vypustením slov „a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“) je v súlade so smernicou (článok 10 ods. 2 písm. c/), ktorá
stanovuje povinnosť zrozumiteľne a stručne uviesť dĺžku trvania zmluvy o úvere. V prejednávanej veci
však ani pri eurokonformnom výklade by nebolo možné dospieť k záveru, že termín konečnej splatnosti,
respektíve dobu trvania zmluvy o úvere (časový údaj ohraničujúci začiatok a koniec trvania zmluvy o

úvere), keď nebol zrejmý začiatok plynutia doby 42 mesiacov a v dôsledku toho ani jej koniec, predmetná
zmluva zrozumiteľne a zreteľne obsahuje, pričom išlo o okolnosť, ktorej neuvedenie mohlo spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah záväzku.

19. Súd prvej inštancie správne v časti zamietol žalobu, pretože úver je potrebné považovať za

bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 ZoSÚ) pre absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere v
zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

20. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej zamietajúcej
časti (s výnimkou časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty) potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho

a odvolaním (samostatnými námietkami) nespochybneného rozhodnutia o nákladoch spojených s
mimosúdnym uplatnením pohľadávky v sume 62,06 eur (odvolací súd nemal na aké odvolacie námietky
v tejto časti reagovať).

21.Pokiaľideourčenieneprijateľnostizmluvnejpodmienky(zmluvnápokuta)azamietnutiežalobyvtejto

časti, súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu, že nebola
individuálnedojednaná,čospôsobujepodľajehonázoruznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
zmluvných strán (bez bližšej argumentácie).

22. Zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať

také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Čo treba rozumieť "značnou nerovnováhou", možno vydedukovať z úpravy
neprijateľných podmienok upravených v odseku 4. Za značnú nerovnováhu treba vždy považovať také
právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov,
ktorými sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, resp. nápravy už prijatého plnenia (vrátane uplatnenia

nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, omeškanie či škodu), alebo ktoré sa týkali možnosti
odstúpenia od zmluvy. Neprijateľnou nemôže byť taká podmienka, ktorá bola dojednaná individuálne. Ak
ustanovenie zmluvy nebolo individuálne dojednané, podlieha súdnej kontrole s poukazom na § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, t. j. bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať, či dohoda o zmluvnej pokute
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(neprijateľná podmienka).

23. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

24. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho
obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu),
ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.25. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

26. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti
konať pred súdom).

27. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

28. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, je nepreskúmateľný v časti určenia neprijateľnosti podmienky
a v tej súvislosti i v zamietajúcej časti zmluvnej pokuty. Súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal

s výkladom právnej normy § 53 Občianskeho zákonníka, keď z jeho odôvodnenia nevyplýva, v
čom videl značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, keďže
v tomto smere absentuje akýkoľvek argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.
Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo v
tejto časti požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Odvolateľke bolo preto znemožnené, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom
tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.

29. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky (zmluvná pokuta) a zamietajúcej časti o zaplatenie
zmluvnej pokuty, vrátane závislého výroku o trovách konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní na základe vykonaného dokazovania
vyhodnotiť dôkazy, posúdiť uplatnený nárok žalobkyne v časti, ktorá zostala predmetom konania, t.
j. nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (i s prihliadnutím na kritérium primeranosti). Pri písomnom
vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho
názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom

vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

31. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napr.

sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

32. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

33. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na

ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.