Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. január 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/141/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7519207647
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7519207647.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov
JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: Obec Sokoľ, Kostolianska 10,
Sokoľ, IČO: 00 324 752, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hencovskou, so sídlom v Košiciach,
Bajzova 2, proti žalovanému: I.. N. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., E. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 24.3.2020 č.k. 12C/283/2019 - 73 takto

r o z h o d o l :

M e n í napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice -okolie (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým uznesením konanie

zastavil a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Rozhodol
tak na základe späťvzatia žaloby danej žalobcom dňa 9.3.2012 s odôvodnením, že po podaní žaloby,
žalovaný dobrovoľne odovzdal žalobcovi predmetný byt s tým, že žalobca si uplatnil tiež náhradu
trov konania podľa § 256 CSP s poukazom na to, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorších
správaním žalovaného, na základe čoho žalobca nenesie zodpovednosť na zastavení konania. K
požiadavke žalovaného, aby súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmal dôvody hodné

osobitého zreteľa, žalobca zdôraznil, že súd má prihliadnuť aj na okolnosti, ktoré žalobcu viedli k
uplatneniu nároku na súde, a to skutočnosť, že žalovaný svojim správaním ohrozoval život a zdravie
ostatných obyvateľov, na čo bol výslovne upozornený a čoho si bol žalovaný vedomý, no napriek tomu
v byte bezdôvodne zotrval. Po odcitovaní § 144, § 145 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 a 2 CSP konanie
v celom rozsahu zastavil. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
keď mal za preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného,

čím je dané jeho procesné zavinenie na zastavení konania, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre. V
ďalšom sa zaoberal posúdením § 257 CSP s poukazom na to, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že
ako prenajímateľ na základe nájomnej zmluvy zo dňa 24.8.2016 v súlade so všeobecne záväzným
nariadením č. 2/2009, ktorým sa ustanovujú zásady prideľovania obecných bytov v obci Sokoľ, pridelil
predmetný byt žalovanému do užívania na dobu určitú od 22.9.2016 do 30.9.2019. Nájomný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným skončil ku dňu 30.9.2019, keď k obnoveniu, teda predĺženiu nájomného

vzťahu nedošlo pre nesplnenie podmienok zo strany žalovaného a žalovaný naďalej užíval predmetný
bytbezprávnehodôvodu.Súčasnezanajpodstatnejšídôvodžalobyoznačilskutočnosť,žežalovanýako
nájomcasasprávakostatnýmnájomcomvnájomnombytovomdomeagresívne,títosúvystavovaníjeho
vulgárnym atakom, osočovaniu a rušeniu nočného pokoja, čím žalovaný narúša ich osobnú integritu,
právo na pokojné bývanie, vyvoláva v nich strach a dôvodnú obavu o život a zdravie, hrubo narušuje
domový poriadok, pričom predmetnú nehnuteľnosť napriek opakovaným výzvam odmieta vypratať.

Žalovanývovyjadreníkžalobeuviedol,žejehokonaniebolospôsobenéakútnoufázoujehopsychického
ochorenia, pričom po preliečení sa, pristúpil k vyprataniu predmetného bytu žalobcu, pričom navrhol,aby práve túto skutočnosť súd zohľadnil a nezaviazal ho z tohto dôvodu na náhradu trov konania.
Poukazujúc na uvedené súd uznal, že žalovaný uvedomujúc si svoje správanie po preliečení, zachoval
sa v zmysle žalobného návrhu žalobcu, keď byt, ktorého vypratania sa žalobca domáhal, vypratal.

Zároveň súd vnímal aj pozíciu žalobcu, ktorý v snahe riešiť vzniknutú situáciu v bytovom dome v
záujme ochrany života a zdravia ostatných nájomcov podal žalobu dôvodne. Práve v týchto reláciách
súd vzhliadol mimoriadne okolnosti, ktoré podľa neho odôvodňujú osobitý postup podľa § 257 CSP z
pohľadu okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tiež z pohľadu posúdenia následného
správania sa žalovaného v spore po doručení žaloby ako dôvodu hodného osobitého zreteľa. Aj napriek

tomu, že procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania má za následok, že podľa § 256 ods. 1
CSP žalobcovi patrí právo na náhradu trov konania voči žalovanému, zohľadniac dôvody pre osobitný
postup podľa § 257 CSP tak, ako na ne súd poukázal vyššie, súd o trovách konania rozhodol tak, že
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, a v rozsahu 50 %
mu náhradu trov konania, s poukazom na dôvody hodné osobitého zreteľa spočívajúce v okolnostiach
posudzovaného sporu, nepriznal.

2. Proti predmetnému uzneseniu v časti výroku, ktorým súd žalobcovi priznal náhradu trov konania proti
žalovanému v rozsahu 50 %, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa odvolacích dôvodov §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Žalobca namietal rozsah nároku na náhradu trov konania, ktorý
mu bol priznaný napadnutým uznesením. Zdôraznil, že § 257 CSP ponecháva súdu možnosť, aby
zmiernil dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva.

Hoci posúdenie existencie dôvodov hodných osobitého zreteľa je nezávislé, diskrečné oprávnenie súdu,
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý zároveň musí byť v rozhodnutí súdu riadne a presvedčivo
odôvodnený. V danom prípade sa súd bez riadneho odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalovaného,
že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou ochorenia. Neskúmal pritom, či žalovaný skutočne
prechádzal akútnou fázou ochorenia a ani to, akým spôsobom táto akútna fáza ovplyvnila konanie

žalovaného. Žalobca bol toho názoru, že záveru súdu by bolo možné prisvedčiť iba v tom prípade, ak
by skutočne bolo preukázané, že žalovaný sa počas celého rozhodného obdobia nachádzal v akútnej
fáze ochorenia, v dôsledku ktorej si nebol vedomý svojho konania alebo ho nevedel ovládať. Súd
sa však týmito otázkami nezaoberal. Súčasne mal za to, že podľa jeho skúseností so správaním sa
žalovaného, ako aj tvrdeniami svedkov, ktorých v žalobe označil, žalovaný si bol vedomý svojho konania

a toto vedel aj ovládať. Preto sa žalobca domnieva, že žalovaný sa len snaží vyťažiť z uvedenej
situácie a účelovo predložil súdu vyjadrenie o tom, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou formou
ochorenia. Žalobca je presvedčený o tom, že na to, aby súd mohol aplikovať § 257 CSP, nepostačuje
len samotné tvrdenie žalovaného, ale je nevyhnuté, aby súd spoľahlivo a dostatočne zistil, či sú tieto
tvrdenia žalovaného pravdivé. Okrem toho dal do pozornosti súdu, že žalovaného ešte dňa 27.9.2019

za účasti pracovníkov Obecného úradu Sokoľ upovedomil o ukončení nájomnej zmluvy. Pri osobnom
kontakte žalovaný vulgárne osočil starostu obce a uviedol, že má nárok na dvojmesačnú výpovednú
dobu. Je zaujímavé, že žalovaný aj napriek svojmu tvrdeniu o akútnej fáze ochorenia zrazu vedel, že
má nárok na dvojmesačnú výpovednú dobu a požadoval sa podpísania novej nájomnej zmluvy na 10
rokov. Z reakcie žalovaného tak zreteľne vyplýva, že mal vedomosť o skončení nájmu a bol si vedomý

aj povinnosťou vypratať predmet nájmu. Napriek tomu tak neurobil. Súd pritom aplikoval § 257 CSP bez
toho, aby skúmal, ako mala akútna fáza, pokiaľ ňou žalovaný vôbec trpel, ovplyvniť jeho konanie, keď
podľa jeho vyjadrení, ktoré predniesol dňa 27.9.2019, vôbec nie je zrejmé, aby bol žalovaný akokoľvek
ovplyvnený akútnou fázou ochorenia alebo, aby nevedel, že ďalšie zotrvanie v priestoroch predmetu
nájmu je neoprávnené. Skutočnosť, že žalovaný konal vedome, vyplýva aj z jeho textovej správy, ktorú

žalobca predložil súdu, kde zreteľne a súvislo poukazuje na to, že má mať zo zákona jednoznačný,
nepopierateľný a nevypovedateľný nárok na nájomný byt z dôvodu paranoidnej schizofrénie. Opätovne
je teda zrejmé, že žalovaný si bol dobre vedomý svojho konania. Tvrdenia žalovaného o ovplyvnení
akútnou fázou ochorenia žalobca považuje len za účelové a ničím nepodložené. Navyše dôkazy
predložené do súdneho spisu tieto vyjadrenia žalovaného vyvracajú, teda, že by sa žalovaný nachádzal

v štádiu akútnej fáze ochorenia od septembra 2019 až do 31.1.2020 (od obdobia, kedy žalobcom bol
upozornený na ukončenie nájomnej zmluvy a povinnosť vypratania bytu až k dátumu, kedy došlo k
odovzdaniu bytu), za obdobie štyroch mesiacov žalovaný bez právneho dôvodu užíval byt, pričom súd
bez relevantných podkladov toto konanie žalovaného ospravedlnil a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania len v rozsahu 50 %, s čím žalobca nesúhlasí. Žalobca má za to, že takéto rozhodnutie

súdu je nespravodlivé s prihliadnutím na všetky okolnosti. Žalobca bol v dôsledku konania žalovaného
nútený riešiť petície obyvateľov bytového domu, privolané policajné hliadky a podobne, a okrem času
investoval aj peňažné prostriedky na ochranu svojich práv a práv obyvateľov bytového domu. Nie je
preto spravodlivé a správne, aby súd v konečnom dôsledku len na základe tvrdení žalovaného priznalžalobcovi nárok iba na polovicu trov konania. Preto považoval za dôvodné, aby odvolací súd zmenil
výrok napadnutého uznesenia súdu tak, že prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Odvolateľ zároveň namietal absenciu výroku o vrátení súdneho poplatku v súlade s § 11 ods. 3 a

4zák.osúdnychpoplatkoch.Vdanejvecibolžalobcomuhradenýsúdnypoplatoknazákladeplatobného
predpisuzodňa28.11.2019.Vzmyslevyššieuvedenéhomalbyťsúdnypoplatokkrátenýo1%žalobcovi
vrátený. Žalobca je preto toho názoru, že je daný dôvod, aby súd vo výroku uznesenia rozhodol aj o
vrátení súdneho poplatku kráteného o 1 %.

3. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že
žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a že súd vracia
žalobcovi zo zaplateného súdneho poplatku sumu 49 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému
Slovenská pošta, a.s. po právoplatnosti tohto uznesenia.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí.

Poukázal na to, že nájomný byt č. 3 zveľadil investíciami do kuchynskej linky, kúpeľne a vstavanej skrine
v predsieni v hodnote presahujúcej 1.000 €, ktorú mu obec nepreplatila. Advokátke sa hodilo písať o jeho
chorobe v čase podania na súd a teraz sa odvoláva na to, že žiadnou chorobou netrpel. Uviedol, že trpí
paranoidnou schizofréniou a v čase zrušenia nájmu bola jeho choroba v akútnej fáze. Od 13.10.2019
do 11.12.2019 bol na liečení tohto stavu. Obec ho zrušením nájmu výrazne poškodila, pretože sa musel

presťahovať k svojím rodičom. Bol serióznym nájomníkom viac ako 7 rokov. Preto žiadal o potvrdenie
rozsudku.

5. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní dané neboli.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

7. Predmetom odvolacieho prieskumu je výrok o trovách konania, na základe čoho výrok, ktorým bolo
konanie zastavené, nadobudol právoplatnosť a nebol podrobený odvolaciemu prieskumu.

8. Odvolateľ v odvolaní uplatnil o.i. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tomuto odvolaciemu dôvodu

odvolacísúduuvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

9. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia, súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne zhodnotil,
že pokiaľ procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium procesného zavinenia je potrebné posudzovať
z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo konajúca strana v konaní požadovala a

skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.
Ak je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, potom je
dané procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre.

10. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že súd sa v súvislosti s rozhodovaním o

náhrade trov konania zaoberal tiež prípadnou aplikáciou § 257 CSP, keď správne zhodnotil, čo je účelom
citovaného ustanovenia, a o ktoré dôvody hodné osobitého zreteľa vo všeobecnosti môže ísť v prípade
aplikácie § 257 CSP.

11. Odvolací súd je však toho názoru, že jeho následné posúdenie, že v prejednávanom prípade je

potrebná aplikácia § 257 CSP, čo i len v časti (vzhľadom na to, že súd žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania iba vo výške 50%), nie je správne.12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

13. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,
a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.

Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného
zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,

osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď
spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

14. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch

a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

15. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd pri zdôvodnení čiastočnej aplikácie ust. § 257 CSP
uznal, že žalovaný uvedomujúc si svoje správanie po preliečení zachoval sa v zmysle žalobného
nároku žalobcu, keď byt, ktorého vypratania sa žalobca domáhal, vypratal, pričom poukázal na jeho

vyjadrenie k žalobe, v ktorom žalovaný uviedol, že jeho konanie bolo spôsobené akútnou fázou jeho
psychického ochorenia, pričom po preliečení sa, pristúpil k vyprataniu predmetného bytu žalobcu,
ktorú okolnosť navrhol pri zohľadnení náhrady trov konania. Súd práve v týchto reláciách vzhliadol
mimoriadne okolnosti, ktoré podľa neho odôvodňujú osobitný postup v zmysle § 257 CSP, a to z pohľadu
okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tiež z pohľadu posúdenia následného správania

sa žalovaného v spore po doručení žaloby ako dôvodu hodného osobitého zreteľa.

16. Podstatou odvolania je presvedčenie žalobcu o tom, že súd sa bez riadneho odôvodnenia stotožnil
s tvrdením žalovaného, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou ochorenia, pričom neskúmal,
či žalovaný skutočne prechádzal akútnou fázou ochorenia a ani to, akým spôsobom táto akútna fáza

ovplyvnila konanie žalovaného a že skutočnosť, že žalovaný konal vedome, vyplýva aj z jeho textovej
správy, ktorú žalobca predložil súdu, kde zreteľne a súvislo žalovaný poukazuje na to, že má mať
zo zákona jednoznačný, nepopierateľný a nevypovedateľný nárok na obecný nájomný byt z dôvodu
paranoidnej schizofrénie. Na základe toho, tvrdenia žalovaného o ovplyvnení akútnou fázou ochorenia
považoval len za účelové a ničím nepodložené.

17. Možno prisvedčiť odvolateľovi, pokiaľ tento vytýka súdu, že pri aplikácii § 257 CSP sa bez
riadneho odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalovaného, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou
ochorenia. Odvolací súd k tomu uvádza, že pokiaľ sa žalobca domáhal vypratania nehnuteľnosti -
nájomného bytu, jeho nárok bol odôvodnený tým, že uplynula doba nájmu, pretože v danom prípade

žalobca dal predmetný byt do nájmu žalovanému na dobu určitú. Ide teda o prípad, kedy žalovaný užíval
predmetný byt bez právneho titulu. Nemožno preto súhlasiť s odôvodnením napadnutého uznesenia v
bode 13., v ktorom súd skonštatoval, že za najpodstatnejší dôvod žaloby žalobca označil skutočnosť,
že žalovaný ako nájomca sa správa k ostatným nájomcom v nájomnom bytovom dome agresívne, títo
sú vystavovaní jeho vulgárnym atakom, osočovaniu a rušeniu nočného pokoja, čím žalovaný narúša ich

osobnú integritu, právo na pokojné bývanie, vyvoláva v nich strach a dôvodnú obavu o život a zdravie,
hrubo narušuje domový poriadok, pritom predmetnú nehnuteľnosť napriek opakovaným výzvam odmieta
vypratať. Aj keď žalobca v rámci skutkového opisu a zdôvodnenia predmetnej žaloby poukázal na
takýmto spôsobom vyšpecifikované správanie žalovaného voči ostatným obyvateľom bytového domu,
na danú skutkovú okolnosť žalobca vzhľadom na právny dôvod vypratania nehnuteľnosti poukázal

podporne a v súvislosti so zdôvodnením, prečo po ukončení nájomnej zmluvy uplynutím dojednanej
doby nájmu, žalobca ako prenajímateľ, neuzavrel so žalovaným novú nájomnú zmluvu.18.Odhliadnucodvyššieuvedeného,ajpodľanázoruodvolaciehosúduibasamotnýpoukazžalovaného
na to, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou choroby paranoidná schizofrénia, ktorou trpí, a že
v mesiacoch október až december absolvoval liečenie, bez ďalšieho zhodnotenia všetkých relevantných

okolností, ktoré vyšli najavo počas konania, nebolo možné posúdiť izolovane tento tvrdený dôvod,
navyše zo strany žalovaného nepreukázaný.

19. Odvolateľ v súvislosti s podaným odvolaním v tejto súvislosti správne poukazuje na to, že zo
správania žalovaného vyplýva, že žalovaný si už v čase podania danej výpovede z nájomnej zmluvy

a výziev zo strany žalobcu na vypratanie predmetného bytu, bol vedomý svojho konania, pretože táto
okolnosť vyplýva nepochybne z listinného dokladu - emailovej komunikácie medzi stranami sporu, ktorý
listinný doklad súčasne bol k žalobe pripojený. Odvolací súd uvádza k tomuto listinnému dokladu, že
žalovaný v emailových správach reagoval na požiadavku žalobcu o odovzdanie bytu v súvislosti so
zmluvou o nájme, ktorá skončila k 30.9.2019. V spomínaných textových správach žalovaný konštatoval,
že je zo zákona chránenou osobou kvôli tomu, že je invalidný dôchodca a ako taký má zo zákona

priznaný jednoznačný, nepopierateľný a nevypovedateľný nárok na obecný nájomný byt, pričom v inej
podobnej správe v súvislosti s obdobnou požiadavkou žalobcu ešte doplnil, že je invalidným dôchodcom
z dôvodu paranoidnej schizofrénie. Uvedené podľa odvolacieho súdu jednoznačne naznačuje, že
napriek tomu, že žalovaný trpel duševnou chorobou, svoje ochorenie si uvedomoval, vedel o ňom a
jeho nesúhlasná reakcia na odovzdanie predmetného bytu nejavila známky nežiaducich prejavov tohto

ochorenia, naopak, žalovaný pri písaní týchto správ, a teda vyjadrení svojho nesúhlasného stanoviska
odovzdať nájomný byt po ukončení dojednanej doby nájmu, si bol istý svojou pozíciou, hoci nesprávne z
dôvodu, že je invalidný dôchodca pre dané ochorenie. Odvolací súd nespochybňuje vážnosť akejkoľvek
duševnej choroby, a ani nezľahčuje situáciu, v ktorej sa zrejme žalovaný nachádzal aj v čase ukončenia
nájomného vzťahu, avšak samotné konštatovanie, že žalovaný trpel paranoidnou schizofréniou a že

jeho konanie bolo ovplyvnené práve jeho akútnou fázou pre aplikáciu ust. § 257 CSP, nie je postačujúce.

20.Odvolacísúdkonštatuje,žeajkeďžalovanýtrpelparanoidnouschizofréniou,nepreukázal,žebyjeho
konanie (zrejme žalovaný má na mysli konanie súvisiace s jeho neadekvátnym správaním vo vzťahu
k ostatným nájomcom bytového domu, prípadne iným obyvateľom bytového domu), bolo ovplyvnené

akútnou fázou, keď navyše ani za pripustenia akútnej fázy paranoidnej schizofrénie, uvedené nič
nemení na tej relevantnej skutočnosti, že predmetná žaloba bola podaná z dôvodu, že dojednaný
nájom bytu skončil uplynutím doby nájmu a súčasne možno konštatovať, že obsah už spomínaného
listinného dokladu - emailová komunikácia medzi stranami sporu v súvislosti s požiadavkou žalobcu
o odovzdanie predmetného bytu po uplynutí doby nájmu, nenasvedčuje o akútnej fáze choroby

paranoidnej schizofrénie, naopak, žalovaný si bol vedomý toho, že trpí týmto duševným ochorením,
avšak k odovzdaniu bytu nepristúpil z dôvodu neznalosti zákona. Vzhľadom na právny dôvod vypratania
predmetného bytu (skončenie nájmu uplynutím dojednanej doby), je bez relevancie, či žalovaného
správanie v žalobe popísaným dôvodom, bolo podmienené jeho akútnou formou duševnej choroby.

21. Uvedené odôvodňuje záver odvolacieho súdu o tom, že súd pri rozhodovaní o trovách konania
rozhodol nesprávne, pokiaľ aplikoval na prejednávaný prípad § 257 CSP, hoci na jeho aplikáciu nebol
zákonný dôvod, a na základe toho žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu 50%.
Tým bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

22. Pretože súčasne neboli splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého uznesenia,
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

24. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
o konkrétnej výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia, a to
samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

25. Na záver odvolací súd uvádza, že rozhodovanie o vrátení súdneho poplatku súd realizuje podľa
zákona o súdnych poplatkoch, pričom tak môže urobiť aj po konečnom rozhodnutí vo veci samej.
Zastavujúce uznesenie preto nemusí obsahovať tiež výrok o vrátení súdneho poplatku.26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p..
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).