Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. máj 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/30/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618201914
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6618201914.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. ako členov senátu, v spore
žalobkyne: E. E., nar. XX. júna XXXX, trvale bytom G. A. J. XX, XXX XX A., zastúpenej JUDr. Ladislavom
Kováčom, advokátom, so sídlom AK M. Bela 2, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: G. M., nar. XX.
júna XXXX, trvale bytom A., H. 2, zastúpený JUDr. Zuzanou Morháčovou, advokátkou, so sídlom AK
Haličská cesta 3200, Lučenec, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a určenie povinnosti,
že vlastníctvo sa zapíše do registra motorových vozidiel vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného
zboru A., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 9C/11/2018-212 zo dňa

22. októbra 2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 9C/11/2018-217 zo dňa 03.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%,
ktoré mu je žalobkyňa p o v i n n á zaplatiť v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.
9C/11/2018-212 zo dňa 22. októbra 2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 9C/11/2018-217 zo dňa

03.11.2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) žalobu žalobkyne zamietol
(prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým
bude rozhodnuté o trovách konania (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou
domáhala určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu J. T. a určeniu povinnosti zapísania jej

vlastníctva do registra motorových vozidiel vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v A..
Súd prvej inštancie poukázal na svoj rozsudok (prvý v poradí) č.k. 9C/11/2018-111, ktorým vlastníctvo
žalobkynekmotorovémuvozidluurčilajejžalobu,vktorejsadomáhalaurčeniapovinnosti,ževlastníctvo
sa zapíše do registra motorových vozidiel, zamietol. Poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ktorým uznesením č.k. 11Co/101/2019 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III.
a IV. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a odvolanie proti výroku II. prv vydaného rozsudku okresného
súdu odmietol.

1.2 Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zaoberal sa otázkou preukázania výlučných finančných
prostriedkov na strane žalobkyne potrebných na kúpu auta a konštatoval, že žalobkyňa doložila len
potvrdenia o podaní daňového priznania dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2014 až 2017. Doložilatiež výpis zo živnostenského registra, z ktorého vyplýva, že od 01.08.2005 mala oprávnenie podnikať
v odbore holičstvo a kaderníctvo. Súd zabezpečil dôkaz z Okresného riaditeľstva Policajného zboru A.,
kde bolo lustráciou v evidencii vozidiel zistené, že žalobkyňa bola v dobe od 04.06.2010 do 20.04.2011

držiteľkou osobného motorového vozidla značky I. S..

1.3 Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie zdôraznil, že podmienkou úspechu všetkých žalôb vo
veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a v prejednávanej veci konštatoval, že
dôkazné bremeno v prejednávanej veci zaťažovalo žalobkyňu; žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla.

Mala preukázať, že mala dostatok finančných prostriedkov, ktoré mala vyplatiť ako kúpnu cenu
motorového vozidla J. T.. V konaní však neprodukovala žiaden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval,
že mala aspoň väčšiu časť z finančných prostriedkov, okrem štyroch potvrdení o podaní daňových
priznaní k dani z príjmov, z ktorých jej však vyplynul príjem v súhrnnej čiastke 4.332,90 Eur. Podľa
názoru okresného súdu obrana žalobkyne, že za 11 rokov získala na každodennom sprepitnom približne
15,-Eur, t. j. 33.000,-Eur súhrnne za roky 2006 až 2016 neobstojí, táto suma nie je ničím podložená,

ide len o hypotetické dohady, ktoré sa mohli, ale nemuseli naplniť. Súd nemohol ani preveriť, či
po celý čas žalobkyňa vykonávala predmetnú profesiu a tak na uvedené tvrdenie bez akýchkoľvek
predložených dôkazov nemohol prihliadať. Okresný súd zdôraznil, že neuveril tvrdeniam žalobkyne,
že jej žalovaný oznámil, že pokiaľ nie je držiteľkou vodičského oprávnenia, nemôže byť zapísaná na
polícii ako vlastníčka vozidla, nakoľko žalobkyňa už bola evidovaná ako držiteľka osobného motorového

vozidla značky I. S. v dobe od júna 2010 do apríla 2011; mala tak vedomosť o tom, že môže byť
zapísaná ako držiteľka osobného motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte, a to napriek tomu,
že nemá vodičské oprávnenie. Okresný súd prihliadal na veci zistené v rámci doplneného dokazovania,
rovnako prihliadal aj na vklad na účet predajcu v sumu 11.340,-Eur zo dňa 17.01.2017 a faktúru č.
201708 vystavenú dňa 16.01.2017 na sumu 11.340,-Eur splatnú dňa 17.01.2017, ktoré doklady boli

vystavené na žalovaného. V rozpore s tvrdeniami žalobkyne tak mal okresný súd za to, že žalovaný
preukázal právne skutočnosti, ktoré ho spájajú s nadobudnutím vlastníckeho práva k motorovému
vozidlu. Okresný súd poukázal na výpovede svedkov A. J. a W. P., vypočutých na pojednávaní a
prítomných pri uzatváraní kúpnej zmluvy; ani jeden zo svedkov nevedel uviesť, kto bol vlastníkom
finančných prostriedkov určených na kúpu motorového vozidla, nakoľko sa robil vklad na účet v banke.

Títo svedkovia sa nevedeli vyjadriť ani k tomu, kto nadobudol vlastníctvo k motorovému vozidlu a kto
motorové vozidlo prevzal.

1.4 Okresný súd tak ustálil, že žalobkyňa okrem výpisu zo živnostenského registra a daňových priznaní
nedoložila súdu ďalšie dôkazy, ktorými by osvedčila svoju priaznivú majetkovú situáciu, ktorá by jej

umožnila zakúpiť predmetné motorové vozidlo. Nositeľkou dôkazného bremena bola žalobkyňa, v
sporovom konaní nie je povinnosťou súdu sporové strany vyzývať na predloženie dôkazov; úspech
strany v spore závisí jedine od ich procesnej aktivity a sile predložených dôkazov. Na základe
vykonaného dokazovania a právneho posúdenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v
spore nepreukázala, že by motorové vozidlo prešlo do jej vlastníctva, a preto okresný súd žalobu v celom

rozsahu zamietol.

1.5 Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255
ods.1 a § 262 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a nárok na
náhradu trov konania priznal v plnom rozsahu úspešnému žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa (ďalej aj „odvolateľka“), v ktorom
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie a aby súd prvej inštancie v novom rozhodnutí priznal žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uplatnila odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods.1 písm.

f) a h) C.s.p., tvrdila tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

2.1 Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, žalobkyňa

zdôraznila, že okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkaz, že jedine žalobkyňa bola od roku 2010 do
roku 2017 v čase spolužitia so žalovaným zárobkovo činná. Nesprávne tiež vyhodnotil dôkaz, že
žalobkyňa bola v roku 2011 vlastníčkou motorového vozidla, ktoré predala a tento predaj bol zdrojom
finančných prostriedkov na kúpu motorového vozidla. Za nepochopiteľné a v rozpore s vykonanýmidôkazmi považovala žalobkyňa záver súdu prvej inštancie o tom, že príjem žalobkyne zo sprepitného
je len ničím nepodloženým a hypotetickým dohadom, nakoľko otázna je aj skutočnosť, či žalobkyňa po
celý čas vykonávala predmetnú profesiu. Žalobkyňa pritom pripojila ako dôkaz výpis zo živnostenského

registra, z ktorého vyplýva, že živnosť kaderníčky vykonáva nepretržite od 01.08.2015.

2.2Žalobkyňanamietala,žesúdprvejinštanciesavôbecnevysporiadalsoskutočnosťou,žežalovanýod
roku 2010 do roku 2017 nepredložil okrem svojho tvrdenia žiaden dôkaz o svojom príjme; nevysporiadal
sa so skutočnosťou, že žalovaný akýkoľvek svoj príjem nepreukázal a skutočnosť, že žalovaný bol

so žalobkyňou pri kúpe motorového vozidla, považoval okresný súd za dostatočný dôkaz, že práve
žalovaný prevzal motorové vozidlo, hoci o tejto skutočnosti neexistoval, ani nebol súdu predložený
žiaden dôkaz, či už písomný alebo výpoveď svedka. Nepriame dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila, súd
prvej inštancie arbitrárne vyhlásil za hypotetické a nepodložené.

2.3 Žalobkyňa tvrdila, že súd prvej inštancie postupoval arbitrárne pri posudzovaní prejednávanej veci

a predložených dôkazov a v tomto smere poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn. I.ÚS
263/2005, III.ÚS 307/2012, III.ÚS 11/2011. Arbitrárnym sa javí aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, keď sa tento priklonil k postoju žalovaného vo vzťahu k evidencii motorového vozidla bez
vodičského oprávnenia; žalovaný využil nízke právne vedomie žalobkyne vo svoj prospech. Žalobkyňa
si aj vo vzťahu k motorovému vozidlu I. S. bola vedomá, že motorové vozidlo bolo evidované na meno

žalovaného, opak zistila až momentom nahliadnutia do oznámenia dopravného inšpektorátu. Žalovaný
pritomprežalobkyňuvybavovalpísomnosti,tedajezrejmé,žežalovanýajvminulostipočasspolužitiaso
žalobkyňou manipuloval s vecami žalobkyne vždy vo svoj prospech. V odôvodnení súdu prvej inštancie
chýba logické vysvetlenie záverov.

2.4 Odvolateľka tvrdila, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s názorom odvolacieho súdu, ktorý
mal opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov v súlade
s ustanovením § 220 C.s.p.. Z prv vydaného uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva, ako má súd prvej
inštancie rozhodnúť, ale ako má súd prvej inštancie vo veci postupovať. Od počiatku sporu nebolo
sporné, že priamy dôkaz o kúpe predmetného motorového vozidla neexistuje; nepriame dôkazy, tak ako

ich predložila žalobkyňa, súd nevyhodnotil v zmysle platného práva.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 387 ods.1
C.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho
konania v celom rozsahu. Napadnutý rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny.

3.1 Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že do roku 2011 bola vlastníčkou motorového vozidla, ktoré predala a tento
predaj bol zdrojom finančných prostriedkov na kúpu motorového vozidla, žalovaný zdôraznil, že ide o
zavádzajúce tvrdenie, uvedené vozidlo bolo vyradené z evidencie, predpokladá sa, že jeho hodnota bola
minimálna. Žalobkyňa nepreukázala výšku kúpnej ceny, za ktorú bolo vozidlo v roku 2011 zakúpené

(zrejme mal na mysli „predané“). Ku kúpe motorového vozidla J. T. však došlo až v roku 2017, po
6. rokoch od predaja motorového vozidla značky I. S. a toto tvrdenie žalobkyňa uviedla prvýkrát až v
odvolaní.

3.2 Ak aj žalobkyňa preukázala, že živnosť kaderníčky prevádzkuje nepretržite od 01.08.2005,

nepreukázala, či čerpala dovolenku, voľno, príp. či bola práceneschopná, tvrdené príjmy žalobkyne
na poskytnutom sprepitnom nie sú ničím podložené a sú tak nepreukázateľné. Podľa doložených
daňových priznaní žalobkyňa nezarobila ani sumy postačujúce na pokrytie minimálnych životných
nákladov; žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázala, že mala dostatok finančných
prostriedkov na úhradu kúpnej ceny za motorové vozidlo. Žalovaný naopak preukázal, že vykonal vklad

v hotovosti na účet v sume 11.341,-Eur ako úhradu za motorové vozidlo a faktúra č. XXXXXXXXX
zo dňa 16.01.2017 bola vystavená na žalovaného ako odberateľa; predmetom bola kúpa motorového
vozidla. Zo strany žalovaného k nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo odovzdaním a prevzatím kľúčov
a dokladov k motorovému vozidlu, teda nie spôsobom, ako to mylne uvádza žalobkyňa v odvolaní.
Žalobkyňa žiadnym dôkazom nepreukázala svoje vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení (replika) k vyjadreniu žalovaného zdôraznila, že tvrdenia žalovaného len
potvrdzujú konštatovania o tom, že zneužil naivitu a neznalosť žalobkyne vo svoj prospech. Žalovaný
opomenul uviesť, že úhradu v banke boli žalobkyňa a žalovaný vykonať v banke spoločne, peniazemala žalobkyňa a žalovaný len uviedol seba ako vkladateľa. Tieto skutočnosti boli v priebehu konania
aj preukázané. Je pravdou, že žalobkyňa doteraz neuvádzala predaj motorového vozidla I. S. ako
zdroj príjmov; bolo to z dôvodu, že považovala za dostatočne preukázané dôvody zdroja príjmov, ktoré

uviedla v procese dokazovania. Vlastníctvo motorového vozidla I. S. prvýkrát použil súd prvej inštancie
nepochopiteľne v neprospech žalobkyne a bolo by predmetom ďalšieho dokazovania, či vozidlo I. S.
ako vyradené bolo predané alebo odovzdané do šrotu. Žalovaný pritom vie, že vozidlo bolo predané na
náhradnésúčiastkyajehotvrdenielenpoukazujenajehoďalšienepravdivétvrdenia.Žalovanýpritomod
roku 2010 do roku 2017 žil v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, žalobkyňa len uviedla skutočnosti, o

ktorých mala a mohla vedieť a teda, že žalovaný nikde nepracoval a nemal žiadny príjem okrem príjmov,
ktoré mu poskytovala ona. Žalovaný v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal,
že mal alebo čo i len mohol mať príjem, ktorý by ho oprávňoval tvrdiť o zdroji prostriedkov a možnosti
mať prostriedky na kúpu nového motorového vozidla. Žalovaný len využil to, že bývali so žalobkyňou
v spoločnej domácnosti a zneužil jej naivitu a neznalosť práva vo svoj prospech. Vyjadrila názor, že pri
logickom hodnotení dôkazov nemožno dospieť k inému záveru, než navrhla žalobkyňa a teda, že je

vlastníčkou predmetného motorového vozidla.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení (duplika) na repliku žalobkyne považoval vyjadrenie žalobkyne za
nepravdivé a zavádzajúce. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že môže nadobudnúť vlastnícke právo k
motorovému vozidlu bez toho, aby bola držiteľkou vodičského oprávnenia. Za nepreukázané považoval

tvrdenia žalobkyne o tom, že osobou, ktorá mala peniaze na úhradu kúpnej ceny bola žalobkyňa.
Poukázal na ním vykonaný vklad v hotovosti na účet v sume 11.341,- Eur ako úhradu kúpnej ceny
za predmetné motorové vozidlo a faktúru vystavenú na jeho meno ako odberateľa a na odovzdanie
a prevzatie kľúčov k motorovému vozidlu jeho osobe. Ďalšie relevantné (nové) skutočnosti žalovaný
neuviedol.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobkyne, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie po zrušení
rozsudku (prvého v poradí) vykonal dokazovanie v rozsahu usmernenia odvolacieho súdu a vykonané
dokazovanie hodnotil správne podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov; súčasne vec správne právne
posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci

sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

7.1 Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu, obsahu súdneho spisu a doterajšieho

konania odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že motorové vozidlo J. T., R. E
biela metalýza, L. A. XXX B., je jej vlastníctvom. Okresný súd už v rozsudku zo dňa 08.02.2019 (prvý v
poradí) zisťoval existenciu naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) C.s.p. a
správne dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný; uvedený záver
odvolací súd v zrušujúcom uznesení nespochybnil a stotožnil sa s ním; a to z dôvodu, že vlastnícke

právo k hnuteľnej veci tvrdili obe strany sporu; žalobkyňa nemá hnuteľnú vec vo svojej dispozícii a nemá
možnosť užívať vec, o ktorej tvrdí, že jej patrí. Naopak žalovaný je v príslušnej evidencii zapísaný ako
držiteľ motorového vozidla a odmieta žalobkyni vec vydať.

7.2 Odvolací súd poukazuje na východiská nadobúdania vlastníckeho práva hnuteľnej veci a špecifiká,

pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci. Vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou zmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na
základe iných skutočností ustanovených zákonom; ak sa hnuteľná veci prevádza na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmidohodnuté inak. Niet sporu v tom, že v danom prípade k nadobudnutiu vlastníckeho práva malo dôjsť
na základe kúpnej zmluvy uzavretej s predávajúcim v predajni automobilov J. A.; že predávajúcim
mal byť (bol) 11, s.r.o., IČO: 47 539 305, so sídlom A.S. D. XXX/XX, A., tak ako to vyplýva z faktúry

č.XXXXXXXXX zo dňa 16.01.2017. Sporná medzi stranami sporu je skutočnosť, kto vlastnícke právo
k motorovému vozidlu nadobudol, či to bola žalobkyňa alebo žalovaný. Právnym titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva tak bola kúpna zmluva, ktorá mala ústnu formu. Vlastníctvo k motorovému vozidlu
vo všeobecnosti tak bolo možné na základe kúpnej zmluvy nadobudnúť odovzdaním a prevzatím veci
do dispozície kupujúceho (odovzdaním a prevzatím kľúčov a dokladov k motorovému vozidlu), ak kúpna

zmluva neustanovovala niečo iné.

7.3 Súd prvej inštancie rozsudok zo dňa 08.02.2019 (prvý v poradí) založil na konštatovaní, že uveril
tvrdeniam žalobkyne; žalobkyňa dosahovala stály príjem, preukázala, že dohoda medzi stranami sporu
bola taká, že ona bude výlučnou vlastníčkou motorového vozidla a žalovaný ako držiteľ vodičského
oprávnenia bude v evidencii motorových vozidiel zapísaný ako jeho držiteľ. Zároveň v uvedenom

rozsudku okresný súd zdôraznil, že žalovaný nemal taký príjem, z ktorého by si mohol nasporiť finančné
prostriedky na kúpu motorového vozidla. K uvedenému odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že
pri určovacej žalobe spravidla nestačí preukázať, že žalovanej strane vlastnícke právo nepatrí; ten, kto
tvrdí, že je vlastníkom hnuteľnej veci, musí preukázať, že vlastníctvo k nej nadobudol. Ten, kto sa určenia
vlastníckeho práva domáha, svoje vlastníctvo musí preukázať titulom nadobudnutia svojho vlastníckeho

práva a musí preukázať, že jeho vlastnícke právo trvá aj v čase rozhodovania súdu. Pokiaľ súd prvej
inštancie prihliadal na zárobkové pomery žalovaného v rozhodnom čase, bolo na mieste, aby sa zistil
aj pomery na strane žalovanej.

7.4 V napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k dôkazom súd prvej inštancie predovšetkým poukázal na

závery, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania v konaní nasledujúcom po zrušení rozsudku (prvého
v poradí), a to z potvrdení o podaní daňového priznania za roky 2014-2017 žalovanou, výpisom zo
živnostenského registra a lustráciou v evidencii vozidiel pokiaľ ide o vlastníctvo motorového vozidla I. S..
V tomto smere súd prvej inštancie opomenul, že rozsudok (prvý v poradí) bol uznesením odvolacieho
súdu zrušený a netvorí tak jednotu s napadnutým rozsudkom; na ostatné dôkazy, ktoré prv vykonal,

súd prvej inštancie poukázal len popisne. Táto vada ale nebola dôvodom pre zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

7.5 Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo tvrdenie žalobkyne, že je vlastníčkou motorového vozidla,
uviedla, že dohoda medzi ňou a žalovaným, s ktorým v čase kúpy motorového vozidla žili v spoločnej

domácnosti, bola taká, že kupujúcou motorového vozidla bude ona, na kúpu motorového vozidla budú
použité jej finančné prostriedky a ako užívateľ bude v evidencii motorových vozidiel zapísaný žalovaný.
Žalovaný tvrdil, že dohoda medzi stranami sporu bola taká, že žalobkyňa bude výlučnou vlastníčkou
bytu, ktorý bol nadobudnutý počas partnerského spolužitia a on bude vlastníkom motorového vozidla.

7.6 Nebolo sporné, že ako držiteľ motorového vozidla bol v evidencii motorových vozidiel zapísaný
žalovaný. Rovnako nebolo sporné, že dodávateľ 11, s.r.o. so sídlom v A. fakturoval odberateľovi G. M.
(žalovaný) motorové vozidlo J. T. X,X GL XWD, za cenu 11.340,-Eur; podľa vkladového lístku vklad sumy
na účet dodávateľa vo výške 11.341,-Eur uskutočnil žalovaný.

7.7 Svedkovia A. J. a W. P., zamestnanci v predajni automobilov, sa nevedeli vyjadriť k okolnostiam
ohľadne konkrétnej kúpnej zmluvy, v predajni boli žalobkyňa a žalovaný, podľa svedka J. žalobkyňa
vystupovala tak, že ona je tá, ktorá kupuje motorové vozidlo; svedkyňa P. sa nevedela vyjadriť, kto bol
vlastníkom finančných prostriedkov použitých na kúpu motorového vozidla. Svedkovia R. E., I. G., I. P.
a I. T. sa ku kúpne motorového vozidla nevedeli vyjadriť, pri kúpe motorového vozidla prítomní neboli;

svedok G. vedel o tom, že žalobkyňa chce kúpiť motorové vozidlo, uvedení svedkovia poukazovali na
to, že žalovaný v čase spolužitia so žalobkyňou nebol zamestnaný, nemal príjem a vypomáhal žalobkyni
v kaderníctve. Svedok R. M. naopak uviedol, že žalovaný finančné prostriedky na kúpu motorového
vozidla mal, svedkyňa L. E. uviedla, že žalobkyňa a žalovaný žili spolu v pomere druh a družka, preto
nielen žalobkyňa nadobúdala majetok ale aj žalovaný. V konaní pred súdom žalovaný nepreukázal taký

príjem, ktorý by mu umožňoval našetriť si samostatne na kúpu motorového vozidla, iba tvrdil, že si
finančné prostriedky nasporil v rokoch 2007-2009.7.8 V rámci doplneného dokazovania pre okresný súd vyplynulo, že žalobkyňa podľa daňových priznaní
k dani z príjmu fyzických osôb za roky 2014-2016 mala príjem v celkovej výške 4.332,90 Eur; žalobkyňa
tvrdila, že ako podnikateľka za roky od 2005-2016 získala na každodennom sprepitnom (cca 15,- Eur

denne) sumu 33.000,-Eur. Vo vzťahu k motorovému vozidlu I. S. mal súd prvej inštancie za preukázané,
že žalobkyňa bola evidovaná ako držiteľka motorového vozidla v rokoch 2010-2011 napriek tomu, že
nebola držiteľkou vodičského oprávnenia, a preto neuveril jej tvrdeniu, že žalovaný ju zaviedol, že
nemôže byť evidovaná ako držiteľ motorového vozidla, pokiaľ nemá vodičské oprávnenie.

8. Takto vykonané dokazovanie a skutkové zistenia z neho vyplývajúce bolo potrebné hodnotiť v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; podľa ustanovenia § 191 ods.1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa čl. 15 ods.1 ods.2 C.s.p. dôkazy
a tvrdenia strán hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon;
žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Základným princípom hodnotenia dôkazov je princíp

voľného hodnotenia dôkazov; žiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorá by mohla byť zohľadnená
predpísaným spôsobom.

8.1 V nadväznosti na vykonané dokazovanie odvolací súd konštatuje dva súbory prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany; z niektorých vyplýva, že to bola žalobkyňa, ktorá mienila uzavrieť

kúpnu zmluvu a nadobudnúť motorové vozidlo do svojho výlučného vlastníctva. Ide o skutkové tvrdenie
žalobkyne, ktoré v časti podporilo vyjadrenie predajcov motorového vozidla, podľa ktorých boli strany
sporu pri kúpne motorového vozidla spoločne, pričom svedok J. uviedol, že to bola žalobkyňa, ktorá
vystupovala tak, že ona je tá, ktorá kupuje motorové vozidlo. Iní svedkovia pri uzatváraní kúpnej zmluvy
a ani pri nadobudnutí motorového vozidla neboli, svedkovia G., P., E. a T. vypovedali, že žalovaný príjem

nemal.

8.2 Naproti tomu stoja prostriedky procesnej obrany žalovaného, ktorý tvrdenie žalobkyne o tom, že ona
nadobudla vlastnícke právo poprel a uviedol svoje vlastné skutkové tvrdenie, že existovala dohoda o
tom, že byt nadobudne žalobkyňa a on bude vlastníkom motorového vozidla. Jeho tvrdenia podporuje

evidencia žalovaného ako držiteľa motorového vozidla, faktúra, vkladový lístok; tvrdenie žalovaného o
tom, že mal príjem, podporil svedok M. a svedkyňa E. mala zato, že aj žalovaný mal počas spolužitia so
žalobkyňou nadobudnúť nejaký majetok, nielen žalobkyňa.

8.3 Z dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa alebo žalovaný mali v rozhodnom období taký príjem,

ktorý by im umožňoval kúpu motorového vozidla, aj keď je potrebné prisvedčiť žalobkyni, že na rozdiel
od žalovaného svoj príjem preukázala z daňových priznaní; žalovaný svoj príjem len tvrdil.

8.4 V nadväznosti na hodnotenie dôkazov, každého jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach
vykonaného súdom prvej inštancie odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie dospel k

záveru, že žalobkyňa nepreukázala vznik vlastníckeho práva k motorovému vozidlu; žalobkyňa iba
tvrdila, že motorové vozidlo nadobudla na základe kúpnej zmluvy, uzavretej ústne. Preto bolo potrebné
pre úspech v konaní o určenie vlastníckeho práva preukázať podstatné náležitosti kúpnej zmluvy,
a teda, že ona bola jej účastníčkou, resp. že jej vlastníctvo k hnuteľnej veci vzniklo odovzdaním
veci od predávajúceho. Uvedené žalobkyňa nepreukázala, neuniesla tak dôkazné bremeno. Vznik jej

vlastníckeho práva nebol preukázaný ani výsluchmi svedkov; k samotnej kúpnej zmluve a k odovzdaniu
motorového vozidla sa žiaden zo svedkov nevyjadril v takom smere, že by nadobudnutie vlastníckeho
práva žalobkyne potvrdil. Aj keď žalobkyňa podľa názoru odvolacieho súdu preukázala, že žalovaný v
rozhodnom čase nemal taký príjem, aby si z vlastných finančných prostriedkov mohol kúpiť motorové
vozidlo, takýmto príjmom nedisponovala ani žalobkyňa. Súbor z dôkazov, stojaci proti tvrdeniam

žalobkyne (faktúra, vkladový lístok, evidencia žalobcu ako držiteľa v evidencii motorových vozidiel)
dostatočným spôsobom spochybnil skutkové tvrdenie žalobkyne, aj keď žiaden z uvedených dôkazov
sám o sebe nepreukazuje vznik vlastníckeho práva žalovaného k motorovému vozidlu. Nebol to však
žalovaný, kto by v spore preukazoval svoje vlastnícke právo k motorovému vozidlu; žalobu o určenie
vlastníckeho práva podala žalobkyňa, žalobkyňa mala dôkazné bremeno preukázania vlastníckeho

práva, ktoré vzhľadom k vyššie uvedenej argumentácii neuniesla.

9. Odvolacia argumentácia žalobkyne nebola dôvodná. V odvolaní tvrdila, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil dôkaz, že iba ona bola v čase spolužitia zárobkovo činná. Uvedené tvrdenienie je dôkazom titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu; nehovorí nič o titule
nadobudnutia motorového vozidla, iba podporuje tvrdenie, že žalovaný finančnými prostriedkami
nedisponoval. Odvolací súd nemá ambíciu hodnotiť spôsob minulého partnerského spolužitia strán

sporu a ich dohodu o „spoločnom hospodárení“, niet však pochýb o tom, že žalovaný v prevádzke
žalobkyne určité činnosti vykonával, svoje činnosti žalobkyni fakturoval. Aj vzhľadom k uvedenému nie
je žalovaným tvrdená dohoda (byt žalobkyni a motorové vozidlo žalovanému) v rozpore so zásadami
elementárnej logiky. Napokon ani žalobkyňa taký príjem, ktorý by jej umožňoval kúpu motorového
vozidla, v spore nepreukázala; len v rovine tvrdení je argumentácia žalobkyne o držbe pomerne vysokej

hotovosti v domácnosti a nie v bankovom ústave.

9.1 Ani skutočnosť, že žalobkyňa mala vykonávať podnikateľskú činnosť od roku 2005 nie je v rozpore
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Výšku príjmu preukazovala
daňovými priznaniami na úrovni 4.332,90 Eur za tri kalendárne roky, čo predstavuje po vydelení 36
mesiacmi sumu 120,-Eur mesačne (!), ani prípadné sprepitné čo aj 15,-Eur denne (pri predpokladanom

počte 22 pracovných dní za mesiac) ju nedostáva do takej finančnej situácie, ktorá by odôvodňovala iné
závery ako prijal súd prvej inštancie, najmä pokiaľ aj žalobkyňa musela mať výdavky spojené minimálne
so základnými životnými potrebami.

9.2 Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že

žalovaný od roku 2010 do roku 2017 nemal žiadny príjem. Nebol to žalovaný, ktorý mal dôkazné
bremeno k preukázaniu svojho vlastníckeho práva k motorovému vozidlu; dôkazné bremeno zaťažovalo
žalobkyňu. Tvrdením o tom, že žalovaný nemal dostatok finančných prostriedkov na kúpu motorového
vozidlasvojevlastníckeprávokmotorovémuvozidlunepreukázala.Odvolateľkanarozdielodokresného
súdu hodnotí dôkazy jednotlivo a nie v ich vzájomných súvislostiach. Súd prvej inštancie neurčil

vlastnícke právo žalovaného, a už vôbec nie na základe toho, že žalovaný bol spoločne so žalobkyňou
pri kúpe motorového vozidla. Žalobkyni nič nebránilo s predajcom motorového vozidla uzavrieť písomnú
kúpnu zmluvu, požiadať, aby faktúra bola vystavená na jej meno, vykonať osobne úhradu kúpnej ceny
a zapísať sa ako držiteľ do evidencie motorových vozidiel. Ak tak neurobila, sama sa vystavila do
dôkaznej núdze pri preukazovaní tvrdeného vzniku vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Pokiaľ

kúpna zmluva uzavretá písomne nebola a listiny skôr podporujú tvrdenie žalovaného (faktúra, vkladový
lístok, evidencia držiteľa motorového vozidla) a nadobudnutie vlastníckeho práva odovzdaním veci, v
danom prípade kľúčov od motorového vozidla, nepreukázala, nemôže preto dôvodne tvrdiť, že súd prvej
inštancie iba účasť žalovaného považoval za dôkaz toho, že to bol žalovaný, ktorý prevzal motorové
vozidlo. Aj v tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu.

9.3 Odvolateľka v podanom odvolaní vo vzťahu k evidencii držiteľa motorového vozidla I. S. v rokoch
2010-2011 ponúka vysvetlenia, ktoré sú v rozpore s objektívnou skutočnosťou, k evidencii jej ako držiteľa
motorového vozidla nemohlo dôjsť bez jej aktívnej účasti. Súd prvej inštancie tento dôkaz vykonal s
prihliadnutím na argumentáciu žalobkyne, že ako držiteľ motorového vozidla bol evidovaný žalovaný

iba z dôvodu, že ona nie je držiteľkou vodičského oprávnenia. Táto argumentácia je vo svetle zistení
vo vzťahu k evidencii držiteľa motorového vozidla I. S. nedôvodnou. Tvrdenie, že žalovaný mal so
žalobkyňou už v minulosti manipulovať nie je dôkazom nadobúdacieho titulu žalobkyne k motorovému
vozidlu.

9.4 V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd nepovažoval napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie za arbitrárne. V konečnom dôsledku žalobkyňa v odvolaní pripustila, že priamy
dôkaz o kúpe motorového vozidla neexistuje; ostatné dôkazy boli vyhodnotené v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, každý jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Žalobkyňa sa v zásade
domáha neprimeranej preferencie skutkového zistenia, že žalovaný príjem v rozhodnom období nemal;

uvedená skutočnosť však sama o sebe nie je spôsobilá zvrátiť záver, že neuniesla dôkazné bremeno
vo vzťahu k vzniku vlastníckeho práva.

9.5 Pokiaľ žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaného argumentuje predajom motorového vozidla I.
S. ako zdroj príjmov, ide o prostriedky procesného útoku, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie

nepoužila a tak o neprípustné novoty v zmysle ustanovenia § 366 C.s.p.. Vzhľadom na časový odstup
od predaja vozidla I. S. (2011) a nadobudnutie motorového vozidla J. T. by ani príjem z predaja nebol
spôsobilý zvrátiť záver o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou.10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods.1 ods.2 C.s.p. odvolaním napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správne potvrdil. Pri rozhodovaní
o trovách konania súd prvej inštancie aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a správne

prihliadol na zásadu úspechu v konaní a žalovanému v spore v celom úspešnému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnej žalobkyni.

11. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. V
predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal proti
žalobkyni v rozsahu 100%.

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2 druhá veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).