Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. máj 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/78/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217214439
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2217214439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr.

Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: JEZET reklamná agentúra, s.r.o., so sídlom
Junácka 4, Bratislava, IČO: 35 763 205, zastúpeného advokátkou: JUDr. Dagmar Malaschitzová, so
sídlom Seberíniho 9, Bratislava, proti žalovanému: Spolok Gabčíkovčania za Gabčíkovo - Bősiek Bősért
társulat, so sídlom Malá ulica 1481/17, Gabčíkovo, IČO: 50 747 461, zastúpenému advokátom: Mgr.
Peter Voloch, so sídlom Hollého 745/34, Senica, o zaplatenie 2.520,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17Cb/38/2017-140 zo dňa 4.12.2019,
t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku II. napadnutého rozsudku o d m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.520,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2.520,- Eur od 13.5.2017

do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 2.520,- Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku; výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán sporu
nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 262 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka (ďalej len „OBZ“), § 51, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1, 2, § 545 ods. 1, 3, § 545a, § 563, § 631,
§ 633 ods. 1 veta prvá, § 663, § 671 ods. 1, § 673, § 674, § 675 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka(ďalejlen„OZ“),§3ods.1nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že na základe objednávky zo
dňa 18.04.2017 uzavreli strany sporu, pri absencii osobitnej písomnej dohody medzi nimi podľa § 262
Obchodného zákonníka (pričom nejde na obidvoch stranách o subjekty a záväzkový vzťah podľa §
261 ObZ), zmluvu nepomenovanú podľa § 51 OZ, ktorá vykazuje prvky viacerých zmluvných typov -

zmluva o dielo, nájomná zmluva podľa OZ, zákonnými ustanoveniami ktorých sa predmetná zmluva
podporne spravuje. Podľa uzavretej zmluvy mal žalobca záväzok poskytovať žalovanému reklamné a
propagačné práce a služby - výroba a montáž 7 kusov reklamných pútačov rozmerov 1,4 x 0,6 metra
na zadné sklá autobusov v lokalite Bratislava okolie, a to v dobe reklamy od 28.04.2017 do 30.08.2017a žalovaný mal záväzok zaplatiť žalobcovi dohodnutú odmenu. Predmetné práce a služby vyúčtoval
žalobca žalovanému faktúrou č. 1162017 zo dňa 28.04.2017 so splatnosťou 12.05.2017 na sumu 2.520,-
Eur podľa platobných podmienok dohodnutých stranami v objednávke zo dňa 18.04.2017, t.j. v prvý deň

prenájmu. Nakoľko žalovaný vyfakturovanú sumu nezaplatil ani na upomienku žalobcu z 13.06.2017 a
následnú výzvu z 06.07.2017, žalobca sa so svojím nárokom obrátil na súd a v predmetnom konaní
požaduje od žalovaného zaplatenie uvedenej dlžnej sumy spolu so zákonnými úrokmi z omeškania
ako aj so zmluvnou pokutou, a to podľa dohody zmluvných strán v objednávke z 18.04.2017 pre
nedodržanie termínu splatnosti faktúry žalovaným. Medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti

ohľadom uzavretia dohody - objednávky z 18.04.2017, a ani ohľadom toho, že boli vytvorené všetky
podmienky na plnenie zmluvy v deň vyhotovenia fotografií, t.j. 26.04.2017. Žalovaný však namietal,
že len tieto fotografie, a to aj v súvislosti s neskoršími SMS správami nepreukazujú trvanie tohto
stavu do konca dohodnutej doby 30.08.2017. Nakoľko sa sporné skutkové tvrdenia strán sporu vrátane
dôkazov na ich preukázanie vzťahovali až na obdobie plnenia zmluvy po jej uzavretí, resp. na obdobie
po čase reálneho začatia plnenia, súd sa vo veci vysporiadal s touto spornosťou tvrdení a k tomu

predloženými a vykonanými dôkazmi, predovšetkým vo vzťahu k stranami dohodnutému času splnenia
záväzku žalovaného uhradiť zmluvnú odmenu a vzniku nároku žalobcu na túto odmenu, t.j. či žalovaným
namietané skutočnosti môžu mať vplyv na stranami dohodnuté podmienky platenia odmeny. Súd tiež
na vznesenú námietku žalovaného, právne posudzoval oprávnenosť stranami dohodnutej a žalobcom
v tomto konaní uplatňovanej zmluvnej pokuty.

4. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba v rozsahu, ktorý vyplýva z výroku
č. I tohto rozsudku, je opodstatnená. V danom prípade si strany výslovne dohodli v objednávke z
18.04.2017 okamih vzniku práva dodávateľa na zmluvnú odmenu (odplatu), na ktorej úhradu bol
dodávateľ oprávnený podľa tejto dohody vystaviť faktúru už v prvý deň prenájmu, t.j. 28.04.2017

so splatnosťou 14 dní. Týmto bol zároveň dohodnutý čas splnenia záväzku (dlhu) žalovaného ako
objednávateľa uhradiť túto odmenu (čas splnenia peňažného záväzku objednávateľa bol teda stranami
výslovne dohodnutý a neprichádza tu do úvahy použitie úpravy obsiahnutej v príslušných ustanoveniach
zákona pre prípad absencie takej dohody - § 563 OZ, § 634 ods. 2 veta prvá OZ, § 671 ods. 1
OZ. V tomto čase už pritom došlo zo strany žalobcu k preukázateľnému splneniu jeho zmluvných

povinnostípridodávanídohodnutýchslužiebžalovanému,keďžeuždvadnipredzačatímdobyprenájmu
reklamných pútačov, t.j. 26.04.2017 boli tieto vyrobené a namontované na autobusy tak, ako to bolo
stranami dohodnuté, pričom žalobca fotodokumentáciu osadených pútačov s viditeľnými ŠPZ autobusov
zaslal aj žalovanému, ktorý proti uvedenému plneniu predmetu zmluvy žalobcom vôbec nenamietal a
nespochybňoval toto plnenie. Žalobca pritom nepochybne mal náklady s plnením predmetu zmluvy už

v tomto počiatočnom období, čo bolo popísané samotným žalobcom (vopred uhradené nájomné z ich
strany na reklamné plochy), ako aj preukazované listinnými dôkazmi (objednaná grafika na tlač, t.j.
výroba reklamných pútačov). Dohodu strán o vzniku práva dodávateľa na zmluvnú odmenu (odplatu)
a o splatnosti tejto odplaty vystavením faktúry v prvý deň prenájmu ani samotný žalovaný v konaní
nespochybňoval, pričom jeho odkaz na inú úpravu práv a povinností pri platení zmluvnej odplaty za

reklamu bol neurčitý a bezpredmetný pri existencii platne dojednanej dohody strán sporu. Uvedené
platí aj pre SMS správu štatutárneho zástupcu žalovaného zo dňa 11.07.2017 zaslanú žalobcovi, ktorej
neurčitosť nebola žalovaným odstránená ani v prebiehajúcom konaní. Ani zákon č. 147/2001 Z. z. o
reklame neobsahuje v danom smere odlišnú úpravu o odmene.

5. Námietku žalovaného ohľadom platnosti uzavretej objednávky medzi žalobcom a žalovaným z
18.04.2017, keďže ako to vyplynulo z dokazovania túto objednávku podpísal zamestnanec žalobcu
Y. I., súd vyhodnotil za neopodstatnenú, pretože v konaní bola na uzavretie a podpis uvedenej
dohody za žalobcu týmto zamestnancom predložená písomná plná moc z 17.04.2017, vystavená
v súlade s § 22 ods. 1 a § 23 OZ, ktorá je založená na čl. 132 spisu, a ktorú žalobca v danej

súvislosti nemal dôvod skôr v konaní predložiť, keďže v otázke platnosti uzavretej dohody neboli medzi
stranami sporu sporné skutkové tvrdenia. Takisto o platnosti predloženej plnej moci neboli v daných
súvislostiach žiadne pochybnosti a súd ju posúdil ako platný právny úkon, na základe ktorého bola
dňa 18.04.2017 uzavretá platná nepomenovaná zmluva - objednávka medzi stranami sporu, ktorá
je dostatočne určitá a neodporuje obsahu ani účelu zákona. Čo sa týka námietky žalovaného, že

nebolo dostatočne preukázané, že by bolo žalobcom plnené po celú dohodnutú dobu prenájmu a že
žalobca mal povinnosť zasielať žalovanému priebežné správy o plnení počas celej tejto doby, súd
pravdivosť tvrdenia žalovaného o akejsi (ústnej) dohode strán o priebežných správach žalobcu o stave
poskytovania služieb nemal po vykonanom dokazovaní ničím preukázanú a žalovaný, ktorého v tejtootázke zaťažovalo dôkazné bremeno, žiadny dôkaz v tomto smere nepredložil, preto tento argument
žalovaného zostal v rovine nepodložených a právne irelevantných tvrdení. Žalovaný počas celého
rozhodného obdobia žiadnym spôsobom nenamietal a nespochybňoval samotné poskytovanie služieb

žalobcom pred začatím tohto konania a aj v SMS-kových správach jeho štatutárneho zástupcu, na
ktoré poukázal žalobca v replike k odporu z 31.10.2018, sa žalovaný vyjadroval iba k svojej povinnosti
zaplatiť vystavenú faktúru. Taktiež bolo v konaní zistené, že žalovaný za poskytnuté služby žalobcu prijal
odplatu od tretej osoby, a to prevádzkovateľa kúpeľov v Lipóte v Maďarsku. Hoci vznik nároku žalobcu
na zmluvnú odplatu a jej splatnosť nezáviseli od preukázania poskytovania služieb žalobcom po celú

dobu prenájmu reklamných pútačov, žalobca aj v tejto súvislosti predložil v prejednávanej veci fotografie
vyhotovené jeho povereným zamestnancom pri demontáži reklamných pútačov, ku ktorej malo dôjsť
podľa dátumu vyhotovenia týchto fotografií tak, ako to bolo medzi stranami dohodnuté, t.j. až ku koncu
rozhodného obdobia prenájmu (č.l. 101-106). Uvedené potvrdzuje aj čestné vyhlásenie pracovníka
žalobcu Y. L. z 07.10.2019 (č.l. 99-100), ktorý v tomto vyhlásení potvrdil, že nainštalované pútače aj
priebežne počas doby prenájmu kontroloval. Nakoľko mal súd z uvedených dôvodov preukázaný vznik

nároku žalobcu na odplatu z predmetnej platne uzavretej zmluvy, ktorá počas celej rozhodnej doby trvala
a existovala, a tým aj oprávnenosť vystavenej faktúry č. 1162017 zo dňa 28.04.2017 na sumu 2.520,-
Eur, súd žalobcovi tento nárok priznal v rozsahu celej istiny, zákonných úrokov z omeškania z nej a
zmluvnej pokuty vo výške rovnajúcej sa priznanej istine. Súd žalobcovi priznal úroky z omeškania z
dlžnej sumy podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v požadovanej

zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, pretože sa žalovaný preukázateľne dostal
s plnením svojho záväzku do omeškania (výrok I).

6. K uplatnenej zmluvnej pokute a jej výške (dohoda o zmluvnej pokute je obsiahnutá v objednávke
z 18.04.2017 s výškou 0,5% z vyfakturovanej sumy za každý deň omeškania platby), súd uviedol,

že pokiaľ v danom prípade mala byť žalovaným v konaní spochybnená platnosť dohody o zmluvnej
pokute v objednávke z 18.04.2017 pre neprimeranosť jej výšky, ktorá je podľa názoru žalovaného v
rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1, § 39 OZ), súd vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty vyjadruje
preferenciu zachovania platnosti právneho úkonu, pretože v danom prípade išlo o dojednanie zmluvnej
pokuty ako takej medzi právnickými osobami, ktoré konajúc prostredníctvom zástupcov uzavreli právny

úkon slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne (v konaní nebol tvrdený opak), pričom neexistuje medzi
nimi ani vzťah odkázanosti, resp. vzťah nadradenosti alebo podradenosti. Preto súd považoval za
nedôvodné posúdenie dojednania o zmluvnej pokute v jeho celosti ako neplatného právneho úkonu,
a tým ani dôvodnosť jej prípadného nepriznania vôbec (viď nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 528/2015).
Súd preto výlučne posudzoval (na námietku žalovaného) predpoklady uplatnenia moderačného práva

podľa § 545a Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené
predpoklady na zníženie zmluvnej pokuty, a to na pevnú sumu rovnajúcu sa dlžnej istine. Súd uvážil
všetky okolnosti konkrétneho prípadu a pri rozhodovaní o znížení zmluvnej pokuty bral do úvahy
hodnotu zabezpečenej povinnosti ako aj význam zabezpečenej povinnosti. Znížením výšky zmluvnej
pokuty sa pritom zabráni neadekvátnym majetkovým dôsledkom, keď by neprimerane vysoká zmluvná

pokuta vo výške 0,5% z vyfakturovanej sumy za každý deň omeškania platby mohla viesť až k
neprimeraným ziskom vo vzťahu k majetkovej ujme na strane oprávneného a k neprimeranému (vo
vzťahu k porušenej povinnosti) hospodárskemu poškodeniu povinného subjektu. V prerokúvanej veci
je predmetnou zmluvnou pokutou zabezpečovaná len platobná povinnosť žalovaného voči žalobcovi.
Zmluvná pokuta je teda paušálnou náhradou škody spojenou s porušením povinnosti. Rovnakému účelu

však v prípade porušenia peňažného záväzku slúžia aj úroky z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 OBZ.
Súbeh týchto sankcií už sám osebe naznačuje, že dvojnásobné zabezpečenie tej istej povinnosti dvoma
rôznymi sankciami spôsobuje neprimeranosť dojednanej zmluvnej pokuty. Okrem toho zvolená výška
zmluvnej pokuty 0,5% z vyfakturovanej sumy za každý deň omeškania platby reálne predstavuje 4.599,-
Eur ročne. Už za polrok tak výška zmluvnej pokuty dosiahne takmer výšku dlžnej odplaty. Vzhľadom

na to, že zabezpečovanou povinnosťou je len peňažný záväzok, pri ktorom škoda spočíva v podstate
len v nemožnosti užívať dlhované peňažné prostriedky, súd považoval takúto výšku zmluvnej pokuty za
neprimeranú. Vzhľadom na to ju podľa § 545a OZ znížil na výšku dlžnej istiny, keďže výška škody z
porušenia tejto povinnosti túto sumu nepochybne nedosahuje. Súd pri určení uvedenej výšky zmluvnej
pokuty zároveň prihliadol aj na povahu a hospodársku pozíciu zmluvných strán, keď objednávateľom

služieb bolo občianske združenie, ktoré nie je podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka a vyvíja
(aj) verejnoprospešnú činnosť v obci A., na spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy ako
paušálnej klauzuly, ktorej obsah fakticky určila strana poskytovateľa služieb (viď napr. výpoveď svedka
Y. I. na č.l. 134 spisu), ako aj na to, že výška skutočnej škody na strane žalobcu nebola touto stranousporupočaskonaniabližšieurčená.Priznaniezmluvnejpokutymnohonásobneprevyšujúcejprávo,ktoré
zabezpečuje, by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo
by neúmerne prísnu a bezdôvodnú sankciu, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie zabezpečovacej

funkcie zmluvnej pokuty (ZPS 57/2006). Tieto faktory jednoznačne prevážili nad argumentmi žalobcu v
tomto smere (a to vrátane jeho poukazu na vybrané rozhodnutie NS ČR). Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti súd priznal žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške priznanej istiny, čiže vo výške 2.520,- Eur,
pričom žalobu vo zvyšnej časti žalobcom požadovanej zmluvnej pokuty zamietol (výrok II).

7. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania
predostreté najmä na nariadenom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania, už nepripustil, pretože
buď na ich vykonaní už strany sporu netrvali alebo ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili
predlžovanie konania a spôsobili by len oddialenie meritórneho rozhodnutia.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), pričom vyslovil, že na náhradu trov konania v danom prípade nemá nárok ani
jedna zo sporových strán, ktoré mali vo veci len čiastočný úspech s tým, že žalobca mal procesný úspech
v časti celého hlavného záväzku, pričom však žalovaný bol v konečnom dôsledku značne úspešnejším
v časti zabezpečovacieho vzťahu zo zmluvnej pokuty.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v celom rozsahu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.Malzato,ževykonanýmdokazovanímnebolodostatočnepreukázané,žebyboložalobcomplnené
po celú dohodnutú dobu prenájmu. Túto skutočnosť žalobca preukazoval iba čestným vyhlásením
pracovníka žalobcu Y. L. z 7.10.2019, ktorý v tomto vyhlásení potvrdil, že nainštalované pútače aj

priebežne počas doby prenájmu kontroloval, ktorý dôkaz neobstojí, pretože dotyčný Y. L. bol ako
zamestnanec závislý od žalobcu, preto bol motivovaný tvrdiť to, čo tvrdil. V civilnom procese platí
prejednacia zásada, podľa ktorej je záležitosťou procesných strán, aké predložia skutkové podklady,
vrátane dôkazov. Skutočnosť, že reklamné plochy boli osadené po celú dobu dohodnutú v zmluve, a
to od 28.4.2017 do 30.8.2017 majú podľa súdu dokazovať aj fotografie osadených reklamných pútačov

zo dňa 26.4.2017, ako aj SMS-ková komunikácia z 5.6.2017 a 11.7.2017. Tento skutkový záver súdu
je nesprávny a neobstojí, nakoľko predmetné fotografie sú údajne podľa žalobcu zo dňa 26.4.2017,
teda pred začatím rozhodnej doby, a teda nepreukazujú osadenie reklamných plôch celú dobu až
do dňa 30.8.2017. Žalobca až tesne pred posledným pojednávaním dňa 4.12.2019 predložil okrem
čestného vyhlásenia pracovníka Y. L. z 7.10.2019 aj fotografie, údajne vyhotovené jeho povereným

zamestnancompridemontážireklamnýchpútačov,kuktorejmalodôjsťpodľadátumuvyhotoveniatýchto
fotografií až ku koncu rozhodného obdobia prenájmu. Súd k týmto dodatočne predloženým fotografiám
neprihliadal na námietku žalovaného, že čas vyhotovenia týchto fotografií nie je možné určiť, nakoľko
dátum na nich uvedený mohol byť ľubovoľne upravený a manipulovaný a vytlačené mohli byť žalobcom
iba s preňho vyhovujúcim dátumom. Žalovaný preto navrhol, aby súd doplnil dokazovanie dopytom na

žalobcu ohľadom predloženia elektronickej podoby uvedených fotografií pri demontáži pútačov, a to na
zistenie, či je možné s týmito dátumami ich vyhotovenia manipulovať, súd však tento návrh žalovaného
na doplnenie dokazovania na pojednávaní dňa 4.12.2019 zamietol. Tu tak súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. e) CSP. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti

podporujúce, je tak výlučne vecou účastníkov konania a každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť
zato,žesvojimitvrdeniamivnesiedoprocesutenskutkovýmateriál,ktorýbudevsúladesjejprocesnými
záujmami. Úspech v spore je možný len za náležitej podpory legitímnosti nárokov, prostredníctvom
dôkazov, ktoré strany predložia. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie na skutočnostiach predložených
procesnými stranami, a to čo strana nepredložila, nemôže brať za základ pre svoje rozhodovanie.

Účastníkom konania teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení dôkazného bremena
opierajúc sa o pravidlo „idem est non esso aut non probari“ (čo nie je dokázané, neexistuje), nepriaznivé
rozhodnutie vo veci samej. Žalobca si teda nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a pritom neuniesol dôkazné
bremeno, takže je možné vo veci samej rozhodnúť iba tak, že žaloba sa v plnom rozsahu zamietne.Rozhodnutie súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný poukázal na zásady
sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 ods. 1, 2 CSP a uviedol, že hoci bola žaloba podaná

už 26.7.2017 (teda ešte pred uplynutím doby, počas ktorej mali byť osadené pútače, ktorá sa skončila
až 31.8.2017), avšak žalobca predložil súdu svoje dôkazy (teda čestné prehlásenie Y. L. z 7.10.2019, aj
fotografie, ako aj návrh na výsluch svedka Y. I.) až tesne pred posledným pojednávaním dňa 4.12.2019,
hoci žalovaný neunesenie dôkazného bremena ohľadom preukázania poskytovania služieb zo strany
žalobcu po celú dohodnutú dobu namietal už pri svojom prvom procesnom úkone vo svojom odpore

zo dňa 15.5.2018 proti platobnému rozkazu. Tieto prostriedky procesného útoku tak žalobca rozhodne
nepredložil včas a tak na ne nemal súd prihliadať, čo však z nevysvetliteľných dôvodov neurobil, vyšiel
žalobcovi v ústrety a tieto prostriedky útoku pripustil. Týmto postupom súd porušil aj zásadu rovnosti
sporových strán podľa čl. 6 ods. 1 CSP. Ak by tak súd v súlade so sudcovskou koncentráciou konania na
takéto oneskorene predložené prostriedky procesného útoku žalobcu neprihliadol, žalobca by už vôbec
neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný namietal aj platnosť predmetnej objednávky zo dňa 18.4.2017,

ktorú podpísal za žalobcu jeho zamestnanec Y. I. na základe plnomocenstva, ktoré bolo súdu predložené
až dňa 4.12.2019. Vzhľadom k sudcovskej koncentrácii konania pritom nemal súd na túto svedeckú
výpoveď, ani na takto oneskorene predložené plnomocenstvo prihliadnuť, čo však neurobil. Nakoľko
tak nebolo riadne preukázané plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu pri podpise objednávky, ktorá
má byť podľa súdu súčasne aj zmluvou, je tak táto zmluva neplatná, neplatné je tak aj ustanovenie o

zmluvnej pokute, ktoré tak nemal súd žalobcovi priznať.

10.Žalovanývodvolaníďalejnamietalajvýškupriznanejzmluvnejpokutyvsume2.520,-Eur.Tátosuma
zmluvnej pokuty je zjavne neprimerane vysoká, súd tu nedostatočne uplatnil svoje moderačné právo
podľa § 545a Občianskeho zákonníka. Dochádza tu k neprimeranému zisku vo vzťahu k majetkovej

ujme na strane oprávneného žalobcu a k neprimeranému hospodárskemu poškodeniu žalovaného
ako povinného subjektu, súd nebral dostatočne do úvahy hodnotu zabezpečenej povinnosti, ako aj
význam zabezpečenej povinnosti. V danej veci je zmluvnou pokutou zabezpečovaná len platobná
povinnosť žalovaného voči žalobcovi. Zmluvná pokuta je teda paušálnou náhradou škody spojenej
s porušením povinnosti. Rovnakému účelu však v prípade porušenia peňažného záväzku slúžia aj

úroky z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 OBZ. Súbeh týchto sankcií už sám o sebe naznačuje,
že dvojnásobné zabezpečenie tej istej povinnosti dvoma rôznymi sankciami spôsobuje neprimeranosť
dojednanej zmluvnej pokuty. Okrem toho zvolená výška zmluvnej pokuty 0,5% z vyfakturovanej sumy
za každý deň omeškania platby reálne predstavuje 4.599,- Eur ročne. Už za polrok tak výška zmluvnej
pokuty dosiahne takmer výšku dlžnej odplaty. Vzhľadom na to, že zabezpečovanou povinnosťou je len

peňažný záväzok, pri ktorom škoda spočíva v podstate len v nemožnosti užívať dlhované peňažné
prostriedky, je možné považovať takúto výšku zmluvnej pokuty za neprimeranú. Nakoľko prípadná škoda
bola vo viac ako dostatočnej miere krytá už úrokmi z omeškania, ktoré plnia aj dostatočnú uhradzovaciu
aj prevenčnú funkciu, zmluvná pokuta je tak duplicitná a nadbytočná a bolo tak na mieste ju žalobcovi
vôbec nepriznať. Navyše nie je zrejmé, prečo súd priznal žalobcovi zmluvnú pokutu zrovna vo výške

istiny žalovanej pohľadávky, teda vo výške 2.520,- Eur. Výška zmluvnej pokuty tak nie je dostatočne
odôvodnená a pôsobí tak svojvoľne a arbitrárne.

11. Ďalší odvolací argument žalovaného bol, že napadnutý rozsudok neobsahuje dostatočné
odôvodnenie svojich záverov, je tak vydaný v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP. Rozsudok je svojvoľný

a arbitrárny a v dôsledku toho prakticky nepreskúmateľný. Sporovej strane musí súd dať odpoveď na
podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a
samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo sporovej strany a povinnosť súdu na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je
esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou
súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument sporovej strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveďprávenatentoargument.ÚstavnýsúdSRopakovanevyslovil,žesúčasťouobsahuzákladného
ľudského práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný

súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23.6.2004 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného ľudského
práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“ Porovnávajúc odôvodnenie napádaného rozsudku s uvedeným zákonným ustanovením
a jeho výkladom, je zrejmé, že súd sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia napádaného rozsudku
totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku
čoho je odôvodnenie rozsudku nielen neúplným, ale i nezrozumiteľným, čo zároveň bráni odvolaciemu

súdu napádaný rozsudok preskúmať. V odôvodnení rozsudku absentuje dostatočná a presvedčivá
argumentácia, na základe akých myšlienkových úvah pri aplikácii ktorých konkrétnych ustanovení akého
zákona dospel súd k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno o tom, že reklamné pútače boli
nainštalované celú dohodnutú dobu od 28.4.2017 do 30.8.2017. Rovnako sa súd žiadnym uspokojivým
spôsobomnevysporiadalstým,prečozamietolnávrhžalovanéhonadoplneniedokazovaniadopytomna

žalobcu ohľadom predloženia elektronickej podoby fotografií pri demontáži pútačov, a to na zistenie, či je
možné s týmito dátumami ich vyhotovenia manipulovať, dokonca tento návrh žalovaného na doplnenie
dokazovania ani len nespomenul, čím si značne takéto odôvodňovanie uľahčil. Navyše nie je zrejmé,
prečo súd priznal žalobcovi zmluvnú pokutu zrovna vo výške istiny žalovanej pohľadávky, teda vo výške
2.520,- Eur. Bez takéhoto odôvodnenia tak rozsudok súdu pôsobí nielen nepresvedčivo, ale javí známky

svojvoľnosti a arbitrárnosti, čo je v rozpore s princípom právneho štátu. Tým súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne, aby
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania

v plnom rozsahu.

12. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v
ktorom uviedol, že žalovaný v odvolaní zotrváva na skutkovo vyvrátených tvrdeniach o nepreukázaní, že
muboložalobcomplnenépocelúdobuprenájmu,akoajotom,žežalobcaneuniesoldôkaznúpovinnosť.

Žalovaný v zásade iba opakuje tvrdenia, s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal, ku ktorým sa
žalobca vyjadroval v konaní. Žalovaný tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by bolo
žalobcom plnené po celú dobu prenájmu a že žalobca mal povinnosť zasielať žalovanému priebežné
správy o plnení počas celej tejto doby, žalovaný však pravdivosť tohto tvrdenia nepreukázal. Žalovaný,
ktorého v tejto otázke zaťažovalo dôkazné bremeno, žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil,

preto tento argument žalovaného zostal v rovine nepodložených a právne irelevantných tvrdení.
Žalovaný počas celého rozhodného obdobia žiadnym spôsobom nenamietal a nespochybňoval samotné
poskytovanie služieb žalobcom aj v SMS správach sa štatutárny zástupca žalovaného vyjadroval iba
k svojej povinnosti zaplatiť vystavenú faktúru. Žalovaný za poskytnuté služby žalobcu prijal odplatu od
tretej osoby, a to prevádzkovateľa kúpeľov v Lipóte, ktorú skutočnosť kvalifikovane nepoprel. Žalobca v

súlade s uznesením súdu zo dňa 13.9.2019 v súdom stanovenej lehote do 14.10.2019 predložil súdu
všetky návrhy na doplnenie dokazovania a na podporu svojich tvrdení označil dôkazy, ktoré podľa
žalobcu mohli prispieť k objasneniu veci a zároveň pripojil listinné dôkazy, ktorými vyvracia pochybnosti
žalovaného, či mu žalobca vôbec nejaké reklamné služby poskytol. Žalovaný v zmysle uznesenia
súdu z 13.9.2019 neoznačil žiadne dôkazy a neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, ktorými by poprel

skutkové tvrdenia žalobcu, nepredložil ani návrhy na vykonanie dôkazov a ani námietky k návrhom
žalobcu na vykonanie dôkazov, teda neuplatnil si prostriedky procesnej obrany včas. Žalovaný až v
podaní z 11.11.2019 sa vyjadril k dôkazom predloženým žalobcom, avšak nepredložil žiadne návrhy
na vykonanie dôkazov ohľadom žalobcom predloženej elektronickej podoby fotografií pri demontáži
pútačov na zistenie, či je možné s dátumami ich vyhotovenia manipulovať. Žalovaný až na pojednávaní

dňa 4.12.2019 navrhol, aby súd doplnil dokazovanie v tomto smere dopytom na žalobcu. Ust. § 150
CSP zakotvuje povinnosť tvrdenia. Stranu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť
bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie
povinnosti tvrdiť, má procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu, teda sa prejaví v meritórnomrozhodnutí veci. Žalobca sa stotožňuje s postupom súdu, ktorý po márnom poučení o zákonnej a
sudcovskej koncentrácii konania pred súdom dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
vo svojom tvrdení, že by nebolo žalobcom plnené po celú dohodnutú dobu prenájmu, že žalobca

mal povinnosť zasielať žalovanému priebežné správy o plnení počas celej tejto doby a preto jeho
obranu spočívajúcu v ničím nepodložnom tvrdení súd správne považoval za postačujúcu. S poukazom
na ust. § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania môže súd v rozsahu stanovenom zákonom
odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Ust. § 153 CSP ustanovuje
právnu povinnosť a sankciu za jej porušenie. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky

procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. V prípade porušenia tejto povinnosti môže
nastúpiť sankcia predpokladaná v ust. § 153 ods. 2, 3 CSP, príp. aj iné právne následky. Procesný úkon
nie je vykonaný včas, ak ho strana mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Preto žalobca nesúhlasí
s tvrdením žalovaného, že postupom súdu mu bolo znemožnené uskutočniť jeho procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Cieľom ust. § 149 až 154 CSP je
prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Strany sporu majú v konaní

rovné postavenie, spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a
procesnejobranyokremprípadu,akpovahaprejednávanejvecivyžadujezvýšenúochranustranysporu,
s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých

aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa
nedopustilanižiadnejvadykonaniaprektorúbyrozhodnutiebolonedostatočné,resp.nepreskúmateľné.
Žalobca má za to, že súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP.

13. K tvrdeniu žalovaného, že výška zmluvnej pokuty v sume 2.520,- Eur nie je dostatočne odôvodnená
a pôsobí tak svojvoľne a arbitrárne, že napádaný rozsudok súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie
svojich záverov a je v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP žalobca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je dostatočné, presvedčivé a logické, pričom zohľadňuje aj ustálenú súdnu prax. Žalobca k
tvrdeniu žalovaného, že priznaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká uviedol, že zmluvná pokuta

bola v čase rozhodnutia súdu vyššia preto, že splatnosť faktúry nastala v roku 2017, pričom súd rozhodol
až v roku 2019. Žalobca pritom zaslal žalovanému upomienku, výzvu na zaplatenie a podal žalobu v
roku 2017, čím vykonal všetko preto, aby mohol čím skôr ukončiť spor. Skutočnosť, že počas súdneho
konania sa výška zmluvnej pokuty zvyšovala, nebola spôsobená konaním žalobcu, ale najmä konaním
žalovaného, ktorý porušil svoje zmluvné povinnosti. Celková výška zmluvnej pokuty plne závisí od

doby, po ktorú dlžník svojou zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť neplní - čím dlhšia doba je
omeškania, tým vyššia je zmluvná pokuta. Použitie moderačného práva predstavuje vážny zásah do
zmluvnej voľnosti strán, a preto by malo byť využité len výnimočne a v odôvodnených prípadoch, ak
sa výška pokuty javí neprimerane vysoká. Súd sa pri svojich úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty
a prípadnom použití moderačného práva zaoberal všetkými relevantnými okolnosťami prípadu a svoje

rozhodnutie náležite odôvodnil. V rozsudku NS SR z 29.3.207, sp. zn. 3Cdo/130/2006 Najvyšší súd
skonštatoval, že určenie výšky zmluvnej pokuty je zásadne vecou vzájomnej dohody zmluvných strán.
Neznamená to však, že v každom jednotlivom prípade môže byť dohodnutá pokuta v neobmedzenej
výške. Primeranosť zmluvnej pokuty je treba posúdiť s prihliadnutím k celkovým okolnostiam právneho
úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval, ako i vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti.

V uznesení z 30.9.2013, sp. zn. 7MCdo/9/2012 Najvyšší súd vo vzťahu k zmluvnej pokute uviedol, že
účelomzmluvnejpokutyjedonútiťdlžníkapodhrozboumajetkovejsankciekriadnemusplneniuzáväzku.
Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju zmluvnú
povinnosť,vzniknemupovinnosťposkytnúťpretentoprípaddojednanéplnenie, t.j.pokutu.Dojednaná
zmluvná pokuta má teda predovšetkým čeliť porušeniu povinnosti, lebo ak bude zabezpečená povinnosť

plnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná. Okrem toho zmluvná pokuta má aj funkciu
reparačnú, lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku
porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Zároveň však zmluvná pokuta môže zahŕňať aj ďalšie sumy,
ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, pričom zmluvná pokuta je nezávislou
od vzniku škody. K námietkam žalovaného ústavného charakteru, žalobca uviedol, že z judikatúry

ESĽP vyplýva, že odôvodnenie rozsudku nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo
návrh za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je
relevantná a nevyhnutná pre rozhodovanie vo veci. Podľa žalobcu z odôvodnenia rozsudku dostatočne
jasne vyplýva, na základe akých právnych skutočností súd rozhodovanú vec posúdil a svoje záverydostatočne odôvodnil. Preto je žalobca názoru, že rozsudok súdu nemožno považovať za svojvoľný,
arbitrárny a nepreskúmateľný, ako tvrdí žalovaný v podanom odvolaní. Žalobca sa s rozhodnutím súdu
prvej inštancie stotožňuje a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil

a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

14. Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), v prvom rade dospel k záveru, že nakoľko

sa žalovaný odvolal v rozsahu všetkých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, je jeho odvolanie voči
výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti žalobou uplatnenej zmluvnej
pokuty zamietol, podané neoprávnenou osobou.

16. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

17. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý výrok bol
v celom rozsahu v prospech žalovaného, keďže ním bola žaloba čiastočne zamietnutá, žalovaný nebol
osobou oprávnenou na podanie odvolania voči nemu. Odvolaciemu súdu preto nezostávalo iné, ako s
použitím ust. § 386 písm. b) CSP odvolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie
ako podané neoprávnenou osobou odmietnuť.

18. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalovaného, t. j. jeho odvolanie voči výrokom I. a III. napadnutého
rozsudku, krajský súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným
subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo
výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387

ods. 1 a 2 CSP.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu

domáhajúceho sa zaplatenia odmeny za poskytnuté reklamné a propagačné služby vyhovel, vrátane
priznania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, keď súd dospel k záveru, že žalobca preukázateľne
poskytol dohodnuté služby žalovanému, avšak žalovaný žalobcovi dohodnutú odmenu nezaplatil, z
ktorého dôvodu vznikol žalobcovi nárok aj na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty, pri ktorej však súd
považoval za dôvodné uplatniť moderačné právo pre jej neprimeranú výšku.

20. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie odmeny za
poskytnuté reklamné a propagačné služby pre žalovaného, ako aj na zaplatenie zmluvnej pokuty, a
pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje
správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

21. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia dohodnutej odmeny za výrobu
a montáž 7 kusov reklamných pútačov rozmerov 1,4 x 0,6 metra na zadných sklách autobusov v
lokalite Bratislava a okolie v termíne od 28.4.2017 do 30.8.2017. Súd prvej inštancie uzavrel, že nárokžalobcujedôvodný,nakoľkomalvykonanýmdokazovanímpreukázané,žežalobcapredmetnúreklamnú
službu žalovanému v zmysle jeho objednávky po celú dohodnutú dobu poskytol. S týmto skutkovým
záverom súdu prvej inštancie sa stotožňuje aj odvolací súd. Obranu žalovaného v podanom odvolaní,

že žalobca nepreukázal, že reklamné plochy boli osadené po celú rozhodnú dobu od 28.4.2017 do
30.8.2017, považuje za účelovú. Osadenie reklamných plôch žalobca preukázal jednak fotografiami
zo dňa 26.4.2017- teda zo dňa predchádzajúceho dňu dohodnutého začatia plnenia, pričom na týchto
fotografiách boli zachytené aj EČ autobusov (č. l. 59 -60 spisu), ďalej čestným vyhlásením zamestnanca
žalobcu Y. L., ktorý nainštaloval predmetné pútače a po rozhodnú dobu kontroloval ich osadenie, pritom

neobstojí obrana žalovaného v podanom odvolaní, že tento svedok je zaujatý, pretože tento v čase
podania čestného vyhlásenia už nebol zamestnancom žalobcu, teda na ňom nebol finančne závislý ako
tvrdil žalovaný. Ďalej nepriamo vyplýva okolnosť osadenia pútačov aj z predloženej sms komunikácie
so štatutárnym zástupcom žalovaného zo dňa 5.6.2017 a 11.7.2017, v ktorých tento nijakým spôsobom
osadenie reklám, či ich nepoškodenie nespochybňuje. Existenciu ústnej dohody strán o tom, že by sa
žalobca zaviazal žalovanému zasielať priebežne fotografie autobusov, na ktorých boli osadené reklamy,

sa žalovanému v spore preukázať nepodarilo, z objednávky zo dňa 18.4.2017 (č. l. 4 spisu) takýto
záväzok žalobcu nevyplýva, teda v tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný pritom
nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu, že samotnému žalovanému bola za poskytnuté reklamné služby
vykonanáúhradakúpeľmivLipótevMaďarsku,čobolpredmetreklamy.Priamnelogickypotomvyznieva
tvrdenie žalovaného, že žalobca mal dňa 26.4.2017 reklamné pútače na autobusy osadiť, s čím mu

vznikli určité výrobné náklady a potom by ich zrejme podľa žalovaného mal predčasne odstrániť. Je
tiež potrebné uviesť, že pokiaľ si žalovaný zmluvne nezabezpečil povinnosť žalobcu pravidelne mu
zasielať fotografie osadených pútačov počas rozhodnej doby, bolo jeho vecou, aby si prípadne sám
osadenie reklamných pútačov počas rozhodnej doby kontroloval. Žalovaný však počas dohodnutej
doby plnenia u žalobcu žiadnu reklamáciu poskytnutých služieb neuplatnil. Podľa čestného prehlásenia

svedka Y. L., začal tento vykonávať demontáž reklamných pútačov dňa 1.9.2017. Riadne poskytnutie
reklamných a propagačných služieb žalovanému potvrdila tiež výpoveď svedka Y. I. na pojednávaní dňa
4.12.2019. V danom prípade ide síce o zamestnanca žalobcu, avšak nejde o jediný dôkaz preukazujúci
riadne poskytnutie služieb žalobcom, žalobca v spore predložil viac dôkazov (výpoveď svedka I., čestné
prehlásenie L., fotodokumentácie zo dňa 26.4.2017, písomná objednávka, sms komunikácia), ktoré

spoločne preukazujú odôvodnenosť nároku žalobcu a riadne poskytnutie predmetu plnenia žalovanému
v zmysle objednávky zo dňa 18.4.2017.

22. Pokiaľ potom žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nezistil riadne skutkový
stav, pretože nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie ohľadom určenia času vyhotovenia

fotografií majúcich zachytávať dátum demontáže reklamných pútačov z autobusov, tak takýto návrh na
dokazovanie považuje aj odvolací súd za nadbytočný, pretože aj s ohľadom na ostatné už predložené
dôkazy by takéto ďalšie dokazovanie na zisťovanie skutočného času ich vyhotovenia bolo nadbytočné a
nehospodárne. V danom prípade totiž bolo riadne poskytnutie plnenia žalobcom preukázané dostatočne
aj inými dôkazmi. Žalovaný pritom takýto návrh urobil až na poslednom pojednávaní dňa 4.12.2019,

na ktorom bol vyhlásený rozsudok a nie bezodkladne potom, ako mu bola doručená príslušná
fotodokumentácia dňa 2.11.2019 do jeho elektronickej schránky a ani vo svojom písomnom vyjadrení
zo dňa 8.11.2019.

23. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie porušil koncentračnú zásadu, keď prihliadol na

dôkazy, ktoré neboli navrhnuté a predložené žalobcom včas - t. j. najmä čestné vyhlásenie Y. L., výsluch
svedka Y. I., tak k tomuto odvolací súd uvádza, že takáto obrana žalovaného je opäť účelová, v snahe
zvrátiť výsledok konania, keď predmetné dôkazy boli podstatné pre posúdenie nároku žalobcu, potreba
ich predloženia vyplynula z priebehu konania podľa toho, ako žalovaný spochybňoval nárok žalobcu
a i keď žalovaný už v odpore voči platobnému rozkazu namietal, že reklama nebola poskytovaná po

celú dohodnutú dobu, tak potreba predloženia a vykonania týchto dôkazov vyplynula predovšetkým z
priebehu pojednávania dňa 13.9.2019, kedy súd prvej inštancie pojednávanie odročil s tým, že stranám
uložil povinnosť oznámiť súdu všetky návrhy na dokazovanie do 14.10.2019. V tejto lehote žalobca v
písomnom podaní doručenom súdu dňa 11.10.2019 - č. l. 98 spisu, navrhol aj výsluch svedka I., aj
predložil čestné prehlásenie svedka L.. Civilný sporový poriadok je založený na koncentrácii, cieľom

je predovšetkým čo najrýchlejšie rozhodnutie sporu, avšak zváženie, ktoré z navrhnutých dôkazov súd
vykoná a či je spravodlivé v príslušnej fáze súdneho konania tieto dôkazy pripustiť, je vždy na úvahe
súdu. V predmetnej veci bolo pritom pripustenie takýchto dôkazov dôvodné vzhľadom na to, že žalovanýrozporoval riadne poskytnutie služieb žalobcom a nepripustenie týchto dôkazov by bolo v rozpore s
princípom spravodlivosti (čl. 2 ods. 1 CSP).

24. Pokiaľ potom žalovaný v odvolaní namieta neplatnosti objednávky zo dňa 18.4.2017 z dôvodu, že
túto podpísal zamestnanec žalobcu Y. I., tak odvolací súd poukazuje jednak na znenie ust. § 20 ods.
2 Občianskeho zákonníka, výpoveď svedka I. na pojednávaní dňa 4.12.2019 a plnomocenstvo zo dňa
17.4.2017 (č. l. 132 spisu), z ktorých vyplýva, že Y. I. bol oprávnený za žalobcu takúto objednávku so
žalovaným uzavrieť. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dôvodne pripustil dôkaz výsluchom

svedka I. a predložením príslušného plnomocenstva, nakoľko tieto dôkazy boli podstatné pre náležité
rozhodnutie veci.

25. Žalovaný v odvolaní tiež nesúhlasil s priznaním žalobcovi zaplatenia zmluvnej pokuty v sume
2.520,- Eur, teda vo výške priznanej istiny, keď dôvodil, že takáto zmluvná pokuta je neprimerane
vysoká a tiež že súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil výšku priznanej zmluvnej pokuty, keď

uplatnil svoje moderačné právo. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom
zmluvnej pokuty dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa s týmto uplatneným nárokom žalobcu
vysporiadal dostatočne a vyčerpávajúco v ods. 10 až 12 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V
predmetnej veci bola v zmysle objednávky zo dňa 18.4.2017 dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,5% z
vyfaktúrovanej sumy (2520,- Eur) za každý deň omeškania. Je nepochybné, že účelom takto dohodnutej

zmluvnej pokuty, bolo zabezpečiť včasné splnenie peňažnej povinnosti žalovaným. Pokiaľ ide o výšku
zmluvnej pokuty, táto musí byť primeraná, teda musí zodpovedať predovšetkým hodnote a významu
zabezpečovanej povinnosti. So všetkými týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí podrobne zaoberal. Dospel k správnemu záveru, že výška zmluvnej pokuty je vzhľadom
na hodnotu zabezpečenej povinnosti neprimerane vysoká, pričom túto neprimeranú výšku spôsobuje

predovšetkým dĺžka omeškania žalovaného, pričom za rok omeškania žalovaného predstavuje výška
zmluvnej pokuty sumu 4.599,- Eur. Aktuálne je žalovaný v omeškaní už viac ako štyri roky, teda
zmluvnápokutapriznanávzmysleobjednávky,bybolaskutočneneprimeranevysoká.Avšakjepotrebné
prihliadnuť aj na to, že v danom prípade mala zmluvná pokuta slúžiť na ochranu podnikateľského
subjektu a zabezpečiť mu včasné splnenie peňažnej povinnosti klienta objednávajúceho si reklamné

služby, ktoré musí žalobca vyrobiť, inštalovať, načo potrebuje zamestnávať zamestnancov, ktorým musí
včas vyplácať mzdy. Bolo teda tiež povinnosťou žalovaného pri uzatváraní objednávky, zodpovedne
uvážiť nielen únosnosť dojednanej zmluvnej pokuty, ale aj mieru rizika pri jej dojednávaní. Vzhľadom
na všetky tieto okolnosti považuje odvolací súd výšku priznanej zmluvnej pokuty v sume 2.520,-
eur, teda vo výške priznanej istiny, najmä vzhľadom na dobu omeškania žalovaného, ktorý navyše

odplatu od kúpeľov Lipót prijal už v roku 2017, za primeranú. Neobstojí pritom ani tvrdenie žalovaného,
že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti zmluvnej pokuty nedostatočne odôvodnil a že ide o
arbitrárne rozhodnutie. Z ods. 12. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva jeho úvaha pri
moderovaní výšky priznane zmluvnej pokuty, ako aj všetky kritériá, ktoré pri znižovaní výšky dohodnutej
zmluvnej pokuty uplatnil. Odvolací súd uzatvára, že pomer výšky priznanej zmluvnej pokuty a hodnoty

zabezpečenej pohľadávky je vzhľadom na dĺžku omeškania žalovaného (aktuálne viac ako 4 roky)
primeraný a opodstatnený vzhľadom na sledovaný účel zmluvnej pokuty, ktorým malo byť zabezpečenie
včasného splnenia záväzku žalovaným.

26. Posledný odvolací argument žalovaného smeroval k tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

nie je náležite odôvodnené, čo spôsobuje, že je arbitrárne. Ani s týmto odvolacím argumentom
sa však odvolací súd nestotožňuje, nakoľko, ako vyplýva z už vyššie uvedeného, považuje
napadnuté rozhodnutie za vecne správne a náležite odôvodnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné, dáva odpoveď na
všetky podstatné argumenty sporových strán, náležite hodnotí výsledky vykonaného dokazovania

vo vzájomných súvislostiach a odôvodňuje náležite aj zvolené právne posúdenie veci. Napadnuté
rozhodnutie spĺňa základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku
tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 CSP a § 220 ods. 2 CSP splnil riadne, výsledky vykonaného

dokazovania náležite vyhodnotil a svoje právne závery dostatočne odôvodnil.

27. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny,vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne
nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

28. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov
odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).