Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. máj 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616203408
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2616203408.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr.

Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: J.S.T. plus s.r.o., so sídlom Topoľčany,
Mudroňova 2, IČO: 36 551 961, zastúpeného advokátkou: JUDr. Mária Cagalová, so sídlom Nové
MestonadVáhom,Poľovnícka10,protižalovaným:1.PoľnohospodárskedružstvoSmolinské,sosídlom
Smolinské č. 386, IČO: 31 413 315, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr.
Ladislav Barát, s.r.o., so sídlom Nitra, Školská 3, 2. GB management, a.s., so sídlom Praha- Břevnov,
Slavníkova 2357/9, IČO: 289 827 46, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr.
Katarína Segečová, s.r.o., so sídlom Bratislava, Einsteinova 23, Digital Park II, o neúčinnosť zmluvy o

zmene veriteľa, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 6Cb/23/2016-114 zo
dňa 21.11.2018, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou
výrokovou vetou žalovanému 1. a žalovanému 2. priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že
o výške tejto náhrady rozhodne súd samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, 2, § 116 ods. 1 zák. č.
40/1964 Zb. z. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i ust. § 137 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobcu bola podaná
nedôvodne. Súd zistil, že Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ a žalovaný 1. ako dlžník uzavreli

v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka zmluvu o úvere. Predmetom zmluvy bolo
poskytnutie úverového rámca na projekt bioplynovej stanice. Zmluvou o postúpení č. 0210/2016/
CL zo dňa 9.3.2016 došlo k postúpeniu pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalovaného
2. Súd prvej inštancie uviedol, že nevyhnutným predpokladom na podanie určovacej žaloby, je
preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa ust. § 137 písm. c) CSP.
Žalobca počas konania nijakým spôsobom nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na
určení neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce

v povinnosti preukázať, že na určení neúčinnosti v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny
záujem. Tento záujem býva spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak
by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté. Poukazujúc na právoplatnú judikatúru,
naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnejprávnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia
a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota
vznikla (Rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Cdo 36/1999). Súd prvej inštancie však mal za to, že žalobca v

konaní nepreukázal stav objektívnej neistoty ohrozujúci jeho právne postavenie, nakoľko jeho právne
postavenie ako osoby oprávnenej domáhať sa plnenia svojho záväzku zostalo nezmenené. V konaní
bolo preukázané, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalovaného 2.
Nebolo však zrejmé, v čom spočíva ukracovanie uspokojenia pohľadávky žalobcu, keďže k postúpeniu
pohľadávky nedošlo v dôsledku právneho úkonu zo strany žalovaného a ani samotné postúpenie

pohľadávky nezhoršilo možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu. Postúpenie pohľadávky podľa názoru
súdu nemalo vplyv na uspokojenie pohľadávky zo strany žalobcu, pretože práva žalobcu po postúpení
zostali zachované a tiež nebol preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Súd
uviedol, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi uvedeným postúpením pohľadávky a konaním
žalovaného 1., ktorého cieľom by bolo ukracovanie uspokojenia pohľadávky žalobcu. Postavenie
žalobcu preto nemožno považovať za neisté a plnenie dlhu zo strany žalovaného 1. nebolo a nie je

ohrozené. Právny stav žalobcu tak zostal nezmenený, a keďže počas konania nepreukázal existenciu
naliehavého právneho záujmu na určení neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, súd žalobu
zamietol.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným priznal nárok na ich plnú

náhradu, keďže boli v spore úspešní.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v celom rozsahu odvolanie dôvodiac,
že nesúhlasí so záverom súdu, že na podanej žalobe nie je naliehavý právny záujem. Uviedol, že
žalobu bol nútený podať z dôvodu, že žalovaný 1. zámerne prestal splácať úver s úmyslom ukrátiť

svojich dodávateľov, medzi ktorých patrí i žalobca. Dôkazom toho, že jediným zámerom žalovaného
bolo ukrátenie veriteľov je i tá skutočnosť, že podal návrh na reštrukturalizáciu, ktorú súd schválil.
Právnyzástupcažalovanéhouviedol,žepravdepodobnedochádzakpomernémuuspokojeniužalobcom
uplatnenej pohľadávky. Preto nemôže byť pravdivé tvrdene súdu, že postúpením pohľadávky sa
nezhoršila možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu. Tiež nie je pravdivé tvrdenie súdu, že nebol

preukázaný úmysel dlžníka žalobcu ukrátiť ako veriteľa. Podľa žalobcu predstavuje tento úmysel práve
návrh žalovaného 1. na reštrukturalizáciu. Túto treba považovať za úmyselné a premyslené konanie
žalovaného 1. smerujúce k ukráteniu nielen žalobcu ako veriteľa, ale i ostatných veriteľov. Žaloba
žalobcu bola riadne odôvodnená a bol ňou i preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Pokiaľ súd došiel k záveru, že naliehavý právny záujem nie je preukázaný, tak mal žalobcu

vyzvať na doplnenie žaloby v existencii naliehavého právneho záujmu, čo však do vydania rozsudku
súd vôbec neurobil, naopak vydal rozsudok v prospech žalovaných. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdením
súdu, že postavenie žalobcu nie je možné považovať za neisté a plnenie dlhu zo strany žalovaného
1. nebolo a nie je ohrozené, pretože toto tvrdenie súdu nezodpovedá skutočnosti. Plnenie zo strany
žalovaného 1. bolo a je ohrozené, pretože súd schválil jeho reštrukturalizáciu, v rámci ktorej pohľadávka

žalobcu určite nebude uspokojená v celej výške. Konanie žalovaného 1. je jednoznačne úmyselným
konanímnaukráteniesvojichveriteľov,medziktorýchpatríižalobca,čohodôkazomjeitáskutočnosť,že
žalovanýžalobcupredpodanímžalobydlhúdobuzavádzal,abymoholpodaťnávrhnareštrukturalizáciu.
Vzhľadom na uvedené a s poukazom na všetky predložené dôkazy mal žalobca za to, že súd prvej
inštancie dospel bez vykonania akýchkoľvek dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, prípadne aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaní 1. a 2. samostatný odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne

nevyjadrili.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktorénezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol
žalobu žalobcu domáhajúceho sa určenia, že zmluva o zmene veriteľa úveru poskytnutého Slovenskou
sporiteľňou, a.s. Tomášikova 48, Bratislava v roku 2009, uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou,
žalovaným 1. a žalovaným 2., je voči žalobcovi právne neúčinná podľa § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko k postúpeniu pohľadávky nedošlo v dôsledku
právneho úkonu zo strany žalovaného a ani samotné postúpenie pohľadávky nezhoršilo možnosť
uspokojenia pohľadávky žalobcu a tiež nebol preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho
veriteľa, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi uvedeným postúpením pohľadávky a konaním
žalovaného 1., ktorého cieľom by bolo ukracovanie uspokojenia pohľadávky žalobcu. V podanom

odvolaní potom žalobca namietal, že žalovaný 1. zámerne prestal splácať úver s úmyslom ukrátiť svojich
veriteľov, ktorým je i žalobca, pričom následne podal návrh na reštrukturalizáciu, kde dochádza iba
k pomernému uspokojeniu veriteľov, preto nie je správny záver súdu, že postúpením pohľadávky sa
nezhoršila možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu, žalobca má právny záujem na požadovanom
určení, nakoľko jeho postavenie je neisté a plnenie dlhu zo strany žalovaného 1. je neisté.

9. Podľa § 42a Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne
úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu
právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia právnej neúčinnosti, voči nemu ako veriteľovi
žalovaného 1., a to zmluvy o zmene veriteľa majúcej byť podľa žalobcu uzatvorenej medzi troma
stranami, a to medzi pôvodným veriteľom poskytnutého úveru Slovenskou sporiteľňou, a. s., jej dlžníkom
žalovaným 1. a novým veriteľom žalovaným 2. V priebehu konania však bolo jednoznačne preukázané,

ževdanomprípadenebolauzavretázmluvaozmeneveriteľa,ktorejzmluvnoustranoubybolajžalovaný
1. ako dlžník žalobcu. Ale uzavretá bola zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú mala voči žalovanému
1. Slovenská sporiteľňa, a.s., a to len medzi dvoma zmluvnými stranami, teda postupcom - pôvodným
veriteľom Slovenská sporiteľňa a. s. a postupníkom - novým veriteľom žalovaného 1. - žalovaným. 2.
Išlo k zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0210/2016/CL zo dňa 31.3.2016 (č. l. 23 spisu).

11. V zmysle ust. § 42a a nasl. OZ, odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne
úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom
napadnuté odporom, ktorý smeruje k tomu, aby boli vyhlásené vo vzťahu k nemu za právne neúčinné.
Prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti poskytuje Občiansky zákonník ochranu veriteľovi pred

právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k zmareniu či ohrozeniu
možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená. Podstatou
odporovateľnosti však je, aby išlo o právny úkon dlžníka, v dôsledku ktorého mohlo dôjsť k ukráteniu
uspokojenia vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky.

12. V predmetnej veci bolo preukázané, že k zmene veriteľa pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s.,
došlo nie na základe zmluvy uzavretej s dlžníkom žalobcu (t. j. žalovaným. 1), ale na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným 2. Žalovaný 1.
nemohol ovplyvniť v rámci svojich zákonných práv, aby jeho veriteľ nepostúpil pohľadávku, ktorú má
voči nemu na iný subjekt, t. j. na žalovaného 2. Žalovaný 2. zaujal rovnaké postavenie veriteľa, akým bol

pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s. Nakoľko teda žalovaný 1. nebol zmluvnou stranou zmluvy
o postúpení pohľadávky, nešlo o právny úkon dlžníka, čo však je základný predpoklad pre úspešnosť
odporovacej žaloby.13. Pokiaľ potom žalobca v podanom odvolaní dôvodil, že žalovaný 1. zámerne prestal splácať úver
s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, aby bola vyhlásená reštrukturalizácia, v ktorej boli ich pohľadávky
uspokojené iba pomerne, tak odvolací súd k tomu uvádza, že tu ide o zmenu skutkových tvrdení, pričom

zmena žaloby je v odvolacom konaní neprípustná (§ 371 CSP). Navyše zákon č. 7/2005 Z. z o konkurze
a reštrukturalizácii vyslovene v ust. § 108 a nasl. umožňuje, aby ak dlžníkovi hrozí úpadok, alebo už je v
úpadku,riešiltakútosituáciureštrukturalizačnýmkonaním.Ideoprávnyinštitút,ktoréhocieľomjepredísť
likvidačnému konkurzu. Účelom tohto sanačného postupu, je ekonomická záchrana dlžníka, ktorému sa
umožní počas reštrukturalizačného konania pokračovať v podnikateľskej alebo inej ekonomickej aktivite

pod dozorom súdu, správcu a veriteľov. Výsledkom je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré
vo zvyšku na rozdiel od likvidačného konkurzu zanikajú, alebo sa inak oslabia právne tak, že sa nedajú
vymáhať a oddlženému dlžníkovi sa poskytuje nová možnosť pokračovať v podnikateľskej činnosti. Je
teda len logické, že v reštrukturalizácii nie sú uspokojené pohľadávky všetkých veriteľov dlžníka v plnom
rozsahu. To však nie je dôvod pre určovanie neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z jedného
veriteľa dlžníka na iný subjekt, nakoľko sa tým postavenie žalobcu nijako nezmenilo a navyše ani nešlo

o právny úkon dlžníka. Okolnosť, či žalovaný 1. zámerne prestal splácať pohľadávky svojich veriteľov
nie je pre predmet tohto sporu rozhodujúca. Žaloba žalobcu teda bola v celom rozsahu nedôvodná
a skutočnosť, že v reštrukturalizácii nebola uspokojená celá pohľadávka žalobcu voči žalovanému 1.,
nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku.

14. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

15. Na základe uvedeného odvolací súd po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane
vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne

nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

18. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

19. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1. a 2. vznikol zásadne nárok na náhradu

trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 1. a 2. v odvolacom konaní pasívni,
nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu
spisu im v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli.21.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu

spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

22. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných

rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

23. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 1. a 2. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
s odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26. 10. 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.

24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).