Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/267/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212213819
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1212213819.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: L.. M. G., D..
X.X.XXXX, N. G. XX, Z. A. proti žalovanému: L.. A. U., D.. XX.XX.XXXX, N. Y. XX, O., zastúpeného:
LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., IČO: 36 857 998, so sídlom Tehelná 25, Bratislava o ochranu
osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.9.2016,
č.k. 52C/116/2012-387 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa
10.1.2014, č.k. 52C/116/2012-181, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.9.2016, č.k. 52C/116/2012-387 sa potvrdzuje.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10.1.2014, č.k. 52C/116/2012-181 sa m e n í tak, že
žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 15 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur titulom neoprávneného
zásahu do ochrany jeho cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia a mena z dôvodu ohovárania a uvádzania

nepravdivých, účelových informácií, ktoré krivo obvinili jeho osobu a tým trvalo poznačili jeho život.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 11, § 12 ods. 1, 3, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), čl. 19 ods. 1 zákona č. 460/1992
Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), § 3 ods. 1, § 57 ods. 1, 5, 6, § 66 ods. 1, §
66 ods. 7 písm. a), § 117 ods. 1, 2, § 118 ods. 1 písm. e), § 119 ods. 1 písm. d), § 119 ods. 1 písm. s)
zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 346/2008 Z.z.“) a vecne tým, že v konaní
nebolo preukázané, že konaním žalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Vo vzťahu
k podaným sťažnostiam a podnetov zo strany žalovaného voči žalobcovi pri plnení jeho služobných
povinností vyvodil, že tieto boli oprávnením žalovaného ako služobne podriadeného žalobcovi, boli
podávané v súlade s príslušnými právnymi predpismi a riešené kompetentnými orgánmi. V súvislosti s
trestnými oznámeniami uviedol, že tieto boli podané na neznámeho páchateľa a nie na žalobcu. Dospel
k záveru, že podnety a oznámenia nemohli viesť k verejnému znevažovaniu osoby žalobcu a žalovaný

nijako nezasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobca videl
neoprávnenýzásahdosvojichosobnostnýchprávvinformáciáchoňomuverejnenýchvdenníkuPravda,
ktorých pôvodcom mal byť žalovaný, tieto skutočnosti neboli v konaní ničím preukázané. Uzavrel, že
žalovaný nebol ani autorom, ani vydavateľom predmetných informácií uverejnených v denníku Pravdaa na internete, preto ho nemožno považovať za pôvodcu zásahu, ktorým malo byť zasiahnuté do
osobnostných práv žalobcu. Konštatoval, že tvrdenia žalobcu, že informácie uvedené v článku o jeho
osobe poskytol žalovaný, neboli preukázané a ostali len v rovine jeho domnienok. Zároveň vyvodil,

že pokiaľ ide o uverejnené články a ich obsah, žalovaný nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný,
ktorá skutočnosť má za následok zamietnutie žaloby. Pre úplnosť uviedol, že obsah a pravdivosť
článkov zodpovedá ich autor, prípadne vydavateľ denníka a v konaní nebolo preukázané, že by sa
žalovaný nejakým spôsobom podieľal na príprave predmetných článkov. Vykonaným dokazovaním
nemal preukázanú ani skutočnosť, že konanie žalovaného spôsobilo predčasné stiahnutie žalobcu z

vojenskejmisievzahraničíanepotvrdilijuanivypočutísvedkovia.Uzavrel,ževkonanínebolpreukázaný
zásah žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorý je nevyhnutným predpokladom
pre priznanie ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy a absencia príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym zásahom do subjektívnych práv žalobcu a následkami vyvolanými v osobnostnej sfére
žalobcu vylučuje zásah do ochrany osobnosti žalobcu. Na záver konštatoval, že vykonal všetky dôkazy,
ktoré boli navrhnuté stranami v súlade s koncentračnou zásadou, a na ktorých strany sporu zotrvali. V

súlade s § 470 zákona č. 150/2016 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) nemohol vykonať
iné dôkazy ako boli navrhnuté stranami v zmysle koncentračnej zásady, o ktorej boli strany sporu
riadne poučené, preto nevykonal ani výsluch žalobcom navrhnutého svedka Lukáša. Vzhľadom na to,
že v konaní nebol preukázaný základ nároku žalobcu, bližšie sa nezaoberal žalovaným vznesenou
námietkou premlčania nároku žalobcu ani výškou požadovanej nemajetkovej ujmy. O náhrade trov

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Uznesením zo dňa 28.7.2017, č.k. 52C/116/2012-404 súd prvej inštancie
opravil chybu v písaní v dátume rozhodnutia tak, že správne má znieť 23.9.2016.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistený skutkový stav neobstojí, preto sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Namietal, že súd prvej
inštancie nevzal do úvahy predložené dôkazy, z ktorých je zrejmé, že žalovaný požadoval veci, na ktoré
nemal nárok, boli protiprávne a pri ich splnení z jeho strany by došlo k porušeniu zákonov, smerníc či

nariadení. Uviedol, že v trestných oznámeniach bol uvedený ako ten čo konal protiprávne, prenajíma si
niečo na čo nemá nárok alebo niečo nesplnil, prípadne, že nekonal. Poukázal na to, že všetky šetrenia
Ministerstva obrany SR ako aj prokuratúry preukázali, že postupoval v súlade so zákonmi, smernicami
a nariadeniami. Mal za to, že žalovaný týmito cielenými a nepravdivými informáciami na jeho osobu
zasiahol do práva na ochranu jeho osobnosti a očiernili ho v očiach jeho nadriadených a okolia. Podľa

jeho názoru nie je možné podávať množstvo podnetov, sťažností a trestných podaní na jednu osobu,
ktoré sa nepotvrdia, ktoré navodia zlé meno osobe aj keď to nie je pravda a dospieť k záveru, že nedošlo
k zásahu do osobnostných práv. Tvrdil, že všetky podnety, sťažnosti, podania boli podané z dôvodu
nenávisti žalovaného voči jeho osobe. Poukázal na výpoveď svedka L.. N., že na takéto sťažovanie a v
takom rozsahu si nepamätá. Konanie žalovaného považoval za ohováranie pred nadriadeným žalobcu,

pričom vo svojich klamstvách žalovaný pokračoval aj v priebehu sporu. Uviedol, že tvrdenie žalovaného
o nejakej sťažnosti od vysokých funkcionároch v D. v súvislosti s jeho zahanbujúcim chovaním je
nehoráznym klamstvom. Naopak, poukázal na list zaslaný náčelníkovi Generálneho štábu OS SR o
kvalitnom plnení úloh v D. jeho osobou ako aj vyznamenanie od veliteľa misie za vynikajúce plnenie úloh.
V súvislosti s informáciami uverejnenými v denníku Pravda poukázal na výpoveď žalovaného, podľa

ktorej hovoril s ľuďmi skutočnostiach, ktoré dal ako podnet, a že od nich sa mohli dostať do Pravdy,
čím priznal, že rozširoval nepravdivé informácie, ktoré sa do článkov dostali. Ďalej tvrdil, že konanie
žalovaného malo priamy súvis so stiahnutím žalobcu z misie. Namietal, že v konaní nebol vypočutý
svedok novinár U. O. ako autor článku. Previazanosť celého videl v tom, že advokát žalovaného zároveň
zastupuje aj denník Pravda v žalobe proti nepravdivým informáciám uvedeným v tejto tlači. Konštatoval,

že podávanie cielených a nepravdivých podnetov a podaní na jeho osobu, rozširovanie nepravdivých
informácií bol neoprávneným zásahom, pretože bol cielený na diskreditáciu jeho osoby, čo malo za
následok prijatie opatrení zo strany jeho nadriadených. Na záver uviedol, že chce uplatniť prostriedky,
ktoré nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to vypočutie svedkov, ktorí nemohli byť
vypočutí, a to L.. A. B. V. L.. O. G.. Na základe uvedeného žiadal, aby súd prvej inštancie napadnutý

rozsudok zrušil.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 28.3.2017, v ktorom uviedol, že odvolanie
žalobcu je neopodstatnené a neuvádza jediný dôvod preukazujúci nesprávnosť rozsudku alebo konania,ktoré mu predchádzalo. Podľa jeho názoru je odvolanie žalobcu založené na subjektívnych, účelových
tvrdeniach a záveroch žalobcu bez opory v obsahu vykonaného dokazovania. Mal za to, že súd
prvej inštancie riadne a úplne zistil skutkový stav, a to tiež v kontexte zadováženia všetkých dôkazov,

pričom vykonal dôkazy, ktoré boli stranami sporu navrhnuté. Poukázal na kontradiktórnosť konania a
na existenciu § 118a O.s.p., podľa ktorého v prípade ochrany osobnosti musia byť návrhy na vykonanie
dokazovania účastníkom konania súdu predložené/označené do skončenia prvého pojednávania vo
veci, a teda súd nebol povinný vykonať dôkazy, ktoré boli žalobcom predkladané v priebehu súdneho
konania. Uviedol, že súd v konaní predvolal a vypočul ako svedkov osoby, ktoré žalobca navrhol,

pričom žiadny z vypočutých svedkov nepotvrdil žalobcom uvádzané skutočnosti o zásahu do jeho
osobnostných práv. Upozornil na správanie sa žalobcu v konaní, keď bol nečinný a vyhýbal sa konaniu.
Podľa jeho názoru súd prvej inštancie z riadne zisteného skutkového stavu v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku vo veci samej a z vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav a
vyvodil relevantné skutkové zistenia a na vec správne aplikoval platnú právnu úpravu. na záver uviedol,
že v žalobcom označených prípadoch konal ako profesionálny vojak, a to v súlade s predpismi a

povinnosťami profesionálneho vojaka, pričom v žiadnom prípade neoznačil a neobvinil žiadnu fyzickú
osobu, a teda ani žalobcu, z uvedeného dôvodu ani nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv
žalobcu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§
220 ods. 2 C.s.p.).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.),
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (387 ods. 1 C.s.p.)

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s

odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal ospravedlnenia a
náhrady nemajetkovej ujmy od žalovaného, ktorý sa mal dopustiť zásahu do jeho práva na ochranu
osobnosti. V žalobe sú žalobcom prezentované v podstate dva okruhy konania žalovaného, jeden

sa týka podávania sťažností, podnetov a mailov vo vzťahu k žalobcovi ako nadriadenému v rámci
služobného pomeru a druhý sa týka šírenia informácií prostredníctvom verejného média. K tvrdenému
zásahu malo dôjsť počas trvania štátnej služby žalobcu a žalovaného, ktorí boli v rozhodnom čase
profesionálnymi vojakmi (žalobca v pozícii nadriadeného žalovanému).

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní (aj) s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015
Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

13. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

14. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď z vykonaného
dokazovania vyvodil, že konaním žalovaného ako služobne podriadeného žalobcovi spočívajúcom

v podávaní podnetov a sťažností nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. S poukazom
na vykonané dokazovanie možno vyvodiť, že zo strany žalovaného išlo o konanie v rámci plnenia
služobných povinností. Podávanie podnetov a sťažností v priamej súvislosti s plnením služobných
povinností nemožno vyhodnotiť ako zásah do práva na ochranu osobnosti, keď z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný uvedené úkony vykonával v rozpore so služobnými alebo

inými právnymi predpismi, prípadne by nesúviseli a nevyplývali výhradne z činnosti v štátnej službe.
Ani prípadný šikanózny výkon práva (ktorý samotný je sankcionovateľný inými právnymi prostriedkami)
nemôže byť bez ďalšieho charakterizovaný ako zásah do osobnostných práv, keď v konaní zároveň nie
je preukázaný difamačný, dehonestujúci a poškodzujúci vplyv tohto výkonu práva na česť, dôstojnosť,
súkromie a meno dotknutej osoby. Z listinných dôkazov ako aj výpovedí svedkov, t.j. dôkazov

vykonaných pred súdom prvej inštancie takýto obsah úkonov žalovaného nevyplynul.

16. Vo vzťahu k tvrdenému šíreniu nepravdivých informácií v denníku Pravda je potrebné upriamiť
pozornosť na primárnu zodpovednosť vydavateľa za prípadný zásah do osobnostných práv zverejnením
žalobcom tvrdených nepravdivých alebo difamačných informácií, tak ako to správne ustálil súd prvej

inštancie. I keď judikatúra pripúšťa záver, že zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače za obsah
uverejnených informácií spravidla bez ďalšieho nevylučuje zodpovednosť (a teda vecnú pasívnu
legitimáciu) osoby, ktorá vydavateľovi informácie poskytla, je potrebné uzavrieť, že o takýto prípad
zodpovednosti poskytovateľa informácií v prejednávanej veci nejde, a to práve s ohľadom na
obsah informácií, ktoré mali byť podľa názoru žalobcu poskytnuté žalovaným. Ak nebol zistený

difamačný charakter samotných sťažností a podnetov, poskytnutie ich obsahu vydavateľovi (redaktorovi)
nemožno charakterizovať ako konanie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti s prihliadnutím
na verejnoprávny charakter organizácie, ktorej sa predmetné informácie týkali a ktorej súčasťou bol
žalobca, s ohľadom na obsah článkov (nakladanie s verejnými prostriedkami a pod.) ako aj zaujatie
stanoviska kompetentných orgánov k obsahu článkov.

17. So zreteľom na vyššie uvedené potom nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci vykonanie
dokazovania výsluchom svedka U. O. (autora článku) na zistenie skutočností ohľadom osoby, ktorá
mala informácie k zverejnenému článku (článkom) poskytnúť. Súd prvej inštancie nesprávne odôvodnil
nevykonanie dôkazu koncentračnou zásadou zakotvenou v § 118a Občianskeho súdneho poriadku

účinného v čase začatia konania, v zmysle ktorého vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené
podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu ( § 101 ods. 2), pričom na
neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas
uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. Podľa názoru
odvolacieho súdu bolo potrebné aplikovať procesné ustanovenia účinné v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie, t.j. § 154 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

dokazovanie končí. Súd prvej inštancie sporové strany správne poučil v zmysle § 154 C.s.p. na
poslednom pojednávaní pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo, v odôvodnení
rozsudkuvšakodôvodnilnevykonaniežalobcomnavrhnutéhodôkazuodkazomnakoncentráciukonania
podľa § 118a O.s.p. Uvedená procesná vada však podľa názoru odvolacieho súdu nemala vplyv navecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, keď vykonanie dôkazu nebolo potrebné pre rozhodnutie vo
veci z dôvodov vyššie uvedených.

18. Vo vzťahu k dôkazom navrhnutých žalobcom v odvolacom konaní (výsluch svedkov L.. A. B. V. L.. O.
G.) možno konštatovať, že v návrhu na vykonanie dôkazov absentuje dôvod, pre ktorý malo k výsluchom
dôjsť, t.j. aké konkrétne skutkové tvrdenia majú byť uvedenými dôkazmi preukázané. Naviac ide o tzv.
neprípustné novoty, t.j. ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalobca neuplatnil v konaní pred súdom
prvej inštancie a zároveň nemožno vyvodiť, že tak nemohol učiniť bez svojej viny do rozhodnutia súdu

prvej inštancie. Na uvedený prostriedok procesnej obrany však odvolací súd nemohol v odvolacom
konaní prihliadať, nakoľko nespĺňa náležitosti riadneho odvolacieho dôvodu v zmysle § 366 C.s.p.,
pričom zároveň nejde o skutočnosti, ktoré sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

19. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec aj správne
právne posúdil.

20. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o

trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

21. Napadnutým uznesením zo dňa 10.1.2014, č.k. 52C/116/2012-181 súd prvej inštancie uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 100 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 119 ods. 1, 2, § 147a ods. 1, 2, 4 a 5 O.s.p. a vecne tým,

že pojednávanie nariadené na deň 27.11.2013 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti žalobcu a jeho
právneho zástupcu. Uviedol, že žalobca doručil súdu dňa 25.11.2013 ospravedlnenie svojej neúčasti
z dôvodu pracovnej neschopnosti označené ako „odročenie pojednávania“, ktoré neobsahovalo deň
kedy sa účastník dozvedel o dôvode odročenia pojednávania a žalobca ani nepreukázal svoju pracovnú
neschopnosť, keďže priložená lekárska správa udáva iba, že žalobca „je v liečbe“, nehovorí nič o

pracovnej neschopnosti ani o neschopnosti zúčastniť sa pojednávania. Keďže si žalobca nesplnil
povinnosť podľa § 119 ods. 2 O.s.p. a ani žiadosť o odročenie pojednávania súdu nedoručil najneskôr
tri dni pred termínom pojednávania, nebolo možné aplikovať § 147a ods. 4 O.s.p. z dôvodu nesplnenia
ani jednej z kumulatívnych podmienok uvedených v tomto ustanovení. Na základe uvedeného vyvodil,
že má žalovaný nárok na zaplatenie sumy 100 eur.

22. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca, v ktorom namietal, že jeho žiadosť o odročenie
pojednávania obsahovala všetky náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že sa chcel zúčastniť
pojednávania, ale jeho zdravotný stav mu to nedovolil, keď ani jeho lekár mu neodporučil cestovať a
zúčastniť sa pojednávania. Ďalej uviedol, že v danom čase sa nachádzal 400 km od Bratislavy a kvôli

zdravotnému stavu by cestu nezvládol, pričom zo dňa 25.11. na 26.11.2013 sa jeho zdravotný stav
zhoršil. Poukázal na to, že po zistení uvedených skutočností bez zbytočného odkladu oznámil súdu
dôvod na odročenie pojednávania faxom aj písomne dňa 25.11.2013 spolu s uvedením elektronickej
adresy s tým, že dňom kedy sa dozvedel o dôvode odročenia pojednávania je deň odoslania faxu. Mal
za to, že súd mal dostatok na upovedomenie žalovaného ako aj jeho právneho zástupcu. Zdôraznil, že

na pojednávanie dňa 27.11.2013 sa nedostavil žalovaný, ale iba právny zástupca žalovaného. Namietal,
že v konaní došlo k vadám podľa § 221 O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav a dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. na základe uvedeného žiadal o
zrušenie napadnutého uznesenia.

23. Žalovaný žiadal napadnuté uznesenie potvrdiť považujúc odvolanie žalobcu za účelové a
nedôvodné. Poukázal na konanie žalobcu v priebehu sporu, keď žalobca sťažoval činnosť súdu
opakovanými žiadosťami o odročenie pojednávania, ktoré zasielal súdu jeden alebo dva dni pred
termínom pojednávania. Mal za to, že tvrdené zdravotné komplikácie žalobcu nebolo možné považovať
za život ohrozujúci stav a účasť žalobcu na pojednávaní by nemala žiadny negatívny vplyv na zhoršenie

jeho zdravotného stavu. Aj s poukazom na právne zastúpenie žalobcu považoval jeho konanie za zjavné
obštrukcie v spore, ktorých dôsledkom bolo vydanie napadnutého uznesenia. Konštatoval, že žalobca
v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti alebo právnu argumentáciu, ktorá by odôvodňovala
nesprávnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu. Podľa jeho názoru boli splnené všetky podmienky prepriznanie nároku v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy. Poukázal na to, že v prípade žalobcu sa
nejednalo o jednorazové alebo výnimočné konanie, ale o systematickú snahu o znemožnenie konania,
pojednávania a rozhodnutia súdu.

24. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané a odvolanie žalobcu podané

za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom o podanom odvolaní odvolací
súd rozhoduje za účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.“).
Zachovávajúc účinky odvolania podaného odvolateľom proti uzneseniu o uložení povinnosti uhradiť
paušálnu náhradu protistrane, ktoré bolo prípustné proti takémuto uzneseniu v čase jeho podania (t.j.
za účinnosti O.s.p.), odvolací súd prejednal odvolanie a napadnuté uznesenie podrobil odvolaciemu
prieskumu.

25. Podľa § 147a ods. 1 Os.p. ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti
účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu
prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od
neho požadovať sumu 15 eur.

26. Podľa § 147a ods. 2 O.s.p. účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo
odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je advokátom, má právo od
účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.

27. Podľa § 147a ods. 4 O.s.p. právo podľa odsekov 1 a 2 nevznikne, ak účastník alebo jeho zástupca
splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 a žiadosť o odročenie bola doručená súdu najneskôr tri dni pred
termínom pojednávania.

28. Uvedená právna úprava stanovuje právo protistrany na zaplatenie paušálnej sumy za situácie, keď

došlo k odročeniu pojednávania na žiadosť jednej sporovej strany, a to z dôležitého dôvodu, ktorý buď
zavinil alebo je výsledkom náhody. V danom prípade nie je sporné, že žalobca požiadal o odročenie
pojednávania nariadeného na deň 27.11.2013, rovnako nie je sporné, že išlo o dôvod na strane žalobcu,
ktorý bol výsledkom náhody. Z obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že pojednávanie nariadené na deň
27.11.2013 bolo na žiadosť žalobcu odročené, pričom právny zástupca žalovaného bol prítomný na

predmetnom pojednávaní. Ustanovenie § 147a ods. 4 O.s.p. upravovalo podmienky, za ktorých právo
na paušálnu sumu nevznikne, pričom tieto podmienky museli byť splnené kumulatívne, t.j. účastník
splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 O.s.p. a zároveň bola žiadosť o odročenie pojednávania doručená
súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania. Odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené
ustanovenie § 147 ods. 1 a 2 O.s.p. upravuje aj situácie, keď síce strana bezodkladne oznámila dôvod

odročenia pojednávania, ale protistrana sa už na nariadené pojednávanie dostavila, predovšetkým z
dôvodu, že jej už nebolo možné zo strany súdu oznámiť, že pojednávanie bude odročené. Je preto
bez právneho významu, že žalobca (jeho právny zástupca) objektívne nemohol o dôvodoch odročenia
pojednávania informovať najneskôr tri dni pred termínom pojednávania tak, ako to predpokladá ust. §
147a ods. 4 O.s.p.. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žiadosť o odročenie pojednávania nebola

doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania, pričom následkom tejto skutočnosti je
povinnosť zaplatiť paušálnu náhradu protistrane, ak o ňu požiada, a to bez ohľadu na záver, či žiadosť
žalobcu o odročenie pojednávania spĺňala náležitosti stanovené v § 119 ods. 2 O.s.p..

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval pri rozhodovaní o priznaní

sumy 100 eur žalovanému, keď na daný prípad aplikoval ustanovenie § 147a ods. 2 O.s.p., namiesto
ustanovenia § 147a ods. 1 O.s.p. (platného v čase jeho rozhodovania). Zákonná úprava rozlišovala
situáciu, keď k odročeniu pojednávania prišlo na základe žiadosti účastníka z dôvodu na jeho strane
(§ 147a ods. 1 O.s.p.) a keď k odročeniu pojednávania prišlo na žiadosť účastníka z dôvodu na strane
jeho zástupcu (§ 147a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade je zrejmé, že k odročeniu pojednávania na

základe žiadosti žalobcu došlo z dôvodu na strane žalobcu, nie na strane jeho právneho zástupcu,
preto do úvahy prichádzala aplikácia § 147a ods. 1 O.s.p. Ak žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný
ako strana sporu sa na predmetné pojednávanie nedostavil, ale dostavil sa iba jeho právny zástupca,
uvedené nemožno vyhodnotiť v neprospech žalovaného a je potrebné vykladať uvedené ustanovenie§ 147a ods. 1 O.s.p. extenzívne a nie príliš formalisticky, t.j. ak zákonná úprava uvádzala, že právo
na paušálnu náhradu má protistrana, ktorá sa dostavila na pojednávanie, je nutné predpokladať, že sa
účastník dostavil prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj

argumentáciu žalovaného, že zo strany žalobcu išlo o opakované konanie v súvislosti s odročovaním
pojednávania, nakoľko na vec sa vzťahujúce ustanovenia riešia iba jednotlivú situáciu spojenú s
odročením konkrétneho pojednávania.

30. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p.

zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 15 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).