Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. jún 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115212051
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3115212051.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov
JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobcu: N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
XXXX/XX, R., štátny občan SR, zastúpený Lichner Legal, s.r.o., so sídlom Legionárska 7451/4 Trenčín,
IČO: 47 246 804, proti žalovaným: 1/ T. D., nar. XX.XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, H., štátna občianka
SR, 2/ M. D., nar. XX.XXXXXX, bytom D. XXX/XX, H., štátny občan SR, obaja zastúpený Advokátskou

kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Legionárska 6434/2, Trenčín, o zaplatenie 11.270,-
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 09. decembra 2019, č. k. 18C/216/2015-231 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1/ a

2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal od žalovaných 1), 2), aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 11.270 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 11.270 eur od 04.05.2015 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 29.06.2012 v čase o 10.40 hod. na križovatke cesty II/50
a ul. Školská v Nemšovej došlo k dopravnej nehode tak, že syn žalovaných 1), 2), mal. B. D., jazdil na
bicykli bez ich dohľadu a bez riadne upevnenej prilby po chodníku vpravo po ul. Mierové námestie cesta

II/507 v Nemšovej v smere na Trenčín, pričom si žalobcu nevšimol, keď jazdil po hlavnej ceste v smere
od Trenčína a došlo medzi nimi k zrážke, v dôsledku čoho obaja spadli na vozovku. Dopravnou nehodou
došlo k zraneniu oboch účastníkov, pričom obaja boli prevezení do FN Trenčín na ošetrenie. Maloletý
B. D. pri tom utrpel otras mozgu, odreniny, tržnú ranu, opuch na záhlaví, čele a tvári s dobou liečenia
od 29.06.2012 do 12.07.2012. Poznamenal, že on pri nehode utrpel zlomeninu očnice a sánky vľavo
riešenú operačne, pohmoždenie oka a tváre vľavo s dobou obmedzenia na bežnom spôsobe života
od 29.06.2012 do 15.07.2012, ktoré spočívalo v obmedzení príjmu jedla a tekutín pre neschopnosť

otvárať ústa po operácii. V súvislosti s touto dopravnou nehodou mu bola následne diagnostikovaná aj
porucha binokulárneho videnia, v dôsledku ktorej má trvalé následky na zdraví. Zdôraznil, že maloletý
B. D. jazdil na bicykli bez dohľadu žalovaných 1), 2) ako zákonných zástupcov, hoci takáto povinnosť
dohľadu im vyplýva z ustanovenia § 55 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Zodpovednosť
žalovaných 1), 2) za škodu spôsobenú žalobcovi vyplýva z ustanovenia § 422 Občianskeho zákonníka,
keďže mal. B. D. vo veku 8 rokov nebol schopný posúdiť situáciu v cestnej premávke, a teda ani

posúdiť následky svojho konania. Žalobca ďalej uviedol, že mu voči žalovaným 1), 2) vznikol nárok
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za poškodenie na zdraví spôsobené dopravnou
nehodou zapríčinenou synom žalovaných 1), 2). Pri určení rozsahu sťaženia spoločenského uplatneniavychádza z lekárskeho posudku MUDr. Mareka Káčerika PhD. Zo dňa 29.09.2014, ktorý vychádza
z položky č. 271 prílohy č. 1 zákona - traumatická porucha okohybných nervov alebo okohybných
svalov a poruchou binokulárneho videnia ohodnotená 350 bodmi. Posudzujúci lekár bodové hodnotenie

zvýšil na dvojnásobok, nakoľko diplopia mu sťažuje bežný aj pracovný život, čo predstavuje celkom
700 bodov. Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok
2013 za jeden bod je 16,10 eur. Potom suma za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje výšku
11.270 eur. Dodal, že výzvou zo dňa 12.01.2015 vyzval žalovaných 1), 2) na uzatvorenie dohody o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaná 1) na výzvu reagovala s tvrdením, že pre

možnosťpožadovanejnáhradyneexistujúzákonnédôvodystým,ženevylučujemožnosťnamimosúdne
vysporiadanie celej veci. Spolu so žalovaným 2) navrhli žalobcovi odškodnenie jednorazovým plnením
vovýške2.000eur.Tútoponukuvšakneakceptovalspoukazomnalekárskyposudok.Keďžekuzavretiu
dohody o náhrade spoločenského uplatnenia nedošlo, dostali sa žalovaní 1), 2) do omeškania, v
dôsledku čoho si žalobca uplatňuje nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne odo dňa
nasledujúceho po uplynutí 3-mesačnej lehoty na uzavretie dohody, ktorá začala plynúť dňa 03.02.2015.

Má za to, že žalovaní 1), 2) dohľad nad maloletým zanedbali, nakoľko mu umožnili, aby vo veku 8 rokov
jazdil na bicykli bez ich dozoru na ceste II triedy. Bicykel riadne nebol žiadnym spôsobom zabezpečený
a babka, ktorá mala mať na starosti mal. B., zjavne nemala prehľad o jeho pohybe. Bolo povinnosťou
žalovaných 1), 2) zabezpečiť dozor inou osobou v čase ich neprítomnosti. V tejto súvislosti poukázal aj
na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/214/2002.

2.RozsudkomOkresnéhosúduTrenčín, č.k.18C/216/2015-174zodňa30.10.2017súdžalobužalobcu
zamietol. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 6Co/7/2018-201 zo dňa 26.11.2018
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď podľa záveru odvolacieho súdu
nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalovaní 1) a 2) náležitý dohľad nezanedbali.

3. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ust. § 422 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Následne vykonal
dokazovanie výsluchom žalovaných 1), 2), svedkov H. D., mal. B. D. a Z. S., oboznámením záznamu
dopravnej nehody zo dňa 29.06.2012, uznesenia OR PZ v Trenčíne ČVS: ORP-186/Di-TN-2012 Bč
zo dňa 18.09.2012, personálneho rozkazu zo dňa 10.05.2012 a v intenciách rozhodnutia odvolacieho

súdu doplnil dokazovanie o výsluch svedkov Z.. E. D. a Z.. E. T. a oboznámením vysvedčení mal. B.
D. z ročníkov 3 - 9 a zistil skutkový stav skonštatujúc, že dňa 29.06.2012 došlo k dopravnej nehode
tak, že mal. cyklista B. D., jazdil na bicykli bez riadne upevnenej ochrannej prilby po chodníku vpravo
po ul. Mierové námestie cesta II/507 v Nemšovej, a to v smere na Trenčín, kedy v mieste dopravnej
nehody jazdil na bicykli naprieč cestou II/507 v smere na ul. Školská, pričom si nevšimol po hlavnej

ceste jazdiaceho cyklistu N. O., ktorý v tom čase jazdil na bicykli po ceste II/507 v smere od Trenčína
na Mierové námestie v Nemšovej, pričom jazdil po ceste označenej dopravným značením ako hlavná
cesta. V jazdnom pruhu cyklistu O. došlo ku zrážke prednej pravej časti bicykla mal. D. s prednou
čelnou časťou bicykla cyklistu O., v dôsledku čoho obaja spadli na vozovku. Pri nehode došlo k zraneniu
oboch účastníkov, ktorí boli z miesta nehody odvezení RZP do FN Trenčín na ošetrenie. Zo zavinenia

dopravnejnehodybolpodozrivýcyklistaD..Príčinounehodyboloporušeniepovinnostíúčastníkacestnej
premávky-nedisciplinovanéaneohľaduplnésprávaniesa,porušenieosobitnýchustanoveníocyklistoch
- nesprávny spôsob jazdy a jazda osoby mladšej ako 10 rokov na bicykli po ceste bez dohľadu spôsobilej
osoby staršej ako 15 rokov. Vo všetkých prípadoch bol ako zodpovedný subjekt ustálený mal. B. D..
Uznesením OR PZ v Trenčíne ČVS: ORP-186/Di-TN-2012 Bč zo dňa 18.09.2012 bola vec podozrenia z

prečinu ublíženia na zdraví, ktorého sa dopustil mal. B. D. tým, že jazdil na bicykli bez riadne upevnenej
ochrannej prilby po chodníku vpravo po ul. Mierové námestie cesta II/507 v Nemšovej, a to v smere na
Trenčín, kedy v mieste dopravnej nehody jazdil na bicykli naprieč cestou II/507 v smere na ul. Školská,
pričom si nevšimol po hlavnej ceste jazdiaceho cyklistu N. O., ktorý v tom čase jazdil na bicykli po
ceste II/507 v smere od Trenčína na Mierové námestie v Nemšovej, pričom jazdil po ceste označenej

dopravným značením ako hlavná cesta. V jazdnom pruhu cyklistu O. došlo ku zrážke prednej pravej časti
bicykla mal. D. s prednou čelnou časťou bicykla cyklistu O., v dôsledku čoho obaja spadli na vozovku a
obaja sa zranili, odložená, nakoľko išlo o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná.
Na základe personálneho rozkazu Personálneho úradu Ozbrojených síl SR zo dňa 10.05.2012 bol
žalovaný 2) odo dňa 06.06.2012 vyslaný na plnenie úloh mimo územia SR vo vojenskej operácii ISAF

v Afganistane. Z výpovede svedkyne H. D. vyplynulo, že v deň škodovej udalosti ju aj mal. B. zobudila
babka, ako každé ráno a vystrojila ich do školy. Ona každé ráno, a teda aj v ten deň, išla s bratom
ku škole, kde sa priradili každý ku svojej triede a išli na koncoročnú omšu. Potom si mali v triedach
vyzdvihnúť vysvedčenie. S bratom boli dohodnutí, že pôjdu spolu na obed, ale on tam nebol. Potom jejuž len volal nejaký pán, že sa stala dopravná nehoda a ona tam rýchlo šla a volala aj mame. Nikdy sa
nestalo, že by si mal. B. zobral sám bez vedomia rodičov bicykel. Hrával sa pred domom na ulici, ale
bicykel si nikdy nezobral. Vždy jazdili len spolu s rodičmi. Na použitie bicykla sa vždy rodičov pýtala a

buď išli s ňou alebo ju nikde nepustili. Na použitie bicykla sa rodičov v čase ich neprítomnosti pýtala
telefonicky, ale aj tak ju nikde nepustili a musela zostať doma.

4. Z výpovede svedkyne Z. S. vyplynulo, že v daný deň B. vystrojila až do školy na omšu, zostala na
omši a potom si B. aj so sestrou išli do školy pre vysvedčenie. Ona išla domov. Keď si B. vyzdvihol

vysvedčenie, prišiel jej ho ukázať a prečítal jej známky, pretože ona nevidí. Býva dole a oni bývajú hore.
Vedela, že má ísť B. ešte na obed, ale ani nevie, kedy odišiel. Neprišiel jej povedať, že už odchádza.
Potom sa len dozvedela z telefonátu, čo sa stalo, že B. zrazil cyklistu a že leží na zemi, pričom cyklista
stojí. V čase neprítomnosti rodičov dozerala na mal. B., býval s ňou aj dole. Býval však aj sám hore a
kým neprišli rodičia, nikam nešiel. Ona si robila dole svoje a B. hore svoje. Keď potrebovali ísť robiť niečo
na dvor, prišiel za ňou a išli spolu. Nikdy nevidela, že by mal. B. jazdil na bicykli bez dozoru rodičov.

K povahe mal. B. uviedla, že je veľmi slušný chlapec a aj v každej veci je veľmi poslušný. Na slovo
poslúchne svojich rodičov a aj keď ide von, na minútu presne je doma. O výchovných problémoch mal.
B. v škole nič nepočula. B. má len samé pochvaly. Svedkyňa ďalej uviedla, že bicykle sa nachádzajú v
garáži, ktorá sa na noc zamyká. Aj v deň škodovej udalosti bola garáž odomknutá, pretože syn chodí
ráno do kasární bicyklom, preto odomkne garáž, a potom už zostane garáž odomknutá. O tomto vedel

aj B.. Dom majú oplotený, ale bránu počas dňa nezamykajú. Zavretá je, ale nie je zamknutá. Z výpovede
svedka mal. B. D. vyplynulo, že mám rád športy. S rodičmi sa chodili aj bicyklovať. Teraz už chodieva
aj sám, ale keď bol mladší, chodieval len s rodičmi. Sám sa chodí bicyklovať asi od 7. triedy, teraz je
deviatak. Môže však jazdiť po okolí, nikde ďalej nesmie ísť. Keď bol mladší, mohol robiť všetko len
s dovolením rodičov. Každé ráno jeho a jeho sestru vyprevádzala babka do školy, vyprevadila ich po

kostol, potom mal vyučovanie, išiel na obed a čakával sestru. Zo školy sa vracali vždy spolu so sestrou.
Ak chcel niečo robiť, napr. ísť s kamarátmi von, toto obyčajne nemohol a musel vždy čakať na príchod
svojich rodičov. Aj sa snažil niekedy volať mame a prosiť ju, aby ho pustila von za kamarátmi, ale toto
mu nikdy nedovolila. Bicyklovať sa chodili vždy len s rodičmi napr. po cyklotrase do Srnia k dedovi.
Vždy mu rodičia hovorili, ako treba jazdiť, aj značky mu hovorili, ale vtedy o značky nejavil záujem, preto

si ich veľmi nepamätal. Nevedel vysvetliť, prečo si v daný deň zobral bez dovolenia rodičov bicykel,
tešil sa na prázdniny a asi chcel byť rýchlejšie po obede doma. Na obede vždy býva dlhý rad, a tak si
myslel, že čím skôr bude v škole, skôr sa naobeduje a bude mať prázdniny. Vždy, keď niekam išiel, napr.
hrať sa na ulicu a rodičia neboli doma, povedal babke, že ide na ulicu. Počas prázdnin, keď nechodil
do školy a rodičia boli v práci, väčšinou mali program so sestrou. Buď sa spolu hrali alebo on bol za

počítačom a sestra si robila niečo svoje. Nikdy však nikam nechodili a vždy čakali doma na rodičov. V
škole im udeľujú pochvaly, napr. na konci roka za športové aktivity. Nevedel, či sa udeľujú aj pokarhania,
lebo on žiadne za celý čas nedostal. Skôr dostáva pochvaly, ako aj teraz nedávno za športovú aktivitu.
Svedok ďalej uviedol, že brána pri dome býva zatvorená, zamyká sa, len keď nikto nie je doma. V deň
škodovej udalosti, prišiel s vysvedčením domov. Išiel ho ukázať babke a prečítal jej známky. Potom išiel

hore a odložil si vysvedčenie a niečo, čo dostal za pochvalu a odišiel. Myslí, že v ten deň babke ani
nehovoril, že odchádza, možno počula buchnúť dvere, ale inak nevie, či vedela, že odchádza. Zobral si
bicykel z garáže. Táto sa zamyká len na noc, ale ujo, keď ide do kasární, garáž primkne, kľúč zostane
v zámku. Bicykle zámkom zamknuté v garáži neboli. Potom, ako si zobral bicykel, pokračoval po ich
ulici smerom ku kole. Keď prišiel na hlavnú cestu, zosadol z bicykla a pozrel sa cez cestu dva krát

doprava a dva krát doľava tak, ako ho to vždy učili rodičia. Vyšiel na námestie, tam opätovne prechádzal
cez hlavnú cestu, tiež sa pozrel, pustil dve autá a následne sa zrazil s iným bicyklom. Z výpovede
svedkyne Z.. E. D. vyplynulo, že bola triednou učiteľkou mal. B. od 1. ročníka po 4. ročník. Chlapec bol
vždy riadne pripravený, nekonfliktný, v kolektíve obľúbený. Poznámky nedostával. Občas sa stalo, že si
zabudol domácu úlohu, ale nebolo to nič nad rámec neobvyklého správania. Zo strany rodičov bol vždy

riadne pripravený na vyučovací proces. Povedala by, že to bol normálny, zdravý chlapec. Rešpektoval
ju, nepamätá si, že by neuposlúchol. Občas zazrela, že B. priviedla babka a zo školy ho občas zobrala
staršia sestra. Ale či to takto bolo pravidelne, sa vyjadriť nevedela. Nevšimla si, že by B. chodieval do
školy na bicykli. Myslí si však, že skôr na bicykli do školy nechodil, nestretla ho pred školou na bicykli.
Nezaregistrovala známky agresivity, príp. iného nevhodného správania zo strany B., ani sťažnosti na

jeho správanie. Žiadne sťažnosti na B. neboli. Aj v škole bol obľúbený, na telesnej mal rád kolektívne hry
a nikdy u neho nebadala známky agresivity. Aj zo strany rodičov bol B. vždy vzorne pripravený a rodičia
pre svoje deti v tomto prípade naozaj žili. Takýchto rodičov postupne ubúda. Z výpovede svedkyne Z.. E.
T. vyplynulo, že so žalovanými 1), 2) sú rodinní známi, navštevujú sa dosť často, asi 3x za mesiac. Nikdysi nevšimla nejaký negatívny podnet zo strany B. k rodičom. Absolvovali aj spoločné dovolenky a vždy
bolo vidieť, že B. má voči rodičom rešpekt. Rodičia sa o neho zaujímali, o jeho aktivity, nebolo vidieť,
že by o neho nejavili záujem. Nikdy nevidela, že by v prípade zákazu zo strany rodičov B. tento príkaz

nerešpektoval a urobil si po svojom. B. je úplne normálne dieťa, nikdy som na ňom nepozorovala, že by
sa vymykal z normálu. Z vysvedčení mal. B. D. vyplýva, že v ročníkoch 3 - 9 mal maloletý správanie
ohodnotené známkou veľmi dobre (1).

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v danom prípade nebolo

medzi stranami sporné, že k porušeniu právnej povinnosti došlo, a to tým, že mal. B. D. porušil
povinnosti účastníka cestnej premávky, keď sa nedisciplinovane a neohľaduplne správal a jazdil na
bicykli nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho došlo k zrážke bicykla mal. B. s bicyklom žalobcu.
Následkom zrážky žalobca spadol a utrpel zranenie (škoda na zdraví mu teda vznikla, a to v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním mal. B., ktorý škodu zavinil.) Vzhľadom k tomu možno konštatovať,
že všetky zákonom predpísané náležitosti pre vznik nároku na náhradu škody boli splnené. Vinníkom

dopravnej nehody, a teda priamym škodcom, bola však osoba maloletá. Z tohto dôvodu súd predmetnú
vec posúdil podľa ustanovenia § 422 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje osobitný prípad
subjektívnej zodpovednosti za škodu, keď zodpovednostné následky konania určitých osôb môžu
postihnúťajinéosoby,ktorésanaprotiprávnomúkonepriamo(fyzicky)nepodieľali,avšakmalipovinnosť
dohliadať nad ich konaním. Z hľadiska zodpovednosti sa v praxi môžu vyskytnúť situácie, kedy za

vzniknutú škodu bude zodpovedať výlučne maloletý, resp. osoba postihnutá duševnou poruchou, alebo
výlučne osoby, ktoré mali nad týmito osobami vykonávať dohľad, alebo za škodu budú zodpovedať
spoločne maloletý škodca, resp. škodca postihnutý duševnou poruchou a osoby, ktoré boli povinné
vykonávať nad ním dohľad. To, o ktorý z prípadov pôjde, závisí od stavu duševných schopností
maloletého, resp. osoby postihnutej duševnou poruchou, v dobe vzniku škody, t. j., do akej miery v čase

vzniku škody boli takéto osoby schopné posúdiť následky svojho konania a svoje konanie ovládnuť.
V danom prípade v čase vzniku škody, mal mal. B. 8 rokov. S ohľadom na vek možno ustáliť, že
dieťa vo veku 8 rokov nie je schopné posúdiť následky svojho konania v tak zložitej situácii, akou
cestná premávka bezpochyby je. Svedčí o tom aj skutočnosť, že zákonodarca priamo v zákonnom
ustanovení (§ 55 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke) stanovil vekovú hranicu 10 rokov,

do dovŕšenia ktorej sa deti smú po ceste pohybovať na bicykli len v sprievode osoby staršej ako 15
rokov. Z uvedeného vyplýva, že mal. B. pre svoju nedostatočnú psychickú vyspelosť v čase vzniku škody
nebol za túto zodpovedný. Ako zodpovednostný subjekt preto do úvahy prichádzajú osoby, ktoré mali
nad maloletým vykonávať dohľad. Takýmito osobami sú osoby, ktorým túto povinnosť ukladá zákona,
úradné rozhodnutie alebo iná právna skutočnosť. Na prvom mieste sú to rodičia. Preto aj v danom

prípade sú pasívne vecne legitimovaní rodičia, proti ktorým aj žaloba bola podaná. Žalovaný 2) sa v
konaní bránil námietkou, že nenesie zodpovednosť za konanie mal. B. a náležitý dohľad nad ním
nezanedbal, nakoľko v čase vzniku škody si plnil služobné povinnosti mimo územia SR. V tomto smere
súd poznamenáva, že žalovaný 2) nebol pozbavený rodičovských práv a povinností a mal. B. ani nebol
rozhodnutím súdu zverený do starostlivosti matky, príp. inej osoby. Preto aj napriek jeho neprítomnosti

je ako rodič zodpovedný za konanie mal. B.. Zodpovednosť podľa ustanovenia § 422 Občianskeho
zákonníka je zodpovednosťou založenou na princípe predpokladaného zavinenia. Zodpovedné osoby
sa jej môžu zbaviť, len ak preukážu, že náležitý dohľad nezanedbali. V tejto súvislosti súd teda skúmal,
či žalovaní 1), 2) zanedbali, resp. nezanedbali náležitý dohľad nad mal. B.. Náležitým dohľadom nie
je nepretržitý dohľad, nepretržité sledovanie, ale dohľad, ktorý je primeraný okolnostiam, najmä veku,

zdravotnému stavu, vlastnostiam a správaniu maloletého. Pri úvahe, ako intenzívny má byť náležitý
dohľad, je s poukazom na uvedené potrebné vychádzať z povahových vlastností dohliadanej osoby
a z jej celkového správania sa. Náležitý dohľad neznamená len bezprostredné zabránenie, či zákaz
určitého škodlivého konania, až keď k nemu už došlo, ale aj celkový prístup rodičov k dovtedajšej
výchove maloletého a ich výchovné pôsobenie vedúce k odstraňovaniu prípadných závadných javov

v správaní maloletého. V danom prípade dospel súd k záveru, že žalovaní 1), 2) náležitý dohľad nad
mal. B. nezanedbali. Z hľadiska výchovného pôsobenia rodičov a správania sa mal. B. bolo z výsluchu
svedkyne Mgr. E. D., ako vtedajšej triednej učiteľky mal. B., jednoznačne preukázané, že mal. B. bol
poslušným a vzorným žiakom a výchovné pôsobenie rodičov na mal. B. bolo príkladné. Na B. správanie
nikdy nebola školou prijatá žiadna sťažnosť. Podporne o tom svedčí aj hodnotenie B. správania na

vysvedčeniach, ktoré vždy dosahovalo najlepší stupeň hodnotenia. Rovnako aj svedkyňa Z.. E. T.
potvrdila, že mal. B. rešpektoval svojich rodičov a nerobil to, čo mu bolo zo strany rodičov zakázané.
Z výsluchu žalovaných 1), 2) jednoznačne vyplynulo, že mal. B. sa nikdy pred škodovou udalosťou
sám nechodil bicyklovať, a to ani s ich vedomím ani bez ich vedomia. Táto skutočnosť bola potvrdenáaj výpoveďami svedkov H. D., Z. S. a B. D.. Rovnako z výsluchu žalovaných 1), 2) bolo preukázané,
že mal. B. pri spoločnej cyklistike pravidlá cestnej premávky náležite vysvetľovali. Zo všetkých vyššie
uvedených okolností vyplýva, že až do škodovej udalosti neboli zaznamenané žiadne excesy v správaní

mal. B., ktoré by viedli k nutnosti vyššej miery výchovného pôsobenia. Súd v rámci hodnotenia dôkazov
zohľadnil aj tvrdenia a výpovede či už samotných žalovaných, alebo svedkov H. D., Z. S. a aj mal. B. D.,
hoci sa jedná o blízkych príbuzných žalovaných, a to najmä z poukazom na tú skutočnosť, že zo strany
žalobcunebolitietotvrdeniaavýpovedevkonanínijakrozporované.Akmalžalobcazato,žežalovanými
a svedkami sú uvádzané nepravdivé skutočnosti, mohol kedykoľvek počas konania tieto namietnuť,

učiniť vlastné tvrdenia a o týchto súdu predložiť dôkaz. Čo sa týka zabezpečenia náležitého dohľadu
v deň škodovej udalosti, z výpovedí žalovanej 1) ako aj vyššie uvedených svedkov bolo preukázané,
že dohľad nad mal. B. žalovaná 1) zabezpečila vo forme dohľadu, presnejšie doprovodu mal. B. do
školy a zo školy staršou, v tej dobe 14 ročnou, sestrou tak, ako to bolo zaužívané v ich domácnosti
aj po iné školské dni. Súd nemal dôvod neuveriť ani tomuto tvrdeniu žalovanej 1), nakoľko opäť zo
strany žalobcu nebolo nijak rozporované. S poukazom na uvedené, keď rodičia aj v daný deň zabezpečili

dohľad nad mal. B. minimálne vo forme doprovodu zo školy a do školy staršou sestrou tak, ako to
bolo v ich domácnosti zaužívané ako aj s poukazom na to, že mal. B. dovtedy nikdy bez dozoru a bez
vedomia žalovaných 1), 2) na bicykli nejazdil a nedopúšťal sa ani iného závadného konania, ktoré by
bolo spôsobilé primäť žalovaných 1), 2) k zvýšenej miere dohľadu nad mal. B., dospel súd k záveru,
že žalovaní 1), 2) dohľad nad mal. B. náležite a dostatočne zabezpečili. Podľa názoru súdu žalovaní

1), 2) v konaní bez pochybností preukázali, či už svedeckými výpoveďami Z.. E. D. a Z.. E. T., ale
aj svedeckými výpoveďami blízkych príbuzných, ktoré neboli žalobcom rozporované, že ich výchovné
pôsobenie ako aj snaha o zabezpečenie dohľadu nad mal. B. v čase ich neprítomnosti boli dostatočné.
Pokiaľ žalobca tvrdil s poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 214/2002, že žalovaní 1), 2)
zanedbali náležitý dohľad tým, že bicykel pred maloletým nezabezpečili uzamknutím či už samotného

bicykla alebo garáže, v ktorej sa bicykel nachádzal, súd uvádza, že k takémuto konaniu žalovaní 1), 2)
nemali žiaden dôvod, keďže dovtedy sa nikdy nestalo, že by si mal. B. zobral bez ich vedomia, prípadne
aj napriek ich zákazu bicykel a vyšiel s ním na cestu. Takúto vyššiu mieru opatrnosti a zabezpečenia
by bolo možné spravodlivo od rodičov vyžadovať vtedy, ak by bolo preukázané, že v minulosti mal. B.
napriek ich zákazu bicykel bez ich dozoru používal. Toto však v konaní preukázané nebolo. Navyše, súd

poznamenáva, že označené rozhodnutie NS ČR nemožno považovať za ustálenú súdnu prax, nakoľko
nebolo publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí dotknutého súdu. Je záväzné len pre tie - ktoré
konkrétne strany sporu a pre ostatné obdobné spory má len charakter podporný. Súd sa so závermi
uvedenými v tomto rozhodnutí nestotožňuje, nakoľko z obsahu daného rozhodnutia nevyplynulo, či sa
súdy zaoberali aj výchovným pôsobením rodičov a správaním maloletého škodcu tak, ako to vyplýva

nielen z teórie , ale aj z ustálenej súdnej praxe. Bez skúmania týchto atribútov nemožno jednoznačne
dospieť k záveru, že rodič zanedbal náležitý dohľad nad maloletým, hoci nič nenasvedčovalo potrebe
zvýšenej opatrnosti a dohľadu zo strany rodičov. Ak by súd prijal názor prezentovaný v uvedenom
rozhodnutí, mohlo by sa dospieť do situácie, kedy by rodič musel pamätať na nespočetné množstvo
situácií, ktoré by sa mohli vyskytnúť a pri ktorých by dieťa mohlo spôsobiť ujmu nielen sebe, ale aj

inej osobe. Rodič by tak musel mimo dosahu dieťaťa uchovávať a zabezpečovať nemalé množstvo
vecí bežne sa nachádzajúcich v domácnosti a aj tak by nebolo vylúčené, že obsiahol všetky možné
prípady a zabezpečil všetky veci, ktorými by dieťa mohlo spôsobiť inému ujmu, hoci by v správaní
dieťaťa nič nenasvedčovalo tomu, že dieťa niečo také vykoná. Súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva,
že sa jedná o relatívne staré rozhodnutie, pričom podporne poukazuje na podstatne novšie rozhodnutie

NS ČR sp. zn. 25Cdo/3298/2012, v zmysle ktorého ojedinelé vybočenie maloletého z inak osvojených
pravidiel riadneho správania sa, ktoré je aj pre rodiča nepredvídateľné a prekvapivé, nemá za následok
zanedbanie náležitého dohľadu. Aj v súdenej veci sa jednalo zo strany mal. B. o ojedinelé konanie a
žalovaní 1), 2) nemohli teda spravodlivo predpokladať a predvídať, že mal. B. si bude v daný deň počínať
inak ako obvykle.

6. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalovaní 1), 2) v konaní dostatočne a presvedčivo
preukázali, že náležitý dohľad nad mal. B. nezanedbali. Svojej zodpovednosti sa tak zbavili, a preto súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. S poukazom na uvedený záver sa súd ďalej už nezaoberal otázkou
spoluzodpovednosti žalobcu a výškou škody. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §

257 CSP, keď sú v danom prípade dané dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na predmet
konania, keď sa žalobca domáhal svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená konaním
maloletého syna žalovaných 1), 2). Je nepochybné, že žalobca konaním maloletého syna skutočneškodu utrpel, a preto s poukazom na túto skutočnosť súd nepovažuje za spravodlivé priznať žalovaným
1), 2) ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že súd prvej
inštancie po vrátení veci odvolacím súdom doplnil dokazovanie a to výsluchom svedkov Z.. E. D. a Mgr.
E. T. a oboznámením vysvedčení mal. B. D. z ročníkov 3 až 9. Zodpovednosť podľa ust. § 422 OZ je
zodpovednosťou založenou na princípe predpokladaného zavinenia a teda zodpovedná osoba sa jej
môže zbaviť len ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbala. Náležitým dohľadom nie je nepretržitý

dohľad, nepretržité sledovanie, ale dohľad primeraný okolnostiam, najmä veku, zdravotnému stavu,
vlastnostiam a správaniu maloletého. Náležitý dohľad neznamená len bezprostredné zabránenie, či
zákaz určitého škodlivého konania, až keď k nemu už došlo, ale aj celkový prístup rodičov k dovtedajšej
výchove maloletého a ich výchovné pôsobenie vedúce k odstraňovaniu prípadných závadných javov v
správaní maloletého. Súd prvej inštancie v danom prípade dospel k záveru, že osoby vykonávajúce nad
maloletým B. D. tento náležitý dohľad nezanedbali. Z doplneného dokazovania, výsluchov svedkov a

vysvedčení maloletého mal súd za preukázané, že maloletý bol slušným a vzorným žiakom, výchovné
pôsobenie rodičov bolo príkladné, až do škodovej udalosti neboli zaznamenané žiadny excesy v
správaní. Súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov zohľadnil aj tvrdenia a výpovede samotných
žalovaných a svedkov, ktorí sú ich blízkymi príbuznými, a to najmä preto, že v konaní neboli ich
tvrdenia zo strany žalobcu rozporované. Žalovaní podľa súdu prvej inštancie v konaní bez pochybností

preukázali, a to aj výpoveďami Z.. E. D. a Z.. E. T., že ich výchovné pôsobenie na maloletého bolo
príkladné. Súd sa tiež nestotožnil zo závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na
ktoré žalobca poukazoval, nakoľko nebolo publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí dotknutého
súdu. Tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaní zanedbali náležitý dohľad tým, že bicykel pred maloletým
nezabezpečili uzamknutím, súd uviedol, že k takémuto konaniu nemali žiaden dôvod, keďže dovtedy

sa nikdy nestalo, že by si maloletý zobral bez ich vedomia, prípadne aj napriek ich zákazu bicykel a
vyšiel s ním na cestu. Súd prvej inštancie sa však stotožnil s iným rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 25Cdo/3298/2012, v zmysle ktorého ojedinelé vybočenie maloletého z inak osvojených
pravidiel riadneho správania sa, ktoré je aj pre rodiča nepredvídateľné a prekvapivé, nemá za následok
zanedbanie náležitého dohľadu a v danom prípade sa malo jednať o obdobný prípad. Žalobca namieta,

že súd prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnymskutkovýmzisteniamarozhodnutiesúduprvej inštancievychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci. Maloletý vo veku 8 rokov nebol schopný v danom prípade ovládnuť svoje konanie
alebo posúdiť jeho následky a teda za predmetnú dopravnú nehodu nezodpovedá. Základnou otázkou
predmetného konania bolo skúmať to, či žalovaní nezanedbali náležitý dohľad na maloletým B. D..

S názorom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje, že žalovaní jednoznačne preukázali, že
náležitý dohľad nezanedbali. Vzhľadom na vek maloletého B. D., ktorý mal v čase vzniku škodovej
udalosti len 8 rokov, mali byť obozretnejší a viac predvídať konanie maloletého. Dohľad musí byť
primeraný okolnostiam, najmä veku, zdravotnému stavu, vlastnostiam a správaniu maloletého . V danom
prípade je kľúčový vek maloletého a lokalita, v ktorej býva. Maloletý býva v blízkosti frekventovanej

hlavnej cesty a je na mieste, aby boli žalovaní obozretní a neumožnili maloletému kedykoľvek prístup
k bicyklu, resp. prístup s ním mimo oploteného rodinného domu. Zákonodarca v zmysle ust. § 55 ods.
4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke stanovil minimálnu hranicu 10 rokov na to, aby sa mohol
maloletý sám bicyklovať po ceste. Povinnosťou žalovaných bolo zabezpečiť bicykel tak, aby nemal
maloletý k nemu kedykoľvek prístup. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25Cdo/214/2002, kde

rodič nedostatočne zabezpečil kľúče od osobného motorového vozidla, čo maloletému umožnilo, aby
sa dostal na verejnú komunikáciu a spôsobil dopravnú nehodu. Súd v danom prípade rozhodol, že
rodič zanedbal nad maloletým dohľad. Vzhľadom na vek maloletého B. bolo povinnosťou žalovaných
zabrániť jeho svojvoľnému opusteniu oploteného rodinného domu, čim by vo výraznej miere eliminovali
riziko. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď zaujal názor, že žalovaní náležitý dohľad

nezanedbali. Svoje závery zameral na starostlivosť o dieťa vo všeobecnosti. Zodpovednosť žalovaných
vyplýva z ust. § 422 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, nakoľko nevykonali nad 8 ročným
maloletým náležitý dohľad , keď bez problémov opustil dom bez toho, aby si to jeho babka všimla, zobral
z neuzamknutej garáže bicykel a odišiel mimo oploteného domu, nakoľko vstupná bránka na pozemok
sa neuzamyká. Žalovaní, maloletý i svedkyňa D. zhodne vypovedali, že maloletý si nikdy predtým sám

bicykel nevzal, resp. bicykel si zobral len s dovolením rodičov. Preto nie je zrejmé, prečo tak neurobil v
čase, keď došlo k dopravnej nehode. Výpovede svedkov nie sú vierohodné, nakoľko išlo o najbližších
rodinných príslušníkov maloletého, resp. známych žalovaných. Súd tieto nesprávne vyhodnotil. Súd
prvej inštancie v rozhodnutí poukazuje na rozsudok, ktorý nie je aplikovateľný v prejednávanej veci,nakoľko medzi vekom maloletého B.a a vekom dieťaťa v rozhodnutí je 3,5 roka. V danom prípade bola
daná zodpovednosť maloletého, ktorý vo veku 11,5 roka bol spôsobilý rozpoznať nebezpečnosť svojho
konania a ovládnuť ho, zatiaľ čo v tomto prípade maloletý B. nebol schopný ovládať svoje konanie

alebo posúdiť jeho následky. Maloletý si nezobral ani prilbu, pritom táto povinnosť mu vyplýva z ust. §
55 ods. 9 z. č. 8/2009 Z. z. Ak by sa aj v danom prípade jednalo o ojedinelý prípad neuposlúchnutia
žalovaných, vyššie opísané okolnosti prípadu, teda nevytvorenie akejkoľvek prekážky maloletému vo
veku 8 rokov, aby opustil oplotený rodinný dom so svojím bicyklom, svedčia o zjavnom zanedbaní
náležitého dohľadu nad maloletým. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k

záveru, že žalovaní náležitý dohľad nad maloletým synom nezanedbali. Navrhol, aby odvolací súd
opätovne vykonal dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu a následne podľa ust. § 388 CSP zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

8. Proti tomuto rozsudku, výroku II., podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaní
1/ a 2/, prostredníctvom právneho zástupcu a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutejčastizmeniltak,že žalovaným1/a2/ priznánároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.
Súčasne si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Z odôvodnenia rozsudku je
zrejmé, že žaloba bola zamietnutá z dôvodu nepreukázania zodpovednosti žalovaných za škodu, ktorá
žalobcovi vznikla v súvislosti s konaním maloletého syna. S týmto výrokom súdu žalovaní súhlasia. Vo
výroku II. napadnutého rozsudku súd rozhodol tak, že žalovaným ako úspešnej strane konania náhradu

trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Ako dôvod hodný
osobitného zreteľa súd vzhliadol v predmete konania, keď žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
škody, ktorá mu bola spôsobená konaním maloletého syna a je nepochybné, že týmto konaním ich
syna žalobca škodu skutočne utrpel. Žalovaní 1/ a 2/ s takýmto výrokom súdu o náhrade trov konania
nesúhlasia, pretože ako procesná strana vznik sporu nezapríčinili, s jeho vedením im vznikli značné

finančné náklady a preto považujú za nespravodlivé, aby sa na náhrade trov konania nepodieľal žalobca.
Sú si vedomí toho , že ich maloletý syn zapríčinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej bola žalobcovi
spôsobená ujma na zdraví a vznikla mu tak určitá škoda. Žalovaní ešte pred podaním návrhu mali
záujem usporiadať vzájomné vzťahy dohodou, avšak pre neprimerané a nedôvodné nároky žalobcu a
jeho ultimatívny prístup k predsúdnemu rokovaniu k žiadnej dohode nedošlo. Od počiatku tvrdili, že

požadovaná výška náhrady škody je neprimerane vysoká a samotný žalobca mohol dopravnej nehode
zabrániť alebo minimálne zmierniť jej následky v poškodení jeho zdravia. Teda poukazovali na určitú
mieru spoluzavinenia žalobcu na vzniku dopravnej nehody. Ďalej tvrdili, že žaloba je podaná nesprávne,
pretože žalovaný 2/ objektívne nemohol niesť zodpovednosť za konanie svojho syna, nakoľko v čase
skratového konania syna bol po dlhšiu dobu v zahraničí v Afganistane, takže jeho správanie žiadnym

spôsobom ovplyvniť nemohol. Žalovaní 1/ a 2/ náležitú starostlivosť o maloletého syna nezanedbali,
jeho konanie bolo ojedinelé, ktoré sa dovtedy u neho nikdy nevyskytlo a žalovaná 1/ ako jeho matka v
deň dopravnej nehody urobila všetky potrebné opatrenia k zodpovednému správaniu sa syna tak, že
zabezpečila dozor nad ním tak, ako to vyplýva z výsledkov dokazovania. Všetky tieto skutočnosti boli
žalobcovi známe pred podaním žaloby a preto keď žalobu podával, musel si byť vedomý následkov,

ktoré pre neho vyplynú v prípade neúspešnosti žaloby. Preto považujú za spravodlivé, aby žalobca
niesol zodpovednosť za svoje konanie a bol zaviazaný k náhrade trov konania , ktoré spôsobil výlučne
sám. Je potrebné dôslednejšie sa vysporiadať, či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre
výnimočný odklon od zásady zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania v
zmysle §256 ods. 1 CSP a to najmä či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa , ktoré by v tomto

prípade bolo možné zhrnúť pod neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, a
povahu a okolnosti prípadu. Žalovaní tvrdia, že nepriznanie náhrady trov konania pôsobí neprimerane
tvrdo voči nim a nie naopak voči žalobcovi tak , ako to predpokladá zákon. K podielu oboch strán na
vzniku sporu sa už vyjadrili, takže aj táto skutočnosť je v neprospech žalobcu a pokiaľ ide o povahu
a okolnosti sporu, tieto nie sú tak výnimočné, že by zakladali jednu z dvoch podmienok pre aplikáciu

ustanovenia §257 CSP v tomto spore.

9. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že v danom prípade je
nepochybné, že samotný vznik sporu zapríčinil maloletý syn žalovaných porušením právnej povinnosti,
keď porušil povinnosti účastníka cestnej premávky a spôsobil poškodenie zdravia žalobcu. Maloletý vo

veku 8 rokov nebol schopný v danom prípade ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, a
teda za toto porušenie povinnosti nezodpovedá. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia za poškodenie na zdraví v zmysle lekárskeho posudku a tam stanoveného
bodového hodnotenia. Žalobca je jednoznačne toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne,keď žalovaným náhradu trov konania nepriznal, keď tento vzhliadol výnimočné okolnosti tohto sporu a
dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Žalobca vzhľadom k tomu považuje odvolanie
žalovaných 1/ a 2/ za nedôvodné.

10. Žalovaní 1/ a 2/ v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že navrhujú napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdiť a priznať nim plnú náhradu trov
odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby advokátom za predmetné vyjadrenie. Na odvolaní
protivýrokuII.napadnutéhorozsudku zotrvávajúvcelomrozsahu.Žalobcapodávaodvolaniezdôvodov

nesprávnych skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalovaní považujú napadnutý rozsudok v časti skutkových zistení a právneho posúdenia vo veci
samej za správny. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru zrušujúceho uznesenia sp. zn.
6Co/7/2018 KS v Trenčíne, postupoval plne v súlade s týmto právnym názorom a doplnil dokazovanie
ďalšímisvedkami,oktorýchniejemožnétvrdiť,žebyvovecivypovedalizaujatovprospech žalovaných,
keďže sa nejedná o ich rodinných príslušníkov, či príbuzných. Aj títo svedkovia Mgr. E. D., ako bývalá

triedna učiteľka, ich maloletého syna B., po poučení bez pomeru k nim a Z.. E. T. ako ich rodinná
známa dobre poznajúca pomery v ich domácnosti a výchovu maloletého syna B., jednoznačne potvrdili,
že žalovaní ako rodičia žiadne svoje výchovné povinnosti nezanedbali, mal. B. svojím správaním sa
nenaznačoval žiadnu potenciálnu problémovosť, ktorá by v rodičoch mala vyvolať zvýšenie pozornosti
nad mieru obvyklej a primeranej starostlivosti rodičov o dieťa v jeho danom veku. Nie je pravdivé tvrdenie

žalobcu, že žalovaní 1/ a 2/ nad osemročným maloletým nevykonali náležitý dohľad, keď tento bez
problémov bol schopný opustiť rodinný dom bez toho, aby si to jeho babka čo i len všimla. Náležitý
dohľad nad maloletým synom vykonávali vždy a to nepretržite a jeho skratové konanie nemohli v
žiadnom prípade predvídať a taktiež ani jeho stará mama a ani jeho sestra. Žalovaní nemohli maloletého
zamknúť, nikde ho nepustiť a ak áno , jedine s rodičmi. Takáto starostlivosť v bežnom reálnom živote

neexistuje. Ďalšie tvrdenie žalobcu, že je zjavné, že v ich rodine to nefungovalo úplne tak ako tvrdia a
tvrdia to aj svedkovia, pretože maloletý zjavne vedel urobiť to, čo uznal za vhodné , je výlučne jeho
účelovým tvrdením, nepodloženým žiadnymi relevantnými dôkazmi o správnosti takejto úvahy. Žalobca
nepovažuje výpovede žalovaných a svedkov v konaní vypočutých za až tak hodnoverné , ako ich
považoval súd prvej inštancie z dôvodu, že sa jedná o najbližších rodinných príslušníkov a rodinných

známych. Ani toto tvrdenie neobstojí, pretože svedkyňa Mgr. E. D. nie je ich rodinná príslušníčka,
ani rodinná známa. Pokiaľ ide o svedkyňu Z.. E. T., táto vypovedala taktiež ako iní svedkovia po
zákonnom poučení o povinnosti vypovedať pravdu, pod následkom trestného činu krivej výpovede a kto
iný ako osoba dobre poznajúca ich rodinné pomery by mohla vo veci podať svedectvo a nebyť pritom
ich známou. Z doplneného dokazovania vyplynuli také nové skutočnosti, ktoré jednoznačne potvrdili

správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie v predchádzajúcom rozhodnutí.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaných
odvolaní a ich dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v

§ 470 ods. 1 CSP, ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V
zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ a2/ nie je dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť z nasledujúcich dôvodov:

12. Žalobca odvolaním namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP/. Žalovaný namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 257 CSP.13. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP , podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli
najavoinakzhľadiskaichzávažnosti,zákonnosti,pravdivostialebovierohodnostijelogickýrozpor,alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.

15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci /§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP/ je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový

stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce
bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil
podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval
vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, tiež to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). Súčasne posudzoval, či súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistil, že odvolacie dôvody nie sú dané.

18. Súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 422 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka uzavrel, že došlo
k porušeniu právnej povinnosti maloletým B., ktorý ako účastník cestnej premávky jazdil na bicykli

nesprávnymspôsobom,vdôsledkučohodošlokzrážkesožalobcom.Žalobcov nároknanáhraduškody
je daný, pričom vinníkom dopravnej nehody bola maloletá osoba. Ide o osobitný prípad subjektívnej
zodpovednostizaškodu,keďzodpovednostnénásledky konaniaurčitýchosôbmôžupostihnúťajosoby,
ktoré sa na protiprávnom úkone priamo nepodieľali, avšak mali povinnosť dohliadať nad ich konaním.
Maloletý B. mal v čase vzniku škody 8 rokov a vzhľadom na vek nebol schopný posúdiť následky

svojho konania, teda ako zodpovedný subjekt prichádzajú do úvahy osoby, ktoré mali nad maloletým
vykonávať dohľad. V danom prípade zodpovednými osobami boli žalovaní 1/ a 2/- rodičia maloletého
B., ktorí sa môžu zbaviť zodpovednosti, len ak preukážu, že náležitý dohľad nezanedbali. Uzavrel, že
z výpovede strán sporu, svedkov žalovaní 1/ a 2/ preukázali, že ich výchovné pôsobenie ako aj snahao zabezpečenie dohľadu nad maloletým B. v čase ich neprítomnosti boli dostatočné. V súdenej veci sa
jednalo zo strany maloletého B. o ojedinelé konanie a žalovaní 1/ a 2/ nemohli predpokladať a predvídať,
že maloletý B. si bude v daný deň počínať inak ako obvykle.

19. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje v plnom rozsahu a na zdôraznenie uvádza nasledovné:

20. Odvolateľ zotrval na tvrdení, že žalovaní 1/ a 2/ nevykonali nad maloletým náležitý dohľad , tento
zanedbali, keď maloletý B. si bez toho, aby si to jeho babka všimla, zobral z neuzamknutej garáže

neuzamknutý bicykel, na ktorom opustil priestor oploteného rodinného domu, neuposlúchol žalovaných
v tom, aby na bicykli vždy nosil prilbu, pričom nešlo o ojedinelé vybočenie. V danom prípade je kľúčový
vek maloletého a lokalita, v ktorej maloletý býva. Okolnosti prípadu, teda nevytvorenie akejkoľvek
prekážky maloletému vo veku 8 rokov, aby opustil oplotený rodinný dom so svojím bicyklom svedčia o
zjavnom zanedbaní náležitého dohľadu nad maloletým. Súčasne namietal vyhodnotenie výpovedí strán
sporu a svedkov, keď súd prvej inštancie zameral svoje závery na starostlivosť o dieťa vo všeobecnosti.

21. Ťažisko odvolacích dôvodov spočívalo v preskúmaní, či žalovaní 1/ a 2/ ako rodičia maloletého,
nezanedbali náležitý dohľad, teda posúdenie konkrétnych skutkových okolností, doterajšie správanie
maloletého dieťaťa /poukazom na vykonané dokazovanie- výsluchy strán sporu a svedkov, hodnotenie
školy/ a výsledky výchovy, resp. okolnosti odôvodňujúce vyššiu mieru výchovného usmernenia.

22. Podľa ust. § 422 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou
poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho
následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten,
kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie

alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Kto
je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.

23. Vyššie citované ustanovenie § 422 Občianskeho zákonníka upravuje osobitný prípad
zodpovednosti, keď zodpovednostné následky konania určitých osôb môžu postihnúť aj iné osoby,

ktoré sa na protiprávnom úkone priamo (fyzicky) nepodieľali, avšak majú povinnosť dohliadať nad ich
konaním (culpa in inspiciendo). Ide o osobitný prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným
protiprávnym úkonom. Na rozdiel od ustanovenia § 420 ods. 2 OZ zodpovedné subjekty tu vystupujú
samostatne a iba výnimočne za škodu zodpovedá štvrtý prípad, že za škodu nebude zodpovedať nikto
(nie sú dané podmienky zodpovednosti ani u dohliadaných, ani u dohliadajúcich osôb). O výlučnú

a samostatnú zodpovednosť maloletých, resp. plnoletých osôb postihnutých duševnou poruchou ide
vtedy, ak sa osoba, ktorá bola povinná vykonávať dohľad, tejto zodpovednosti zbavila a zároveň boli
preukázané skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť záver, že je daná zodpovednosť maloletého, resp.
osoby postihnutej duševnou poruchou za spôsobenú škodu. Dohliadané osoby (osoby stojace pod
osobitnouochranouzákona)zodpovedajúzaškodusamy,akvmomentespôsobeniaškodybolischopné

ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Z hľadiska ich zodpovednosti musia byť splnené ako
intelektuálne, tak aj vôľové zložky. Absencia ktorejkoľvek z nich znamená, že konajúca osoba za škodu
nezodpovedá. Maloletý zodpovedá za vzniknutú škodu sám, ak v dobe spôsobenia škody vzhľadom na
svoj vek, vzdelanie a znalosti bol natoľko rozumovo vyspelý, že mohol byť za daných okolností schopný
rozpoznať následky svojho konania a ovládnuť ho. Dieťa vo veku takmer štrnástich rokov je schopné

uvedomiť si nebezpečenstvo zaobchádzania s ohňom a následkami hroziaceho požiaru obzvlášť v
blízkosti lesa (Uznesenie NS ČR z 26. 4. 2007, sp. zn. 25 Cdo 965/2005).

24. U osôb, ktoré nemôžu posúdiť následky svojho konania, je predpokladom zodpovednosti za škodu
určitá rozumová schopnosť spočívajúca v rozpoznaní protiprávnosti konania a ďalej schopnosť ich

vôle ovládnuť svoje konanie; obidva tieto predpoklady musia byť splnené zároveň a úplne (nielen
čiastočne).Výlučná zodpovednosť maloletých alebo osôb postihnutých duševnou poruchou prichádza
do úvahy teda iba v prípade, keď sa u škodcu v konkrétnom prípade zistila deliktuálna spôsobilosť
a ten, kto bol povinný vykonávať dohľad, sa zodpovednosti zbavil, pretože preukázal, že dohľad
nezanedbal. Pokiaľ ide o výlučnú zodpovednosť dohliadajúcich osôb (spravidla rodičov), tá je daná v

prípade, keď maloletí alebo osoby postihnuté duševnou poruchou neboli schopní ovládnuť svoje konanie
alebo posúdiť jeho následky, a súčasne osoba povinná vykonávať nad nimi dohľad nepreukázala,
že dohľadne zanedbala. Zodpovednosť dohliadajúcej osoby spočíva na princípe predpokladaného
zavinenia.Založenímzodpovednostidohliadajúcichosôbpodľa§422OZzákonsledujedvaciele.Prvýmje stimulovať dohliadajúce osoby pod hrozbou vzniku zodpovednosti za škodu na dôsledné plnenie si
svojich povinností vo vzťahu k maloletým (prevenčný cieľ) a druhým je zabezpečiť svojím majetkovým
postavením, aby sa poškodeným osoba, ktorá za ne nesie zodpovednosť, či už z dôvodu morálneho

(napr. rodičia, opatrovníci) alebo osobitného právneho pomeru (napr. škola, školské zariadenie, liečebný
ústav).

25. V prípade zodpovednosti maloletých za škodu zákon neustanovuje žiadne vekové vymedzenie v
rámci veku od narodenia do dovŕšenia 18 rokov veku. Toto poňatie deliktuálnej spôsobilosti maloletého

za škodu je v súlade s poňatím spôsobilosti maloletého na právne úkony, kde taktiež nie sú stanovené
žiadne vekové hranice (§ 9 OZ maloletí, a to bez ohľadu na vek, alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou
poruchou, zodpovedajú za nimi spôsobenú škodu len za predpokladu, že podľa stavu svojich duševných
schopností v dobe spôsobenia škody boli schopní posúdiť (predvídať alebo rozoznať) následky
svojho konania a súčasne svoje konanie ovládnuť. Pri konajúcom subjekte je vždy potrebné skúmať
intelektuálnu stránku (rozumovú schopnosť zahrnujúcu schopnosť rozpoznať protiprávnosť úkonu a

zhodnotiť jeho následky) a súčasne vôľovú stránku (schopnosť jeho vôle rozhodovať sa pre konanie
alebo od neho upustiť). Oba tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Ak škodu spôsobila osoba,
ktorá nemôže posúdiť následky svojho konania, alebo osoba postihnutá duševnou poruchou, môžu
nastať tieto situácie: a) za vzniknutú škodu zodpovedajú výlučne samotní škodcovia, t. j. maloletí, resp.
osoby postihnuté duševnou poruchou (osoby stojace pod osobitnou ochranou zákona), b) za vzniknutú

škodu zodpovedajú osoby, ktoré sú povinné nad nimi vykonávať dohľad, alebo c) za vzniknutú škodu
zodpovedajú spoločne a nerozdielne osoby uvedené pod písmenom a) a b).

26. Zákonné ustanovenie presnú definíciu náležitého dohľadu neupravuje, preto je potrebné
prihliadať na všetky skutkové okolnosti, vek dieťaťa, jeho rozumovú vyspelosť, povahové vlastnosti,

disciplinovanosť, celkové správanie maloletého, individuálne okolnosti prípadu. Náležitý dohľad nad
maloletým nie je nepretržitý dohľad, nepretržité sledovanie, ale dohľad, ktorý je primeraný okolnostiam,
najmä veku, zdravotnému stavu, vlastnostiam a chovaniu. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že takýto
dohľad nemôže byť vykonávaný nepretržite, stále a bezprostredne, keď v opačnom prípade by bola
zákonom predpokladaná možnosť zbavenia sa zodpovednosti týchto osôb prakticky vylúčená. Rovnako

je dôležité, pokiaľ osoba nemôže vykonávať nad dohliadanou osobou dohľad dostatočným spôsobom
pri danej aktivite, musí venovať adekvátnu starostlivosť predchádzajúcemu poučeniu o bezpečnom
spôsobe vykonávania danej aktivity. Dohliadajúce osoby sa zbavia zodpovednosti , len ak preukážu, že
náležitý dohľad nezanedbali.

27. Odvolací súd poukazuje podporne na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky,
ktorého právna úprava v predmetnej veci je príbuzná našej právnej úprave. Rozsudkom Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 25.04.2013, sp. zn. 25 Cdo 3298/2012 bola zamietnutá žaloba žalobcu
na náhradu škody, ktorá bola žalobcovi spôsobená dňa 15.2.2014 maloletým, ktorý tupým predmetom
poranil žalobcovi ľavé oko. Maloletý v uvedený deň pri železničnom moste hádzal kamene a kusy

dreva po žalobcovi a zasiahol ho do ľavého oka. Žalobca má trvalé následky a to stratu zraku na ľavom
oku vrátane kozmetických následkov, čím je žalobca obmedzený v obvyklom spôsobe života. Najvyšší
súd sa v danej veci zaoberal posúdením, či matka- žalovaná 2/ nezanedbala výchovu a dohľad nad
maloletým. Škodovú udalosť posúdil ako vybočenie maloletého z inak osvojených pravidiel riadneho
správania a pre žalovanú 2/ ako matku bolo správanie syna prekvapivé a nepredvídateľné. Súčasne

zohľadnil, že matka sa o dieťa stará sama a svoju rodičovskú autoritu nemohla doplniť o otcovskú
autoritu, i napriek tomu urobila maximum, aby dohliadla na riadny vývoj dieťaťa a predišla negatívnym
javom v jeho správaní. U maloletého pred udalosťou neboli zaznamenané v chovaní žiadne výrazné
excesy. Adekvátne výchovné pôsobenie nezanecháva veľa dokumentárnych stôp vhodných pre účely
formálneho dôkazu a teda o úrovni rodičovského dohľadu je možné si urobiť úsudok z nepriamych

dôkazov, sprostredkovaných okolím a to referencie zo školy, výpovede svedkov, triednej učiteľky, správy
z odboru sociálnej starostlivosti. Matka nezanedbala náležitý dohľad a pred škodovou udalosťou nebola
konfrontovaná s výchovnými problémami syna, ani predchádzajúce chovanie maloletého nevyžadovalo
zo strany matky zvýšený dohľad.

28. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 08.09.2010, sp. zn. 25 Cdo 2204/2008
nešlo o obdobnú situáciu, ako v predmetnej veci, na túto však odvolací súd poukazuje, nakoľko sa
súdy zaoberali aj správaním maloletého dieťaťa pred vznikom škody, jeho celkovými povahovými
vlastnosťami a výsledkami v škole. Dňa 14.2.2001 počas exkurzie v Múzeu skla vtedy 13-ročný žiakrozbil vázu, pričom došlo ku škode vo výške 256.667,- Kč. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
maloletý mal už predtým výchovné problémy v škole a bola mu opakovane udelená znížená známka zo
správania, teda bol vzhľadom k veku schopný ovládať svoje konanie a posúdiť jeho následky, pričom

triedna učiteľka zanedbala náležitý dohľad. Najvyšší súd uviedol, že maloletý žiak sa už v minulosti
dopúšťal závažného správania v škole a bola mu opakovane udelená znížená známka zo správania a
teda je jednoznačné, že práve s ohľadom na jeho vlastnosti a sklony a na jeho doterajšie správanie,
vyžadoval vyššiu mieru dozoru, kontroly a výchovného vedenia a to i pri organizovaní mimoškolskej
činnosti.

29. Odvolateľ zotrval na svojich vyjadreniach, ktoré produkoval pred súdom prvej inštancie pričom
opakovane poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 214/2002,
keď súd rozhodol, že v danom prípade rodič zanedbal nad maloletým dohľad. V tomto smere odvolací
súd uvádza, že na predmetnú vec nie je možné podporne aplikovať dané rozhodnutie, ktoré vychádza
z iných skutkových okolností. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že maloletý sa zmocnil kľúčov od

auta, ktoré použil na verejnej komunikácii napriek tomu, že nemal vodičský preukaz. Maloletý mal v čase
škody 17 rokov, teda v tomto veku si musel byť vedomý toho, že bez vodičského preukazu nesmie riadiť
motorové vozidlo. Pokiaľ bol charakter maloletého taký, že i napriek tomu išiel na motorovom vozidle,
mal si byť jeho zákonný zástupca vedomý toho a postarať sa o to, aby kľúče od motorového vozidla
neboli pre maloletého dostupné. Teda ako rodič sedemnásťročného syna, ktorý je zvyknutý na rodinné

používanie vozidla, nepredpokladá, že jeho syn môže vozidlo použiť k jazde a umožní mu dispozíciu s
vozidlom tým, že v čase jeho neprítomnosti vozidlo a kľúče nechá voľne dostupné, otec ako žalovaný
použitím dopravného prostriedku umožnil svojou nedbanlivosťou. V súdenej veci mal maloletý 8 rokov,
v konaní nebolo preukázané, že charakterové vlastnosti maloletého sú také, že je možné predpokladať
také konanie, na ktoré poukazoval žalobca.

30. Účinný dohľad nad maloletým neznamená len bezprostredné zabránenie určitému škodlivému
konaniu či zákaz, pokiaľ už ku konaniu došlo, ale i celkový prístup rodičov k doterajšej výchove
maloletého a ich výchovné pôsobenie k tomu, aby škodlivé vplyvy v chovaní maloletého boli odstránené.
Ku stanoveniu určitej miery náležitého dohľadu treba pristupovať náležite a je preto potrebné nájsť

rovnováhu medzi intenzitou dohľadu, následkami, správaním dieťaťa a jeho slobodou pohybu. I keď
treba prihliadať na skutočnosť, že život prináša rôzne nebezpečenstvá a riziká. Pri určení zákonom
požadovanej miery náležitého dohľadu je dôležité určiť, či je možné požadovať od rodiča intenzívny
dohľad, ktorý by na každom kroku „strážil“ dieťa , ktoré by prakticky bolo vylúčené z každodenného
života za asistencie rodičov v každej životnej situácii, bez možnosti samostatne vykonávať činnosti dané

v určitom veku- napr. ísť s kamarátmi na zmrzlinu, chodiť po ulici, do školy. Cieľom starostlivosti rodičov
o dieťa je aj zaistiť jeho všestranný vývoj, telesný, citový, rozumový, morálny, aby dieťa do dosiahnutí
plnoletosti bolo už samo schopné rozhodovať o svojom živote a niesť následky svojho konania. Učiť
deti zodpovednosti a samostatnosti je právom rodiča. Za situácie, že každý rodič bude striktne udeľovať
dieťaťu len samé zákazy, bez slobodnej voľby pohybu, za preferovania protektívnej výchovy resp.

uprednostní väčšie rozvíjanie samostatnosti u detí, sa dieťa naučí reagovať napr. v nebezpečných
situáciách .

31. V danom prípade bolo v konaní preukázané, že maloleté dieťa chodilo na bicykli len za súhlasu
svojich rodičov, ktorí poučili dieťa o cestnej premávke, dopravných značeniach, použitie prilby. Nikdy

predtým sa nestalo a táto skutková okolnosť nebola v priebehu konania spochybnená, že maloletý B.
si kedykoľvek, bez súhlasu a vedomia rodičov zobral bicykel. Teda rodičia si splnili svoje výchovné
povinnosti, lebo maloletého naučili pravidlám cestnej premávky, ako sa správať na ceste v súlade s
právnym predpismi. Maloletý sám vypovedal, že predtým ,ako vstúpil na cestu, zastal a poobzeral sa,
teda z jeho konania je zrejmé, že rodičia naučili dieťa , ako sa správať na ceste v cestnej premávke.

32. Z výsluchu svedkov vyplynulo, že rodinný dom je oplotený a bránka sa zamyká len na noc. Rovnako
garáž je cez deň otvorená. Je teda zrejmé, že rodina žila podľa určitých zvyklostí a nebolo potrebné
zabezpečiť rodinný dom aj počas dňa uzamknutím bránky. Sestra maloletého B. a rovnako maloletý
B. zhodne uviedli, že maloletý B. nemal dovolené ísť sám von, vždy potreboval súhlas svojich rodičov.

Rovnako bicykel používal len v prítomnosti svojich rodičov, tento začal používať sám až keď bol starší .
Aj z tohto postoja dieťaťa ako i jeho rodičov vyplýva, že obaja rodičia sa snažili dieťaťu vštepiť základy
cestnej premávky a na svojich príkazoch trvali. Nikdy sa nestalo, že maloletý B. bez ich súhlasu zobral
bicykel. Okolnosť, prečo tak urobil v daný deň, vysvetliť nevedel. Aj v tento deň maloletý B. uviedol,že zosadol z bicykla a pozrel sa cez cestu dvakrát doprava a dvakrát doľava. Je teda zrejmé, že tieto
zásady ho naučili jeho rodičia. Svedkyňa , triedna učiteľka maloletého B. uviedla, že zo strany rodičov
bol maloletý na vyučovací proces vždy pripravený, triednu učiteľku rešpektoval.

33. Maloletý sa nedopúšťal v minulosti nevhodného správania, ani v škole ani mimo nej a vo
výchovnom pôsobení rodičov neboli zistené žiadne závažné nedostatky. Maloletý bol v škole hodnotený
známkou zo správania- veľmi dobre. Z výsluchu triednej učiteľky vyplynulo, že maloletý bol dobrým
žiakom, nekonfliktný, na vyučovací proces bol riadne pripravený a starostlivosť zo strany rodičov

hodnotila veľmi pozitívne so zdôraznením , že takýchto rodičov ubúda. Rovnako blízka priateľka
žalovaných 1/ a 2/ neuviedla také skutkové okolnosti, ktoré by preukázali zanedbanie výchovy o
maloletého B.. Nikdy nevidela, že by príkazy rodičov maloletý B. nerešpektoval a urobil si po svojom.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti, vek dieťaťa, jeho povahové vlastnosti,
zdravotný stav, konkrétne chovanie a doterajšie správanie nevyžadovali vyššiu mieru dozoru, kontroly,
iného výchovného pôsobenia zo strany rodičov.

34. Odvolací súd konštatuje, že spravidla nestačí len uviesť všeobecnú úvahu o schopnostiach
typických pre dieťa v danom veku, keď schopnosti maloletého 8- ročného dieťaťa sa môžu líšiť vo
vzťahu ku každému konkrétnemu dieťaťu, keď niektoré sú samostatnejšie a niektoré nie. Štandard
náležitého dohľadu sa musí vždy vzťahovať ku konkrétnemu dieťaťu a nie k typickému dieťaťu daného

veku. Maloletý B. bol v škole hodnotený známkou zo správania veľmi dobre. Na vyučovanie sa
riadne pripravoval, bol disciplinovaný , triednu učiteľku rešpektoval , nebol agresívny, nedopúšťal sa
nevhodného správania a v škole bol obľúbený. Odvolací súd uzatvára, že žalovaní 1/ a 2/ nezanedbali
náležitý dohľad nad maloletým dieťaťom a s poukazom na všetky skutkové okolnosti, adekvátne
výchovné pôsobenie žalovaných 1/ a 2/, dodržiavanie príkazov, úroveň ich riadneho rodičovského

dohľadu, ich celkový prístup k doterajšej výchove, predchádzajúce poučenie o bezpečnom spôsobe
účasti v cestnej premávke za ich súčinnosti, eliminovanie nežiaducich vonkajších vplyvov na povahové
vlastnosti ich syna, referencie zo školy, výpovede svedkov, triednej učiteľky, rodinnej známej žalovaných
1/ a 2/ bolo jednoznačne preukázané, že rodičia nezanedbali náležitý dohľad nad maloletým B.. Pokiaľ
žalobca namietal, že žalovaní 1/ a 2/ neuzamkli garáž a rovnako bránku rodinného domu, pričom by

takýmto spôsobom predišli vzniku škody, odvolací súd uvádza, že maloletý B. chodil každé ráno so
sestrou do školy, mali zaužívané určité pravidlá a garáž a bránka sa uzamykala len na noc, teda maloletý
B. bol vo veku, keď už takéto opatrenia neboli potrebné. Maloletý B. sa aj týmto spôsobom učil určitej
samostatnosti, zodpovednosti , preto závery súdu prvej inštancie, že žalovaní 1/ a 2/ náležitý dohľad
nad maloletým nezanedbali a svojej zodpovednosti sa zbavili, sú správne. V konaní bolo preukázané,

že neboli zistené žiadne negatívne dôsledky vo výchove maloletého, správanie maloletého B. bolo
príkladné, bez vonkajších vplyvov okolia, keď jeho celkový predchádzajúci profil preukazuje riadnu
a slušnú výchovu. Odvolací súd uzatvára, že každý jednotlivý prípad závisí od posúdenia najmä
konkrétnych skutkových okolností, pričom podporne porovnával vec s inými rozhodnutiami , na ktoré
poukázal v bodoch 28. - 30.

35. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie považoval výpovede žalovaných a svedkov za vierohodné,
napriek tomu, že išlo o najbližších rodinných príslušníkov maloletého, resp. rodinných známych
žalovaných, tieto nesprávne vyhodnotil a tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nie je dôvodná.
Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie výpovede svedkov a samotných žalovaných vyhodnotil

správne, argumentačne sa vysporiadal s ich tvrdeniami, tieto riadne vyhodnotil a odôvodnil. Žalobca,
pokiaľ namietal vierohodnosť výpovede svedkov, ich nesúlad riadne neodôvodnil, nepoukázal na jediný
rozpor v ich výpovediach či vzájomný nesúlad, prípadný rozpor týchto výpovedí s inými dôkazmi, či
na ich prípadnú vnútornú rozpornosť alebo nelogickosť. Samotná okolnosť, že svedkovia sú najbližší
rodinní príslušníci maloletého, resp. najbližší príbuzní, nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť

obsahuprednesovtýchtoosôb,obzvlášťpokiaľtietoosobybolipredichvýsluchomriadnepoučenépodľa
§ 196 CSP. Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a strán sporu iba na základe tvrdení o ich
rodinnomčipríbuzenskom vzťahubeztoho,abyvierohodnosťvýpovedíspochybňovaliajiné,objektívne
zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve
iba výpoveď strán sporu či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť

dôkazné bremeno žalovaných 1/ a 2/ a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej prezumpcie
nepravdivosti svedeckých výpovedí či tvrdení strán sporu.36. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

37. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

38. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa

zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný
úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom,
t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na
náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

39. Výnimkou pri rozhodovaní o trovách konania je ust. § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť

súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inémuzáveruonáhradetrovkonania,nežbyplynulizpoužitiavšeobecnýchzásadnáhradytrovkonania.

Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov,
v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym
aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov
konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto

prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na
postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti. Môže tak dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov
konaniaúspešnejstranealeboonepriznaníčiastočnom,atoprávesohľadomnaintenzitupreukázaných
dôvodov hodných osobitného zreteľa (viď uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn. II.
ÚS/563/2011).

40. Ako z uvedeného vyplýva, v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v
prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a
nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť pritom môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach u strán sporu. Pritom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP
sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

41. Judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trovách konania (pozri uznesenie NS SR z 28.01.2010, sp. zn. 2M Cdo/17/2009).

42. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie správne nepriznal žalovaným
1/ a 2/ ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania, keď vzhliadol aplikáciu ust. § 257
CSP a to dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na predmet sporu, keď sa žalobca domáhal
svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená konaním maloletého syna žalovaných 1/

a 2/. Z uvedeného je možné jednoznačne ustáliť, že žalobca mal záujem sa pred podaním žaloby na
súd dohodnúť, čo vyplýva z obsahu spisu a predložil žalovaným 1/ a 2/ mimosúdnu dohodu. Posúdenie
predmetnej veci vychádza z výnimočných okolností daného sporu, keď škodu spôsobilo maloleté dieťa,
pričom dôvodnosť nároku závisela od vyriešenia otázky, či rodičia nezanedbali náležitý dohľad nad
maloletým. Rovnako je potrebné prihliadať k okolnostiam u strán sporu. Na jednej strane je žalobca,

ktorému bola spôsobená škoda /ujma na zdraví/ maloletým dieťaťom, a na strane druhej sú žalovaní 1/ a
2/, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí s poukazom na vykonané dokazovanie náležitý dohľad nezanedbali.
Súd prvej inštancie správne posúdil dôvody hodné osobitného zreteľa za citácie ust. § 257 CSP, keď jenepochybné, že žalobca konaním maloleté syna skutočne škodu utrpel a preto by bolo nespravodlivé,
aby súd priznal žalovaným 1/ a2/ ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania.

43. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako aj súvisiaci výrok o trovách konania ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

44. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods.
2 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca i žalovaný boli v odvolacom konaní rovnako

úspešní (odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť odvolania ani jedného z nich), a preto v zmysle § 255 ods.
2 CSP odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

45. Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).