Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. máj 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213203612
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4213203612.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

RenátyPátrovičovejaJUDr.DenisyŠaligovejvprávnejvecižalobkyne:J.R.,nar.XX.XX.XXXX,bytomT.
XXXX/X, XXX XX N. Y., zastúpenej JUDr. Mariánom Dzuroškom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova
468/31, 979 01 Rimavská Sobota, proti žalovanému: 1/ K. J., nar. XX.XX.XXXX bytom N. XXX/XX, XXX
XX X., zastúpenému Mgr. Matejom Csenkym, advokátom so sídlom Dolné bašty 2, 917 01 Trnava, a
2/ J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XXX, XXX XX Y. R., zastúpenému JUDr. Jánom Krnáčom,
advokátom so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, za účasti intervenienta na strane žalovaného 2/:
G. R., G..Y.., pobočka R. z iného členského štátu so sídlom X. XXXX/XX, XXX XX U., Z.: XX XXX XXX,

zastúpeného advokátskou kanceláriou CLS Čavojský & Partners, s.r.o., so sídlom Zochova 6-8, 811 03
Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a žalovaného 1/ proti
rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 6C/55/2013-383 zo dňa 05.11.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v II. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo IV. výroku o trovách konania žalovaného 2/ a
intervenienta p o t v r d z u j e .

IV. Odvolací súd žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a
intervenientovi priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom konanie voči žalovanému 2/ zastavil. Výrokom
II. uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur
do 5 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovanému 1/

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,72 %. Napokon výrokom IV. súd rozhodol, že žalovaný
2/ a intervenient má voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa podala dňa 21.02.2013 žalobu, ktorou žiadala
zaviazať žalovaného 1/, aby jej zaplatil titulom náhrady škody sumu 3.010,41 eura s príslušenstvom, ako
aj titulom náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe,

že žalovaný 1/ dňa XX.XX.XXXX ako vodič osobného motorového vozidla zn. B. E. EČ: X. jazdiac
na H. diaľnici G. smerom do T. nevenoval náležitú pozornosť a sústredenosť cestnej premávke, najmä
jazdením zvýšenou rýchlosťou za tmy a silného dažďa a s príliš nízkou hĺbkou dezénu predmetných
pneumatík, v pravotočivej zákrute zišiel s vozidlom z cesty, vozidlo sa v cestnej priekope prevrátilo azastavilo sa ležiac na streche, a tak za obzvlášť nebezpečných okolností z nedbanlivosti spôsobil smrť
spolujazdca M. R., nar. XX.XX.XXXX, syna žalobkyne, ktorý si zlomil väzy. Za tento čin bol žalovaný
1/ odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere XX mesiacov a na peňažný trest vo výške XXX

eur s náhradných trestom odňatia slobody vo výmere XX dní. Žalobkyňa si uplatnila náhradu škody,
pozostávajúcej zo sumy 2.400 eur ako nákladov za pomník, zo sumy 190,71 eura, predstavujúcej
náklady za cintorínske služby, zo sumy 270,86 eura náklady za truhlu a služby s tým spojené, zo sumy
118,50 eura ako poplatok za hrobové miesto a zo sumy 30,34 eura ako cenu za kyticu. Okrem toho si
uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur. Uznesením č. k. 6C/55/2013-87 zo dňa

13.01.2014, právoplatným dňa 08.02.2014, bol pripustený vedľajší účastník na strane žalovaného, a to
G. R., G..Y.., Z.: XX XXX XXX, pobočka R. z iného členského štátu so sídlom X. X, XXX XX U., ktorý
po zmene právneho predpisu spĺňal podmienky intervenienta podľa § 81 a nasl. Civilného sporového
poriadku. Uznesením č. k. 6C/55/2013-102 zo dňa 05.06.2014, právoplatným dňa 03.07.2014, súd
pripustil, aby do konania vstúpil žalovaný 2/ a rovnako tak pripustil zmenu žaloby, na základe ktorej mali
byť žalovaní 1/, 2/ povinní nahradiť žalobkyni škodu, nemajetkovú ujmu a rovnako tak trovy konania.

3. Súd prvej inštancie svojím prvým rozsudkom č. k. 6C/55/2013-176 zo dňa 19.04.2016 žalobu o
zaplatenie škody v sume 3.010,41 eura s príslušenstvom zamietol, žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur do 3 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol. Toto rozhodnutie

odôvodnil s odkazom najmä na ustanovenia § 11, § 13, § 100, § 101, § 106 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1,
3, § 427, § 428, a § 853 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd vtedy nerozhodol s odkazom
na ustanovenie § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Po vykonanom dokazovaní súd posudzoval
námietku premlčania vznesenú žalovanými 1/, 2/ tak, že je dôvodná. V tejto veci začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby počítal odo dňa nasledujúceho po pohrebe syna žalobkyne, pretože
najneskôr v tento deň sa žalobkyňa dozvedela o približnej výške škody ako aj o tom, kto za túto škodu
zodpovedá. Pohreb bol dňa XX.XX.XXXX, preto premlčacia doba subjektívna na uplatnenie práva na
náhradu škody začala plynúť od XX.XX.XXXX a uplynula dňa XX.XX.XXXX. Keďže žaloba bola podaná
na súd dňa 21.02.2013, stalo sa tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Námietku

premlčania pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vyhodnotil ako
nedôvodnú, pretože pri tomto nároku ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka). V tejto veci k neoprávnenému
zásahu došlo dňa XX.XX.XXXX, teda momentom smrti syna žalobkyne, ktorá mohla svoje právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát XX.XX.XXXX. Od tohto dňa začala plynúť

všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá sa skončila dňa XX.XX.XXXX, žaloba bola podaná na súd
dňa 21.02.2013, teda pred uplynutím premlčacej doby. Žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy súd čo do
základu považoval za dôvodnú. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie určil s odkazom
na ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Proti tomuto rozsudku vtedy podal odvolanie žalovaný

1/ čo do výroku o povinnosti zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ nemajetkovú
ujmu v sume 10.000 eur a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Odvolanie podal aj žalovaný 2/ proti výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/, 2/ zaplatiť spoločne a
nerozdielne žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur, pričom navrhol napadnuté rozhodnutie

zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhla napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť. K podaným odvolaniam sa vyjadril aj intervenient na strane žalovaného 1/, ktorý
navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k 7Co/35,36/2017-275 zo dňa 10.09.2018
rozhodujúc v prvom odvolacom konaní zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a treťom výroku o zamietnutí časti žaloby
v dôsledku absencie odvolania žalobkyne nadobudol právoplatnosť. V odôvodnení svojho rozhodnutia
odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil plynutie premlčania voči žalovaným

1/, 2/. U žalovaného 2/ totiž premlčacia doba začala plynúť dňa XX.XX.XXXX a uplynula XX.XX.XXXX,
avšak žalobkyňa si nárok voči tomuto žalovanému uplatnila až podaním návrhu na pripustenie účastníka
do konania zo dňa 28.04.2014, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Námietku v odvolaní žalovaného
2/ týkajúcu sa nesprávneho posúdenia premlčania vo vzťahu k nemu odvolací súd považoval zaopodstatnenú. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie v tomto
smere a obaja žalovaní namietali nedostatok dôvodov vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku, ktorým boli
obaja zaviazaní spoločne a nerozdielne, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a

§ 391 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len
„CSP“), zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť vec
opätovne prejednať na podklade nového procesného predpisu a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
nové rozhodnutie mal súd odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo dostatočne
presvedčivé.

5. Žalobkyňa následne podaním zo dňa 25.10.2018 vzala žalobu voči žalovanému 2/ späť s poukazom
na závery odvolacieho súdu o premlčaní. Žiadala, aby súd žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť jej
titulom nemajetkovej ujmy sumu 100.000 eur s 8,75% úrokom z omeškania od 01.03.2013 do zaplatenia
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Intervenient vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa
05.08.2019 vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na to, že žaloba bola podaná po márnom

uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Pokiaľ za danej procesnej situácie žalobca zmenil
žalobu a požadoval (hoc aj len voči žalovanému 1/) zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
100.000 eur, nemožno takýto procesný postup považovať za nič iné, ako za nový návrh, s ktorým sa
spája“nové“spočívaniepremlčacíchlehôt.Čodonárokunanáhradunemajetkovejujmyvovýške90.000
eur ide o vec právoplatne rozhodnutú (res iudicata). V dôsledku takéhoto nového uplatnenia nároku

žalobcu voči žalovanému 1/, ako aj s ohľadom na dátum dopravnej nehody, pri ktorej bol usmrtený syn
žalobkyne (XX.X.XXXX), je zrejmé, že tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný.

6. Žalovaný 1/ nepovažoval za spornú otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
rovnako tak nepovažoval za spornú skutočnosť, že jeho pasívna legitimácia je daná všeobecným

ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka. Za sporný považoval uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, lebo tento nárok podľa neho nebol relevantne preukázaný, a napokon namietal aj
neprimeranú výšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k výške uplatneného
nároku uviedol, že žalobkyňou uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je v kontexte
štandardnej judikatúry neprimerane vysoká. Podľa neho žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a túto

výšku nemajetkovej ujmy žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala a nezdôvodnila. Podľa neho k
náhrade nemajetkovej ujmy by mal byť zaviazaný práve intervenient. Zároveň nesúhlasil so späťvzatím
žaloby voči žalovanému 2/, ktorý mal s intervenientom uzatvorenú zmluvu o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla. Žalovaný 2/ súhlasil so späťvzatím žaloby voči nemu.
Nesúhlasil však s návrhom žalobkyne, aby mu nebola priznaná náhrada trov konania.

7. Žalobkyňa uviedla, že každý, kto má rodinu, si vie predstaviť, aké to je, keď jej zomrel manžel a W.
roky na to aj syn. Listiny, ktoré od nej žiadala G. R. (intervenient), si musela zabezpečovať sama a potom
sa obrátila na advokáta, aby jej pomohol. Uviedla, že je z toho unavená a zaslúži si odškodnenie; má
už iba dcéru, stratila robotu, má ťažký život. Zástupca žalovaného 1/ poukázal na vyjadrenie zo dňa

15.08.2019 s tým, že žalobkyňa dostatočne nepreukázala, že jej vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 10.000 eur. Uvedomoval si zložitosť situácie u žalobkyni, no žalobkyňa nepreukázala
relevantnýmspôsobomintenzituzásahudojejosobnostnýchpráv.Poukázalnajehoosobnéamajetkové
pomery a predložil súhrn príjmov a výdavkov ako aj lekársky nález vo vzťahu k jeho X-ročnému synovi,
ktorému bolo diagnostikované nezvyčajné ochorenie v rámci SR, v súvislosti s čím má nemalé náklady.

Nemajetkovúujmuvovýške10.000eurajvzhľadomnatietookolnostipovažujezaneprimerané.Pasívne
legitimovaná je aj poisťovňa a v prípade priznania nároku by mala byť aj ona zaviazaná na náhradu
nemajetkovej ujmy.

8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval skutkový stav rovnako, ako vo svojom

prvom rozsudku. Uviedol, že M. R., nar. XX.XX.XXXX, syn žalobkyne, dňa XX.XX.XXXX cestoval spolu
so žalovaným 1/ v motorovom vozidle žalovaného 2/ zn. T. E. s EČ: X., ktoré motorové vozidlo viedol
žalovaný 1/. Na H. diaľnici G. v N. N. smerom do T. došlo k dopravnej nehode, pri ktorej M. R. utrpel
zlomenie väzu a rozsudkom Krajinského súdu B. Q. č. XXHV XX/C. zo dňa XX.XX.XXXX bol žalovaný
odsúdený za prečin usmrtenia z nedbanlivosti za obzvlášť nebezpečných okolností v zmysle § 81 ods.

1 Trestného zákonníka, pričom skutková podstata tohto prečinu bola v rozsudku vymedzená tak, že: „K.
J. je vinný, že dňa XX.XX.XXXX v W. ako vodič osobného motorového vozidla T. E. EČ: X., jazdiac
na H. diaľnici G. smerom do T., nevenoval náležitú pozornosť a sústredenosť cestnej premávke, najmä
jazdením zvýšenou rýchlosťou za tmy a za silného dažďa a s príliš nízkou hĺbkou dezénu prednýchpneumatík v pravotočivej zákrute zišiel s vozidlom z cesty, vozidlo sa v cestnej priekope prevrátilo a
zastavilo ležiac na streche, a tak za obzvlášť nebezpečných okolností z nedbanlivosti spôsobil smrť M.
R., ktorý utrpel zlomeninu väzu.“ Žalobkyňa potom podala žalobu voči žalovanému 1/, ktorého žiadala

zaviazať na náhradu škody v sume 3.010,41 eura s príslušenstvom, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 100.000 eur s príslušenstvom. Do konania bol pripustený vedľajší účastník na strane žalovaného,
ktorý pre účely ďalšieho spĺňal podmienky intervenienta podľa § 81 a nasl. CSP. Súd potom pripustil
aj vstup žalovaného 2/ do konania a rovnako tak pripustil zmenu žaloby, na základe ktorej mali byť
žalovaní 1/, 2/ povinní nahradiť škodu a nemajetkovú ujmu. Rozsudkom č. k. 6C/55/2013-176 zo dňa

19.04.2016 súd zamietol žalobu o náhradu škody v sume 3.010,41 € s príslušenstvom, žalovaným 1/,
2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur do
3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol.
Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Co/35,36/2017-275 zo dňa 10.09.2018 výrok rozsudku o povinnosti
žalovaných 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur zrušil
a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Toto nové rozhodnutie súd prvej inštancie oprel

o ustanovenie § 11, § 13 ods. 1,2,3, § 420 ods. 1,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník), § 144, § 145 ods. 1,2,3 a § 146 ods. 1 CSP.

9. Z dôvodu, že zo strany žalobkyne došlo k späťvzatiu žaloby voči žalovanému 2/, súd konanie voči
nemu zastavil s prihliadnutím na jeho súhlas ako aj na to, že nesúhlas žalovaného 1/ posúdil ako

irelevantný. Žalobca si vo všeobecnosti môže vybrať, či náhradu nemajetkovej ujmy bude požadovať
len od škodcu, ktorým je v tomto prípade žalovaný 1/, resp. aj od prevádzateľa motorového vozidla
(žalovaného 2/), alebo aj od poisťovne v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení. Tvrdenia
žalovaného 1/ preto s prihliadnutím na skutkové a právne špecifiká prípadu ako aj záver odvolacieho
súdu nepovažoval súd prvej inštancie za také závažné, aby zakladali dôvod pre nepripustenie

späťvzatia žaloby voči žalovanému 2/. Výrok o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie škody ako aj
v časti o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 10.000 eur nadobudol
právoplatnosť, a tak predmetom opätovného konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur.

10. Žalovaný 1/ v následnom vyjadrení naďalej neuznával dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovejujmy,t.j.čiboliskutočnesplnenépodmienkysplnenia§13ods.2Občianskehozákonníka,
či bol tento nárok žalobkyňou relevantne preukázaný, vrátane uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy.

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti

je nielen zistenie, že žalobkyňa je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo
ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobkyňa v konaní
skutkovo vymedzovala a považovala za zásah do jej chránených osobnostných práv. Spôsobenie úmrtia
člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny a primeraným zadosťučinením je v
tomto prípade i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemá povahu škody, spočívajúcej v
zmenšení majetku poškodeného (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale v tomto prípade ide o tzv. morálnu
škodu, ktorá nie je pojmom záväzkového práva. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
jedným z niekoľkých relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako čisto osobné právo na vyváženie a zmiernenie

nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje. Jednotlivec sa môže
domáhať náhrady za nemateriálnu ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv cestou ochrany
osobnosti podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Pre vznik občianskoprávnej sankcie za
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka
musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého

vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo iba ohrození osobnosti fyzickej osoby v
jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať
príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. Podmienkou priznania
náhradynemajetkovejujmyvpeniazoch(t.j.materiálnejsatisfakcie)jevždy,vzávislostinaindividuálnych
okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú

fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, vzhľadom aj na intenzitu
zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (vtej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (obdobne
NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/81/2011).

12. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie považoval žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy
čo do základu voči žalovanému 1/ za dôvodnú. Uviedol, že pre vznik občianskoprávnej sankcie za
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka
musí byť splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu
spočívajúcu buď v porušení alebo iba ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej

integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť
medzi zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. V tejto veci bolo preukázané splnenie
uvedených predpokladov tým, že žalovaný 1/ dňa XX.XX.XXXX pri vedení osobného motorového
vozidla na diaľnici G. smerom do T. jazdením zvýšenou rýchlosťou za tmy a silného dažďa a s príliš
nízkouhĺbkoudezénupneumatíkvpravotočivejzákrutezišielsvozidlomzcesty,kdesavozidloprevrátilo
a zastavilo sa ležiac na streche, pričom touto dopravnou nehodou bola spôsobená smrť spolujazdca M.

R., syna žalobkyne, za čo bol žalovaný 1/ odsúdený rozsudkom Krajinského súdu B. Q.. XXHV XX/C. zo
dňa XX.XX.XXXX pre prečin usmrtenia z nedbanlivosti za obzvlášť nebezpečných okolností v zmysle
§ 81 ods. 1 Trestného zákonníka. Tým bola preukázaná existencia zásahu, neoprávnenosť zásahu ako
aj príčinná súvislosť zásahu a neoprávnenosťou zásahu žalovaného 1/ do práv na ochranu osobnosti
matky nebohého, t. j. žalobkyne, konkrétne do práva na jej súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou

syna ako blízkej osoby natrvalo narušený.

13. Na základe toho súd dospel k záveru, že v dôsledku konania žalovaného 1/ došlo k zásahu do
osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do jej
súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keďže ochudobnenie

žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. V danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do práva
na súkromie žalobkyne, chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je
i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata člena tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou
ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom
prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na
súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,
ktorámučiastočnealeboúplnebrániúplnenapĺňaťjehocitovépotreby,t.j.nemajetkováujmapostihujúca

inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu
vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený
protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať
sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto

ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že
ochranaintegrityjehoosobnostiajpojehosmrti(tzv.postmortálnaochrana)jeichosobnýmzáujmom,ide
o najbližších príbuzných, manžela, deti, rodičov (obdobne napr. rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2005 sp.
zn. 30Cdo 1678/2004 a aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009, 1Cdo 77/2009, 3Cdo 228/2012).

14. Súd prvej inštancie mal za to, že v dôsledku smrti syna žalobkyne došlo k zásahu do jej práva na
rodinu. Syn pre ňu predstavoval oporu a bol jej dôverníkom po smrti manžela, vyvolával v nej pocit
hrdosti, keďže bol úspešným reprezentantom Slovenskej republiky v D.. V dôsledku úmrtia najbližšieho
rodinného príslušníka žalobkyne došlo k závažnému zásahu do jej osobnostných práv, ktorého následok
nie je možné žiadnym spôsobom reparovať. Pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti

žalobkynebolnepochybnežalovaný1/akovodičosobnéhomotorovéhovozidla,ktorýspôsobildopravnú
nehodu, pri ktorej zahynul syn žalobkyne, pričom za toto konanie bol aj právoplatne uznaný vinným
v označenom trestnom konaní. Žalovaný 1/ svojím protiprávnym konaním zasiahol do osobnostných
práv žalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný život; ide o taký závažný zásah do práva na
ochranu jej osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané

predpokladyprepriznanienemajetkovejujmyvpeniazoch.Ujmu,ktorážalobkynivznikla,bynajejmieste
každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Svedeckou výpoveďou dcéry žalobkyne
bolo preukázané, že vzťahy medzi žalobkyňou a jej synom boli funkčné; žalobkyňa mala k nemu
vrúcny vzťah a jeho stratu ťažko znáša aj s odstupom času. Jediným predpokladom je, že primeranézadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nepostačujúce, následok spočívajúci v
znížení vážnosti osoby v spoločnosti je v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedený len príkladom a
nevzťahuje sa na zásahy do súkromného alebo rodinného života fyzickej osoby. Podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života
je existencia závažnej ujmy, teda takej, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za značné.
V danom prípade došlo protiprávnym konaním žalovaného 1/ k nezvratnému a závažnému následku
spočívajúcemu v smrti syna žalobkyne, keď prišla o možnosť zachovávať s ním sociálne a citové

väzby a utrpela i citovú traumu. Citová, morálna a sociálna ujma žalobkyne bola v príčinnej súvislosti
s protiprávnym konaním žalovaného 1/, ktorý protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní
pravidiel cestnej premávky zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, a to do jej práva na súkromný
a rodinný život. Morálna forma zadosťučinenia nie je postačujúca, preto boli dané predpoklady pre
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určil v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy je limitovaná rozsahom uplatnených nárokov žalobkyňou. Súd sa oboznámil
aj so skutkovo podobnými prípadmi, ktoré boli prejednávané pred ďalšími okresnými a krajskými súdmi,
a tieto do odôvodnenia svojho rozsudku aj uviedol. Pri rozhodovaní o výške náhrady súd vzal do

úvahy výšku prisúdenej sumy v porovnateľných skutkovo podobných konaniach. Náprava nemajetkovej
ujmy inou formou ako peňažnou podľa názoru súdu prvej inštancie neprichádzala do úvahy. Náhrada
nemajetkovej ujmy plní funkciu satisfakčnú, ale aj preventívno-sankčnú a jej priznanie nie je reparáciou.
Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal u žalobkyni predovšetkým na nenapraviteľný
následok vzniknutý v dôsledku smrteľného zranenia jej syna. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný

trestný čin žalovaného 1/. Trauma žalobkyne je však neodstrániteľná, preto je namieste priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá síce nenahradí stratu dieťaťa, no môže zmierniť následky
vzniknutej nemajetkovej ujmy. Súd však zohľadnil aj to, za akých okolností došlo k porušeniu práva, a
aj to, že žalovaný 1/, ktorý svoje zavinenie uznal a ním nechcené následky dopravnej nehody oľutoval,
sa za svoje konanie pozostalým ospravedlnil. Pri zohľadnení všetkých týchto skutočností súd výšku

náhrady určil v sume 10.000 eur, ktorú považoval za zodpovedajúcu zákonným kritériám. Ďalšie dôkazy
navrhnuté stranami sporu súd nevykonal, lebo mal za dostatočne preukázaný podklad pre rozhodnutie
o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy. Na zaplatenie prisúdenej
náhrady súd určil lehotu podľa § 232 ods. 3 druhej vety CSP s prihliadnutím na sociálnu a rodinnú
situáciužalovaného1/zdôvodu,abysimoholzabezpečiťdostatokprostriedkovnazaplatenieprisúdenej

náhrady.

16. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na

náhradu trov konania právo. Zároveň vychádzal aj z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak
strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Súd žalobkyni
voči žalovanému 1/ priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 53,72 %. Predmetom konania bola žaloba
o náhradu škody v rozsahu 3.010,41 eura, pričom v tejto časti bola žaloba žalobkyne právoplatne
zamietnutá, t. j. v tejto časti bola žalobkyňa neúspešná. Ohľadne základu (existencia nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy) dospel súd prvej inštancie k záveru o jeho danosti a len výška nároku závisela
od úvahy súdu, bola žalobkyňa v spore úspešná v rozsahu 100 %; pri rozhodovaní o trovách konania
v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, sa procesný úspech posudzuje
len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému
zamietnutiu žaloby žalobkyne prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania v časti nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy žiadny vplyv; v tomto prípade, aby dôsledky takéhoto rozhodnutia neboli
vo vzťahu k žalovanému nespravodlivé, sa výška náhrady trov konania odvíja len od prisúdenej sumy
bez ohľadu na pôvodný predmet konania; aj v režime ustanovenia § 255 ods. 1 CSP mala žalobkyňa
v časti náhrady nemajetkovej ujmy plný úspech, pretože za situácie, že základ nároku bol daný a len
výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu, zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti

nepredstavuje úspech žalovanej, ale je len dôsledkom úvahy súdu.

17. Predmetom konania bol nárok na náhradu škody vo výške 3.010,41 eura a bola jej prisúdená suma
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Súd aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1,2 CSP priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 53,72
%, keďže hrubý úspech žalovanej (10.000 eur) bol vo výške 76,86 % a hrubý úspech žalovaného 1/
(3.010,41 eura) bol bo výške 23,14 %. O nároku na náhradu trov konania žalovaného 2/ súd rozhodol

podľa § 256 ods. 1 CSP, pretože žalobkyňa vzala žalobu voči nemu v celom rozsahu späť, pričom
zavinenievzťahujúcesanazastaveniekonaniajemožnépričítaťnavrubžalobkyne.Vkonanívystupoval
na strane žalovaných aj intervenient, ktorý mal právny záujem na výsledku konania. V konaní bol
označovaný ako intervenient na strane žalovaného 1/. Podľa názoru súdu intervenient vystupoval na
stane žalovaného 2/ s ohľadom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Keďže
súd konanie voči žalovanému 2/ z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil, prípadný iný výsledok konania by
sa na intervenienta vťahoval len v prípade, ak by bola žalovanému 2/ uložená povinnosť, ktorej náhrady
by sa v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. mohol domáhať len žalovaný 2/ ako poistený, t.j. ten, na

koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti. Právny záujem intervenienta na výsledku konania odpadol
rozhodnutím súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby voči žalovanému 2/ a vychádzajúc zo
zásad uvedených v § 256 ods. 1 CSP súd intervenientovi na strane žalovaného 2/ priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník samostatným uznesením.

18. Proti tomuto rozsudku vo výroku IV. o trovách konania žalovaného 2/ a intervenienta podala v
zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žalovaný
2/aintervenientnemajúnároknanáhradutrovkonania.Uviedla,žesúdnazákladevykonanýchdôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je

nepochybné, že jej nárok bol dôvodne uplatnený aj proti žalovanému 2/, a do času, kým po podaní
žaloby nevzniesol námietku premlčania, bol reálne vymožiteľný. V pôvodnom rozsudku z 19.04.2016
súd neakceptoval námietku premlčania žalovaného 2/. Ona mala legitímne právo svoj nárok si uplatniť
na súde aj proti žalovanému 2/, lebo toto právo existuje, a ak by nebol odvolacím súdom vyslovený názor
o akceptovateľnosti námietky premlčania, bol by tento nárok aj vymožiteľný. V čase podania žaloby

nemohla vedieť, že žalovaný 2/ využije námietku premlčania. Nedá sa teda tvrdiť, že zavinila zastavenie
konania proti žalovanému 2/, keďže k tomu pristúpila len na základe právneho názoru odvolacieho
súdu a z dôvodu nezvyšovania nákladov konania. Je na mieste aplikovať ustanovenie § 257 CSP a
výnimočne nepriznať žalovanému 2/ a ani intervenientovi náhradu trov konania pre existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Súd pripustil účasť intervenienta na základe návrhu žalovaného 1/, a nie

na základe jej návrhu. Je preto nepochopiteľné, z akého dôvodu mu má ona hradiť trovy konania, keď o
jeho pristúpenie žiadal žalovaný 1/, ktorý bol v konečnom dôsledku výrokom II. napadnutého rozsudku
zaviazaný na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur. Vo vzťahu k intervenientovi má jeho trovy
znášať žalovaný 1/, a nie ona.

19. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok vo vzťahu k nemu ako
vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobkyňa bola v konaní právne zastúpená odborne vzdelanou a
spôsobilou osobou, advokátom, u ktorého sa predpokladá, že svoju činnosť bude vykonávať s náležitou
odbornou starostlivosťou a zodpovednosťou, za ktorú je nutné považovať aj zhodnotenie skutkových,

právnych a časových súvislostí prípadu. Nesprávne posúdenie otázky premlčania nároku nemôže byť
na ujmu žalovanému v podobe nepriznania náhrady trov konania, vynaložených na obranu jeho práv a
záujmov v konaní. K zastaveniu konania došlo v dôsledku procesného správania sa žalobkyne, ktorá
vzala voči nemu žalobu späť, lebo akceptovala časové okolnosti prípadu a ním uplatnenú námietku
premlčania. Vzhľadom na to je potrebné pričítať procesné zavinenie žalobkyni, ktorá musí znášať trovy

žalovaného.

20. Intervenient na strane žalovaného 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rovnako ako
žalovaný 2/ rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 2/ ako vecne
správny potvrdiť. Odvolanie odôvodnil obdobne ako žalovaný 2/ s tým, že žalobkyňa procesne zavinila

zastavenie konania späťvzatím žaloby, preto je povinná znášať trovy konania žalovaného 2/ aj
intervenienta.21. Proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podal v
zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/, ktorý ho odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm.
d), f), h) CSP tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mat' za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku a neprimeranú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa neho
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP tak,
aby bolo dostatočne presvedčivé. Súd síce právne závery odvolacieho súdu pretavil do napadnutého

rozsudku, avšak jeho postup bol prísne formalistický bez toho, aby sa riadne venoval odôvodneniu
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eura a bez toho, aby prihliadol na dôkazy, ktoré boli
vykonané po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, najmä ním doloženú lekársku správu.
Poukázal aj na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Zbierka stanovísk NS SR č.1/2016).
V rozsudku súd totiž nepopísal, aké vzťahy mal nebohý k svojej matke, absolútne sa nevenoval ich
vzájomnému vzťahu a len vo všeobecnosti uviedol, že smrťou syna žalobkyne došlo k nenapraviteľnému

následku, pri ktorom neprichádza do úvahy iná náprava nemajetkovej ujmy, ako finančná náhrada. Nie
je teda pre neho zrejmé, z akých konkrétnych dôvodov priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy
práve vo výške 10.000 eur a aké kritériá zohľadňoval pri priznávaní nemajetkovej ujmy i s ohľadom
na aplikačnú prax. Uviedol síce viacero rozhodnutí, no z toho nemožno zistiť, aké konkrétne kritériá
použil, keďže v citovaných rozhodnutiach boli na sumy 10.000 a 7.500 eur zaviazané viaceré subjekty,

vrátane poisťovní, a teda nie jeden subjekt, ako je tomu v tejto veci. Poukazoval pritom na jeho
argumentáciu vyjadrenú v predchádzajúcich podaniach. Pri splnení všetkých zákonných podmienok pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy určujúcimi parametrami sú najmä primeranosť a proporcionalita.
Výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu
likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra

súdov sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp.
zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. V tomto smere poukázal aj na nález sp. zn.
I. ÚS 2844/14 Ústavného súdu A. N..

22. V ďalšom texte odvolania žalovaný 1/ uviedol, že kritériu primeranosti priznávanej peňažnej

satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských
právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade sťažnosti pod č. XXXXX/XX a pod
č. XXXX/XX tak, že ak má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by
priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine,

a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej
sťažovateľ domohol. Pri prípadnom priznaní nemajetkovej ujmy je potrebné vyhodnotiť a prihliadnuť
na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby - postoj žalovaného (ľútosť, náhrada
škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho
majetkové pomery, mieru zavinenia. Súd musí prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia
za vzniknutú nemajetkovú ujmu tak, aby bol zachovaný princíp primeranosti a proporcionality. V danej
veci priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur nenapĺňa požiadavky primeranosti
a proporcionality. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a výšku nemajetkovej ujmy relevantným
spôsobom nepreukázala a nezdôvodnila. Spoľahla sa len na svoje vlastné vyjadrenia v rámci výsluchu, z

ktorých tiež nemožno zistiť, na základe akých konkrétnych skutočností požaduje náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 10.000 eur, pričom pôvodne požadovala až 100.000 eur. Žalovaný 1/ svoje zavinenie
uznal, následky dopravnej nehody oľutoval a za svoje konanie sa pozostalým ospravedlnil. On ako blízky
kamarát syna žalobkyne súhlasil s tým, aby ho zaviezol na R. do N., pričom následne došlo k tragickej
dopravnej nehode. On sám prišiel o blízkeho kamaráta a následne sa snažil všetkými dostupnými

prostriedkami reparovať vzniknutú ujmu. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do
úvahy aj všetky ním namietané okolnosti, s ktorými sa však súd prvej inštancie dostatočne nezaoberal
a tieto objektívne nevyhodnotil.

23. Podľa žalovaného 1/ súd neprihliadol na listiny ním doložené na pojednávaní dňa 05.11.2019 a v

rozsudku ich nespomenul. Doložil totiž lekársku správu Q. C. D. O., podľa ktorej jeho D. synovi bol
diagnostikovaný tzv. G. Y., ktorý sa vyskytuje v jednom z 15.000 živo narodených detí. Starostlivosť o
deti s týmto syndrómom musí byť komplexná a zahŕňa neurologickú liečbu, rehabilitáciu, intervencie
psychológa, špeciálneho pedagóga, logopéda; pre rodičov je starostlivosť o takéto dieťa veľmi náročnáa vyčerpávajúca. Osobné pomery sa u neho zásadne zmenili a na túto zmenu súd nereagoval. So
závažným ochorením svojho syna sa musí vysporiadať a s tým sú spojené aj neprimerané náklady, ktoré
budú narastať. Manželka sa musela vzdať svojej práce a jeho mzda je jediným zdrojom príjmu rodiny.

Ak by mal zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur, zásadne to ovplyvní jeho osobné a majetkové
pomery. Uvedomuje si, že nemajetkovú ujmu je možné požadovať od škodcu ako aj od poisťovateľa,
no ak by žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala kvalifikovanú žalobu a žiadala
zaplatenie nemajetkovej ujmy aj od poisťovne, ako od pasívne legitimovaného subjektu, žalovaný 1/
sa nemusel ocitnúť v takejto nepríjemnej situácii a nemusel byť na plnenie nemajetkovej ujmy sám.

Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je teda vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery
likvidačná a absolútne neprimeraná. Súd prvej inštancie pri určení jej výšky dôsledne nezhodnotil jej
primeranosť a proporcionalitu, pričom ju odôvodnil len všeobecne. Takéto zdôvodnenie sa stáva v tejto
časti nepresvedčivé a neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. S
ohľadom na uvedené žiadal napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a III. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, eventuálne ho zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne žalobkyni priznať náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške maximálne 5.000 eur.

24. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania
žalobkyne a žalovaného 1/ (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku

(§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok
súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala priznania sumy 3.010,41 eura
s príslušenstvom titulom náhrady škody a sumu 100.000 eur s príslušenstvom titulom náhrady
nemajetkovej ujmy na tom základe, že žalovaný 1/ dňa XX.XX.XXXX pri vedení osobného motorového

vozidla, ktorého prevádzateľom bol žalovaný 2/, na diaľnici G. smerom do T. porušením pravidiel cestnej
premávky spôsobil dopravnú nehodu, ktorou spôsobil smrť spolujazdca M. R., syna žalobkyne, a na
tomto skutkovom základe si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako to odôvodnil aj súd prvej
inštancie v odôvodení svojho rozsudku. Výrok prvého rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
v časti o zaplatenie náhrady škody nadobudol právoplatnosť, rovnako aj zamietajúci výrok týkajúci sa

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 90.000 eur. Predmetom konania tak zostala len suma náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur voči žalovanému 1/ ako vodičovi motorového vozidla. Žalobu
voči žalovanému 2/ ako prevádzateľovi vozidla vzala žalobkyňa - vedomá si premlčania nároku voči
tomuto žalovanému - žalobu späť a súd z toho dôvodu konanie voči nemu zastavil.

26. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že v ustanovení § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka je upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov a táto zodpovednosť patrí medzi osobitné prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú ich
prevádzkou, pričom je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu
na zavinenie. V predmetnom spore zodpovednosť žalovaného 1/ ako vodiča za škodu spôsobenú

motorovým vozidlom, ktoré v čase spôsobenia škody riadil, má charakter zodpovednosti za zavinené
spôsobenie škody (§ 420 Občianskeho zákonníka), preto podmienkou zodpovednosti vodiča za škodu
je okrem zavinenia i protiprávne konanie vodiča a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vzniknutou
škodou, konkrétne porušenie pravidiel cestnej premávky. Táto skutočnosť je daná výsledkom trestného
konania (N. X/XXXX, N. XX/XXXX). Zodpovednosť žalovaného 2/ ako vlastníka a prevádzateľa

motorového vozidla je daná ustanovením § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, no voči nemu žalobkyňa
vzala žalobu späť, keďže si voči nemu uplatnila právo po uplynutí premlčacej doby, čím sa vystavila
uplatneniu námietky premlčania žalovaným 2/, a z toho dôvodu neskôr vzala žalobu voči nemu späť.
Keďže zodpovednosť prevádzateľa vozidla za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto vozidla podľa

ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti
zavineným porušením právnej povinnosti, súd prvej inštancie vecne rozhodoval o žalobe len proti
žalovanému 1/.27. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobkyňa je fyzickou osobou, ktorej
osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný 1/ sa dopustil

toho konania, ktoré boli skutkovo vymedzené a ktoré žalobkyňa považuje za zásah do jej chránených
osobnostných práv. Spôsobenie úmrtia člena rodiny je vo všeobecnosti neoprávneným zásahom do
súkromia členov rodiny a primeraným zadosťučinením je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nárok fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nemá povahu škody, spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného (§ 420 Občianskeho

zákonníka), pretože ide o tzv. morálnu škodu, ktorá nie je pojmom záväzkového práva. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z niekoľkých relatívne samostatných prostriedkov ochrany
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako čisto osobné
právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv
nepostačuje. Jednotlivec sa môže domáhať náhrady za nemateriálnu ujmu spočívajúcu v zásahu do
osobnostných práv cestou ochrany osobnosti podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Pre vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení
alebo iba ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť
neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou

(protiprávnosťou) zásahu.

28. Žalobca si vo všeobecnosti môže vybrať, či náhradu nemajetkovej ujmy bude požadovať len od
škodcu, ktorým je v tomto prípade žalovaný 1/, resp. aj od prevádzateľa motorového vozidla (žalovaného
2/), alebo aj od poisťovne v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení. Vo vzťahu k poisťovni ide

pritom o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia z poisteného vo výške, v akom za škodu
zodpovedá poistený škodca. Výber z týchto možností záleží výslovne len na žalobcovi. V tomto prípade v
konečnomdôsledkuježalovanýmsubjektomvodič,ktorýdopravnúnehoduatýmajsmrťsynažalobkyne
zavinil, pretože konanie voči prevádzateľovi motorového vozidla bolo právoplatne zastavené z dôvodu
späťvzatia žaloby. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, ako je uvedené vyššie, tak, že

žalovaného 1/ zaviazal na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v prospech žalobkyni v sume 10.000
eur v predĺženej lehote 5 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Ako je zrejmé z odvolania žalovaného
1/, namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie s tým, že podľa neho nie sú dané dôvody na
vyhovenie žalobe, lebo žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie všetkých zákonných podmienok pre
priznanie nemajetkovej ujmy a súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil; zároveň

poukazoval na jeho osobné problémy v súvislosti so zdravotným postihnutím jeho dieťaťa, nedostatočné
finančné zabezpečenie ako aj na okolnosti dopravnej nehody, keďže na danú jazdu ho nahovoril syn
žalobkyne, ktorý potreboval odvoz.

29. Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania žalovaného 1/ (§ 380 ods. 1 CSP) po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozsudku urobil záver, že toto odvolanie nie je opodstatnené. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozsudku jasne vyložil, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti
tvrdila, aké dôkazy v priebehu konania vykonal, aké boli stanoviská strán sporu, pričom jasne a výstižne
vysvetlil,akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán,ktoréskutočnostipovažoval
za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako vec

právne posúdil. Odvolací súd takéto rozhodnutie hodnotil ako presvedčivé, t. j. také, ktoré zodpovedá
náležitostiamvyžadujúcimustanovením§220ods.2CSP.Ztohtoaspektuodvolacísúdnemoholposúdiť
odvolanie žalovaného 1/ ako opodstatnené, a to ani z jedného dôvodu, ktorý tento žalovaný v odvolaní
namietal. Námietky žalovaného vznesené v odvolaní odvolací súd teda považoval za neopodstatnené a
nedôvodné, v dôsledku čoho rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie (§ 387 ods. 2 CSP), s ktorým sa stotožnil aj
čo do základu a aj čo do priznanej a zdôvodnenej výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne.

30. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalobkyňa čo do výroku IV. o trovách konania žalovaného 2/ a
intervenienta s tým, že navrhla rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že žalovaný 2/ a intervenient nemajú

nárok na náhradu trov konania, a to namietajúc nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a
nesprávne právne posúdenie veci. Uvádzala, že jej nárok bol dôvodne uplatnený aj proti žalovanému
2/, a do času, kým nevzniesol námietku premlčania, bol reálne vymožiteľný; ona mala legitímne právo
svoj nárok si uplatniť na súde aj proti žalovanému 2/, lebo jej právo existuje a ak by nebol odvolacímsúdom vyslovený názor o akceptovateľnosti námietky premlčania, bol by tento nárok aj vymožiteľný.
Ďalej uvádzala, že v čase podania žaloby nemohla vedieť, že žalovaný 2/ využije námietku premlčania,
a nedá sa teda tvrdiť, že zavinila zastavenie konania proti žalovanému 2/, keďže k tomu pristúpila len

na základe právneho názoru odvolacieho súdu a z dôvodu nezvyšovania nákladov konania. Žiadala
aplikovať ustanovenie § 257 CSP a výnimočne nepriznať žalovanému 2/ a ani intervenientovi náhradu
trov konania pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Navyše vo vzťahu k intervenientovi
má jeho trovy znášať žalovaný 1/, a nie ona. Žalovaný 2/ žiadal výrok o trovách konania ako vecne
správnypotvrdiť.Uviedol,žežalobkyňabolavkonaníprávnezastúpenáodbornevzdelanouaspôsobilou

osobou, advokátom, u ktorého sa predpokladá, že svoju činnosť bude vykonávať s náležitou odbornou
starostlivosťou a zodpovednosťou, za ktorú je nutné považovať aj zhodnotenie skutkových, právnych a
časových súvislostí prípadu. Nesprávne posúdenie otázky premlčania nároku nemôže byť jemu na ujmu
v podobe nepriznania náhrady trov konania, vynaložených na obranu jeho práv a záujmov v konaní.
Zotrval na tom, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku procesného správania sa žalobkyne, ktorá
vzala voči nemu žalobu späť, lebo akceptovala časové okolnosti prípadu a ním uplatnenú námietku

premlčania; tým procesne zavinila zastavenie konania voči nemu, a teda musí znášať aj jeho trovy.

31. Odvolací súd skúmal opodstatnenosť odvolania žalobkyne proti výroku IV. o trovách konania
žalovaného 2/ a intervenienta na jeho strane a po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnutý
výrok rozsudku je vecne správny a správne ho súd prvej inštancie aj odôvodnil tak zo skutkového ako

aj právneho hľadiska. Z obsahu spisu nevyplývajú okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by
výnimočne nemala byť priznaná náhrada trov konania žalovanému 2/ a intrervenientovi v nadväznosti
na to, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania späťvzatím žaloby. Nie je zrejmé, prečo
nepodala žalobu voči nemu, prípadne aj priamo proti intervenientovi, súčasne so žalobou podanou proti
žalovanému1/,t.j.tak,abysisvojeprávonasúdeuplatnilavrámcizákonnejpremlčacejdoby.Každý,kto

podá na súde žalobu po uplynutí premlčacej doby, by si totiž mal byť vedomý toho, že v prípade dôvodne
vznesenej námietky premlčania druhou stranou sporu bude musieť byť taká žaloba zamietnutá (§ 100
ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka) aj s následkom znášania trov konania. Keďže žalobkyňa
vedomá si dôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným 2/ vzala žalobu späť, z procesného
hľadiska zavinila zastavenie konania, preto súd prvej inštancie správne rozhodol nielen o zastavení tejto

časti konania, ale aj o tom, že žalovaný 2/ a intervenient na jeho strane majú voči žalobkyni nárok na
náhradu trov celého konania v rozsahu 100 % (§ 256 ods. 1 CSP). Jej odvolanie odvolací súd posúdil
ako neopodstatnené.

32. V odvolacom konaní vo veci samej bola žalobkyňa voči žalovanému 1/ plne úspešná, preto jej podľa

§ 255 ods. 1 CSP patrí náhrada účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Odvolací súd v zmysle
§ 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. V odvolacom konaní týkajúcom sa odvolania žalobkyne proti výroku IV. boli úspešní žalovaný 2/
a intervenient na jeho strane, preto im podľa § 255 ods. 1 CSP patrí náhrada účelne vynaložených
trov odvolacieho konania. Odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak, že
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo mu v tomto štádiu konania
žiadne trovy nevznikli, a zároveň náhradu trov odvolacieho konania priznal intervenientovi na strane

žalovaného 2/ voči žalobkyni v plnom rozsahu. O výške týchto trov podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník,
vychádzajúc z predmetu konania, ktorým boli len trovy konania, a nie uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).