Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. máj 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/97/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218202711
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4218202711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobkyne: K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.
XX, XXX XX R., proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
7C/33/2018-207 zo dňa 28.01.2020 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne a žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa
sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej opakovaným nesprávnym úradným
postupom a nezákonným rozhodnutím súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod
sp. zn. 10C/14/2000 a na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 6Co/604/2014. Chybu videla v tom, že
neboli splnené podmienky na konanie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, súdne rozhodnutia
boli vynesené po uplynutí všetkých prekluzívnych lehôt, pričom výrok rozhodnutia nie je vykonateľný;

konanie viedli neoprávnené orgány bez zákonnej kompetencie v zmysle § 79 a § 103 OSP. Týmito
konaniamiboliporušenéjejzákladnépráva,najmäprávonasúdnuochranuaspravodlivésúdnekonanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 a 48 Ústavy SR. Peňažnú
škodu a nemajetkovú ujmu si uplatnila z dôvodu, že došlo k opakovaným a závažným porušeniam jej
základných a zákonných práv zaručených medzinárodnými dohovormi a Ústavou SR.

2. Súd zistil, že žalobkyňa bola v konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom na Okresnom

súde Komárno pod sp. zn. 10C/14/2000 v procesnom postavení žalovanej neúspešná. Súd vo veci
rozhodol rozsudkom č. k. 10C/14/2000-720, Krajský súd v Nitre toto rozhodnutie rozsudkom č. k.
6Co/604/2014-785 potvrdil a dovolací súd dovolanie žalobkyne uznesením č. k. 4Cdo/174/2016-1017
a 4Cdo/175/2016 odmietol.

3. Súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno,
keďže nepreukázala, že právoplatné rozhodnutie súdu bolo zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť

príslušnýmorgánomvsúlades §5a§6zákonač.514/2003Z.z.Vedenímsúdnehokonaniatedanebola
preukázaná jednak zodpovednosť za škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§
5 a § 6 zákona), ako ani zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9
zákona). Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym
úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné

považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

4. Podľa súdu žalobkyňa spoľahlivo nepreukázala výšku ani vznik škody a nemajetkovej ujmy; nároky
ňou uplatnené sa nedajú určiť odhadom, pričom je potrebné prihliadať k zákonnej požiadavke, aby vznik
škody bol v príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom, ako aj s jej presne verifikovateľnou výškou, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov, ktoré nastali po nezákonnom rozhodnutí a v dôsledku nesprávneho
úradného postupu v živote žalobkyne s poukazom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne.

5. Súd ďalej konštatoval, že konanie sp. zn. 10C/14/2000 je možné z časového hľadiska rozdeliť na dva
rozdielne úseky, a to od doručenia žaloby na súd dňa 20.01.2000 do dňa rozhodnutia Ústavného súdu

SRpodsp.zn.IV.US78/2010zodňa30.08.2010,pričomústavnýsúdvosvojomnálezeskonštatoval,že
právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené a priznal jej aj finančné
zadosťučinenie vo výške 3.500 eur ako aj náhradu trov konania vo výške 250,29 eura. Nárok žalobkyne
vo vzťahu k nezákonnému postupu tak bol podľa názoru súdu uspokojený v zmysle § 9 a súvisiacich
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalobkyňa nepreukázala vznik škody, resp. nemajetkovej

ujmy v takom rozsahu, v akom si ho uplatnila touto žalobou. Žalobkyňa opätovnou sťažnosťou na
ústavnomsúdenamietalaporušeniesvojichzákladnýchprávnaprerokovaniesvojejvecibezzbytočných
prieťahov v období od 31.08.2010, avšak Ústavný súd SR nálezom č. k. I. US 505/2017-45 zo dňa
09.10.2017 sťažnosť žalobkyne odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Preto ani v konaní nie je možné
priznať nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy za nasledujúce obdobie po 30.08.2010.

6. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v konaní vedenom
na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6Er/627/2016 žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, a preto sa žalovaná strana ani nemala možnosť vyjadriť sa k takto
uplatnenému nároku. Súd tiež nemal možnosť posúdiť nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy

v danom konaní.

7. Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, nepreukázala celkovú nezákonnosť postupu či rozhodnutí súdu, súd žalobu
zamietol. Rozsudok odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 1 písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4, § 5

ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 154,
§ 167, § 215 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Rozhodnutie o
trovách konania oprel o ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alebo zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, garantované v čl. 46 ods.
1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces, garantované
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedla, že rozhodnutie je

založené na svojvoľnosti sudcu, čo vyplýva z bodu 43 odôvodnenia. Namietala, že podľa konštantnej
judikatúry je len pozitívne určenie vlastníckeho práva spôsobilé na zápis vyznačenia zmeny vlastníctva
v katastri nehnuteľností, aj to iba pred uplynutím prekluzívnych lehôt. Žalobcovia vystupujúci v konaní
sp. zn. 10C/14/2000 a ani ich právni predchodcovia neboli nikdy zapísaní v evidencii právnych
vzťahov, čo vylučovalo existenciu ich naliehavého právneho záujmu v spore. Aj odvolaním napadnutý

rozsudok je podľa nej pokračovaním nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodovania.
Rozsudok je nesprávny, zmätočný, nezrozumiteľný, nezákonný, nepreskúmateľný a nespĺňa predpísané
náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Dôvody zamietnutia žaloby formulované v rámci stručného
odôvodnenia rozsudku by sa mali zhodovať s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku.
Ak sú tieto dôvody odlišné, možno konštatovať, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny

proces a predvídateľnosť rozhodnutia v nadväznosti na § 181 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozsudku
nezískala žiadnu vedomosť o dôvodoch, ktoré viedli súd k zamietnutiu jej žaloby. Namietala, že súd sa
nevysporiadal ani s podstatnými vyjadreniami strany. Uviedla, že viaceré tvrdenia súdu na viacerých
miestach odôvodnenia sú nepravdivé. Každému musí byť jasné, že v súčasnosti žiadne konštatovanieporušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Podaná žaloba je preto plne dôvodná. Súd
zámerne obišiel § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v záujme zbavenia zodpovednosti žalovanej strany,
a to v rozpore so zákonným ustanovením, podľa ktorého sa zodpovednosti podľa ods. 1 nemožno zbaviť.

Žalovaná strana neuviedla pravdivo vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Prevzatím
úlohy žalovanej strany súd aj v tomto prípade prekročil svoju právomoc. Opätovne zdôraznila, že v
základnom konaní sp. zn. 10C/14/2000 a sp. zn. 6Er/627/2016 súdy konali a rozhodovali svojvoľne bez
splnenia zákonných podmienok a iných povinností vyplývajúcich im zo zákona. O trovách konania sp.
zn. 10C/14/2000 mal súd rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, najneskôr do 17.04.2015,

rozhodol však až 06.07.2015 uznesením č. k. 10C/14/2000-915, voči ktorému sa odvolala a ktoré
bolo Krajským súdom v Nitre uznesením č. k. 25Co/984/2015-946 zmenené. Odvolací súd sa však
s nedodržaním 30 dňovej lehoty vôbec nevysporiadal. Namietala aj konanie súdu napriek tomu, že
súdny poplatok nebol zaplatený včas. Takýto postup súdu bol nezákonný a neoprávnený. Nesúhlasila so
záverom súdu o plnom úspechu žalobcov ako aj s výpočtovým základom, z ktorého súd pri rozhodovaní
o trovách konania vychádzal. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dňa 25.05.2016 aj dovolanie,

ktoré však bolo odmietnuté bez zabezpečenia náhrady. Vyššie popísaným postupom a rozhodnutím
súdov v konaní sp. zn. 25Co/984/2015 a sp. zn. 10C/14/2000 boli porušené jej základné práva, najmä
právo na spravodlivý proces, právo na rovnosť účastníkov, ako aj ustanovenie čl. 13 ods. 1 písm. a),
ods. 3 Ústavy SR.

9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219

ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako
taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po

prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, a tak na dôvažok
uvádza len nasledovné:

11. Podľa obsahu spisu si žalobkyňa žalobou podanou dňa 30.05.2018 uplatnila podľa zákona č.

514/2003 Z. z. náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX.XXX,XX eura s príslušenstvom,
ktorá jej mala byť spôsobená opakovaným nesprávnym úradným postupom v občianskom súdnom
konaní sp. zn. 10C/14/2000 vedenom na Okresnom súde Komárno a náhradu škody a nemajetkovej
ujmy v rovnakej výške X.XXX.XXX,XX eura s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená
opakovaným nezákonným rozhodnutím v tom istom konaní. Po pripustení zmeny žaloby uznesením

č. k. 7C/33/2018-203 zo dňa 28.01.2020 na základe podania zo dňa 24.04.2019 (č. l. 109-128 spisu)
sa žalobkyňa okrem vyššie uvedených nárokov domáhala aj náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo
výške X.XXX.XXX,XX eura s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená „opakovaným nesprávnym
úradným postupom (za trovy konania a následnej exekúcie)“ v občianskom súdnom konaní sp. zn.
10C/14/2000 vedenom na Okresnom súde Komárno a náhrady škody a nemajetkovej ujmy v rovnakej

výške X.XXX.XXX,XX eura s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená „opakovaným nezákonným
rozhodnutím (za trovy konania a následnej exekúcie)“ v tom istom konaní. V súvislosti s nárokom
uplatneným vo väčšom rozsahu poukázala na nedodržanie 30 dňovej lehoty pri rozhodovaní o trovách
konania v spore sp. zn. 10C/14/2000. Súd prvej inštancie vyhodnotil podanie žalobkyne ako rozšírenie
žaloby a o zmene žaloby rozhodol na pojednávaní dňa 28.01.2020.

12. V predmetnom konaní sp. zn. 10C/14/2000 sa žalobcovia 1/ K. K., 2/ N. K. a 3/ Q. K. úspešne
domáhali voči žalovanej K. H. určenia, že žalovaná nie je vlastníčkou nehnuteľnosti. Vo veci bolo
rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 10C/14/2000-720 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 6Co/604/2014-785, pričom dovolací súd dovolanie žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 6Co/604/2014-785 a proti uzneseniu krajského súdu č. k.
25Co/984/2015-946 uznesením č. k. 4Cdo/174/2016-1017 a 4Cdo/175/2016 odmietol. Uznesením
č. k. 25Co/984/2015-946 rozhodol Krajský súd v Nitre o odvolaní žalovanej voči uzneseniu č. k.
10C/14/2000-915 tak, že napadnuté uznesenie zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcom 1/ až 3/náhradu trov konania vo výške 5.302,38 eura, z toho titulom trov právneho zastúpenia sumu 5.027,26
eura a titulom súdneho poplatku sumu 275,12 eura.

13. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody odôvodňovala nezákonnosťou rozhodnutí v konaní sp. zn.
10C/14/2000 a tiež nesprávnym úradným postupom v tomto konaní, čo malo za následok jej neúspech
v danom konaní a tiež bola zaviazaná zaplatiť úspešným žalobcom náhradu trov konania, ktoré boli
následne vymáhané v exekučnom konaní.

14. Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje, čo rozumie pod pojmom nezákonné rozhodnutie, avšak v zmysle
súdnejpraxezodpovednosťzaškoduspôsobenánezákonnýmrozhodnutímorgánuštátumôžebyťdaná
len vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené až po nadobudnutí
právoplatnosti. Podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon stanovil vo všeobecnosti
tri základné podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej
protiprávnym, resp. nezákonným rozhodnutím, a tými sú protiprávnosť rozhodnutia, právoplatnosť

rozhodnutia a vyčerpanie opravných prostriedkov. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu môže teda založiť len také rozhodnutie orgánu štátu, ktoré nadobudlo
právoplatnosť, pričom základom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu je len tá časť rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť. Nemožno sa teda domáhať nároku na
náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci napríklad v prípade rozhodnutia

okresného súdu, ktoré bolo na základe odvolania zrušené odvolacím orgánom. Výnimku z tohto pravidla
upravuje § 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Ide o prípady, keď bola škoda spôsobená
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť a tiež, keď
bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktorým orgán verejnej moci prekročil
svoju právomoc. Je nesporné, že v konaní sp. zn. 10C/14/2000 nebolo zrušené alebo zmenené

pre nezákonnosť žiadne právoplatné rozhodnutie, a preto nebolo možné prijať záver o nezákonnom
rozhodnutí v zmysle zákona o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Rozsudok súdu
prvej inštancie bol v konaní sp. zn. 10C/14/2000 potvrdený odvolacím súdom a dovolanie žalobkyne
bolo dovolacím súdom odmietnuté. V danom prípade nejde ani o prípad prekročenia právomoci súdu
konať v danej veci (§ 6 ods. 4), ako žalobkyňa namietala v odvolaní, pretože do právomoci súdov patrí

rozhodovanie sporov o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam. Žalobkyňa tiež neuviedla v právomoci
ktorého orgánu (ak nie súdu) bolo o veci rozhodovať. Nemožno konštatovať nezákonnosť rozhodnutí
v konaní sp. zn. 10C/14/2000 len preto, že žalobkyňa sa so závermi súdov v danej veci nestotožnila a
bola ako strana neúspešná.

15. Žalobkyňa videla nesprávny úradný postup v uplynutí všetkých prekluzívnych lehôt, na ktoré
mali súdy prihliadnuť, v prevzatí dôkazného bremena súdom za žalobcov, v neexistencii naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, v nezaplatení súdneho poplatku v plnej výške a včas, čo
malo viesť k zastaveniu konania. Rovnaké námietky vzniesla žalobkyňa aj v odvolaní proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 10C/14/2000-720, pričom sa s nimi v odvolacom konaní vysporiadal aj

Krajský súd v Nitre v rozsudku č. k. 6Co/604/2014-785; Najvyšší súd SR dovolanie žalobkyne odmietol.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. I. ÚS 505/2017-45 zo dňa 09.10.2017 odmietol
sťažnosť žalobkyne vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl.
47 ods. 1 a čl. 48 Ústavy SR, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a namietaného porušenia

čl. 13 ods. 1 a 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/604/2014 z 25.02.2015,
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25/Co/984/2015 z 06.04.2016 a uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/174/2016 a 4Cdo/175/2016 z 24.05.2017.

16.Žalobkyňavodvolanítiežnamietalanedodržanie30dňovejlehotyprirozhodovaníotrováchkonania.

Tujepotrebnédodať,žerozhodnutiesúduprvejinštancie(č.k.10C/14/2000-916)boloodvolacímsúdom
(č. k. 25Co/984/2015-946) zmenené, pričom žalobkyňa (v procesnom postavení žalovanej) bola rovnako
zaviazaná zaplatiť náhradu trov konania úspešným žalobcom, len v nižšej sume 5.302,38 eura. Najvyšší
súd SR dovolanie žalobkyne voči uzneseniu odvolacieho súdu odmietol a konštatoval, že dovolanie
neboloprípustnépodľa§239ods.3OSPanebolipreukázanéžalobkyňoutvrdenéprocesnévady,aniiné

vady uvedené v § 237 ods. 1 OSP. Opätovne je potrebné dodať, že aj pri rozhodnutiach týkajúcich sa trov
konania, bola žalobkyňa so sťažnosťou pred Ústavným súdom SR neúspešná, keďže súd uznesením
č. k. I. ÚS 505/2017-45 jej sťažnosť odmietol.17. V odvolaní okrem iného namietala aj to, že jej podanie z 24.04.2019 (č. l. 109-128 spisu) súd
neprávne posúdil ako zmenu žaloby. Podľa nej mala byť vec zapísaná pod novú spisovú značku a
následne mali byť obe veci spojené v súlade s § 166 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej

inštancie vychádzal z obsahu podania žalobkyne, z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa rovnako namietala
nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie súdov v už uvádzanom konaní sp. zn. 10C/14/2000
(tentoraz to však bolo vo vzťahu k rozhodnutiam o trovách konania), a preto súd rozhodol o pripustení
zmeny žaloby. Udialo sa tak na pojednávaní, na ktorom bola prítomná aj žalobkyňa, pričom sa voči
uvedenémupostupusúduneohradila(č.l.189-190spisu).Uvedenýpostupsúdubolvsúladesozásadou

hospodárnostikonania.Súdnáslednevovecikonalatiežajrozhodol,pričomrozhodolocelompredmete
konania. Celý nárok uplatnený žalobkyňou bol súdom prejednaný a bolo o ňom aj rozhodnuté. Námietku
žalobkyneopotrebeposúdiťjejpodanieakosamostatnúžalobuanáslednetútospojiťsužprebiehajúcim
konaním pod touto spisovou značkou, považuje odvolací súd za nedôvodnú, nezohľadňujúcu zásadu
hospodárnosti konania a z hľadiska výsledku konania nič neriešiacu.

18. Ďalej vytkla súdu, že sa nevysporiadal ani s podstatnými vyjadreniami strany, že viaceré tvrdenia
súdu na viacerých miestach odôvodnenia sú nepravdivé, neuviedla však, s ktorými tvrdeniami strany
sa súd nevysporiadal a ktoré tvrdenia súdu považuje za nepravdivé. Tiež nekonkretizovala, ktoré
tvrdenia žalovanej strany nie sú podľa nej uvedené pravdivo. Súd prvej inštancie podľa nej prevzal
úlohu žalovanej strany, čím prekročil svoju právomoc. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé ako mal súd

prevziať úlohu žalovanej strany, pretože žalobkyňa túto námietku bližšie nešpecifikovala. Súd v spore
rozhoduje na základe skutkových tvrdení strany, ktorá ich musí aj preukázať. Žalovaná od začiatku sporu
popierala nárok žalobkyne a podrobne odôvodnila, prečo považuje žalobu za neopodstatnenú, preto
bolo na žalobkyni, aby svoj nárok v spore preukázala. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval neunesenie
dôkazného bremena žalobkyňou, nie je možné tvrdiť, že „prevzal úlohu žalovanej strany“.

19.Odvolacísúdsivypočulzáznamzpojednávaniakonanéhodňa28.01.2020askonštatoval,žedôvody
zamietnutia žaloby formulované v rámci stručného odôvodnenia rozsudku sa neodlišujú od dôvodov
uvedených v písomnom vyhotovení rozsudku, ako žalobkyňa namietala. Žalobkyňa neuviedla v čom
konkrétne videla odlišnosť v jednotlivých odôvodneniach. Odôvodnenie prednesené sudcom ústne na

pojednávaní bolo stručné, avšak v podstatných dôvodoch, z ktorých súd vychádzal, keď považoval nárok
žalobkyne za nedôvodný, bolo zhodné s písomným vyhotovením odôvodnenia.

20. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť

jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ani judikatúra
ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Z. P.. Z. z XX.XX.XXXX, H. P.. F. z XX.XX.XXXX). Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.
Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu. Za nedostatok vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie

súdu treba považovať predovšetkým absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke,
od riešenia ktorej závisela opodstatnenosť uplatneného nároku. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný
súd odpovedá na konkrétne námietky strany, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami (I. ÚS 241/07). Odvolací súd teda konštatoval, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol všetky
relevantné dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,

iba skutočnosť, že odvolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti daného rozhodnutia.21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
naspravodlivýproces.Podporušenímprávanaspravodlivýprocestrebarozumieťtakýchybnýprocesný
postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v civilnom konaní
za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu,

ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných
jej Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, a to aj z
hľadiska práv na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd neuznal žalobkyňou
namietané porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Vo všeobecnosti totiž rozhodnutie súdu ako
orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom musí dať odpoveď na podstatné

otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach.

22. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd musí uviesť, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd v odôvodnení musí jasne a výstižne
vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax, a to tak, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku

súdu teda musí obsahovať uvedené zákonné náležitosti, t. j. musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale
tiež s odkazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho

správnosť. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný,
v dôsledku čoho dochádza k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom
sporovom konaní.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní

najavo, a vzniknutú situáciu zhodnotil komplexne. S ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky podstatné
námietky žalobkyne opísané v odvolaní, jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám upraveným v
ustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomtotorozhodnutieodvolacísúdnezhodnotil
ako arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné a preto v odôvodnení bližšie reagoval len na

skutočnosti namietané v odvolaní žalobkyne. Súd prvej inštancie správne posúdil danú vec a svoje
právne závery dostatočne odôvodnil citovanými, správne aplikovanými v tom čase platnými a účinnými
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. S ohľadom na to odvolací súd nemohol posúdiť odvolanie žalobkyne
ako opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

24. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej patrí v celom rozsahu náhrada trov vynaložených
v tomto štádiu konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli,
odvolací súd rozhodol, že sa jej nárok na ich náhradu nepriznáva (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).