Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. júl 2020

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 2C/83/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116206963
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Rybárik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2020:5116206963.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina sudcom JUDr. Jánom Rybárikom v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,

Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová,
advokát, Nám. Biely kríž 3, Bratislava 33, proti žalovanému: PANORÁMA ŠPORT HOTEL, a.s., Uhoľná
1, 010 01 Žilina, IČO: 36 430 641, právne zastúpený: PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 7.847 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.847 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05% ročne zo sumy 7.847 eur odo dňa 4.3.2016 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP z a m i e t a.

III. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP z a m i e t a.

IV. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP z a m i e t a.

V. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny vo výške 7.847 eur s príslušenstvom. Žalobu
odôvodnil tým, že má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 pod č.k. MK XXX/XXXX-XX/XXXX, a to na výkon kolektívnej
správy majetkových práv autorov a ich nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a
dielom úžitkového umenia. Postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv má žalobca aj v
zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t.j. v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z.

Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Holiday Inn Žilina, ktoré sa nachádza na adrese
Športová 2, Žilina, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalobca má za to, že žalovaný
v ním prevádzkovom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to
prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických
zariadení tak, ako je uvedené vyššie. Žalobca má navyše z webovej stránky žalovaného a ďalších
zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným
dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v nasledovnom rozsahu: - 133 zvukovo

obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Holiday Inn.
Zo strany žalovaného došlo tak k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným
vykonávaním verejného prenosu, keďže žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými
prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytujesvojim zákazníkom ubytovacie služby a v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci
vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV). Žalobca má za to, že ak
má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia, vybavené príjmom, tak

týmto samostatným dochádza k zverejnenému prenosu. Žalobca je organizácia kolektívnej správy,
ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, okrem iného aj na použitie
diel - verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického
zariadenia. Bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spracovaných diel t.j. diel
literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických,

diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia verejným prenosom technickými
prostriedkami, súhlasom autorov získaný rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so
žalobcom.
ŽalovanýječlenomzväzuhotelovareštauráciíSR,ktorýnasvojejoficiálnejwebovejstránkeoznamoval,
že pre rok 2015 uzatvoril so W. a W. kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 autorského zákona. Žalobca
sa tak dôvodne domnieva, že žalovaný získal súhlasy u týchto organizácií na používanie diel verejným

prenosom. Od W. žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a od W.
súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov
a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný ale nezískal súhlas autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, diel výtvarného umenia, architektonickým diel a dielam úžitkového umenia.

Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel.
Žalovaný ako člen zväzu hotelov a reštaurácií SR osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil G. SR k
jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel používajúcich
autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a splnomocnencom G.
SR prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania boli

neúspešné.
Žalovaný bol povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie
predmetov ochrany verejným prenosom, technickými prostriedkami, ktorú však neuzatvoril. Nezískal ani
súhlas autorov a napriek tomu s dielami nakladal formou vereného prenosu technickými prostriedkami.
Žalovaný sa tak dopúšťal podľa vyjadrenia žalobcu neoprávneného používania autorských diel a tým

zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu.
Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia
je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu,
čo žalobca preukázal. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a
to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keďže

žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov.
V tejto súvislosti poukázal žalobca na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z
22.5.2001. Predmetom podanej žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja
od zvyčajnej odmeny. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodujúcom období skutočne
boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v roku 2015

uzatvoril množstvo hromadných licenčných zmlúv a odmena bola dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu,
čo ju robí odmenou zvyčajnou. Žalobca svoj nárok oprel o ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Zák. č. 618/2013
Z.z. sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, môže domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia do výšky dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získania licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Ďalej žalobca v zmysle

uvedeného zaslaného emailu, aj písomne prostredníctvom právneho zástupcu upozornil žalovaného
koncom roka 2015 na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a
zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a k uzatvoreniu hromadnej
licenčnej zmluvy na zvyšok roka 2015.
Nakoľko do dňa podania žaloby žalovaný dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil, a

nakoľko žalovaný naďalej neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si
týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie
diel,atozaobdobieod1.1.2015do31.12.2015.Sumuuplatňovanéhobezdôvodnéhoobohateniavyčíslil
na sumu 7.847 eur, a to podľa nasledovného: - sadzba licenčných odmien za 1 rok je:
-pre hotely 4* 29,50 eur,

-pre zvukovo-obrazové zariadenia a hotely 4* pre zvukové zariadenia 14 eur,
-iné priestory pre zvukovo-obrazové zariadenia 68 eur,
-veľkoplošná obrazovka 135 eur a len samostatné zvukové zariadenia 34 eur.Pre Holiday Inn Žilina hotel 4* izby zvukovo-obrazové zariadenia 133 počet izieb, t.j. 3.923,50 eur.
Zvukové zariadenia neboli zistené, obvyklá licenčná odmena spolu za 1 rok je 3.923,50 eur a
bezdôvodné obohatenie, čo sa týka dvojnásobku odmeny je od 1.1. do 31.12.2015 v sume 7.847 eur.

Keďže žalovaný nevydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie dobrovoľne, žalobca si uplatňuje aj nárok
na zákonný úrok z omeškania zo dňa 14.3.2016.

2. Tunajší súd vydal dňa 30.6.2016 platobný rozkaz pod č.k. 2C/83/2016-16, kedy zaviazal žalovaného
k úhrade istiny aj s príslušenstvom. Zároveň zaviazal žalovaného aj k náhrade trov konania.

3. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný voči platobného rozkazu odpor, a preto bol platobný
rozkaz uznesením tunajšieho súdu zrušený. V podanom odpore žalovaný vzniesol námietku absencie
aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca súdu predložil vo veľkej miere iba generické neúplné a neurčité
tvrdenia, ktoré sa snažil preukázať listinnými dôkazmi, z ktorých obsahu nie je možné aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu vyvodzovať. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzuje

od vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú v rozpore s obsahom a účelom práva EÚ a z tohto dôvodu
nie je vnútroštátny súd oprávnený v tomto smere ich aplikovať, a teda z nich nie je oprávnený ani
vyvodiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalobcu svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje
od § 79 ods. 1 písm. a/, b/ a ods. 2 autorského zákona v spojení s § 152 ods. 4, pričom žalobca
vychádza z toho, že je organizáciou kolektívnej správny oprávnenou uzatvárať rozšírené hromadné

licenčné zmluvy aj za všetkých nositeľov majetkových práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe,
ktorí nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam. Ďalej vychádza z oprávnenia Ministerstva kultúry
SR zo dňa 18.8.2016 a zo dňa 11.5.2010, na základe ktorých mal a má postavenie organizácie
kolektívnejsprávyvodborepoužitiavoprávneniach1/a2/špecifikovanýchkategóriídielinýmspôsobom
verejného prenosu, resp. akýmikoľvek technickými prostriedkami a zo skutočností, že žalobca zastupuje

na zmluvnom základe slovenských nositeľov práv ako aj zahraničných nositeľov práv na základe
recipročných zmlúv uzatvorených so zahraničnými organizáciami v nešpecifikovanom počte. Žalovaný
však tieto skutočnosti popiera a má za to, že tvrdenie takýchto skutočností nepostačuje na preukázanie
aktívnej legitimácie v spore. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že ust. § 72 ods. 1 autorského
zákona, a to podľa písm. b/ a § 79 ods. 2 autorského zákona je v rozpore s obsahom a účelom

Smernice 2001/29/EHS spočívajúce v tom, že taká právna úprava, akou je právna úprava rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 79 ods. 1 písm. b/ autorského zákona v spojení s § 79 ods.
2 autorského zákona je v rozpore s právom EÚ spočívajúce v tom, aby vnútroštátna právna úprava
zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na
verejný prenos a pritom umožnila nositeľom práv alebo ich právnym nástupcom podľa námietky proti

výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré táto právna norma vymedzuje. Preto
je povinnosťou konajúceho súdu vylúčiť z aplikácie vnútroštátne právne normy, t.j. § 79 ods. 1 písm. b/
autorskéhozákonaa§79ods.2autorskéhozákona.Konajúcisúdjepovinnýpriposudzovaní existencie
kontraktačnej povinnosti žalovaného voči žalobcovi a pri posudzovaní preukázania alebo nepreukázania
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzať z noriem

obsiahnutých v § 79 ods. 1 písm. a/ autorského zákona a z § 164 ods. 1 autorského zákona ako aj z
ustanovení o bezdôvodnom obohatení obsiahnutých v § 58 ods. 1 písm. i/ autorského zákona, § 169
ods. 4 autorského zákona a v § 451 až 459 Občianskeho zákona.
Vzhľadom na takýto zrejmý rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa Slovenskej
právnej úpravy s právom EÚ a vzhľadom na povinnosť neaplikovať s právom EÚ rozpornú nepodstatnú

právnu úpravu, v tomto spore je potom potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať
aktívnuvecnúlegitimáciuvsporevovzťahuknositeľompráv,ktorýchnezastupujenazmluvnomzáklade.
Žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona len zastupuje nositeľovo právo
vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv a žalobca je oprávnený konať, a teda uplatňovať právne
nárokylenavýlučnevprospechtýchnositeľovpráv,ktorýchnazákladepísomnejdohodyzastupujeaiba

v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Skutočnosť, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy postačuje
však na preukázanie toho, že je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene, ale aby
žalobca účinne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, musí
preukázať to, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany
tiež musí preukázať, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj

neoprávnene použil. Žalobca doposiaľ v spore nesplnil povinnosť účinne tvrdiť, koho a v akom rozsahu
zastupuje a ktoré predmety ochrany zverené žalobcovi do správy na zmluvnom základe žalovaný
neoprávnene použil a poukázal výlučne iba na zoznam organizácií kolektívnej správy, s ktorými má
údajne uzatvorené recipročné zmluvy. Predložil niekoľko formulárových zmlúv uzatvorených s údajnýmislovenskými nositeľmi majetkových práv, z ktorých však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany,
a preto predmetné zmluvy je potrebné považovať za absolútne neplatné právne úkony s poukazom
na § 37 ods. 1 Obč. zákonníka z dôvodu ich neurčitosti. Žalobca nepriložil ani nenavrhol vykonať

žiaden iný dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať špecifikáciu nositeľov práv, ako aj špecifikáciu
predmetov ochrany daných žalobcovi na základe uvedenej zmluvy do správy. V dôsledku nedostatočne
určite stanovených nositeľov práv, ako aj nedostatočne určeného okruhu predmetov ochrany daných
žalobcovi údajne do správy, je potrebné aj túto zmluvu považovať za absolútne neplatný právny úkon
s poukazom na § 37 ods. 1 Obč. zákonníka z dôvodu jeho neurčitosti. Čo sa týka menného zoznamu

údajných slovenských nositeľov majetkových práv, žalovaný k tomu uviedol, že tento zoznam nie je
dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Menný
zoznam nepreukazuje, že by mal žalobca s ktorýmkoľvek z nich uzatvorenú dohodu o zastupovaní,
rovnako z neho nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany daných do správy, a teda ani nie je možné
účelne overiť či došlo zo strany žalovaného v žalovanom období k neoprávnenému použitiu práve
tých predmetov ochrany, ktorých výkon prislúcha práve v mennom zozname uvedených subjektov.

Aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií ide o dôkaz nespôsobilý relevantným
spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalobca neuniesol ani dôkazné
bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno vo vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, pričom poukázal
iba na prílohu, ktorou sú štatistiky žalobcom vybraných televíznych staníc. Zo štatistiky vysielania ale
nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany, a

teda nie je možné ani identifikovať či ide o takého nositeľa práv, ktorý so žalobcom uzatvoril dohodu
o správe práv, a teda nie je možné ani zistiť či konkrétny nositeľ dal žalobcovi to - ktoré dielo do
správy. Žalovaný navrhol, aby súd postupoval v zmysle § 150 ods. 2 CSP a požiadal žalobcu o ďalšie
skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam, kto je nositeľom majetkových práv pri jednotlivých
audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania predloženej žalobcom súdu. Ďalej žalovaný uvádzal,

že žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom
ubytovacom zariadení čo i len jeden televízny prijímač, taktiež, že by žalovaný prijímal televízny signál
a že žalovaný má skutočne voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť, a ak platí, že žalovaný nemal voči
žalobcovi kontraktačnú povinnosť, tak potom platí, že žalovaný nemá voči žalobcovi ani povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie vzniknuté na úkor údajných dosiaľ žalovanému neznámych oprávnených

nositeľov práv. Čo sa týka obvyklej licenčnej odmeny, žalovaný uviedol, že žalobca je podnikateľ,
ktorý má na relevantnom trhu tzv. licenčných služieb dominantné postavenie a zo strany žalobcu
dochádza k dlhodobému zneužívaniu jeho dominantného postavenia. Žalobca už od 1.1.2015 začal
uplatňovať voči používateľom sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane vysoké. Už v r.
2015 prebiehali rokovania medzi žalobcom a Zväzom hotelov a reštaurácií, ktorého je aj žalovaný

členom, pričom podstatou legitímnych očakávaní na týchto rokovaniach bolo okrem iného aj vysvetlenie
ekonomickej dôvodnosti významne vyšších licenčných odmien, než aké sú v prípade práv autorov
audiovizuálnych diel uplatňované v iných štátoch EÚ či Európy. Žalobca pri určení výšky žalobou
uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka
odmien uplatňovaného v r. 2015, čo žalobca prezentuje ako obvyklú licenčnú odmenu pri obchodných

zmluvných podmienkach s odôvodnením, že v r. 2015 a takisto aj v r. 2016 uzavrel hromadne licenčné
zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob používania audiovizuálnych diel, pričom licenčná odmena
bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so sadzobníkom žalobcu. Žalovaný ďalej namietal
žalobcovi, že on ako organizácia s dominantným postavením na trhu by mal preukázať, že jeho
ceny sú primerané, a naopak, bolo zistené, že v Slovenskej republike je sadzba licenčných odmien

uplatňovaných všetkými organizáciami kolektívnej správy najvyššia zo všetkých porovnávajúcich krajín.
Vo Švajčiarsku sa uplatňuje priemerná mesačná sadzba za jednu izbu vo výške 0,30 eur, v SR je to 7,30
eur, čo je 24 násobne viac. Žalovaný teda namietal uplatňovanie neprimeraných vysokých licenčných
odmien za udeľovanie licencie na verejný prenos audiovizuálnych diel prostredníctvom akéhokoľvek
technického zariadenia pre ubytovacie zariadenia. Konanie žalobcu považoval za netransparentný

a neuveriteľný spôsob stanovenia výšky ním uplatňovaných licenčných odmien. Žalobca paušálne
uplatňuje práva nositeľov práv bez preukázania mandátu na zastupovanie a odmietanie preukazovania
tohto mandátu s odvolaním sa na svoje postavenie kolektívneho správcu disponujúceho oprávnením
vydaným Ministerstvom kultúry SR.

4. Žalovaný vo vyjadrení poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca žiadal o vydanie bezdôvodného
obohatenia z titulu používania audiovizuálnych diel zaradených do vysielania. V týchto prípadoch ale
nevykonávajúmajetkovéprávakaudiovizuálnemudielusamotníautori,alevykonávajúichproducentina
základe nimi uzavretých zmlúv a autorom bola vyplatená odmena producentmi na základe výhradnýchlicenčných zmlúv, a tak výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha
iným osobám odlišným od autorov. Žalovaný mal zato, že v oblasti audiovízie žalobca nezastupuje
žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv, a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia

za niekoho, kto mu nedal mandát.

5. Žalovaný zároveň navrhol, aby súd v zmysle § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP prerušil konanie do času,
kým Protimonopolný úrad SR (PMÚ) právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie
veci s odôvodnením, že na PMÚ SR sa rieši otázka či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu

zneužitia dominantného postavenia na trhu.

6. Naopak, v tejto argumentácii žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom vyjadrení
uviedol, že čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, že s právnym názorom žalobcu nesúhlasí
a má zato, že jeho tvrdenie je len účelovým výkladom, ktorý je v priamom rozpore so samotným
znením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29-ES. Svojím tvrdením žalovaný úplne popiera

inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ale aj inštitút povinnej kolektívnej správy, pričom obidva
tieto inštitúty sú tradičnými inštitútmi akceptovateľnými a odporúčanými v Európskej únii aj mimo EÚ.
Zmyslom a účelom inštitútu rozšírených licenčných zmlúv je predovšetkým reagovať na obdobné
spôsoby používania diel ako je predmetom tohto konania, kedy ide o masové používanie diel, pri
ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, nakoľko by bol

neprimerane náročný a náklady s ním spojené by ďaleko prevyšovali prípadné príjmy z licenčných zmlúv
a samotných odmien autorov. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom
aj pre používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenia na takéto masové použitie diel
používateľomapodpísanímlicenčnejzmluvyprávnuistotu,ževšetkydielaurčitéhodruhu,ktoré používa
daným spôsobom, používa legálne a záruku, že žiaden nositeľ práv bez ohľadu na skutočnosť či je

alebo nie je zastúpený žalobcom na zmluvnom základe, dodatočne nevznesie voči nemu žiadne nároky
súvisiace s použitím diel. Poukázal na skutočnosť, že v Slovenskej republike okrem žalobcu uzatvára
rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj ďalšia organizácia kolektívnej správy, a to SOZA vo vzťahu k
hudobným dielam. Čo sa týka tvrdení žalovaného a požiadavky žalovaného na predloženie zoznamov
nositeľov práv a zmlúv, v takomto prípade by išlo o predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, tisícok

zmlúv, zoznamov, státisícov predmetov ochrany, čo by bolo v rozpore s princípom kolektívnej správy
v kontexte platnej právnej úpravy a takáto požiadavka je nelegitímna a šikanózna. Jediným cieľom
žalovaného ako neoprávneného používateľa predmetov ochrany je odvrátiť pozornosť súdu od merita
veci a upriamiť ju na dokazovanie odporujúce hmotnému právu. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej
správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania

bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú
alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej
správy preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s
pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou
kolektívnej správy. Žalobca má zato, že riadne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Čo sa týka

licenčnej odmeny žalobca vo vyjadrení uviedol, že licenčná odmena je odmena za získanie práva
používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu
technickými prostriedkami ako hromadného používania predmetov ochrany vopred ani nie je známy
presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania.
Bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité počas licenčného obdobia, používateľ je v

zmysle hromadnej licenčnej zmluvy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky
predmety ochrany kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Licenčná
odmena sa preto stanovuje paušálnou sumou. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca v
tomto konaní domáha, je určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie
takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Čo sa týka nepreukázania

existencie verejného prenosu a k nepreukázaniu neoprávneného používania predmetov ochrany zo
strany žalovaného žalobca ďalej uvádza, že žalovaný prostredníctvom ZHR SR uzatvoril zmluvy so W. a
W., na základe ktorých získal súhlasy na používanie nimi kolektívne spracovaných predmetov ochrany
verejným prenosom technickými zariadeniami. Súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne
boli a museli byť aj diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne,

fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, scenáristov,
výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, atď.,
bez ktorých by ani k vysielaniu a následnému verejnému prenosu technickými prostriedkami ani
nemohlo dôjsť. Ďalej žalobca uvádzal, že žalovaný ako taký nemohol z verejného prenosu technickýmiprostriedkami realizovaného v zmysle zmlúv so W. a W. žiadnym spôsobom vyňať vyššie uvedené
predmety ochrany a nepoužívať ich. Je teda isté, že k používaniu uvedených predmetov ochrany
verejným prenosom technickými zariadeniami, bez ktorých verejný prenos nemôže ani existovať,

došlo. Žalobca poukazoval na tú skutočnosť, že v ubytovacom zariadení Holiday Inn Žilina každá
ubytovacia jednotka žalovaného bola vybavená LCD TV a takéto verejné vyhlásenia sú prednostne
adresované klientom ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom. Nepravdivosť takéhoto vyhlásenia
nemá klamlivú obchodnú praktiku a klamlivú reklamu. Taktiež uviedol, že žalovaný mal kontraktačnú
povinnosť tým, že bol povinný uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na používanie

predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami a keďže si túto povinnosť nesplnil,
má povinnosť vydať mu bezdôvodné obohatenie žalobcovi. Ďalej sa žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vyjadroval aj k obvyklej odmene, kedy vyvracal tvrdenia žalovaného, že žalobca
začal uplatňovať voči používateľom od 1.1.2015 neprimerane vysoké licenčné odmeny, tak toto tvrdenia
žalobca považuje za nepravdivé. Žalobca obdobné odmeny uplatňoval voči používateľom už od r. 2009
a podľa vtedajšieho spoločného sadzobníka, voči ktorému ZHR SR ani iné subjekty nikdy nevzniesli

žiadne výhrady, bola stanovená ročná odmena za zvukovoobrazové zariadenie hotel 4* vo výške 26
eur a podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 29,50 eur. Čo sa týka analýzy
týkajúcej sa výšky licenčnej odmeny, ktorú žalovaný porovnával s inými krajinami EÚ, k tomuto žalobca
uviedol, že predložená analýza zo strany žalovaného je nepoužiteľná na určenie výšky zvyčajnej
odmeny, ale na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť,

pretože analýza vykonávania, porovnávania odmien, ktoré majú v skutočnosti odlišný základ, čím ich
porovnávanie je neporovnateľné. Analýza, ktorú predložil žalovaný vykazuje celý rad nedostatkov, a to
najmä malý a účelový vybratý počet porovnaných krajín, odlišnú legislatívnu autorskoprávnu úpravu v
porovnaných krajinách, odlišnú legislatívnu autorskoprávnu úpravu v porovnávaných krajinách. Analýza
vôbec nezohľadňuje nevyjasnenosť základných pojmov, z analýzy nie je jasné, kto sa v jej kontexte

považuje za autora audiovizuálneho diela, taktiež autori analýzy nerozlišujú medzi licenčnými odmenami
s primeranými odmenami, neúplnosť a nesprávnosť údajov, porovnávanie sadzieb, výšky poplatkov na
nerovnakom základe. Čo sa týka rokovaní samotného žalobcu a ZHR SR v r. 2015 poukázal žalobca
na dôvodnosť svojho sadzobníka, aký rozsah a druh práv kolektívne spravuje a tak ako iné organizácie
kolektívnej správe ponúkol ZHR SR v prípade uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu 40%,

čo zo strany ZHR SR nebolo akceptované. ZHR SR nespochybňoval legitimáciu žalobcu k uzavretiu
licenčnej zmluvy, naopak, v r. 2015 zaslal svojim členom informáciu k ich povinnostiam a ich informáciu
vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť členov ZHR SR vysporiadať si povinnosti
vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi. V ďalšom ZHR SR uviedol, že pripravuje žalobu o určenie
obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkov, ktoré minie

do 30.9.2016 vo výške 50% licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu. Samotnú žalobu o určenie
obsahu hromadnej licenčnej zmluvy však ZHR SR nepodalo. Čo sa týka zneužívania dominantného
postavenia na trhu, k tomu žalobca uviedol, že o zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje
výlučne PMÚ SR, pričom konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Úrad môže začať konanie
z vlastného podnetu, aj na základe písomného oznámenia fyzickej alebo právnickej osoby. Žalovaný

predložil list predsedu PMÚ zo dňa 14.07.2015 adresovaný ministrovi kultúry SR ako dôkaz, avšak
opomenul uviesť, že tento list bol zaslaný v súvislosti s podnetom ZHR SR na PMÚ zo dňa 17.06.2015,
kedy ZHR SR podalo podnet na prešetrenie nimi tvrdeného zneužitia dominantného postavenia. PMÚ
SR listom zo dňa 14.07.2015 oznámil ZHR SR, že podnetom sa nebude zaoberať. Aj v roku 2016 sa
PMÚ zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien,

kedy PMÚ podnet odmietol a nezačal konanie. Ani na základe ďalšieho podnetu zo dňa 19.12.2016
PMÚ konanie voči žalobcovi nezačal a vo viacerých skutkovo a právne obdobných konaniach v lete
minulého roku oznamoval súdom, že vyhodnocuje, či vôbec začne konanie. V tejto súvislosti žalobca
navrhol súdu nevyhovieť návrhu žalovaného na prerušenie konania a pokračovať v konaní s tým,
že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodne v zmysle § 162 ods. 3 C.s.p. Zo záveru

predmetného vyjadrenia žalobcu vyplýva, že žalobca má za preukázané, že má vecnú aktívnu legitimitu
v tomto súdnom konaní. Žalovaný používal predmety ochrany, t.j. literárne, dramatické, hudobno-
dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické
diela a diela úžitkového umenia formou verejného prenosu tak, ako uvádza žalobca a žalovaný
porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným

prenosom technickými zariadeniami. Žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
žalobou uplatnenej výške. Žalobca taktiež vo vyjadrení uviedol, že žalovaným navrhované doplnenie
dokazovania o predloženie zmlúv od vysielateľov Televízie Markíza a Televízie Joj nemá relevanciu
pre rozhodnutie súdu o nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní a navrhol nevykonať dokazovanienavrhované žalovaným. Žalobca má za to, že v konaní preukázal vecnú aktívnu legitimáciu v tomto
súdnom konaní, že žalovaný používal predmety ochrany, t.j. literárne, dramatické, hudobno-dramatické,
choreografické, audiovizuálne, fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela, diela

úžitkového umenia, formou verejného prenosu tak, ako to uvádza žalobca, že žalovaný porušoval
výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom
technickými zariadeniami, a tak mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej
výške.

7.Žalovanýprostredníctvomprávnehozástupcudoručilnatunajší súdpísomnévyjadreniedňa9.7.2020
a zároveň s vyjadrením podal aj návrh na prerušenie konania, žiadal, aby tunajší súd konanie prerušil
v zmysle § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože v tomto konaní je nevyhnuté a potrebné posúdiť otázku
súladu znenia ust. § 56 ods. 1, písm. g/ zák. č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom účinnému ku dňu 31.12.2015 s Ústavou SR. Navrhol tunajšiemu súdu, aby tento
inicioval konanie pred ÚS SR a konanie prerušil, a to do času kým ÚS SR v rámci konania právoplatne

nerozhodne o návrhu súdu. Ďalej podal návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. c/
CSP. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú od počiatku žalovaný namieta, opiera o ust. § 84
ods. 1 autorského zákona. Rovnako tak žalobca o uvedené ustanovenie opiera svoje presvedčenie
o nepotrebnosti preukazovania existencie explicitných súhlasov autorov so zastúpením žalobcom pri
výkone ich výlučných práv formou kolektívnej správy týchto práv. Vo vzťahu k určeniu, ktoré skutočnosti

sú pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu podstatné a rozhodujúce, má bezpochyby zásadný
význam interpretácia § 84 ods. 1 autorského zákona, o ktorú sa žaloba žalobcu v tomto smere absolútne
nesprávne opiera. K tejto interpretácii pripojil žalovaný aj stanovisko Ministerstva kultúry SR, ktoré v ňom
potvrdzuje už niekoľko rokov známu eurokonformnú interpretáciu tohto ustanovenia, keď zdôrazňuje, že
uvedené ustanovenie nemožno aplikovať na prípady ochrany tých autorských práv, ktorých podstatou

je realizácia výlučných práv autora udeľovať súhlas na použitie diela a v prípade, ak k takémuto použitiu
došlo, domáhať sa zákazu takéhoto použitia a teda jeho ochrany všeobecne. Podľa žalovaného prípad
verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia, ktorý je predmetom tohto súdneho konania,
medzi uvedené prípady nepatrí.
Napokon ešte podal návrh na prerušenie konania v zmysle ust. 162 ods. 1, písm. c/ CSP.

„Súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu
na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.“
Žalovaný je toho názoru, že pre správne rozhodnutie v merite veci je v konaní nevyhnutné interpretovať
§ 84 ods. 1 autorského zákona eurokonformne, a teda tak, aby prípadné rozhodnutie súdu nebolo

v rozpore s právom EÚ osobitne s článkom 3 ods. 1 Informačnej smernice i s rozhodnutím SDEÚ
C-301/2015 zo dňa 16.11.2016. Napriek tomu, že žalovaný má za to, že rovnaká právna otázka už bola
na pôde ESD vyriešená ( vo veci Soulier, Doke a i.), z procesnej opatrnosti navrhuje, aby súd požiadal
Súdny dvor EÚ o interpretáciu práva EÚ v kontexte ním rozhodovanej veci formuláciou nasledovnej
rámcovo vymedzenej otázky:

Súd cituje otázku, ktorá má smerovať na ESD.
„Bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov
autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ
predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s
použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia

kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o
skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy?“
Z uvedených dôvodov teda žiadal, aby sa súd obrátil s touto otázkou na Súdny dvor a konanie do
rozhodnutia Súdneho dvoru prerušil.

8. Vo svojom písomnom vyjadrení žalobca žiadal návrh žalovaného ohľadom prerušenia konania v
zmysle § 162 ods. 2 CSP zamietnuť. Žalovaný v desiatkach skutkovo a právnych obdobných konaniach
navrhol prerušenie konania z dôvodov, ktoré sú identické s týmto návrhom, pričom v desiatkach konaní
návrhynaprerušeniekonaniabolizamietnuté,čopotvrdiliajodvolaciesúdy.Konanievovecizneužívania
dominantného postavenie je ovládané výlučne zásadou oficiality, a teda konanie sa môže začať jedine

z vlastného podnetu PMÚ, a to vydaním rozhodnutia o začatí konania. Začatie konania pred PMÚ na
základe návrhu je teda vylúčené. Pokiaľ by súd prerušil konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na PMÚ SR, tak toto jeho rozhodnutie by vychádzalo z nesprávneho skutkového zistenia a z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko na PMÚ žiadne konanie nie je vedené. Je bezpochybyneprípustné, aby súd prerušil konania do skončenia konania na inom orgáne, ktoré v skutočnosti ani je
vedené, lebo môže by ť len hypoteticky v budúcnosti vedené.
Čo sa týka otázky prerušenia konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b/ CSP žalobca uvádza, že nesúhlasí

s tvrdením žalovaného a trvá na tom, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona nie je
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a že výklad žalovaného je opätovne výkladom negujúcim
skutočnosť, že autorským právam je v súlade s medzinárodným právom a právom EÚ poskytnutá vysoká
právna ochrana, kedy následky za porušovanie práv autorov a iných nositeľov práv majú byť účinné a
majú mať odrádzajúci účinok. Žalobca ďalej poukázal, že predložený návrh na prerušenie konania je

účelový,kedyúmyslomžalovanéhojelendosiahnuťprieťahyvkonaní.Navyševminulostibolvskutkovo
a právne odôvodnených konaniach takýto návrh na prerušenie konania, ktorý je identický aj s týmto
návrhom, vždy zamietnutý.

9. Ohľadne ust. § 162 ods. 1 písm. c/ CSP žalobca taktiež žiadal návrh na prerušenie konania zamietnuť.
Žalovaný pre prípad, ak by konajúci súd pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu aplikoval

§ 84 ods. 1 autorského zákona, podal konajúcemu súdu návrh na prerušenie konania a predložil
súdu „Výklad § 84 AZ - stanovisko“ Ministerstva kultúry SR z 30.11.2016 a svoj výklad rozsudku
Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-301/15. Žalobca v priebehu konania nikdy neuviedol, že na zmluvnom
základe zastupuje všetkých autorov a nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam a dielam úžitkového umenia, ktorí existujú na svete. Toto tvrdenie uvádzal žalovaný. Žalobca
od prvopočiatku a dodnes uvádza, že zastupuje autorov a nositeľov práv na zmluvnom základe a že
v prípade ďalšieho verejného prenosu ide o dobrovoľnú kolektívnu správu. Preto žalobca opakovane v
konaní odkazoval na zoznamy autorov a nositeľov a na recipročné zmluvy so zahraničnými agentúrami.
Preto aj poukázal na skutočnosť, že v roku 2015 zastupoval 2933 autorov a nositeľov práv v SR,

preto aj založil do spisu zoznamy zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy a zoznamy
autorov a nositeľov práv ním zastupovaných, a preto poukázal na Stanovisko MK SR z 20.02.2015. Aj zo
samotných hromadných licenčných zmlúv založených žalobcom do spisu vyplýva, že žalobca poskytuje
licencie výhradne za ním zastupovaných autorov a nositeľov práv. Pokiaľ žalobca v konaní uvádzal, že
nie je potrebné pre preukázanie jeho nárokov tieto zoznamy predkladať, tak preto, lebo tieto sú verejne

dostupné, a pokiaľ mal používateľ o nich pochybnosti, tak mal možnosť vyžiadať si potvrdenie podľa §
81 ods. 1 písm. g) autorského zákona, čo však žalovaný nikdy neurobil.

10. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23.7.2020, na ktorom vypočul sporové strany,
oboznámil sa s písomným oprávnením na výkon kolektívnej správy práv, sadzobníkom autorských

odmien, písomným vyjadrením žalobcu, stručným prehľadom pre členov zväzu o povinnostiach a
poplatkoch organizáciám kolektívnej správy, autorským zákonom, zmluvou o zastupovaní autorských
práv, pripojenými rozsudkami OS Bratislava II. 12C/358/2015, rozsudkom KS v Plzni, uznesením KS v
Bratislave 8Co/124/2019, uznesením KS v Žiline 13Cob/45/2018, rozsudkom KS v Žiline 10Co/16/2018,
rozsudkom KS v Žiline 9Co/64/2018, rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici 17Ca/20/2017,

rozsudkom KS v Žiline 9Co/95/2018 a zistil nasledovné:

11. Súd z oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného MK SR zo dňa 11.5.2010 č.k. Q. zistil,
že žalobcovi bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a

fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia
špecifikovaným v tomto oprávnení. Oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú.
Súd okrem iného aj z internetovej stránky žalovaného zistil, že žalovaný je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Holiday Inn Žilina, ktoré sa nachádza na adrese Športová 2, Žilina, pričom ide
o zariadenie v štandarde hotel 4*. Predmetom ponuky je 133 ubytovacích jednotiek, a to izieb štandard,

izieb executive a štúdio, v ktorých je k dispozícii LCD TV. Súd z výzvy žalobcu mal zistené, že tento
navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný
ako člen zväzu hotelov a reštaurácií SR (ZHR SR) osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR
k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel používajúcich
autorsko-právnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR prebiehali v roku

2015 rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania boli neúspešné.
Súd z oznámenia Zväzu hotelov a reštaurácii SR adresovaného žalobcovi zo dňa 10.7.2015 zistil, že
ich zväz zastupuje na základe príkazných zmlúv viac ako 206 prevádzok a týmto listom Zväz hotelov
a reštaurácií SR požiadal žalobcu o prehodnotenie obsahu zmluvy, a to finančných požiadaviek. Súdzo stručného prehľadu pre členom ZHR SR o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej
správy ZHR SR zo dňa 26.5.2015 zistil, že ZHR SR odporučil neuzatvárať čelenom licenčnú zmluvu,
a to z dôvodov, že sadzobník LITA nezohľadňuje obsadenosť a samotnú výšku odmien definovanú v

sadzobníku, ktorú považujú za neprimeranú.

12. Súd zo žiadosti MK SR zo dňa 26.4.2017 zistil, že MK SR požiadalo žalobcu o poskytnutie informácií
a dokladov na účely výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej správy práv v zmysle zák. č. 185/2015
Z.z. autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z.

13. Súd z písomnosti nachádzajúcej sa v súdnom spise zistil, že žalobca MK SR poskytol informácie a
doklady na účely výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej správy práv v zmysle zák. č. 185/2015 Z.z.
autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. odpoveď na žiadosť.

14. Z ďalšej písomnosti mal súd zistené, že ZHR SR ako sťažovateľ adresoval PMÚ podnet na

prešetrenie správania sa spoločnosti LITA, autorská spoločnosť, z ktorého vyplýva, že spoločnosť
LITA, autorská spoločnosť, má oprávnenie, ale aj povinnosť uzatvárať kolektívne licenčné zmluvy za
primeraných podmienok, na čo sadzobník porušovateľa na právny stav nereaguje a kritériom pre výber
odmeny je výhrade počet technických zariadení používateľa bez ohľadu na možnosť rozsahu príjmu
signálu a kategorizáciu ubytovacieho zariadenia bez ohľadu na jeho zameranie, charakter, obsadenosť

a podobne. Sťažovateľ tak požiadal PMÚ SR, aby prešetril správanie autorskej spoločnosti LITA a začal
správne konanie vo veci.

15. Z písomnosti adresovanej PMÚ SR mal súd preukázané, že tento sa oboznámil s obsahom podnetu
a dospel k záveru, že vzhľadom na aspekty daného prípadu, charakter konania v danom prípade a na

jeho možný vplyv na hospodársku súťaž sa úrad vecou ďalej nebude zaoberať.

16. Z ďalšej písomnosti vyplýva, a to z oznámenia adresovaného oznamovateľom ZHR SR proti PMÚ
SR, že oznámenie adresované proti podnikateľovi LITA, autorská spoločnosť, a predmetom oznámenia
je podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia spoločnosti LITA a najmä z určovania výšky

licenčných odmien v sadzobníku LITA.

17. Napokon z prípisu žalobcu vyplýva, že tento prostredníctvom emailu aj písomne prostredníctvom
právneho zástupcu upozornil žalovaného koncom roka 2015 na skutočnosť, že používa spravované
predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného

obohatenia a k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok roka 2015.

18. Podľa § 141 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2016: Správou práv sa na
účely tohto zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému
záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (ďalej len „predmet ochrany“).

19. Podľa § 141 ods. 2 zák. č. 185/2015 Z.z. správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt
správy alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a 147 ustanovené inak.

20. Podľa § 143 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z. kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových

práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

21. Podľa § 144 ods. 1 písm. a/, b/, c / zák. č . 185/2015 Z.z. právnická osoba oprávnená na základe
zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a
v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti, je

organizáciou kolektívnej správy, ak
a/ jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv,
b/ kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku a
c/ má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej ministerstvom udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy práv (ďalej len „oprávnenie“).

22.Podľa§144ods.3zák.č.185/2015Z.z.organizáciakolektívnejsprávyzastupujeviacerýchnositeľov
práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.23. Podľa § 146 ods. 2 písm. d/ a f/ zák. č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy vykonáva
správu výkonu majetkových práv podľa odseku 1 v týchto odboroch kolektívnej správy:
d/ výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu umeleckého výkonu, zvukového záznamu a

audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela,
f/ použitie diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou. 24. Podľa § 147 ods. 1 zák.
č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy vykonávajúca správu majetkového práva podľa §
146 ods. 2 písm. d) alebo písm. f) sa považuje za vykonávajúcu správu tohto práva aj vo vzťahu k
nositeľom práv, ktorí nie sú zastupovaní podľa § 164 ods. 1. 25. Podľa § 163 zák. č. 185/2015 Z.z.

organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu s náležitou odbornou starostlivosťou a ak
jej bolo udelené oprávnenie podľa § 151, v rozsahu udeleného oprávnenia. 26. Podľa § 164 ods. 1
veta prvá zák. č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých
podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone
jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej
správyprávvsúladesvydanýmoprávnením,akotonositeľprávpožiada. 27.Podľa§169ods.1zákona

č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy je povinná viesť sadzobník odmien, ktorý vychádza zo
zásad výberu, prerozdelenia a vyplatenia príjmov z výkonu kolektívnej správy práv. Sadzobník odmien
obsahuje odmeny za obvyklé použitie predmetu ochrany alebo spôsob výpočtu výšky tejto odmeny
vrátane kritérií použitých pri výpočte odmeny zaručujúci primerané a nediskriminačné podmienky. 28.
Podľa § 165 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere

a za primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie
predmetu ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať
súhlas na použitie predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa §
36 ods. 3 (ďalej len „používateľ“) rokovania o uzavretí: a/ licenčnej zmluvy, b/ hromadnej licenčnej
zmluvy, c/ kolektívnej licenčnej zmluvy, d/ zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane

uplatniť ustanovenia šiestej hlavy, druhý a tretí oddiel druhej časti tohto zákona, okrem § 81 alebo
e/ zmluvy o náhrade odmeny. 29. Podľa § 169 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 185/2015 Z.z.,
organizácia kolektívnej správy je povinná vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa §
165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné
odmeny a domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto
nároku sám alebo ak je to nehospodárne. 30. V danom prípade predmetom konania je vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 7.847 eur, zaplatenia ktorej sa domáha žalobca ako organizácia
kolektívnej správy od žalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia Holiday Inn Žilina v
kategórii 4* za prenos audiovizuálneho diela v 133 izbách žalovaného v roku 2015. 31. Od 01.

01.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 185/2015 Autorský zákon, a teda na daný prípad je potrebné
aplikovať ustanovenia tohto zákona. Ustanoveniami tohto zákona spravujú sa aj právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 1.januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich ako
aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich, sa posudzujú podľa predpisu
účinného do 31.12.2015 predpisom účinným do 31.12.2015 bol zákon 618/2003 Z.z., podľa ktorého

sa tak posudzujú nároky žalobcu uplatňované touto žalobou. 32. V zmysle ustanovenia § 56 ods. 1
písm. g/ zák. č. 618/2013 Z. z. sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo môže domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie
pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. 33. V zmysle
ustanovenia § 81 ods. 1 písm. i/ zák. č. 618/2013 Z. z. je organizácia kolektívnej správy povinná

domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. 34. V danom prípade nemal súd sporné,
že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívne uplatňovanie a kolektívnu
ochranumajetkovýchprávzastúpenýchautorov.Predmetomčinnostižalobcujevýkonkolektívnejsprávy
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,

choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam alebo dielam úžitkového umenia a výkon kolektívnej správy práv literárnemu, dramatickému,
hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného
umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Žalobcovi boli vydané oprávnenia na výkon
kolektívnej správy a to oprávnenie Ministerstva kultúry SR zo dňa 11.5.2010 pod č. MK 663/2010 -

70/6165 zo dňa 18.5.2016. 35. Súd mal tiež preukázané, že žalovaný v roku 2015 nemal so žalobcom
uzavretú licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by žalovaného oprávňovala k použitiu
diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu práv. 36. V konaní zostalo sporné, či v danom prípade došlo v
izbáchžalovanéhokverejnémuprenosu. 37.Verejnýprenosjejednýmzospôsobovautorskéhopoužitiadiela uvedením diela na verejnosti, t.j. na použitie diela verejným prenosom má právo iba autor, resp.
osoba,ktorejautorudelilsúhlasvpodobelicenčnejzmluvy.Výnimkupredstavujútakzv.zákonnélicencie,
ktoré umožňujú použiť dielo verejným prenosom aj bez súhlasu autora. Súhlas udeľuje autor, alebo

organizácia kolektívnej správy osobe, ktorá sprístupňuje dielo verejnosti verejným prenosom (televízny,
rozhlasový vysielateľ, osoba, ktorá uskutočňuje satelitný alebo káblový prenos diela, prevádzkovateľ
zariadení prístupných verejnosti, ako sú napr. kaviarne, hotely, reštaurácie a pod.) povinné kolektívne
spravované práva sa týkajú výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu a požitie diela jeho
uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou. V takomto prípade ide o sprístupnenie diela verejnosti

v nehmotnej podobe. Verejný prenos sa uskutočňuje prostredníctvom technických prostriedkov, ktoré
umožňujú verejnosti vnímať dielo na miestach, kde by to inak vnímať nemohla. Takýmto technickým
prostriedkom je aj televízny prijímač, spolu so zariadením poskytujúcim signál televízneho vysielania. K
verejnému prenosu nedochádza samostatným umiestnením televízneho prijímača, ale až poskytnutím
televízneho signálu z televízneho vysielača, ktorý prostredníctvom televízneho prijímača umožňuje
verejný prenos a uvedenie diela na verejnosti a to bez ohľadu na to, či niekto televízny prijímač

zapne alebo nie. Pojmovým znakom verejného prenosu je verejnosť, teda individuálne neurčené
osoby prítomné súčasne alebo postupne, ktoré môžu byť prítomné na miestach, kde môžu vnímať
dielo prenášané technickými prostriedkami. 38. Tunajší súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného,
že v danom prípade nešlo o verejný prenos, pretože v súlade s ustálenou praxou, pokiaľ sú v
hotelových izbách neslúžiacich výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa hotela umiestnené

zvukovo- obrazové zariadenie, ale sú dané do užívania hotelovým hosťom, ktoré majú k rozhlasovému a
televíznemu vysielaniu prístup, nie je z autorského právneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie
hosť skutočne využije alebo nie. Jednoznačne súd dospel k záveru, že prevádzkovateľ hotela musí na
použitie diel získať súhlas autorov (licenciu) vopred od organizácie kolektívnej správy práv. V prípade
hotelov z rozhodnutí súdneho dvora EÚ vyplýva, že nie je rozhodujúce, či k verejnému prenosu skutočne

došlo, či hosť pozeral televíziu, ale postačí umožnenie verejného prenosu - televízor v izbe. Súd tak
v konaní nemal sporné, že žalovaný ako prevádzkovateľ hotela poskytuje v hoteli ubytovanie v počte
133 izieb, ktoré sú vybavené LC televízorom a teda súd má za to, že v danom prípade došlo k
verejnému prenosu. 39. V konaní bola tiež sporná výška odmeny. Žalobca vykonáva kolektívnu správu
na použitie diel zastúpených autorov prostredníctvom takzv. ďalšieho vereného prenosu a to vysielania

prostredníctvom technických zariadení. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Holiday
Inn Žilina, ktoré je zaradené do kategórie 4* hotel. Súd mal preukázané na základe aj internetovej
stránky žalovaného, že žalovaný v roku 2015 v ubytovacom zariadení Holiday Inn Žilina používal
predmety ochrany spravované žalobcom a to prostredníctvom takzv. ďalšieho verejného prenosu,
prostredníctvom technických zariadení a to LCD televízorov a že v predmetnom zariadení dochádza k

verejnému prenosu a to v rozsahu 133 zvukovo obrazových zariadení v izbách. V každom prípade bolo
povinnosťou žalovaného uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov
ochrany ďalším verejným prenosom. Žalobca žalovanému navrhol uzatvorenie hromadnej licenčnej
zmluvy za predmetné použitie diel, avšak bezúspešne a žalovaný zmluvu nerealizoval, realizoval ďalší
verejný prenos neoprávnene, čím zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom.

Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca určil v zmysle sadzobníka, ktorý je základným dokumentom, v
ktorom je určená výška odmeny, ktorú je oprávnená organizácia kolektívnej správy vyberať a neexistuje
iná metóda na presnejšie stanovenie výšky odmeny, resp. bezdôvodného obohatenia. Pri hoteloch 4*
sa sadzobník licenčných odmien za rok pohyboval v sume 29,50 eur. Čo sa týka zvukovo-obrazových
zariadení. Spolu teda obvyklá licenčná odmena za rok je 3.923,50 eur. V zmysle už vyššie citovaného

ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g/ zák. 618/2013 Z. z. sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene
zasiahlo môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je
obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do tohto práva. Z uvedeného dôvodu si žalobca účtoval dvojnásobok odmeny, to je v sume 7.847
eur. Pokiaľ by mal uzatvorenú licenčnú zmluvu, určite by sa žalobca nedomáhal dvojnásobku odmeny

vydania bezdôvodného obohatenia. 40. Predmetom konania nebola odmena, ale vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od obvyklej odmeny. Obvyklá odmena je taká, za
akú v rozhodujúcom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia
získali licenciu. Žalobca v rozhodujúcom období mal uzatvorené hromadné licenčné zmluvy, kedy pri
všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robilo obvyklou odmenou,

keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov pokiaľ ide o dané
predmety ochrany na území SR nepôsobila. Napríklad zľavy, ktoré boli poskytované používateľom pri
plnení povinnosti v stanovenej lehote uzatvoriť licenčnú zmluvu, nie je možné prihliadnuť pri stanovení
výšky obvyklej odmeny. Súd teda pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z takto určenejobvyklej odmeny vo výške ako to je už vyššie uvedené v sume 29,50 eur za izbu a žalobe tak v plnom
rozsahu vyhovel. 41. Na tomto mieste je potrebné podotknúť a zdôrazniť, že žalovaný podal návrh na
prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP. Čo sa týka ustanovenia § 162 ods. 1

písm. a/ CSP aby bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na PMÚ SR
na základe podnetu ZHR SR na prešetrenie správania subjektu LITA, autorská spoločnosť, z dôvodu
podozrenia na zneužívanie dominantného postavenia, resp. do rozhodnutia PMÚ o tom, že o tomto
podnete ďalej nebude konať, a teda správne konanie nezačne. Z obsahu spisu vyplýva, že PMÚ SR bolo
dňa 19.12.2016 doručené oznámenie ZHR SR vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného

postavenia podnikateľa jeho činnosťou v hospodárskej súťaži, ktorým navrhovali, aby PMÚ začal
konanie vo veci zneužívania dominantného postavenia podnikateľa LITA, autorská spoločnosť a aby
v konaní rozhodol, že činnosť podnikateľa tak, ako bola opísaná v oznámení, je zakázaná. Zároveň
v tomto oznámení požiadal podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže o písomné
upovedomenie o ďalšom postupe, najmä o tom, či na základe uvedeného začína konanie vo veci
zneužívania dominantného postavenia podnikateľom. Listom zo dňa 16.3.2017 Protimonopolný úrad

SR oznámil, že predmetné oznámenie mu bolo doručené a vyhodnocuje či začne prešetrovanie na účel
zistenia či je dôvod na začatie konania vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa
tohto zákona. Následne na ďalšie dopyty PMÚ SR listom zo dňa 27.6.2018 oznámil súdu, že vedie
prešetrovanie a skúma či je dôvod na začatie správneho konania a v tejto fáze nevie určiť či začne vo
veci správne konanie, a ak áno, kedy bude v danej veci meritórne rozhodnuté. Z uvedeného je zrejmé, že

na základe podnetu žalovaného na PMÚ SR doposiaľ nebolo začaté konanie na prešetrenie správania
subjektu LITA, autorská spoločnosť, z dôvodu podozrenia na zneužívanie dominantného postavenia.
Tunajší súd sa domnieva, že pokým PMÚ ani len nezačal konanie, tak rozhodnutie súdu v prejednávanej
veci ani nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na PMÚ,
a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho

sadzobníka, resp. či výška licenčnej odmeny podľa sadzobníka je neprimeraná. Súd sa teda stotožnil s
námietkami žalobcu, že relevantné v danom prípade je zistenie obvyklej licenčnej odmeny a irelevantné
je posudzovanie primeranosti výšky tejto odmeny. 42. Žalovaný žiadal prerušenie konania aj v zmysle
§ 162 ods. 1 písm. b) CSP, pričom uviedol, že § 56 ods. 1 písm. g) v znení účinnom k 31.12.2015
je v rozpore s Ústavou SR. Žalovaný uviedol, že dôsledkom aplikácie uvedeného ustanovenia je

majetkový postih žalovaného, ktorý nemá žiadne opodstatnenie a nad rámec nevyhnutného rozsahu
vo svojich dôsledkoch obmedzuje právo žalovaného vlastniť majetok. Podľa názoru súdu je tento
návrh na prerušenie konania účelový, kedy je úmyslom žalovaného len dosiahnuť prieťahy v konaní.
Nakoľko zákonodarca osobitne neurčil ako sa má stanoviť výška bezdôvodného obohatenia, tak výška
bezdôvodného obohatenia sa bude riadiť v prípadoch obdobných ako je prejednávaný prípad ust.

§ 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy výška sa určí najmenej vo výške odmeny,
ktorá by za získané licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Nová
právna úprava sa teda taktiež neuspokojuje s výškou bezdôvodného obohatenia iba vo výške obvyklej
licenčnej odmeny. Priznanie výšky bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny je totiž
nespornenepostačujúca,nakoľkotakérozhodnutiesúdunemážiadenvýchovnýanipreventívnyúčelpre

odradenie neoprávnených používateľov pred zásahmi do autorských práv. Naopak, takéto rozhodnutie
súdu používateľov nesporne motivuje k tomu, aby neuzatvárali pred používaním diel licenčné zmluvy.
Pre neoprávneného používateľa je tak najvýhodnejšie počkať či sa autor alebo nositeľ práv vôbec
dozvie o porušení jeho práv a či sa bude účinne brániť. Navyše, takýto používateľ vie, že v prípade,
ak sa poškodený autor a nositeľ práv bude dožadovať ochrany svojich práv na súde, tak mu nanajvýš

hrozí úhrada vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Autorom je poskytovaná vyššia právna ochrana
podľa medzinárodného práva a práva EÚ. Duševné vlastníctvo je síce integrálnou súčasťou vlastníctva,
avšak nie je možné ho mať v držbe v pravom slova zmysle a samotní autori a nositelia práv objektívne
nemajú možnosť riadnej kontroly nakladania s ich vlastníctvom. Aby nedochádzalo k neoprávneným
zásahomdoichvlastníctvasúpotrebnétakéopatreniavprávnejúprave,abysaneoprávnenýmzásahom

predchádzalo, aby neoprávnené zásahy boli odradzujúcim spôsobom sankcionované. Tento dôvod na
prerušenie konania sa súdu javil ako absurdný. Súd nemá právomoc meniť ustanovenia autorského
zákona. Môže učiniť len zákonodarný zbor, a to Národná rada SR. 43. Čo sa týka toho, že žalovaný
ešte podal aj návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) CSP uviedol, že pre prípad,
ak by konajúci súd pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu aplikoval ust. § 84 ods. 1 AZ

podal konajúcemu súdu návrh na prerušenie konania a predložil súdu výklad § 84 AZ stanovisko
MK SR z 30.11.2016 a svoj výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ pod sp. zn. C 301/2015. Podľa
názoru súdu stanovisko MK SR zo dňa 30.11.2016 nemá pre toto konanie a pre posúdenie nároku
uplatňovaného žalobcom žiaden význam. Z radu rozsudkov Európskeho súdneho dvora sa jedná orozhodnutieC301/2015,pričomtotorozhodnutiesatýkadiametrálneodlišnéhospôsobupoužívaniadiel,
a to digitálneho využívania obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. Európsky súdny dvor sa viackrát
zaoberal pojmom verejný a verejný prenos napr. v rozhodnutí Súdneho dvora vo veci SCF/Marco del

Corzo sp. zn. C 135/10 zo dňa 15.3.2012, kedy rozhodoval aj vo veci verejného prenosu v ubytovacích
zariadeniach, kedy prijal rozsudok sp. z. EÚ C 162/10 vo veci Phonografic Performance (Ireland)
Limited proti Írsku, na ktorý poukázal samotný žalobca. V tomto rozsudku sa Súdny dvor opätovne
zaoberal pojmom verejný a verejný prenos, kedy jeho stanovisko je rovnako ako v predchádzajúcich
rozhodnutiach a v bode 42/ urobil záver: Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia

predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť. Na tomto mieste
znova súd podotýka, že opätovné predkladanie tejto veci na Európsky súdny dvor by bolo skutočne len
mrhaním času, pretože už Európsky súdny dvor v tejto veci vyslovil svoje záväzné stanoviská, preto aj v
tejto časti na prerušenie konania návrh na prerušenie zamietol. 44. Žalobca si okrem iného uplatňoval
aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 14.3.2016 do zaplatenia.
Od 14.3.2016 žiadal úrok z omeškania z toho dôvodu, že v ten deň napísal žalobu, ktorú zaslal na

Okresný súd Žilina. Podľa jeho názoru spísaním žalobného návrhu sa dostal žalovaný do omeškania
so zaplatením dlžnej sumy. Keďže bolo preukázané, že skutočne do podania žaloby neuhradil žalovaný
túto sumu, priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v súlade s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. v
znení neskorších predpisov. 45. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.
1 CSP, žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu

100 % proti žalovanému, ktorý v konaní úspešný nebol. 46. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte

rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).