Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. jún 2021

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Ek/1060/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121291831
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Martina Rusnáková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2021:6121291831.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom mestského úradu
Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, zast: Advokátska kancelária Gallo, s. r.
o., so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352 proti povinnému: Y. O., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom F. X. XXX/XX, XXX XX N., o vymoženie XX,XX Eur, o sťažnosti oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/1060/2021 zo dňa 30. 04. 2021, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/1060/2021
zo dňa 30. 04. 2021 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnenýsanávrhomnavykonanieexekúciedoručenýmsúdudňa14.04.2021domáhalodpovinného
vymoženia pohľadávky vo výške 50,41 Eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkaz
daňových nedoplatkov Mesta Žilina č. OE/And/162/0500451 zo dňa 12. 05. 2014.

Uznesením sp. zn. 4Ek/1060/2021 zo dňa 30. 04. 2021, vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42
Eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01. 04. 2017 (ďalej len
„Exekučný poriadok“) zamietol. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom

na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1-3, § 9
ods. 1, 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že uplatnenie nároku
zo strany oprávneného na náhradu zaplatených trov starej exekúcie vo výške 42 Eur považoval za
nedôvodné, v rozpore s § 48 ods. 2 Exekučného poriadku a v rozpore s § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.
z. Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 11. 06. 2020 vedenej Okresným

súdom Žilina pod sp. zn. 33Er/3590/2014 a súdnym exekútorom JUDr. Mariánom Janecom pod sp. zn.
EX 1166/2014 mal za preukázané, že súdny exekútor uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej
exekúcie v celkovej výške 42 Eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 Eur a z dane z
pridanej hodnoty vo výške 7 Eur. Súd vyhodnotil, že pri zastavení starej exekúcie a podaní opätovného
návrhu na vykonanie exekúcie má oprávnený nárok iba na to, čo mu priznáva právoplatný a vykonateľný
exekučný titul a zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 Eur za podanie opätovného návrhu na

vykonanie exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov
je exekučným titulom iba v prípade, ak súdnemu exekútori nebudú uhradené paušálne trovy do 60
dní od ukončenia exekučného konania. K dôvodovej správe k zákonu č. 223/2019 Z. z., na ktorú
odkázal oprávnený, vyšší súdny úradník uviedol, že dôvodová správa je dokument, ktorý má ozrejmiť
dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej úpravy a má tak svoju špecifickú úlohu
pri legislatívnom procese; dôvodová správa však nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie

je pre súd záväzná. Súd by síce mal v sporných prípadoch pri výklade určitej právnej normy, ktorá nie
je jednoznačná, prihliadať aj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený napr. aj v dôvodovej správe),avšak v uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia
nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné. Ak by
zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré

mu vznikli, zakomponoval by túto skutočnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo, naopak, explicitne
vylúčilmožnosťoprávnenéhonárokovaťsiakékoľvekinévýdavkyokremzaplatenéhosúdnehopoplatku.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť,
ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že z pohľadu „práva hmotného“ sa paušálne trovy
zaplatené oprávneným stali príslušenstvom pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky,
z čoho vyvodil, že v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu
ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Ďalej uviedol, že v prípade ak by oprávnený
nemal možnosť v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej
exekúcie,(ktoréznášalnievlastnýmzavinením)akopríslušenstvavymáhanejpohľadávkyodpovinného,

bolo by ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z. v rozpore s Ústavou SR. Poukázal na ust. § 6 ods. 1, 2 zák.
č. 233/2019 Z. z., na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej
svoj názor opieral o dôvodovú správu k § 6 predmetného zákona, ktorá uvádza: „Celkové trovy starej
exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade
s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie

exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú
vo výške 35 Eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty,
zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie,
ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v
tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom

pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade
podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ Podľa oprávneného bola zámerom zákonodarcu snaha
o „vyváženie“ situácie, keďže zákon č. 233/2019 Z. z. zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne
vybraných veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní bez

akejkoľvek primeranej náhrady (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR), pričom zákonom určený veriteľ musel znášať
náklady s opätovným iniciovaním exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom
nútene ukončeného konania. Na záver oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020, v ktorom Ústavný súd síce odmietol sťažnosť sťažovateliek
namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich

paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv, ale zároveň v predmetnom uznesení v bode
32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto
exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych
trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta

sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
preskúmal sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

treba považovať za vecne správne a sťažnosť oprávneného proti nemu tak logicky za nedôvodnú. Súd
má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
v časti vymoženia trov starej exekúcie oprávneného vo výške 42 Eur podľa § 53 ods. 3 písm. a)
Exekučného poriadku zamietol s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený
okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu
trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne

len oprávnený. Vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených
skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil.
Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na
záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa teda stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu § 202 ods. 2

Exekučného poriadku s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti
a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, súd nad rámec uvádza:

Oprávnený svoju sťažnosť odôvodnil aj dôvodovou správou k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v
ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený

požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vyšší
súdny úradník v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo súd nepostupoval
v zmysle dôvodovej správy k predmetnému zákonu, keď okrem iného uviedol, že dôvodová správa
je dokument, ktorý má síce ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej
úpravy, avšak nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Ak by

zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré
muvznikli,uviedolbytútoskutočnosťajdozneniazákona,čosavšaknestalo.Tedavýkladomacontrario
zákonodarca okrem zaplateného súdneho poplatku vylúčil nárokovanie si akýchkoľvek iných výdavkov.
Súd opätovne uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide
len o podporný výklad zákona. Záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Zároveň zo znenia

ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna
náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní
návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých
exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a
nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Súd zároveň pre doplnenie k nezrovnalostiam

uvedeným v dôvodovej správe uvádza, že zákon č. 233/2019 Z. z. bol dotknutý viacerými podstatnými
zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy
(vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom
zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019
Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej

pohľadávkeatrováchstarejexekúcie“,pričompodľa§5ods.2zákonač.233/2019Z.z.niejepodstatnou
náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z. z.,
cit.: „...ktoré sú vo výške 35 Eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej
hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1
zákona č. 233/2019 Z. z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak

je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Súd takto len príkladmo uviedol, že
nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z. z. a dôvodovou správou
nie sú výnimočné. Súd sa preto nestotožnil s výkladom oprávneného, ktorý má oporu len v dôvodovej
správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona.

Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom
proti povinnému týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 Eur. Súd
pritom uvádza, že z ust. § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení
starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je síce exekučným titulom, avšak nie v zmysle,že by sa jednalo o exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať
trovy starej exekúcie od povinného. Potom následne upovedomenie o zastavení starej exekúcie
predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za

účelom vymoženia trov starej exekúcie. Uvedený exekučný titul teda nezaväzuje k plneniu povinného,
tomusaaninedoručuje,aaniniejevydanývprospechoprávneného.Uvedenýzákonzároveňvžiadnom
svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie
súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade
podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v

celkovej výške 42 Eur ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať
od povinného. Rovnako paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi nemožno
považovať za príslušenstvo oprávneným vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením,
pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie. Sudca preto vyhodnotil, že
oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnému týkajúcemu sa oprávneným
uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 Eur.

Čo sa týka uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020,
súduvádza,žeideorozhodnutie,ktorýmbolaodmietnutáústavnásťažnosťakozjavneneopodstatnená.
Podstatou uvedenej ústavnej sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa upovedomeniami
o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. Ústavný

súdvpredposlednejveteodôvodneniauviedolajoprávnenýmcitovanúvetuatedapredmetomskúmania
nebolnárokoprávnenéhonavymáhanietrovstarejexekúciepodľa§6zákonač.233/2019Z.z.Zdôvodu
absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak nie
priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše súd
považuje za sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 160/2020

zo dňa 13. 05. 2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a ktorej
predmetom bolo posúdenie upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom
a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý je predmetom
sťažnostioprávneného.Podľanázoruexekučnéhosúduvdanomprípadenejdeoustálenúrozhodovaciu

prax najvyšších súdnych autorít, keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej
exekúcie nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Súd má zároveň za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením starej
exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho

návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho
štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z
oprávneného na povinného, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Záverom súd uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného

súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto
nepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmitvrdeniamioprávneného,ktoréniesúprávnerelevantné

a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti oprávneného (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).

Vzhľadom na vyššie uvedené závery (oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov
starej exekúcie vo výške 42 Eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako

náhradutrovspojenýchspodanímnávrhunavykonanieexekúcievzmysle§9ods.3zákonač.233/2019
Z. z.) a citované ustanovenia právnych predpisov je súd toho názoru, že vyšší súdny úradník správne
zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, keď návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie v časti trov starej exekúcie oprávneného v sume 42 Eur zamietol
a preto z tohto dôvodu súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. 4Ek/1060/2021 zo dňa 30. 04. 2021 vydanému vyšším súdnym úradníkom podľa § 250 ods.
1 CSP ako nedôvodnú zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).