Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 11. jún 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4419205145
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4419205145.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobkyne: 1/ N. S., nar. XX. XX. XXXX,
bytom ul. S. XX,. I. 2/ Y. S., nar. XX. XX. B., bytom ul. S., XX I., obaja zastúpení JUDr. Tiborom Elzerom,
advokátom, Hlavné námestie 7 Nové Zámky, proti žalovaným: 1/ F.. S. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom
I. S., O. XXX/X, S., zastúpený KATONA LEGAL, s.r.o., G. Czuczora 4, Nové Zámky, IČO: 53098684,

2/ M. ŽITAVA s.r.o., Jesenského 16, I., IČO: 36664022, zastúpený: JUDr. F.. Ivan Katona, PhD, LL.M.
- advokátska kancelária, s.r.o., G. Czuczora 4, Nové Zámky, IČO: 51816865, 3/ Kooperativa poisťovňa
a.s., Vienna Insurance group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00585441, zastúpený: JUDr. Danuše
Tichá s.r.o., Námestie M. Benku 6 Bratislava, IČO: 52058310, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného
v druhom a žalovaného v treťom rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej „súd prvej
inštancie") zo dňa 09. októbra 2020 č.k. 13C/67/2019-189 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie"), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku I., v časti trov konania
výroku IV. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní v druhom a treťom rade sú
povinní zaplatiť žalobkyni v prvom rade 10 000 eur a žalobcovi v druhom rade 15 000 eur do troch
po právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti súd žalobu voči žalovaným v druhom a v treťom rade

zamietol. Žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol. Žalobcom v prvom a v druhom rade priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovaným v druhom a treťom rade v rozsahu 100%. Žalovanému v prvom
rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100%.
1.2. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalovaný v prvom rade bol trestným rozkazom
Okresného súdu Nové Zámky č.k. 2T/55/2019-229 zo dňa 18. 04. 2019 odsúdený pre prečin usmrtenia,
ktorého sa dopustil pri dopravnej nehode dňa 16. 10. 2018, ako vodič motorového vozidla, evidenčné

číslo: J. keď nevenoval dostatočnú pozornosť riadeniu vozidla a narazil do pred ním jazdiaceho cyklistu
O. S., ktorý zraneniam podľahol dňa 16. 10. 2018. Žalovaná v treťom rade ukončila dňa 25. 06. 2019
šetrenie poistnej udalosti a poukázala žalovanej v prvom rade poistné plnenie v sume 15293,58 eura.
X.X. Zo spisu Q. súdu Nové Zámky sp.zn. 2T/55/2019, konkrétne zo znaleckého posudku MUDr. V. V.
č. 079/2018 a MUDr. D. J. č. 032/2018 zo dňa 26. 12. 2018 ( časť 2.II.VIII., tiež časť 3.VII. ) súd prvej
inštancie zistil, že vyšetrením bolo zistené, že poškodený O. S. bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu

a nameraná mu bola hodnota alkoholu v krvi 0,49 g/kg, ktorého množstvom však poškodený prakticky
ovplyvnený nebol.
1.4. Vykonaným dokazovaním tiež mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalobkyňou v prvom
rade a jej zosnulým manželom bol výborný manželský vzťah založený na vzájomnej náklonnosti, láske,
toleranciiarešpekte,spoločnomvedenírodinnéhoživota.Spolužitiemanželovzjavnenebolopoznačené
žiadnymi konfliktami, či inými prekážkami. Zosnulý manžel žalobkyne v prvom rade zastával rolu živiteľa

rodiny, staral sa o dieťa (žalobcu v druhom rade), ktorému venoval svojho voľný čas a staral sa oň aj po
stránke výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov, či budovania vzťahu rodič - dieťa. Žalobkyňa v prvomrade stratila v dôsledku dopravnej nehody svojho partnera, oporu. V dôsledku smrti manžela zanikol
manželský vzťah, ktorý dovtedy plnil všetky svoje spoločenské funkcie, smrť manžela mala drastický
dopad aj na finančné zabezpečenie rodiny. Tragická, neočakávaná a nesporne šokujúca smrť manžela

mala a má u žalobkyne v prvom rade okrem prirodzených a všeobecných traumatizujúcich stavov (šok,
prežívanie strachu, hľadanie príčin, pocitov straty) následok aj v emočnom napätí, a aj keď niektoré
následky traumatizujúcej straty u nej pominuli, resp. sa zmiernili, súd považuje za nesporné, že niektoré
následky budú vo väčšej, či menšej miere pretrvávať naďalej, tak ako je to obvyklé v bežných rodinných
vzťahoch, avšak zvýraznené s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k strate blízkeho došlo.

1.5.Pokiaľ ide o žalobcu v druhom rade, v konaní bolo preukázané, že jeho zosnulý otec bol
pre neho vzorom, bol poriadnym otcom, zabezpečoval jeho sociálne, športové, či kultúrne aktivity,
sprostredkovával jeho morálne hodnoty a citové zázemie vychádzajúce z ich vzťahu. O všetky tieto
aktivity, ktoré žalobca v druhom rade prežíval a mohol prežívať so svojím otcom, bude ochudobnený
a taktiež ho postihli rovnaké, resp. podobné traumatizujúce zážitky a následky ako žalobkyňu v prvom
rade, pokiaľ ide o stratu blízkeho človeka.

1.6.Po právnej stránke vec posúdil podľa ustanovení § 11, § 13, § 15, § 16, § 415, § 420, § 427, § 428,
§ 429, § 448 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 92
§ 93 zákona č. 461/2003 Z.z.. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
sociálnom poistení“), § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlavzneníneskoršíchpredpisov(ďalej

len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), § 193 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015
Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“), čl. 3 ods. 1 Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia (ďalej len „Smernica 72/166/
EHS“).

1.7. Konštatoval nepochybné preukázanie usmrtenia O. S. žalovaným v prvom rade. Žalobu voči
nemu zamietol s poukazom na ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
nie je pasívne vecne legitimovaný a za škodu nezodpovedá. Nárok žalobcov v prvom a v druhom
rade voči žalovanému v druhom rade je daný podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v
druhom rade objektívne zodpovedá za škodu, ktorá pri prevádzke jeho dopravného prostriedku (práve

zavinením vodiča jeho motorového vozidla, ktorý bol jeho zamestnancom) vznikla. Táto zodpovednosť
akovlastníkaaprevádzkovateľadopravnéhoprostriedkujenespornápopreukázanítoho,žeišlooškodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, bola spôsobená škoda a je nesporné, že medzi týmito
predpokladmi je príčinná súvislosť a je daná podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v druhom
rade je vlastníkom predmetného vozidla, je oprávnený na trvalú prevádzku predmetného dopravného

prostriedku a žalovaný v prvom rade pre neho týmto vozidlom vykonával služobnú jazdu na jeho podnet
a v jeho prospech.
1.8. Súd prvej inštancie skonštatoval tiež i vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v treťom rade poukazujúc
na súčasnú judikatúru vyšších súdnych autorít, a to európskeho súdu, Najvyššieho súdu SR, Ústavného
súdu SR a krajských súdov. Konštatoval, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora (druhej komory)

za súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty oprávnené v rámci svojich režimov
zodpovednostizaškoduupraviťnajmäškodyspôsobenémotorovýmivozidlami,ktorésamusianahradiť,
rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok, preto vyššie uvedené články je nutné
vykladať tak, že povinné poistenie zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri

dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej ( ktorá podmienka je naplnená ). Smernice dávajú výklad o tom,
že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy a preto právo umožňuje navrhovateľkám požadovať náhradu
nemajetkovej ujmy a túto likvidovať z povinného zmluvného poistenia, pretože právna úprava tomu

brániaca by odporovala právu Európskej únie. Taktiež judikatúra súdov SR ustálila, že z PZP podľa
zákona č. 381/2002 Zb. je krytá ja náhrada nemajetkovej ujmy.
1.9. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvej inštancie k záveru, že u oboch
žalobcov bolo porušené osobnostné právo, a to právo na súkromie a právo na rodinný život. Je zrejmé,
že došlo na strane žalobcov k takej ujme, ktorá im úplne bráni napĺňať ich citové potreby, išlo o manžela

žalobkyne v prvom rade a otca žalobcu v druhom rade, ktorí žili v jednej domácnosti a ktorí medzi
sebou mali blízky vzťah. Ujma, ktorá žalobcov postihla, zasiahla inú ako ich majetkovú sféru a to sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z
členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo stratyblízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Je zrejmé, že samotné upustenie od
protiprávneho konania a ani odsúdenie vinníka nehody nie je v tomto prípade dostačujúcou satisfakciou.
Jediným možným zadosťučinením, ktoré samé o sebe tiež úplne nenahradí škodu žalobcom vzniknutú,

je zadosťučinenie v peniazoch, ktoré môže aspoň čiastočne neoprávnený zásah do ich práv zmierniť.
1.10. Súd prvej inštancie skonštatoval oprávnenosť nároku žalobcov v prvom a v druhom rade,
pretože morálna satisfakcia nie je v danom prípade postačujúca. Žalobcom vzniklo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy, keďže protiprávnym konaním žalovaného v prvom rade došlo k nezvratnej deštrukcii
medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov. Pri určovaní výšky

priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie zohľadnil všetky kritériá pre určenie jej
výšky, vzal do úvahy aj citové útrapy žalobcov, ktoré sa prejavujú v rozdielnych životných aspektoch.
Ide však o porovnateľné dôsledky spočívajúce v strate najbližšieho človeka (manžela, otca), preto
nebol dôvod zásadne diferencovať výšku nemajetkovej ujmy u žalobkyne v prvom rade (manželky) a
žalobcu v druhom rade (dieťa). Súd prvej inštancie odstupňoval nemajetkovú náhradu (rozdiel 5000
eur v prospech dieťaťa medzi náhradou priznanou manželke a dieťaťu) dôvodiac súladom s obvyklou

judikatúrou súdov SR. V prípade žalobcu v druhom rade išlo o pokrvné príbuzenstvo medzi otcom a
synom, ktoré nikdy nebude možné nahradiť.
1.11. Poukazujúc na judikatúru súdov Slovenskej republiky priznal žalobkyni v prvom rade výšku
nemajetkovejujmy10000euražalobcovivdruhomradevýšku15000eur,ktorúpovažovalzaprimeranú
a v zvyšku nárok žalobcov zamietol.

1.12. O trovách konania žalobcov v prvom a druhom rade voči žalovaným v druhom a treťom rade (voči
ktorým mali v konaní plný úspech), súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcom
v konaní plne úspešným priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu
trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania
žalovaného v prvom rade, ktorý bol v konaní plne úspešný, súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a

žalobcovivkonaníplneúspešnémupriznalsúdnároknaplnúnáhradutrovkonania.Ovýškejehonároku
na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný v druhom rade. Namietal, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec

nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f/, písm. h/ CSP).
2.1. Poukázal na znalecký posudok č. 46/2018 zo dňa 15. 12. 2018 vyhotovený Ing. J., z ktorého vyplýva,
že O. S. mal v krvi prítomný etanol v toxikologicky významnej koncentrácii vo výške 0,49g.kg-1(%o)
etanolu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní a určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvedenú
skutočnosť nezohľadnil, vychádzal z predpokladu, že poškodený nebol alkoholom ovplyvnený a

nemožno preto na to, ako na priťažujúcu okolnosť na strane poškodeného prihliadať. V zmysle ustálenej
judikatúry platí, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia súdy v súlade s princípom rovnosti
rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej
úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
mal prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Vzhľadom na judikatúru súdov namieta tiež výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
2.2. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie (výroku č. I.) nevyplýva, či splnenie povinnosti jedným zo
žalovaných spôsobuje voči žalobcom zánik povinnosti druhého žalovaného v rozsahu už takto splnenej
povinnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné a nevykonateľné.
2.3. Nestotožnil sa ani s výrokom o náhrade trov konania, keď súd prvej inštancie nepostupoval v súlade

s ustanovením § 255 CSP a nezohľadnil pomer úspechu žalobcov v spore.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním i žalovaný v treťom rade a to voči výrokom
napadnutého rozsudku č. I. a IV. Dôvodil ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods.
1 písm. h/ CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3.1. Predovšetkým odvolateľ namieta zmätočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť a nedostatočnú

odôvodnenosť napadnutého rozsudku. Je toho názoru, že súd prvej inštancie porušil základné právo
strán na rovnaké postavenie strán sporu v civilnom procese. V priebehu konania namietal svoju vecnú
pasívnu legitimáciu, avšak prečo, z akých dôvodov , na základe akých skutočností a na akom právnom
základe súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nikde a nijak bližšie nezdôvodnil, nevyporiadal saargumentačnýmitvrdeniamižalovanéhovtreťomrade.Vytýkasúduprvejinštancie,ženešpecifikoval,čo
bolo predmetom poistnej udalosti šetrenia žalovaného v treťom rade a za čo konkrétne bolo poskytnuté
poistné plnenie. V danom prípade nešlo o likvidáciu škodovej udalosti, ktorá je predmetom žaloby a

predmetom šetrenia nebol nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, ale išlo o vecnú škodu, ktorá
je krytá povinným zmluvným poistením. Súd prvej inštancie nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty žalovaného v treťom rade, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie. Nepovažuje preto za správne a ani dôvodné, aby súd prvej inštancie v rozsudku minimálne
šesť strán venoval úplne inej veci, inému skutkovému základu a iným stranám sporu, keď sa zrejme

nedostatočne venoval konkrétnej prejednávanej veci. Je správne, spravodlivé, zákonné a žiadané,
aby súd vo svojom rozhodnutí vo veci samej sa zaoberal vecou samou, jej skutkovým základom
argumentáciou týchto strán sporu a aby dal jasnú odpoveď na to, ktoré skutočnosti strany sporu
považoval za podstatné a ktoré nie a ako tieto právne posúdil, čo v napadnutom rozsudku absentuje.
3.2. Odvolateľ ďalej vytýka súdu prvej inštancie nedostatočné zistenie skutkového stavu, čo zakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam. V tejto súvislosti namieta, že súd prvej inštancie síce konštatoval,
že vyšetrením bolo zistené, že poškodený O. S. bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu, avšak toto
vyhodnotiltak,žezomrelémunemožnopričítaťspoluvinuzavznikdopravnejnehody.Takýtopostupsúdu
prvej inštancie nie je správny, ani zákonný, nakoľko na mieru zavinenia musí súd prihliadnuť vzhľadom
na platnú právnu úpravu. Jednoduché konštatovanie súdu, že poškodený nezavinil dopravnú nehodu

ani ako spoluvinník nie je možné a ani dôvodné. Ani po zistení presnej koncentrácie alkoholu v krvi
človeka nemožno vyvodiť jednoznačný záver o skutočnej miere ovplyvnenia alkoholom daného človeka.
Navyše namieta, že z rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, či sa súd prvej inštancie oboznámil
so znaleckým posudkom Ing.. č. 46/2018 a následne ako tento dôkazný prostriedok vyhodnotil. Namieta
tento postup súdu prvej inštancie, ktorý nie je správny a ani zákonný, nakoľko na mieru spoluzavinenia

musí súd prihliadnuť vzhľadom na platnú právnu úpravu.
3.3. Odvolateľ namieta tiež priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v prvom a v druhom
rade.Znapadnutéhorozsudkunevyplýva,čisúdprvejinštancieatribúty(ekonomickázávislosť, intenzita
zásahu do osobnostných práv), okolnosti a aspekty pri posudzovaní primeranosti priznávanej výšky
nárokov vôbec zohľadňoval alebo nie, a potom, ako ich vyhodnotil. Súdna prax nepotvrdzuje tvrdenie

súduprvejinštancieozohľadnenípokrvnéhopríbuzenstva pripriznanínemajetkovejujmy,navyšetakýto
záver súdu prvej inštancie vyznieva rozporne s iným tvrdením súdu prvej inštancie, in concreto keď
dôvodil, že mal preukázané, že žalobkyňa v prvom rade stratila v dôsledku dopravnej nehody svojho
partnera, s najväčšou pravdepodobnosťou svoju doživotnú životnú lásku, oporu.
3.4. V podanom odvolaní odvolateľ, tak ako v priebehu celého konania, namieta svoju vecnú pasívnu

legitimáciu. Dôvodí, že aktuálne slovenské právo nepočíta s tým, aby povinné zmluvné poistenie krylo
aj nárok na nemajetkovú ujmu a ani neukladá žalovanému v treťom rade zákonnú povinnosť nahradiť
takúto ujmu. Poisťovňa môže na seba prevziať iba také roztiká, ktoré dokáže uniesť. Musí si na to tvoriť
technické rezervy. Zákon o povinnom zmluvnom poistení neobsahuje nárok na krytie zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nezhody. Ani v týchto súvislostiach už

vôbec nie je na posudzovaný prípad daná, logická a ani náležitá čo i len teoretická, či akoby analogická
aplikácia ustanovení zákona o sociálnom poistení. O odškodnení pozostalých po zamestnancovi, ktorý
bol usmrtený pri pracovnom úraze. V danom prípade ide o nedovolený exces, resp. svojvôľu, či o
neprípustnú mieru extenzívnosti výkladu.
3.5. Zmätočnosť napadnutého rozsudku vidí odvolateľ aj v tom, že zo samotného rozsudku nie je zrejmé,

z akého právneho titulu vlastne súd prvej inštancie uznal nároky žalobcov za dôvodné. Na jednej strane
súd prvej inštancie dôvodí nárokom pozostalostnej úrazovej renty (ods. 23.-25.), zodpovednosťou za
škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, v ods. 16. Zodpovednosťou za
škodu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, v ods. 17. A 22. Všeobecnou
zodpovednosťou za škodu a v ods. 28. Poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. Napriek tomu však žalovaných v druhom a treťom rade vo výroku I. zaviazal na
plnenie uloženej povinnosti akoby spoločne a nerozdielne, t.j. akoby žalovaný v druhom a treťom rade
boli solidárnymi dlžníkmi, rovnako tak vyznieva aj vo výroku IV. nárok žalobcov na náhradu trov konania.
Z napadnutého výroku nie je zrejmé, ktorý žalovaný má akú povinnosť a z akého právneho predpisu.
Navyšezodôvodneniarozsudkupotomnevyplýva,nazákladečohomalsúdprvejinštancie preukázané,

že sú aj voči žalovanému v treťom rade splnené zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu.
Ak súd prvej inštancie týmto potvrdzuje, že povinnosť žalovaného v treťom rade je daná zo zákona o
povinnom zmluvnom poistení, ale žalovaného v druhom rade nie, tak žalovaný v treťom rade nemá danú
pasívnu vecnú legitimáciu. Ak nároky žalobcov nevznikli na základe zákona o povinnom zmluvnompoistení, potom žalovaný v treťom rade nie je poisťovateľom. Ak súd prvej inštancie potvrdzuje, že
povinnosť žalovaného v druhom rade je daná podľa Občianskeho zákonníka, ale žalovaného v treťom
rade nie, tak žalovaný v treťom rade taktiež nemá vecnú pasívnu legitimáciu.

3.6. Znenie výroku I. napadnutého rozsudku je však možné interpretovať aj tak, že aj žalovaný v druhom
rade ako aj žalovaný v treťom rade majú akoby každý samostatne povinnosť zaplatiť žalobkyni v prvom
rade 10 000 eur a žalobcovi v druhom rade 15 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Aj z tohto
pohľadu je rozsudok súdu prvej inštancie zmätočný, nezrozumiteľný, nepresvedčivý, nepreskúmateľný,
ale aj v rozpore so zákonom a nevykonateľný.

3.7. Odvolateľ namieta tiež výroku rozsudku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie vzhľadom na
dôvody odvolania rozhodol nesprávne a nezákonne vo veci samej, pričom nezohľadni ani rozdiel medzi
výškou nárokov žalobou uplatnených a výškou nárokov priznaných, taktiež aj spoluzavinenie neb. O.
S., pričom aj tento výrok je neurčitý, nevykonateľný.
3.8. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietne
v celom rozsahu a prizná žalovanému v treťom rade nárok na náhradu trov konania.

3.9. V doplnení odvolania žalovaný v treťom rade predložil odvolaciemu súdu znalecký posudok Ing. Y.
J., PhD. Č. 46/2018 a MUDr. V. V. č. 079/2018 a MUDr. D. J. č. 032/2018 a svoje odvolanie doplnil o
tieto znalecké posudky.
4. Žalobcovia v podanom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v druhom rade iba dodali, že z
vykonaného dokazovania v trestnom konaní, ale i v civilnom konaní bolo preukázané, že poškodený

zistenou hodnotou množstvom alkoholu prakticky ovplyvnený nebol. Vina žalovaného vyplýva z
trestného rozkazu. Navrhujú rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
5. Žalobcovia k odvolaniu žalovaného v treťom rade v písomnom vyjadrení uviedli, že nehodu zavinil
výlučne žalovaný v prvom rade, bol zistený alkohol v krvi, ale vzhľadom na okolnosti prípadu, i množstvo
zisteného alkoholu, možno konštatovať, že poškodený nehodu nezavinil ani ako spoluvinník. Zavinené

konanie žalovaného v prvom rade vážnym spôsobom zasiahlo do života žalobcov, došlo k vážnym
zásahomdomedziľudskýchväziebmedzinajbližšímiprípustnými.Navrhujepotvrdiťrozsudoksúduprvej
inštancie.
6. Žalovaný v prvom rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v druhom rade iba taktiež
poukázal na existenciu alkoholu v krvi poškodeného, pričom sa stotožnil s dôvodmi odvolania

žalovaného v druhom rade. Nestotožnil sa ani s výrokom o náhrade trov konania. Rozsudok súdu prvej
inštancie vo výrokoch č. II., III. a V. považuje za správny a stotožňuje sa s ním.
7. Žalovaný v prvom rade k odvolaniu žalovaného v treťom rade iba opätovne poukázal na existenciu
alkoholu v krvi poškodeného, dodal, že podľa jeho názoru je daná vecná legitimácia žalovaného v treťom
rade a vo vzťahu k jeho osobe rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny.

8. Žalovaný v druhom rade k odvolaniu žalovaného v treťom rade v písomnom vyjadrení sa stotožnil
s dôvodmi odvolania žalovaného v treťom rade, taktiež sa stotožnil s námietkou o výške priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nie je primeraná. Je toho názoru, že je daná vecná pasívna legitimácia
žalovaného v treťom rade.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú
náležitosti uvedené v ustanovení § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal. Dospel k záveru,
že odvolania žalovaného v druhom a žalovaného v treťom rade sú čiastočne dôvodné. Rozsudok súdu

prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

10.Podľa§389ods.1písm.b/CSP,odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciezruší,lenak súdprvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.11. V predmetnej veci súd prvej inštancie konal na základe žaloby žalobcov v prvom a v druhom rade,
ktorí si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu žalovaného v prvom rade do ich
osobnostnýchpráv.Kzásahudošlovdôsledkudopravnejnehody,keďžalovanývprvomradeporušením

pravidiel o cestnej premávke zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel manžel a otec žalobcov v prvom
a v druhom rade. Žalobkyňa v prvom rade si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
40 000 eur a žalobca v druhom rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur.
11.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v druhom a v treťom rade
zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 10 000 eur a žalobcovi v druhom rade sumu 15 000 eur. Žalobu

v zostávajúcej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj voči žalovanému v prvom rade,
zamietol.
11.2. S rozsudkom súdu vo vyhovujúcej časti a v časti trov konania sa nestotožnili žalovaní v druhom a
v treťom rade, ktorí rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním.

12. Odvolateľ, žalovaný v treťom rade v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého

rozsudku, v dôsledku zmätočnosti, nedostatočného odôvodnenia a nevyporiadania sa s argumentáciou
žalovaného v treťom rade, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/
CSP. Odvolací súd, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie
nezaťažil konanie vadou konania, namietanou žalovaným, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

8.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd
uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R
111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania.
Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval,
že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala
záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale

len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v
uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS
364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016.
8.2. V danomprípade,po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací

súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, je
zmätočné,nejasné,neurčité.Predovšetkým súdprvejinštanciesadostatočnýmspôsobomnevyporiadal
s argumentami žalovaného v druhom a v treťom rade. Súd prvej inštancie od strany 6. po stranu 15.
teoretizoval o uplatnenom nároku a pasívnej legitimácii žalovanej v treťom rade, rozsiahle citoval z
rozhodnutí krajských súdov, ústavného súdu SR. Rozhodnutie vydal 09. 10. 2020. Pokiaľ by venoval

pozornosť judikatúre, na ktorú sa v rozhodnutí odvolával, ale konkrétne necitoval, zistil by, že NS SR
publikoval v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 61/2018 právnu vetu v nasledovnom znení: “ Škodou
pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien
a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete

dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je
poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Preto viazaný publikovaným rozhodnutím zbytočne odôvodňoval
rozsudok teóriou a citovanými rozhodnutiami. Odvolací súd len dodáva, že ústavný súd riešil otázku
ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov NS SR ktoré boli vyjadrené v judikáte R 61/2018.
V uznesení z 20. 08. 2019 pod sp. zn. I.ÚS 310/2019 v súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti

eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2011 Z. z. odkázal na nález ÚS
II.695/2017, v ktorom sa podrobne zaoberal touto otázkou a dospel k záveru, že aplikáciou práva
Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch nemožno považovať za aplikáciu“ contra
legem“, škoda totiž nemôže byť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. popretím ústavného princípu, podľaktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce
a integrácie. Prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom ustáleného právneho názoru najvyššej súdnej
inštancie všeobecného súdnictva. Odvolací súd preto nepovažuje za potrebné v tejto časti podrobne

zdôvodňovať námietku žalovanej v treťom rade o nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie, pretože
publikovaný judikát jej musí byť z rozhodovacej činnosti súdov známy, napriek tomu opakovane zotrváva
na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie. Vzhľadom na prijatý judikát (R 61/2018) súd prvej inštancie
úplnezbytočneteoretizovalajoúčinkuSmerniceRadyEU.Navyšesúdprvejinštancienapriekrozsiahlej
teoretickej úvahe o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v treťom rade, túto teóriu nepremietol

na danú právnu vec, vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v treťom rade vôbec nevyhodnotil a taktiež sa
nevyporiadal s argumentáciou žalovanej v treťom rade, ktorá svoju vecnú pasívnu legitimáciu namietala
v priebehu celého konania na súde prvej inštancie. Z tohto pohľadu je potom rozsudok súdu prvej
inštancie nepreskúmateľný, nejasný a neurčitý, ktorá skutočnosť je dôvodom na zrušenie napadnutého
rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Odvolací súd však s poukazom na vyššie uvedený publikovaný judikát (R 61/2018) konštatuje, že

súd prvej inštancie správne, aj keď svoj teoretický záver neaplikoval na danú vec, ustálil, že žalovaná v
treťom rade je vecne pasívne legitimovaná v danom konaní a ak žalobcovia uplatnili voči nej nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, bol tento nárok uplatnený správne a zákonne.
9.1. Taktiež sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcov
voči žalovanému v prvom rade. Tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý nebol,

preto nadobudol právoplatnosť.
9.2. Za správny vyhodnotil odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o vecnej pasívnej legitimácii
žalovaného v druhom rade, ktorý zodpovedá v danej veci v zmysle ustanovenia § 427 Občianskeho
zákonníka.

10. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v druhom a v treťom rade zaplatiť žalobkyni v prvom rade
sumu 10 000 eur a žalobcovi v druhom rade sumu 15 000 eur. Rozhodnutie v tejto časti, keď neurčil
spôsob plnenia záväzku, žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Tento výrok rozhodnutia, ktorý neobsahuje
spôsob plnenia záväzku, je v danom prípade neurčitý a nevykonateľný. Už samotná táto okolnosť
zakladá odvolaciemu súdu dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti

a to navyše za situácie, že túto skutočnosť namietali obaja odvolatelia.
10.1.V povinnom zmluvnom poistení platí zásada, že poškodený môže náhradu škody spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla požadovať buď od poisteného škodcu, alebo od poisťovateľa (priamy
nárok). Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako aj proti jeho poisťovateľovi, avšak
plnenie môže dostať iba raz. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté plnenie proti

dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu; proti škodcovi ide o nárok
z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené všeobecne
záväzným právnym predpisom (§ 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení). Postavenie škodcu a jeho
poisťovateľavočipoškodenémujevtakomprípadeobdobnépostaveniudlžníkaaručiteľavočiveriteľovi,
t.j., že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie

dvakrát, od dlžníka aj od ručiteľa. Ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil veriteľovi
(poškodenému) jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého. Ak sú obaja žalovaní v jednom
konaní, majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a jedným
súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na plnenie celého dlhu, resp. záväzku, avšak
vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah, t.j. že plnením jedného z nich zaniká

v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Bez tohto určenia by sa pri záväzku s deliteľným plnením
uplatnila pri súdnom výkone rozhodnutia zásada rovných podielov dlžníkov na celkovom dlhu voči
veriteľovi. Obaja povinní môžu byť žalovaní veriteľom na splnenie dlhu každý osobitne v inom konaní a
oba hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Cdo 202/2004). Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak škodu spôsobí

viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne, stanovuje solidaritu ako princíp len pre nároky
na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré solidarita nie je stanovená
ani iným právnym predpisom. V prípade, ak poškodený žaluje škodcu a súčasne i poisťovateľa, pasívna
solidarita nie je možná, pretože vo vzťahu žalobcu ku škodcovi a žalovanému poisťovateľovi ide o dva
rozdielne nároky. Zatiaľ čo nárok žalobcu voči škodcovi je nárokom na náhradu škody, nárok žalobcu na

výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému poisťovateľovi je originálnym nárokom na plnenie
založeným osobitným právnym predpisom.
10.2. Z uvedeného záveru vyplýva, že škodca a poisťovňa, z ktorých každý má vo vzťahu k žalobcom
plniťzinéhotitulu.Ztohtodôvodu niejepretomožné,abybolosúdomzaloženéichprocesnénerozlučnéspoločenstvo a aby teda boli zaviazaní na plnenie spoločne a nerozdielne. Ak súd prvej inštancie zrejme
opomenul upraviť spôsob plnenia, nebol tento postup v súlade s vyššie uvedeným záverom odvolacieho
súdu, pre ktorý procesný nedostatok odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.

11. Obaja odvolatelia v podaných odvolaniach poukazovali na znalecký posudok MUDr. V. V. č. 079/2018
a MUDr. D. J. č. 032/2018, ktorý bol podaný v trestnom konaní a v ktorom znalci konštatovali, že
vyšetrením bolo zistené, že poškodený O. S. bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu a nameraná mu
bola hodnota alkoholu v krvi 0,49 g/kg etanolu. Tento záver mal konštatovať aj znalec Ing. Y. J., PhD v

znaleckom posudku č. 46/2018, podaný taktiež v trestnom konaní. Obaja odvolatelia namietali, že súd
prvej inštancie na tento záver znalcov vôbec neprihliadol.
11.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bode 62. konštatoval, že: „zomrelému nemožno
pričítať spoluvinu za vznik dopravnej nehody, na ktorú skutočnosť (i napriek tomu, že v jeho krvi bol
zistený alkohol, avšak iba v množstve, ktorým podľa znaleckého posudku nebol ovplyvnený), nemožno
preto ako na priťažujúcu na strane poškodeného prihliadať a konštatoval, že poškodený nezavinil

uvedenú dopravnú nehodu ani ako spoluvinník, nedošlo k nej jeho spoluzavinením“.
11.2. Odvolaciemu súdu po preskúmaní spisového materiálu a napadnutého rozsudku nie je jasné a
zrejmé, na základe akého dôkazu, ktorý mal súd prvej inštancie vykonať, k takémuto záveru dospel.
Zo spisového materiálu, do rozhodnutia súdu prvej inštancie tento záver o existencii alkoholu v krvi
vôbec nevyplýva. Ustanovenie § 185 a nasl. Civilného sporového poriadku upravuje postup súdu pri

dokazovaní. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo
zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Vo všeobecnosti platí, že dokazovanie súd vykonáva
na pojednávaní, ktoré nariaďuje za účelom prejednania veci. Civilný proces určuje podmienky, kedy súd
môže o veci rozhodnúť a teda aj vykonať dokazovanie bez pojednávania (§ 177 ods. 2, § 297, § 304,
§ 314, § 322 a pod.) Strana sporu však má právo byť prítomná pri dokazovaní, má právo vyjadriť sa

k dokazovaniu, ktoré právo je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie (Najvyšší súd SR sp.zn.
2Cdo 177/2014). Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou priamosti, čo znamená, že súd vykonáva
dokazovanie, okrem výnimiek uvedených v zákone, na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania.
Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v rámci ktorého súd zisťuje skutočnosti potrebné
pre rozhodnutie veci a preto musí dodržať zákonom stanovený postup pre vykonávanie jednotlivých

dôkazov (Najvyšší súd SR sp.zn. 4 Obo 71/2011). Súd môže odôvodnenie rozhodnutia oprieť iba o
dôkazy, ktoré vykonal a s ktorými boli strany sporu oboznámené.
1X.X. V intenciách vyššie uvedených záverov odvolací súd konštatuje, že obsah spisu a vykonaných
dôkazov nezodpovedá záveru súdu prvej inštancie o existencii alkoholu v krvi poškodeného nebohého
O. S.. Súd prvej inštancie síce konštatoval, že išlo o malé množstvo alkoholu v krvi, avšak zo spisu

súdu prvej inštancie tento záver nevyplýva a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, aký dôkaz súd prvej
inštancie k tomuto záveru vykonal. Zo spisu nevyplýva, že súd vykonal dôkaz znaleckými posudkami z
trestného spisu, nevyplýva, že vykonal dôkaz listinou oboznámení trestného spisu a z neho konkrétne
znalecké posudky. Až na výzvu žalovaného v treťom rade, po doručení napadnutého rozhodnutia, súd
prvej inštancie zrejme zaslal kópiu znaleckých posudkov. Keďže v čase rozhodovania odvolacieho súdu

sa v spise súdu prvej inštancie nenachádzal a nebol pripojený ani trestný spis, v ktorom mali byť
predmetné znalecké posudky zadovážené a hlavne z tohto spisu nevyplýva, že súd prvej inštancie
vykonal dôkaz listinou a oboznámil sám seba a strany sporu s týmito listinami, nemohol odvolací súd
preskúmať opodstatnenosť a oprávnenosť tvrdenia tak súdu prvej inštancie na jednej strane, ako aj
dôvody odvolania oboch odvolateľov o existencii alkoholu v krvi poškodeného v čase dopravnej nehody.

11.4. Skutočnosť,že zo spisusúdu prvej inštancie nevyplýva vykonanie dôkazov týkajúcich sa existencie
alkoholu v krvi poškodeného, ktorú existenciu súd prvej inštancie konštatoval a vzhľadom na odňatie
možnosti vyjadriť sa k týmto dôkazom stranám sporu, je dôvodom na zrušenie rozsudku v napadnutej
vyhovujúcej časti.

12.Odvolacísúdsastotožnilsozáveromsúduprvejinštancieonespochybniteľnejexistenciižalobcovna
ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a to s poukazom predovšetkým na zásah do ich osobnostných
práv spôsobený žalovaným v prvom rade zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zomrel manžel a
otec žalobcov. Súd pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia, ktorá musí byť primeraná, musí
zohľadňovať v rámci voľnej úvahy súdu, v súlade s princípom spravodlivosti najrôznejšie momenty, za

ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom musí vychádzať vždy z čo
najúplnejšieho skutkového stavu a opierať svoje rozhodnutie o preskúmateľné konkrétne hľadiská (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 139/2011). V tejto súvislosti je súd prvej inštancie povinný
skúmať existenciu spoluzavinenia a mieru tohto spoluzavinenia poškodeným zo zákona a to s poukazomna ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie,
že právoplatný rozsudok súdu v trestnom konaní (resp. trestný rozkaz, či dohoda o vine a treste) nevedie
automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba obvineným, jeho výlučným zavinením. Takýto

rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd pri rozhodovaní o náhrade škody povinnosti zaoberať
sa otázkou, či, do akej miery a v akom rozsahu sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej
osoby, napríklad poškodeného (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 66/2018, 3Cdo 67/2018).
Súd prvej inštancie vzhľadom na tieto závery bol povinný zaoberať sa existenciou spoluzavinenia
poškodeného a mierou tohto spoluzavinenia a za situácie, že miera spoluzavinenia poškodeného

(existencia alkoholu v krvi poškodeného) bude preukázaná, túto následne zohľadniť pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku iba stroho konštatoval,
že existencia alkoholu v krvi poškodeného bola iba v množstve, ktorým podľa znaleckého posudku nebol
ovplyvnený, neprihliadol na túto okolnosť a konštatoval že poškodený nezavinil dopravnú nehodu ani
ako spoluvinník, bez oboznámenia sa trestným spisom a z neho vyplývajúcich znaleckých posudkov,
nebolo možné odvolacím súdom tento záver súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Obaja odvolatelia v podaných odvolaniach namietali aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti
náhrady trov konania, ktoré súd prvej inštancie v plnom rozsahu priznal žalobcom v prvom a v
druhom rade. V prejednávanej veci sa žalobcovia v konaní o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv úspešne domohli ochrany svojich práv.

Výška priznaného plnenia 10 000 eur a 15 000 eur ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za
zásah do ich osobnostných práv bola určená úvahou súdu s prihliadnutím na zákonné kritéria (§ 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka), teda s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Odvolací súd iba dodáva, že konanie o zaplatenie náhrady za nemajetkovú
ujmu v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv, je konaním, v ktorom výška priznaného

plnenia závisí od úvahy súdu. Základom rozhodnutia o trovách konania je rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bol zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je druhoradá (viď Veľký komentár CSP k § 255 strana
926). Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania(§ 396
ods. 3 CSP).

14.Vďalšomkonaníbudesúdprvejinštanciepostupovaťvzmyslezáverovodvolaciehosúduuvedených
v tomto rozhodnutí. Doplní dokazovanie oboznámením trestného spisu, z neho konkrétnych listinných
dôkazov (znaleckých posudkov) a následne tieto v celom kontexte vykonávaných dôkazov aj vyhodnotí.
Vo veci rozhodne opätovne, pričom neopomenie určiť aj spôsob plnenia vo vyhovujúcom výroku
rozsudku, rozsudok riadnym spôsobom (nie iba teoreticky), ale aj aplikáciou teórie a právnych noriem

na riadne zistený skutkový stav odôvodní tak, aby v prípade podaného odvolania bol odvolacím súdom
preskúmateľný. Zaoberať sa bude aj dôvodmi odvolaní žalovaného v druhom a žalovaného v treťom
rade. V novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

15. Záverom nie je možné, aby odvolací súd nepoukázal na zrejmú nesprávnosť a zmätočnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne odôvodnenie v bodoch 73. a 74. rozsudku. V bode 73.
odôvodňuje nárok žalobcov v prvom a v druhom rade o trovách konania voči žalovaným v druhom a v
treťom rade, pričom následne hovorí iba v jednotnom čísle o „žalobcovi“, ktorému priznal nárok na plnú
náhradu trov konania. Z tohto odôvodnenia nie je zrejmé ktorému žalobcovi (v prvom, či v druhom rade,
resp.obom).Taktiežzmätočnéjeodôvodnenievbode74.napadnutéhorozsudku,vktoromodôvodňoval

trovy konania žalovaného v prvom rade, voči ktorému bola žaloba zamietnutá a ktorý bol v konaní
úspešný, no napriek tomu, súd prvej inštancie uviedol, že: „žalobcovi v konaní plne úspešnému priznal
súd nárok na plnú náhradu trov konania...“. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie výroku V. rozsudku
(ktorý však nebol odvolaním napadnutý) nezodpovedá jeho odôvodneniu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).