Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2101899597
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:2101899597.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R.. W. Z., N. I. X. XXX, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Mgr. Marek Benedik, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti žalovanému Miloš Majko - MAJKO
DESIGNSTUDIO,Trnavskácesta867/53,Sereď,IČO:30112524,zastúpenýadvokátomJUDr.Pavlom
Gráčikom, Farská 40, Nitra, o zaplatenie 3.996,98 € s príslušenstvom (120.413,00 Sk s prísl.) o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 21Cob/53/2012-477 z 28. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1 Okresný súd v Trnave (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 16Cb/22/2001-436 zo
6. decembra 2011 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.714,79 € so 17,6% úrokom z

omeškania zo sumy 643,04 € od 20. októbra 2000, zo sumy 643,04 € od 20. októbra 2000, zo sumy
214,94 € od 15. januára 2001, zo sumy 214,94 € do 15. januára 2001, vždy do zaplatenia, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a súčasne mu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v sume 1.148,61 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

2 Z predložených dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, predchodca žalobcu so žalovaným

uzavreli dňa 11. februára 1999 zmluvu o prenájme č. M-NZ/03/02/99/big, predmetom ktorej bol prenájom
časti nehnuteľnosti v oblasti O. - pre účely osadenia 7 ks reklamných panelov, 7 ks bigboardov na
dobu do 31. decembra 2010. Účelom prenájmu bola reklama služieb resp. výrobkov firmy odporcu.
Výška prenájmu bola určená sumou 7.000 Sk ročne za 1 ks bigboardu. Zmluvné strany sa súčasne
dohodli, že do 15 dní odo dňa montáže písomne doručenou formou oboznámi nájomca prenajímateľa
s montážou bigboardov - počet kusov, dátum osadenia za účelom podkladu pre fakturáciu. Ďalej

mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný podával priznanie k poplatku za reklamy za
II. polrok 1999 v počte 2 kusov reklám, v I. polroku 2000 za 9 reklám a oznamovaciu povinnosť,
vyplývajúcu mu zo zmluvy, si nesplnil. Konštatoval, že účastníci uzavreli zmluvu v zmysle ustanovenia
§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže výšku nájomného a fakturovaných čiastok žalovaný
nespochybňoval súd uviedol, že v tomto smere nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie rovnako
nespochybňoval ani skutočnosť, že nájomné neuhradil, teda už z tohto dôvodu považoval nárok žalobcu,

ako preukázateľne právneho nástupcu pôvodného prenajímateľa, v celom rozsahu za dôvodný. V
súvislosti s námietkou žalovaného, týkajúcou sa platnosti zmlúv, konštatoval, že sa v danom prípade
nejedná o neplatný právny úkon a ani o konanie v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že právny
predchodca žalobcu mal predmetné nehnuteľnosti prenechané vlastníkmi do užívania, v dôsledku toho
mohol s nimi nakladať a to i takým spôsobom, že časť nehnuteľností, ktoré nevyužíval, dal za odplatu
do podnájmu ďalšiemu subjektu, hoci i na reklamné účely. Z obsahu zmluvy o prenájme je zrejmý

účel, výška odplaty a tiež doba prenájmu, ktorá bola dohodnutá na dobu určitú. Vyslovil názor, že proti
takémuto konaniu t. j. odovzdaniu časti nehnuteľností do podnájmu, by boli oprávnení namietať ibavlastníci nehnuteľností, s ktorými bol právny predchodca v právnom vzťahu ale nie žalovaný, ktorý si
ich od právneho predchodcu prenajal na reklamné účely. Z týchto zmlúv žalovaný získaval prospech,
ale za prenájom nájomné v dohodnutej výške a v zmysle podmienok uvedených v písomných zmluvách

právnemu predchodcovi žalobcu neplatil, hoci na to bol povinný. Súd konštatoval, že skutočnosť,
že nájomné žalovaný neuhradil, vyplýva nielen z jeho výpovede, ale tiež z výpovede svedkov, ktorí
zhodne potvrdili osadenie stojanov. Obranu žalovaného považoval za nemajúcu právny význam, naviac
žalovaný nepreukázal, ktoré reklamné tabule boli umiestnené na iných pozemkoch ako pozemkoch
právneho predchodcu žalobcu. V súvislosti s námietkou žalovaného, týkajúcou sa neplatnosti zmluvy

pre absenciu podpisu ďalšieho člena predstavenstva, uviedol, že táto skutočnosť nerobí právny úkon
absolútne neplatným. Do úvahy by mohla pripadať len relatívna neplatnosť právneho úkonu, teda
námietka v tomto smere by bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Obranu v tomto smere
označilzaúčelovú,nakoľkoaniztohtodôvodužalovanýnenamietalplatnosťzmluvy,naopak,vsúladeso
zmluvoubudovalstojanyzaúčelomreklamy,zktorejbralúžitky,tedavočizmluvenenamietal,postupoval
však pritom iba vo svoj prospech a svoje povinnosti si vôbec neplnil, čím v celom rozsahu porušil zásadu

rovnosti účastníkov právneho vzťahu. Konštatoval, že z dôvodu, že zákon nevyžaduje písomnú formu
pre zmluvu, nie je potrebné sa zaoberať absenciou podpisu ďalšieho člena predstavenstva. Skutočnosť,
že bola uzavretá písomne sama o sebe neznamená, že si túto formu účastníci dohodli. Jedná sa o bežný
postup z hľadiska právnej istoty účastníkov zmluvy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že bez ohľadu na to,
či stojany boli umiestnené výhradne na pozemkoch prenajímateľa alebo i súkromných osôb i v takom

prípade by sa bezdôvodne obohatil a jeho prístup je prinajmenšom v rozpore so zákonom. Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že by v skutočnosti boli bilboardy osadené na iných
pozemkoch ako prenajímateľovi patriacich. Za týmto účelom súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa
nájomnými zmluvami s vlastníkmi pozemkov, ktoré PD Majcichov obrábalo a užívalo. Konštatoval, že
tu nastupuje samostatný právny vzťah medzi PD Majcichov a vlastníkmi pozemku, ktorí by sa platenia

nájomného v takom prípade domáhali od PD. Pre toto konanie však táto skutočnosť nie je rozhodujúca.
Tvrdenie žalovaného, že sa nejednalo výhradne o pozemky prenajímateľa označil za účelové. Poukázal
na to, že žalovaný nikdy nenapadol platnosť tejto zmluvy (až v priebehu tohto konania) nenamietal
vlastníctvo k pozemku. Vyslovil názor, že ak by z akéhokoľvek dôvodu považoval zmluvu za neplatnú,
namietal by skutočnosti uvádzané v priebehu konania skôr, prípadne by realizoval úkony, smerujúce

k zisteniu vlastníckych vzťahov. Zmluvou sa však zaviazal platiť nájomné prenajímateľovi, ktorý ako
vyplýva z výpovede svedka R.. K., pri obrábaní pôdy po osadení bilboardov kompenzoval stratu úrody
práve nájomným, ktoré mal žalovaný platiť. Ak by teda i prípadní súkromní vlastníci pozemku mali za
to, že z nájmu pozemkov má prenajímateľ zisk, jednalo by sa o ďalší právny vzťah, ktorý s predmetom
sporu priamo nesúvisí. Súd prvej inštancie poukázal aj na ďalší dôkaz, žiadosť žalovaného adresovanú

Obecnému úradu O., ktorou žiada o povolenie na inštaláciu 6 ks reklamných stojanov (opravené na 7
ks). Poukázal na to, že žalovaný v žiadosti uvádza, že povolenie na inštaláciu má od vlastníka pozemku
vrátane nájomnej zmluvy. ODI PZ Trnava súhlasilo s osadením 2 ks reklamných tabúľ (ďalej aj „RT“)
konštrukčne spojených do „V“ teda v celkovom počte 7 ks. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
všetky doklady počnúc nájomnou zmluvou, povolením na osadenie reklamných tabúľ, priznaním k dani

žalovaným nesporne vykazujú počet 7 ks RT, pričom žalovaný si nesplnil povinnosť oznámiť za účelom
fakturácie skutočný počet stojanov za jednotlivé obdobia, žalobca podľa názoru súdu postupoval v
súlade so zmluvou účastníkov, ktorá ako predmet nájmu uvádza 7 ks RT. Všetci svedkovia zhodne
potvrdili počet RT v rozpätí od 6 do 7 ks, pričom je potrebné prihliadnuť na časové obdobie, ktoré od ich
osadenia uplynulo a toto rozpätie sa javí primerané. S poukazom na porušenie povinnosti žalovaného

oznamovať počet a dobu osadenia RT, prisvedčil tvrdeniam žalobcu a jeho fakturáciu s odkazom na
ustanovenia zmluvy týkajúce sa práve povinnosti žalovaného považoval za správnu. Poukázal na to,
že všetky faktúry sú podpísané svedkom O., ktorý potvrdil ich správnosť rovnako ako svedok R.. K..
Fakturáciu považoval za zodpovedajúcu zmluve čo do výšky dohodnutého nájomného. Poukázal na to,
že žalovaný správnosť a výšku fakturácie nikdy nenamietal, teda konštatoval, že celkovo predstavuje

sumu 51.660 Sk (1.714,79 €).

3 Výrok týkajúci sa úroku z omeškania odôvodnil odkazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a nar. vl. č. 87/95 Zb. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP
úspech žalobcu v konaní a vznik trov na súdnom poplatku a právnom zastúpení.

4 Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.
21Cob/53/2012-477 z 28. mája 2013 rozsudok súdu prvej inštancie v časti o priznaní sumy 1.714,79 €s príslušenstvom potvrdil a v časti o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

5 Odvolací súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že súd prvej inštancie za pomerne dlhé obdobie
trvania sporu vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a jeho závery, postup prijatia ktorých
v odôvodnení rozhodnutia objasnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP jasne, výstižne a logicky,
majú oporu vo vykonaných dôkazoch, vrátane dôkazov majúcich pôvod u samotného žalovaného
(v priznaniach k poplatkom za reklamy i v žiadosti na povolenie na inštaláciu 7 ks reklamných

stojanov adresovanej Obecnému úradu O.). S rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej a jeho
odôvodnením sa v celom rozsahu stotožnil, keď za zjavne nedôvodnú považoval námietku odvolateľa
týkajúcu sa otázky oprávnenia PD Majcichov zmluvy o prenájme so žalovaným uzavrieť a aj v súvislosti
s tým otázky platnosti zmlúv, ktoré okrem ich správneho zodpovedania v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia boli posudzované aj odvolacím súdom pri vydaní uznesení č. k. 21Cob/30/2005-167 zo dňa
10. januára 2006 a č. k. 21Cob/374//2006-224 zo dňa 31. mája 2008. Zdôraznil, že nárok žalobcu, hoci

iba čiastočne, žalovaný v konaní uznal (čo do rozsahu 18.085,- Sk = 600,31 €, pričom toto jeho čiastočné
uznanie vychádza z právneho názoru, že nárok prenajímateľa podľa obsahu zmluvy vzniká až plným
sfunkčnením - olepením stojanu. Z obsahu dodatkov k zmluvám o prenájme, podľa ktorých sú finančné
poplatky splatné do 14 dní od postavenia stojanu na pozemku, jeho sfunkčnení a výlepe reklamy však
nemožno usudzovať, a bolo by proti logike veci, že iba pri výlepe na celú plochu stojanu a že by prípadný

iba čiastočný výlep na zhotovený stojan právo prenajímateľa na dohodnuté peňažné plnenie nezakladal.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 219 ods.
1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil.

6 Nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania bez zdôvodnenia aplikoval

ustanovenie § 142 ods. 1 OSP a nie je zrejmé ako posudzoval dôvody čiastočného zastavenia konania
a s tým súvisiacu mieru úspechu účastníkov v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako nepreskúmateľné podľa § 221 ods. 1 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7 Proti tomuto rozhodnutiu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) navrhujúc rozsudok

odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodil z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ OSP.
Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a neoprávnene sa stotožnil
s odôvodnením súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že sa vo svojom odvolaní venoval námietke
smerujúcej k nepreukázaniu existencie nájomných zmlúv, ktoré mali byť údajne uzatvorené medzi

vlastníkmi pozemkov, ktoré užíval právny predchodca žalobcu (PD Majcichov) a samotným právnym
predchodcom žalobcu t. j. PD Majcichov. Konštatoval, že v konaní neexistuje žiadny dôkaz o právnom
titule PD Majcichov, ako právneho predchodcu žalobcu pre akékoľvek disponovanie s pozemkami, ktoré
mali byť predmetom nájmu založeného nájomnou zmluvou uzatvorenou medzi ním a PD Majcichov.
Súdom vytýkal, že v konaní nebol vypočutý ani jeden z pôvodných vlastníkov, od ktorých malo mať PD

Majcichovprenechanépozemky,ktoríbynezávisleodzamestnancovPDMajcichovpotvrdili,ženájomné
zmluvy boli skutočne uzatvorené, a že sa jednalo o pozemky, na ktorých boli osadené reklamné tabule.
Takéto zmluvy by boli právnym titulom pre možnosť (oprávnenosť) uzatvorenia následnej zmluvy so
žalovaným, na základe ktorej si žalobca uplatňoval žalobný nárok. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu,
že sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa neexistencie resp. nepreukázania existencie nájomných

zmlúv medzi súkromnými vlastníkmi pozemkov a právnym predchodcom žalobcu, existenciu takýchto
zmlúv prezumoval a riešil len to, kto by sa mohol domáhať svojich nárokov z dôvodu neoprávneného
podnájmu. Namietal, že z vykonaného dokazovania vôbec nevyplýva, či boli skutočne spomínané
nájomné zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a vlastníkmi pozemkov uzatvorené, pretože nie
je možné dedukovať, že zmluva ako dvojstranný právny úkon, bola uzatvorená, a to len na základe

výpovede svedkov, ktorí boli zamestnancami právneho predchodcu žalobcu bez toho, aby bola vypočutá
druhá strana týchto zmlúv, resp. bez toho, aby boli predložené nájomné zmluvy, keď podľa vyjadrenia
jedného zo svedkov mali byť vyhotovené v písomnej forme. Ak by pripustil, že tieto zmluvy boli reálne
uzatvorené (čo však odmieta) bolo potrebné skúmať obsah týchto zmlúv, týkajúcich sa pozemkov, ktoré
boli následne prenajaté žalovanému, či z ich obsahu výslovne nevyplýva, že nie je možné poskytnúť

tieto pozemky do podnájmu. V súvislosti s ním tvrdeným porušením práva na spravodlivý súdny proces
poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/158/2012 zo 14. novembra 2012. Uzavrel, že odvolací
súd tým, že sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa neexistencie nájomných zmlúv medzi právnym
predchodcom žalobcu a vlastníkmi pozemkov, ktoré námietky boli rozhodujúce pre samotné rozhodnutievo veci, mu ako účastníkovi konania (žalovanému) odňal možnosť konať pred súdom a tým porušil aj
jeho ústavné právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a aj právo na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8 Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie nie je prípustné už len z dôvodu, že právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje 10-násobok minimálnej mzdy, pričom ide
o obchodnú vec (§ 238 ods. 5 OSP). V súvislosti s námietkou žalovaného, že sa súd nevysporiadal s
argumentáciou žalovaného poukázal na stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. Vyslovil názor, že v danom prípade
nejde o enormný prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, ktorý by bol dôvodom pre
uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného ustanovenia. Zdôraznil, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia súdu prvej inštancie

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Poukázal
na to, že žalovaný namietal platnosť nájomných zmlúv uzavretých medzi právnym predchodcom žalobcu
ako prenajímateľom na jednej strane a žalovaným ako nájomcom na strane druhej. Žalobca poukázal
na to, že súd prvej inštancie k tomuto jednak uviedol, že žalovaný nepreukázal, že by reklamné tabule
boli umiestnené na iných pozemkoch, ako pozemkoch právneho predchodcu žalobcu a odvolací súd sa

s tým stotožnil a ďalej, súd prvej inštancie vyslovil názor, že skutočnosti namietané žalovaným by mohli
legitímne uplatňovať len majitelia pozemkov, ale nie žalovaný, keď je nepochybné, že na pozemkoch
reklamné tabule umiestnené mal a z reklamy umiestnenej na týchto tabuliach mal aj (nemalý) príjem.
Poukázal aj na výpovede svedkov K., O. ale aj svedkov Z. a W., z ktorých vyplynulo, že ak aj reklamné
tabule boli sčasti umiestnené na pozemkoch, ktorých vlastníkom nebol právny predchodca žalobcu,

tieto pozemky mal právny predchodca žalobcu od ich majiteľov prenajaté. Žalobca konštatoval, že z
uvedeného jasne vyplýva, že žalovaný dostal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na námietku neplatnosti
nájomnýchzmlúvtýkajúcichsareklamnýchtabúľ.Vsúvislostisďalšounámietkoužalovaného,žesúdom
prijatý záver nevyplýva z vykonaného dokazovania, poukázal na ustálenú judikatúru NS SR, z ktorej je
zrejmé, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o

nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi NS SR považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v
zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ OSP (napr. R 42/1993, R 125/1999, R 6/2000, sp. zn. 2Cdo
130/2011, sp. zn. 3Cdo 248/2011 atď.). Z ďalších rozhodnutí napríklad R 37/1993, R 125/1999, na ktoré
žalobca poukázal, vyplýva, že postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom
konania navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nie je postupom

súdu, ktorým by odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Vadu v zmysle § 237 ods. 1
OSP nezakladá ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 85/2010
a sp. zn. 2Cdo 29/2011). V súvislosti s ďalšími námietkami žalovaného poukázal na to, že žalovaný
opomenul, že sám konkrétne neuviedol, na ktorých „cudzích“ pozemkoch boli reklamné tabule osadené
a tiež nenavrhol žiadneho svedka, za účelom vyvrátenia svedeckých výpovedí, ktoré mu nevyhovovali.

9 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) a funkčne príslušný na dokončenie
predmetného dovolacieho konania, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 (§ 470 ods. 4 CSP), po zistení,
že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená
v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)

najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom.

10 Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (dňa 16. marca 2016), t. j. za
účinnostizákonač.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadokvzneníúčinnomod1.januára2015,dovolací

súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP (podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania
žalovanej posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p., teda procesnej úpravy
platnej a účinnej v čase, keď žalovaný dovolanie podal.

11 Dovolanie v Občianskom súdnom poriadku je upravené ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno v dovolacom konaní podrobiť napadnuté rozhodnutie
vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Dovolanie nieje „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.
s. p.) vád (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.08.2010, sp. zn. 6Cdo/90/2010). Pritom zo samej

podstaty dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti už právoplatnému
rozhodnutiu súdu vyplýva, že pri posudzovaní jeho prípustnosti nemá extenzívny výklad ustanovení §
236 až § 239 O. s. p. žiadne opodstatnenie (k tomu viď aj PL. ÚS 9/04).

12 Podľa tvrdenia dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1

písm. f) O. s. p.). Podľa ustálenej judikatúry sa pod odňatím možnosti konať pred súdom (do 30. júna
2016) rozumel taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytoval Občiansky súdny poriadok (v zmysle
ust. § 18 O. s. p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - napríklad právo účastníka vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom /§ 41 O. s. p./, nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§

44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom /§ 123 O. s. p./, byť
predvolaný na súdne pojednávanie /§ 115 O. s. p./ a podobne).

13 Najvyšší súd už v minulosti opakovane zdôraznil, že pre záver o existencii procesnej vady konania
v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

že sa súd dopustil takej vady, ale rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo (k tomu viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/6/2014, 2Cdo/609/2015,
3Cdo/409/2015, 4Cdo/143/2015, 5Cdo/238/2015, 6Cdo/30/2016, 7Cdo/371/2015, 8Cdo/34/2016).

14 Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že postup súdu, ktorý vykazuje znaky procesnej vady

konania, nemá automaticky za následok odňatie možnosti sporovej strany konať pred súdom s
následkomnevyhnutnéhozrušeniainakvecnesprávnehorozhodnutia,aktýmtonesprávnymprocesným
postupom nedošlo k určitému rozsahu, či takej intenzite a závažnosti porušenia, ktoré by možnosť
konať pred súdom strane sporu celkom odňalo, resp. ak taký procesne nesprávny postup nemal
v konečnom dôsledku vplyv na vecnú správnosť výroku súdneho rozhodnutia. Opačný prístup by

znamenal len formálne posudzovanie dôvodov prípustnosti dovolania, pričom dovolací súd naopak
zdôrazňuje materiálne nazeranie aj na procesné práva strán v sporovom súdnom konaní. V prípade
prípustnosti dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP musí ísť o výnimočný prípad takého
procesného pochybenia súdu, ktoré vykazuje znaky až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém alebo vady zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia

má dosiahnuť náprava „justičného omylu“ (porovnaj zjednocujúce Stanovisko občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2/2016 z 3.12.2015 k výkladu ust. § 237 ods. 1 písm.
f/ O. s. p., publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2016).

15 Dovolateľ v dovolaní tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa súdy

nezaoberali s jeho námietkou týkajúcou sa neexistencie, resp. nepreukázania existencie nájomných
zmlúv medzi súkromnými vlastníkmi pozemkov a právnym predchodcom žalobcu (PD Majcichov), teda
námietkou týkajúcou sa oprávnenia PD Majcichov uzavrieť s ním zmluvu o prenájme. Uvedenú námietku
žalovaného vyvracia obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil právny názor, že
nepovažoval za rozhodujúce pre toto konanie zaoberať sa nájomnými zmluvami s vlastníkmi pozemkov,

ktoré PD Majcichov obrábalo a užívalo, nakoľko ide o samostatný právny vzťah medzi týmito subjektami,
pričomaktívnelegitimovanýmiuplatňovaťprávonanájomnéznehobybolivlastnícipozemkovvovzťahu
k PD Majcichov. Dovolací súd zhodne so žalobcom je toho názoru, že súd poprel legitimáciu žalovaného
na vznesenie takejto námietky a preto sa uzatvorením zmlúv medzi právnym predchodcom žalobcu a
vlastníkmi pozemkov nezaoberal. Súd prvej inštancie považoval námietku žalovaného aj za účelovú,

nakoľko platnosť zmluvy skôr nespochybňoval, nerealizoval úkony k zisteniu vlastníckych vzťahov a
urobil tak až v priebehu tohto konania.

16 Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie stotožnil, pričom poukázal aj na závery vyslovené
odvolacím súdom už v predchádzajúcich rozhodnutiach a to č. k. 21Cob/374/2006-224 z 31. mája 2007

a č. k. 21Cob/30/2005-167 z 10. januára 2006. V týchto uzneseniach sa odvolací súd vyjadril k platnosti
zmluvy aj v súvislosti so žalovaným namietaným neoprávneným prenechaním časti nehnuteľnosti do
podnájmu a konštatoval, že legitimovaným k takejto námietke by boli len samotní vlastníci nehnuteľnosti.17 Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd aj z hľadiska riadneho odôvodnenia rozhodnutia
sporovou vecou v napadnutom rozsudku dostatočne zaoberal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/170/2005, podľa ktorého ...„pokiaľ v

odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

K uvedenému dovolací súd uvádza, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka
konania (strany sporu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto
súvislosti uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad“ (napr. Georgias c. Grécko z 29.5.1997, Recueil III/1997). Tieto kritériá napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spĺňa.

18 Treba mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku

súdu prvej inštancie. Za vadu konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. [teraz ust. § 420 písm. f)
CSP] v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/369/2013 zo 17. marca 2016).

19 Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd zhodne so žalobcom dospel k záveru, že žalovaný dostal

zrozumiteľnú odpoveď na námietku neplatnosti nájomných zmlúv týkajúcich sa reklamných tabúľ a nejde
o extrémny prípad z vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, kedy by odôvodnenie súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie
súdu.

20 Dovolateľ súdu vytýkal, že nebol vypočutý ani jeden z pôvodných vlastníkov od ktorých malo mať PD
Majcichov prenechané pozemky a ktorí by potvrdili, že nájomné zmluvy boli skutočne uzatvorené a že sa
jednalo o pozemky, na ktorých boli osadené reklamné tabule. Súdu tiež vytýkal, že tieto nájomné zmluvy
neboli nikdy založené do spisu ako listinný dôkaz a výpovede vypočutých svedkov označil za vzájomne
rozporné. O potrebe vykonania alebo nevykonania konkrétneho dôkazu a spôsobe jeho vykonania však

rozhoduje súd, pričom jeho rozhodnutie o nevykonaní určitého dôkazu alebo o nedoplnení dokazovania
v smere požadovanom stranou sporu nemožno považovať za odňatie možnosti strane sporu konať
pred súdom (viď uznesenie sp. zn. 7Cdo/16/2013 z 25. novembra 2013), pokiaľ doposiaľ vykonané
dokazovanie považuje za dostatočné pre rozhodnutie vo veci. V posudzovanom prípade dovolateľovi
ako žalovanej strane sporu nebola odňatá možnosť vyjadriť sa k celému procesu dokazovania, vrátane

dotknutých listín.

21 V preskúmavanej veci napokon dovolanie smeruje proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je síce prípustným

dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Samotným právnym posúdením veci nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka
konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Pokiaľ sa však dovolateľ nestotožnil s tým,

ako odvolací súd posúdil jeho nárok, tak dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci
samoosebenezakladáprocesnúvaduzmätočnosti(viďuznesenieNajvyššiehosúduSRz20.decembra
2016 sp. zn. 2Cdo/1286/2015, publikované pod č. 24 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2017).22 Námietkami vzťahujúcimi sa k odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu žalovaný zjavne vyjadril
svoj nesúhlas s výsledkom sporu, skutkovým a právnym posúdením veci. To, že súdy nižších inštancií
nepostupovali a nerozhodli podľa predstáv žalovaného, však nepredstavuje vadu konania a dovolací

dôvod podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti zdôraznil,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010,

sp. zn. 3Cdo/61/2010).

23 Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že v prejednávanej veci predstavuje majetkový
cenzus obmedzenie prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP. Majetkový cenzus obmedzuje
prípustnosť dovolania podaného v prípadoch uvedených v § 238 OSP nedotýka sa však podľa názoru
dovolacieho súdu dovolaní podaných pre vady zmätočnosti podľa § 237 OSP, o prípad ktorý ide v

prejednávanej právnej veci.

24 Vzhľadom na uvedené, sa v dovolacom konaní nepotvrdila ani existencia vady uvedenej v ustanovení
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a nevyšli najavo ani iné procesné vady v zmysle ustanovenia § 237 ods.
1 O. s. p., dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného podľa ust. § 447 písm. c) v spojení s ust. § 470

ods. 1 CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné bez
toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

25 V dovolacom konaní žalovaný s podaným dovolaním neuspel, preto na jeho strane vznikla povinnosť
nahradiť trovy dovolacieho konania úspešnému žalobcovi (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 453

ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP v spojení s § 453 ods. l CSP).

26 Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.