Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/34/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116214790
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7116214790.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobkyne: E.. P. G., F.. XX.X.XXXX, bytom v
P., E. X, zastúpenej JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti
žalovaným: 1. Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, 2. E.. E. W., J. L., T. R. D. Č.. XXX, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej v 1. rade
a žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 4.11.2019 č.k. 7C/8/2017-323
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch, ktorými bola žalovaná v 1. rade zaviazaná zaplatiť

žalobkyni 1.882,70 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 16.9.2016 do zaplatenia a žalovaná v 2.
rade zaviazaná zaplatiť žalobkyni 821,88 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 14.3.2016 do
zaplatenia, vrátane výrokov o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade a vo
vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade.

Žalobkyňa má nárok nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí 2. rozsudkom zaviazal žalovanú v
1. rade zaplatiť žalobkyni 1.882,70 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 16. 9. 2016 do zaplatenia

a žalovanú v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobkyni 821,88 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 14.
3. 2016 do zaplatenia. Nárok žalobkyne voči žalovanej v 1. rade zamietol v časti o zaplatenie 126,98
eur a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich 5 % ročne. Priznal žalobkyni voči žalovanej v 1. rade
právo na náhradu trov konania v pomere 87,36 % a žalobkyni voči žalovanej v 2. rade právo na náhradu
trov konania v pomere 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vo vzťahu k žalovanej v 1. rade zaplatenia

2.009,68 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 16. 9. 2016 do zaplatenia a voči žalovanej v 2.
rade zaplatenia 821,88 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 14. 3. 2016 do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 3 ods. 1,2,
§ 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 od. 4, § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., § 2
ods. 1, § 5 ods. 1,2, § 37 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenzák.č.233/1995

Z.z.), § 451 ods. 1 a ods. 2 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, berúc do úvahy právny názor
odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 26. 2. 2019 č.k. 9Co 187/2018-243, ktorým bol zrušený
skorší rozsudok súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je vo vzťahu k žalovanej v 1. radečiastočne opodstatnená, čo do výšky 1.882,70 eur s prísl. a vo zvyšku opodstatnená nie je a žaloba je
vo vzťahu k žalovanej v 2. rade dôvodná.

4. Žalobkyňa sa vo vzťahu k žalovanej v 1. rade domáhala náhrady škody titulom nesprávneho úradného
postupu súdnej exekútorky (žalovanej v 2. rade), ku ktorému malo dôjsť v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. Ex 666/09. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade sa domáhala žalobkyňa nároku titulom
bezdôvodného obohatenia.

5. Nesporným v konaní bol podľa názoru súdu prvej inštancie fakt, že žalovaná v 1. rade nárok žalobkyne
vrámcipredbežnéhoprejednanianárokuneuspokojila,pretožalobkyňajeoprávnenádomáhaťsasvojho
nároku žalobou na súde v zmysle ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.

6. Predmetom dokazovania sa stalo zodpovedanie otázky, či súdna exekútorka postupovala pri
vykonávaní exekúcie správne a či jej prípadný nesprávny úradný postup je v príčinnej súvislosti s

tvrdenou škodou. Po oboznámení sa s obsahom exekučného spisu súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalovaná v 2. rade ako súdna exekútorka od určitého momentu pri vykonávaní exekúcie
nespostupovala v súlade so zákonom, preto uzavrel, že nárok žalobkyne je čiastočne dôvodný.

7. Z priebehu exekučného spisu mal súd prvej inštancie za preukázané, že súdna exekútorka až do

momentu povolenia obnovy konania uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 2.4.2012 sp. zn. 34Cb
214/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 5. 2012 postupovala v exekučnom konaní v súlade so
zákonom, teda správne. V rámci exekučného konania exekučný súd 2x povolil odklad exekúcie a to do
právoplatného skončenia dovolacieho konania, vedeného pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 4Obdo
23/2009 a do právoplatného skončenia konania o návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom

súde Košice II pod sp. zn. 31Cb 708/1998. V tomto štádiu konania súd prvej inštancie nevidel žiadne
pochybenie súdnej exekútorky, pokiaľ vydala exekučný príkaz zo dňa 6.10. 2010, ktorý bol Sociálnej
poisťovni, ktorá vykonávala zrážky zo mzdy žalobkyne doručený dňa 11.10.2010. V zmysle vtedy
účinného ust. § 56 ods. 5 a § 79 ods. 2 Exekučného poriadku v prípade povolenia odkladu exekúcie bola
daná možnosť súdnemu exekútorovi vykonávať úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného

a platiteľ mzdy (v tomto prípade v dôchodku) mohol vykonávať zrážky, ktoré sa nemohli vyplácať
oprávnenému, kým sa odklad exekúcie nezruší. Sociálna poisťovňa bola teda oprávnená zrážať v tomto
období časť dôchodku v prospech vykonávanej exekúcie a poukázať ich súdnej exekútorke, tá však
nebola oprávnená vymožené sumy poukazovať oprávnenému.

8. Za chybný postup súdnej exekútorky je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné považovať čas
po povolení obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 31 Cb 608/1998
uznesenímOkresnéhosúduKošiceIIzodňa2.4.2012sp.zn.34Cb214/2010.Totouznesenienadobudlo
právoplatnosť 3.5.2012 a súdnej exekútorke bolo doručené dňa 21.6.2012. Podľa vtedy účinného a
platného Občianskeho súdneho poriadku, a to konkrétne podľa ust. § 234 ods. 3 povolením obnovy

konania sa odkladá vykonateľnosť rozhodnutia o veci. Povolením obnovy konania tak bola odložená
vykonateľnosť exekučného titulu vyplývajúceho z konania vedeného pod sp. zn. 31Cb 608/1998,
ktorý bol podkladom pre vedenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. Ex 666/2009. Súdna
exekútorka dňom doručenia uznesenia o povolení obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice
II pod sp. zn. 31Cb 608/1998, teda odo dňa 21.6.2012 mala vedomosť o tom, že bola odložená

vykonateľnosť exekučného titulu, na základe ktorého sa viedlo exekučné konanie. V zmysle vtedy
účinného ust. § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. exekučným titulom bolo iba vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Vykonávať exekúciu tak bolo
možné len na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Z tohto dôvodu súdna exekútorka v čase
po doručení spomínaného uznesenia dňa 21.6.2012 nebola oprávnená vykonávať už žiadne úkony

vedúce k vymoženiu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu vzhľadom na účinky ust. § 234 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku. V danom prípade nebol dôvod ani na postup v zmysle § 79 ods. 2
Exekučného poriadku.

9. V konaní mal tak súd za preukázané, že súdna exekútorka po doručení uznesenia o povolení

obnovy konania postupovala v rozpore so zákonom, pokiaľ poukázala oprávnenému z tohto exekučného
konania na účet D.. D. T. dňa 20. 11. 2013 sumu 1.712 eur, dňa 7. 2. 2014 sumu 70,70 eur, dňa 6. 3.
2014 sumu 25 eur, dňa 3. 4. 2014 sumu 25 eur, dňa 8. 5. 2014 sumu 25 eur a dňa 4. 6. 2014 sumu 25 eur,
celkovo sumu 1.882,70 eur. Prevzatie tejto sumy potvrdil aj oprávnený z exekučného konania pán A.,keď svojím podaním zo dňa 28. 8. 2019 oznámil súdu, že suma 1.882,70 eur mu bola poukázaná cestou
jeho právneho zástupcu D.. D. T. na dvakrát a to dňa 29. 1. 2014 vo výške 1.500 eur a dňa 24. 11.2017
vo výške 382,70 eur. V konaní tak nebolo sporným, že suma 1.882,70 eur, ktorá bola vymožená v rámci

exekučného konania zrážkami z dôchodku žalobkyne ako povinnej v exekučnom konaní bola v rozpore
so zákonom poukázaná oprávnenému. Takto vznikla žalobkyni škoda, nakoľko táto suma vo výške
1.882,70 eur ušla z jej majetku. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyni vznikla škoda v spomínanej
výške na jej majetku v súvislosti s napadnutou exekúciou. Súd mal za preukázanú aj príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdnej exekútorky a škodou vzniknutou na majetku žalobkyne.

Vzhľadom na to, že za spomínanú škodu zodpovedá žalovaná v 1. rade, zaviazal ju na zaplatenie sumy
1.882,70 eur žalobkyni s príslušenstvom, bližšie špecifikovaným vo výroku rozsudku.

10. Žalobu v časti o zaplatenie 126,98 eur vo vzťahu k žalovanej v 1. rade zamietol, keď mal za to,
že súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom, ktoré žalobkyňa vyčíslila sumou 126,90 eur a ktorá predstavuje trovy právneho

zastúpenia.

11. Pokiaľ ide o úroky z omeškania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, tieto podľa názoru súdu prvej
inštancie sú dôvodné čo do výšky 5% ročne, vychádzajúc z toho, že žalovaná v 1. rade sa dostala do
omeškania dňom 15. 9. 2016, teda uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku od

doručenia žiadosti žalobkyne dňa 14. 3. 2016, ktorá lehota uplynula 14. 9. 2016. V čase omeškania bola
výška úrokov z omeškania v zmysle § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. daná vo výške 5% ročne. Preto spolu
s istinou zaviazal žalovanú v 1. rade zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 16. 9.
2016 do zaplatenia a v zostávajúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.

12. Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade aplikujúc ust.
§ 255 ods. 2 C.s.p. a vychádzajúc z pomeru úspechu strán v konaní priznal žalobkyni právo na náhradu
trov konania v pomere 87,36%. Vychádzal z toho, že žalobkyňa pôvodne uplatnila voči žalovanej v 1.
rade nárok na 2.009,68 eur s prísl., z čoho jej bola priznaná suma 1.882,70 eur s prísl. V percentuálnom
vyjadrení tak úspech žalobkyne predstavuje 93,68 % a nie úspech 6,32 %, preto žalobkyni priznal nárok

na náhradu trov konania v pomere 87,36 % (93,68 % - 6,32 %).

13. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, tento je podľa názoru súdu prvej
inštancie v celom rozsahu opodstatnený.

14. V prvom rade sa zaoberal otázkou, či nárok žalobkyne voči žalovanej v 2. rade nie je premlčaný,
keďže žalovaná v 2. rade vzniesla námietku premlčania s odôvodnením, že k vykonávaniu zrážok z
dôchodku žalobkyne, z ktorých časť použila aj na trovy exekúcie došlo v rokoch 2010-2014, pričom
žalobkyňa nárok súdnou cestou uplatnila až 13. 11. 2017.

15. Aplikujúc ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok
žalobkyne nie je premlčaný. Premlčacia doba v danom prípade začala podľa názoru súdu prvej inštancie
plynúť odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o zastavení konania
a o tom, kto je povinný hradiť trovy exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 12. 2015. Odo
dňa nasledujúceho tak začala plynúť trojročná objektívna a dvojročná subjektívna lehota pre uplatnenie

práva z bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa uplatnila právo voči žalovanej v 2. rade zmenou žaloby
na súde dňa 13. 11. 2017, urobila tak preto v dvojročnej subjektívnej lehote a v rámci plynutia trojročnej
objektívnej lehoty, preto nemôže byť nárok premlčaný.

16. Žalovaná v 2. rade vzniesla v konaní námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie tvrdiac, že

ide o nárok na náhradu škody, za ktorý zodpovedá Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie tento názor žalovanej v 2. rade však
nepovažoval za správny.

17. V tej súvislosti uviedol, že ústavný súd opakovane vyslovil svoj právny názor, že pokiaľ ide o vzťah

súdneho exekútora a povinného v rámci vykonávania exekúcie v časti rozhodovania o trovách exekúcie,
nejde o verejnoprávny vzťah. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je súdny exekútor účastníkom
konania ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Preto pri rozhodovaní o trovách exekúcie je osoba
súdneho exekútora v postavení súkromnej osoby vykonávajúcej slobodné povolanie a nie v postaveníorgánu, ktorému štát zveril výkon časti svojich právomocí. V súdenej veci je nepochybné, že exekučné
konanie začalo v čase, keď existovali právoplatné a vykonateľné exekučné tituly, ktoré boli podkladom
pre začatie vykonávania exekúcie a pre vydanie poverenia exekučným súdom. Tiež je nepochybné,

že v priebehu vykonávania exekúcie došlo k zániku exekučného titulu a to tým, že po povolení obnovy
konania bola žaloba oprávneného proti povinnej zamietnutá právoplatnými výrokmi prvoinštančného aj
odvolacieho súdu. V priebehu vykonávania exekúcie teda došlo k zániku exekučného titulu a teda
aj práva oprávneného domáhať sa núteného výkonu rozhodnutia. Zamietnutie uplatneného nároku
rozhodnutím súdu z hľadiska hmotného práva znamená, že žalobkyňa ako žalovaná nebola osobou

povinnou zo záväzku, ktoré bolo predmetom súdneho konania. Z toho vyplýva, že nárok, ktorý si
uplatnil oprávnený ako žalobca v občianskom súdnom konanie nemal pôvod v hmotnom práve a teda
vo vzťahu k žalobkyni žiadny nárok neexistoval. Zamietnutím žaloby v obnovenom konaní tak odpadol
právny dôvod, na základe ktorého došlo k nútenému výkonu splnenia povinností z exekučného titulu.
Plnenia poskytnuté s takéhoto exekučného titulu sa tak stali bezdôvodným obohatením. V uvedenej veci
preto ide o prípad plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a s ktorým ustanovenie § 451 ods. 2

Občianskeho zákonníka spája vznik bezdôvodného obohatenia. Preto všetky plnenia, ktoré sa prijali v
rámci vykonávania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý bol zrušený alebo sa stal neúčinným, sa
stali plneniami bez právneho dôvodu. V prípade žalovanej v 2. rade sú takýmto plnením trovy exekúcie,
ktoré vymohla vo výške 821,88 eur z prostriedkov patriacej žalobkyni.

18. Pokiaľ sa žalovaná v 2. rade bránila tým, že trovy exekúcie boli vymožené a započítané v súlade
s Exekučným poriadkom, súd prvej inštancie uviedol, že súdna exekútorka disponovala právnym
dôvodom na vymáhanie trov exekúcie do doby, kým nebolo exekučné konanie zastavené a nebolo
rozhodnuté v súlade s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku o tom, kto a v akej výške má hradiť
trovy exekúcie. Zo spomínaného uznesenia vyplynulo, že exekučný súd zaviazal na trovy exekúcie

oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a nie žalobkyňu ako povinnú. Odôvodnenie
v časti uznesenia o zastavení exekučného konania, v ktorom je konštatované, že súdna exekútorka
započítala na trovy exekúcie sumy vymožené od povinnej sú pre žalovanú právnu irelevantné, nakoľko
neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu o povinnosti žalobkyne platiť trovy exekúcie. Súdna exekútorka
nemá vo vzťahu k žalobkyni žiaden právny titul, na základe ktorého by mohla uplatniť trovy exekúcie, a to

aj napriek tomu, že vymoženú sumu do 821,88 eur exekútorka započítala na trovy exekúcie a následne
v exekučnom konaní uplatnila len zostatok vzniknutých trov. Súdna exekútorka ako odborne spôsobilá
osoba v oblasti exekučného práva si podľa názoru súdu prvej inštancie tejto skutočnosti musela byť
vedomá.Prijatímplneniavovýške821,88eur,ktorésúdnaexekútorkazapočítalazprostriedkovpovinnej
v exekučnom konaní na svoje trovy znamená, že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila. Preto

uložil povinnosť žalovanej v 2. rade toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni v priznanej sume vydať.

19. Spolu s istinou zaviazal žalovanú v 2. rade uhradiť žalobkyni aj úroky z omeškania od 14. 03. 2016
vo výške 8,5 % ročne. Aj keď žalobkyňa žalovanú v 2. rade vyzvala listami zo dňa 11. 01. 2016 a listom
zo dňa 28. 01. 2016 na vydanie vymoženej sumy, vychádzajúc z ust. § 563 Občianskeho zákonníka

priznal žalobkyni úroky z omeškania až od 14. 03. 2016 tak, ako požadovala v žalobe.

20. O trovách konania vo vzťahu vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade rozhodol v zmysle
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania voči neúspešnej žalovanej
v 2. rade v plnej výške.

21. Proti tomuto rozsudku, a to voči vyhovujúcemu výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade v zákonnej
lehote podala odvolanie žalovaná v 1. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a
odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu voči nej zamietne.
Uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania vytkla súdu prvej

inštancie, že svojím postupom porušil právo žalovanej v 1. rade na spravodlivý proces, keď žiadnym
spôsobom pri rozhodnutí nereagoval na jej obranu, ktorá poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax
v otázke prednosti práva na vydanie bezdôvodného obohatenia pred náhradou škody spôsobenou pri
výkone verejnej moci, ako aj na jednoznačné závery právnej doktríny týkajúce sa tejto právnej otázky.
Súd prvej inštancie pritom už na svojom prvom pojednávaní dňa 13. 11. 2017 v rámci predbežného

právneho posúdenia veci uviedol, že nárok žalobkyne voči žalovanej v 1. rade nepovažuje za daný z
dôvodu danosti nároku titulom bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému v exekúcii p. H. A., ktorý
vylučuje aplikáciu zák. č. 514/2003 Z.z. V napadnutom rozsudku sa súd prvej inštancie zodpovedaniu
otázky konkurencie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a práva na náhradu škody spôsobenejpri výkone verejnej moci celkom vyhol. Rozhodnutie je preto potrebné považovať za prekvapivé, čím súd
porušil zásadu legitímneho očakávania žalovanej v 1. rade vo vzťahu k rozhodovaniu súdu. Rozsudok
trpí aj nepreskúmateľnosťou, keďže súd nevysvetlil, prečo úplne odignoroval zásadnú procesnú obranu

žalovanej v 1. rade v tomto smere. V danom prípade bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané,
že p. H. A. prijal do svojej majetkovej sféry ako oprávnený peňažné prostriedky na základe právneho
titulu, ktorý po prijatí týchto prostriedkov zanikol, pričom išlo o peňažné prostriedky pochádzajúce z
majetku žalobkyne ako povinnej. V tej súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.
02. 2013 č.k. II.ÚS 165/2012-45, ale aj iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré

v odvolaní aj konkretizuje a tiež rozhodnutia krajských súdov. Žalovaná v 1. rade poukázala v tej
súvislosti predovšetkým na to, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje
vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s
právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Poukázala na to, že žalobkyňa sa svojho nároku titulom
bezdôvodného obohatenia voči p. Petrovi Letkovi nikdy nedomáhala. Táto suma za daných skutkových
okolností nemôže predstavovať škodu na strane žalobkyne v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

Pokiaľ súd prvej inštancie tento nárok žalobkyni priznal, vec nesprávne právne posúdil.

22. Proti tomuto rozsudku, a to voči vyhovujúcemu výroku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade podala
odvolanie žalovaná v 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) C.s.p. a odvolaciemu
súdu navrhla, aby rozsudok vo vzťahu k nej zmenil tak, že žalobu zamietne. V dôvodoch odvolania vytkla

súdu prvej inštancie, že jej nedoručil žalobu zákonným spôsobom. V odôvodnení rozsudku neuviedol,
v zmysle ktorého zákonného ustanovenia nemali byť finančné prostriedky poukazované oprávnenému
a zároveň účtované na trovy exekúcie s odkazom na § 3, § 36 ods. 12 a § 243b ods. 13 Exekučného
poriadku. Má za to, že postupovala v súlade so zákonom, pokiaľ dňa 21. 11. 2013 zaslala oprávnenému
sumu 1.712 eur. Podľa názoru súdu nemala rešpektovať ust. § 3, § 36 ods. 8 a ods. 12, § 46, § 243b

ods. 2 a ods. 13 Exekučného poriadku. Žalovaná v 2. rade má za to, že z jej strany nedošlo k porušeniu
právnej povinnosti, pokiaľ vymožené sumy zaslala oprávnenému. Konala tak v súlade so zákonom. Nie
je pravdou, že súd nezaviazal žalobkyňu úhradou trov exekúcie. S poukazom na stranu 3 zastavujúceho
uznesenia zo dňa 16. 11. 2015 č.k. 48Er/1915/09-155 uviedla, že nikde v tomto zastavujúcom uznesení
nie je uvedené, že exekútorka si niečo započítala. Súd v zastavujúcom uznesení uvádza „súd súdnemu

exekútorovi priznal odmenu...“. Súd opakovane uvádza slovné spojenia „súdna exekútorka si bola
vedomá“ a pod., pričom sa neopiera o žiadne ustanovenie žiadneho právneho predpisu. Súd by mal
byť znalý práva. Súd nie je liečiteľ, ktorý rieši vedomie, či bezvedomie. Rozhodnutie Ústavného súdu
SR zo dňa 13. 02. 2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012, sa podľa nej týka skutkovo i právne úplne inej. V
čase od 30. 11. 2010 (kedy pominuli dôvody povoleného odkladu exekúcie) do 16. 12. 2015 (kedy

bolo exekučné konanie právoplatne zastavené) bola zrážkami z dôchodku povinnej vymožená suma
2.704,58 eur, ktorá bola v súlade s platnou legislatívou rozúčtovaná. Uznesenie, ktorým súd rozhodol o
zastavení exekúcie a o trovách exekúcie nadobudlo právoplatnosť a nebolo dosiaľ zrušené. Exekútorke
patrí odmena, ktorá ani po zrušení exekučného titulu a po skončení exekučného konania nemôže byť
bezdôvodným obohatením.

23. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu
potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že až na pojednávaní konanom dňa 11. 09. 2019 bola žalobkyňa
oboznámená so skutočnosťou, že žalovaná v 2. rade v rozpore s platnou právnou úpravou poukázala
na účet oprávneného dňa 20. 11. 2013 sumu 1.712 eur, dňa 07. 02. 2014 sumu 70,70 eur, dňa 06. 03.

2014 sumu 25 eur, dňa 03. 04. 2014 sumu 25 eur, dňa 08. 05. 2014 sumu 25 eur, dňa 04. 06. 2014 sumu
25 eur, teda celkovo 1.882,70 eur. O tom, že žalovaná v 2. rade poukázala tieto finančné prostriedky
na účet oprávneného, bola žalobkyňa oboznámená až po uplynutí premlčacej doby (ktorá skutočnosť
bola zapríčinená obštrukčným konaním žalovaných), preto je zrejmé, že žalobkyňa nemôže dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal.

Preto námietky žalovanej v 1. rade v tomto smere sú právne irelevantné.

24. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny.
Počas celého konania bola žalovaná v 2. rade riadne oboznamovaná s podaniami, vyjadreniami a
dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, ku ktorým sa riadne vyjadrovala. Ani raz nenamietala

skutočnosť, že by jej nejaká listina nebola doručená. Argumentáciu žalovanej v 2. rade uvedenú v
odvolaní považuje za právne irelevantnú.25. Žalovaná v 1. rade v reakcii na vyjadrenie žalobkyne zotrvala na svojej odvolacej argumentácii.
Poukázala na to, že žalobkyňa bola riadnym účastníkom exekúcie a počas jej trvania, ale aj po jej
skončení mala fakticky neobmedzený prístup k príslušnému exekučnému spisu a informáciám z neho

vyplývajúcim. Žalobkyňa by mohla nárok na náhradu škody voči štátu uplatniť úspešne len vtedy,
ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia. V tej súvislosti
poukázala na závery prijaté Ústavným súdom SR v náleze zo dňa 13. 02. 2013 sp. zn. II. ÚS
165/2012. Poukázala na nezodpovedné a neobozretné omisívne konanie žalobkyne spočívajúce v
laxnom prístupe k exekúcii a to, že žalobkyňa si sama zavinila včasné neuplatnenie pohľadávky na

vydanie bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému v exekúcii. Už z vyjadrenia žalobkyne zo dňa 16.
11. 2016 doručeného súdu dňa 18. 11. 2016 celkom jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa disponovala
informáciou o tom, že suma 1.882,70 eur bola v rámci exekúcie žalovanou v 2. rade poukázaná
oprávnenému H. A.. Túto skutočnosť žiadnym spôsobom nespochybnila. Naopak, s touto skutočnosťou
operovala ako s nesporným faktom. Navyše tieto skutočnosti vyplynuli aj zo samotného uznesenia,
ktorým bola exekúcia zastavená a ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. 12. 2015.

26. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovanej v 1. rade uviedla, že nález ústavného súdu, na
ktorý žalovaná v 1. rade preukazuje nie je možné na daný prípad aplikovať. Zopakovala, že sa o
skutočnostiach a o tom, kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil dozvedela až na pojednávaní dňa
11. 09. 2019, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že z

exekučného spisu nebolo možné zistiť, ako žalovaná v 2. rade naložila s vymoženými čiastkami.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaných bez nariadenia
pojednávaniavzmysleust.§385ods.1zák.č.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.")
v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru,

že odvolanie žalovaných nie je opodstatnené.

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.11.2020 o 9:45 hod. v poj.
miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa
19.11.2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

3 C.s.p.

29. Odvolací súd po preskúmaní odvolaní žalovaných dospel k záveru, že nimi namietané odvolacie
dôvody nie sú naplnené.

30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver. V konaní boli splnené všetky procesné podmienky, súd prvej
inštancie sa nedopustil žiadnej vady konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a postupom súdu nedošlo ani k porušeniu práv strán sporu na spravodlivý proces. Preto odvolací súd
rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p., potvrdil.

31. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, ak k odvolacím námietkam žalovaných odvolací
súd udáva nasledovné:

33. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej v 1. rade, že z dlhodobej a relatívne ustálenej

judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal,
a je povinný ho vydať. Ak má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu
ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003

Z.z. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že
sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (viď Nález Ústavného súdu SR zo dňa
13.02.2013 sp.zn. II. ÚS 165/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, na ktoré
žalovaná v 1. rade poukazuje v odvolaní).34. Žalobkyňa sa voči obrane žalovanej v 1. rade v naznačenom smere bráni tvrdiac, že až na
pojednávaní dňa 11.09.2019 bola oboznámená so skutočnosťou, že žalovaná v 2. rade v rozpore

s platnou právnou úpravou poukázala na účet oprávneného v dňoch 20.11.2013 až 04.06.2014,
celkovo sumu 1.882,70 eur. S týmito skutočnosťami, významnými pre uplatnenie nároku titulom
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal (oprávnený z exekučného konania)
tak bola oboznámená až po uplynutí premlčacej doby, ktorá skutočnosť navyše bola zapríčinená
obštrukčným konaním žalovaných. Z toho vyplýva, že nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky

z titulu bezdôvodného obohatenia ku dňu rozhodnutia súdu.

35. V súvislosti s touto argumentáciu žalobkyne, žalovaná v 1. rade poukázala na tú skutočnosť, že
žalobkyňa ako účastníčka exekučného konania mala neobmedzený prístup k exekučnému spisu a
informáciám z neho vyplývajúcim, preto možná bezúspešnosť uplatnenia nároku titulom bezdôvodného
obohatenia voči tretej osobe bola ňou zavinená. Týmto nie je daný základný predpoklad zodpovednosti

štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná v 1. rade správne poukazuje na konštantnú judikatúru
súdov, z ktorej vyplýva, že v občianskeho súdnom konaní môže byť voči štátu úspešne uplatnený nárok
na náhradu škody až vtedy, ak žiadateľ nemôže účinne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z

dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Niet
pochýb, že v danom prípade došlo k súbehu nárokov žalobkyne na náhradu škody voči štátu z dôvodu
nesprávneho úradného postupu, ktorý uplatnila v tomto konaní a nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči tretej osobe (oprávnenému v exekučnom konaní), ktorý sa jednoznačne na jej úkor
bezdôvodne obohatil tým, že prijal plnenie na základe exekučného titulu, ktorý bol následne zrušený.

Ide teda o nárok titulom bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

37. V danom prípade je významné zodpovedať otázku, či žalobkyňa môže účinne dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, ktorá sa na jej úkor bezdôvodne

obohatila.

38. V danom prípade z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa
takýto nárok súdnou cestou voči pánovi H. A. (oprávnenému v exekučnom konaní) neuplatnila.

39. Z rozhodnutia bývalého Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.04.1985 sp.zn. 4Cz/110/84, ale aj z
aktuálnej judikatúry vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
môže byť voči štátu úspešne uplatnený iba vtedy, pokiaľ by poškodený nedosiahol uspokojenie svojej
pohľadávky voči tomu, kto by bol na to inak povinný. Inými slovami, pokiaľ svedčí poškodenému ako
veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže (úspešne) uplatniť, resp. uspokojiť, nevzniká mu dovtedy

voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Iba v prípade, že pohľadávku
oprávneného nemožno ako priamy nárok uspokojiť, vzniká oprávnenému majetková škoda spočívajúca
v strate majetku.

40. Niet pochýb o tom, že vznik škody na svojej strane je poškodený povinný preukázať. Aby bol

splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v čase, kedy súd o uplatnenom
nároku rozhoduje. Pre rozhodovanie súdu o nároku na náhradu škody totiž platí ust. § 217 ods. 1
C.s.p., ktorý stanovuje, že pre rozsudok je rozhodujúci včas stav v dobe jeho vyhlásenia. To znamená,
že rozhodujúci je skutkový stav veci, aký je v dobe, kedy súd vyhlasuje svoje rozhodnutie a nie stav,
ktorý s väčšou či menšou pravdepodobnosťou v najbližšej dobe nastane. Pokiaľ neexistuje škoda v

dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku na jej náhradu, bol by nárok uplatnený predčasne,
čo má za následok zamietnutie žaloby bez toho, aby bolo potrebné zaoberať sa splnením ďalších
predpokladov zodpovednosti za škodu (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.05.2011 sp.zn.
28Cdo/4734/2008).

41. Judikatúra je však ustálená aj v tom, že k preukázaniu vzniku škody (t.j. k preukázaniu nemožnosti
dosiahnuť plnenie dlžníkom), nie je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku
voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby tak bol známy jeho negatívny výsledok, t.j. nie je neprekonateľnou
podmienkou, aby tu bol zamietavý rozsudok súdu, na ktorom bol nárok uplatnený. Za situácie, keď je zokolností prípadu zrejmé, že žaloba by nemohla uspieť, môže súd rozhodujúci vo veci náhrady škody
sám ako otázku predbežnú riešiť úspešnosť žaloby a uspokojenie nároku bez toho, aby poškodený
bol nútený viesť samostatný súdny spor (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.02.2011 sp.zn.

25Cdo/2091/2008).

42.Nemožnopretosúhlasiťsnázoromžalovanejv1.rade,žebezpodmienečnoupodmienkouuplatnenia
nároku na náhradu škody voči štátu z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci je
skoršie uplatnenie nároku titulom bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe súdnou cestou a následné

zamietnutie takejto žaloby. Samotná okolnosť, že žalobkyňa neuplatnila nárok titulom bezdôvodného
obohatenia voči tretej osobe súdnou cestou a že v konaní nebola úspešnou, nie je podmienkou
uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu v tomto konaní. Nemožno totiž prehliadnuť skutočnosť,
že žalobkyňa sa v tejto súvislosti bráni tým, že jej nárok titulom bezdôvodného obohatenia voči tretej
osobe je premlčaný.

43. Podľa názoru odvolacieho súdu z okolností prípadu je zrejmé, že žalobkyňa by v danom prípade
nemohla voči tretej osobe v samostatnom súdnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia uspieť,
keďže jej nárok je premlčaný. Nemožno sa stotožniť v tej súvislosti s argumentáciou žalovanej o tom, že
žalobkyňa si sama zapríčinila, že došlo k premlčaniu jej nároku titulom bezdôvodného obohatenia. Niet
totiž pochýb o tom, že žalobkyňa sa prvýkrát dozvedela o skutočnostiach rozhodných pre uplatnenie

nároku titulom bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe až na pojednávaní dňa 11.09.2019, kedy
bola oboznámená s rozhodujúcimi skutočnosťami pre uplatnenie tohto nároku, a teda kedy, v akých
sumách a v prospech akého účtu boli poukázané jednotlivé sumy exekútorom v prospech oprávneného.
Nemožno sa stotožniť s názorom žalovanej v 1. rade, že sa tak stalo už skôr, o čom má svedčiť písomné
podanie žalobkyne zo dňa 16.11.2016, doručené súdu prvej inštancie dňa 18.11.2016, nakoľko z

obsahu tohto podania nevyplývajú rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenie nároku titulom bezdôvodného
obohatenia, t.j. kedy a v akých sumách, na aký účet boli jednotlivé sumy súdnym exekútorom v prospech
oprávnené poukázané. Niet pochýb o tom, že žalobkyňa disponovala (len) čiastkovou informáciou o tom,
že v prospech oprávneného bola poukázaná celkovo suma 1.882,70 eur. Bez toho, že by žalobkyňa
disponovala úplnými informáciami o tom, kedy, v akej výške boli jednotlivé sumy poukázané a v

prospech akého účtu, nemohla nárok titulom bezdôvodného obohatenia uplatniť. Keďže k poukázaniu
prvej sumy vo výške 1.712,- eur došlo dňa 20.11.2013, k uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby
vzmysle§107ods.1Občianskehozákonníkabydošlodňa20.11.2016apriúhradeposlednejplatbydňa
04.06.2014 by sa tak stalo dňa 04.06.2017. Žalobkyňa bola oboznámená s rozhodujúcimi skutočnosťami
pre uplatnenie nároku titulom bezdôvodného obohatenia až na pojednávaní dňa 11.09.2019, stalo sa

tak zjavne po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby, po uplynutí ktorej by v prípade uplatnenia
nároku súdnou cestou a vznesenia námietky jeho premlčania bola žalobkyňa v konaní neúspešnou. Niet
teda pochýb o tom, že žaloba titulom nároku z bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe by nemohla
uspieť. Podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu škody voči štátu nevznikne, pokiaľ poškodený
má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak len do doby uplynutia premlčacej

doby pre jeho vydanie. V danom prípade už premlčacia doba uplynula, preto možno jednoznačne
konštatovať, že ku dňu rozhodnutia súdu žalobkyňa preukázala, že jej uplatnená škoda vznikla.

44. Z týchto dôvodov nemožno odvolaciu argumentáciu žalovanej v 1. rade považovať za opodstatnenú
a z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1.

rade podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

45. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej v 2. rade odvolací súd uvádza, že táto uvádza
skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento náležite a správne
vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Odvolacie námietky žalovanej v 2. rade nie sú spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

46. Výsledky dokazovania vykonané pred súdom prvej inštancie jednoznačne svedčia o tom, že pokiaľ
žalovaná v 2. rade ako súdna exekútorka zrazila zo sumy, ktorú vymohla v exekúcii od povinnej
(žalobkyňa) sumu vo výške 821,88 eur titulom úhrady trov exekúcie, jej postup nemožno považovať za

správny. Vo vzťahu k žalobkyni ako povinnej v exekučnom konaní totiž nebola rozhodnutím založená
povinnosť uhradiť trovy konania, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Pokiaľ tak žalovaná v 2. rade
akosúdnaexekútorkapostupovalaazozrazenejsumyzaúčtovalavzniknutétrovyexekúcie,bezvydania
rozhodnutia, stalo sa tak bez právneho dôvodu. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľžalovanú v 2. rad zaviazal titulom bezdôvodného obohatenia uhradiť žalobkyni 821,88 eur s prísl. tak,
ako vyplýva z výroku rozsudku. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej v 2. rade odvolací súd
poukazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje.

47. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade v
zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

48. Vecne a správne rozhodol súd prvej inštancie aj o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a

žalovanými, preto odvolací súd rozsudok potvrdil aj v tomto rozsahu v zmysle § 387 od. 1 C.s.p.

49. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným
žalovaným.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).