Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. jún 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/109/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114011245
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2114011245.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov
JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovanej Mgr. Z. N., nar.
XX.XX.XXXX, pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 3T/81/2014-417 zo dňa 15.08.2019, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 22.06.2021 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej Mgr. Z. N., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 3T/81/2014-417 zo dňa 15.08.2019 bola
obžalovaná Mgr. Z. N., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom A. C. XX, R., uznaná vinnou z prečinu
sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

dňa 29.12.2010 v čase okolo 17.30 hod. v Trnave na ul. V. Clementisa na parkovisku pred predajňou
Dráčik ako obchodný zástupca spoločnosti Provident Financial s.r.o. Bratislava prevzala od klientky B.
Z. finančnú čiastku vo výške 2.380 eur za účelom predčasného splatenia pôžičiek číslo 472158155, číslo
472340691 a číslo 473003689, uzatvorených B. Z. a B. Q. v spol. Provident Financial s.r.o. Bratislava,

pobočka Trnava, pričom túto sumu si ponechala a splácala tieto pôžičky naďalej za klientky v zmysle
splátkového kalendára až do marca 2011, kedy klientka B. Z. oznámila v spol. Provident Financial s.r.o.,
že všetky pôžičky už vyplatila dňa 29.12.2010 a následne od mesiaca marec 2011 si zvyšnú sumu
zverených peňazí vo výške 1.718,27 eur ponechala pre vlastnú potrebu a neodovzdala ju spol. Provident
Financial s.r.o. a ani neuhradila ďalšie splátky z pôžičiek číslo 472340691 a číslo 473003689 za klientky,
čím spol. Endepro, s.r.o. v likvidácii (predtým Provident Financial s.r.o.), Mlynské Nivy č. 49, Bratislava

spôsobila škodu vo výške 1.718,27 eur.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanej podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. j),
písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) mesiace.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 417-420.

Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava podal dňa 16.06.2014 na Okresný
súd Trnava obžalobu na obžalovanú Mgr. Z. N. pre skutok právne kvalifikovaný ako pre prečin
sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe obžaloby.Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej, poškodeného
Ing. S. E., svedkami B. Z., Z. Z., F. Z., Q. U., A. K., Ing. K. N., G. E., prečítaním výpovede
svedkov B. Q. a P. Z. z prípravného konania, oboznámením znaleckého posudku Kriminalistického

a expertízneho ústavu PZ zo dňa 15.01.2013, ČES: PPZ-KEU-BA-EXP_2012/17196 a oboznámením
listinných dôkazov, a to zápisnicou o vydaní veci, zmluvami o spotrebiteľských úveroch, výpismi
informačného systému, potvrdeniami o prevzatí hotovosti, výpisom z bankového účtu, zápisom z
pohovoru, výpisom hovorov, odpisom registra trestov na obžalovanú, lustráciou obžalovanej v registri
priestupkov. Z takto vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že obžalovaná sa

dopustila skutku tak, ako je uvedené v obžalobe, keď neoprávneným privlastnením si sumy 2.380
eur, ktorú prevzala od poškodených titulom predčasného splatenia úverov, túto sumu v celom rozsahu
nepoužila na predčasné splatenie úverov ale pre vlastnú potrebu. Obžalovaná v rozhodnom čase
pracovala ako obchodná zástupkyňa spoločnosti Provident Financial s.r.o. a bola oprávnená vyberať
splátkyúverovodjednotlivýchklientov.SvedkyňaZ.Z.kontaktovalaobžalovanúzaúčelompredčasného
splatenia pôžičiek jej matky a babky, za týmto účelom sa dňa 29.12.2010 v čase okolo 17.30 hod. stretli

v Trnave, na ulici V. Clementisa pred predajňou Dráčik. Na tomto stretnutí svedkyňa Z. Z. odovzdala
obžalovanej sumu 2.380 eur (ako celkovú sumu na predčasné splatenie všetkých úverov), pričom
obžalovaná vystavila doklad o zaplatení sumy. Obžalovaná túto hotovosť neodovzdala poškodenej
spoločnosti, naďalej splácala časť splátok, pričom zvyšnú sumu si ponechala pre vlastnú spotrebu.
Okresný súd obranu obžalovanej, ktorá uviedla, že ešte v ten istý deň celú prevzatú sumu poškodenej

vrátila, nakoľko táto ju o vrátenie výslovne požiadala, neprijal, nakoľko bola podporená len výpoveďou
svedka Q. U. ako bývalého manžela obžalovanej, ktorý mal informácie o skutku len od obžalovanej.
Verziu obžalovanej potvrdila len svedkyňa K.. Je pravdou, že obžalovaná sa po skutku skutočne mala
opätovnú stretnúť s poškodenou, avšak z iného dôvodu, a to vrátenia sumy 20 eur ako nevráteného
výdavku zo sumy 2.400 eur a tiež vyplatenia provízie za predčasné splatenie pôžičiek. Poškodená

niekoľko krát obžalovanú kontaktovala, avšak bezúspešne. Obžalovaná navštívila svedkyňu B. Z. až
dňa 23.02.2011, prisľúbila jej, že celú vec s nesplatením pôžičiek dá do poriadku, má novú prácu,
nechce o ňu prísť, na mieste roztrhla doklad o prevzatí sumy 2.400 eur. Svedkyni bolo obžalovanej
ľúto, preto nadriadenej (svedkyni K.) na požiadanie a prosbu obžalovanej do telefónu uviedla, že
predmetné pôžičky predčasne nesplatila. Uvedené potvrdil aj svedok F. Z., ktorý si ešte pred roztrhnutím

príjmového dokladu tento doklad naskenoval. Sken tohto dokladu preukazuje jeho pravosť (znaleckým
dokazovaním). Vierohodnosť výpovede obžalovanej bola spochybnená aj svedkyňou G. E., ktorá
uviedla,žekeďbolainformovanáopredčasnomsplateníúverov,ktorévsystémepoškodenejspoločnosti
figurovali ako aktívne, zavolala v marci 2011 klientov Z. na pobočku, kde bola prítomná aj obžalovaná
a tvrdila, že žiadne úvery klienti nedoplácali a žiadne peniaze neprevzala, a až keď jej bol predložený

doklad o zaplatení, uviedla, že peniaze prevzala, ale následne ich klientke na jej požiadanie vrátila
a svedka Ing. K. N., ktorý uviedol, že raz sa obžalovanej zdôveril, že mu vzniklo manko vo výške
100 eur, na čo mu obžalovaná povedala, že má rovnaký problém len vo väčšom rozsahu, možno
teda predpokladať, že obžalovaná mala na mysli práve tento prípad. Okresný súd vyhodnotil výpoveď
obžalovanej ako nevieryhodnú a nepravdivú. Naproti tomu výpoveď svedkyne B. Z. sa javila ako

vierohodná a pravdivá, pretože bola podporená ďalšími dôkazmi, a to výpoveďami svedkov F. Z., ktorý
popísal návštevu obžalovanej dňa 23.02.2011 a svedkyne P. Z., ktorá popísala snahu svedkyne B. Z.
telefonicky kontaktovať obžalovanú a dohodnúť sa na vrátení výdavku 20 eur a provízie za predčasné
splatenie úverov. Aj sken dokumentu, ktorý bol predmetom znaleckého skúmania, potvrdzuje popis
skutkového deja prezentovaný svedkyňou B. Z..

Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd prihliadol na okolnosti a spôsob spáchania činu, jeho následok,
zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu obžalovanej jej pomery a možnosť
jej nápravy. Okresný súd u obžalovanej zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), písm.
l) Trestného zákona, preto s poukazom na § 38 ods. 3 Trestného zákona upravil hornú hranicu

trestnej sadzby tak, že pri ukladaní trestu vychádzal z upravenej trestnej sadzby 0 rokov až 16 mesiacov.
Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, uplynutia doby, ktorá od spáchania skutku uplynula uložil
obžalovanej trest pri samej spodnej hranici trestnej sadzby v trvaní 3 mesiace, pričom takto uložený
trest považuje vzhľadom na naplnenie účelu trestu za primeraný. Zároveň okresný súd mal za to, že
na nápravu obžalovanej nie je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný, preto jej výkon trestu odňatia

slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.

Okresný súd o náhrade škody nerozhodoval, nakoľko si poškodená spoločnosť nárok na náhradu škody
v konaní neuplatnila.Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu odvolanie obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne,
a to bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní (č. l. 414 rub), ktoré následne písomne

odôvodnila na č. l. 423.

Obžalovaná namieta vadu výroku napadnutého rozsudku, v ktorom jej okresný súd priznal poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, avšak ona sa k spáchaniu skutku nepriznala, spáchanie
počas celého konania odmieta. Odkazuje na záverečnú reč obhajkyne obžalovanej učinenú na hlavnom

pojednávaní dňa 13.08.2019. Okresný súd dostatočne neustálil skutkový stav s ohľadom na prednesenú
argumentáciu obhajoby počas celého trestného konania. Okresný súd rozhodol jednostranne, pridržal
sa skutočností na podklade obhajoby, pričom všetky vykonané dôkazy nevyhodnotil správne. Okresný
súd sa pri uznaní viny obžalovanej oprel o výpoveď jednej rodiny, ktorý záver podľa názoru obžalovanej
nemôže obstáť. Zo znaleckého posudku a výpovede svedka F. Z. nie je možné zistiť, ako kópia dokladu
o prijatí finančnej hotovosti vznikla. Poukazuje na závery znaleckého posudku, podľa ktorého neboli

zistené znaky manipulácie s obsahom priloženého grafického súboru. Poukazuje na jednoduchý postup,
ako zmeniť systémový čas vzniku dokument (skenu). Znalecký posudok nepredkladá žiadne relevantné
odpovede, dokonca preukazuje, že so súborom bolo manipulované. Obžalovaná považuje výpoveď
svedka F. Z. za nevieryhodnú. Tvrdil, že sa hral na počítači a rozhovoru obžalovanej s jeho matkou
nevenovalpozornosť.Všakajnapriektomupočul,akoobžalovanátrhápapierahovorí„jepodôkazíčku“.

Ak by bolo pravdou, že sa B. Z. bála o dôkaz - doklad o prevzatí sumy, nikdy by nedala originál
tohto dokladu obžalovanej. Konanie obžalovanej už 9 rokov strpčuje život, pričom súd túto dobu pri
ukladaní trestu obžalovanej nevzal do úvahy. Obžalovaná tiež namieta postup okresného súdu, ktorým
odmietol vykonať ňou navrhnuté dôkazy. Namieta tiež absenciu úmyslu a tiež vzniku aspoň malej škody.
Poškodená spoločnosť Endepro, s.r.o. sa vyjadrila tak, že sa v konaní necíti byť poškodenou, napokon,

nárok na náhradu škody si v konaní neuplatnila. V tomto prípade nebol naplnený základný skutkový
predpoklad, a to spôsobenie aspoň malej škody. Záverom poukazuje na uplatnenie princípu ultima
ratio. Navrhuje, aby odvolací súd obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku
oslobodil.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 22.06.2021 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave a obhajkyne obžalovanej. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila obžalovaná, ktorá
svoju neúčasť vopred ospravedlnila a požiadala o konanie v jej neprítomnosti, a tiež splnomocnenec
poškodeného, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie
vykoná v neprítomnosti obžalovanej a splnomocnenca poškodeného. Odvolací súd na verejnom

zasadnutí oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovanej,
odpisom registra trestov na obžalovanú a podstatným obsahom spisu. Zástupca krajskej prokuratúry
považuje odvolanie obžalovanej za nedôvodné. Obhajkyňa obžalovanej zotrvala na písomných
dôvodoch odvolania. Podľa obhajkyne v prejednávanej veci neexistuje žiadny priamy dôkaz, ktorý by
obžalovanú usvedčoval z trestnej činnosti. Obžalovanej nebol preukázaný ani úmysel. Obžaloba je

postavená na výpovediach jednej rodiny, ktoré si vzájomne odporujú. Na vznik trestnej zodpovednosti
je potrebná vznik škody, ktorá v konaní nebola ani uplatnená. V znaleckom posudku sa hovorí o
pravdepodobnosti, tento však neurčil, kedy mal sken dokladu o prevzatí sumy vzniknúť. Obhajoba
navrhuje, aby bola obžalovaná podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodená.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.

1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovanej okresný súd jasne, zrozumiteľne apresvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel
a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanej považuje sa primeraný, zákonný a
spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim

z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a
odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona (v základnej skutkovej podstate) trestného činu sprenevery sa
dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku škodu

malú.

Podľa § 130 ods. 3 Trestného zákona, zverenou vecou sa na účely tohoto zákona rozumie vec vo
vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy, o oprávnenom užívaní alebo z dôvodov
plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju na dohodnutý účel
alebo za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.

Podľa § 130 ods. 4 Trestného zákona, prisvojením veci sa na účely tohoto zákona rozumie odňatie veci
z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať
ako s vlastnou vecou.

Objektom tohto trestného činu je zákonom chránený záujem v podobe majetku (vlastníctvo veci)
konkrétne zverená vec. Výklad pojmu zverenie veci podáva napr. judikatúra súdov v rozhodnutá
publikovanom v Zbierke rozhodnutí NS SR pod č. R 9/2012, podľa ktorého sa za zverenú vec v zmysle
§ 213 Trestného zákona považuje aj vec vo vlastníctve inej osoby (a teda vo vzťahu k páchateľovi
vec cudzia), ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia

určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo
za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vráti.

V prípade trestného činu sprenevery, subjektívna stránka spočíva v úmyselnom konaní páchateľa.
Páchateľ vo väčšine prípadov v momente odovzdania veci do dispozície neuvažuje o jej nevrátení. Tento

úmysel sa objaví až neskôr, a to z rôznych subjektívnych dôvodov (v tom spočíva rozdiel medzi
spreneverou a podvodom v zmysle § 221 Trestného zákona, kedy páchateľ už vopred vie, že zverenú
vec nevráti).

Na vyvodenie trestnej zodpovednosti za prečin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona preto nestačí

len zistenie, že páchateľ mal zverené veci a počas vykonávania jeho pracovnej činnosti vznikol na zve-
rených veciach „schodok“ (alebo inak povedané manko). Ustanovenie § 213 ods. 1 Trestného zákona
totiž vyžaduje aj to, aby si páchateľ zverené veci „prisvojil“, teda aby úmyselne odňal veci z dispozí-
cie vlastníka, bez jeho súhlasu a s úmyslom nakladať s nimi ako s vlastnými (§ 130 ods. 4 Trestného
zákona). Alebo povedané inak, prisvojením sa rozumie také konanie, ktorým páchateľ cielene a vedo-

me spôsobuje vlastníkovi veci škodu tak, že si vec trvalo ponechá.

Za daného stavu niet žiadnych pochybností o tom, že obžalovaná sa skutku dopustila tak, ako je jej
kladené za vinu. Obrana obžalovanej o tom, že finančné prostriedky ešte v deň ich prevzatia (t. j.
29.12.2010) vrátila neobstojí, táto obhajoba nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Verziu obžalovanej

potvrdzuje jej bývalý manžel - svedok Q. U., ktorý však poskytol takú výpoveď, o ktorej objektivite a
vierohodnosti možno mať pochybnosti, nielen pre vtedajší vzťah k obžalovanej ako svojej vtedajšej
manželky, ale i kvôli sprostredkovanej vedomosti. Navyše, výpoveď tohto svedka s obžalovanou sa v
určitých momentoch rozchádzala, keď napr. obžalovaná tvrdila, že Z. Z. ju kontaktovala s požiadavkou
na vrátenie peňazí hneď po odchode, keď bola obžalovaná ešte v aute na ceste domov, pričom svedok

U. uviedol, že Z. Z. ju kontaktovala až v neskorých večerných hodinách. Pokiaľ ide o svedkyňu K.,
jej výpoveď predstavuje len jej domnienky o tom ako vnímala svedkyne Z., pričom žiadne relevantné
skutočnosti ku skutku neuviedla.

Vierohodnosť výpovede obžalovanej znižuje aj to, že obžalovaná v rámci postupu prijatia platby od

svedkyne Z. Z. postupovala pochybne od samého začiatku, pretože plnenie na predčasné splatenie
pôžičiek prevzala od osoby, s ktorou spoločnosť Provident, s.r.o. nemala žiaden zmluvný vzťah
(svedkyňa nebola zmluvnou stranou ani jednej z pôžičiek), na potvrdení o prijatí platby uviedla
dátum 10.01.2011 s neurčitým a nelogickým vysvetlením o tom, že sú sviatky, hoci vedela, že ideo predčasné splatenie pôžičiek, mala požadovať sumu, v ktorej už bola zohľadnená skutočnosť
predčasného splatenie (t. j. započítať nižšiu sumu) a tým ihneď započítať svedkyniam bonus za
predčasné splatenie pôžičky. Odvolaciemu súdu sa javí postup obžalovanej ako pochybný aj preto,

že obžalovaná mala v takomto prípade, kedy klient požaduje vrátenie sumy poskytnutej na predčasné
splatenie pôžičiek komunikovať so svojou nadriadenou, čo však neurobila. Obžalovaná nepodala
svojej priamej nadriadenej večerné hlásenie o všetkých vybratých splátkach od klientov. Navyše,
obžalovanáaninebolaoprávnenávrátiťprevzatúhotovosťspäťklientovi,pretožepodmienkyspoločnosti
Provident, s.r.o. výslovne zakazovali vrátiť akúkoľvek splátku klientovi (či už o splátku pôžičky, alebo

o mimoriadnu splátku). Okamihom prevzatia splátky od klienta sa prevzatá finančná hotovosť stáva
majetkom spoločnosti Provident, s.r.o..

Pokiaľ by bola pravdivá obhajoba obžalovanej, ako je možné, že po odovzdaní sumy 2.400 eur
obžalovanej boli splátky všetkých troch pôžičiek naďalej splácané, a to až do marca 2011, pričom
svedkyne mali za to, že pôžičky sú riadne splatené, a teda logicky ďalšie týždenné splátky pôžičiek ďalej

neuhrádzali. Uvedená skutočnosť jednoznačne usvedčuje obžalovanú zo skutku, keď táto mala ešte
určitý čas splácať splátky pôžičiek svedkýň, a to do času, kým sa na spreneveru neprišlo.

Obhajoba obžalovanej mala trhlinu aj pokiaľ ide o moment, kedy mala obžalovaná údajne roztrhnúť
dokladoprevzatísumy2.380eur.Obžalovanátvrdila,žeeštedňa29.12.2010prevzatúsumuvrátilaspäť

svedkyniam v ich rodinnom dome v M. E., kedy súčasne zničila (roztrhla) doklad o prevzatí sumy. Avšak
tento doklad bol vo faktickej dispozícií aj naďalej dňa 23.02.2011, v tento deň bol riadne oskenovaný,
odovzdaný obžalovanej, ktorý ho pred svedkami roztrhla.

Pochybnosti o pravdivosti výpovede vyvolávajú aj okolnosti, za ktorých sa vzniknutý problém riešil na

pobočke spoločnosti Provident, s.r.o., kedy obžalovaná spočiatku prezentovala, že žiadnu hotovosť od
svedkyne Z. Z. neprevzala, avšak po tom, ako jej bol predložený doklad o prevzatí hotovosti svedkyňou
G.E.užobžalovanázmenilasvojurétorikuauviedla,žehotovosťsíceprevzala,alenáslednejuajvrátila.
Po takejto konfrontácií podľa svedkyne E. už obžalovaná ďalej nechcela spolupracovať, čo napokon
potvrdili aj svedkovia Z., ktorí poukazovali na to, že obžalovaná sa opakovane nedostavila na výsluch

pred orgány činné v trestnom konaní, zatiaľ čo svedkovia s OČTK riadne spolupracovali.

Obžalovaná na takéto konanie mala navyše aj motív, čo rovnako vyplynulo z vykonaného dokazovania
(z výpovede svedkyne G. E.), ktorá mala vedomosť o tom, že voči obžalovanej a jej manželovi boli
vedené exekúcie, v uvedenom čase boli v nepriaznivej finančnej situácií. Uvedené vyplýva aj z verejne

dostupných zdrojov, keď obžalovaná je vedená ako dlžník na poistnom, pričom jej dlh presahuje sumu
5.000 eur. K uvedenému sa žiada dodať, že obdobný problém s finančnou hotovosťou mal aj vtedajší
manžel obžalovanej svedok Q. U., ktorý tiež pracoval v spoločnosti Provident, s.r.o., a ktorému bola
zistená chýbajúca finančná hotovosť, pre ktorú s ním spoločnosť ukončila spoluprácu.

Naproti nevieryhodnej a absurdnej výpovedi obžalovanej stáli výpovede svedkov Z., ktorí vypovedali
zhodne o priebehu celého skutku, a to od kontaktovania obžalovanej svedkyňou Z. Z., cez odovzdanie
finančnej hotovosti obžalovanej, následné urgovanie obžalovanej, návštevu obžalovanej v M. E. s
úmyslom riešenia problému, návštevu spoločnosti Provident, s.r.o.. Výpovede týchto svedkov boli nielen
z logického, ale i z vecného a časového hľadiska logické, zapadali do seba, svedkovia o podstatných

okolnostiach vypovedali rovnako. Navyše, odvolací súd nezistil žiadnu motiváciu týchto svedkov krivo
obviniť obžalovanú zo sprenevery. Obžalovaná bola už pred spomínanou návštevou vo februári 2011
u svedkov pravidelne vyberať splátky pôžičiek, pri splácaní nenastal problém, svedkovia si plnili
predpísané splátky v týždenných intervaloch riadne a včas. Nie je zrejmé, prečo by práve v momente
predčasného splatenie pôžičiek mali záujem obžalovanú poškodiť krivými výpoveďami a privodiť jej

trestnéstíhanie.Právenaopak,odvolacísúduverilsvedkyniam,ktoréuviedli,žeichskutočnýmzáujmom
bolo zaviť sa všetkých dlhov, nakoľko mali v uvedenom čase vyššiu finančnú hotovosť z titulu predaja
dedičstva. Tomuto zodpovedá aj výpis z účtu svedkyne Z. Z., z ktorého je zrejmé, akú finančnú hotovosť
utŕžili z predaja nehnuteľnosti, akú sumu v rozhodný deň vybrali z účtu. Skutočnosť, že svedkovia Z. sú
členmi jednej rodiny ich ešte bez ďalšieho nerobí nevieryhodnými svedkami.

Pokiaľ ide o spochybnenie znaleckého dokazovania obžalovanou, znalec pripustil, že súbor (sken)
mohol byť vytvorený dňa 23.02.2011 v čase približne o 15:55 hod, čo plne korešponduje s výpoveďou
svedka F. Z., ktorý príjmový doklad preskenoval. Znalec zároveň konštatoval, že v danom prípadeneboli zistené znaky manipulácie so súborom. Obžalovaná v odvolaní popisuje rôzne spôsoby, ako by
mohol prísť k manipulácií, resp. zmene údajov, vytvoreniu skenu v inom čase s následným nastavením
časového pásma, avšak túto obranu odvolací súd považuje len ako účelové vyviňovanie. Záver o vine

mal odvolací súd jednoznačne preukázaný všetkými vykonanými dôkazmi v súhrne.

Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k absencii spôsobenej škody, tu odvolací súd len v stručnosti
poukazuje na to, že poškodená spoločnosť si nárok na náhradu škody neuplatnila len v dôsledku
prebiehajúceho konania, pričom tento dôvod bol aj dôvodom, prečo suma zvyšnej časti nevyplatených

pôžičiek spoločnosť Provident, s.r.o. nepožadovala od svedkov Z.. Uvedené však nezbavuje obžalovanú
trestnej zodpovednosti, pretože spôsobená škoda skutočne bola (titulom neuhradenej časti splátok
v celkovej sume 1.718,27 eur), táto suma patrila poškodenej spoločnosti Provident, s.r.o. (pretože
momentom prevzatia sumy od klienta sa táto suma stáva vlastníctvom spoločnosti). Tu je potrebné
zdôrazniť to, že tento trestný čin bol dokonaný najneskôr prvou úhradou ďalšej splátky v zmysle
splátkového kalendára, pretože touto úhradou obžalovaná naložila s prevzatou sumou 2.400 eur iným

spôsobom, ako bolo dohodnuté a na aký účel bola táto suma svedkyňou Z. Z. odovzdaná.

Pokiaľ ide o námietku o uplatnení princípu ultima ratio, odvolací súd aj s poukazom na vyššie uvedené
uzatvára, že v posudzovanom prípade nejde o prečin, ktorého závažnosť by bola nepatrná tak, ako to
predpokladá § 10 ods. 2 Trestného zákona. Spôsob vykonania činu (premyslené sofistikované konanie

obžalovanej), jeho následok (spôsobenie malej škody) a miera zavinenia obžalovanej ako páchateľa
(konanie v priamom úmysle) neznižujú závažnosť spáchaného prečinu, ale práve naopak, ide o typické
protiprávne konanie, pri ktorom je nutné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť a nepostačuje len
vyvodenie civilnej zodpovednosti. Konanie obžalovanej celkom zjavne prekročilo štandardné civilné
zmluvné vzťahy a naplnilo skutkovú podstatu trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného

zákona.

Pokiaľ ide uloženie trestu, páchateľovi prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona je
možné ukladať trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 0-2 roky. Keďže okresný súd u obžalovanej
vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, za súčasnej absencie

priťažujúcich okolností, bolo nutné modifikovať hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, t. j. z 2
rokov na 1 rok a 4 mesiace. Obžalovaná doposiaľ nebola súdne trestaná, nedopustila sa ani spáchania
priestupku. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred spáchaním skutku viedla riadny život, má dve
maloleté deti, o ktoré sa stará a ktoré sú na ňu výživou odkázané. Pokiaľ ide o závažnosť spáchaného
skutku, podľa názoru odvolacieho súdu nejde o skutok s mimoriadne nepriaznivými následkami na

poškodenú. Od spáchania skutku uplynulo viac ako 10 rokov, preto aj záujem spoločnosti na potrestaní
obžalovanej ako páchateľky uvedeného prečinu poklesol, avšak nevymizol. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom okresného súdu, a to, že na obžalovanú nie je nutné pôsobiť výkonom trestu odňatia
slobody. Okresným súdom uložený trest v trvaní 3 mesiacov, s podmienečným odkladom výkonu trestu
a určením skúšobnej doby v trvaní 12 mesiacov vzhľadom na všetky okolnosti spáchania skutku,

osobu obžalovanej a jej pomery, ako aj uplynutie doby od spáchania skutku, je trestom primeraným,
napĺňajúcim tak prvok individuálnej ako aj generálnej prevencie. Tu je nutné zdôrazniť, že ide o trest pri
samej spodnej hranici trestnej sadzby, teda trest mierny.

K námietke obžalovanej o priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, toto

pochybenie okresného súdu neušlo pozornosti odvolacieho súdu, avšak odvolací súd pre absenciu
odvolania zo strany okresného prokurátora v neprospech obžalovanej nemohol pristúpiť k zmene. V
opačnom prípade by došlo k porušeniu zásady reformatio in peius, a to zákazu zmeny rozhodnutia v
neprospech obžalovanej. Navyše, toto pochybenie nemalo žiaden vplyv na ustálenie viny obžalovanej
(pretože súd ani nepracoval s jej eventuálnym priznaním a následným oľutovaním) a tiež na uloženie

trestu, pretože aj bez priznania tejto poľahčujúcej okolnosti pomer poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností zostal nemenný (prevažoval by pomer poľahčujúcich okolností) a trest sa ukladal v rovnakej
upravenej trestnej sadzbe 0 rokov až 1 rok a 4 mesiace.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol ako nedôvodné.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku
v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.