Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. jún 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118201745
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4118201745.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu:
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36 038 351, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, zast.
Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o., Podzámska 32, Nové Zámky, proti žalovanej:
W. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXXX/XX, C., Česká republika, zast. Mgr. Janou Martinovičovou,
advokátkou, so sídlom Zlaté Moravce, Hviezdoslavova 50, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. októbra 2020 č. k. 17C/12/2018-89 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.) a žalovanej priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100%, ktoré je povinný zaplatiť žalobca (II.) s tým, že o výške náhrady trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím (III.). Rozhodnutie právne odôvodnil
ustanoveniami § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, 2, 3, § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 64
ods. 1, 2, 3, § 65 ods. 1, 2, 3 Hospodárskeho zákonníka, § 191 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 152 CSP
a uviedol, že predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - Y. nachádzajúcej sa v

katastrálnom území L., okres X. C., zapísanej na LV č. XXX, ako stavba so súpisným číslom XXX, na
parcele číslo 381/2 rodinný dom, pričom predmetná stavba je vo vlastníctve žalovanej a to na základe
Osvedčeniaodedičstve10D27/15,Dnot135/2015aOsvedčeniaodedičstve15D/27/15,Dnot.160/2015,
ktorú žalovaná nadobudla po svojich právnych predchodcoch - starých rodičoch, rodičov jej matky,
ktorá sa vzdala dedičstva v prospech svojej dcéry, t. j. žalovanej. Predmetné skutočnosti v spore neboli
sporné. Sporná bola skutočnosť, či právni predchodcovia žalovanej v čase smrti boli vlastníkmi stavby
nachádzajúcej sa na nehnuteľnosti, ktorá bola v ich vlastníctve. V predmetnom spore žalobca svoj nárok

opieral jednak o skutočnosť, že jeho právny predchodca Krajská správa lesov pre obnovu, pestovanie,
o ochranu lesa predmetnú stavbu nerušene užíval od roku 1953, kedy ju nadobudol kúpnou zmluvou,
ktorá v písomnej forme sa nezachovala a taktiež o inventárnu kartu hmotného a nehmotného majetku,
z čoho vyplýva, že žalobca ju má v evidencii od roku 1953. Od uvedeného dátumu ju užíva nerušene,
dobromyseľne ako vlastnú, nakladal s ňou, prenajímal ju a od 01. 07. 1992 ju prenechal do užívania
nájomcom P. C. a spol. Zo zabezpečených listinných dôkazov a to z výpisu z pozemno-knižnej vložky
č. 802 bolo zistené, že právni predchodcovia žalovanej predmetnú nehnuteľnosť nadobudli na základe

kúpnej zmluvy uzavretej dňa 10. mája 1955 a vkladom zo dňa 23. mája 1955 im vzniklo vlastnícke
právo.Ztohtolistinnéhodôkazujejednoznačnepreukázané,žeprávnipredchodcoviažalovanejnemohli
predať dom v roku 1953 žalobcovi, ktorý sa nachádzal na pozemku, ktorý vlastne zakúpili až v roku 1955
a to práve za účelom jeho výstavby, čo jednoznačne preukazuje výmer vydaný Okresným národnýmvýborom v Zlatých Moravciach zo dňa 30. 05. 1956, ktorý poukazuje, že týmto predmetným výmerom
bola právnym predchodcom žalovanej povolená stavba rodinného domku a to práve na parcele č. 381,
čiže v roku 1953 právny predchodcovia žalovanej nielenže nevlastnili nehnuteľnosť, ale na nehnuteľnosti

nestála žiadna stavba, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca predmetnú stavbu nemohol nerušene
užívať od roku 1953. Z takto predložených listinných dôkazov je jednoznačne preukázané, že žalobcovi
nemohla v žiadnom prípade začať plynúť vydržacia doba v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka
platného a účinného od 01. 01. 1953 a taktiež v zmysle § 145 Občianskeho zákonníka platného
a účinného od 01. 01. 1953. Ďalej žalobca svoj nárok odôvodňoval tým, že strany sporu uzavreli

neperfektnú kúpnu zmluvu, na čo následne poukazoval až po oboznámení sa s listinným dôkazmi a
to so znaleckým posudkom, ktorý bol vypracovaný na podnet Štátnych lesov, podnikové riaditeľstvo v
Pezinku, kde je uvedené, že podnikové riaditeľstvo žiada o prevedenie ocenenia domu nachádzajúceho
sa v obci L. číslo XXX, ktorý hodlá kúpiť. Predmetný znalecký posudok bol vypracovaný 5. októbra
1962, ktorým bola predmetná nehnuteľnosť ocenená na sumu 63.364,08 korún československých.
Žalobca taktiež odvodzoval počiatok svojej držby, ktorá mala nastať k stavbe nachádzajúcej sa na

nehnuteľnosti, ktorá v čase smrti právnych predchodcov žalovanej sa nachádzala v ich vlastníctve, a
to od okolností, vychádzajúc aj z inventárnej karty hmotného a nehmotného majetku, kde nehnuteľnosť
označená ,,Y. L.“, inventárne číslo 90/03511/1967. Vzhľadom na prezentované tvrdenie žalobcu, že
žalobca predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe pravdepodobne kúpnej zmluvy, vychádzajúc
aj z inventárnej karty, súd prvej inštancie ustálil plynutie vydržacej doby zhruba od roku 1967, teda od

roku, kedy bol preukázaný záujem o kúpu stavby - rodinného domu zo strany právnych predchodcov
žalobcu. V priebehu sporu žalobca svoj nárok opieral o neexistujúcu kúpnu zmluvu, vychádzajúc len zo
znaleckého posudku, ktorý si dali vyhotoviť Štátne lesy, podnikové riaditeľstvo Pezinok a to, za účelom
možnej kúpy nehnuteľnosti - stavby, pričom žalobca súdu nepredložil žiadne iné relevantné dôkazy a ani
nevedel iné dôkazy uviesť na preukázanie svojho uplatneného nároku. Žalobca nevedel ani uviesť a ani

preukázať, kto bol v postavení nadobúdateľa v zmluvnom právnom vzťahu kúpy od občana a ani, o aký
zmluvný vzťah vôbec medzi ním a právnymi predchodcami žalovanej išlo, a nepreukázal ani zaplatenie
kúpnej ceny za predmetnú nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že nároky z tejto držby vzniknuté,
bolo potrebné posúdiť podľa v tom čase právnej úpravy, pričom občianskoprávne vzťahy vtedy upravoval
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý v tej podobe, akú mal a to v dobe od 01. 04. 1964 do 31. 03.

1983 neumožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

1.2. Socialistická organizácia nemohla za účinnosti Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. v znení
neskorších predpisov, t. j. od 01. 07. 1964 vydržať vlastnícke právo k hnuteľným (príp. nehnuteľným)
veciam proti inej organizácii, pretože taký dôvod nadobúdania vlastníckeho práva tento zákonník vôbec

nepozná na také vzťahy vydržania (napr. aj proti občanom) sa nemohol (ani subsidiárne) vzťahovať
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. (účinný od 01. 04. 1964) už preto, že sám až do novely č.
131/1982 Zb. (účinnej od 01. 04. 1983) zúžil možnosť vydržania z možných subjektov len na občana
(fyzickúosobu).Možnosťvydržanianepriznávalorganizáciámatiežvýrazneobmedzovalveci(spôsobilý
predmet), ktoré sa dali vydržať (Ro VS v Prahe z 29. 06. 1994 sp. zn. 3 Cdo 135/1992). Pre daný

stav preto bolo potrebné vychádzať z Hospodárskeho zákonníka (zákon č. 109/1964 Zb.), ktorý riešil
vzťah socialistických organizácií k majetku, s ktorým a pre ktorý vstupovali, menili alebo vystupovali
do a z právnych vzťahov, a to bez ohľadu, či druhou stranou takéhoto právneho vzťahu bola fyzická
alebo právnická osoba. Článok III zásad hospodárskych vzťahov tohto zákonníka určoval zásadu, že k
plneniu úloh hospodárskej a kultúrnej výstavby zriaďoval štát štátne organizácie a zveril im do správy

časti národného majetku, zatiaľ čo družstevné a spoločenské organizácie hospodárili ako s vlastným
majetkom, tak okrem neho aj s majetkom národným, ktorý im štát zveril do užívania a jednotné roľnícke
družstvá hospodárili tiež s pôdou, ktorá bola v ich spoločnom užívaní. Pokiaľ išlo o štátne organizácie,
táto zásada vyjadrovala, že im nebolo priznané vlastnícke právo k majetku, s ktorým hospodárili, lebo
vlastníkom majetku, ktorý užívali k svojej hospodárskej činnosti, bol štát a v právnych vzťahoch preto

vystupovali ako nositelia práva správy národného majetku. Uvedená zásada bola premietnutá najmä
do úpravy o spoločenskom vlastníctve (§ 8 - § 13 H.z,.), o hospodárení jednotlivých druhov organizácií
(§ 56 a nasl. H.z.), o hospodárskych zmluvách o prevodoch správy, o dočasnom užívaní a o prevodoch
vlastníctva národného majetku mimo obvyklé hospodárenie (§ 347 - § 351 H.z.). Ustanovenie § 8 ods.
2 H.z.. definovalo, že pod týmto spoločenským vlastníctvom sa rozumie štátne vlastníctvo, družstevné

vlastníctvo, ako aj vlastníctvo spoločenských a iných socialistických organizácií. Hoci štátne vlastníctvo,
národný majetok a jeho správu upravovali ustanovenia § 63 - § 75 H.z., obsah vlastníckeho práva
štátu nebol ani v týchto konkrétnych hmotnoprávnych ustanoveniach vymedzený. Za štát ako vlastníka,
vykonávali tieto oprávnenia štátom zriadené štátne organizácie, ako právne samostatné subjekty, ktoréhoci vystupovali v právnych vzťahoch vo svojom mene, nadobúdali vlastnícke právo pre štát, a naopak,
prevádzali veci vo vlastníctve štátu na iné právne subjekty. Preto iba stručne v ustanovení § 63 H.z.
bolo vymedzené štátne vlastníctvo ako vlastníctvo všetkého ľudu a v druhej vete tohto ustanovenia

bolo určené, že jediným vlastníkom všetkých vecí v štátnom vlastníctve je štát. Pritom z ustanovenia
§ 64 ods. 1 H.z. vyplýva, že predmetom štátneho vlastníctva boli všetky hmotné veci (hmotný národný
majetok), ktorý bol v správe štátnych organizácií (§ 64 ods. 2). Zo žiadosti o užívacie povolenie
na novostavbu, ktoré podali Štátne lesy Levice, G. T. bolo zistené, že žiadajú o vydanie užívacieho
povolenia na novostavbu rodinného domu, ktorú chcú užívať od 01. 01. 1967. Žalobca bol aj je v

súčasnej dobe štátny podnik, pričom v predmetnom spore nepreukázal, kto a na základe čoho mal právo
hospodárenia k predmetnej stavbe, ako toto právo hospodárenia vzniklo, čo vyplývalo z inventárnej karty
hmotného a nehmotného majetku, kde je nehnuteľnosť označená ,,Y. L.“, a ktorá mala inventárne číslo
90/03511/1967. Nepreukázal titul nadobudnutia k predmetnej stavbe, čo vyplýva aj z prípisu Miestneho
národného výboru v L. zo dňa 22. 12. 1967, ktorý podal žiadosť na odbor výstavby ONV Nitra na vydanie
užívacieho povolenia, a to na základe žiadosti Štátnych lesov, kde v predmetnom prípise konštatoval,

že už tá nebola dostatočne vyplnená a nebolo z nej možné zistiť potrebné údaje a aj z tohto nie je
zrejmé, či užívacie povolenie mala obec alebo žalobca a z predmetnej žiadosti o vydanie užívacieho
povolenia možno len dedukovať, že išlo o nájom nehnuteľnosti za účelom bývania, čomu nasvedčuje
aj skutočnosť, že z evidenčného listu zo dňa 27. 08. 1992 bolo zistené, že predmetnú nehnuteľnosť
Y. v súčasnej dobe užíva P. C. s rodinou, ktorého žalovaná vyzvala na odkúpenie nehnuteľnosti,

následkom čoho bolo podanie predmetnej žaloby. Súčasná úprava vydržania zavedená zákonom č.
509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním, zrušila nedôstojné
obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetov spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou
a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Podľa § 872 ods. 6 OZ možno do vydržacej doby podľa §
134 OZ započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 01. 01. 1992 (t. j. pred novelizáciou Občianskeho

zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb.), a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci nespôsobilej byť
predmetom vydržania pred týmto dňom, príp. tiež ak ide o vydržanie subjektom nespôsobilým vydržať
vlastnícke právo (t. j. právnickou osobou) (pozri Na ÚS ČR z 23. 08. 2000 sp. zn. US 196/2000).
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (§ 129 až § 134
Občianskeho zákonníka), ktoré vzniká splnením zákonom požadovaných predpokladov. Musí ísť o

spôsobilý predmet vydržania (predmetom vydržania môže byť každá vec, ktorá môže byť predmetom
vlastníctva), držba musí byť oprávnená, t. j. musí ísť o faktické ovládanie veci alebo vykonanie práva,
musí ísť o vôľu nakladať s vecou alebo s právom ako so svojim a musí byť dobrá viera, že oprávnenému
držiteľovi patrí vec (alebo právo) a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby,
do zákonom stanovenej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny

predchodca (u nehnuteľných vecí je vydržacia doba desaťročná). Oprávnená držba popri všeobecných
znakov držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad
oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba
samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul formálne správny,
neplatný, či domnelý) a súčasne musí byt poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Na základe

takto vykonaného dokazovania, ako aj z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise mal súd za
preukázané, že žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva nie je podaná dôvodne, a preto ju v celom
rozsahu zamietol. V predmetnom spore žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce oprávnenosť
držby predmetnej stavby - Y. v L., nachádzajúcej sa na pozemku patriacemu žalovanej, aj keď išlo o
neidentifikovateľnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti do socialistického spoločenského vlastníctva, ktorá

nepodliehala registrácii, čím nesplnil jednu zo zákonných predpokladov vydržania a to dobromyseľnosť
v tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí, nepreukázal právny titul, ktorý by ho oprávňoval k detencii
predmetnej stavby, nepreukázal nad všetky okolnosti dobromyseľnosť o tom, že mu pozemok patrí. Súd
poukázal na rozhodnutia a to uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 432/2014-16 zo
dňa 29. 07. 2014 a rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/25/1993 zo dňa 27. 04. 1993. O trovách konania

súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná bola
v konaní úspešná, súd jej priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že s predmetným rozsudkom nesúhlasí a namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom. Súd

prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukazujúce oprávnenosť držby predmetnej stavby - Y. v L.. Žalobca sa s týmto nestotožňuje a je toho
názoru, že oprávnenosť držby preukázaná bola a vyplýva z listinných dôkazov, ktoré boli vykonané v
konaní pred súdom prvej inštancie, a to najmä žiadosť o užívacie povolenie na novostavbu podanáprávnym predchodcom žalobcu dňa 24. 11. 1966 a zápisnica spísaná stavebnou komisiou toho istého
dňa 24. 11. 1966, ako aj inventárna karta, ktorú predložil žalobca. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí
vychádzal z toho, že titulom zakladajúcim oprávnenosť držby mala byť neidentifikovateľná zmluva

o prevode nehnuteľnosti, ktorá nepodlieha registrácii. Avšak tento záver je v rozpore so skutkovými
tvrdeniami žalobcu, ktorý ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, resp. právny titul zakladajúci
oprávnenosť držby uvádzal skutočnosť, že právny predchodca žalobcu bol stavebníkom predmetnej
stavby,atedasamalstaťoriginárnymnadobúdateľomstavby,keďzvykonanéhodokazovaniavyplynulo,
že stavbu dokončil a požiadal o užívacie povolenie. Prechod práv a povinností zo stavebného povolenia

zrejme vychádzal z ústnej zmluvy, písomná forma takejto zmluvy vyžadovaná nebola. Je pravdou,
že sa jednalo na strane žalobcu o zmenu skutkových tvrdení na pojednávaní dňa 22. 09. 2020, táto
zmena však vychádzala z dôkazov, ktoré boli zabezpečené v priebehu konania, pričom žalobca od
začiatku uvádzal, že nedisponuje všetkými listinnými podkladmi vo veci, v dôsledku čoho došlo aj
k uvedenej zmene skutkových tvrdení. Súd však na tieto skutkové tvrdenia žiadnym spôsobom pri
rozhodovaní nereflektoval, ani v rozsudku neuviedol, z akého dôvodu sa s nimi vôbec nevysporiadal.

Na základe uvedeného má žalobca za to, že súd v tomto smere dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne posúdil po právnej stránke. Poukázal
tiež na rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že súd v bode 28.
odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že ustálil plynutie vydržacej doby zhruba od roku
1967. Pokiaľ teda súd ustálil, že vydržacia doba začala plynúť, ustálil aj dátum, kedy sa tak stalo

(dátum korešpondujúci s dátumom podania žiadosti o kolaudačné rozhodnutie), nie je zrejmé, ako mohol
následne uviesť, že nebola preukázaná oprávnenosť držby. Pokiaľ by nebola preukázaná oprávnenosť
držby, nemohla by ani začať plynúť vydržacia lehota. Pokiaľ súd uviedol, že žalobca nepreukázal, kto
a na základe čoho mal právo hospodárenia k predmetnej stavbe a ako toto právo vzniklo, ani s týmto
sa nemožno stotožniť. Z listín, ktoré boli zabezpečené do súdneho spisu vyplýva, že stavebníkom v

čase vydania kolaudačného rozhodnutia boli Štátne lesy Levice. Pokiaľ súd poukázal na to, že jediným
vlastníkomvšetkýchvecívštátnomvlastníctvebolštát(zrejmemalsúdnamyslirok1967,zodôvodnenia
rozsudku to však nie je zrejmé), je potrebné poukázať na to, že žalobca je právnym nástupcom Štátnych
lesov, ktoré konali v tejto veci v rozhodnom období. Túto skutočnosť však žalovaná nikdy počas konania
predsúdomprvéhostupňanenamietala,pretosmejuosobitneaninepreukazovali.Poukázalnavýpoveď

žalovanej, ktorá uviedla, že o existencii nehnuteľnosti sa dozvedeli až v roku 2005, keď ich oslovil
žalobca, ktorý chcel doriešiť vysporiadanie vlastníckeho práva. Dokonca sama uviedla, že ani nemá
vedomosť o tom, že by sa v rodine rozprávalo o tom, že by mali mať nejaký dom na Slovensku. Aj
z uvedeného možno dôvodiť, že právni predchodcovia žalovanej museli vedieť, že vlastnícke právo k
majetku na Slovensku previedli pred svojím odsťahovaním sa do Čiech, a preto sa o tento majetok

už nezaujímali. Čo sa týka uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS. 432/2014 zo dňa
29. 07. 2014, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, je potrebné uviesť, že v danej veci existuje aj
judikatúra, ktorá zastáva protichodný právny názor ohľadom dobromyseľnosti držby ako podmienky
vydržania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 117/1994 (R 44/96), ktorý uvádza:
„Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne

presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.“ Tento právny názor bol podporený aj nálezom
Ústavného súdu SR zo 14. 11. 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015. Aj s poukazom na uvedené je potrebné
uviesť, že pokiaľ by žalobca disponoval písomnou kúpnou zmluvou alebo zmluvou o postúpení práv zo

stavebného povolenia, nedomáhal by sa určenia vlastníckeho práva v tomto konaní titulom vydržania,
ale titulom konkrétnej právnej listiny ako nadobúdacieho titulu. Na základe všetkých vyššie uvedených
skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že výlučným vlastníkom
stavby, nachádzajúcej sa v kat. úz. L., obec L., okres X. C., vedenej Okresným úradom Zlaté Moravce,
katastrálny odbor na LV č. XXX ako stavba so súp. č. XXX na parc. č. 381/2 v podiele 1/1 k celku je

žalobca. Žiadal priznať právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca v odvolaní uvádza, že oprávnenosť
tržby žalobcu bola preukázaná žiadosťou užívacie povolenie na novostavbu z 24. 11. 1966, zápisnicou
spísanou stavebnou komisiou 24. 11. 1966 a inventárnou kartou predloženou žalobcom. Žiadosť o

užívacie povolenie je však len nedostatočne vyplnený formulár bez podpisu a pečiatky žiadateľa,
zápisnica je podpísaná iba predsedom a tajomníkom MNV L., chýba v nej číslo stavebného povolenia a
výslovne sa v nej uvádza, že je potrebné doložiť žiadosť stavebníka a potvrdený plán rodinného domu.
Nie je preukázaná zmena stavebníka I. T., ktorému bolo vydané stavebné povolenie č. Výst.-654/1956,na žiadateľa Štátne lesy Levice, ani doloženie chýbajúcich dokladov. Inventárna karta predložená
žalobcami interné tlačivo, v ktorom je zapísaný preukázateľne nesprávny rok dokončenia dotknutej
stavby 1953 a nesprávne meno predchádzajúceho držiteľa I. T.. Tvrdenie, že právny predchodca

žalobcu bol stavebníkom predmetnej stavby a mal sa stať originálnym nadobúdateľom stavby, keď z
predchádzajúceho dokazovania vyplynulo, že stavbu dokončil a požiadal o užívacie povolenie nevyplýva
zo žiadneho dokazovania, nakoľko v konaní neboli konkretizované a zdokladované vykonané práce ani
ich cena a doba vykonania a v žiadosti o užívacie povolenie chýba podpis a pečiatka žiadateľa. Keďže
v priebehu konania žalobca zásadne zmenil skutkové tvrdenia, z ktorých vychádzal v žalobe, súd nemal

dôvod sa nimi zaoberať, nakoľko neboli ničím podložené. V bode III. odvolania poukázal žalobca na v
rozsudku uvedené ustálenie plynutia vydržacej doby zhruba od roku 1967, avšak postráda v následnom
texte konštatovanie, že nebola preukázaná oprávnenosť držby. Namietal, že sa súd prvej inštancie v
následnom texte sa zaoberal nedostatočnými dôkazmi na preukázanie nároku uplatneného žalobcom
a rok 1967 je smerodajný najmä na určení platných právnych predpisov, vzťahujúcich sa na druhú
danú vec. V bode IV. odvolania žalobca uviedol, že z listín, ktoré boli zabezpečené do súdneho spisu

vyplýva, že stavebníkom v čase vydania kolaudačného rozhodnutia boli Štátne lesy Levice. Kolaudačné
rozhodnutie však nebolo vydané, v archíve ONV Nitra sa nenachádza a z predmetných listín vyplýva iba
to, že Štátne lesy p.r. Pezinok pod č. 5424/62/102/1397 zo dňa 17. 09. 1962 žiadajú od Odboru výstavby
ONV Nitra ocenenie domu, nachádzajúceho sa v obci L. č. XXX, ktorý hodlajú kúpiť, že dom mal v roku
1962 hodnotu zistenú znalcom a žiadosť o užívacie povolenie nemal zo strany právneho predchodcu

žalobcu ani podpísať, nieto ešte zistiť číslo stavebného povolenia a dopísať ho do predtlače. Z
dôkazov predložených žalobcom a zabezpečených bolo preukázané iba to, že žalobca nevie, kedy dom
kúpil, koľko, kedy, komu a akým spôsobom zaň zaplatil, ani na základe čoho a presne kedy ho začal
užívať. Bod V. poukázal na skutočnosť, že stavebníci dotknutej nehnuteľnosti I. a Y. T. určite nepreviedli
vlastnícke právo k majetku na Slovensku pred svojím odsťahovaním do Čiech, keďže pozemok kúpili

až v roku 1955, stavebné povolenie bolo vydané v roku 1956, ale už ich dcéra Y., matka žalovanej,
sa narodila v Čechách 14. 08. 1942 v P. a následne bývali na rôznych mestách v Čechách, až sa v
roku 1962 presťahovali do C., kde sa ich dcéra vydala a býva tu doteraz spolu s rodinou žalovanej.
Na stavbu domu posielali starí rodičia žalovanej zarobené peniaze sestre I. T. P. E., zomrelej v roku
XXXX. Zámer stavebníka I. T. je dostatočne zrejmý z jeho žiadosti o vydanie stavebného povolenia z

05. 05. 1956, citovanej v odôvodnení rozsudku. Žalovaná sa narodila XX. XX. . XXXX, v roku XXXX,
kedy zomrela jej stará mama, mala XX rokov a v roku 1983, kedy zomrel jej starý otec, mala XX
rokov a zrejme s ňou, vzhľadom na jej vek, starí rodičia neriešili svoje majetkové pomery. Výpoveď
žalovanej k veci nekorešponduje so záverom žalobcu v odvolaní, že sa rodina žalovanej o existencii
nehnuteľnosti dozvedela až v roku 2005. Podľa názoru žalovanej celý postup žalobcu pri riešení veci

nebol v súlade s dobrými mravmi, zavádzal, čo sa týka roku nadobudnutia nehnuteľnosti, nebol dôsledný
pri legalizácii užívacieho vzťahu, prvýkrát kontaktoval dedičku I. a Y. T. až po ich úmrtí v roku 2005, keď
predtým bola katastrom zamietnutá jeho žiadosť o zápis žalobcu ako vlastníka domu do listu vlastníctva,
podaná bez jej vedomia. Keď dcéra stavebníkov Y. V. nepodpísala vyhlásenie k vydržaniu, zaslané jej
bez akýchkoľvek dokladov o oprávnenosti držby, ďalších 10 rokov nepodnikli žiadne kroky. Po zdedení

dotknutej nehnuteľnosti žalovanou žalobca ignoroval jej návrh na mimosúdne riešenie. Z uvedených
dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že rozhodujúcou právnou skutočnosťou v danej
veci je podľa názoru žalobcu ustálenie oprávnenosti držby žalobcu a s tým súvisiaceho začiatku plynutia

vydržacej lehoty. Tak, ako žalobca uvádzal už v predchádzajúcich vyjadreniach, ako aj v podanom
odvolaní, je pravdou, že žalobca nedisponuje kompletnou nadobúdacou dokumentáciou k stavbe,
ku ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva v tomto konaní, a teda nedisponuje kolaudačným
rozhodnutím, ako ani listinou, z ktorej by vyplývalo postúpenie práv zo stavebného povolenia z právnych
predchodcov žalovanej na žalobcu. Pokiaľ by však žalobca týmito dokladmi disponoval, nedomáhal

by sa určenia vlastníckeho práva v tomto konaní titulom vydržania, ale titulom konkrétneho právneho
úkonu. Z vykonaného dokazovania je však podľa názoru žalobcu zrejmé, že najneskôr v roku 1967
vstúpil do užívania stavby, žiadal o vydanie kolaudačného rozhodnutia a od tohto roku až do roku 2016
nebol v užívaní stavby rušený. Pokiaľ žalovaná namieta, že zmena žalobcom tvrdených skutkových
tvrdení v priebehu konania nebola ničím podložená, s týmto nemožno súhlasiť. Zmena skutkových

tvrdení vychádzala práve z vykonaného dokazovania, pričom žalovaná nenamietala túto zmenu v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Práve z vykonaného dokazovania, resp. listinných
dôkazov zabezpečených v priebehu konania následne žalobca vychádzal pri určení titulu zakladajúceho
oprávnenosť držby. Poukázala na nezrovnalosti v tvrdeniach žalovanej, konkrétne napríklad vo vyjadreník odvolaniu uviedla, že I. a Y. T. nemohli previesť vlastnícke právo k stavbe pred svojím odťahovaním sa
do Čiech, lebo údajne už v roku 1942 bývali v Čechách (poukazuje na miesto narodenia dcéry a výpoveď
žalovanej na pojednávaní). I. T. však v žiadosti o vydanie stavebného povolenia, ktorá je datovaná 05.

05. 1956 žiada o udelenie stavebného povolenia ako obyvateľ obce L., teda zjavne v tom čase býval v
obci. Tvrdenia žalovanej, že sa jej starí rodičia odsťahovali skôr, teda nemôže byť pravdivé, resp. pokiaľ
v roku 1942 bývali v Čechách zjavne sa potom ešte prisťahovali naspäť na Slovensko a až po roku 1956
sa definitívne odsťahovali. Žiadosť o vydanie stavebného povolenia je súčasťou súdneho spisu. Čo sa
týka tvrdení, že by žalobca nepostupoval v danej veci v súlade s dobrými mravmi, žalobca poukázal na

to, že nehnuteľnosti užíva od roku 1967 v domnienke, že mu patria, pričom v tomto užívaní nebol nikým a
ničímrušenýaždoroku2016,kedynehnuteľnostinasvojemenoprededilažalovaná.Niejetiežpravdou,
že by sa žalobca o svoje vlastnícke právo nezaujímal, pravdou však je, že nedisponoval písomnými
dokladmi k danej veci, a preto nebol doriešený zápis v katastri nehnuteľností. Práve v záujme doriešenia
uvedeného žalobca kontaktoval matku žalovanej, pričom až na základe listu od žalobcu rodina žalovanej
zistila, že mala v minulosti majetok na Slovensku a začali sa oň zaujímať. V danej veci je preto otázne, či

nie je práve postup žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, keď zjavne využila nedostatok v písomných
podkladoch (o ktorom sa dozvedela od žalobcu) týkajúcich sa vlastníckeho práva žalobcu. Žalovaná aj
vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, že nemali vedomosť o tom, že by sa v ich rodine rozprávalo, že
by mali mať nejaký dom na Slovensku. Pokiaľ by bolo pravdou, že starí rodičia žalovanej mali v úmysle
rodinný dom stavať pre seba alebo pre potreby rodiny, je dôvodné sa domnievať, že by o tom rodina

vedela. Z týchto dôvodov má za to, že žaloba podaná žalobcom v tomto konaní je dôvodná v celom
rozsahu.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech

ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - stavbe,

nachádzajúcej sa v kat. úz. L., okres X. C., zapísanej na LV č. XXX, ako stavba so súp. č. XXX, na parc.
č. 381/2, rodinný dom. Žalobu odôvodnil tým, že predmetná stavba je od roku 2016 zapísaná na liste
vlastníctva a vo vlastníctve žalovanej v podiele 1/1 k celku a ako právny titul nadobudnutia je uvedené
Osvedčenie o dedičstve 10D/27/2015, D not 135/2015 a Osvedčenie o dedičstve 15D/27/2015, D not
160/2015. Právni predchodcovia žalovanej boli v čase smrti zrejme vlastníkmi pozemkov pod dotknutou

stavbou (parc. č. 381/1 a 381/2), čo žalobca ani nepopiera, neboli však v čase smrti vlastníkmi stavby
a čo sa týka stavby, túto v roku 1953 predali právni predchodcovia žalovanej právnemu predchodcovi
žalobcu - Krajská správa lesov pre obnovu, pestovanie a ochranu lesa, ktorý stavbu od roku 1953
užíval ako vlastnú. Majetok Krajskej správy lesov pre obnovu, pestovanie a ochranu lesa postupne
prechádzal viacerými reorganizáciami, pričom jej právnym nástupcom je žalobca. Stavba bola zo

strany žalobcu a jeho právnych predchodcov užívaná nepretržite až do súčasnosti ako vlastná. Kúpna
zmluva, ktorou právny predchodca žalobcu - Krajská správa lesov pre obnovu, pestovanie a ochranu
lesa stavbu nadobudol, sa v písomnej forme nezachovala. Dokladom o evidencii stavby v majetku
žalobcu je Inventárna karta hmotného a nehmotného majetku č. 2026282, z ktorej vyplýva, že žalobca
stavbu evidoval vo svojom majetku od 01. 01. 1953. Na preukázanie držby stavby žalobca predložil

tiež potvrdenie Obce L. zo dňa 20. 09. 2005 a oznámenie o vydaní súpisného čísla k stavbe zo
dňa 11. 02. 2005. Od uvedeného dátumu, t.j. 01. 01. 1953 žalobca stavbu dobromyseľne a nerušene
užíval ako vlastnú, nakladal s ňou, prenajímal ju, od roku 01. 07. 1992 žalobca stavbu prenechal do
užívania nájomcovi P. C. spolu s rodinnými príslušníkmi, ktorému bola stavba odovzdaná žalobcom
ako prenajímateľom. Zo strany žalobcu sa jednalo o nerušené užívanie popísanej nehnuteľnosti až do

januára 2017, kedy nájomcu kontaktovala žalovaná s tým, že sa dňa 08. 11. 2016 stala vlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaná sa nemohla stať vlastníčkou stavby, nakoľko vlastníkom tejto
stavby je žalobca, keď vlastnícke právo nadobudol titulom vydržania. Žalobca sa stal dobromyseľným
držiteľom stavby v roku 1953 titulom kúpnej zmluvy, ktorá sa však nezachovala, avšak dokladom oevidencii stavby majetku žalobcu je inventárna karta hmotného a nehmotného majetku č. 2026282, z
ktorej vyplýva, že žalobca stavbu evidoval vo svojom majetku od 01. 01. 1953, v držbe nebol rušený viac
ako 60 rokov. Žalobca v žalobe uviedol, že má za to, že vlastnícke právo k stavbe nadobudol titulom

vydržania s poukazom na ust. § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 sb., a to dňom 01. 01. 1963, keď týmto
dňom uplynula 10-ročná vydržacia lehota, prípadne ktorýmkoľvek no neskorším dňom, pričom od tohto
dátumu žalobca stavbu držal a užíval ako vlastnú ešte ďalších 53 rokov a za celé toho obdobie nebol
ani raz v držbe rušený.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

9. V danej veci je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k stavbe, pričom žalobca najskôr
svoje vlastnícke právo k stavbe odvodzoval od kúpnej zmluvy, ktorú preukázať nevedel, pričom mal

za to, že oprávneným držiteľom bol žalobca od 01. 01. 1953 a k vydržaniu vlastníckeho práva došlo
podľa zák. č. 141/1950 Sb. Tieto svoje skutkové tvrdenia preukazoval inventárnou kartou hmotného
a nehmotného majetku, pričom tvrdil, že z nej vyplýva, že žalobca stavbu evidoval vo svojom majetku
od 01. 01. 1953, udelením súhlasu Obecným úradom L. zo dňa 20. 09. 2005, v ktorom obec L.
potvrdila, že žalobca je užívateľom Y. L. v kat. úz. L. a hospodárskej budovy p.č. KN 381/2, p.č.

KN 381/4 od roku 1953 a oznámenia o vydaní súpisného čísla stavbe vydané Obcou L. zo dňa 11.
02. 2005, z ktorej vyplýva, že stavba Y. L. v obci L., kat. úz. L., postavená na parcele č. KN 381/2
bola dokončená v roku 1953 má pridelené číslo 339 a jej stavebníkom bol neb. I. T. a neb. Y. T.
a terajším užívateľom sú Lesy SR, š. p. Banská Bystrica. To, že žalobca predmetnú nehnuteľnosť
užíval, preukazovali len na základe inventárnej karty hmotného a nehmotného majetku, kde je ako

dátum uvedený 01. 01. 1953 a mal za to, že od tohto dátumu bol oprávneným držiteľom a splnil
všetky podmienky na to, aby mu bolo určené vlastnícke právo vydržaním. V priebehu konania boli
súdom vyžiadané listiny k predmetnej veci z archívu, pričom zo žiadosti o stavebné povolenie zo dňa
05. 05. 1956 vyplýva, že I. T. požiadal o udelenie stavebného povolenia, k čomu predložil aj záväzné
prehlásenie, že pri prevádzaní stavby nebude zamestnávateľ osoby, ktoré sú v pracovnom pomere k

niektorej stavebno-montážnej organizácii. Z Výmeru ONV v Zlatých Moravciach zo dňa 30. 05. 1956
vyplýva, že I. T. na parc. č. 381 bola povolená stavba rodinného domu. Z užívacieho povolania MNV
v L. zo dňa 22. 12. 1967 vyplýva, že Odboru výstavby ONV Nitra bola zaslaná žiadosť Štátnych lesov
Levice o užívacie povolenie, pričom žiadosť nie je dostatočne vyplnená, pretože nie je možné zistiť
potrebné údaje. Dom staval v roku 1955 I. T., ktorý t. č. býva v Čechách. Dom asi v roku 1963 predal

Štátnym lesom Levice, ktorý previedol ukončenie stavby. Stavebné povolenie vydal ešte ONV v Zlatých
Moravciach. Zo zápisnice stavebnej komisie zo dňa 24. 11. 1966 vyplýva, že stavebníkom boli Štátne
lesy Levice, išlo o rodinný dom s popisným číslom domu XXX, stavba je užívania schopná od 01. 01.
1967. V zápisnici je tiež uvedené, že je potrebné doložiť žiadosť stavebníka a potvrdený plán rodinného
domu. Zo žiadosti zo dňa 17. 09. 1962 bolo zistené, že Štátne lesy, podnikové riaditeľstvo v Pezinku

požiadalooocenenienehnuteľnostívobciL.č.XXX,ktorýhodlajúkúpiť.Nazákladetejtožiadostizaslala
Odbor výstavby ONV v Nitre ocenenie nehnuteľností patriacich I. T. a manželke z dôvodu, že ju hodlajú
kúpiť. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že skutkové tvrdenia v žalobe neboli preukázané a
predmetná stavba nemohla byť v majetku žalobcu od 01. 01. 1953, keď právni predchodcovia žalovanej
ešte len v roku u 1956 požiadali o stavebné povolenie k tejto stavbe, a teda v roku 1953 tam ešte

žiadna stavba nestála, a teda žalobca ju v tom čase nemohol nadobudnúť kúpnou zmluvou. Po zaslaní
listín z archívu žalobca zmenil skutkové okolnosti, od ktorých svoje vlastnícke právo odvodzoval a
uvádzal, že o stavebné povolenie na predmetnú stavbu žiadali ešte pôvodní vlastníci I. T. a to v r. 1956,
pričom v roku 1962 si žalobca dal vypracovať ocenenie domu za účelom kúpy stavby. Tvrdil tiež, žepovolenie užívať stavbu už dávali Štátne lesy Levice, ktoré ukončili stavbu, pričom mal za to, že aj
ostatné predložené doklady tieto skutočnosti potvrdzujú. Stále sa domáhal určenia vlastníckeho práva
vydržaním, pričom už netvrdil, že právnym titulom vstupu do držby je kúpna zmluva, ale skutočnosť,

že bol stavebníkom, a teda originárnym nadobúdateľom stavby, pričom splnil všetky podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Aj po predložení uvedených dokladov žalovaná popierala
skutkové tvrdenia žalobcu a namietala, že žalobcom tvrdené závery z predložených listinných dokladov
nevyplývajú. Uviedla, že je iba pravdepodobné, že v neurčitom čase uzavreli právni predchodcovia
žalovanej so žalobcom neformálnu dohodu neurčitého obsahu, na základe ktorej žalobca dom užíval

alebo dával do užívania svojim zamestnancom. Predložené doklady však neosvedčujú nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.

10. Skutkové okolnosti, od ktorých si žalobca vlastnícke právo vydržaním odvodzuje, sú podstatné pre
posúdenie toho, na základe akého právneho predpisu má byť vydržanie žalobcu posúdené. Tvrdenie
žalobcu, že od 01. 01. 1953 nehnuteľnosť dobromyseľne a nerušene užíval ako vlastnú a žalobca

ju nadobudol na základe vydržania na základe zák. č. 141/1950 Sb. v konaní nebolo preukázané a
žalobca od týchto skutkových tvrdení neskôr aj upustil. Z neskorších listín, predložených súdu z archívu
žalobca odvodil svoje vlastnícke právo vydržaním, pričom uviedol, že z predložených listín vyplýva, hoci
nepriamo, že žalobca nadobudol stavbu do vlastníctva, aj keď nedisponuje písomnou kúpnou zmluvou,
pretože v čase predaja stavba ešte nebola skolaudovaná, čiže nebola v evidencii katastra, teda vtedajšej

pozemkovej knihe, preto na zmenu vlastníctva nebola potrebná ani zmena tohto zápisu. Prvýkrát mala
byť stavba zapísaná až po jej dokončení, t.j. po kolaudácii, kde už boli ako vlastníci, resp. ako stavebník
uvádzaný žalobca. Žalobca teda po zmene skutkových tvrdení neuviedol, na základe akej dohody,
medzi kým vstúpil do držby, od akého dátumu vstúpil do držby a kedy mala vydržacia doba uplynúť.
Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel po zmene skutkových tvrdení žalobcu k záveru, že

pokiaľ žalobca žiadal o užívacie povolenie na novostavbu v roku 1966, vznik vlastníckeho práva žalobcu
vydržaním je potrebné posúdiť podľa zák. č. 64/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, k tomu je potrebné uviesť, že žalobca svoje skutkové tvrdenia, od ktorých si vlastnícke

právo vydržaním odvodzoval počas konania menil a aj po predložení dokladov z archívu neboli jeho
skutkové tvrdenia presné, keď uvádzal, že sa domnieva, že žalobca nadobudol stavbu do vlastníctva, aj
keď nedisponuje písomnou kúpnou zmluvou, pretože v čase predaja stavba ešte nebola skolaudovaná,
čiže nebola v evidencii katastra, teda vtedajšej pozemkovej knihe, preto na zmenu vlastníctva nebola
potrebná ani zmena tohto zápisu. Prvýkrát mala byť stavba zapísaná až po jej dokončení, t.j. po

kolaudácii, kde už boli ako vlastníci, resp. ako stavebník uvádzaný žalobca. Žalobca teda sám uvádzal,
že stavba nebola v evidencii katastra, resp. v pozemkovej knihe zapísaná, z čoho sa potom javí, že ani
sám nemal jasno v tom, kde by prípadne mala byť zapísaná. V priebehu konania žalobca podstatným
spôsobom menil skutkové okolnosti, od ktorých sa u neho mala odvodzovať dobromyseľnosť vstupu
do držby, ako aj podmienky vydržania, ale hlavne aj po ich zmene boli tieto skutkové okolnosti natoľko

nepresné a neurčité, že nepreukazovali ani to, kedy, na základe akého právneho úkonu, či odplatného
alebo bezodplatného, vstúpil do držby, z čoho odvodzoval svoju dobromyseľnosť, ak išlo o odplatný
právny úkon, či uhradil cenu a kedy uplynula vydržacia doba. Archívom predložené doklady preukazujú
to, že stavebné povolenie bolo v roku 1956 vydané I. T. a ten bol stavebníkom a tiež to, že žalobca si
dal ohodnotiť v roku 1962 dom, nachádzajúci sa v obci L. č. XXX, ktorý hodlá kúpiť. Z ohodnotenia

stavbyvyplýva,žedomniejeúplnedokončenýajednásaonovostavbu.Následnežalobcaneuviedolani
konkrétne skutkové tvrdenia, či po ohodnotení nehnuteľností došlo medzi pôvodným stavebníkom I. T.
a právnym predchodcom žalobcu k uzavretiu zmluvy, akej, či vyplácal právnym predchodcom žalovanej
nejakú sumu a z akého titulu. Po zmene ním uvádzaných skutkových tvrdení už ani neuvádzal, kedy
mal žalobca vstúpiť do držby a kedy mala vydržacia doba uplynúť. Ako titul vstupu do držby uvádzal

písomnú kúpnu zmluvu, ktorou nedisponuje a neskôr zase to, že je originárnym nadobúdateľom stavby.

12. Žalobca v odvolaní namietal tiež nesprávne posúdenie veci po právnej stránke. Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na

zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.13. Posúdenie toho, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba
so subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od

každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu - neznalosť zákona neospravedlňuje

- nie je neospravedlniteľný právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Len výnimočne možno
takýto omyl ospravedlniť, a to v prípade, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

14. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, dospel k záveru,
že súd prvej inštancie ohľadom posúdenia dôvodnosti žaloby ohľadne určenia vlastníckeho práva k

stavbe nachádzajúcej sa v kat úz. L., obec L., okres Zlaté Moravce, vedenej Okresným úradom Zlaté
Moravce, katastrálny odbor na LV č. XXX ako stavba so súp. č. XXX na parc. č. 381/2 v podiele 1/1 k
celku vykonané dôkazy správne vyhodnotil a vychádzajúc z vykonaných dôkazov vec aj správne právne
posúdil, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdil. K rozporom v odôvodnení napadnutého rozsudku a k tomu, že pokiaľ súd prvej

inštancie uviedol, že ustálil plynutie vydržacej doby zhruba od roku 1967, k tomu odvolací súd uvádza,
že tento záver súdu prvej inštancie odvolací súd nepovažuje za správny (tento rok možno považovať za
rozhodujúci z hľadiska právnej úpravy, ktorú je potrebné na danú vec použiť, ale nie z hľadiska ustálenia
začiatku plynutia vydržacej doby), avšak nič nemení na závere, že rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba zamietnutá, považuje odvolací súd za správny, preto ho potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.

2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).