Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. október 2019

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1Csp/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218201362
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2019:8218201362.5

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov sudkyňou JUDr. Katarínou Krochtovou v právnej veci žalobcu W. D., L..
XX.XX.XXXX, J. G. X, XXX XX N., zast. advokátom Mgr. Matúš Macko, so sídlom Karpatská 804/10,
089 01 Svidník, proti žalovanej Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686
930, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e , že zmluvné podmienky uvedené v článku I. Základné ustanovenia Zmluvy o

poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: BSU-00-0001800016 z 08.07.2011
v znení: „Spracovanie žiadosti o úver (spracovateľský poplatok): 2 % z výšky úveru minimálne 30,- Eur,
maximálne 300,- Eur, poplatok za správu úveru: 2,- Eur (60,25 SKK)*/mesačne, upomienka pri omeškaní
splátky úveru, alebo plnenia iných záväzkov zo zmluvy: 15,- Eur (451,89 SKK)*, s ú n e p r i j a t e ľ n é .
II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 1.839,61 Eur titulom bezdôvodného obohatenia
spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.839,61 Eur od 22.05.2019 do zaplatenia, v lehote

3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
IV. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa v žalobe doručenej tunajšiemu súdu dňa 20.06.2018 uviedla, že so žalovanou ako
veriteľom uzatvorila ako dlžník dňa 08.07.2011 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením
pre fyzické osoby č.: BSU-00-0001800016, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 5.000,00
Eur. Predmetná zmluva podľa názoru žalobkyne obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v tomto
znení: „Spracovanie žiadosti o úver (spracovateľský poplatok): 2% z výšky úveru minimálne 30,- Eur,
maximálne 300,- Eur, poplatok za správu úveru: 2,00 Eur (60,25 SKK)*/mesačne, upomienka pri

omeškaní splátky úveru, alebo plnenia iných záväzkov zo zmluvy: 15,00 Eur (451,89 SKK)*“. Žalobkyňa
v tejto súvislosti uviedla, že žalovaná jej reálne neposkytla plnenie za takéto poplatky, ako súčasť
formulárovej zmluvy neboli individuálne dojednané a absenciou zodpovedajúceho plnenia spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto
predstavujú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa
zastáva názor, že zo zmluvy nie je zrejmé, o aké plnenia ide a aký je ich účel. Žalobkyňa uviedla,

že otázkou ostáva, čo je v danom prípade cenou úveru, ak za poskytnutý úver platí spotrebiteľ
úrok, poplatok za správu úveru a spracovateľský poplatok. Podľa nej je aj úrok za úver formou
poplatku. Vyjadrenie ceny úveru čo do spracovateľského poplatku považuje žalobkyňa za neurčité a
nezrozumiteľné, pričom zrozumiteľnou je pre ňu len odplata za poskytnutie úveru vyjadrená ročným
úrokom. Tiež poplatok za upomienky považuje žalobkyňa za neprijateľný, pretože podľa jej názoru
je neakceptovateľné, aby spotrebiteľ znášal akékoľvek výdavky žalovanej, ktoré môžu vzniknúť v

súvislosti s vymáhaním pohľadávky a ktoré si ona určila pevnou sumou vopred. Keďže tieto poplatky
sú nezdôvodnené, ich nárokovanie odporuje dobrým mravom. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňapoukázala na rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 6C/198/2012 zo dňa 31.01.2014 a rozsudok
Okresného súdu Skalica vo veci sp. zn. 1C/286/2012 zo dňa 20.08.2013. Na základe uvedených
skutočností žiadala, aby súd určil neprijateľnosť zmluvných podmienok.

2. K žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná podaním doručeným súdu 20.07.2018. Vo vyjadrení poprela
tvrdenia žalobkyne o tom, aby zmluva v naznačených súvislostiach obsahovala neprijateľné zmluvné
podmienky. Vo vzťahu k uvedenému argumentovala základným pojmom „celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom“ podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. Tiež poukázala na

§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a dodala, že obe tieto ustanovenia priamo umožňujú ustanoviť v
zmluve poplatok. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
13Csp/59/2017, z ktorého okrem iného vyplýva, že sa pridržiava argumentačnej línie českých súdov a
že poplatok za vedenie účtu (obsahovo zodpovedá poplatku za správu úveru) predstavuje bežnú súčasť
poskytovania bankových služieb, kedy banke vznikajú náklady so spracovaním a spravovaním úveru
a riadnym vedením úverového účtu, ako aj náklady v podobe technického a personálneho aparátu.

Keďže poplatky boli v zmluve dojednané zrozumiteľne a zreteľne, tieto predstavujú cenu plnenia, a
preto sú vylúčené z prieskumu z titulu neprijateľnosti. Súčasťou RPMN a v tomto prípade aj celkových
nákladov dlžníka - výška celkovej čiastky, ktorú je dlžník povinný zaplatiť, je v danom prípade aj
náklad na zaplatenie poplatku za spracovanie žiadosti, resp. poplatku za vedenie úverového účtu.
Žalovaná sa domnieva, že žalobkyňa sa zrejme opiera o nemeckú líniu, ktorá je v našom právnom

priestore viacnásobne prekonaná, čo podľa nej dokazujú rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cpjn
203/2013 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 2725/13. Žalovaná ďalej tvrdila, že žalobkyňa o
poplatku vedela a bola s ním uzrozumená. De facto ide o poplatok za dojednanie záväzku podľa § 499
Obchodného zákonníka. Ide o dojednanie hodnoty poskytnutého plnenia v časti vo forme poplatku a v
časti vo forme úroku. Poplatok nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach v neprospech spotrebiteľa,

keďže jeho výška je súčasťou RPMN. Poplatok je cenou za úver, pričom žalovaná predpokladá, že
vzhľadomnato,žežalobkyňatakútozmluvuuzatvorila,bolapreňudanácenováponukaprijateľná.Cena
za plnenie, ako aj predmet plnenia je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčená z kontroly
neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Rovnako tak ustanovuje Smernica Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993. Okrem toho žalovaná vzniesla námietku premlčania, keďže poplatok bol

účtovanývdeňposkytnutiaúveruv11/2011,zčohojezrejmépremlčanieprávanaurčenieneprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Preto navrhla žalobu zamietnuť.

3. Súd vo veci nariadil pojednávania, ktoré sa uskutočnili v dňoch 21.05.2019 a 17.10.2019. Na prvom
z uvedených pojednávaní súd pripustil zmenu žaloby, keď žalobkyňa okrem určenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok žiadala rozšíriť žalobu o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume
1.839,69 Eur spolu s úrokom z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1.839,69 Eur od 22.05.2019 do
zaplatenia. Zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Právny zástupca
žalobkyne návrh zdôvodnil tým, že úver poskytnutý na základe zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a
žalovanou dňa 08.07.2011 je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to pre nesplnenie

náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. Na pojednávaní dňa 17.10.2019 za
prítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobkyne súd vyhlásil rozsudok vo veci samej.

4. K rozšíreniu žaloby sa vyjadrila žalovaná podaním doručeným súdu dňa 14.06.2019, v ktorom
okrem iného vzniesla námietku premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia pri

aplikácii 3-ročnej premlčacej doby. Žalovaná poprela, aby predmetná zmluva neobsahovala dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve je bez
pochýb uvedené, že zmluva trvá 6 rokov a konečná splatnosť úveru nastane po uplynutí 6 rokov odo
dňa splatnosti prvej mesačnej splátky, pokiaľ úver nebude splatený skôr na žiadosť klienta. Úverová
zmluva uvádza splatnosť pravidelnej mesačnej splátky na 17. deň v príslušnom kalendárnom mesiaci.

Žalovaná ďalej uviedla, že pokiaľ rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 vo vzťahu
k ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. odôvodňuje, že pri pojmoch výška, počet,
či termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je za použitia eurokonformného výkladu potrebné
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka zahrňuje, potom podľa názoru žalovanej
táto výkladová metóda a požiadavka Najvyššieho súdu SR je ešte zreteľne aplikovateľná pre náležitosť

doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti. Podľa žalovanej „termín konečnej splatnosti“ nie
je náležitosťou uvedenou v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, nemá vplyv na
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa, a preto rozširujúci výklad tohto pojmu by žalovanú postihoval
neprimeranou sankciou v rozpore s právom EÚ. Okrem toho formulácia „do 6 rokov od splatnosti prvejmesačnej anuitnej splátky“ je podľa žalovanej údajom, v ktorom sa spotrebiteľ dokáže zorientovať a
navyše tento údaj nie je podľa jej názoru rozhodným na vykonanie voľby medzi viacerými úverovými
produktmi, pretože takýmto rozhodujúcim údajom je podľa jej názoru RPMN a celková čiastka, ktorú

sa spotrebiteľ zaväzuje zaplatiť. V súvislosti s potrebou aplikácie vhodného výkladu právnych noriem
žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 460/2017. Žalovaná tiež
poukázala na viaceré rozhodnutia súdov SR, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci sp.
zn. 2Co/91/2018 zo dňa 18.07.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/493/2016
zo dňa 27.09.2017, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/149/2018 zo dňa 31.07.2018

a sp. zn. 13Co/38/2017 zo dňa 27.03.2018, či rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 13Co/38/2017 zo dňa 27.03.2018.Podľa názoru žalovanej priemerným spotrebiteľom v zmysle
sekundárneho práva EÚ zjavne nemôže byť osoba, ktorá by nevedela, čo to znamená „do 6 rokov od
splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“. Žalovaná v tejto súvislosti tiež uviedla, že konečná splatnosť
je daná v počte rokov od čerpania prvej splátky jednoducho preto, že z praktického hľadiska nie je možné
konečnú splatnosť určiť iným spôsobom, pokiaľ má byť určená presne. Pokiaľ ide o rozpis splátok, v tejto

súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018
a sp. zn. 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.04.2018, z ktorých vyplýva, že použitím eurokonformného výkladu §
9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje,
aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok. Podľa
žalovanej je v zmluve uvedená správne aj celková čiastka, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť, a teda správne

suma 7.877,44 Eur, pretože jej súčasťou je aj mesačný poplatok a poplatok za poskytnutie úveru.
Žalobkyňou uvedená celková čiastka v sume 7.633,44 Eur je zjavne nesprávna. Žalovaná súčasne
vyslovila názor, že v Základných ustanoveniach zmluvy sú riadne uvedené všetky predpoklady pre
výpočet RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., a to v súlade s judikatúrou (napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/139/2017), podľa ktorej predpokladom použitým pre

výpočet je výška úveru, výška splátky, jej interval, počet splátok, výška úrokovej sadzby a prípadných
poplatkov. Na základe toho žalovaná navrhla žalobu zamietnuť.

5. Na pojednávaniach právny zástupca žalobkyne zotrval na doterajšej argumentácii a dodal, že pri
konečnej splatnosti úveru sa vyžaduje, aby bola uvedená konkrétnym dátumom, určite a zrozumiteľne,

tiež uviedol, že majú výhrady vo vzťahu k predpokladom pre výpočet RPMN a súčasne majú výhrady
aj voči výške odplaty. Poukázal na to, že žalobkyňa sa o nedostatkoch zmluvy dozvedela až dňa
14.07.2017, o čom súdu predložila prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
takže podľa názoru právneho zástupcu žalobkyňa uplatnila svoje nároky v rámci objektívnej 10-ročnej
premlčacej doby a v rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby.

6. Zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že vznášajú námietku premlčania nároku žalobkyne,
nakoľko k splateniu úveru došlo dňa 07.10.2014 a objektívna premlčacia doba uplynula dňa 07.10.2017.
K termínu konečnej splatnosti uviedol, že túto náležitosť nevyžaduje smernica a že tento údaj je v
zmluve uvedený zodpovedne a že tak, ako pri rozpise splátok je potrebné aj v danej veci aplikovať

eurokonformný výklad so záverom o splnení predpokladov podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z. z. Žalovaná tiež poukázala na to, že v písomnom vyjadrení spomínané rozhodnutia súdov riešili
odlišnú situáciu, keď konečná splatnosť úveru nebola v zmluve uvedená vôbec, resp. bola uvedená
počtom splátok. Zástupca žalovanej nesúhlasil s aplikáciou 10-ročnej objektívnej premlčacej doby,
pretože z ich strany nejde ani o vedomú nedbanlivosť a uvedenie údaju v úverovej zmluve o termíne

konečnej splatnosti používajú v takom tvare z dôvodu, že klient často krát odchádza s návrhom zmluvy,
podpíšejuneskôraleboprostredníctvominternetbankingu.TiežpoukázalnarozhodnutieSúdnehodvora
vo veci C-331/2018, ktoré podľa jeho slov naznačuje, aby súdy netrvali na nesprávnej judikatúre, ktorá
je v rozpore s európskym právom. Tiež poukázal na to, že bola prekonaná nemecká právna línia, keď v
našich právnych podmienkach je možné zaťažiť spotrebiteľa poplatkom za úver, pokiaľ je transparentne

premietnutý do RPMN a ak je transparentne uvedený v zmluve. Okrem toho argumentoval tým, že cena
za úver môže mať aj podobu poplatku, ak táto je dostatočne premietnutá v RPMN a zotrval na tom, že
termín konečnej splatnosti je uvedený dostatočne a zrozumiteľne.

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, Zmluvou o poskytnutí

spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: BSU-00-0001800016, prehlásením Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pohybmi na účte žalobkyne č. 2613050384, písomnými
vyjadreniami strán sporu, prednesmi strán sporu a právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní, ako
aj ďalšími s vecou súvisiacimi listinnými dôkazmi.8. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaná ako veriteľ uzavreli
dňa 08.07.2011 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.:

BSU-00-0001800016, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru v
sume 5.000,00 Eur, pri úrokovej sadzbe 14,90 %, RPMN 17,97 %, priemernej hodnote RPMN v
sadzbe 17,62 %. Dátum poskytnutia spotrebiteľského úveru: najneskôr do piatich pracovných dní od
splnenia podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru uvedených v tejto zmluve. Konečná splatnosť
spotrebiteľského úveru: do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky. Termín splatnosti

pravidelných mesačných anuitných splátok spotrebiteľského úveru: 17. dňa príslušného mesiaca. Počet
pravidelných mesačných anuitných splátok spotrebiteľského úveru: 72. Výška pravidelnej mesačnej
anuitnej splátky spotrebiteľského úveru: 106,20 Eur. Výška mesačného poistného pre poistenie: 5,30
Eur. Výška celkovej čiastky, ktorú musí dlžník zaplatiť: 7.877,44 Eur. Základné ustanovenia, čl. I.
predmetnej zmluvy, obsahovali okrem iného aj toto znenie: Poplatky, spojené s úverom uvedené v
platnom Sadzobníku poplatkov za služby v pobočkách pre fyzické osoby, vydanom veriteľom (ďalej

len „Sadzobník poplatkov“): Spracovanie žiadosti o úver (spracovateľský poplatok): 2% z výšky úveru
minimálne 30,- Eur, maximálne 300,- Eur, poplatok za správu úveru: 2,00 Eur (60,25 SKK)*/mesačne,
upomienka pri omeškaní splátky úveru, alebo plnenia iných záväzkov zo zmluvy: 15,00 Eur (451,89
SKK)*.

9. Z Prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sp. zn. H 581/17 zo dňa 06.10.2017
vyplýva, že dňa 14.07.2017 im žalobkyňa predložila Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s
poistením pre fyzické osoby č.: BSU-00-0001800016 zo dňa 08.07.2011. Po preskúmaní zmluvy ju
informovali o tom, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a ak pri poskytnutom
úvere vo výške 5.000,00 Eur uhradila žalovanej čiastku 7.877,44 Eur, suma 2.877,44 Eur predstavuje

bezdôvodné obohatenie na strane veriteľa a že vyplatenia tejto sumy sa môže domáhať súdnou cestou.
Žalobkyňa bola tiež informovaná o tom, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

10.Zvýpisuzúčtužalobkynevedenéhoužalovanejakobanky,č.2613050384zaobdobieod08.07.2011
do 07.10.2014 vyplýva, že na účet žalobkyne bola dňa 08.07.2011 poukázaná suma 5.000,00 Eur titulom

úveru. Za uvedené obdobie žalobkyňa nad sumu 5.000,00 Eur uhradila platby v prospech žalovanej v
sume 1.839,61 Eur.

11. Súd konštatuje, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvného vzťahu, výška poskytnutého
úveru, či úhrada žalobkyne v prospech žalovanej. Medzi stranami bolo sporné tvrdenie žalovanej, že

nárok žalobkyne čo do určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok a čo do vydania bezdôvodného
obohatenia je premlčaný, keďže subjektívna 2-ročná premlčacia doba, aj objektívna 3-ročná premlčacia
doba uplynuli pred podaním žaloby. Naopak žalobkyňa tvrdila, že v okolnostiach takýchto prípadov je
potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a subjektívnu 2-ročnú premlčaciu dobu a keďže
o nedostatkoch v zmluve sa preukázateľne dozvedela až dňa 14.07.2017, svoj nárok uplatnila včas.

Okrem toho žalovaná popierala, aby zmluva obsahovala nedostatky v zmysle § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., ako aj to, aby zmluva obsahovala žalobkyňou tvrdené neprijateľné zmluvné podmienky.
Žalovaná považovala žalobu žalobkyne za nedôvodnú.

12. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka účinného k 08.07.2011 (ďalej len „OZ“)

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 53 ods. 1 až 3 OZ Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanoveniasa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

14. Podľa § 53 ods. 5 OZ Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

15. Podľa § 54 ods. 2 OZ V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

16. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov č. 250/2007 Z. z. v znení
účinnom k 08.07.2011 (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) Každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 08.07.2011 (ďalej len
„zákon č. 129/2010 Z. z.“) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

18. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

19. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľskýmúveromsúvšetkynákladyvrátaneúrokov,provízií,daníapoplatkovakéhokoľvekdruhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi
známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby

súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť
zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za
ponúkaných podmienok.

20. Podľa § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet

celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom.

21. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na

inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia
Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať (okrem iného, pozn.) tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

22. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9
ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v
zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

23. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodnéhoobohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

24. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 298 ods. 1 CSP Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

26. Podľa § 298 ods. 2 CSP Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez

návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

27. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica

2008/48/ES“) Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: dĺžku trvania zmluvy o úvere.

28. Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

29. Súd mal za preukázané, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovanou ako
veriteľom je zmluvou, na ktorú je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo, a to s poukazom na to, že
žalovaná vystupovala vo vzťahu k žalobkyni v postavení podnikateľa, zatiaľ čo žalobkyňa s poukazom
na jej označenie typické pre nepodnikateľa (meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo, číslo občianskeho

preukazu) mala postavenie spotrebiteľa.

30. Prioritne považoval súd za právne významné vysporiadať sa s námietkou premlčania vznesenou
žalovanou voči celému nároku žalobkyne, teda čo do určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a
vydania bezdôvodného obohatenia.

31. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-473/00 potvrdil, že uplynutie času v žiadnom prípade nemôže
byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť alebo znemožniť ochranu práv spotrebiteľa pred nekalými
obchodnými podmienkami podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Žalobkyňa v postavení
spotrebiteľky má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských

zmluvách aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.

32. Súd teda konštatuje, že pokiaľ ide o určenie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, toto právo sa nepremlčuje.

33. Iná situácia nastáva v súvislosti s uplatňovaním nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Toto
právo sa premlčuje v súlade s § 107 ods. 1 a 2 OZ.

34. Súd konštatuje, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto je zaň zodpovedný,
dozvedela dňa 14.07.2017, keď navštívila Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, čo

vyplýva z jeho prehlásenia zo dňa 06.10.2017. Súd považuje za dostatočne preukázaný moment
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorý je totožný s dňom, keď občianske združenie
na ochranu spotrebiteľa poskytlo žalobkyni informácie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o
bezdôvodnom obohatení žalovanej. Súd nemá dôvod spochybňovať toto tvrdenie poznajúc výbavubežného spotrebiteľa a jeho schopnosť orientovať sa v právnych otázkach. Vzhľadom na to, že
žalobkyňa uplatnila svoj nárok súdnou cestou dňa 20.06.2018, uplatnila ho včas, v rámci 2-ročnej
subjektívnej premlčacej doby.

35. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že v danom prípade je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu
premlčaciu dobu, súd sa s týmto tvrdením nestotožnil. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu
prax Krajského súdu v Prešove, ktorý v súvislosti s aplikáciou 10-ročnej objektívnej premlčacej doby
pri bezdôvodnom obohatení opakovane posúdil konanie dodávateľov, ktorí porušujú práva spotrebiteľov

ako úmyselné konanie vedúce k ich bezdôvodnému obohateniu. Je totiž vylúčené, aby žalovaná
ako banka a profesionál v oblasti poskytovania úverov nepoznala spotrebiteľské právo a prijímala
platby od spotrebiteľov nad rámec sumy, ktorá dodávateľovi patrí pri neplatných zmluvách, či úveroch
považovaných za bezúročné a bez poplatkov (k tomu pozri napr. rozsudky Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1Co/8/2017 zo dňa 28.6.2017, sp. zn. 2Co/193/2016 zo dňa 24.7.2017). Desaťročná objektívna
premlčacia doba začala plynúť potom, čo stav bezdôvodného obohatenia bol zo strany žalovanej

ukončený. Podľa predložených výpisov z účtu vyplýva, že žalobkyňa v prospech žalovanej plnila do
07.10.2014. Túto skutočnosť, teda, že úverový vzťah bol ukončený dňa 07.10.2014, potvrdila aj samotná
žalovaná na pojednávaní dňa 17.10.2019. Z uvedeného mal súd bez pochybností preukázané, že 10-
ročná premlčacia doba nemohla uplynúť pred podaním žaloby, ktorú žalobkyňa podala dňa 20.06.2018.

36. Vo vzťahu k uvedenému považuje súd za potrebné reagovať na argument žalovanej, ktorá
nesúhlasila s aplikáciou 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, pretože z ich strany nejde ani o vedomú
nedbanlivosť a uvedenie údaju v úverovej zmluve o termíne konečnej splatnosti používajú v takom tvare
z dôvodu, že klient často krát odchádza s návrhom zmluvy, podpíše ju neskôr alebo prostredníctvom
internetbankingu.Súdzastávanázor,žedanýargumentžalovanejneobstojí,pretožebankesdlhoročnou

tradíciou na trhu nemohlo nič brániť v tom, aby údaj o konečnej splatnosti úveru uviedla úplne,
presne, určite a zrozumiteľne. Naznačené správanie žalovanej v sebe implikuje jednoznačný úmysel,
keďže žalovaná ako podnikateľ a banka musela vedieť, že uvedenie termínu konečnej splatnosti
úveru v tvare „do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“ je absolútne neurčitý a pre
bežného spotrebiteľa ťažko čitateľný. Aj keď by súd pripustil, že žalovaná nechcela dojednať zmluvu

so žalobkyňou v snahe získať prospech z opísaných okolností, ťažko možno uveriť, že nevedela, čo
môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebola uzrozumená. Minimálne
nepriamy úmysel získať majetkový prospech opísanou praktikou je na strane žalovanej zrejmý.

37. V súvislosti s vysloveným názorom súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.

ÚS 430/2018 zo dňa 05. 12.2018, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu voči rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/53/2017 zo dňa 27.03.2018, ako zjavne neopodstatnenú.
Je potrebné zdôrazniť, že Krajský súd v Prešove v namietanom rozhodnutí konštatoval: „V tejto
súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaná
minimálne vedela, že neuvedením podstatných náležitosti vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z.
z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t. j. bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru a pre prípad, že to tak urobí, bola s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumená

(dolusindirectus,tzv.nepriamyúmysel).Jejkonaniepretonemožnohodnotiťinakakokonaniezamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech. V zmysle ust. § 107 ods. 2 OZ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z
12. decembra 2011, sp. zn.7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn.
2Co/9/2012) zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou

premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (ň 107 ods. 2 OZ) ... Žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobkyňa podala i v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby... Je
úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú.
Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá
začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor

obohatil. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala. V danom prípade
sa tak stalo v máji roku 2016, kedy sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na
ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo dňa 08.08.2016.“38. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne nie je premlčaný.

39. Súd sa ďalej zaoberal otázkou dodržania obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm.

f) zákona č. 129/2010 Z. z.

40. V danom prípade sa súd riadil aj právnym názorom Krajského súdu v Prešove, ktorý v rozsudku
sp. zn. 20Co/275/2016 zo dňa 28.2.2017 vyslovil: Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo

jej zmeny.

41. Žalovaná namietala, že údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nie je súčasťou predpokladov, ktoré
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať. V článku 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48/ES sa
uvádza len dĺžka trvania zmluvy o úvere, a nie termín konečnej splatnosti úveru. V danom prípade bol v
zmluve uvedený údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru takto: „do 6 rokov od splatnosti prvej

mesačnej anuitnej splátky“. Počet pravidelných mesačných anuitných splátok bol uvedený: 72 a termín
splatnosti pravidelných mesačných anuitných splátok bol dojednaný na 17. deň príslušného mesiaca.
Tieto skutočnosti boli žalobkyni známe pri uzavretí zmluvy. Súd zastáva názor, že uvedené informácie
bez použitia ďalšej matematiky žalobkyni nemohli poskytnúť dostatočný obraz o tom, kedy nastane
konečná splatnosť úveru. Za daných okolností žalobkyňa musela vypočítať, že pri pravidelných 72

mesačných anuitných splátkach by mala úver splatiť za obdobie 6 rokov, t. j. 72 mesiacov. Ak splatnosť
splátky bola dojednaná na 17. dňa v mesiaci, bolo potrebné vypočítať, že konečná splatnosť nastane
17. dňa v príslušnom mesiaci uplynutím 6 rokov od splatnosti prvej splátky. Žalobkyňa si teda musela
vypočítať, kedy bude splatná prvá splátka a potom uplynutie obdobia 6 rokov od daného okamihu. Súd
konštatuje, že naznačený postup nemohol byť a nebol dostatočne transparentný a určitý.

42. Takéto určenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno považovať za súladné s
dotknutým ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch, keď významom tohto ustanovenia bolo,
aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť svoje povinnosti
vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu nemožno popísaný nedostatok

v zmluve nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov.
Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť stanovená
presne, určito a zrozumiteľne, najvhodnejšie konkrétnym časovým okamihom, aby spotrebiteľ mohol
pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a teda trvanie jeho

povinnosti splácať úver. Táto okolnosť je významná, pretože spotrebiteľ by mal poznať začiatok a
konečnú splatnosť svojho záväzku, ktorého plnenie sa odráža v majetkovej sfére a je spôsobilé ovplyvniť
kvalitu jeho života.

43. Žalovaná tiež poukázala na to, že v danom prípade je potrebné použiť eurokonformný výklad tak,

aby sa vnútroštátny zákon vykladal v súlade s právom Európskej únie. Taktiež žalovaná tvrdila, že ak
výkladová metóda odporúčaná Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 3Cdo/146/2017 je aplikovateľná v
súvislosti s § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (rozpis splátok), o to viac je aplikovateľná na
náležitosť zmluvy o konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.

44. V spojení s uvedeným sa žiada poukázať na závery rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/145/2017 zo dňa 28.06.2018, v ktorom tento súd okrem iného konštatoval, že zákonodarca prijal
dňa 12.10.2017 zákon č. 279/2017 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.05.2018 upustilo od požiadavky
členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď sa termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov nahrádzajú slovami frekvenciu splátok. Slovenský Zákon o

spotrebiteľských úveroch išiel do 30.04.2018 nad rámec Smernice a v zmysle konštantnej judikatúry sa
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladalo tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje
v zmysle § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžadovala
v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa, teda bol zrejmý

konflikt medzi Smernicou a zákonom č. 129/2010 Z. z.. Obdobná situácia je aj v tejto veci, keď žalobkyňa
namieta, že posudzovaná zmluva neobsahuje náležitosť o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., zatiaľ čo žalovaná toto tvrdenie popiera s poukazom na potrebu
využitia eurokonformného výkladu, ako aj s poukazom na to, že danú náležitosť smernica nevyžaduje.45. Na tomto mieste je potrebné poukázať na ďalšie zistenia a závery Krajského súdu v Prešove v
rozhodnutí sp. zn. 19Co/145/2017 zo dňa 28.06.2018, z ktorých plynie, že v prípadoch, keď všeobecné

súdy rozhodujú v sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. Smernice, ide o spory medzi
jednotlivcami. Z toho dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok. Jednalo by

sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Aj napriek rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ C-42/15
Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bíroóva je potrebné postupovať podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch v prípade zmlúv, ktoré boli uzavreté do 30.04.2018 tak, ako je to v danom prípade.

46. Odvolávajúc sa na uvedené závery per analogiam súd konštatuje, že ak vnútroštátny zákon
ustanovuje ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru, je potrebné na danej náležitosti trvať. V opačnom prípade sa otvára priestor
pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe takejto
zmluvy.

47. Žalovaná tiež poukazovala na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 460/2017,

v ktorom sa Ústavný súd SR vyjadril k modusu výkladu a aplikácie právnych predpisov. Súd sa týmto
nálezom riadil aj v danej veci, keď vo vzťahu k §-u 9 ods. 2 písm. f) s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnil gramatický výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Súd poznamenáva, že tak, ako Ústavný súd SR judikoval v označenom rozhodnutí, aj pre
súd bolo pri výklade § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. určujúce nielen doslovné znenie tohto

zákonného ustanovenia, ale aj zmysel a účel zákona, ktorý tkvie v ochrane spotrebiteľa.

48. Žalovaná v tejto súvislosti tiež argumentovala rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 05.09.2019 vo veci
C-331/2018 TE proti Pohotovosti, s.r.o., z ktorého podľa jej slov vyplýva, aby súdy netrvali na nesprávnej
judikatúre. Súd konštatuje, že v danom prípade sa súdny dvor zaoberal výkladom Článku 10 ods. 2

písm. h) až j) smernice 2008/48/ES v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice, ktorý sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci
samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na
amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice
2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 9. 11. 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842),

samajúuplatniťnazmluvuoúvere,oakúidevovecisamej,ktorábolauzatvorenápredvyhlásenímtohto
rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom
prijatým v uvedenom rozsudku.

49. Vychádzajúc z uvedeného súd konštatuje, že súdny dvor sa v označenom rozsudku z hľadiska

harmonizácie práva nezaoberal otázkou ako sa má vykladať vnútroštátna právna úprava zakotvujúca
ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nielen dobu trvania zmluvy, ale aj termín
konečnej splatnosti.

50. V zmysle odôvodnenia bodu 31 smernice 2008/48/ES zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a

stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so
svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú.

51. Žalovaná trvala na tom, že uvedenie termínu konečnej splatnosti v zmluve zo dňa 08.07.2011 je
dostatočne určité a zrozumiteľné. Súčasne poukázala na to, že smernica 2008/48/ES neobsahuje vo

svojom článku 10 ods. 2 písm. c) termín konečnej splatnosti, ale len termín doby trvania zmluvy. V tejto
súvislosti s poukazom na závery označeného rozsudku vo veci C-331/2018 poukázala na to, že súdy
nemajú trvať na nesprávnej judikatúre. Žalovaná zjavne mala na mysli bod 49 tohto rozsudku, podľa
ktorého: Súčasne treba pripomenúť, že podľa článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES vzhľadom na to,
že táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať, ani zaviesť vo

svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

52. V označenom rozsudku C-331/2018 (bod 54) súd však konštatoval aj to, že vnútroštátnemu súdu
prislúcha vykladať vnútroštátne právo, ktoré bolo účinné v čase relevantných skutkových okolností včo najväčšej možnej miere a bez toho, aby sa požadoval výklad contra legem, v súlade so smernicou
2008/48, ako ju vykladá rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842).

53. Súd konštatuje, že v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy zákon č. 129/2010 Z. z. vo svojom
ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zakotvoval ako obligatórnu náležitosť zmluvy uvedenie doby trvania a
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa názoru súdu údaj o uvedení konečnej splatnosti úveru
významne dopĺňa údaj o dobe trvania zmluvy, keď priemerný spotrebiteľ dokáže vyhodnotiť dokedy je
povinný plniť a splácať svoje záväzky titulom poskytnutia úveru. Navyše formulácia predmetnej zmluvy

v základných ustanoveniach čl. I akoby opomínala uvedenie údaju o dobe trvania zmluvy. Doba trvania
zmluvy sa zo zmluvných dojednaní uvedených v čl. I dá vydedukovať z počtu pravidelných mesačných
anuitných splátok v spojení konečnou splatnosťou spotrebiteľského úveru. Samozrejme, doba trvania
zmluvy vyplýva aj z čl. VI. tejto zmluvy s názvom Mimoriadna splatnosť, odstúpenie od zmluvy alebo
jej výpoveď. Je však potrebné pripomenúť, že tieto ustanovenia reflektujú na situácie, ktoré môžu
nastať v dôsledku porušenia zmluvných povinností alebo ako dôsledok iných porušení (napr. vyhlásenie

konkurzu, exekučné konanie na návrh tretej osoby, etc.), samozrejme, okrem ods. 5 čl. VI. tejto zmluvy,
podľa ktorého záväzky dlžníka z tejto zmluvy zanikajú riadnym splatením celkovej pohľadávky veriteľa.
Na tomto mieste opäť súd poukazuje, že aj posledné citované znenie zmluvy využíva termín „splatenie“,
čo znamená zánik záväzku.

54. Inými slovami požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru pri absencii
riadneho uvedenia doby trvania zmluvy alebo podporne (v záujme zrozumiteľného a stručného
spôsobu poskytnutia informácií pre spotrebiteľa pri oboznámení sa s jeho právami a povinnosťami
vyplývajúcimi zo zmluvy) popri takémuto údaju, nemôže znamenať nesprávny pohľad na výklad použitý
súdom, ak tento výklad sleduje účel a cieľ vnútroštátnej právnej normy. Uvedenie konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru malo v danej veci svoj význam, keďže doba trvania zmluvy nebola vyjadrená
transparentne.Atransparentnenebolakonieckoncovvyjadrenáanikonečnásplatnostispotrebiteľského
úveru vo formulácii ... do 6 rokov od ... To znamená, že spotrebiteľka mohla dúfať, že niekedy do 6
rokov (pri použití ďalších informácií v zmluve dostupných) svoje záväzky pri nastavených podmienkach
splatí. Ak sa žalovaná domnieva, že údaj ... do 6 rokov od ... je určitý, súd s daným tvrdením

nesúhlasí a konštatuje, že uvedenie takejto informácie je pre spotrebiteľa neurčité, netransparentné a
nezrozumiteľné. Z tohto dôvodu nie je ani v súlade s predpokladom podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice
2008/48/ES.

55. Vzhľadom na nedostatok v zmluve podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. súd vyhodnotil

úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby
č.: BSU-00-0001800016 zo dňa 08.07.2011, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 5.000,00
Eur, za bezúročný a bez poplatkov. Z predložených výpisov z účtu súd zistil, že žalobkyňa nad rámec
poskytnutej istiny v sume 5.000,00 Eur žalovanej uhradila sumu 1.839,61 Eur. Žalovaná toto tvrdenie
nepoprela. Z tohto dôvodu má žalobkyňa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobkyne v

tejto sume, a to s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru podľa § 11 ods. 1
písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. pre nesplnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona.

56. S odvolaním sa na závery rozsudku súdneho dvora vo veci C-331/2018 sa súd nezaoberal
žalobkyňou tvrdeným nedostatkom zmluvy z hľadiska nedodržania § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.

129/2010 Z. z. (členenie splátok). Súd sa tiež nezaoberal ďalšími nedostatkami zmluvy tvrdenými
žalobkyňou, nakoľko vyslovené právne závery považoval v okolnostiach daného prípadu za dostatočné.

57. Žalobkyňa požadovala aj úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.839,69 Eur od
22.05.2019 do zaplatenia.

58. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.59. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníkaúčinnéhovčaseomeškaniažalovanejvýškaúrokovzomeškaniajeo5percentuálnychbodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s

plnením peňažného dlhu, ktorá k 22.05.2019 predstavovala 0,00 %.

60. Žalobkyňa požadovala priznanie úroku z omeškania odo dňa nasledujúceho po prednesení návrhu
na zmenu žaloby na pojednávaní dňa 21.05.2019. Na základe toho súd priznal žalobkyni úrok z
omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.839,61 Eur od 22.05.2019 do zaplatenia.

61. Vzhľadom na to, že žalobkyňa požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.839,69
Eur, ale má nárok len na sumu 1.839,61 Eur, v prevyšujúcej časti, teda nad sumu 1.839,61 Eur spolu
s príslušenstvom, súd žalobu zamietol.

62. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v tomto znení:

„Spracovanie žiadosti o úver (spracovateľský poplatok): 2% z výšky úveru minimálne 30,- Eur,
maximálne 300,- Eur, poplatok za správu úveru: 2,00 Eur (60,25 SKK)*/mesačne, upomienka pri
omeškaní splátky úveru, alebo plnenia iných záväzkov zo zmluvy: 15,00 Eur (451,89 SKK)*“.

63. V nadväznosti na vyššie uvedené súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci

sp. zn. 20Co/295/2014, kde odvolací súd vyslovil, že spotrebiteľ má právo na to, aby jeho postavenie
nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky.

64. Súd zastáva názor, že dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov
a v neposlednom rade prieskumu v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. To znamená, že súdu nie je

známa žiadna prekážka, ktorá by mu bránila vyvodiť dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej
formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

65.Podľanázorusúdupožadovanieúhradyzaspracovaniežiadostioúver(spracovateľskýpoplatok)2%

z výšky úveru minimálne 30,- Eur, maximálne 300,- Eur, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže
dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej
stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo
skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.

66. Okrem toho sa súdu javí netransparentné, aby žalovaná ako banka mala výdavky v súvislosti so
spracovaním žiadosti o úver závislé od výšky úveru. Toto zistenie je čitateľné z doslovného znenia tejto
zmluvnej podmienky, ktorá je konštruovaná tak, že spotrebiteľ zaplatí žalovanej spracovateľský poplatok
za poskytnutý úver, a to v závislosti od výšky úveru, keď tento predstavuje 2 % z takto poskytnutého
úveru, minimálne 30,00 Eur a maximálne 300,00 Eur. Podľa názoru súdu je takéto dojednanie v rozpore

s ochranou spotrebiteľa, keďže ho vystavuje vedľajšiemu dojednaniu o cene bez toho, aby mu žalovaná
poskytla reálne plnenie.

67. V obdobnom svetle hodnotí súd aj ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to poplatok za
správu úveru vo výške 2,00 Eur mesačne. Vyjadrenie o správe úveru predstavuje podľa názoru súdu

široký pojem a bežnému spotrebiteľovi nie je zrejmé, za čo platí. Predpokladá, že ak platí odmenu za
poskytnutie úveru, tá je premietnutá v úroku za úver. Súd nespochybňuje, že predmetom zmluvných
dojednaní podľa zákona č. 129/2010 Z. z. môžu byť aj poplatky v zmluvách ako súčasť celkových
nákladov dodávateľa, avšak za predpokladu ich určitosti. Pojem správa úveru podľa názoru súdu
určiteľný nie je, pretože pod týmto pojmom si spotrebiteľ môže predstaviť rôzne služby administratívneho

charakteru (napr. zriadenie účtu, vedenie účtu, sledovanie, či klient platí splátky načas, či ich platí riadne
a podobne). Žalobkyňa ako spotrebiteľ nebola podľa názoru súdu riadne oboznámená s podstatou tohto
poplatku, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady.

68. V spojení s uvedeným sa však aj dojednanie ďalšej zmluvnej podmienky o upomienkach v

prípade omeškania klienta javí ako nadbytočné vybíjanie kapitálu žalovanej z plnení spotrebiteľov. O
neprehľadnosti možno teda hovoriť aj čo do zmluvnej podmienky - poplatku za upomienku pri omeškaní
splátky úveru, alebo plnenia iných záväzkov zo zmluvy vo výške 15,00 Eur. Pokiaľ ide o omeškanie so
splátkou úveru, v tomto prípade je dojednanie zrozumiteľné, ale pokiaľ ide o neplnenie si iných záväzkovzo zmluvy, určitosť tohto dojednania absentuje. Okrem toho poplatky za upomienky súd považuje
za náklady, ktorých podstatou je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených
nákladov, ktoré nie sú preukázané. Mimo rozumných pochybností je nevysvetliteľné, aké konkrétne

náklady sú implikované v poplatku za upomienku vo výške 15,00 Eur a či táto suma odráža reálne
náklady dodávateľa v súvislosti s vymáhaním plnenia od spotrebiteľa. Navyše poplatok za upomienku
nemožno chápať ani ako poplatok za službu, ktorá je spotrebiteľovi poskytovaná.

69. Vo vzťahu k nákladom spojeným s upomienkami je potrebné uviesť, že takéto náklady nemôžu

mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mali povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je
vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Keďže zmluvná podmienka, v zmysle ktorej je
veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa náklady za upomienky predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka), veriteľ nemá nárok na plnenie z takejto podmienky (k tomu pozri napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 22Co/2/2017).

70. Na základe uvedeného s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd vyhlásil dotknuté
zmluvné podmienky v preskúmavanej zmluve za neprijateľné, a preto neplatné v súlade s § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka.

71. Záverom súdu uvádza, že prihliadol a vysporiadal sa so všetkými argumentmi strán sporu, ktoré
súviseli s predmetom sporu a ktorých povaha a charakter si to vyžadovali.

72. V naznačených súvislostiach súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorej najvyšší súdny orgán ochrany ústavnosti vyslovil, že integrálnou súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (napr. II. ÚS 449/2015).

73. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešnej
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu, keďže žalobkyňa
bola neúspešná v nepatrnej časti (otázka niekoľkých centov). O výške trov konania súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti konania vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde

(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie

(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť,
dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach
so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o

samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na
niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí,
ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo
ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť
ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o

príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.