Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. jún 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoCsp/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119331167
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:6119331167.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.KarolaKrochtuvsporežalobcu:PrimabankaSlovensko,a.s.,Hodžova
11, 010 11 Žilina, IČO: 31575951 proti žalovanej: P. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. X, XXX XX U., o
zaplatenie 5.813,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č. k. 21Csp/65/2020-147 zo dňa 08.09.2020 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 1.778,92 eur s prísl.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.778,92 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 20.06.2019 do zaplatenia,
všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Tretím výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi nepriznal.

2. Rozhodol tak o návrhu žalobcu na vydanie platobného rozkazu, ktorým žiadal zaviazať žalovanú

na zaplatenie sumy 5.813,28 eur s príslušenstvom z dôvodu, že 25.09.2014 s ňou uzatvoril úverovú
zmluvu č. XXXXXXXXX a poskytol jej peňažné prostriedky vo výške 8.000 eur. Vo veci bolo rozhodnuté
platobným rozkazom Okresným súdom Banská Bystrica, proti ktorému žalovaná podala odpor, v ktorom
tvrdila, že zmluva neobsahuje všetky podmienky podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Uviedla, že celková výška úveru 8.000 eur zahŕňa aj poplatok za
poskytnutie úveru 400 eur v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorú
sumu jej banka stiahla a úver jej bol reálne poskytnutý len vo výške 7.600 eur. Z uvedeného dôvodu

namietala nesprávne uvedenú výšku úveru, nesprávny výpočet RPMN, ako aj ďalších náležitostí. Banka
nezisťovala jej príjem a výdavky. Doteraz zaplatila žalobcovi 6.221,08 eur. Platobný rozkaz bol preto
zrušený.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 52 a nasl., ako aj § 517 OZ; § 9 ods. 2
a § 11 ods. 1 z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tiež nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. zistil,
že strany sporu uzatvorili 25.09.2014 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX, podľa ktorej žalobca poskytol

žalovanej sumu 8.000 eur. Išlo o bezúčelový úver s fixnou úrokovou sadzbou 11,9 % ročne, poplatok
za poskytnutie úveru 400 eur, poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 5,68 eur mesačne, výška
anuitnej splátky 114,75 eur, termín prvej splátky 15.10.2014, počet splátok 120, splatnosť mesačne do
15. dňa kalendárneho mesiaca, splatnosť úveru 16.09.2024 inkasom, výška RPMN 14,22 %, priemernáRPMN 10,86 %, celková suma, ktorú musí klient zaplatiť 14.170 eur, úrok z omeškania 5 % ročne,
poplatok za vklad hotovosti na úverový účet 2,50 eur, poplatok za predčasné splatenie úveru alebo jeho
časti 1 %, poplatok za vypracovanie dodatku k zmene zmluvných podmienok na žiadosť klienta 40 eur,

poplatok za upomienku 15 eur, poplatok za výzvu 30 eur, poplatok za potvrdenie 25 eur, poplatok za
potvrdenieozostatkuúveru50eur.Zvýpisuúčtudoloženéhožalobcomvyplýva,čopotvrdilaajžalovaná,
že ku dňu podania žaloby žalovaná zaplatila na tento úver žalobcovi spolu sumu 6.221,08 eur.

4. Keďže spor medzi stranami sporu vyhodnotil ako spotrebiteľský, podrobil uvedenú zmluvu ako zmluvu

spotrebiteľskú prieskumu, či spĺňa náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že zmluva
náležitosti nespĺňa z dôvodu, že nie je v nej určito a zrozumiteľne uvedená podstatná náležitosť zmluvy
o úvere, a to výška poskytnutého úveru. Táto je uvedená vo výške 8.000 eur, avšak z doložených
listinných dôkazov a z tvrdení žalovanej vyplýva, že reálne poskytnutá suma úveru bola vo výške 7.600
eur, pretože tak, ako to vyplýva aj zo zmluvy, 400 eur bol poplatok za poskytnutie úveru, ktorú si banka
stiahla okamžite. To má za následok, že táto zmluva má potom nesprávne uvedené aj ďalšie náležitosti

vyžadujúce Zákonom o spotrebiteľských úveroch a to predovšetkým RPMN, výšku splátok, zloženie
splátok, celkovú sumu úveru a ďalšie náležitosti. V tejto zmluve o úvere, ktorú vypracoval žalobca ako
podnikateľ, chýbajú údaje požadované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a to správna
výška spotrebiteľského úveru, výška splátky, jej zloženia, výška celkovej sumy a ďalšie náležitosti. Tieto
nedostatky nemožno odstrániť ani výkladom a ani použitím úverových podmienok. Takýto názor už

vyslovili viaceré súdy v obdobných sporoch pri tomto veriteľovi.

5. Z vyššie uvedených dôvodov prvoinštančný súd považoval úverový vzťah za spotrebiteľský vzťah,
ktorý je podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov. Priznal preto
žalobcovilenrozdielmedziposkytnutýmúveromaužzaplatenýmisplátkamitakakojetovyššieuvedené

v sume 1.778,92 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka
a Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

6. Žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy
nevznikli, ani si žiadne neuplatnila.

7. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
a súvisiacemu výroku III. o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.
Vyslovil svoj nesúhlas s argumentmi súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje správny údaj o celkovej
výške úveru, že v zmluve je uvedená nesprávna RPMN. Tvrdil, že na základe úverovej zmluvy bol

poskytnutý úver vo výške 8.000 eur žalovanej, z ktorého suma 400 eur bola použitá na úhradu poplatku
za poskytnutie úveru, dohodnutého priamo v úverovej zmluve v odseku 1.2 Základných podmienok.
Uvedené nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalobcovi (poznámka súdu správne má
byťžalovanej),anineznižujeistinudlhužalovaného.Neexistujezákonnéustanovenie,vrozporesktorým
by bol takýto postup. Poplatok je v zmluve uvedený jasne, zrozumiteľne, vyznačenej tabuľkou spolu s

ostatnými kľúčovými podmienkami poskytnutia úveru. Podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru
sa týka hlavného predmetu plnenia a bola okrem vyššie uvedenej úpravy priamo v texte úverovej zmluvy
v článku 1 ods. 1.2, upravená aj v Sadzobníku poplatkov, taktiež vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne.
Spotrebiteľka sa mala možnosť oboznámiť s predmetným poplatkom aj prostredníctvom formulára
obsahujúceho Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý jej bol poskytnutý pred

uzatvorením úverovej zmluvy. Žalovaná bola s poplatkom za poskytnutie úveru riadne a preukázateľne
oboznámená a uzrozumená a vyjadrila vlastným podpisom na úverovej zmluve súhlas. Priamo v
úverovej zmluve v ods. 2. 5 sú upravené podmienky, za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený
v celom rozsahu, pričom podmienkou je len riadne plnenie povinnosti, t.j. riadne a včas splácanie
dohodnutých splátok úveru. Poukázal tiež na bod 3.5.OP so záverom, že banka vedie pre klienta na

jeho meno úverový účet, na ktorý bola žalobcom poskytnuté peňažné prostriedky v plnej výške, teda
vo výške 8.000 eur. Klient pri uzatváraní zmluvy o úvere uviedol, na aký účet chce následne načerpať
tieto finančné prostriedky znížené o sumu poplatku. V bode 2.5 Zmluvy je upravená možnosť vrátenia
poplatku, a teda možnosť, že žalovanej mohla byť daná do voľnej dispozície na inkasný účet suma
8.000 eur, v ktorej by bol zahrnutý poplatok za poskytnutie úveru. Vytýkal súdu, že sa nezaoberal tým,

že poplatok za poskytnutie úveru môže byť klientovi vrátený. Na úverový účet žalovanej bola poskytnutá
úverová suma 8.000 eur, preto niet dôvodu uvádzať inú výšku úveru, aj keby sa tento poplatok nemohol
uhradiť pri prevode finančných prostriedkov z úverového účtu na inkasný účet. Klientovi stále môže byť
táto suma daná do jeho sféry dispozície vzhľadom na možnosť vrátenia poplatku žalovanej. Vo vzťahuk rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ pod sp. zn. C-387/2014 zo dňa 21.04.2016 odvolateľ uviedol, že v
nej išlo o inú situáciu, keď do sféry spotrebiteľa neboli poskytnuté žiadne finančné prostriedky zo strany
nebankového subjektu, preto uvedené rozhodnutie nemožno aplikovať na tento prípad. Žalobca má teda

za to, že bola správne uvedená celková výška úveru, lebo pri načerpaní finančných prostriedkov na
úverový účet bola poskytnutá plná výška úveru. S poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) z. č. 129/2010 Z.z. a
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) uviedol, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
len v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje určitú náležitosť stanovenú zákonom. V tomto prípade
však zmluva daný údaj obsahuje. Súd rovnako nezdôvodnil, že prečo aj prípadný nesprávny údaj by mal

mať rovnaké dôsledky ako keby vôbec nebol uvedený. Ak by uvedenie nesprávneho údaja malo rovnaké
následky, ako keby nebol uvedený vôbec, tak by to zákonodarca uviedol v príslušnej právnej norme.
Podľaodvolateľapretopredmetnázmluvavods.1.2obsahujesprávnyúdajocelkovejvýškeúverupodľa
§ 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, rovnako v nadväznosti na to obsahuje aj správny
údaj o RPMN, ktorý je v súlade so zákonom a nie je v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že nemožno
preto úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 365 ods. 1 písm.

h) a písm. f) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia
veci a z nesprávne zistených skutkových zistení, podľa § 388 CSP v napadnutom rozsahu zmenil a
žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň žiadal priznať náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100
% vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

8. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.06.2021 a dospel k záveru, že ide o odvolanie podané iba
proti časti rozsudku, čo vyvodil z obsahu odvolania so záverom, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II.ÚS 78/05).
12. Keďže v odvolaní bolo namietané aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.
13. Vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd uvádza, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Zo skutkových záverov, zistených prvoinštančným súdom, vychádzal aj
odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací súd len poznamenáva, že dokazovanie je procesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne

aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav
je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkaznéhobremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane pozri
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež poukazuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, v procese toho-ktorého štádia civilného konania.

Vzhľadom na obsah spisu odvolací súd konštatuje, že ani táto odvolacia námietka nebola dôvodná.
14. Rovnako, ako aj súd prvej inštancie, aj odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože dňa 25.09.2014
uzatvorená úverová zmluva č. XXX XXX XXX je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou,
kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom,

keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku
jednoznačne spĺňa.

15. Je teda nepochybným, že predmetná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Z tohto
dôvodu súd prvej inštancie správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si žalovaná ako spotrebiteľ osobitne nevyjednala a
nemala ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah.
16. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k tvrdeniu, že

uvedená úverová zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti, najmä čo sa týka správnej výšky úveru.
Ak bola dohodnutá výška úveru 8.000 eur, v uvedenej výške mal byť poskytnutý úver žalovanej. Teda
reálne žalobca poskytol žalovanej iba sumu 7.600 eur, tvrdenie odvolateľa, že všetky zákonné údaje v
zmluve sú uvedené v zmysle zákona nie je správny. Neobstojí tak tvrdenie žalobcu, že suma úveru 8.000
eur bola poskytnutá žalovanej na jej úverový účet, z ktorého bola na jej inkasný účet poskytnutá suma

7.600 eur, lebo suma 400 eur bola žalobcom započítaná na poplatok za poskytnutie úveru v uvedenej
výške. Podstatným je to, že reálne žalovanej bola žalobcom daná do jej dispozície iba suma 7.600 eur.
Ak bol dohodnutý úver vo výške 8.000 eur, celá táto suma mala byť žalovanej poskytnutá a nie krátená o
poplatok,ktorýmoholbyťnapr.započítanývmesačnýchsplátkach.Aksisumu400euržalobcaponechal
odpočítaním z výšky úveru, skutočná výška úveru nebola 8.000 eur, ale iba 7.600 eur. Správne preto

súd prvej inštancie uvedenú zistenú skutočnosť vyhodnotil tak, že v úverovej zmluve nebola uvedená
správna výška úveru a tak ani správne uvedené ďalšie údaje, napr. RPMN, ktoré musia vychádzať z
výšky úveru. Vo vzťahu k tomu preto neobstojí ani ďalšie tvrdenie odvolateľa, že suma 400 eur by bola
žalovanej vrátená, ak by si plnila povinnosti splácať úver riadne, čo však nemôže zhojiť to, že úver nebol
v správnej výške v zmluve uvedený. Takéto podmieňovanie poskytnutia úveru v pôvodne dohodnutej

výške nemôže byť dôvodom na neposkytnutie úveru v celom jeho rozsahu podľa dohody.
17. Odvolací súd bez pochybnosti tiež uvádza, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý
možno dohodnúť úroky počas obdobia poskytnutia finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon
umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si
za to dohodnuté úroky, ako odplatu za poskytnutie úveru. Podmienky poskytnutia úveru však musia

spĺňať zákonné atribúty, inak nastupujú sankcie, v danom prípade spočívajúce v tom, že úver je nutné
vyhodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia skutočnej výšky poskytnutého úveru
a od toho odôvodnených ďalších zákonných údajov.
18. Žalobca sa domáhal nárokov, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonných
predpokladov pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy. Za situácie, že úver pre nedodržanie zákonných

ustanovení je nutné vyhodnotiť ako bezúročný a bezpoplatkový, zmluvné strany sú povinné si vrátiť to,
čo si navzájom poskytli tak, ako o tom správne rozhodol už súd prvej inštancie.
19. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z pomeru úspechu strán sporu, čo je možné vydedukovať
z výroku III. a jeho strohého odôvodnenia uvedeného výroku. Zohľadňujúc skutočnosť, že žalobca bol

neúspešnejší (žalobca bol neúspešný v rozsahu 69 % a žalovaná neúspešná v rozsahu 31 %) kedy by
mala nárok na náhradu trov konania žalovaná (a to v rozsahu 38 %), správne náhrada trov konania
žalovanej nebola priznáva, ak si túto náhradu žalovaná neuplatnila, ani jej zo spisu žiadne trovy konania
nevyplývali. Takýto postup je v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP.20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd preto v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku II. a súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

21. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak, plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol
zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1
CSP).Zobsahuspisuvyplýva,žežalovanábolavodvolacomkonanípasívna,kodvolaniusanevyjadrila,
náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a z obsahu spisu vyplýva, že jej ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzajúc z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich

procesnú ekonómiu rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Inak by
rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane
na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,
keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho procesu.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).