Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/27/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608202545
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:2608202545.3

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: P. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXX, Q. J., proti žalovaným: 1/ P.. P. Q., bytom X. XXX, E. pQ. J. E., C. republika, 2/ U. Q.,
bytom O. XX, W., C. H. 3/ A. Q., bytom X. XXX, E. F., J. E., C. H. a 4/ Y. Q., bytom X. XXX, E. F. J. E.,
C. H., všetci právne zastúpení: U.. Emíliou Jancovou, advokátkou, so sídlom Holubyho 1334/2, Nové

Mesto nad Váhom, o ochranu vlastníckeho práva v časti o trovách konania medzi stranami sporu, na
odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15. októbra 2020,
č. k. 8C/90/2008-226 takto

r o z h o d o l :

Uzneseniesúduprvejinštancie mení tak,žežiadnazostrán nemá právonanáhradutrovkonania
vzniknutých tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj vzniknutých v odvolacích konaniach.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie o trovách konania medzi
stranami sporu rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ voči žalobcovi priznal právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania v rozsahu 50 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyne
žalovaných v splátkach vo výške 70,- eur mesačne, vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc nasledujúci
mesiac po mesiaci, v ktorom nadobudne právoplatnosť uznesenie o výške trov konania, pod hrozbou
straty výhody splátok, keď nezaplatením jednej splátky sa stáva splatný celý dlh s tým, že o výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
(uznesenia 6Co/233/2018-198 zo dňa 28.02.2019) v poradí druhým rozhodnutím rozhodol o trovách
konania medzi stranami sporu, ktoré posudzoval v intenciách daných odvolacím súdom, teda aj vo
svetle ustanovenia § 257 CSP. Na zistené skutočnosti aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1, § 251, §

255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1, § 257 CSP, s odkazom na ktoré dospel k záveru
o nenaplnení zákonných predpokladov pre moderovanie trov na prospech žalobcu a vychádzajúc zo
zásady úspechu a zásady zavinenia za zastavenie konania (v ich kombinácii) priznal žalovaným 1/ - 4/
nárok na náhradu trov konania v rozsahu ich čistého úspechu v spore (50%). Dôvodil, že žalobca vo
vyjadrení doručenom súdu dňa 07.11.2019 poukázal na to, že je poberateľom dôchodku vo výške 273,70
eur, čo je 100,- eur pod hranicou chudoby, nachádza v úplnej chudobe, nemá žiadnu nehnuteľnosť (byt,

dom, chalupu), býva v letnom domčeku, ktorý patrí jeho dcére, cestuje len mestskou dopravou a vlakom,
čo sú dôvody, pre ktoré žiada o nepriznanie náhrady trov konania v prospech žalovaných. Poukázal
tiež na to, že proces so žalovanými trvá už od roku 2001. Zaslal súdu výpis z účtu, z ktorého vyplýva,
že vybral sumu 200,- eur a zostali mu vlastné prostriedky v sume 114,36 eur. Žalovaní vo vyjadrení
uviedli, že žalobca odvolaním napadol trovy konania, ktoré mu boli uložené súdom v dôsledku podania
žaloby a jej späťvzatia. Mali za to, že náhrada trov konania mu bola uložená oprávnene a vyslovili

domnienku, že v danej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by v súlade s § 257
C.s.p. odôvodňovali nepriznať im náhradu trov konania. Žalobca sám spor vyvolal, žalovaní sa snažiliešte pred podaním žaloby pri oprave strechy so žalobcom dohodnúť, aby mohli uložiť časť odkvapov
aj na časť strechy, presahujúcej nad strechu žalobcu, ale žalobca nebol ochotný umožniť uloženie
odkvapových rýn, nebol ochotný sa so žalovanými dohodnúť na ničom. Aj v prípade, keď súhlasil, aby

žalovaní v rámci vybudovania zvodov pre zrážkovú vodu umiestnili vyústenie rúry na pozemku žalobcu,
po čase bez prejednania so žalovanými toto vyústenie vytrhol, čo bolo potvrdené obhliadkou súdu na
mieste samom. Majú za to, že jednanie žalobcu neviedlo k dohode, ale k vyvolávaniu zbytočných sporov
zo strany žalobcu. Domnievajú sa, že jednanie žalobcu, keď ničí majetok žalovaných je v rozpore so
skutočnosť, že by malo byť ako dôvod hodný osobitného zreteľa zohľadnené pri náhrade trov konania

a mali by mu byť poskytnuté výnimočné úľavy na úkor žalovaných. Žalobca uviedol, ako dôvod pre
nepriznanie náhrady trov konania skutočnosť, že kúpil dom pre dcéru a jemu nepatrí, ktorú však žiadnym
spôsobom nedoložil. Majú za to, že bol vlastníkom domu zapísaným na liste vlastníctva, on sám dom
predal za sumu 45.000,- eur, ako uviedol v podaní - sťažnosti zo dňa 11.05.2018, mal teda finančné
prostriedky na úhradu trov konania. Vychádzajúc z ustanovenia § 257 CSP, mal súd za to, že v danej
veci by nebolo spravodlivé posudzovať iba osobné, majetkové a zárobkové pomery (sociálny aspekt),

ale treba vziať do úvahy i okolnosti sporu. Pri zvažovaní aplikácie nemohol prihliadať iba na pomery
toho, kto by mal uhradiť trovy konania, ale tiež zvážil, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových
pomerov oprávneného účastníka, a tiež k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku. V uvedenom
konaní dospel preto k záveru, že neexistujú také okolnosti, pre ktoré by bolo možné v predmetnej veci
použiť ustanovenie § 257 CSP. Žalobca spor sám vyvolal podaním žaloby, pred podaním žaloby tiež

nebol ochotný sa so žalovanými dohodnúť a k skončeniu konania došlo z dôvodu, že žalobca predal
nehnuteľnosť vo vzťahu, ku ktorej sa domáhal ochrany vlastníckeho práva, pričom sám uviedol, že došlo
k predaju za kúpnu cenu 45.000,- eur. V konaní bol žalobca v troch zo štyroch nárokov neúspešný. Po
započítaní 25 % jeho úspechu na 75 % úspechu žalovaných patrí žalovaným náhrada trov konania v
rozsahu 50 %, v akom žalobcu k náhrade trov konania i zaviazal. Čo sa týka povolenia plnenia náhrady

trov konania v splátkach, v prejednávanom prípade je namieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu, a to s
poukazom na aktuálne osobné pomery žalobcu, ktorý je poberateľom starobného dôchodku vo výške
273,70 eur. Výšku splátok určil v sume 70,- eur mesačne, keď mal za to, že žalobca nepreukázal žiadne
výdavky spojené s bývaním, zdravotnou starostlivosťou a pod. (býva u dcéry, pričom nie je zrejmé,
ako sa podieľa na nákladoch, cestuje vlakom - cestovné pre dôchodcov je vlakom zdarma), ktoré by

odôvodňovali povolenie plnenia v nižších, ako súdom povolených splátkach.

3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, posúdiac
obsahodvolania,navrhujúcodvolaciemusúdu zmenurozhodnutiatak,že žalovanýmnebudevočinemu
nárok na náhradu trov konania priznaný, domáhajúc sa moderovania trov konania v jeho prospech,

teda aplikácie ust. § 257 CSP tvrdiac, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom nezohľadnil všetky
rozhodujúce skutočnosti, jednak z hľadiska jeho nepriaznivého sociálneho aspektu (keďže je dôchodca,
má len nízky dôchodok a nemá finančné prostriedky na to, aby bez ohrozenia svojich základných potrieb
mohol trovy žalovaným uhradiť) a jednak poukazom na okolnosti, ktoré viedli k tomu, že bol nútený
podať žalobu a tiež na dôvody, pre ktoré čiastočne vo vzťahu k dvom nárokom žalobu vzal späť (predaj

nehnuteľnosti, ku ktorej sa ochrana vlastníckeho práva vzťahovala).

4. Žalovaní nevyužili svoje právo písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu.

5. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),

ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. V posudzovanej veci konanie bolo začaté ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu
(O.s.p.), rozhodnuté o trovách bolo a odvolanie bolo podané už za účinnosti terajšieho procesného
kódexu (CSP).9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 CSP, že

spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a

dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné za použitia § 388 CSP zmeniť, nakoľko
neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani zrušenie. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné
zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem.

11.Súdprvejinštanciepotom,akobolokonanievovecisamej(ovšetkýchštyrochžalobcomuplatnených
nárokoch) právoplatne skončené, v poradí prvým samostatným rozhodnutím o nároku na náhradu
trov konania medzi stranami sporu a to uznesením pod č. k. 8C/90/2018-154 zo dňa 30.06.2016
(vydaným ešte za účinnosti O.s.p.) rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ -
4/ trovy konania vo výške 844,95 eur (v rozsahu čistého úspechu v spore v kombinácii s procesnou

zodpovednosťou na strane žalobcu za čiastočné zastavenie konania) aplikujúc ust. § 255 a § 256
CSP, ktoré mu povolil splácať v splátkach po 70,- eur mesačne, ktoré rozhodnutie žalobca napadol
odvolaním, domáhajúc sa aplikácie ust. § 257 CSP, o ktorom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne
uznesením č. k. 6Co/233/2018 - 198 zo dňa 28.02.2019 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie týkajúce
sa trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, za účelom

vytvorenia priestoru stranám na vyjadrenie sa, prípadne produkovanie dôkazov k možnej aplikácii ust.
§ 257 CSP. V nadväznosti na to, po realizovanej výzve a prijatých vyjadreniach v dotknutej otázke, za
aplikácie ust. § 255 a § 257 CSP súd prvej inštancie v poradí druhým samostatným rozhodnutím o
trovách konania, ktoré je predmetom preskúmania v tomto odvolacom konaní, konštatujúc neexistenciu
dôvodov osobitného zreteľa na prospech žalobcu, dôvodiac, že spor vyvolal žalobca, nebol ochotný

sa so žalovanými na ničom dohodnúť, k späťvzatiu žaloby nedošlo z dôvodu reálneho správania sa
žalovaných, ktorí by v priebehu konania vykonali to, čo žalobca od nich požadoval, poukazom na 50%
čistý úspech žalovaných a fakt, že žalobca získal predajom nehnuteľnosti značnú čiastku (45.000,- eur),
po komplexnom posúdení celého merita spornej veci, okolností, ako aj pomerov žalobcu, považoval
za spravodlivé rozhodnúť tak, že žalobca bude povinný zaplatiť úspešnej strane náhradu trov konania

podľa rozsahu jej čistého úspechu (50%) za aplikácie § 262, § 255 a § 256 CSP).

12. Žalobca posúdiac obsah odvolania namietal nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a
h/ CSP), keď tento podľa jeho názoru nezohľadnil a nevyhodnotil všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré

dôvodne indikujú k nepriznaniu trov žalovaným a potrebe aplikácie moderačného práva súdu na trovy
konania (§ 257 CSP).

13. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti podaného
odvolania vo svetle zistenia naplnenia uplatnených odvolacích dôvodov.

14. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetom rozhodovania súdu je v posudzovanej veci už len otázka
náhrady trov konania medzi stranami sporu, vzniknutými vo vzťahu k celému predmetu sporu, keďže vo
veci samej (a to o všetkých štyroch nárokoch o ktorých súd konal), už bolo právoplatne rozhodnuté.

15. V konkrétnostiach posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako dominus litis sporu,
vychádzajúc z obsahu jeho žaloby a následných podaní, ako predmet konania o ktorom postupne súd
prvej inštancie a tiež odvolací súd priebežne rozhodovali, formuloval celkovo štyri nároky (o uložení
jednotlivých povinností žalovaným).

16. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa pôvodne domáhal voči žalovaným uloženia
štyroch povinností: 1.) upraviť na ich nehnuteľnostiach odvedenie dažďovej vody, splaškovej vody a
trativod bridlicovej terasy tak, aby voda z týchto zvodov a trativodu neprenikala na susediace pozemky
v jeho vlastníctve, 2.) odstrániť jednu studňu nachádzajúcu sa v interiéri domu žalovaných a ich dvestudne v exteriéri, 3.) osadiť na strechu domu žalovaných zachytávače snehu tak, aby sa z nej sneh
nezosúval na strechu domu žalobcu a 4.) uviesť do pôvodného stavu strechu domu žalobcu poškodenú
snehom zosúvajúcim sa na ňu zo strechy domu žalovaných. Poškodenie malo spočívať v chýbajúcich

škridlách, preliačení dotknutej strešnej roviny a posune konštrukcie krovu. Vo veci bolo rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8C/90/2008-85 zo dňa 04.10.2012 a to tak,
že žalovaní 1), 2), 3) a 4) boli povinní spoločne a nerozdielne osadiť na spoločnej hranici najbližšiu
juhozápadnú strešnú rovinu strechy domu súpisné číslo XXX postaveného na parcele "C" číslo 14753
v k.ú. Vrbovce zachytávače snehu tak, aby účinne zabránili akémukoľvek zosúvaniu snehu z tejto časti

strechy. Vo zvyšných častiach bola žaloba zamietnutá. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí. Predmetom konania boli štyri nároky žalobcu, v troch z nich boli úspešní žalovaní, v jednom
žalobca. Po započítaní 25 % úspechu žalobcu na 75 % úspech žalovaných patrí žalovaným náhrada
trov konania v rozsahu jednej polovice. O odvolaní žalobcu voči vyššie uvedenému rozsudku rozhodol
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 16.07.2013 č. k. 6Co/98/2013-107 tak, že v časti zamietnutia

žaloby o uvedenie strechy do pôvodného stavu, rozhodnutie prvoinštačného súdu potvrdil, vo zvyšnej
časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Žalobca následne dňa 02.09.2013
doručil súdu podanie, ktorým zobral žalobu v celom rozsahu späť, a to na základe skutočnosti, že
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu predal. Žalovaní 1/ - 4/ dňa 21.03.2014 doručili vyjadrenie,
v zmysle ktorého súhlasili so späťvzatím žaloby a zároveň si uplatnili náhradu trov konania z titulu

trov právneho zastúpenia. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením č. k. 8C/90/2008-143 zo
dňa 08.12.2014 konanie z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
25.02.2015. Za aplikácie ustanovenia § 137, § 142 ods. 2, § 146 ods. 2 veta prvá, § 149 ods. 1 O.s.p. súd
prvej inštancie posúdiac vzhľadom na počet nárokov (4), že žalobca bol úspešný v jednom uplatnenom
nároku, po započítaní 25 % úspechu žalobcu na 75 % úspech žalovaných, že patrí žalovaným náhrada

trov konania v rozsahu 50%. Celkové trovy právneho zastúpenia žalovaných vyčíslil na sumu 1.689,90
eur (odvolací súd poznamenáva, že do nich zahrnul aj úkony spojené s odvolacím konaním, napriek
tomu, že v ňom zaznamenal úspech žalobca), nakoľko títo mali vo veci úspech v rozsahu 50 %, patrí
im náhrada trov vo výške 844,95 eur, preto žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/, 3/
a 4/ spoločne a nerozdielne, náhradu trov konania v uvedenej výške v splátkach. Vyššie uvedené

rozhodnutie žalobca napadol odvolaním, domáhajúc sa aplikácie ust. § 257 CSP, o ktorom odvolaní
rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 6Co/233/2018 - 198 zo dňa 28.02.2019 tak, že
uznesenie súdu prvej inštancie týkajúce sa trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, za účelom vytvorenia priestoru stranám na vyjadrenie sa, prípadne
produkovanie dôkazov k možnej aplikácii ust. § 257 CSP. V nadväznosti na to, po realizovanej výzve

a prijatých vyjadreniach v dotknutej otázke, za aplikácie ust. § 255 a § 257 CSP súd prvej inštancie
v poradí druhým samostatným rozhodnutím o trovách konania, ktoré je predmetom preskúmania v
tomto odvolacom konaní, konštatujúc neexistenciu dôvodov osobitného zreteľa na prospech žalobcu,
dôvodiac, že spor vyvolal žalobca, nebol ochotný sa so žalovanými na ničom dohodnúť, k späťvzatiu
žaloby nedošlo z dôvodu reálneho správania sa žalovaných, ktorí by v priebehu konania vykonali

to, čo žalobca od nich požadoval, poukazom na 50% čistý úspech žalovaných, fakt, že žalobca získal
predajom nehnuteľnosti značnú čiastku (45.000,- eur), po komplexnom posúdení celého merita spornej
veci, okolností, ako aj pomerov žalobcu, považoval za spravodlivé rozhodnúť tak, že žalobca bude
povinný zaplatiť úspešnej strane náhradu trov konania podľa rozsahu jej čistého úspechu (50%) za
aplikácie § 262, § 255 a § 256 CSP).

17. Žalobca namieta nespravodlivosť tohto rozhodnutia, neprimeranosť aplikácie ust. § 255 a § 256
CSP vo svetle zistených skutočností, dožadujúc sa prostredníctvom aplikácie ust. § 257 CSP plného
nepriznania nároku na náhradu trov konania žalovaným.

18. Pokiaľ ide o sociálne pomery žalobcu, tak z obsahu spisového materiálu vyplýva, že tento je
poberateľom starobného dôchodku vo výške 273,70 eur, nemá žiaden majetok. Z kúpnej zmluvy o
prevode nehnuteľnosti uzatvorenej zo dňa 31.05.2013 je zrejmé, že žalobca previedol nehnuteľnosti
v jeho vlastníctve, nachádzajúce sa v k. ú. Vrbovce za kúpnu cenu 45.500,- eur, čo však odôvodňoval
tým, že nejde o prostriedky (z kúpnej ceny), ktoré by mu patrili, keďže nehnuteľnosti boli zakúpené za

peňažné prostriedky, ktoré darovala jeho matka jeho dcére, ktorá v tom čase ešte bola študentkou,
a preto zakúpil nehnuteľnosť na svoje meno a preto keď sa odpredávala, peňažné prostriedky z
kúpnej ceny boli rovno poukázané na účet jeho dcéry, pretože jej ako výťažok aj vlastnícky patrili. Na
preukázanie týchto tvrdení žiaden dôkaz ani v odvolacom konaní nepredložil.19. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

20. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

23. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, sa teda v sporovom konaní, o ktoré ide tiež
nepochybne v posudzovanej veci, povinnosť nahradiť trovy konania primárne spravuje zásadou
úspechu v konaní čo znamená, že strana, ktorá v spore uspela, má v princípe právo na to, aby sa jej

nahradili trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva a tiež zásadou
procesného zavinenia zastavenia konania, čo znamená, že strana, ktorá zapríčinila, že konanie sa
zastavilo, znáša trovy konania aj protistrany. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať
zo zákona. Prelomenie uvedených zásad je možné len za splnenia zákonných predpokladov uvedených
v ust. § 257 CSP.

24. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

25. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich

náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

26. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda
v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl.
CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom,
alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,

ako aj v okolnostiach u strán sporu. Do úvahy treba brať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia
tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje
do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré
sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa

skúmajú vždy u strany povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne
jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu
trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom.

27. Judikatúra však tiež konštatuje, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo
viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde o predpis, ktorý
by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

28. Právo úspešného účastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu
ochranu zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania,
ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy,
ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov
konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Ústavný súdv tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17.
decembra 2004 sp. zn. II. ÚS 31/04) uviedol: „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť zmyslu a
účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v

reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu.
Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému
účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo
vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí

ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy)“.

29. Pri posudzovaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom dôsledku opomenúť,
že náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o
funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.

Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a
šikanóznemu uplatňovaniu, alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde a tiež sankčnú
funkciu.

30. V konkrétnostiach posudzovanej veci z obsahu spisu zistených skutočností obsiahnutých v bodoch
13/ až 15/ odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že doposiaľ o trovách konania medzi stranami sporu
a to vo vzťahu ani k jednému čiastkového nároku nebolo právoplatne rozhodnuté, čo znamená, že
je potrebné o nároku na náhradu trov konania vzniknutých tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v
doterajších odvolacích konaniach rozhodnúť komplexne, teda vo vzťahu k celému predmetu konania

tvoriacemu štyri samostatné nároky.

31. Primárne pokiaľ ide o trovy konania vzniknuté stranám v konaní pred súdom prvej inštancie,
tak porovnaním žalobného návrhu a právoplatných rozhodnutí súdu k jednotlivým nárokom sa
vzťahujúcim, nemožno pochybovať, že vo vzťahu k trom nárokom žalovaní zaznamenali vo svetle

zásady zodpovednosti za zastavenie konania prakticky úspech (keďže konanie vo vzťahu k nim bolo
v dôsledku späťvzatia žaloby zastavené, čo žalobca odôvodňoval predajom nehnuteľnosti, ochrany
vlastníckeho práva ku ktorej sa tieto nároky týkali). Pokiaľ ide o zostávajúci nárok na uloženie povinnosti
osadiť zachytávače snehu, v tejto časti žalobca zaznamenal úspech v podobe právoplatného, v jeho
prospech vyznievajúceho rozhodnutia. V sumáre teda vychádzajúc zo základných zásad, ktorými je

ovládané rozhodovanie o trovách v sporovom konaní ( zásada úspechu a zásada zavinenia - § 255
ods. 1,2 CSP a § 256 ods. 1 CSP) možno konštatovať, že žalobca bol z celkovo štyroch nárokov
neúspešný v troch (v percentuálnom vyjadrení rozsah 75%), čo na strane druhej predstavuje v tomto
rozsahu úspech žalovaných, úspešný bol žalobca v percentuálnom vyjadrení v rozsahu rozsah 25%,
čo na druhej strane predstavuje neúspech žalovaných. Je teda zrejmé, že prevažujúci úspech v spore

zaznamenali žalovaní pomerom 75% : 25%. Čistý úspech žalovaných potom predstavuje rozsah 50%
(plný úspech 75% - neúspech 25%), v ktorom rozsahu vo svetle základných princípov by prichádzalo v
zmysle zákona do úvahy, aby žalobcu ako ťažiskovo neúspešnú stranu v spore zaťažovala povinnosť
účelne vzniknuté trovy žalovaných vzniknuté v konaní pred súdom prvej inštancie v rozsahu čistého
úspechu žalovaných (50%) nahradiť. V tomto bode je potrebné závery súdu prvej inštancie považovať

za správne.

32. Súd prvej inštancie však odignoroval pri posudzovaní dotknutej otázky fakt, že jeho povinnosťou
bolo rozhodnúť tiež o trovách doposiaľ dvoch odvolacích konaní v ktorých však plný úspech zaznamenal
žalobca a tak by v zmysle vyššie uvedených zásad zaťažovalo na rozdiel od trov prvoinštančného

konania zase žalovaných v rozsahu 100% nahradiť mu trovy, ktoré mu v odvolacích konaniach vznikli,
s čím sa však súd vôbec nevysporiadal, dokonca pri predchádzajúcom rozhodnutí trovy v súvislosti s
podanými vyjadreniami v odvolacích konaniach tak ako si ich žalovaní vyúčtovali neakceptovateľne za
tejto situácie pripísal na ťarchu žalobcu. V prvom odvolacom konaní totiž žalobca dosiahol potvrdzujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu v časti rozhodnutia vydaného v jeho prospech a vo zvyšnej časti

(zamietajúcej) docielil zrušenie rozhodnutia. V druhom odvolacom konaní (o trovách) bol úspešný plne,
keď dosiahol zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Vo svetle princípov ovládajúcich rozhodovanie o
nároku na náhradu trov konania, to indikuje k záveru o priznaní strane žalobcu nároku na plnú náhradu
trov odvolacích konaní (§ 255 ods. 1 CSP).33. So zreteľom na odvolacie námietky žalobcu tak odvolaciemu súdu zostávalo posúdiť, či v
posudzovanejveciexistujútakévýnimočnéokolnosti,ktorébyprostredníctvomuplatneniamoderačného

práva súdu majúceho pôvod v ustanovení § 257 CSP opodstatňovali iné, výnimočné rozhodnutie v
tejto otázke, na rozdiel od toho, ktoré prichádza do úvahy vo svetle základných zásad ovládajúcich
rozhodovanie o trovách v sporovom konaní (§ 255, § 256 CSP).

34. Aplikácie ust. § 257 CSP sa v tomto prípade domáha žalobca, ktorého by ako v ťažiskovej

časti neúspešného v konaní pred súdom prvej inštancie, zaťažovala povinnosť v rozsahu čistého
úspechu žalovaných v spore (50%) týmto trovy nahradiť. Opodstatnenosť takejto výnimky odvodzuje
od sociálneho aspektu na jeho strane, tiež od ním tvrdených okolností sporu, konkrétne od dôvodu
vzniku sporu, postoja žalovaných v priebehu sporu, poukazom na to, že bol nútený podať žalobu pre
nemožnosť konsenzu so žalovanými v sporných otázkach.

35. Posúdením všetkých rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že boli naplnené
zákonné predpoklady, udržateľne vo svetle všetkých kritérií na ťarchu žalovaných ako prevažne
úspešných v spore, preklenúť ich úspech pri rozhodovaní o trovách konania vzniknutých pred súdom
prvej inštancie na prospech žalobcu, a na prospech žalovaných pokiaľ ide o trovy vzniknuté v odvolacích
konaniach na prospech žalovaných a tým na neprospech žalobcu.

36. Pravdou síce je, že od počiatku sporu je zrejmé, že jeho vznik, ako aj priebeh má pôvod v narušených
vzťahoch medzi stranami sporu, ktorých nehnuteľnosti v ich vlastníctve sa nachádzali v minulosti v
susedstve, a ich situovanie a užívanie bolo až do predaja nehnuteľnosti žalobcom v priebehu konania
(v roku 2013) zdrojom vzájomných nezhôd, ktoré neboli spôsobilí vyriešiť mimosúdne a viedlo to až

k vyvolaniu tohto sporu. Do akej miery však tá ktorá strana participovala na vzniku a konzervovaní
tohto stavu zistiť nemožno. Na ťarchu žalobcu pri posudzovaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP
nemôže ísť fakt, že podal žalobu, či produkoval prostriedky procesného útoku, ani na druhej strane
na ťarchu žalovaných, že produkovali prostriedky procesnej obrany, keďže prostredníctvom toho obe
strany realizovali len svoje zákonné práva, priznané im civilným procesným poriadkom. Z obsahu

spisu nevyplýva, že by zo strany žalovaných boli produkované také neudržateľné obštrukcie, ktoré
by spravodlivo odôvodňovali žalobcom požadované rozhodnutie. Žalovaní tiež len využívali všetky
zákonom dostupné prostriedky procesnej obrany na dosiahnutie svojej požiadavky. Aplikácii ust. §
257 CSP teda nenasvedčuje s prihliadnutím na vyššie uvedené žalobcom tvrdené okolnosti sporu
taký postoj žalovaných v spore, ktorým by vytvárali procesné obštrukcie prostredníctvom opakovaného

nedôvodného podávania opravných prostriedkov, vznášania námietok, či dožadovania sa vykonania
dôkazov, aby bolo možné prisvedčiť žalobcovi, že ide o také mimoriadne okolnosti sporu, ktoré by
udržateľne samé osebe mohli viesť na jeho prospech k aplikácii ust. § 257 CSP. Odôvodnenosť
úplnej diskvalifikácie žalovaných ako ťažiskovo úspešných v spore z ich nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania, ktorý im v rozsahu 50% prináleží, však vo svetle ust. § 257 CSP na

rozdiel od názoru súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu možno udržateľne privodiť vo
svetle aktuálneho nepriaznivého sociálneho aspektu žalobcu, ktorý je nemajetný, je starobný dôchodca,
poberajúci len dôchodok vyžadujúci si dokonca vzhľadom na jeho výšku kompenzáciu dávkou v hmotnej
núdzi, takže objektívne je zrejmé, že zaplatenie náhrady trov konania žalovaných by bolo spôsobilé
ho existenčne ohroziť na jeho základných životných potrebách v kumulácii so skutočnosťou (ktorú súd

prvej inštancie odignoroval), že nárok na náhradu trov v odvolacích konaniach prináleží žalobcovi. Je
síce pravdou (a v tom možno plne prisvedčiť súdu prvej inštancie), že žalobca v roku 2013 (teda v
priebehu sporu odpredal nehnuteľnosť za nezanedbateľnú čiastku) a skutočnosť, že napriek vedomosti
o tomto prebiehajúcom spore nekonal s dostatočnou obozretnosťou a na možné zaťaženie povinnosťou
nahradiť trovy konania protistrane si mal vytvoriť rezervu a pokiaľ tak neurobil, čo bez ďalšieho samo

osebe by za týchto okolností nebolo spôsobilé privodiť mu úplné oslobodenie (snáď len čiastočné v
rozsahu 25%) od tejto jeho povinnosti nahradiť protistrane trovy prvoinštančného konania v rozsahu jej
čistého úspechu (odvolací súd poznamenáva, že tvrdené skutočnosti o dôvode predaja a vlastníctve
peňažných prostriedkov nepreukázal), s ohľadom tiež na naplnenie kompenzačnej, sankčnej, ale tiež
do budúcnosti nesporne preventívnej funkcie pokiaľ ide o zváženie vedenia sporov, faktom však je (a

to súd prvej inštancie úplne opomenul), že žalobca v odvolacích konaniach na rozdiel od žalovaných
zaznamenal plný úspech a tak by žalovaných na druhú stranu voči nemu zaťažovala povinnosť nahradiť
mu trovy v plnom rozsahu (jeho čistý úspech v odvolaniach bol 100%), čo je svojou výškou porovnateľné
s prípadným rozsahom trov na ťarchu žalobcu (pokiaľ ide o trovy prvoinštančné) pokiaľ by súd zohľadnilčiastočne (25%) sociálny aspekt žalobcu. Za týchto okolností tak podľa názoru odvolacieho súdu
bude primerané a voči obom stranám spravodlivé, aby si trovy, ktoré im tak v prvoinštančnom, ako
aj odvolacích konaniach vznikli vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, a ktoré museli, alebo budú

musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemuseli zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom (pokiaľ by vyvinuli dostatočné úsilie na predchádzanie sporu v rámci predžalobného obdobia),
znášali každá samostatne, pričom na strane žalovaných neboli z hľadiska sociálneho aspektu tvrdené,
ani zaznamenané také skutočnosti, ktoré by to vylučovali.

37. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ
na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp legitímnych
očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje
najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva
musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom (porov. napr. rozhodnutia
ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann proti Nemecku zo dňa 20.11.1989,

Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn.II.ÚS2221/2007,vychádzajúczktorého„Soudmusínejenrespektovatprávo,aleajjehovýklada
aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti,
nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na
smysl a účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“.

38. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, s cieľom dosiahnuť čo možno najspravodlivejšie
usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi vzhľadom na všetky okolnosti sporu a jeho výsledok, vo svetle
zmyslu, účelu a všetkých funkcií, ktoré inštitút náhrady trov konania sleduje, odvolací súd zastáva názor,
že spravodlivým bude, ak sa na trovách budú podieľať spôsobom, že každá strana si bude znášať

vlastné trovy, bez ohľadu na to, či vznikli v štádiu konania pred súdom prvej inštancie, či odvolacím
súdom.

39. Z vyššie uvedeného dôvodu tak odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie nevyhodnotil ako
správne, reflektujúce všetky rozhodujúce skutočnosti a odvolanie žalobcu ako dôvodné.

40. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za použitia § 388 CSP
zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho zrušenie, a nebolo tiež spôsobilé ani k potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu s tým, že
zmeňujúci výrok tiež subsumuje rozhodnutie o trovách tohto v poradí konečného odvolacieho konania,

v ktorom odvolateľ takto zaznamenal opätovne plný úspech.

41. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 ( §393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).