Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. júl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/187/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118203076
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118203076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu: U. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. H. XX, L., proti žalovanému: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Paríž,
Boulevard Haussmann1, Francúzsko, konajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava,

IČO: 47258713, zastúpený: Advokátska kancelária Nagyová, Tenkáč, s.r.o., so sídlom Ružinovská
42, Bratislava, o neprijateľné zmluvné podmienky, určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a
doplatenie istiny úveru a prísl., o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 11Csp/54/2018-46 zo dňa 05.09.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby o určenie
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere v časti poistenia, žaloby o doplatenie istiny
úveru a okrem výrokov o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
a vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu 1.inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v časti 2 bode
5.3 zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty uzavretej medzi obchodnou

spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a žalobcom dňa 07.10.2014 v znení: „Dlžník súhlasí s tým,
aby sa prípadné spory, ktoré vzniknú z RZ alebo vzniknú pri poskytovaní platobných služieb a v
súvislosti s nimi, rozhodovali v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej
bankovej asociácie“ je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Ďalším výrokom určil, že zmluvná
podmienka uvedená v časti 3 bode 12 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o revolvingovom
spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a žalobcom
dňa 07.10.2014 v znení: „Cetelem je oprávnený jednostranne zmeniť výšku poplatkov stanovených

sadzobníkom poplatkov z dôvodu zmeny podmienok závislých na objektívnych skutočnostiach napr.
zmena všeobecne záväzných právnych predpisov, zmena úrokových sadzieb na finančných trhoch
alebo zmeny obchodnej politiky“ je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Tretím výrokom určil,
že Dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a
žalobcom dňa 07.10.2014 je neplatná. Žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
a revolvingovom úvere v časti poistenia, žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a

žalobu o doplatenie istiny zamietol. Napokon vyslovil, že v konaní o určenie neplatnosti časti zmluvy
o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere týkajúcej sa rozhodcovskej doložky a jednostrannej zmeny
poplatkov a v časti neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy žalovaný nemá nárok na náhradutrov konania a žalobcovi súd tento nárok nepriznal. Vyslovil, že v konaní o neplatnosť časti
zmluvy o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere tykajúceho sa poistenia, určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a doplatenia istiny úveru má žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 39, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3,
4, 5 a 14 písm. a), § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a) b) d), § 9 ods. 1, 2
písm. l) a ods. 5 § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských úveroch, § 5 a) ods.1 písm. a)

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o rozhodcovskom
konaní a § 3 ods. 1 a 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
od 01.07.2009 do 31.12.2014.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, ktorý mu bol poskytnutý predmetnými zmluvami, aj keď nesprávne v žalobnom petite žiadal určiť,

že príslušná zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Zmluva totiž nie je bezúročná a bezpoplatková, ale
v prípade absencie obligatórnych náležitostí zmluvy vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č.
129/2010 Z.z. platí fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd tento nedostatok považuje za
nepodstatný, iný výklad by znamenal prílišný formalizmus, ktorý je neprípustný.

4. Súd prvej inštancie rozhodne nesúhlasil s názorom, podľa ktorého pre vnútroštátny súd nie sú
relevantné a záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené rozsudky je nutné aplikovať
pri spomínanom eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa musí vykladať v súlade s
právom Únie čo vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť
plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva Únie vnútroštátny súd nemôže

dokonca uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s právom Únie (napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51).

5. Pre súd prvej inštancie je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len
vtedy ak sú na prospech spotrebiteľa (napr. rozsudok C-473/00 „Cofidis“) a už nie opačne. Poukazoval

aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/00 z 13.1.2004 a z neho najmä na body 20 a
27. Podľa nich vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať k výkladu práva spoločenstva,
ku ktorému dospel Súdny dvor. Podobne možno citovať aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 (B.Pfeiffer a spol.) a z neho body 110, 111, 113 a 114: „z konštantnej
judikatúry založenej rozhodnutím Súdneho dvora z 10.4.1984 vo veci 14/83 Von Colson a Kamann

vyplýva, že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku
10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich
právomoci. Je úlohou národných súdov zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im
z ustanovení komunitárneho práva a zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci

vnútroštátne právo a najmä tie ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek
smernice, je povinný v súlade s článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať
vnútroštátne právo v zmysle textu a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou.
Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý
vytvára Zmluva o založení ES, pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci

svojich právomocí plnú účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

6. V súčasnosti je situácia iná v tom, že právny názor na danú problematiku vyslovil už Najvyšší súd SR v
dvoch rozhodnutiach rozdielnych senátov. Jedným je rozhodnutie 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018. Najvyšší
súd SR v odôvodnení rozhodnutia citoval z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., v ktorej sa

uvádza, že predložený návrh zákona je svojim obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2018 do slovenského právneho poriadku.

7. Eurokomformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa

zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy výška alebo počet, či
„termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je za použitia eurokomformného výkladu dospieť kzáveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. K totožnému právnemu záveru
dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018.

8. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na čl. 2 ods. 2 CSP (ďalej CSP), z ktorého vyplýva, že
právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

9. Súd prvej inštancie teda nesúhlasil s názorom žalobcu o nutnosti členenia splátky úveru a nezistil ani
iné dôvody pre aplikáciu § 11 zákona č. 129/2010 Z.z preto žalobu v tejto časti zamietol.

10. Žalobca žaloval aj o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Aj keď z obsahu žaloby vyplývalo, že ju
posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, súd je povinný ex offo zaoberať sa aj tým, či dohoda nie
je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že síce dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá na osobitnej listine, ale žalobca nebol upozornený
na dôsledky jej uzavretia a nebol poučený o možnosti odmietnuť jej uzavretie. To, že žalobca bol
o tom poučený a že mal možnosť túto dohodu odmietnuť, vzhľadom na skutočnosť, že spomínané
poučenie z textu dohody nevyplýva, má preukázať žalovaný, keďže ide o jeho zákonnú povinnosť

upravenú v § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný pritom žiadne dôkazy v tomto
smere súdu neponúkol napriek tomu, že ho súd vyzýval na preukázanie splnenia tejto poučovacej
povinnosti. Súd preto spomínanú dohodu vníma ako rozpornú so zákonom (§ 5a ods. 1 písm. a/ zákona
č.250/2007Z.z.)apretojeabsolútneneplatnápodľa§39Občianskehozákonníka.Zároveňkonštatoval,
že navyše v dohode o zrážkach zo mzdy je nevyhnutné uviesť aj výšku dohodnutých zrážok. Je to

logický záver vyplývajúci zo samotnej podstaty tohto inštitútu. Z toho dôvodu predmetná dohoda nie je
určitá, čo znamená ďalší dôvod jej absolútnej neplatnosti. Napokon požiadavka určitosti absentuje aj
pri špecifikácii pohľadávky, ktorú má spomínaná dohoda o zrážkach zo mzdy zabezpečiť. V jej texte
nie je uvedená žiadna pohľadávka, žiadna úverová zmluva. Vyslovenie absolútnej neplatnosti dohody
o zrážkach zo mzdy má prednosť pred jej posúdením ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, hoci

právny dôsledok je totožný - v oboch prípadoch spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. O neprijateľnú
zmluvnú podmienku totiž môže ísť len pri právnom úkone, ktorý je inak platný. Ak je absolútne neplatný,
ako keby neexistoval a všetky práva a povinnosti z neho vyplývajúce zanikajú ex tunc. Pre úplnosť
súd prvej inštancie ešte dodal, že spornú dohodu o zrážkach zo mzdy považuje aj za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Pritom nespochybnil legitimitu tohto právneho inštitútu, ktorý je súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky, ale zároveň zdôraznil, že v spotrebiteľských sporoch podlieha táto
dohoda súdnemu prieskumu prijateľnosti v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zrážkach
zo mzdy zabezpečuje pohľadávku žalovaného, ktorá by mala vyplývať z úverovej zmluvy a preto nie je
vylúčená z tohto súdneho prieskumu, keďže hlavným predmetom zmluvy je úver a žalovaný nepreukázal
jej individuálne vyjednanie. Nepreukázal totiž, že žalobca ju nemusel uzatvoriť a preto s poukazom

na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí prezumpcia o tom, že nebola táto dohoda individuálne
dojednaná.

11. Dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v úverovej
zmluve, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nie

je založená na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu súdom alebo inou objektívnou inštitúciou, ale len
na subjektívnej predstave veriteľa. Nie je rozhodujúce ani to, či veriteľ ju použije a v akom rozsahu, ale
postačuje ak objektívne je spôsobilá poškodiť spotrebiteľa a že existuje hrozba vymoženia plnenia, na
ktoré dodávateľ nemá nárok v zmysle právnej úpravy vrátane plnenia vyplývajúceho z neprijateľných
zmluvných podmienok. Pokiaľ ide o procesnú prípustnosť žaloby o neplatnosť dohody predstavujúcej

neprijateľnú zmluvnú podmienku, jedná sa o druh žaloby podľa § 137 písm. d/ CSP, podľa ktorého
žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu. Týmto osobitným predpisom je § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

12. Žalobca sa ďalej domáhal neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú považoval za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Žalovaný v tejto súvislosti sa bránil tým, že postupoval podľa zákona č. 492/2009
Z.z. o platobných službách. Uvedený zákon sa však vzťahuje na platobné služby poskytované
poskytovateľomplatobnýchslužieb(§1ods.2citovanéhozákona).Poskytovateliaplatobnýchslužiebsúvymenovaní v § 2 ods. 3 a sú to predovšetkým banky a medzi nimi nie je nebankový subjekt poskytujúci
úver, akým bol aj veriteľ. Preto tento zákon sa na daný prípad nevzťahuje.

13. V danom prípade spomínaná rozhodcovská doložka umožňuje riešiť spory výlučne v rozhodcovskom
konaní. Navyše bola zakomponovaná bez akéhokoľvek zvýraznenia v texte zmluvy o revolvingovom
úvere a to pod označením rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť aj prejavom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, že žalobcovi

poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Žalovaný si v tomto smere dôkaznú povinnosť nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o
individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je aj tento prípad. Súd prvej inštancie preto považoval za dôvodné
tejto časti žaloby vyhovieť.

14. Súd prvej inštancie poukázal aj na § 53 ods. 14 písm. a) Občianskeho zákonníka (v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy). Ako vyplýva z daného ustanovenia jednou zo základných zákonných
podmienok pre vylúčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v prípade jednostrannej zmeny zmluvných
podmienok (v danom prípade poplatkov) je uvedenie vážneho objektívneho dôvodu pre túto zmenu
v zmluve. Toto ustanovenie korešponduje aj s európskou právnou úpravou - smernicou 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - bod 1 písm. j/ prílohy v spojení s článkom 3
ods. 3. Dôvod zmeny musí byť dostatočne transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený.
Nestačí, aby zmluvná podmienka len zopakovala všeobecný zmluvný pojem vecného dôvodu. Vecnosť
dôvodu znamená, že má objektívnu povahu. Z požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti tiež vyplýva,
že z klauzuly musí byť zrejmé, ako sa zmluva v závislosti od vymieneného dôvodu zmení. V

danom prípade podmienka vecného objektívneho dôvodu pre zmenu poplatkov splnená v napadnutej
zmluvnej podmienke nebola. Formulácia „zmena podmienok závislá na objektívnych skutočnostiach“
je nezrozumiteľná a neurčitá. Ako príklad dôvodu na zmenu je uvedená zmena úrokovej sadzby,
ktorá však v tomto konkrétnom prípade je vylúčená, keďže dohodnutá bola fixná úroková sadzba
bez možnosti jej zmeny. Ako ďalší dôvod je uvedená zmena obchodnej politiky spoločnosti, čo však

nespĺňa požiadavku objektívnej skutočnosti, pretože je založená na subjektívnom posúdení dodávateľa.
Napokon aj uvedenie zmeny právnych predpisov nie je spomínaným vecným, objektívnym a dostatočne
určitým dôvodom, ktorý by oprávňoval zmenu výšky poplatkov. Znamenalo by to, že pri akejkoľvek
zmene právnych predpisov by dodávateľ mohol meniť výšku poplatkov, čo je neprípustné, keďže medzi
spomínanýmvecnýmdôvodomavýškoupoplatkovmusíbyťurčitásúvislosť.Spotrebiteľmusímaťjasno,

že pri určitom a konkrétnom vecnom dôvode môže dôjsť ku konkrétnej zmene zmluvných podmienok,
aby v prípade, že k tejto zmene neskôr dôjde, vedel ju vyhodnotiť, či je v súlade s dohodnutou zmluvnou
podmienkou. Zmluvná podmienka v časti 3 bode 12 však tieto atribúty nenapĺňa, predstavuje hrubú
nerovnováhu práv a povinností v neprospech spotrebiteľa a to bez ohľadu na to, že sú splnené ďalšie
zákonné podmienky v zmysle § 53 ods. 14 písm. a/ Občianskeho zákonníka pre vylúčenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie preto aj v tejto časti považoval žalobu za dôvodnú.

15. Pokiaľ ide o žalobcu o neprijateľnú zmluvnú podmienku ohľadom poistenia - časti 3 bodu 1 zmluvy
súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nekonkretizoval aká časť tohto pomerne rozsiahleho ustanovenia
obsahujúceho ďalších 6 bodov by mala tvoriť neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pripomenul, že s

poukazom na § 298 CSP sa musí vo výroku uviesť celé znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a
teda toto znenie by malo byť uvedené aj v žalobnom petite. Navyše však podľa súdu prvej inštancie
ustanovenia v bode 1.1 až 1.6 časti 3 zmluvy predstavujú v podstate len vyhlásenia žalobcu ohľadom či
už splnenia podmienok poistenia alebo oboznámenia sa s rámcovými zmluvami o poistení a obsahuje
špecifikáciu jednotlivých súborov poistenia. Súd prvej inštancie preto tieto ustanovenia nevnímal ako

zmluvné podmienky a považoval žalobu v tejto časti za neopodstatnenú.

16. Žalobca napokon žiadal, aby bol zaviazaný zaplatiť žalovanému konkrétnu sumu. Súd súhlasí so
žalovaným, že takáto žaloba je neprípustná. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 131 CSP, z ktorého
vyplýva, že právo žalovať o zaplatení dlžnej sumy má len veriteľ, ktorý má pohľadávku voči dlžníkovi a

nie opačne. Len veriteľ môže podať žalobu o splnenie dlhu a nie dlžník, ktorý má povinnosť dlh plniť.
Pre úplnosť však súd dodáva, že vzhľadom na to, že žalobu o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
zamietol, súd sa nestotožnil ani s výškou dlhu žalobcu, ktorý by mal predstavovať len nesplatenú istinu
úveru.17. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca v jednej žalobe uplatnil 6

rôznychsamostatnýchnárokov.Preto posudzovalnároknanáhradutrovkonaniasamostatneukaždého
z týchto nárokov. V konaní o určenie neplatnosti časti zmluvy týkajúcej sa rozhodcovskej doložky,
jednostrannej zmeny poplatkov a neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy bol žalovaný neúspešný,
preto nemá nárok na náhradu trov a vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi preukázateľne žiadne trovy
nevznikli (nezúčastnil sa pojednávania, nemal právne zastúpenie, je oslobodený od súdnych poplatkov)

súd prvej inštancie mu tento nárok nepriznal. V konaní o neplatnosti časti zmluvy týkajúcej sa poistenia,
určeniabezúročnosti,bezpoplatkovostiúveruadoplatkuistinyúverubolžalobcaneúspešný,pretonárok
na náhradu trov konania mu nevznikol, ale tento nárok vznikol úspešnému žalovanému. Súd prvej
inštancie totiž nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

18. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný a to v rozsahu výrokov I.-III. a v súvisiacich

výrokoch o nároku na náhradu trov konania namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP zároveň, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku
nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP a zároveň, že v konaní
neboli splnené procesné podmienky podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Nesprávne právne posúdenie
namietal žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie v rozpore s listinnými dôkazmi síce aplikoval zákon

č. 492/2009 Z.z o platobných službách, avšak neprihliadol na všetky zákonné ustanovenia tohto zákona
a na listinné dôkazy predložené žalovaným. Žalovaný pri koncipovaní ustanovenia bodu 5.3 v časti 2
úverovej zmluvy postupovala striktne podľa zákona o platobných službách. Zároveň žalovaný citoval
znenie ust. § 2 ods. 3 písm. d) uvedeného zákona a ust. § 63 tohto zákona. Zároveň uviedol, že v časti
2 bodu 5.4 úverovej zmluvy je výslovne uvedené, že Cetelem poskytuje platobné služby na základe

povolenia na poskytovanie platobných služieb zo dňa 27.04.2011 reg. č. Odb-1278-1/2011 udeleného
Národnou bankou Slovenska. Zmluvné ustanovenia o rozhodcovskej doložke zakotvené v časti 2 ods. 5
v bode 5.3 úverovej zmluvy patrí k rámcovej zmluve o poskytovaní platobných služieb obsiahnuté v ods.
5 časti 2 úverovej zmluvy. Uvedená rozhodcovská doložka je koncipovaná v súlade s platnou právnou
úpravou a to zákonom o platobných službách. Z ust. § 90 ods. 3 zákona o platobných službách vyplýva,

že poskytovateľ platobných služieb je povinný ponúknuť svojmu používateľovi platobných služieb
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný konal v postavení poskytovateľa
platobných služieb a v súlade so zákonom o platobných službách nie je možné hodnotiť jeho konanie
ako konanie v rozpore so zákonom. Dotknuté ustanovenie úverovej zmluvy je tak v súlade so zákonom
a nemôže predstavovať neprijateľnú ani neplatnú zmluvnú podmienku. V kontexte vyššie uvedeného

nie je správny záver súdu prvej inštancie v bode 78. odôvodnenia rozsudku. Podľa žalovaného ide o
nedostatočné odôvodnenie súdom prvej inštancie svedčiacej o nesprávnom právnom posúdení a len
okrajovú interpretáciu skutkových a právnych okolností. Z listinného dôkazu a to úverovej zmluvy je
jednoznačne zrejmé, že 1) žalovaný bol v čase uzatvorenia úverovej zmluvy poskytovateľom platobných
služieb, 2) žalovaný pri koncipovaní v časti 2 ods. 5 v bode 5.3 úverovej zmluvy postupoval nie

ako nebankový poskytovateľ úverov, ale ako poskytovateľ platobných služieb na základe povolenia
udeleného Národnou bankou Slovenska 3) návrh na prijatie rozhodcovskej doložky bol koncipovaný v
súlade so zákonom o platobných službách a vzťahuje sa výlučne na rámcovú zmluvu o poskytovaní
platobných služieb, ktorá je súčasťou časti 2 zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní
kreditnej karty, inak povedané netýka sa spotrebiteľského úveru ani revolvingového spotrebiteľského

úveru 4) žalobca v žalobe tvrdil, že čerpal len spotrebiteľský úver podľa časti 1 úverovej zmluvy,
pričom táto skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného v žalobe zo dňa 07.05.2018 čo bolo
žalovaným preukázané listinnými dôkazmi. Na strane žalobcu preto neexistuje objektívna okolnosť ani
naliehavý právny záujem na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá sa voči nemu nevzťahuje,
nakoľko revolvingový spotrebiteľský úver nečerpal, pričom rámcová zmluva o poskytovaní platobných

služieb a sporná rozhodcovská doložka sa vzťahuje výlučne k časti 2 úverovej zmluvy, t.j. zmluvy o
revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj vo vzťahu k určeniu, že zmluvná podmienka uvedená
v časti 3 bode 12 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a žalobcom zo dňa 07.10.2014 je ako

neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. V časti 5 odsek 5.2 úverovej zmluvy je dohodnuté, že klient je
oprávnenýZoSU/ZoRSUkedykoľvekpísomnevypovedaťsjednomesačnouvýpovednoulehotouformou
doporučeného listu doručeného na adresu sídla Cetelemu. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 53 ods.
4 písm i) Obč. zákonníka a § 53 ods. 14 písm. a) Obč. zákonníka, z ktorého vyplýva, že za neprijateľnúpodmienku podľa ods. 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných služieb
podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť
úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má

platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, keď neaplikoval ust. § 53 b) ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého ak spotrebiteľ vypovedal
zmluvu alebo odstúpil od zmluvy z dôvodu, že dodávateľ zmenil zmluvné podmienky a spotrebiteľovi tým
vznikla povinnosť vrátiť jednorázovo finančné prostriedky, dodávateľ je povinný ponúknuť spotrebiteľovi
plnenie v primeraných splátkach, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by vážny objektívny dôvod mal byť uvedený v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, práve naopak, prax môže priniesť rôzne vopred nepredvídateľné okolnosti
majúce povahu vážneho objektívneho dôvodu v dôsledku ktorých vyvstane potreba zmeny poplatkov.
Žalovaný poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 129/2010 Z.z., ktorým bolo zakotvené ust. Obč.
zákonníka o možnosti úpravy zmluvného ustanovenia o zmene poplatkov, ktoré sa nebude považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak budú na to existovať vážne objektívne dôvody, z ktorej citoval.

Zároveň poukázal na bod 32 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Napokon žalovaný zhrnul, že objektívne
je nemožné plnenie požiadavky špecifikácie vážneho objektívneho dôvodu opodstatňujúceho zmenu
poplatkov. Takýto výklad súdu prvej inštancie nevyplýva z platných právnych predpisov, najmä z
Občianskeho zákonníka ani zo smernice či dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. Súd prvej

inštancie napokon neaplikoval ustanovenie §53 b ods. 2 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní
dotknutého zmluvného ustanovenia v časti 3 ods. 12 úverovej zmluvy a zaujal výklad, ktorý je v rozpore
s Občianskym zákonníkom, smernicou a ktorý neobstojí ani s porovnaním dôvodovej správy k zákonu
č. 129/2010 Z.z. Žalobca nepreukázal žeby sa táto zmluvná podmienka jeho akýmkoľvek spôsobom
dotýkala resp. voči nemu bola uplatňovaná. Aj v tomto prípade ide o umelo vyvolaný súdny spor.

19. Neobstojí ani záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. Táto dohoda
bola uzatvorená plne v súlade s platnou právnou úpravou. Žalovaný preto namieta nesprávne právne
posúdenie veci. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 5 a ods. 1 písm. a Zákona o ochrane spotrebiteľa a
konštatoval, že dohoda bola uzatvorená vo forme osobitnej listiny a to dňa 04.05.2015 medzi žalobcom

ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom. Táto skutočnosť vyplýva aj z predložených listinných dôkazov.
Žalobca bol poučený aj o dôsledkoch uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy a to, že v prípade omeškania
žalobcu so splácaním spotrebiteľského úveru viac ako jeden mesiac, platiteľ mzdy bude uskutočňovať
zrážky zo mzdy. Je zrejmé, že žalobca súhlasil s vykonávaním zrážok zo mzdy tým, že osobitne vyjadril
svoj súhlas podpisom. Zo strany žalovaného ako veriteľa boli splnené všetky povinnosti zakotvené v

ustanovení § 5 a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Následne žalovaný namietal, že v danom
prípade nie je naplnená dikcia uvedená v písmene d ustanovenia § 137 CSP. Žiaden osobitný právny
predpis nepripúšťa možnosť domáhať sa určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy je ako neprijateľná
zmluvná podmienka neplatná. V nadväznosti na ustanovenia § 137 CSP je zrejmé, že prípustnosť
žaloby o určení právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu, najmä hmotného práva. Ak

hmotné právo možnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti nepripúšťa, výslovne ju nezakotvuje, je
takáto žaloba vadná, neprípustná, nemožná. Vada žaloby spočíva v hmotnoprávnej kvalifikácii, čo tvorí
neodstrániteľnú procesnú prekážku. V tomto prípade mal žalobca preukázať naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.: 6Co/41/2017 zo dňa 27.03.2017, z ktorého záverov citoval. Zároveň

žalovaný namieta, že žaloba bola uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom
a pani H. H.-H. ako spoludlžníkom. Preto majú byť sporovými stranami všetci účastníci dotknutého
právneho úkonu, keďže na strane žalobcu vystupuje len jeden z dlžníkov, ktorý úverovú zmluvu uzatvára
a absentuje pani H. H.-H. ako spoludlžník, žaloba mala byť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
zamietnutá. Preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti a žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia alebo alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca a to čo do výroku, ktorým súd prvej

inštancie v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania, ktorým žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a to v konaní
o neplatnosť časti zmluvy o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere týkajúceho sa poistenia, určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a doplatenia časti istiny úveru. Právne odôvodnil svoje odvolanieustanovením§365ods.1písm.b,f,ah)CSP.Poukázalnaznenieustanovenia§9ods.2písmk)zákona
č. 129/2010 Z.z., z ktorého citoval: „Súdom tvrdený výklad nemožno akceptovať, lebo nevychádza
vôbec z textu príslušného ustanovenia a úplne mení jeho význam a zmysel. Poprel právny názor

súdu prvej inštancie v otázke použitia tzv. eurokonformného výkladu, v danom prípade nie je možný
priamy účinok smernice, nakoľko sa jedná o právne vzťahy horizontálne. Ani nepriamy účinok smernice,
teda eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) nakoľko vnútroštátne právo zakotvuje prísnejšie
podmienky v otázke členenia splátok, čo vzhľadom na zásadu zákazu výkladu contra legem a zásady
právnejistotyzakladáprekážkueurokonformnéhovýkladu.Kotázkenepriamehoúčinkusmernicezaujali

právne stanovisko všetky krajské súdy, pričom dominantná väčšina vyjadrila názor, že smernicu nie
je možné vo veci členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov
priznaný priamy účinok a to vzhľadom na skutočnosť že by sa jednalo o výklad contralegem, nakoľko
požiadavka zákona je od smernice odlišná a zákonodarca v zákone zakotvil požiadavku prísnejšiu ako
požiadavky smernice. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp.zn.: 21Co104/2016 zo dňa
30.03.2017, Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.: 27Co136/2017 zo dňa 31.10.2017 a ďalšie. Zároveň

poprel tvrdenie súdu prvej inštancie v bode 58 odôvodnenia, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v
odôvodnení rozhodnutia zo dňa 22.02.2018 sp.zn.: 3Cdo/146/2017 dospel k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach. Najvyšší súd v žiadnom
prípade neodôvodnil svoje rozhodnutie konštatovaním o nepotrebnosti rozdelenia splátky úveru na

istinu, úroky a poplatky v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Následne z tohto rozhodnutia citoval. Zároveň
žalobca poukázal na čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.04.2008 a na ust. § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré tiež citoval.
Zároveň na časť dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. Napokon konštatoval, že samotná potreba
legislatívnej zmeny zo strany zákonodarcu, zákonom z 12.10.2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a

dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že sa v
ňom s účinnosťou od 01.05.2018 „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami
„frekvenciu splátok iba potvrdzuje, že do 01.05.2018 podľa zákona č. 129/2010 Z.z. bolo povinnosťou
veriteľa splátky spotrebiteľského úveru rozčleniť na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov a
úveru bez uvedených náležitostí sa musel považovať za úver bezúročný a bez poplatkov. Preto žalobca

navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil a určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
a zmluva o spotrebiteľskom revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová
zmluva o poskytovaní platobných služieb uzavretá medzi účastníkmi dňa 07.10.2014 je bezúročná a
bez poplatkov. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Konštatoval, že s ohľadom na zásadu právnej istoty je
potrebné a správne vychádzať z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v obdobných
veciach rozhodol ako dovolací súd ako jednej z najvyšších súdnych inštitúcií. V danom prípade
konkrétne z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.04.2018 sp.zn.: 3Cdo/56/2018.
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 sp. zn.: 3Cdo/146/2017 ako aj z

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.04.2018 sp.zn.: 4Cdo/211/2017. Zároveň
citoval bod 29 a 19 a 27 uvedeného rozhodnutia, z ktorého má vyplývať, že zákon o spotrebiteľských
úveroch neukladá dodávateľom povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis splátky na
istinu,úrokyčipoplatky.Zuzneseniasp.zn.:4Cdo/211/2017bodu26mávyplývať,ženiejepotrebné,aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho aká je konkrétna vnútorná skladba

tej ktorej anuitnej splátky. Preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok v žalobcom napadnutej časti
potvrdil. Zároveň sa žalovaný pridržiava svojho odvolania a dôvodov v ňom uvedených.

22. Ďalšie vyjadrenia od strán sporu do spisu zaslané neboli.

23. Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby o určení neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom a
revolvingovom úvere v časti poistenia, zamietnutia žaloby o doplatení istiny úveru v zmysle zásad
uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385
a contrario CSP s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke

Krajského súdu v Prešove dňa 03.07.2019 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti je dôvodné
a odvolanie žalovaného v napadnutej časti dôvodné nie je.24. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby o určení

neplatnostizmluvyospotrebiteľskomarevolvingovomúverevčastipoisteniaavčastizamietnutiažaloby
o doplatení istiny úveru okrem výroku o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a vo výroku o trovách konania vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
rozhodnutie vo veci. Zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Súd prvej inštancie vec správne aj právne posúdil v tejto časti a rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď

určil, že zmluvná podmienka uvedená v časti 2 bod 5.3 zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
a vydaní kreditnej karty uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a žalobcom
zo dňa 07.10.2014 a zmluvná podmienka uvedená v časti 3 bod 12 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi obchodnou spoločnosťou Cetelem
Slovensko a.s. žalobcom zo dňa 07.10.2014 v znení tak ako sú citované vo výroku rozsudku v odseku

1 a 2 sú ako neprijateľné zmluvné podmienky neplatné. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za
potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.03.2019 sp.zn.
6Cdo/27/2018, z ktorého vyplýva, že žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa
vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok,
resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle

§ 137 ods. 1 písm. c) CSP. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa
proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v
osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny
záujem (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018; právna veta:

najprávo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované).

26. Hlavná odvolacia námietka žalovaného, že nie je naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti
týchto zmluvných podmienok je teda nedôvodná. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak ako bol vyslovený v uznesení zo dňa 28.03.2019 sp.zn.

6Cdo/27/2018. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku, že neprijateľná zmluvná podmienka
uvedená v časti 2 bod 3 zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty
sa týka iba rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb, ktorá je súčasťou časti 2 zmluvy o
revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a že sa teda netýka spotrebiteľského
úveru, ani revolvingového spotrebiteľského úveru. Z textu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že

dlžník súhlasí s tým, aby sa prípadné spory, ktoré vzniknú z RZ alebo vzniknú pri poskytovaní platobných
služieb a v súvislosti s ním rozhodovali v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom
Slovenskej bankovej asociácie, teda aj keď sa formálne javí, že pod bodom 5 ide len o rámcovú zmluvu
o poskytovaní platobných služieb z textu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa týka nie len
prípadných sporov, ktoré vzniknú z rámcovej zmluvy, ale tieto spory môžu vzniknúť aj pri poskytovaní

platobných služieb a v súvislosti s nimi. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie žalovaného
k žalobe, kde vo vzťahu k rozhodcovskej doložke namieta iba skutočnosť, že žalovaný konal v súlade
so zákonom o platobných službách, preto nie je možné hodnotiť jeho konanie ako konanie v rozpore so
zákonom,tedatotoustanovenieúverovejzmluvyjetakvsúladesozákonom.Žalovanýnenamietal,žesa
žalobcu uvedené ustanovenie netýka. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ by aj pripustil, že by sa toto

ustanovenie žalobcu netýkalo lebo revolving nečerpal, nič nebráni súdu určiť, že zmluvná podmienka v
časti 2 bod 3.5 zmluvy je neplatná pokiaľ žalobca celú túto zmluvu i čo do bodu 5.3 podpísal a žalovaný
podmienky stanovil tak, že sa môžu týkať aj žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný vo svojom
odvolaní na zákon o platobných službách a na jeho aplikáciu a na povinnosť žalovaného ponúknuť
žalobcovi uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky). Odvolací súd nerozporuje povinnosť žalovaného v

zmysleust.§90ods.3zákonaoplatobnýchslužbáchsvojmupoužívateľoviplatobnýchslužiebponúknuť
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Musí sa však jednať, tak ako to správne uviedol
súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia o rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú so spotrebiteľom,
ktorá musí byť akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie a musí byť aj prejavom slobodnej vôleoboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo ktorá voľba konkrétne znamená.
V danom prípade tak ako správne zistil súd prvej inštancie sa nejedná o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku. Táto bola zakomponovaná bez akéhokoľvek zvýraznenia v texte zmluvy o revolvingovom

úvereatopodoznačenímrámcovejzmluvyoposkytovaníslužiebpričomodvolacísúdužvyššievysvetlil,
že dané ustanovenie možno vyložiť aj oveľa širšie ako to tvrdí žalovaný vo svojom odvolaní.

27. Čo sa týka posúdenia zmluvnej podmienky týkajúcej sa jednostrannej zmeny poplatkov odvolací súd
súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ide nepochybne o podmienku podliehajúcu súdnej kontrole

prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, keďže sa nejedná o prípad vylúčenia z tejto súdnej
kontroly. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal aplikáciou ust. § 53 ods. 14 písm. a) Obč. zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Zároveň konštatoval, že v danom prípade podmienka
vecného objektívneho dôvodu pre zmenu poplatkov splnená v napadnutej zmluvnej podmienke nebola.
Formulácia „zmena podmienok závislá na objektívnych skutočnostiach“ je nezrozumiteľná a neurčitá.
Ako príklad dôvodu na zmenu je uvedená zmena úrokovej sadzby, ktorá však v tomto konkrétnom

prípade je vylúčená, keďže dohodnutá bola fixná úroková sadzba bez možnosti jej zmeny. Ako ďalší
dôvod je uvedená zmena obchodnej politiky spoločnosti, čo však nespĺňa požiadavku objektívnej
skutočnosti, pretože je založená na subjektívnom posúdení dodávateľa. Napokon aj uvedenie zmeny
právnych predpisov nie je spomínaným vecným, objektívnym a dostatočne určitým dôvodom, ktorý by
oprávňoval zmenu výšky poplatkov. Znamenalo by to, že pri akejkoľvek zmene právnych predpisov by

dodávateľ mohol meniť výšku poplatkov, čo je neprípustné, keďže medzi spomínaným vecným dôvodom
a výškou poplatkov musí byť určitá súvislosť. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za
to, že spotrebiteľ musí mať jasno, že pri určitom a konkrétnom vecnom dôvode môže dôjsť ku konkrétnej
zmene zmluvných podmienok, aby v prípade, že k tejto zmene neskôr dôjde vedel ju vyhodnotiť, či je
v súlade s dohodnutou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie,

že zmluvná podmienka v časti 3 bod 12 tieto atribúty nespĺňa, predstavuje hrubú nerovnováhu práv a
povinností v neprospech spotrebiteľa a to bez ohľadu na to, že sú splnené ďalšie zákonné podmienky v
zmysle § 53 ods. 14 písm. a) Obč. zákonníka pre vylúčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Preto
odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie keď považoval žalobu z tejto časti za dôvodnú.

28. Čo sa týka neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a námietku žalovaného, že stranou sporu
o neplatnosť tejto dohody by mala byť aj ďalšia dlžníčka, ktorá taktiež dohodu o zrážkach zo mzdy
obsiahnutú v jednom dokumente spolu so žalobcom uzavrela, odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu
prvej inštancie, že logicky každý dlžník len sám za seba môže dohodu uzatvoriť, preto správne súd prvej
inštancie žalobu vnímal ako posúdenie platnosti či neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej

medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom hoci na tej listine je obsiahnutá aj ďalšia dohoda o
zrážkach zo mzdy s ďalším dlžníkom v danom prípade s H. H.. Ani odvolací súd nezdieľa názor, že by aj
tátodlžníčkamuselabyťstranouvspore.Súdprvejinštancievyčerpávajúcimspôsobomuviedol,prečoje
dohoda o zrážkach zo mzdy absolútne neplatná podľa ust. § 39 Obč. zákonníka v bode 69 odôvodnenia.
Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v dohode o zrážkach zo mzdy je nevyhnuté

uviesť aj výšku dohodnutých zrážok zo mzdy, je to logický záver vyplývajúci zo samotnej podstaty tohto
inštitútu. Zároveň, že táto dohoda nie je ani určitá, čo je ďalší dôvod absolútnej neplatnosti a zároveň, že
tu absentuje aj požiadavka určitosti pri špecifikácii pohľadávky, ktorú má spomínaná dohoda o zrážkach
zomzdyzabezpečiťvtexteskutočneniejeuvedenážiadnapohľadávka,anižiadnaúverovázmluva.Súd
prvejinštanciesprávnedodal,žespornúdohoduozrážkachzomzdymožnopovažovaťajzaneprijateľnú

zmluvnú podmienku, pričom nespochybnil legitimitu tohto právneho inštitútu, ktorý je súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky.

29.Odvolacísúdpopreskúmanívecivrozsahuazhľadiskauplatnenýchodvolacíchdôvodovžalovaným
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené žalovaným nie sú dôvodné,

čo do prvých troch výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré napáda žalovaný vo svojom odvolaní.
Otázkou trov konania sa bude zaoberať odvolací súd osobitne.

30.Pretoodvolacísúdpotvrdilrozsudokvnapadnutejčasti,t.j.okremvýrokuozamietnutížalobyourčení
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere v časti poistenia a žaloby o doplatení istiny

úveru (tieto výroky neboli napadnuté odvolaním) podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny.

31. Žalobca napadol zo 4. výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti
zmluvy o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere v časti poistenia, žalobu o určenie bezúročnosti abezpoplatkovosti úveru a žalobu o doplatení istiny úveru iba v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol aj keď
v bode 34 konštatoval, že zmluvu o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere uzavretú medzi právnym

predchodcom žalovaného a žalobcom bolo zároveň potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 129/2010
Z.z. a to v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda konkrétne v znení účinnom od 01.09.2014 do
31.12.2014. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval aj obligatórne náležitosti zmluvy a zameral sa na
ust.§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvy.Vtejtosúvislosti
poukázal na právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v rozhodnutí 4Cdo/211/2017 zo

dňa 23.04.2018 a konštatoval, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.
umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné
vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie aká časť jednotlivej splátky sa
použije na splátku istiny, aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Podrobné informácie o vnútornej
skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa a to bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky. Súd prvej inštancie teda nesúhlasil s názorom žalobcu

o nutnosti členenia splátky úveru a keďže nezistil ani iné dôvody pre aplikáciu § 11 zákona č. 129/2010
Z.z. žalobu v tejto časti zamietol.

32. S názorom súdu prvej inštancie v tejto časti odvolací súd nesúhlasí. Aj keby odvolací súd pripustil
názor, že nie je nutné členenie splátky úveru, tak ako to podrobne popisoval súd prvej inštancie odvolací

súd má za to, že súd prvej inštancie riadne nezisťoval, či tu neexistujú iné dôvody pre aplikáciu ust. §
11 zákona č. 129/2010 Z.z. aj keď mu táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona.

33. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 07.10.2014 bola uzavretá formulárová
písomná zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní

kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb medzi veriteľom - obchodnou
spoločnosťou CETELEM SLOVENSKO a.s. a dlžníkmi - žalobcom a H. H. - H.. Časť 1 obsahuje zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a časť 2 zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty
ako aj rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb. V časti 1 pod bodom 1.1 sú vymenované
základné podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené je, že ide o bezúčelový úver vo výške

24.488 Eur s fixnou úrokovou sadzbou 12,49% p.a. Zvolený bol rozšírený súbor poistenia s poplatkom
za poistenie 6,99%, dohodnutých bolo 120 mesačných splátok po 383,35 Eur. Celková čiastka na
zaplatenie bola vyčíslená na 42.996 Eur. V zmluve je uvedené RPMN 13,23% a jeho priemerná hodnota
10,86%. Splatnosť splátky bola 15.deň v mesiaci, pričom uvedená je splatnosť prvej mesačnej splátky
15.deňvmesiacinasledujúcompomesiaci,vktorombolúverposkytnutýdlžníkoviaakotermínkonečnej

splatnosti úveru je uvedený 15.11.2024. K tomu odvolací súd uvádza, že jednoduchým prepočtom výšky
mesačnej splátky 383,35 Eur x 120 mesiacov celková čiastka k zaplateniu nemá byť uvedená vo výške
42,996 Eur, ale 46.002,- Eur, teda tento údaj v časti 1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je správny.
Možno mať teda pochybnosti či RPMN bola v zmluve o úvere určená správne. V tejto súvislosti bolo
potrebné zistiť či uzatvorenie poistenia bolo podmienkou pre získanie úveru, a teda, že v zmysle ust. § 2

písm. g) zákona č. 229/2010 Z.z. náklady súvisiace s poistením mali alebo nemali byť zahrnuté do výšky
RPMN. Uvedenie nesprávnej výšky RPMN má podľa názoru odvolacieho súdu rovnaké následky ako
keby RPMN nebola uvedená vôbec, pretože ani spotrebiteľ nepozná skutočnú výšku RPMN v dôsledku
čohosinemôžespraviťobrazocelkovejceneúveruanemôžeposúdiťnakoľkojeúverprenehovýhodný.
Preto ak sa neuvedie správna výška RPMN má to za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov. S otázkou zlej definície uvedenej v petite žaloby sa súd prvej inštancie riadne vyporiadal v
bode 45 odôvodnenia, keď chybu v žalobnom petite považoval za nepodstatné z dôvodu, že iný výklad
by znamenal prílišný formalizmus, ktorý je neprípustný a konštatoval, že zmluva nie je bezúročná a
bezpoplatková, ale v prípade nedostatku obligatórnych náležitostí zmluvy platí fikcia o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru.

34. Odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 295 CSP, osobitne na ustanovenie o dokazovaní, že súd
môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. S týmto ustanovením sa však súd prvej inštancie
dôsledne neriadil. Tým, že sa zameral iba na žalobcom namietanú skutočnosť, že zmluva neobsahuje

výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a fakticky nezisťoval iné dôvody pre
aplikáciu ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho
právo na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok podľa názoru odvolacieho súdu nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.35. Preto odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a súvisiacich výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 289 ods. 1 písm. b) v spojení s ust. § 391 ods.
1 CSP).

36. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách tohto odvolacieho konania podľa ust.
§ 396 ods. 1 CSP.

37. Nad rámec uvedeného odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol vo
vzťahu k žalobcovi a v časti jeho úspechu vo veci tak, že mu žiadne trovy konania nevznikli, preto mu
náhradu trov konania nepriznal. Išlo o 3 nároky, v ktorých bol žalobca úspešný, čo sa týka neúspechu
žalobcu, však už súd konštatoval, že nezistil dôvody podľa ust. § 257 CSP a priznal nárok žalovanému.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade aj keď ide o 6 nárokov prichádza do úvahy vo vzťahu

žalobcu a žalovaného aplikácia ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP, teda pomer úspechu a neúspechu, prípadne
čiastkového úspechu vo veci.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.