Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. jún 2021

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 71Ek/642/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121255459
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2021:6121255459.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.
s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - Petržalka, IČO: 35937874, proti povinnému: I. F.,
nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt G. XXXX/XX, XXX XX H., o vymoženie 1 189,02 eura s príslušenstvom,
o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71Ek/642/2021 zo
dňa 19. 03. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71Ek/642/2021 zo
dňa 19. 03. 2021 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 71Ek/642/2021 zo dňa 19. 03. 2021.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn.
71Ek/642/2021 zo dňa 19. 03. 2021 súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3
písm. a) Exekučného poriadku zamietol v časti vymoženia výšky iných trov 84,00 eur.
2. Proti uzneseniu podal oprávnený včas sťažnosť, ktorú odôvodnil predovšetkým znením dôvodovej
správy k zákonu č. 233/2019 Z.z., znením elektronického formulára, tvrdením že si uplatňuj
príslušenstvo pohľadávky Poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS

239/2020-18 zo dňa 23. 06. 2020 a obdobné uznesenia Ústavného súdu. Navrhol preto sťažnosťou
napadnuté uznesenie zrušiť.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

4. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
5. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“), okrem náhrady súdneho
poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
6. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dospel súd k

záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Sudca po preskúmaní napadnutého
uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z
takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom
odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom
uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na
zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti oprávneného.

7. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na
vymoženie iných trov vo výške 84,00 eur. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúcpredovšetkým dôvodovou správou, z ktorej má vyplývať nárok oprávneného. K uvedenému súd uvádza,
žedôvodovásprávaniejeprávnezáväznýmvýkladomprávnychnoriem,ktorépodávajedinesúd.Možno
sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno

o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými
podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu
celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá prijatému
normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné

informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019Z.z.niejepodstatnounáležitosťouvýškavymáhanéhonároku.Taktiežpodľadôvodovejsprávy
k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je
advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej
hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného.

Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania
opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť
vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu
exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.

(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii
dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi
schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a
vyskytujú sa na viacerých miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad,
ktorý sa má mať oporu v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu. Taktiež súd uvádza,

že pokiaľ ide o sumu 2 x 42,00 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie
ukončenej ex-lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto nedisponuje
oprávnený spôsobilým exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019
Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným
titulom. No uvedený exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy

od oprávneného. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa ani nedoručuje) a
aniniejevydanývprospechoprávneného.Oprávnenýtaknedisponujeexekučnýmtitulomnavymáhanie
paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa
názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného)
a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na

povinného). Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9
ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na
náhradu trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie
sumy 2 x 42,00 eur od povinného a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona
č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

8. Súd k nároku na náhradu paušálnych trov exekúcie od povinného naviac uvádza, že zákonom
233/2019 Z.z. došlo, abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej
definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k
zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03.
2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Z ustanovenia

§ 3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná prezumcia, že ak
v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že
sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie
je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v
znení účinnom do 31. 03. 2017. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však

súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty
právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom
ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z
ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca
pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia

trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku
upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s
tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým
oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhunavykonanieexekúcieneúspešný.Súdprirešpektovaníústavnýchpravidielprávnehoštátu,nepovažuje
za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na
povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný. Súd sa preto

nestotožnil s tvrdením oprávneného o protiústavnosti, keď ani v základnom konaní, keď je strana v spore
úspešná, nezakladá to jej to ústavné právo aj na skutočnú náhradu trov konania.
9. K poukazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.
ÚS 239/2020-18 zo dňa 23. 06. 2020 a iné súd predovšetkým uvádza, že rozhodnutia súdov, nie sú
uznané za formálne pramene práva, nakoľko v súdnom spore ide vždy o individuálne

posúdenie skutkového stavu, ktorý súd právne posudzuje. Aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP
je potrebné uviesť, že dôležité je predovšetkým dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a nie povýšenie rozhodnutí súdov na formálny
prameň práva. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje oprávnený je rozhodnutím, ktorým bola odmietnutá
ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená a jeho podstatou bolo namietanie zásahov do práv
sťažovateľa Upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5

zákona č. 233/2019 Z.z. Predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej
exekúcie podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., pričom ústavný súd v predposlednej vete odôvodnenia
uviedol aj oprávneným citovanú vetu. Exekučný súd vo všeobecnosti uvádza, že je predovšetkým
sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 209/2020-20 zo dňa
12. 05. 2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ

išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a ktorej
predmetom bolo posúdenie Upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom
a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie (ktorý je predmetom
sťažnosti oprávneného). Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí je
následne sťažená (ak nie priamo nemožná) pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od

uvedenej vety. Súd sa preto okrem vyššie uvedeného obmedzí na konštatovanie, že podľa jeho názoru
nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keď uvedená otázka nebola predmetom
prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z dôvodu absencie exekučného titulu na vymáhanie
uvedeného nároku (odsek 7. odôvodnenia), z dôvodu neúspechu oprávneného v zastavenej exekúcii zo
zákona (odsek 8. odôvodnenia), z dôvodu výslovného znenia ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019

Z.z., podľa ktorého oprávnený má nárok iba na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh,
dospelsúdkzáveru,ževnovomexekučnomkonanínemáoprávnenýnároknavymoženienáhradyiných
trov vo výške 2 x 42,00 eur od povinného, ktoré uhradil súdnemu exekútorovi na základe Upovedomenia
o zastavení starej exekúcie, čo ale neznamená, že si ich nemôže uplatniť.
10. K poukazu oprávneného na znenie informácie elektronického formulára súd uvádza, že obsah

zverejnenej informatívnej informácie nie je záväzný a v súčasnosti už bol uvedený obsah aj odstránený,
čo svedčí o jej pôvodnej nesprávnosti.
11. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
71Ek/642/2021 zo dňa 19. 03. 2021 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so

záverom, že návrh na vykonanie exekúcie je v časti vymoženia výšky iných trov 84,00 eur od povinného
nedôvodný, keď oprávnený nedisponuje exekučným titulom na ich vymáhanie a iné trovy ako zaplatený
súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. od povinného vymáhať, nejde
teda ani o trovy exekúcie oprávneného, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku je daný
dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v tejto časti.

12. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní
o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).