Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. máj 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/84/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311214341
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8311214341.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: N. N., X.: XX XXX XXX,
I. K. N. Č. XXX, XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Valerijom Podoľskijom, advokátom, IČO: 42
031 991, so sídlom Námestie slobody 1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: Pozemkové spoločenstvo
Kamjaná Miková, IČO: 35 521 520, so sídlom Miková 77, 090 24 Havaj, právne zastúpenému JUDr.
Ivetou Rajtákovou, advokátkou, IČO: 35 514 892, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice - Staré Mesto, o
zaplatenie 33.211,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník,
č. k. 3Cb/27/2012-334 z 30. januára 2020 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdSvidník(ďalejlen„súdprvejinštancie“)napadnutýmrozsudkomzamietolžalobuapriznal
žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. 2.1 Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe najskôr rozsudkom, č. k. 3Cb/27/2012-109 z 1. októbra

2013, ktorým zamietol žalobu a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške
5.432,35 eur na účet jeho právneho zástupcu S.. A. K., advokáta, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. V odôvodnení tohto rozsudku súd okrem iného uviedol, že v konaní nebolo preukázané,
aby vlastníci spoločnej nehnuteľnosti splnomocnili predsedu výboru žalovaného, aby ich menom (nie
menom žalovaného) uzatvoril nájomnú zmluvu so žalobcom a naviac uzatvorenie nájomnej zmluvy so
žalobcom ani nebolo prejednané valným zhromaždením žalovaného. Ide teda o absolútne neplatný
právny úkon podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),

z ktorého nemôžu vznikať jeho účastníkom žiadne práva a povinnosti. Absolútna neplatnosť právneho
úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí
na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol urobený.
2.2 Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil,
že súd mylný názor žalovaného na právo spoluvlastníka k spoločnej veci svojím rozhodnutím potvrdil,

pričom v odôvodnení sa odvolal na § 9 ods. 13 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách
v znení účinnom od 1. mája 2013, ktorý v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy neplatil, a dokonca ho aj
nesprávne vyložil. Mal za to, že súd prvej inštancie vyslovením absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka porušil zmluvnú voľnosť, pretože nájomnú zmluvu uzatvorilipodnikateľské subjekty s právnou subjektivitou, ktoré majú právo nadobúdať práva a povinnosti z
obchodnoprávneho vzťahu aj z nájomnej zmluvy, pričom za žalovaného konali členovia štatutárneho
orgánu, ktorí boli riadne zvolení a zapísaní v príslušnom registri spoločenstiev. Zároveň súd podľa neho

opomenul, že na náhradu škody - ušlý zisk navrhol posúdiť podľa ustanovenia § 373 a nasl. zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), nakoľko predmetný právny vzťah
je vzťahom obchodnoprávnym. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

2.3 K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 10. januára 2014. Uviedol, že pokiaľ
žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody od nájomnej zmluvy z 15. apríla 2008, teda z
nájomného vzťahu upraveného zákonom č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o nájme poľnohospodárskych pozemkov“) účinným v čase uzatvorenia tejto zmluvy a Občianskym
zákonníkom, v žiadnom prípade nemôže ísť o obchodnoprávny vzťah. Okrem toho považoval za

neakceptovateľné úvahy žalobcu, že je oprávnený konať za podielových spoluvlastníkov spoločnej
nehnuteľnosti, pretože podľa neho z ustanovenia § 3 zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových
spoločenstvách vyplýva, že pozemkové spoločenstvo iba obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci
majetok, ktorý však aj naďalej zostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov, avšak
zo zákona nevyplýva, že pozemkové spoločenstvo môže disponovať iným právom k tomuto majetku,

než aké mu vyplýva z tohto zákona. V súvislosti s tým tiež konštatoval, že prenájom pozemkov,
predaj pozemkov a iné nakladanie s pozemkom je vecou vlastníka podielu, nie vecou pozemkového
spoločenstva. Zároveň poukázal na § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého o hospodárení
so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou hlasov počítanou podľa veľkosti podielov,
pričom podotkol, že žalobca nemal súhlas vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti s užívaním predmetných

lesných pozemkov, ani vlastníci spoločnej nehnuteľnosti nesplnomocnili predsedu výboru žalovaného
na uzatvorenie nájomnej zmluvy, v dôsledku čoho je nájomná zmluva absolútne neplatným právnym
úkonom. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania vo výške 533,49 eur.

2.4 Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 1Cob/23/2014-138 z 22. apríla 2015 zrušil rozsudok a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia súd okrem iného
uviedol, že prvostupňový súd sa nezaoberal dohodnutou voľbou obchodného práva, a to napriek
tomu, že žalobca tvrdil, že medzi účastníkmi je vzťah obchodnoprávny. V preskúmavanej veci bola
nájomná zmluva uzatvorená 15. apríla 2008 v písomnej forme, pričom za žalovaného ju podpísali

dvaja členovia výboru. Aj keď to nebolo predmetom dokazovania, nie je možné akceptovať tvrdenie
žalovaného, že táto nájomná zmluva je absolútne neplatná z dôvodu chýbajúceho súhlasu valného
zhromaždenia s jej uzatvorením. Nie je možné postihovať zmluvnú stranu, ktorá zmluvu uzatvorila
dobromyseľne v presvedčení, že za zmluvného partnera konajú k tomu oprávnené subjekty. Naviac,
ako vyplýva zo zrejme prvotných stanov žalovaného, predmetom jeho činnosti malo byť hospodárenie,

a teda vykonávanie poľnohospodárskej a lesnej činnosti na základe zmlúv o dodávke prác, resp.
nájomných zmlúv. Táto, hoci nie najšťastnejšia formulácia zásad hospodárenia dokazuje, že uzatváranie
nájomných zmlúv pri hospodárení s majetkom združenia, bolo zapracované už priamo do stanov
spoločenstva a bolo vymenované medzi základnými formami jeho hospodárenia. V prípade, že na
základe platnej dohody účastníkov došlo k voľbe Obchodného zákonníka pre riešenie sporných

záležitostí musia byť dôsledky tvrdenej neplatnosti nájomnej zmluvy posudzované podľa ustanovení §
267 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie stanovuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu,
slúžiacu na ochranu toho účastníka, na ktorého ochranu bolo dojednané. Skutočnosť, že uzatvoreniu
nájomnejzmluvynepredchádzalorozhodnutievalnéhozhromaždeniaspoločníkov,nemôžeísťnaťarchu
žalobcu, ktorý túto tvrdenú, no doposiaľ nepreukázanú vadu nájomnej zmluvy nespôsobil. Obchodný

zákonník v tejto súvislosti výslovne hovorí, že kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný
nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu
vedela (§ 268 Obchodného zákonníka). Aj v prípade, že by si účastníci platne nedohodli voľbu
Obchodného zákonníka, bolo povinnosťou súdu pri rozhodovaní o náhrade škody vyporiadať sa s
obsahovo podobným ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka. V prípade, že žalovaný nemá dôvod

namietať neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu jemu chýbajúceho súhlasu valného zhromaždenia s
jej uzatvorením, nepochybne by sa jednalo o porušenie povinnosti zo zmluvy zo strany žalovaného, a
to vzhľadom na list z 27. júla 2011 adresovaný žalovanému. Naviac faktická nečinnosť fyzických osôb
brániacich v prejazde vozidiel žalobcu, ku ktorej došlo pred 27. júlom 2011, môže byť tiež v príčinnejsúvislosti s uplatňovanou náhradou škody v prípade, že tieto fyzické osoby vystupovali pri tej činnosti v
menežalovaného.Konečnémurozhodnutiuodvolaciehosúduzabránilaajvadapodanejžaloby.Žalobca
si podanou žalobou uplatnil náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho

sa môže jednať o náhradu skutočnej škody alebo o náhradu ušlého zisku (skutočného alebo obvyklého),
alebo o uplatňovanie oboch nárokov. Podľa žaloby by sa malo jednať o náhradu škody vo forme ušlého
zisku v jeho skutočnej výške, ktorý mal vzniknúť nevyťažením plánovanej drevnej hmoty v hodnote
27.052,90 eur. Žalobca v tejto súvislosti predložil viaceré listinné dôkazy, ako aj rukou spracovaný
výpočet výšky vzniknutej škody. Možno sa len domnievať, že si uplatňuje náhradu škody za nevyťaženie

1170 m3 za štyri roky platnosti lesného hospodárskeho plánu. Prvostupňový súd sa nepokúsil odstrániť
túto vadu žaloby a nezisťoval výšku skutočne ušlého zisku.
2.5 Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom, č. k. 3Cb/27/2012-242 z 22. marca 2018 rozhodol,
že základ žalobného nároku je opodstatnený. V odôvodnení tohto rozsudku súd okrem iného uviedol,
že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca si žalobou uplatnil voči žalovanému náhradu
škody vo výške 33.211,49 eur s príslušenstvom. V danom prípade sa súd zaoberal tým, či je

základ žalobného nároku opodstatnený. Z nájomnej zmluvy podpísanej prenajímateľom a nájomcom
bolo preukázané, že žalovaný ako prenajímateľ a žalobca ako nájomca uzatvorili nájomnú zmluvu,
predmetom ktorej bol prenájom lesných pozemkov v k. ú. Miková na ich obhospodarovanie podľa
platného lesného hospodárskeho plánu na obdobie od 15. apríla 2008 do 15. apríla 2018. Uvedená
nájomná zmluva bola platne uzatvorená podľa ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka,

pričom zo strany žalobcu bola uzatvorená dobromyseľne. Čo sa týka náhrady škody táto sa posudzuje
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže žalobca je podnikateľ a žalovaný sa v danom prípade
posudzuje tiež ako podnikateľ. Bolo preukázané zavinenie žalovaného, pričom tento si nesplnil svoje
povinnosti,ktorémuvyplývalizuzatvorenejpísomnejzmluvyanásledkomtohtožalobcovivzniklaškoda,
keďže si nemohol plniť svoje práva a povinnosti, ktoré mu zo zmluvy vyplývali. Žalobca si uplatnil nárok

na náhradu škody, a to vo výške ušlého zisku.
2.6 Proti tomuto medzitýmnemu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci tvrdil, že odvolací súd posudzoval nájomnú

zmluvu podľa takmer tri roky neúčinného právneho predpisu (zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch) a
viac než rok zrušeného predpisu (nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 208/1994 Z.z. o nájme
poľnohospodárskych a lesných nehnuteľností a o nájme poľnohospodárskeho podniku) a poukazoval
na ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, pričom nijako
nevysvetlil, aký vzťah majú ustanovenia tohto zákona so súdenou vecou, keďže podľa ustanovenia

§ 1 tohto zákona sa tento zákon vzťahuje na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti, alebo súbory
miestnosti,alebobytyanaopakneposúdiltentoprávnyúkonpodľazákonaonájmepoľnohospodárskych
pozemkov. Zároveň zdôraznil, že v priebehu konania bolo vykonané dokazovanie, z ktorého vyplýva,
že výbor žalovaného ako jeho štatutárny orgán nikdy nerozhodol o uzatvorení nájomnej zmluvy so
žalobcom napriek tomu, že na vznik nájomnej zmluvy ako právneho úkonu je nevyhnutná vôľa, ktorú

potom navonok prejavuje predseda spoločenstva alebo dvaja členovia výboru, z čoho podľa neho
vyplýva, že ak nie je vytvorená vôľa, teda neexistovalo rozhodnutie výboru, nemohol vzniknúť prejavom
takejto neexistujúcej vôle právny úkon. Vzhľadom na to, je podľa jeho názoru zrejmé, že pokiaľ z
právneho predpisu (zákon č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách) vyplýva kto, alebo aký
orgán je štatutárnym orgánom pozemkového spoločenstva, nemôže bez vytvorenia vôle tohto orgánu

vzniknúť právny úkon tým, že za právnickú osobu (pozemkové spoločenstvo) navonok konajú osoby,
ktoré sú oprávnené túto vôľu prejavovať. Preto považoval za nesporné, že písomnosť označená ako
nájomná zmluva nie je právnym úkonom, keďže pre vznik právneho úkonu absentovala vôľa. Navyše
podotkol, že ak by aj „nájomná zmluva“ bola právnym úkonom, teda prejavom vytvorenej vôle, nebola
by platným právnym úkonom, a to z dôvodu, že trpí neurčitosťou, pokiaľ ide o predmet nájmu, pričom

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 240/2009 z 25. marca
2010, podľa ktorého takýto nedostatok spôsobuje neplatnosť zmluvy. Na základe uvedených skutočností
žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že základ žalobného nároku nie je
opodstatnený.
2.7 K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 11. júla 2018. Uviedol, že medzitýmny

rozsudok považuje za vecne a právne správny a navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného ako
nedôvodné zamietol a potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie.2.8 K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 24. júla 2018. Uviedol, že vzhľadom na strohosť
vyjadrenia žalobcu a na skutočnosť, že žalobca nijakým spôsobom nereagoval na jeho konkrétne
odvolacie námietky, nemá dôvod zaujímať akékoľvek stanovisko k vyjadreniu žalobcu.

2.9 Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 1Cob/63/2018-282 z 28. februára 2019 zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto uznesenia súd
okreminéhouviedol,žeúlohousúduprvejinštanciebudezaoberaťsaotázkouplatnostinájomnejzmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, a to predovšetkým z pohľadu zjavne chýbajúcej určitosti
tejto zmluvy, ako aj namietanou otázkou nedostatku prejavu vôle žalovanej strany. Až po vyriešení

týchto základných otázok ako otázok predbežných sa súd prvej inštancie bude môcť zaoberať právnym
posúdením nároku žalobcu, tzn. právnym posúdením toho, na základe akého právneho úkonu si žalobca
uplatňuje svoj nárok. Žalobca preto bude musieť presne skutkovo vymedziť, čo žiada, čoho sa domáha,
akej náhrady, či náhrady škody, či náhrady ušlého zisku s podrobnou identifikáciou takéhoto nároku.
2.10 Po vrátení veci odvolacím súdom vychádzal súd prvej inštancie pri rozhodovaní zo zistenia, že
žalovanýakoprenajímateľažalobcaakonájomcauzatvorili15.apríla2008nájomnúzmluvu,predmetom

ktorej bol prenájom lesných pozemkov v k. ú. Miková na ich obhospodarovanie podľa platného lesného
hospodárskeho plánu na obdobie od 15. apríla 2008 do 15. apríla 2018. Vlastníci lesných pozemkov X..
A. I., K. H., K. W., K. U.C., S. U., K. U., O. I., O. I. O. S. A. listom z 25. októbra 2010 požiadali žalovaného o
zastavenie ťažby na súkromných lesných pozemkoch v k. ú. Miková. Tento list zaslali aj žalobcovi s tým,
že ho žiadali o nápravu, pretože zistili, že je nájomcom lesných pozemkov, ako aj to, že ťažbu vykonával

na súkromných lesných pozemkoch neoprávnene. Žalobca listom z 13. januára 2011 upozornil K. H.,
že sa dopustil trestného činu, pričom od všetkých vlastníkov, ktorí žiadali zastavenie ťažby, bude žiadať
úhradu všetkých svojich strát. Žalovaný listom z 20. júla 2011 žiadal žalobcu o pozastavenie ťažbovej
činnosti a o predloženie lesného hospodárskeho plánu z dôvodu viacerých žiadostí vlastníkov lesných
pozemkov v k. ú. Miková o zastavenie ťažby na ich súkromných pozemkoch. Odborný lesný hospodár N.

I. listom z 3. novembra 2010 zaslaným predsedovi žalovaného S. U., žalobcovi a Obvodnému lesnému
úradu v Stropkove oznámil týmto subjektom pozastavenie ťažby na lesných pozemkoch, z dôvodu
doručenia žiadosti niektorých vlastníkov o zastavenie ťažby, ale aj z dôvodu, že nevie, v ktorých dielcoch
(častiach lesa) sa parcely uvedených vlastníkov nachádzajú. Podľa znaleckého posudku č. 6/2019 z 18.
novembra 2019 vypracovaného X.. S. A., znalcom v odbore lesníctvo, odvetvie odhad hodnoty lesov,

hospodárska úprava lesov, pestovanie lesov, spracovanie dreva, poľovníctvo celková výška ušlého
zisku žalobcu vyplývajúceho z neplnenia nájomnej zmluvy za obdobie do konca roka 2011 predstavuje
30.140,- eur. Súd uznesením z 30. januára 2020 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný
uhradiť žalobcovi titulom ušlého zisku 30.140,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
1. januára 2012 do zaplatenia.

2.11 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že predmetom
nájomnej zmluvy je prenájom lesných pozemkov v k. ú. Miková na ich obhospodarovanie podľa platného
lesného hospodárskeho plánu na obdobie od 15. apríla 2008 do 15. apríla 2018. V texte tejto zmluvy
nie je uvedená žiadna ďalšia definícia alebo žiadny ďalší údaj, ktoré by mohli identifikovať tieto lesné
pozemky, ale ani to, či ide o prenájom lesných pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve jednotlivých členov

pozemkového spoločenstva alebo či ide o prenájom lesných pozemkov, ktoré patrili tzv. súkromným
vlastníkom a pozemkové spoločenstvo ich len obhospodarovalo.
2.12 Súd prvej inštancie posúdil nájomnú zmluvu z dôvodu jej zjavne chýbajúcej určitosti ako neplatnú
a v dôsledku toho žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň súd konštatoval, že nemožno dospieť
k záveru, že neplatnosť alebo nevzniknutie právneho úkonu zavinil žalovaný, pretože nevyvrátiteľná

právna domnienka týkajúca sa vedomostí o obsahu právnych predpisov sa vzťahuje rovnako na žalobcu
aj na žalovaného.
2.13 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 2 ods. 3, § 3 ods. 1 zákona č. 181/1995
Z.z.opozemkovýchspoločenstvách,§1ods.1,§20,§21ods.3,4zákonaonájmepoľnohospodárskych
pozemkov v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy, § 37, § 39, § 139 ods. 1, 2, § 663

Občianskeho zákonníka.
2.14 O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a priznal
úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci tvrdil, že medzi ním a žalovaným došlov rámci zmluvnej voľnosti a na základe dohody k podpisu nájomnej zmluvy a voľbe Obchodného
zákonníka pre riešenie sporných záležitosti, pričom z dôvodu, že uzatvorenie nepomenovanej zmluvy
pripúšťa Obchodný zákonník aj Občiansky zákonník, o žiadne obchádzanie zákona nemohlo ísť, keďže

strany sa správali podľa nimi podpísanej zmluvy. Z dôvodu, že predmetná nájomná zmluva obsahom
ani účelom neodporuje zákonu, ani ho nijako neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom je podľa
jeho názoru zmluvou platnou. Čo sa týka namietaných nesprávnych skutkových zistení poukázal na
skutočnosť, že žalovaný na základe stanov vedie zoznam všetkých spoluvlastníkov, ktorí sú podielovými
spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti, preto pri vydaní nehnuteľnosti žalovanému štátom a Lesmi

Slovenskej republiky boli všetky nehnuteľnosti zidentifikované a tvoria lesohospodárske celky, na ktoré
sa každých desať rokov vyhotovuje lesohospodársky plán, ktorý je záväzný a sú k nemu priložené všetky
doklady. Mal za to, že ak by tieto doklady neboli pri uzatváraní nájomnej zmluvy, nemohol by svoju
činnosť vykonávať ani on, ani žalovaný, ani odborný lesný hospodár. Na základe uvedených skutočností
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 30.140,- eur z titulu ušlého zisku spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %

ročne od 1. januára 2012 do zaplatenia a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania a trovy
právneho zastúpenia v rozsahu 100 %, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 13. júla 2020. Uviedol, že zo žiadneho dôkazu,
ktorý bol v konaní vykonaný nevyplýva, že by predmet zmluvy bol medzi zmluvnými stranami nesporný.

Mal za to, že neurčitosť predmetu nájmu celkom jasne vyplýva aj z toho, že zo strany tzv. súkromných
vlastníkov lesných pozemkov došlo k prejavom nespokojnosti, ktorá bola vyjadrená v ich liste z
25. októbra 2010, ktorým žiadali pozastaviť ťažbu na pozemkoch v ich podielovom spoluvlastníctve.
Zároveň poukázal na ustanovenie § 21 ods. 4 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov v
znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy, podľa ktorého v písomnej zmluve o nájme alebo

v písomnom potvrdení nájomcu o obsahu zmluvy sa uvedie rozsah záväzkov nájomcu o prevzatí
povinnosti z ukazovateľov a údajov lesného hospodárskeho plánu a k nim sa pripojí grafická identifikácia
pozemkov na porastovej mape a súpis jednotiek priestorového rozdelenia lesa v potrebnom rozsahu,
z čoho je podľa neho zrejmé, že nájomná zmluva nielenže trpí nedostatkom určitosti, ale nemá ani
zákonom predpísané náležitosti, teda odporuje zákonu, čo je dôvod neplatnosti podľa ustanovenia

§ 39 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému proti
žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného v súdom určenej lehote nevyjadril.

6.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací,vrámcikompetenciívyplývajúcichzustanovenia§34CSP,po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§359CSP),prejednalodvolaniepodanéžalobcomapreskúmalrozhodnutiesúduprvejinštancie,akoaj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených

zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny

právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným,
jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,
z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom
objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V

nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

10. V zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie

skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

11.Odvolacísúdsastotožňujesnázoromžalobcuuvedenýmvodvolaní,žeuzatvorenienepomenovanej
zmluvy pripúšťa Obchodný zákonník aj Občiansky zákonník. Súčasne však odvolací súd dodáva, že
zmluvu ktorú uzatvorili sporové strany 15. apríla 2008 nemožno posúdiť ako zmluvu nepomenovanú,
ale výhradne ako zmluvu pomenovanú, a to nájomnú zmluvu.

12. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz
z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z
pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu

posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

13. Berúc do úvahy uvedené, odvolací súd má za to, že na posúdenie určitosti nájomnej zmluvy nie

je postačujúca domnienka žalobcu o tom, že ak by relevantné doklady neboli pri uzatváraní nájomnej
zmluvy, nemohol by svoju činnosť vykonávať ani on, ani žalovaný, ani odborný lesný hospodár, ale
rozhodujúce je skutočné znenie zmluvy, resp. jej príloh. Z obsahu spisu však odvolací súd zistil, že
predmetom nájomnej zmluvy, ktorá nemala žiadne prílohy, bol „prenájom lesných pozemkov v katastri
obce Miková na ich obhospodarovanie podľa platného lesného hospodárskeho plánu na obdobie od 15.

apríla 2008 do 15. apríla 2018“. Neplatnosť tejto nájomnej zmluvy teda spočíva v tom, že neobsahuje
náležitosti uvedené v ustanovení § 21 ods. 4 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, v
dôsledku čoho nemožno určiť, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom nájmu.

14. Za týchto okolností považuje odvolací súd postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol za

správny a skutočností namietané žalobcom v odvolaní za nespôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozsudku.

15. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zodpovedá aj súvisiaci
výrok o trovách konania.

16. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za nedôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o

trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu, preto mu súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v
odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).