Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/181/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210213646
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1210213646.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: B.. H. L. O. B. Š.
O. H. Á. , U. N. XX.X.XXXX, F. R. F., T. Č.. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD.,
advokátkou, Hlohovec, Hurbanova č. 81, proti žalovaným v I. rade: Slovenská kancelária poisťovateľov,
IČO:36062235,Bratislava,Bajkalskáč.19B,vII.rade:AVUSInternational,spol.sr.o.,IČO:35863137,

Bratislava, Mliekarenská č. 13, obaja zastúpení JUDr. Ladislavom Udvarosom, advokátom, Bratislava,
Cukrová č. 14, o zaplatenie sumy 69.388,56 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného
v I. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. augusta 2018, č.k. 14 C 142/2010-515,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. augusta 2018, č.k. 14 C 142/2010-515,
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 10.8.2018, č.k. 14 C 142/2010-515
(v poradí druhým), I. uložil žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 52.922,30 €,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 366,70 € od 1.5.2009 do zaplatenia, 9 %
ročne zo sumy 2.401,- € od 6.4.2010 do 28.6.2010, 9 % ročne zo sumy 532,- € od 1.7.2010 do 28.6.2010,
9 % ročne zo sumy 904,50 € od 6.11.2009 do zaplatenia, 9,5 % ročne zo sumy 18.798,- € od 6.4.2010

do 5.3.2014, 9,5 % ročne zo sumy 2.898,- € od 6.4.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 514,51 €
od 15.12.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 77,06 € od 6.11.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo
sumy 7,- € od 15.12.2009 do 29.3.2011, 9 % ročne zo sumy 10.845,- € od 22.6.2010 do zaplatenia, 9 %
ročne zo sumy 257,46 € od 30.3.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročne zo sumy 26.565,- € od 1.3.2014 do
zaplatenia, 9,25 % ročne zo sumy 15.295,- € od 15.7.2014 do zaplatenia; II. vo zvyšku uplatnenej istiny
a príslušenstva žalobu zamietol; III. štátu proti žalovanému v I. rade priznal 100 % náhradu trov konania;

IV. žalobkyni proti žalovanému v I. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 76,27 %; V. žalobu voči
žalovanému v II. rade zamietol; VI. žalovanému v II. rade proti žalobkyni nepriznal náhradu
trov konania; VII. konanie v časti uplatnenej istiny v sume 2.933,- € s príslušenstvom a istiny v
sume 18.805,- € s príslušenstvom, zastavil. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 15.6.2010, ktorou
sa žalobkyňa domáhala od žalovaných v I., II. rade spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 69.388,56
€ s príslušenstvom (po viacerých zmenách petitu) titulom náhrady škody na zdraví.

1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, § 106 ods.
1, ods. 2, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, ods. 2, § 444, § 445, § 517 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 5
ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov, § 24 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7,ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nariadením vlády č. 87/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov, dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že vykonaným

dokazovaním mal jednoznačne za preukázané, že žalobkyňa bola dňa 6.1.2008 účastníkom dopravnej
nehody, ktorú zavinil K. D. D., ktorý viedol motorové vozidlo zn. A. Master, H.: SG XXXXX, na ceste I/18
smerom od Žiliny na Martin, keď neprispôsobením rýchlosti jazdy, poveternostným podmienkam a iným
okolnostiam, reagoval brzdením na situáciu v cestnej premávke, čím na zasneženom povrchu dostal
šmyk, prešiel do protismeru a došlo k zrážke s osobným motorovým vozidlom Mazda 2, ŠPZ: F., ktoré

viedla vodička B.. G. H., ktorá pri nehode utrpela ľahké zranenia a žalobkyňa ako
spolujazdkyňa utrpela ťažké zranenia. Konštatoval, že ťažký zdravotný stav žalobkyne potvrdili bodové
ohodnotenia, či už lekárske, ako aj znalecké posudky, pričom žalovaní spochybnili lekársky posudok
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, v ktorom doc. H. ohodnotil sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobkyne na 1.500 bodov, po zvýšení o 500 bodov. Mal
za to, že tieto pochybnosti boli vyvrátené vyjadrením Univerzitnej nemocnice Bratislava, podľa ktorej

poliklinická časť ŠGN je samostatná časť, nesúvisiaca s lôžkovými, resp. ústavnými oddeleniami a
klinikami, z dôvodu ktorého ak doc. MUDr. F. H., CSc. vypracoval posudok o bolestnom
a sťažení spoločenského uplatnenia pre pacienta psychiatrickej ambulancie, nevzťahuje sa naň § 7
ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého, ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej
zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo prednosta

príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia, alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200
bodov; lekársky posudok vypracovaný doc. MUDr. H. CSc. je potom platný a tvorí súčasť uplatnených
nárokov žalobkyne. Tým, že žalobkyňa utrpela vážne zranenie, ktorého následky u nej pretrvávajú
doteraz, obmedzujú ju a bránia jej s opätovným zaradením do bežného života, nemohla opätovne
nastúpiť do práce a vykonávať svoje povolanie, tým jej zamestnávateľ prestal vyplácať príspevok na

stravovanie, čím jej vznikol v žalobe ňou uplatnený ušlý zisk. Nakoľko žalobkyňa nie je schopná sama
si vybaviť bežné denné potreby bez asistencie (nákup, varenie, styk s úradmi, samostatný pohyb bez
doprovodu, atď.), platí za túto starostlivosť denne sumu 7,- €. Žalovaný v I. rade odmieta žalobkyni
preplatiť náklady vynaložené na cestovné (kilometrovné), ktoré jej bez problémov ešte v roku 2009
preplatil, čo vyplýva z listu žalovaného v II. rade zo dňa 30.4.2009. Je nelogické, keďže sa žalobkyňa

nedokáže prepravovať bez asistencie, aby náklady na prepravu, ktoré zaplatila osobe, ktorá ju dopravuje
svojim autom, jej neboli uhradené, pričom ide o nižšie náklady ako keby použila taxislužbu, kde by
musela mať doprovod aj ďalšej osoby. Navyše, žalovaní donedávna tieto výdavky nákladov na cestovné
žalobkyni riadne platili a Ing. H. je osoba, ktorá poskytuje žalobkyni starostlivosť, ako vyplynulo aj z
čestného prehlásenia. Ďalším uplatneným nárokom je bodové ohodnotenie podľa znaleckých posudkov

MUDr.D.aMUDr.O.,zktorýchjednoznačnevyplynuloťažkézdravotnépostihnutiežalobkyne,ktorésav
týchto posudkoch prejavilo navýšením bodového ohodnotenia odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobkyňa pri svojej diagnóze
nemôže existovať bez antidepresív, na ktoré si dopláca a ak by nedošlo k poistnej udalosti, nemusela
by lieky vôbec užívať. K zakúpeniu pohodlnej obuvi z dôvodu komfortnejšieho pohybu žalobkyne

konštatoval, že aj tento náklad súvisí s poškodením jej zdravia v dôsledku dopravnej nehody. Vznesenú
námietku premlčania zo strany žalovaných považoval za nedôvodnú, pretože žalovaný nárok ani len
sčasti nie je premlčaný, keď si žalobkyňa jednotlivé nároky uplatnila potom, ako sa o nich dozvedela,
t.j. v zákonom stanovenej lehote a tieto nároky, zaplatenia ktorých sa domáhala, vznikli v súvislosti
s predmetnou dopravnou nehodou, a to priamo alebo ako dôsledok. Považoval za dôvodnú námietku

žalovaného v II. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď podľa § 24 zákona
č. 381/2001 Z.z., kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie. Partnerom na
rokovanie ohľadom náhrady škody z poistného plnenia alebo subjektom, od ktorého sa žalobkyňa môže
a mohla domáhať poistného plnenia, je žalovaný v I. rade, nie žalovaný v II. rade, ktorého na
vybavenie tejto poistnej udalosti poveril žalovaný v I. rade, z dôvodu ktorého žalobu voči žalovanému

v II. rade zamietol. Záverom uviedol, že žalobkyňa si uplatnila v rámci žalovanej istiny i trovy právneho
zastúpenia, preto vo zvyšku istiny žalobu zamietol.
1.3. Žalovanému v I. rade uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe
úrokov z omeškania, keďže sa so zaplatením peňažného dlhu dostal do omeškania; vecne tento výrok
neodôvodnil.

1.4. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 2.933,- € a sume 18.805,- € s
príslušenstvom zastavil, pretože žalobkyňa počas konania zobrala žalobu v predmetnej
časti istiny s príslušenstvom späť; obaja žalovaní so späťvzatím súhlasili.1.5. Náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 a §
257 C.s.p. Úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania proti žalovanému v I. rade v rozsahu 76,27
% a žalovanému v II. rade nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mal za to, že v prípade žalobkyne

existuje dôvod hodný osobitného zreteľa.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa vo výrokoch II., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku
uplatnenej istiny a príslušenstva zamietol, IV., ktorým jej súd prvej inštancie priznal voči žalovanému v I.
rade náhradu trov konania v rozsahu 76,27 % a V., ktorým súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému

v II. rade zamietol, v zákonnej lehote odvolanie, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, b/,
d/, f/, h/ C.s.p (neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Znova uviedla,

že tak ako už v odvolaní voči prvému rozsudku, došlo opäť k pochybeniu súdu prvej inštancie, ktoré
spočíva v tom, že zamietnutie žaloby voči žalovanému v II. rade riadne neodôvodnil a v bode 38.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia len dôvodil, že ide o nedostatok pasívnej legitimácie, pretože
podľa § 24 zákona č. 381/2001 Z.z. je pasívne legitimovaný len žalovaný v I. rade, nakoľko tento
je subjektom, od ktorého sa mohla domáhať poistného plnenia. Prvoinštančný súd vôbec nereagoval

na dôvody ňou uvádzané, že žalovaný v II. rade vo výške uplatnených nárokov zodpovedá za škodu
podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, a to § 420 ods. 1. K porušeniu
právnej povinnosti zo strany žalovaného v II., ako už uvádzala vo viacerých podaniach, došlo tým, že
porušoval predpisy súvisiace s uplatnením jej nárokov a vysporiadaval nároky na základe
poverenia žalovaného v I. rade, hoci tak urobiť nesmel, keďže nie je členom kancelárie poisťovateľov,

nemá v predmete podnikania činnosti súvisiace s likvidáciou poistných udalostí, na ktoré je potrebné
osobitné povolenie, pričom podľa zákona 381/2001 Z.z., konkrétne ustanovenia § 24, môže žalovaný
poveriť výlučne člena kancelárie vybavovaním a likvidáciou škodovej udalosti. Žalovaný v II. rade nie
je subjektom, ktorý by mohol nároky vysporiadavať a bol preto povinný odmietnuť poverenie, takže
nemá dostatočné odborné znalosti a najdôležitejšie je to, že nemá osobitné oprávnenie, ktoré vydáva

Národná banka Slovenska na výkon takej činnosti. Z uvedených dôvodov je presvedčená, že k
celému zdĺhavému konaniu, nevysporiadaniu jej nárokov, došlo práve z dôvodu nedostatočnej odbornej
zdatnosti žalovaného v II. rade, ktorú spôsobil porušovaním právnych povinností, preto zodpovedá
za škodu podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa však týmito
námietkami vôbec nezaoberal, pričom môže priznať nároky aj z iného právneho dôvodu, pokiaľ boli

riadne a včas uplatnené. Prvoinštančný súd ani nehodnotil a neodôvodnil skutočnosť, že sa domáhala
žalovanej sumy aj od žalovaného v II. rade, ktorý sám na základe poverenia žalovaného v I. rade jej
poskytol časť poistného plnenia, keď to bol práve žalovaný v II. rade, ktorý v dôsledku porušovania
a nerešpektovania právnych predpisov zavinil to, že je nútená viac ako osem rokov domáhať sa náhrady
cestou súdu. Žalovaný v II. rade nie je členom kancelárie, z dôvodu ktorého nemohol a nesmel uzatvoriť

dohodu, ani prevziať poverenie na vybavenie jej nárokov. Ak tak urobil, prekročil rozsah oprávnení,
ktoré má vymedzené v predmete podnikania, pričom náhrada prisúdená súdom nebola riadne a včas
vyplatená práve v dôsledku porušenia povinností a predpisov zo strany žalovaného v II. rade. Má za to,
že za škodu, ktorú uplatňovala v konaní zodpovedá žalovaný v II. rade, pretože priamym konaním jeho
pracovníkov jej nebola priznaná a vyplatená ujma - škoda, pričom práve a výlučne porušením množstva

predpisov žalovaného v II. rade došlo k zamietnutiu alebo nevyplateniu jej oprávnených nárokov,
ktorých sa počas dlhých rokov musela domáhať cestou súdu. Bol to práve žalovaný v II. rade, ktorý
činnosťousvojichzamestnancov,ktorínerešpektujúprávnepredpisy,porušujúprávnepovinnostiatýmto
konanímspôsobujúujmuaútrapyosobám,ktorésadostalidoneľahkejživotnejsituácie.Nedostatočným
odôvodnením napadnutého rozsudku v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému v II. rade, jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom, pričom postupom súdu, ktorý voči žalovanému v II. rade žalobu
zamietol, došlo k tomu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu
záveru, nesprávnemu skutkovému zisteniu a konanie má aj inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Ďalšie pochybenie prvoinštančného súdu spočíva v tom, že vyhovel žalobe iba
v sume 52.922,30 €, požadovala (po viacerých späťvzatiach a rozšíreniach žaloby) ale zaplatenie

sumy 69.388,56 €. Rozdiel v sume 16.466,26 € bol zamietnutý, avšak z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že žaloba bola zamietnutá len v časti uplatnených nárokov, ktoré si uplatnila z
dôvodu vyplatenia podielovej odmeny svojej advokátke, ktoré sú obaja žalovaní povinní uhradiť podľa
§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. a celkovo predstavuje sumu 1.680,47 € (1.221,94 € + 233,43 € +225,10 €). Súd prvej inštancie v tejto časti opomenul uviesť, že titulom nákladov vynaložených na právne
zastúpenie vynaložila ďalšie náklady, ktoré uplatnila podanou žalobou, a to sumu 3.953,34 € (1.697,34 €
a 2.256,00 €), obe tieto čiastky predstavujú náklady vynaložené na právne zastúpenie vo výške 5.633,81

€. V bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku boli tieto jej uplatnené nároky zamietnuté, pričom boli
špecifikovanélenčiastočneauvedené,žesiuplatnilavrámcižalovanejistinytrovyprávnehozastúpenia.
Pochybenie prvoinštančného súdu vidí v tom, že uplatnené nároky nepredstavovali trovy právneho
zastúpenia, ale náklady na právne zastúpenie vo výške dohodnutej podielovej odmeny, ktoré zaplatila
svojej právnej zástupkyni na základe zmluvy o právnej pomoci potom, ako jej žalovaný (neuviedla ktorý,

poznámka odvolacieho súdu) časť nárokov uhradil; v tejto súvislosti odkázala na rozhodnutia Krajského
súdu Bratislava zo dňa 31.5.2011, sp.zn. 8 Co 402/2010 a zo dňa 17.2.2014, sp.zn. (správne č.k.,
poznámka odvolacieho súdu) 14 Co 645/2013-251. Tým, že súd prvej inštancie zamietol v tejto časti
žalobu s poukazom na to, že ide o trovy právneho zastúpenia napriek tomu, že išlo o náklady na právne
zastúpenie vo výške podielovej odmeny, rozhodol svojvoľne a arbitrárne. Nárok na podielovú odmenu
a nárok na náhradu trov konania sú dva samostatné a odlišné nároky, nakoľko nárok na podielovú

odmenu vzniká na základe zmluvy o právnej pomoci priamo advokátovi, nárok na náhradu trov konania
vzniká sporovej strane, ktorá má v súdnom konaní úspech vo veci, pričom podielovú odmenu v rámci
trov konania (ako bolo vyššie uvedené) nie je možné priznať, t.j. predmetného hmotnoprávneho nároku
(podielovej odmeny) sa môže účastník konania (strana sporu, poznámka odvolacieho súdu) domáhať
len žalobou. Súd prvej inštancie rozhodol formalisticky a jeho rozhodnutie je v zjavnom

rozpore s obsahom spisu, vykonaným dokazovaním a samotným Civilným sporovým poriadkom. Ďalej
vytkla súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné dovodiť, z čoho
nepriznaná časť vo výške 16.466,26 € pozostáva, ktoré nároky jej nepriznal a z akého dôvodu. Ani
spätným výpočtom nie je možné dospieť k sume, ktorá jej bola priznaná, resp. ktoré nároky
boli zamietnuté, pretože ak aby odpočítala náklady na právne zastúpenie v sume 5.633,83 € (podielová

odmena), tak zostávajúca suma nezodpovedá žiadnemu z uplatnených nárokov. Prvoinštančný súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatuje, že priznal aj náklady liečenia v plnom rozsahu,
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a že neakceptoval vznesenú námietku premlčania zo
strany oboch žalovaných, z čoho vyplýva, že akceptoval v plnom rozsahu všetky ňou uplatnené nároky
s výnimkou nákladov na právne zastúpenie, ktoré nesprávne považoval za trovy konania, resp. trovy

právneho zastúpenia. Ak súd prvej inštancie akceptoval znalecké posudky i lekárske posudky, vrátane
navrhovaných zvýšení, potom výrok rozhodnutia je v logickom rozpore s odôvodnením
rozhodnutia.Kuvedenémudodala,žesiuplatnilanároktitulombolestného asťaženiaspoločenské
uplatnenia lekárskymi, resp. znaleckými posudkami, pričom zvýšenie bodového hodnotenia podľa § 10
ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. môže vykonať výlučne posudzujúci lekár, resp. znalec, vzhľadom na

obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Toto zvýšenie, ktoré
vykoná lekár nemá právo upravovať žalovaný, ani súd, pretože patrí do výlučnej pôsobnosti odborníka -
lekára. Takto vypracovaný posudok dokonca podľa zákona č. 437/2004 Z.z. a rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Sžso 13/2010 (i ďalších rozhodnutí) nie sú oprávnení upravovať ani
posudkoví lekári Sociálnej poisťovne. K ďalšiemu zvýšeniu môže dôjsť v prípadoch, ktoré

predpokladá ustanovenie § 7 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., kedy v prípadoch
hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu ešte zvýšiť v časti sťaženia
spoločenského uplatnenia, najviac o 50 %, ale podľa § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z., môže takéto
zvýšenie vykonať i poskytovateľ náhrady, t.j. žalovaný, ak uzatvoril dohodu. V jej prípade žalovaný v I.
rade akceptoval i zvýšenie podľa uvedeného ustanovenia v maximálnej výške 50 %, zaplatil len zvýšenie

v časti somatických porúch, pričom sťaženie spoločenského uplatnenia je jeden neoddeliteľný celok a
zvýšenie, ak poskytovateľ náhrady akceptuje, musí akceptovať toto zvýšenie z celého nároku, nielen
časti. Dohoda uzatvorená medzi poskytovateľom (žalovaným) a poškodeným (žalobkyňou) má prednosť
pred rozhodnutím súdu s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp.zn. 5 Co 7/2014. V
prípise zo dňa 19.5.2018, v záverečnej časti, poukázala na postup žalovaných, ktorí 10 rokov po podaní

žaloby boli „ochotní“ uzatvoriť zmier, resp. mimosúdnu dohodu a vyplatiť jej sumu 35.000,-
€ za predpokladu, že sa vzdá svojich oprávnených nárokov vo zvyšku i úroku z omeškania, pričom
akceptoval výpočet trov konania, ktoré bol ochotný uhradiť jej právnej zástupkyni v plnej výške, t.j. sume
16.873,68€(súvypočítanézcelejžalovanejistiny!).Zuvedenéhopostupužalovanýchjepreukázané,že
jej nárok v plnej výške ako ho uplatnila, uznávajú. K výroku o náhrade trov konania, ktorým jej bola voči

žalovanému v I. rade priznaná ich náhrada v rozsahu 76,27 % uviedla, že z odôvodnenia rozhodnutia
nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k uvedenej percentuálnej úspešnosti v konaní. V priebehu
konania dochádzalo k čiastočným späťvzatiam žaloby výlučne z titulu čiastočného plnenia žalovanými,
pričom jej nároky záviseli od znaleckých posudkov a úvahy súdu, t.j. pokiaľ ide o nárok ako taký, bolavo veci úspešná a nepriznanie časti nároku, ktorý závisel od úvahy súdu nie je možné považovať za
neúspech, nakoľko išlo o otázku súdnej úvahy. V tejto súvislosti odkázala na komentár k ustanoveniu §
255 C.s.p. (Števček - Ficová a kol.: Civilný sporový poriadok. Veľké komentáre. Nakladatelství

C.H. Beck. S. 926 - 927). Bola v danom spore plne procesne úspešná, keďže mala úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, závisela
výlučne od znaleckého posudku a úvahy súdu, pričom túto úvahu, či stanovenie náhrady znaleckým
posudkom, nemožno pripočítať ako úspech žalovaného, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %. Namietla, že súd prvej inštancie jej nepriznal požadovaný úrok z omeškania

vo výške 9 % zo sumy 458,55 € od 5.8.2009 do zaplatenia; 9 % zo sumy 1.221,94 € od 1.7.2010 do
zaplatenia;9%zosumy1.697,34€od20.2.2012dozaplatenia;9,25%zosumy6.037,50€od15.7.2014
do zaplatenia a 9,25 % zo sumy 2.256,- € od 5.3.2015 do zaplatenia. Bod 41. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia pritom akékoľvek odôvodnenie nepriznania vyššie špecifikovaných úrokov neobsahuje,
takže jej nie je zrejmé, prečo jej neboli predmetné úroky z omeškania priznané. Odvolaciemu súdu preto
navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť a jej žalobe vyhovieť v celom

rozsahu; žiadala trovy konania.

3. Žalovaní v I., II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli k jej námietke ohľadne zamietnutia
žaloby voči žalovanému v II. rade, že dôvodom pre zamietnutie žaloby voči žalovanému v II. rade
bolo to, že partnerom na rokovanie ohľadom náhrady škody z poistného plnenia

alebo subjektom, od ktorého sa žalobkyňa môže a mohla domáhať poistného plnenia je žalovaný v I.
rade, nie žalovaný v II. rade, ktorého na vybavenie tejto poistnej udalosti poveril žalovaný v I. rade.
Ak sa žalobkyňa domnieva, že za škodu zodpovedá žalovaný v II. rade, keďže priamym konaním jeho
pracovníkov došlo k zamietnutiu alebo nevyplateniu jej oprávnených nárokov, ktorých
sa počas dlhých rokov musela domáhať súdnou cestou, nevedia prečo potom žaluje aj žalovaného v I.

rade, keď podľa jej slov je za všetku náhradu škody zodpovedný iný subjekt. Bez ohľadu na tieto tvrdenia
sa ale žalobkyňa domáha, aby boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 69.388,56 €.
Domnievajú sa, že nárok na náhradu škody z iného právneho titulu ako je uplatnený voči žalovanému
v I. rade, vylučuje vznik solidárneho záväzku. Ak si žalobkyňa mienila uplatniť konkrétne položky z
obsiahleho zoznamu jej nárokov, malo sa to udiať samostatne s náležitým odôvodnením a označením

dôkazov, k čomu ale nedošlo. Žalobkyňa nenavrhla pripustiť zmenu žaloby v tomto smere a tak súd prvej
inštancie konal o tom, čo bolo predmetom žaloby. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Krajského
súdu Bratislava sp.zn. 15 Co 261/2011, 15 Co 262/2011, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že spoločnú
zodpovednosť oboch žalovaných nie je možné vyvodiť ani z ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka.
K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu nároku na podielovú odmenu odkázali na § 7, § 8

vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorých je podielová odmena možná len v tom prípade, ak ide o konanie
pred súdom alebo iným orgánom s veľmi neistým výsledkom a vtedy, ak klient mal plný úspech vo veci.
Ani jedna z týchto podmienok nebola splnená a v dôsledku toho vyčíslená náhrada nemohla, ani nemôže
byť uhradená v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. Dodali, že je
potrebné vziať do úvahy i to, že žalobkyňa návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným na súde

dňa 15.6.2010, v zmysle vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, sa stala účastníkom začatého
konania. Už v tomto prvom svojom podaní si uplatnila (okrem iného) sumu 1.680,49 € titulom
nákladov na svoje právne zastúpenie podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorú časť návrhu
v priebehu konania niekoľkokrát menila. Domnievajú sa, že v tejto fáze vzniknuté trovy je už potrebné
subsumovať pod pojem trov konania podľa platných ustanovení procesných predpisov bez ohľadu na

obsah zmluvy o právnej pomoci uzavretej medzi žalobkyňou a jej právnou zástupkyňou. K pochybeniu
spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s námietkami ohľadne posúdenia
nárokov na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poukázali na obsah odvolania, v
ktorom je podrobné vyjadrenie k jednotlivým znaleckým posudkom a posúdeniu uplatnených nárokov
žalobkyne. Odmietli argumentáciu žalobkyne uvedenú v poslednom odseku jej odvolania, ktoré končí

slovami: „Z uvedeného postupu žalovaných je preukázané, že nárok žalobkyne v plnej výške tak, ako
bola uplatnená v konaní, uznávajú.“ Ide o kontext snahy súdu prvej inštancie doviesť sporové strany k
zmieru, v dôsledku ktorej emailovou komunikáciou ponúkli žalobkyni zmier. Z tejto povahy ponuky má
vyplývať, že nejde o uznávací prejav žalovanej strany, ale výlučne o snahu ukončiť dlhotrvajúci spor tak,
aby to mohlo byť protistranou prijaté. Strohé odmietnutie ponuky je prejavom neochoty vec uzavrieť a

snahy viesť spor ďalej. K argumentácii žalobkyne v jej odvolaní, že jej nároky
záviseli od znaleckých posudkov, resp. úvahy súdu, považujú za zavádzajúce. Zopakovali, že návrh na
vydanie platobného rozkazu bol podaný na súd dňa 15.6.2010, lekárske posudky boli ale vypracované
skôr a boli dôkazným základom návrhu. Ide o posudky MUDr. L. zo dňa 18.8.2009, doc. MUDr. H. zodňa 18.1.2010 a MUDr. D. zo dňa 8.3.2010. V prípade znaleckého posudku MUDr. D. zo dňa 17.4.2014
už ide o posudok vydaný v priebehu konania, ide o tzv. súkromný posudok vypracovaný na základe
požiadavky žalobkyne a na jeho základe podaním doručeným súdu dňa 23.6.2014 rozšírila žalobu o

položky uvedené v tomto znaleckom posudku. Vyvodzovať jej procesnú úspešnosť z takto zámerne
skreslene popísaného skutkového stavu nie je možné. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa
úroku z omeškania uviedli, že je potrebné prihliadnuť na to, že súd prvej inštancie v časti žalobe vyhovel
(spolu s príslušenstvom) a vo zvyšku žalobu zamietol, čo bezpochyby muselo mať vplyv na celkový
rozsah úrokov z omeškania. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť

a žalobu v celom rozsahu zamietnuť; žiadali trovy konania.

4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaných v I., II. rade k jej odvolaniu nevyjadrila.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas žalovaný v I. rade odvolanie (podľa § 124 ods. 1 C.s.p. ho odvolací
súd posudzoval podľa obsahu a dospel k záveru, že odvolanie podal len tento žalovaný do výrokov, ktoré

boli vydané v jeho neprospech), dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p (súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol prvoinštančnému súdu, že z
(inak rozsiahleho) odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ktoré konkrétne zložky uplatnených
nárokov, v akom rozsahu a v akom finančnom vyjadrení súd prvej inštancie priznal, z dôvodu ktorého

napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2, veta druhá C.s.p. a už
tento nedostatok činí napadnutý rozsudok nepreskúmateľným. Vzhľadom na uvedený nedostatok je
nútený z procesnej opatrnosti opätovne poukázať na všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci. K
bolestnému poukázal na to, že tejto časti nároku sa dotýkajú lekársky posudok MUDr. K. L. zo dňa
19.8.2009 i znalecké posudky MUDr. G. D. zo dňa 8.3.2010 a dňa 17.4.2014. Suma 904,50 € sa týka

MUDr. D. vypracovaného posudku zo dňa 8.3.2010, na str. 10 uvedeného zvýšenia o
62,5 bodov, nakoľko sám znalec odôvodňuje toto zvýšenie oneskorenou diagnostikou. Z tejto dikcie
vyplýva záver, že za takéto zvýšenie náhrady škody zodpovedá iný subjekt ako on, nakoľko išlo
o medicínske pochybenie, ktoré nemohol ovplyvniť. Suma 3.220,- € označená ako ďalšie bolestné,
treba posudzovať v súlade so znaleckým posudkom MUDr. G. D. zo dňa 17.4.2014, v ktorom je však

uvedená rekapitulácia bolestného z jeho posudku z roku 2010, takže ide o duplicitne uplatnený nárok
(poškodenie medzistavcovej platničky) a už len z tohto dôvodu nárok nemôže obstáť, preto bolo plnenie
zo strany žalovaných aj odmietnuté. Na základe týchto skutočností potom neobstojí ani uplatnený úrok
z omeškania. K sťaženiu spoločenského uplatnenia konštatoval, že boli vyhotovené viaceré znalecké
posudky. Lekársky posudok doc. MUDr. H. v konaní namietal, keďže neobstojí po formálnej stránke a

ako to vyplynulo zo znaleckého posudku MUDr. O., ani po medicínskej stránke - nedostatok zistenia
vážneho poranenia hlavy, ktoré malo viesť k psychickým poruchám, preto nie je možné naň
prihliadať. Súd prvej inštancie sa síce vysporiadal s otázkou formálnej stránky predmetného posudku,
vecnú námietku ohľadne vzniku psychických porúch žalobkyne ignoroval. Ním poskytnuté plnenie v
sume 18.798,- € pokrylo sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 100 % podľa posudku MUDr. O.,

keďže až týmto posudkom bolo preukázané psychické poškodenie, keď k posudku
doc. MUDr. H. nebolo možné prihliadnuť. Má za to, že v dôsledku týchto skutočností nemohlo dôjsť
z jeho strany ani k omeškaniu. Ďalšie zvyšovanie sťaženia spoločenského uplatnenia, vzhľadom na
všetky okolnosti tejto časti nároku žalobkyne, považuje za nedôvodné. K žalobkyňou uplatnenej sume
10.845,10 € uviedol, že v tomto prípade ide taktiež o duplicitu uplatňovaného nároku. Ním zaplatená

suma 25.594,20 € je náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle znaleckého posudku
MUDr. D. zo dňa 8.3.2010, vrátane jeho 50 % zvýšenia, pričom túto skutočnosť nepoprela ani žalobkyňa.
Ďalšou platbou v sume 12.797,- € bolo plnené v prospech žalobkyne nad rámec takto ustálenej náhrady
škody, ktorú sumu je potrebné v rámci celkového vysporiadania nárokov žalobkyne pripočítať k jeho
dobru. Suma 26.565,- € je nárokom, o ktorom pojednáva posudok MUDr. O. (nie je ho možné ani

v tomto prípade uplatňovať dvakrát). Ďalšia suma 12.075,- € zrejme vychádza z v poradí druhého
posudku MUDr. D. ohľadne sťaženia spoločenského uplatnenia, aj v tomto prípade jednotlivé položky
tu vyčísleného sťaženia spoločenského uplatnenia sú opakovaním položiek z prvého posudku MUDr.
D. označené ako položka č. 304 f/, resp. č.108 a/, b/. Rovnako uplatnená suma 6.037,50 € (50 %
zvýšenie zo sumy 12.075,- €) je duplicitným uplatnením nároku sui generis, pretože suma 12.075,- €

už obsahovala 50 % zvýšenie tejto položky sťaženia spoločenského uplatnenia, takže ju nie je možné
priznať. Namietol, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmito námietkami
vôbec nezaoberal (s výnimkou otázky formálnych nedostatkov znaleckého posudku doc. H.) napriek
tomu, že majú zásadný vplyv na celkové posúdenie nárokov žalobkyne. K uplatnenej vecnej škode vovýške 366,70 € poznamenal, že táto zložka náhrady škody nebola náležitým spôsobom preukázaná, ani
v priebehu konania k tomu nedošlo, takže ani túto náhradu nie je možné priznať. K uplatneným nákladom
liečenia poukázal na tú istú prekážku plnenia; tieto položky neboli náležitým spôsobom preukázané a

tak ich nemožno priznať. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku potvrdzuje i nesúlad v
jeho samotnom výroku, podľa ktorého bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 52.922,30 €, avšak účet
dielčich istín, z ktorých sú priznané aj úroky z omeškania „do zaplatenia“ predstavuje sumu 57.723,23 €.
Ani tento rozpor, a to rozdiel vo výške 4.800,93 € nikde žiadnym spôsobom ozrejmený nie je. Namietol
výšku a obdobie priznania úroku z omeškania s poukazom na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.4.2017 (body 22., 24., 26.), ktorým sa súd prvej inštancie neriadil.
Z hľadiska dokazovania nedošlo k žiadnym úkonom, prvoinštančný súd rozhodol znova na základe
tých istých skutkových okolností a priznal uplatnené nároky s výnimkou trov právneho zastúpenia
žalobkyne uplatnených ako istinu nároku. Len za toto (zaokrúhlene) trojročné obdobie medzi dvoma
rozsudkami súdu prvej inštancie pre jeho opätovné pochybenie narastú úroky z
omeškania o (zaokrúhlene) 27 % istiny, je to však mimo sféry vplyvu žalovanej strany, napriek tomu

bude musieť znášať ťarchu úrokov z omeškania. Domnieva sa, že týmto postupom súdu prvej inštancie
došlo k porušeniu práv sporovej strany na spravodlivý proces takou mierou, že i toto porušenie by malo
byť jedným zo základných kameňov rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolaciemu súdu preto navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť; žiadal trovy konania.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v I. rade uviedla, že sú v ňom uvedené zavádzajúce
a nepravdivé údaje k uplatňovanému nároku titulom bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia. Namietla záver o tom, že suma 904,50 € je uplatňovaná za 62,5 bodov, ktorú znalec v
posudku zo dňa 8.3.2010 priznal titulom zvýšenia bolestného pre oneskorenú diagnostiku, že ide o
medicínskepochybenie,nakoľkokvznikunárokudošlovýlučnevsúvislostisúrazomzodňa6.1.2008,pri

ktorom utrpela množstvo zranení, za ktoré zodpovedá škodca, ktorý nárok je povinný uhradiť žalovaný.
Ak sa žalovaní domnievajú, že došlo k medicínskemu pochybeniu, boli povinní jej nárok vysporiadať a
následne mali možnosť postupovať podľa ustanovenia § 813 Občianskeho zákonníka, resp. § 13 zákona
č. 381/2001 Z.z. titulom prechodu práva. Žalovaní nie sú oprávnení odmietnuť plnenie, pretože nesporne
poškodenie zdravia i bolesti tým vzniknuté, nastali výlučne z dôvodu poškodenia zdravia pri dopravnej

nehode, za ktoré zodpovedá škodca a ktoré je povinný uhradiť žalovaný. Na preukázanie svojich tvrdení,
žalovaní v I., II. rade nepredložili žiaden dôkaz, a preto neuniesli dôkazné bremeno. Poukázala na
ustálenú súdnu prax, podľa ktorej ani posudkoví lekári Sociálnej poisťovne nie sú oprávnení zasahovať
a upravovať lekársky posudok vystavený ošetrujúcim lekárom. V prípadoch dôvodných pochybností o
správnom hodnotení bolestného v lekárskom posudku, žalovaný ako poskytovateľ náhrady iba mohol

požiadať o vypracovanie a vydanie znaleckého posudku podľa zákona 382/2004 Z.z. (rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2010, sp.zn. 4 Sžso 64/2009; zo
dňa 12.5.2011, sp.zn. 7 Sžso 13/2010; zo dňa 26.9.2012, sp.zn. 9 Sžso 70/2010
a rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 2.12.2015, sp.zn. 6 S 195/2013). K údajnej duplicite
požadovaného bolestného konštatovala, že ide o vedomý a účelový pokus žalovaných o zavádzanie a

uvádzanie nepravdivých údajov, pretože už v predchádzajúcich písomných podaniach i pri samotnom
uplatnení nároku uvádzala, že suma 3.220,- € je uplatňovaná ako bolestné za ďalšie operácie, ktoré
absolvovala v rokoch 2012 a 2013 a nikdy jej uhradené neboli, takže žiadna duplicita neprichádza
do úvahy, čo vyplýva aj z listu zo dňa 20.6.2014, ktorým bolo uplatnené bolestné za ďalšie operácie.
Je pravdou, že znalec MUDr. D. v znaleckom posudku č. XXX/XXXX, zo dňa 17.4.2014, hodnotil

bolestné ako celok, ale uvedeným prípisom uplatnila bolestné len za ďalšie operácie. Celkové bolestné
predstavuje podľa posudku 825 bodov a suma 3.220,- € predstavuje len náhradu za bolestné, ktoré bolo
zvýšené po ďalších operáciách v počte bodov 200 bodov x á 16,10 € za bod. O duplicitné uplatňovanie
bolestného by išlo vtedy, keby uplatňovala uvedeným prípisom bolestné vo výške 825 bodov, nie
200 bodov. Tým, že žalovaní opakovane v odvolaniach, ale aj na pojednávaniach poukázali na omyl,

ktorý sa snažia vyvolať, naďalej ju zámerne poškodzujú. Aj v tomto prípade odkázala na rozhodnutia
súdov, ktoré už citovala a podľa ktorého len prípadný znalecký posudok, ktorý by si dali vypracovať
žalovaní by mohol byť prípadným dôkazom, ktorým by bolo možné namietať správnosť existujúceho
lekárskeho i znaleckého posudku. Tým, že žalovaní takýmto dôkazom nedisponujú, neuniesli dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaní uvádzajú nepravdivé a zavádzajúce údaje aj pri

sťažení spoločenského uplatnenia, keď znalkyňa O. hodnotila psychické poruchy počtom bodov 2.600
bodov, čo vo finančnom vyjadrení predstavuje podľa nej sumu 39.400,- €. Preto tvrdenie žalovaných, že
uhradením sumy 18.798,- € plnili sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 100 % podľa posudku
MUDr. O. je zavádzajúce a nepravdivé. Znova odkázala na rozhodnutia a už ustálenú súdnu prax, podľaktorej len prípadný znalecký posudok, ktorý by si dali vypracovať žalovaní, by mohol byť prípadným
dôkazom, ktorým by bolo možné namietať správnosť existujúceho lekárskeho i znaleckého posudku.
Žalovaní v žiadnom prípade nie sú oprávnení do znaleckého posudku ani do posudku

vystaveného lekárom akýmkoľvek spôsobom zasahovať, alebo ho upravovať. Pokiaľ takýto dôkaz
žalovaní nepredložili, nie je možné nijakým spôsobom existujúce posudky upravovať, inak by vylúčili
znalecký posudok ako hodnoverný dôkaz. Podľa jej názoru v odvolaní uvádzané skutočnosti sú jednak
nepravdivé, pričom žalovaní nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci ich tvrdenia. Práve pri uplatňovaní
nárokov titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za dôkaz môže byť považovaný iba

znalecký posudok, ktorý by preukazoval tvrdenia žalovaných, oni ale takýto posudok nepredložili a tak
neuniesli dôkazné bremeno. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v odvolaní sú uvedené aj ďalšie nepravdivé
a veľmi zmätočné vyjadrenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a právnych predpisoch.
Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného v I. rade v jeho odvolaní, že lekársky posudok Doc.
MUDr. H. neobstál po formálnej stránke, ani po medicínskej stránke, s poukazom na vyjadrenie zo
dňa 13.2.2013 a stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1.3.2005 k zákonu

č. 437/2004 Z.z. V priebehu konania uvádzala, že MUDr. H. i MUDr. O. jej psychické
poruchy posúdili ako posttraumatickú stresovú poruchu, pričom obaja posudzujúci lekári túto jej poruchu
subsumovali podľa nich pod najbližšiu položku a tak nejde a nemôže ísť o nesprávny posudok ani po
formálnej, ani po medicínskej stránke. Odvolanie žalovaného v I. rade preto v tejto časti považuje za
neopodstatnené, nakoľko znaleckým posudkom MUDr. O. sa potvrdilo, že psychickými poruchami trpí,

dokonca vo väčšom rozsahu. Pochybenie žalovaného spočíva i v tom, že predložením posudku Doc.
MUDr. H. preukázala nárok a pokiaľ mali žalovaní pochybnosti o správnosti hodnotenia
po vecnej alebo formálnej stránke, mali možnosť požiadať o vypracovanie znaleckého
posudku, nie jej nárok ignorovať. K zvýšeniu bodového hodnotenia poukázala na ustanovenie § 10 ods.
zákona č. 437/2004 Z.z. s tým, že zvýšenie podľa tohto ustanovenia prislúcha výlučne posudzujúcemu

lekárovi. K ďalšiemu zvýšeniu nad rámec takéhoto zvýšenia vykonaného lekárom dochádza v prípadoch
hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, kedy podľa § 5 ods. 5 citovaného zákona súd
môže náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť až o 50 %, poťažne túto náhradu môže
podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona zvýšiť i poskytovateľ takejto náhrady. Uhradením sumy 10.845,10
€ nedochádza k žiadnej duplicite uplatneného nároku, pričom žalovaní evidentne nemajú prehľad o

veci, keďže si myslia odškodnenie somatických porúch s odškodnením porúch, ktoré nastali v oblasti jej
psychiky. Navyše žalovaní v I. rade v odvolaní neuvádza v čom má spočívať údajná požadovaná
duplicita pri uplatňovaní sumy 10.845,10 €. Ak žalovaný v I. rade v odvolaní tvrdí, že uhradená suma
25.594,20 € je náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia v časti somatických porúch na základe
znaleckého posudku MUDr. D., v ktorom znalec zvýšil hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia

podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o 50 % , túto skutočnosť nepopiera a vyplýva to i z jej
podaní a znaleckého posudku, pričom suma 12.797,- €, ktorú žalovaní plnili, nepredstavuje zvýšenie
podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., ktoré zvýšenie je oprávnený vykonať výlučne lekár, ale
predstavuje zvýšenie podľa § 6 ods. 1, v spojení s § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Ak takýto
uplatnený nárok žalovaný uznal a uhradil ho, v žiadnom prípade nejde o plnenie nad rámec ustálenej

náhrady, o duplicitné plnenie, o plnenie, ktoré je v jej prospech nad rámec takto ustálenej škody, ani
o sumu, ktorú je potrebné pripočítať k dobru žalovaného. Ide o klasické uznanie nároku žalovanými,
čo do dôvodu i výšky podľa § 6 ods. 1, v spojení s § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. a súd prvej
inštancie správne postupoval, keď v časti uhradených istín konanie zastavil. Žalovaný v I. rade v
odvolaní uvádza, že suma 26.565,- € je nárokom, o ktorom pojednáva posudok MUDr. O. a nie je ho

možné uplatňovať dvakrát, ale neodôvodnil, ako dospel k záveru, že táto suma bola uplatnená dvakrát.
Po vypracovaní znaleckého posudku MUDr. O. dňa 10.2.2014, rozšírila žalobu o sumu 26.565,- €,
potom ako znalkyňa hodnotila sťaženie spoločenského uplatnenia v časti psychických porúch počtom
bodov 2.600, pri podaní žaloby bola uplatnená náhrada za psychické poruchy za 1.500 bodov, pričom
žiadala aj 50 % zvýšenie hodnotenia. Suma 26.565,- € potom nie je uplatnená duplicitne, ide len o

pokus žalovaných vniesť do konania zmätok nepravdivými údajmi a vyjadreniami v snahe neposkytnúť
jej patriacu náhradu škody. Poukázala na to, že v podaní zo dňa 19.5.2018 sa vyjadrila k zvýšeniu
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s odkazom na ustanovenia § 5 ods. 5, § 6 ods. 1
zákona č. 437/2004 Z.z. a že žalovaní tento jej nárok nielen akceptovali v rozsahu zvýšenia
náhrady vo výške 50 %, ale ho i písomne uznali, ale uhradili len v časti somatických porúch. Sťaženie

spoločenského uplatnenia je nedeliteľný celok, ktorý sa odškodňuje jednorazovo a nie je možné zvýšiť
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia len v niektorých položkách. Nakoľko žalovaní uznali
nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia i jeho zvýšenie v rozsahu 50 %, nemôžu toto
uznanie odvolať a už vôbec nie je možné zvýšenie priznať len v časti preukázaných položiek,ktorými bolo hodnotené sťaženie spoločenského uplatnenia. Uplatnený nárok nepredstavuje žiadnu
duplicitu, domáha sa plnenia základného nároku podľa posudku a jeho už čo do základu uznaného
zvýšenia v rozsahu 50 %. Postup žalovaných spĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho

zákonníka. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 1.7.2008,
sp.zn. 28 Cdo 84/2008 a rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp.zn. 5 Co 987/2015. Ak
žalovaní popierajú skutkové tvrdenia, tieto ničím nepodložili a ide len o tvrdenia, ktoré nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní a v listinách predložených do súdneho spisu, nesporne dôkazné bremeno tak v
časti určenia právneho základu i výšky škody, neuniesli. Pokiaľ predložila lekárske - znalecké posudky,

preukázala rozsah nárokov a iba opačný posudok predložený žalovaným by mohol byť dôvodom na
preukázanie opaku, nepostačuje len jeho prípadné spochybnenie. Rovnako pokiaľ žalovaní uhradili na
základe dohody zvýšenie podľa § 6 ods. 1 v časti somatických porúch, uznali záväzok a pokiaľ dnes
tvrdia, že išlo o duplicitu plnenia, museli by to hodnoverne preukázať, čo nevykonali. Na žalovaných ako
dlžníkov, bolo dokázať, že nastali skutočnosti odôvodňujúce zánik nároku. Naviac podľa Občianskeho
súdneho poriadku i súčasného Civilného sporového poriadku platí zásada procesného útoku a

procesnej obrany. K uznaniu jej nárokov žalovanými vo výške 35.000,- € uviedla, že žalovaní presne
10 rokov po úraze na pojednávaní konanom dňa 17.1.2018 uviedli, že sa spolu s právnou zástupkyňou
pokúsia o mimosúdnu dohodu potom, ako predloží vyjadrenie k zmenám žaloby. Po predložení
vyjadrenia mailom zo dňa 6.3.2018 jej právna zástupkyňa navrhla uzavrieť dohodu na žalovanú sumu s
požadovanýmúrokomzomeškania.Žalovanípodalipísomnýprotinávrhmailom,kdeuznalijejuplatnené

nároky bez akejkoľvek špecifikácie do výšky 35.000,- €, vrátane úrokov. Kuriozitou postupu žalovaných
je, že v protinávrhu uviedli, že jej zaplatia sumu 35.000,- € vrátane úrokov z omeškania,
ale trovy právneho zastúpenia uhradia vo výške 16.873,68 € (ktoré sú vypočítané z celej žalovanej
istiny!). V odvolaní, napriek písomnému uznaniu jej nároku, žiada žalovaný v I. rade žalobu zamietnuť.
Postup žalovaných je nesporne uznaním záväzku a konaním v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko sú si

vedomí porušovania povinností vyplývajúcich im z právnych predpisov a napriek tomu takýmto konaním
a bezdôvodným predlžovaním súdneho sporu ju donucujú nepriamo vzdať sa v nemalej časti svojich
oprávnených nárokov iba preto, aby vôbec nejaké finančné prostriedky obdržala, pričom celé konanie a
skutočnosť, že doteraz neobdržala náhradu škody, ktorá jej nesporne patrí, zavinili žalovaní nesprávnym
neodborným a dá sa povedať účelovým konaním, za ktorý považuje zámer žalovaných ponechať si

jej patriace finančné prostriedky na jej úkor. K úroku z omeškania uviedla, že žalovaní boli povinní jej
nároky vysporiadať do 15 dní od ich predloženia a uplatnenia. Ak tak nevykonali sú povinní uhradiť i
úrok z omeškania, čo vyplýva nielen z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale i § 11
ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. K trovám konania dôvodila, že vo viacerých prípisoch, naposledy zo dňa
19.05.2018 poukázala na skutočnosť, že žalovaný v II. rade nemá v predmete podnikania vykonávanie

poisťovacej činnosti. Ani z iného právneho predpisu mu nevyplýva oprávnenie vykonávať
poisťovaciu činnosť, do ktorej podľa zákona č. 95/2002 Z.z. patrí aj likvidácia poistných udalostí. Na
likvidáciu poistných udalostí a teda na vykonávanie poisťovacej činnosti je potrebné získať oprávnenie
Národnej banky Slovenska, ktoré žalovaný v II. rade nemá. Rovnako podľa zákona č.
381/2001 Z.z. môže poveriť žalovaný v I. rade podľa § 24 ods. 9 zákona č. 381/2001 Z.z. len člena

kancelárie, ale žalovaný v II. rade členom kancelárie nebol a nie je, takúto činnosť oprávnený vykonávať
nie je, pretože na to nemá splnené formálne, ani odborné predpoklady. Z uvedeného
dôvodu nemôže niesť dôsledky v podobe znášania trov konania, ktoré sa nemôžu považovať za trovy
účelne vynaložené žalovaným v II. rade, ak vykonával činnosť, ktorú vykonávať nesmel a na ktorú nemal
ani odborné predpoklady. V prípade, ak bude potvrdené zamietnutie žaloby voči žalovanému v II. rade

žiadala,abymuodvolacísúdnepriznalnároknanáhradutrovkonania,nakoľkoneboliúčelnevynaložené
i podľa podľa § 257 C.s.p. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje to, že jej nároky mal
vysporiadavať riadne a včas žalovaný v II. rade na základe poverenia žalovaného v I. rade. Odvolanie
žalovaného v II. rade v časti trov konania neobstojí a rozhodnutie o trovách konania by mal odvolací
súd potvrdiť aj preto, že žalovaný v I. rade má množstvo špecializovaných odborníkov - právnikov na

vykonávanie práve povinného zmluvného poistenia, nebol odkázaný na pomoc žalovaného v II. rade,
ani advokáta a už vôbec nebol oprávnený poveriť vybavením jej nárokov žalovaného v II. rade, ktorý
naviac konal nad rámec predmetu podnikania a nemá žiadne odborné ani splnené formálne náležitosti
na vysporiadavanie nárokov poškodených osôb. Z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (ktoré citovala
v predchádzajúcich podaniach) trovy konania advokáta nemožno považovať za účelne vynaložené

náklady, ak účastník konania sám zamestnáva dostatok svojich právnikov. Odvolaciemu súdu navrhla
odvolanie žalovaných v celom rozsahu zamietnuť.

7. Žalovaní v I., II. rade sa k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného v I. rade nevyjadrili.8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods.
l, ods. 2, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej

len C.s.p., ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963
Zb.; O.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie
je možné potvrdiť, ani zmeniť.

9. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovaný v I.

rade zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 52.922,30 € s príslušenstvom, vo zvyšku uplatnenej istiny,
príslušenstva i žalovanému v II. rade bola žaloba zamietnutá, konanie v časti o zaplatenie sumy 2.933,-
€ s príslušenstvom a sumy 18.805,- € s príslušenstvom zastavené a rozhodnuté o náhrade trov konania
žalobkyne, žalovaného v II. rade a štátu. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd
uznesením zo dňa 27.4.2017, č.k. 10 Co 93/2016-420, zrušil prvý rozsudok súdu prvej
inštancie zo dňa 1.6.2015, č.k. 14 C 142/2010-379, ktorým uložil žalovanému v I. rade

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 69.388,56 € s príslušenstvom i trovy konania a uložil mu zaplatiť na
účet Okresného súdu Bratislava III. trovy konania, pričom žalobu voči žalovanému v II. rade zamietol a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia,
okrem iného konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny, pretože
nezistil dostatočne skutkový stav, dopustil sa závažných procesných pochybení, avšak predovšetkým je

nutné považovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, nielen vo výroku, ktorým súd prvej inštancie
žalobu proti žalovanému v II. rade zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie,
ale z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, o ktoré skutočnosti a dôkazy súd prvej inštancie svoje
zistenia oprel, najmä úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil a úplne absentuje posúdenie a
náležité zhodnotenie skutkového stavu podľa zákonných ustanovení, ktoré použil. Taktiež sa súd prvej

inštancie dopustil závažného procesného pochybenia tým, že o dispozitívnych úkonoch žalobkyne v
priebehu celého konania rozhodoval nesprávne, takže za tohto procesného stavu nie je zrejmé, čo
je vlastne predmetom konania. Súd prvej inštancie ani nerozhodol o čiastočných späťvzatiach žaloby,
iba pripustil zmenu žaloby, čím sa dopustil tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je možné zistiť akú výšku

jednotlivých nárokov súd prvej inštancii žalobkyni priznal, keď vôbec neuviedol pri každej konkrétnej
položke, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení a ako ich právne posúdil,
z dôvodu ktorého je napadnutý rozsudok nezrozumiteľný a absolútne nepreskúmateľný. Ďalej odvolací
súd konštatoval, že vôbec nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti mal súd v konaní za preukázané, keďže
ich právne zdôvodnenie v napadnutom rozhodnutí absentuje, ako i hodnotenie dôkazov, o ktoré súd

svoje zistenia oprel a najmä úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov spravoval, pričom úplne absentuje
posúdenie a náležité zhodnotenie zisteného skutkového stavu veci podľa zákonných ustanovení, ktoré
prvoinštančný súd použil. Nebolo možné taktiež zistiť, na základe akej úvahy dospel súd prvej inštancie
k záveru, že žalovaný v II. rade nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v konaní, keďže sa
obmedzil iba na uvedenie ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého kancelária poskytuje

z poistného garančného fondu poistné plnenie a partnerom na rokovanie ohľadom náhrady škody z
poistného plnenia, od ktorého žalobkyňa môže žiadať poistné plnenie je žalovaný v I. rade, ktorého na
vybavenie poistnej udalosti poveril žalovaný v II. rade, t.j. napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný aj
v zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v II. rade. Nepreskúmateľným je aj výrok, ktorým súd
prvej inštancie priznal žalobkyni úrok z omeškania z jednotlivých súm, keď nielenže nie je možné zistiť na

základe akého titulu boli tieto sumy žalobkyni priznané, ale najmä odôvodnenie omeškania žalovaného,
dôvod jeho vzniku od uvedených dátumov, ako i dôvod, prečo sa s plnením svojho peňažného dlhu do
omeškaniadostal,vnapadnutomrozsudkuabsentujeúplne.Ďalšiehozávažnéhopochybeniasadopustil
súd prvej inštancie tým, že o nároku žalovaného v II. rade na náhradu trov konania vôbec napadnutým
rozsudkom nerozhodol. Uložil prvoinštančnému súdu preto povinnosť kvalifikovaným spôsobom o

žalobe rozhodnúť, riadne zistiť skutkový stav veci (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.),
vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v
súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý
je nutné správne a presvedčivo odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi z
ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. s tým, že o náhrade trov konania rozhodne v novom rozhodnutí o veci

(§ 396 ods. 3 C.s.p.).

10. Prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom sa uvedeným právnym názorom odvolacieho
súdu vôbec neriadil a opätovne svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, z dôvodu ktorého sa odvolacísúd stotožnil s odvolacími námietkami žalobkyne i žalovaného v I. rade, že napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmé, ktoré konkrétne nároky a v akom rozsahu boli žalobkyni
priznané a ktoré nie. Odôvodnenie tohto rozhodnutia neobsahuje akékoľvek právne opodstatnené

argumentačné tvrdenia, ktoré by dávali odpoveď na to, čo viedlo súd prvej inštancie k čiastočnému
vyhoveniu žaloby a zároveň odpoveď na právne a skutkové relevantné otázky v tomto konaní. Väčšia
časť napadnutého rozhodnutia tvorí iba opis súdom zisteného skutkového stavu, pričom samotnému
právnemu zdôvodneniu jeho rozhodnutia venoval len minimálny a nedostatočný priestor s poukazom
na to, že v predmetnom konaní ide o právne zložitý prípad. Z obsahu odôvodnenia napadnutého

rozsudku je záver súdu prvej inštancie o tom, ako zhodnotil zákonné predpoklady pre priznanie
časti nároku žalobkyne nejasný, keďže nie je zrejmé, ktoré nároky boli žalobkyni priznané, ktoré jej
nároky boli zamietnuté, t.j. ktoré konkrétne zložky uplatnených nárokov, v akom rozsahu a v akom
finančnom vyjadrení súd prvej inštancie priznal a ktoré nepriznal, pričom nie je ani jasné, z akého
dôvodu žalobu voči žalovanému v II. rade zamietol, z dôvodu ktorého nie je možné posúdiť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho opätovné zrušenie a vrátenie veci súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie. V danej veci súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil sporovým stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva (konkrétne právo účinne
sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a
tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

11. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovaným ustanovením zákona, pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto

obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku.
Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj
pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

13. V posudzovanej veci sa žalobkyňa žalobou domáha zaplatenia sumy 69.388,56 € (po viacerých

zmenách a čiastočných späťvzatiach žaloby) s príslušenstvom, titulom náhrady škody na zdraví, ktorá
pozostáva z bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, vecných nákladov, nákladov liečenia a
nákladov vynaložených na právne zastúpenie. V písomnom podaní zo dňa 28.1.2018 (č.l. 450 spisu)
presne špecifikovala tieto jednotlivé nároky a aj ich výšku: bolestné vo výške 4.124,50 €; sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 58.414,60 €; vecná škoda vo výške 366,70 €;

náklady liečenia vo výške 849,03 €; náklady právneho zastúpenia vo výške 5.633,83 €, pričom zároveň
špecifikovala aj v akej výške a odkedy požaduje úroky z omeškania z jednotlivých uvedených nárokov.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový
stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 215 ods. 1 C.s.p.) a následne

cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to jednotlivo a aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1
C.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom
prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho
rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V ústavnoprávnej rovine platí, že
právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) obsahuje zásadu

"rovností zbraní" v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží
stranu sporu. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok,
nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod
všeobecný princíp rovnosti sporových strán. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváranímrovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje
zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a

zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť strán sporu v
občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje čl. 6 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého strany sporu majú
v konaní rovné postavenie, spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu
strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Tento princíp sa

premieta aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, predovšetkým v ustanoveniach
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 132 C.s.p.) vo
všeobecnosti platí, že strana má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné
bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na tú stranu, v záujme
ktorej je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní
preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov

(§ 191 ods. 1 C.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať
svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia
a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje
najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p.

15. Odvolací súd ďalej dôvodí, že z formulácie § 191 ods. 1 C.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný
navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za
nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj, prečo
sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv.

opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je
prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná aj požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými
zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho

právnymi závermi. V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na
spoľahlivé zistenie skutkového stavu-dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho
konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a
práve na kontradiktórne konanie.

16. Súd prvej inštancie sa zákonnými ustanoveniami čl. 6, § 132, § 191 ods. 1 C.s.p. dôsledne
neriadil, keď vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne
vykonaného dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pretože v napadnutom rozsudku iba stručne konštatoval, že ťažký zdravotný

stav žalobkyne potvrdili bodové ohodnotenia, či už lekárske, ako aj znalecké posudky, pričom žalovaní
spochybnili lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, v ktorom doc. H.
ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne na 1.500 bodov po zvýšení o 500 bodov;
tieto pochybnosti boli vyvrátené vyjadrením Univerzitnej nemocnice Bratislava, podľa ktorej poliklinická
časť ŠGN je samostatná časť nesúvisiaca s lôžkovými, resp. ústavnými oddeleniami a klinikami, z

dôvodu ktorého, ak doc. MUDr. F. H., CSc. vypracoval posudok o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia pre pacienta psychiatrickej ambulancie, nevzťahuje sa naň § 7 ods. 1 zákona
č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého, ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej
starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej
kliniky zdravotníckeho zariadenia, alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov;

lekársky posudok vypracovaný doc. MUDr. H. CSc., je potom platný a tvorí súčasť uplatnených nárokov
žalobkyne. Ďalším uplatneným nárokom je bodové ohodnotenie v zmysle znaleckých posudkov MUDr.
D. a MUDr. O., z ktorých jednoznačne vyplýva ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne, ktoré sa v
týchto posudkoch prejavilo navýšením bodového ohodnotenia odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však vôbec nie je možné zistiť

výšku nároku, ktorú prvoinštančný súd priznal žalobkyni titulom bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, pričom sa ani nevysporiadal s námietkou žalovaných, že žalobkyňa si uplatňuje duplicitne
časť nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Bolo potrebné prisvedčiť aj tvrdeniu
žalobkyne v jej odvolaní, že ak súd prvej inštancie akceptoval znalecké i lekárske posudky vrátanenavrhovaných zvýšení, výrok napadnutého rozsudku je potom v rozpore s jeho odôvodnením, keďže
z neho nevyplýva, z akých dôkazov vychádzal pri priznaní bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení, ako ich právne posúdil, ako už bolo uvedené v

bode 19. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 27.4.2017, č.k. 10 Co 93/2016-420.

17. V napadnutom rozhodnutí absentuje aj riadne odôvodnenie ďalších nárokov žalobkyne, ktoré
si uplatnila, a to náhradu vecnej škody a nákladov liečenia, pretože súd prvej inštancie len veľmi
stručne konštatoval, že žalobkyňa utrpela vážne zranenie, ktorého následky u nej pretrvávajú doteraz,

obmedzujú ju a bránia jej s opätovným zaradením do bežného života, nemohla opätovne nastúpiť do
práceavykonávaťsvojepovolanie,týmjejzamestnávateľprestalvyplácaťpríspevoknastravovanie,čím
jejvznikolvžalobeňouuplatnenýušlýzisk,žejejžalovanývI.radeodmietapreplatiťnákladyvynaložené
na cestovné (kilometrovné), ktoré jej bez problémov ešte v roku 2009 preplatil, že pri svojej diagnóze
nemôže existovať bez antidepresív, na ktoré si dopláca a ak by nedošlo k poistnej udalosti, nemusela by
lieky vôbec užívať a že náklad na zakúpenie pohodlnej obuvi z dôvodu jej komfortnejšieho pohybu súvisí

s poškodením jej zdravia v dôsledku dopravnej nehody. Súd prvej inštancie sa ani pri posudzovaní týchto
nárokoch neriadil názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, keď znovu neuviedol pri každom
nároku zvlášť v akej sume jej boli tieto nároky priznané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami
sa riadil pri ich hodnotení a ako ich právne posúdil, keď oba tieto nároky boli zo strany žalovaných
namietané z dôvodu, že ich výšku žalobkyňa riadne nepreukázala.

18. Odvolací súd sa stotožnil aj s odvolacou námietkou žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení a
nesprávnom právnom posúdení jej nároku na zaplatenie nákladov vynaložených na právne zastúpenie,
pretože prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 39.) žiadnym spôsobom tento
nárok žalobkyne neodôvodnil, ani nevysvetlil, či jej bol priznaný alebo zamietnutý, z dôvodu ktorého je

aj v tejto časti už z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.
19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné ďalej zistiť, na základe akej úvahy dospel
súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný II. rade nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, keď len
zopakoval svoje odôvodnenie z prvého rozsudku zo dňa 1.6.2015 a znova poukázal na
ustanovenie § 24 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého kancelária poskytuje z poistenia garančného

fondu poistné plnenie a parterom na rokovanie ohľadom náhrady škody z poistného plnenia, od ktorého
žalobkyňa môže žiadať poistné plnenie je žalovaný v I., ktorého na vybavenie poistnej udalosti poveril
žalovaný v II. rade a úplne odignoroval argumenty žalobkyne, že žalovaný v II. rade zodpovedá za
škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto súhlasí s tvrdením žalobkyne v
jej odvolaní, že prvoinštančný súd sa neriadil pokynmi odvolacieho súdu v tejto časti a jeho rozhodnutie

a odôvodnenie je nejasné, nezrozumiteľné, neúplné, nelogické, t.j. nesprávne.

20. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacími námietkami žalobkyne a žalovaného v I. rade o
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v časti priznania úroku z omeškania žalobkyni, pretože
súd prvej inštancie sa ani pri tomto nároku žalobkyne neriadil pokynom odvolacieho súdu uvedenom v

jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 27.4.2017 (bod 22.) a úplne ho negoval. Z napadnutého rozsudku tak
znova nie je zrejmé, na základe akého titulu priznal prvoinštančný súd žalobkyni sumy uvedené v bode
I. výrokovej časti napadnutého rozsudku, keď úplne absentuje odôvodnenie omeškania žalovaného v I.
rade s uvedením dôvodu vzniku jeho omeškania a dátumov, a prečo sa s plnením svojho peňažného
dlhu dostal do omeškania.

21. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil ani výrok IV., ktorým
priznal žalobkyni voči žalovanému v I. rade náhradu trov konania v rozsahu 76,27 % tak, ako správne
namietala žalobkyňa vo svojom odvolaní, z dôvodu ktorého je aj v tejto časti napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

nie je vôbec uvedené odôvodnenie výrokov III., ktorým priznal štátu proti žalovanému v I. rade náhradu
trov konania v rozsahu 100 % a VI., ktorým žalovanému v II. rade voči žalobkyni nepriznal náhradu trov
konania. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti prvoinštančnému súdu, že nerozhodol ani o náhrade
trov odvolacieho konania v zmysle prvého zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

22. Vzhľadom k vyššie uvedenému má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie po vrátení veci
odvolacím súdom sa napriek pokynom odvolacieho súdu uvedených v zrušujúcom uznesení zo dňa
27.4.2017, č.k. 10 Co 93/2016-420, jeho právnym názorom neriadil, porušil ustanovenie § 391 ods.2 C.s.p., nakoľko toto rozhodnutie odignoroval a prevzal prakticky celé odôvodnenie svojho prvého
rozhodnutia vo veci (zo dňa 1.6.2015).

23. Odvolací súd, uvedomujúc si pritom zákonný zákaz opätovného zrušenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie v zmysle § 390 C.s.p. dospel k záveru, že vzhľadom na tak závažné nedostatky napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie je možné, aby vo veci sám rozhodol. Vzhľadom k uvedenému
za daného stavu by odvolací súd rozhodnutím vo veci nahrádzal prvoinštančné rozhodnutie, čím by
bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne

vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov, ku ktorým by odvolací súd dospel z
hľadiska rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné, ktorými sa však súd prvej inštancie
dostatočne, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nezaoberal. Posúdenie
podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepostupoval v zmysle § 390 písm.
a/ C.s.p. a vo veci nerozhodol sám aj napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz

odvolacím súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prihliadnutím na
skutočnosť, že vo veci je potrebné vykonať dokazovanie, ktoré presahuje rámec odvolacieho konania.

24. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.). Povinnosťou

súdu prvej inštancie bude preto opätovne kvalifikovaným spôsobom rozhodnúť o žalobe s tým, že
je potrebné sa opätovne zaoberať dôvodnosťou každého jednotlivého nároku žalobkyne na náhradu
škody zvlášť (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, vecná škoda, náklady liečenia, náklady
vynaložené na právne zastúpenie) s prihliadnutím na námietky sporových strán k týmto jednotlivým
nárokom, vrátane uplatnených úrokov z omeškania; doplniť dokazovanie, ak táto potreba vyvstane,

znova posúdiť či žalovaný v II. rade má pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, t.j. doplniť dokazovanie vo
vyššie naznačenom smere, riadne zistiť skutkový stav veci (185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.),
dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v súlade s ustanovením
§ 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a
dostatočne odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo z rozhodnutia zrejmé, z

akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako ich právne posúdil pri každom
konkrétnom uplatňovanom nároku žalobkyne.

25. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods.

3, § 255 a nasl. C.s.p.).

26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).