Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116206963
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5116206963.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a

členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou, K.. O. S. X, O. XX, proti žalovanému: PANORÁMA ŠPORT HOTEL, a.s., Uhoľná 1, Žilina,
IČO: 36 430 641, zastúpenému PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Šoltésovej 14,
Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 7 847,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 2C/83/2016-208 zo dňa 23. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa
ust. § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP a zároveň ho zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7 847,-
eur s 5,05 % úrokom z omeškania od 04. 03. 2016 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobcovi zároveň priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil ust. § 141 a nasl. zákona č. 185/2015 Z. z. v spojení s ust. § 56 ods. 1
písm. g/, § 81 ods. 1 písm. i/ zákona č. 618/2003 Z. z., keď konštatoval, že zo strany žalovaného

došlo k neoprávnenému zásahu do autorských práv spravovaných žalobcom, čím na jeho strane vzniklo
bezdôvodnéobohatenie.ŽalovanýakoprevádzkovateľubytovaciehozariadeniaHolidayInnŽilinanemal
uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom a aj napriek tomu realizoval verejný prenos neoprávnene, čím
zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. Výšku bezdôvodného obohatenia
súd určil v zmysle sadzobníka, ktorý je základným dokumentom, v ktorom je určená výška odmeny a
ktorú je oprávnená organizácia kolektívnej správy vyberať. Obvyklá licenčná odmena za rok v tomto
prípade predstavovala sumu 3 923,50 eur, pričom v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ zákona č. 618/2003 Z. z.

dvojnásoboktejtosumypredstavujesumu7847,-eur.Nestotožnilsasnázoromžalovaného,ževdanom
prípade nešlo o verejný prenos, pretože v súlade s ustálenou praxou, pokiaľ sú v hotelových izbách
neslúžiacich výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa hotela umiestnené zvukovo-obrazové
zariadenia, ktoré sú dané do užívania hotelovým hosťom, jednoznačne sa jedná o verejný prenos a
prevádzkovateľ hotela musí na použitie diela získať súhlas autorov (licenciu) vopred od organizácie
kolektívnej správy práv. V tomto prípade ani nie je rozhodujúce, či k verejnému prenosu skutočne
došlo a či hosť skutočne využil prostriedky umiestnené v izbe, ale postačuje len umožnenie takéhoto

verejného prenosu. V ďalšom - v bodoch 41. až 43. dôvodov napadnutého rozhodnutia súd podrobne
zdôvodnil zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania poukazujúc okrem iného i na judikatúru
Európskeho súdneho dvora. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z ust. § 255ods. 1 CSP a priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

2.Protitomutorozsudkupodalodvolanievzákonomstanovenejlehoteprostredníctvomsvojhoprávneho
zástupcu žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
poukazujúc na dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. V konaní podľa jeho názoru
nebolo riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával verejný prenos a ani to, v akom
rozsahu ho vykonával. Ďalej tvrdil, že žalobca nepreukázal existenciu bezdôvodného obohatenia na

strane žalovaného čo do dôvodu a výšky, pričom nebola preukázaná ani aktívna vecná legitimácia
žalobcu, tak ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis s poukazom na ust. § 164 ods. 2 Autorského
zákona v spojení s § 451 a nasl. OZ. Rovnako podľa žalovaného nebolo preukázané, že došlo k
neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v
dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv audiovizuálnych diel práve žalobca, a to ani len
tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe vykonaných dôkazov. Žalobou uplatňovaný

údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške „obvyklej“ licenčnej odmeny ako si ju podľa
svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov
práv audiovizuálnych diel, ktoré predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním
neprimeraných cien, je potom bezpochyby výkonom práva v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, a preto nesmie
požívať právnu ochranu. Zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval súd prvej inštancie obvyklú

licenčnú odmenu, sú v dôsledku zneužitia dominantného postavenia žalobcom na trhu neplatnými
zmluvami podľa § 39 OZ, a to minimálne v časti licenčnej odmeny, a preto ani nemohli byť spôsobilým
dôkazom o výške obvyklej licenčnej ceny pre účely uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalobca v konaní nepreukázal (a ani netvrdil), že by mal žalovaný vo svojom hotelovom
zariadenípočasžalovanéhoobdobiaubytovanéhočoilenjednéhohosťa,atočoilennajednunoc.Tovo

svojich dôsledkoch znamená, že žalobca opomenul tvrdiť a preukázať podstatnú skutočnosť pre prijatie
záveru o neoprávnenom použití diel v zmysle § 58 ods. 1 AZ. Zvýraznil, že bezdôvodné obohatenie
spočívajúce v neoprávnenom zásahu do autorských práv nevzniká momentom neuzatvorenia licenčnej
zmluvy, ale až momentom skutočného neoprávneného použitia diela formou verejného prenosu. Rozsah
bezdôvodného obohatenia bolo možné v konaní zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne

preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia na jednotlivých izbách v žalovanom období, a to práve
aj s poukazom na závery rozhodovacej praxe ESD vo vzťahu k existencii verejného prenosu. Keďže
žalobca neinicioval vo vzťahu k preukázaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia žiadne dokazovanie,
tak v konaní nebolo možné z dôkazov predložených žalobcom nijakým spôsobom dospieť k výške
bezdôvodného obohatenia. Ďalej žalovaný opätovne namietal nepreukázanie aktívnej legitimácie

žalobcu, pričom uviedol, že predpokladom zastupovania v oblasti dobrovoľnej kolektívnej správy práv
je prevzatie zastupovania nositeľa vo vzťahu k jeho právam k predmetu ochrany, a to ešte v čase pred
skutočným použitím diela. Uviedol, že žalobca je oprávnený konať, a teda aj uplatňovať právne nároky
len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý
z dohody vyplýva, aby preukázal aktívnu vecnú legitimáciu. Zo žalobcom predložených formulárových

zmlúv však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany. Menný zoznam údajných slovenských nositeľov
majetkových práv nepovažoval za dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu v spore. Záverom odvolania uviedol, že ak súd nemienil žalobu zamietnuť ani po
zváženívšetkejprávnejaskutkovejargumentácie,malpotomriadnezvážiťpotrebuprerušeniakonaniav
zmysle návrhu na prerušenie konania. V opačnom prípade je rozsudok súdu prvej inštancie predčasný a

z toho dôvodu nezákonný. V tejto súvislosti poukázal na konanie na Protimonopolnom úrade SR, pričom
rozhodnutie protimonopolného úradu nie je ničím iným, než deklaratórnym rozhodnutím príslušného
orgánu o spáchaní iného správneho deliktu. V prípade, ak by protimonopolný úrad v budúcnosti na
základe oznámenia rozhodol, že činnosť žalobcu bola zneužitím dominantného postavenia, tak súd
by bol takýmto rozhodnutím v zmysle § 193 CSP viazaný, a preto i nesprávne posúdil návrh na

prerušenie konania. V priebehu odvolacieho konania doložil odvolaciemu súdu i rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne, ktorý prerušil v tomto prípade konanie do skončenia správneho konania vedeného na
Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení prostredníctvom právnej zástupkyne žiadal napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na tom, že v konaní riadne preukázal svoju aktívnu
vecnú legitimáciu a okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne zrozumiteľne s touto
skutočnosťou vyporiadal. Ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie žalovaným je podľa
jeho názoru v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a vhlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov,
pričom požiadavky žalovaného považoval za objektívne nezmyselné a šikanózne. Opätovne uviedol,
že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáhal, je podľa § 56 ods. 1 písm. g/ AZ

stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Rovnako v tomto smere opätovne
poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C 367/2015 zo dňa 27. 01. 2017. Uviedol, že je
notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť
diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného

umenia, architektonické a úžitkového umenia. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej
judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného
obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu,
pričom je postačujúce, keď organizácie kolektívnej správy preukážu aspoň druhovo, akých nositeľov
práv zastupujú a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo
k reprodukcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. V závere poukázal na

rozhodnutia všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných konaniach a mal za to, že v konaní
bolo preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo a dochádza k vedomému zásahu do výhradných
autorských práv a nositeľov zastupovaných žalobcom.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379, § 380 CSP

a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

5. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci,
v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré

v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani zo strany účastníkov
neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal súd
prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia je zrejmé, z ktorých konkrétnych
skutočností súd vychádzal, na ktoré dôkazy prihliadol, na ktoré nie a z akých dôvodov, i to, akými
úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Tu je potrebné uviesť, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na

každý argument strany bola daná odpoveď v dôvode rozhodnutia, pričom súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktorý jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

6. Okresný súd svoje prijaté a správne právne závery primerane vysvetlil, pričom dal odpoveď na
podstatné otázky a námietky strán konania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť,

ani aplikácia príslušných ustanovení zákonov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí prvoinštančného súdu sa nestotožňuje,
ešte neznamená, že ním prijaté závery sú nesprávne. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vo veci samej vyhovel a napadnutý rozsudok
tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodov nedostatočného odôvodnenia. Na jednej

strane z dôvodov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prvej inštancie pri
hodnotení dôkazov a právnymi závermi na strane druhej.

7. Pokiaľ išlo o námietku vecnej legitimácie žalobcu zo strany žalovaného odvolací súd sa stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie, tak ako je to už aj vyššie uvedené a ako to tento dôvodil najmä v bode 34.

dôvodov. V prejednávanej veci žalobca preukázal aktívnu legitimáciu oprávnením Ministerstva kultúry
SR na výkon kolektívnej správy zo dňa 11. 05. 2010 a zo dňa 18. 08. 2016. Na základe uvedeného
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a nositeľov práv k literárnym a dramatickým,
hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Keďže ani žalovaný nepreukázal, že

niektorý nositeľ práv k vyššie uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, nemohol
ani odvolací súd vyhodnotiť túto námietku iným spôsobom, než ju hodnotil súd prvej inštancie.8. Správne postupoval súd prvej inštancie i pri vyhodnotení ostatných námietok žalovaného, týkajúcich
sa verejného prenosu, výšky odmeny i otázkami prerušenia konania, tak ako to podrobne uviedol v
bodoch 37. až 44. dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožnil, a preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

9. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd vychádzal z ust. § 396 ods. 1
CSP s použitím ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu, lebo mal v odvolacom konaní úspech.

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).