Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. apríl 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/125/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416202479
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1416202479.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: L. R.,
W.. XX.XX.XXXX, F. V. XXXXX/XX, F., zast. Mgr. Ing. Stanislavom Smrekom, bytom Kopčianska 78,
Bratislava, proti žalovanej: Y. R., W.. XX.XX.XXXX, M. F. V. XXXX/XX, F., zast. JUDr. Tijanou Ćećezovou,
advokátkou so sídlom Drieňová 76/17, Bratislava, o vydanie veci finančných prostriedkov vo výške
8.298,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 11. februára 2019, č.k. 7C/45/2016-206 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. júna 2021,
č.k. 7C/45/2016-239, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a žalovanej
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobu rozsudkom č.k. 7C/45/2016-115 zo dňa

31.10.2016 zamietol. Poukázal na to, že v predmetnom rozsudku konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou
od žalovanej domáhala zaplatenia 8.298,47 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, uvádzajúc, že ako jedna z dvoch zákonných dedičov neúspešne žiadala žalovanú o vydanie
finančných prostriedkov vo výške 16.596,95 eur (polovice z 500.000 Sk) patriacich jej zosnulému I. H.
R., ktoré jej žalovaná odmietla vydať a od jeho smrti (2014) bezdôvodne zadržiava, v dôsledku čoho
tieto nemohli byť zahrnuté do aktív dedičstva po A.. H. R.. Uviedla, že predmetné finančné prostriedky
daroval jej otcovi H. R.V. za účelom vyplatenia exekúcií a vyporiadania BSM jeho I. N. R., čo vyplýva zo

samotného vyjadrenia jej otca a tiež výpovede žalovanej (Y. H. R.) ako svedkyne v konaní na Okresnom
súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C/67/2006, zaznamenanej v zápisnici o pojednávaní zo dňa 16.04.2012.
Žalobkyňa sa o tom, že jej I. H. R. dostal od svojho oM. N. R. finančný dar v hodnote 500.000,- Sk
na účel vyporiadania BSM a na začatie nového života po vykonaní trestu odňatia slobody, dozvedela
zo súdneho spisu týkajúceho sa konania o vyporiadanie BSM jej rodičov. Mala za to, že táto suma
patrí do aktív dedičstva po jej I. H. R., a preto požiadala o jej vydanie žalovanú, ktorá ju mala mať
podľa súdneho spisu u seba. Keďže žalovaná finančné prostriedky nevydala, domáha sa ako zákonná

dedička polovice tejto sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia (keďže zákonní dedičia po H. R.
sú dvaja). Žalovaná vzniesla námietku premlčania a spochybnila existenciu darovacej zmluvy medzi A..
H. R. a jeho I. N. R., taktiež správnosť obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.04.2012 ako verejnej
listiny, argumentujúc, že na pojednávaní konanom dňa 16.04.2012 jej boli zo strany súdu a tiež zo stranyprávneho zástupcu žalobkyne E. V. kladené otázky, sama súvisle nevypovedala o skutočnostiach, o
ktorých svedčila, a keďže tieto otázky ani neboli zo zápisníc zrejmé, zápisnica neodzrkadľuje skutočný
priebeh pojednávania a ani jej odpovede, ktoré poskytla ako svedkyňa. Z dokazovania vykonaného

výsluchom strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť súdneho spisu a s
obsahom spisov sp. zn. 7C/67/2006, 65D/285/2014 a 38D/1658/2006, súd prvej inštancie zistil, že H. R.
sa dopustil voči žalobkyni a jej matke trestného činu, za ktorý bol odsúdený Okresným súdom Bratislava
IV v konaní pod sp. zn. 3T 40/2004. E. V. (Y. Ž.) sa domáhala voči nemu ako žalovanému vyporiadania
BSM. Z mimomanželského vzťahu so L. V. sa mu 12.10.2011 narodil L. H. R.. Vychádzajúc z dedičského

konania sp. zn. 65D/285/2014, Dnot/36/2014 ustálil, že zákonní dedičia H. R. sú jeho deti. Z obsahu
časti výpovede žalovanej, ktorú podala ako svedkyňa v konaní sp. zn. 7C/67/2006 do zápisnice spísanej
pred súdom dňa 16.04.2012, vyplýva, že okrem iného uviedla, že „zaplatila 340.000,- Sk. Tieto peniaze
boli darom pre žalovaného od jeho otca na vstup do života po tom, ako vyšiel z väzenia. Okrem týchto
peňazí mu daroval otec ešte 500.000,- Sk v roku 2006. Peniaze použité neboli na nič, má ich v držbe
ako zábezpeku na prípadné vyplatenie žalobkyne titulom BSM“. Po dobu troch rokov žiadna zo strán

sporu nenamietala obsah tejto zápisnice a samotná žalovaná ako svedkyňa v konaní sp. zn. 7C/67/2006
sa počas života H. R. nedomáhala opätovného vypočutia z dôvodu údajnej nezákonnosti tohto úkonu.
Domáhala sa toho až po jeho smrti, kedy v dedičskom konaní po H. R. uviedla, že ide o jej peniaze a
tieto si uplatňuje ako jednu z pohľadávok voči dedičom - jej vnúčatám (žalobkyni a H. R.). Vychádzajúc
z výpovedi v konaní sp. zn. 7C/67/2006 H. R. (v zápisnici o pojednávaní dňa 02.02.2012) a žalovanou

Y. R. ako svedkyňou (v zápisnici o pojednávaní dňa 16.04.2012) a z obsahu dedičského spisu sp.
zn. 65D/285/2014 mal za preukázané, že H. R. po prepustení z väzby v roku 2006 (dňa 08.06.2006)
obdržal od svojho I. N. R. finančnú hotovosť 500.000,- Sk (16.596 eur), ktorú dal do držby žalovanej. Súd
prvej inštancie považoval za nesporné, že právny predchodca žalobkyne, jej otec H. R. dňa 02.04.2014
zomrel a žalobkyňa v dedičskom konaní po ňom požiadala zahrnúť do aktív dedičstva aj sumu 500.000,-

Sk (16.596,95 eur) v držbe žalovanej, ktorá bola darom I. N. R. pre poručiteľa H. R., darovaným mu
ešte počas jeho života v roku 2006 na vyporiadanie BSM po rozvode. Za nesporné považoval tiež, že
zákonná zástupkyňa Y.. L. T. H. R., za maloletého vyslovila, že nesúhlasí, aby bola suma 500.000,- Sk
zaradená do aktív dedičstva (Súd prvej inštancie týmto „prvým“ rozsudkom žalobu zamietol prihliadnuc
na žalovanou vznesenú námietku premlčania, keď dospel k záveru, že nárok žalobkyne na vydanie

bezdôvodného obohatenia je premlčaný - poznámka odvolacieho súdu).

3.Konštatoval,žeodvolacísúduznesenímč.k.4Co/138/2017-161zodňa27.06.2018uvedenýrozsudok
zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie,keďvyslovilprávnyzáver,ževtomtosporesažalobkyňadomáha
vydania sumy 8.298,47 eur, teda polovice predmetného daru ako jej vlastníčka, a keďže vlastnícke právo

sa nepremlčuje, nemohla jej uplynúť žiadna premlčacia doba na uplatnenie jeho vydania. Žalovaná
zase poskytnutie H. H. R. zo strany jeho I. N. R. popiera, poukazujúc na to, že H. R. si finančný dar
neprevzal a jeho otec mu ho ani neodovzdal, ako i na to, že k uzatvoreniu žiadnej darovacej zmluvy
podľa ust. § 628 ods. 2 Obč. zák. nedošlo. Nesúhlasí ani s tým, že žalobkyňa žiada o vydanie finančných
prostriedkov z titulu vlastníckeho práva, tvrdiac, že vlastnícke právo k nim nikdy nenadobudla, pretože

jej dedičské právo nebolo doposiaľ potvrdené, keďže dedičské konanie po H. R. sa dosiaľ neskončilo.
Odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa tvrdí, že jej I. H. R. dostal za života od svojho I. N. R. dar
vo výške 500.000,- Sk, ktorý má v držbe žalovaná, a ktorý patrí ako aktívum do dedičstva po H. R.,
pričom žalovaná odmieta tieto finančné prostriedky vydať, preto sa polovice z nich domáha žalobou
ako právna nástupníčka A. H. R.. V odvolaní tvrdí, že smrťou H. R. sa stala ako jedna z dvoch jeho

zákonných dedičov vlastníčkou polovice predmetných finančných prostriedkov v žalovanej výške, a
žalobou sa domáha ich vydania od žalovanej, ktorá jej ich neoprávnene zadržuje. Vyhodnotil, že o
vydanie bezdôvodného obohatenia v posudzovanej veci nejde, hoci žalobkyňa svoj nárok takto označila,
avšak súd nie je viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem,
ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. V spore ide o vydanie veci (finančných

prostriedkov vo výške 8.298,47 eur s príslušenstvom), pričom základným predpokladom úspechu žaloby
o vydanie veci je najmä preukázanie existencie finančných prostriedkov, ktorých vydania sa žalobkyňa
domáha, preukázanie, že žalobkyňa je ich výlučnou vlastníčkou, a preukázanie skutočnosti, že tieto
finančnéprostriedkysanachádzajúužalovanej,ktoráichneprávomzadržuje.Odvolacísúdzdôraznil,že
v spore o vydanie veci spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na vydanie veci na žalobkyni.

Ak teda žalobkyňa tvrdí, že je vlastníčkou finančných prostriedkov v žalovanej výške, ktoré jej žalovaná
bez právneho dôvodu zadržiava, a ktoré žiada žalobou vydať (ust. § 126 ods. 1 Obč. zák.), bude
povinnosťou súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť, či žalobkyňa svoje
tvrdenia preukázala relevantnými dôkazmi a na základe svojich zistení vo veci opätovne rozhodnúťo dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Zdôraznil, že je právnym názorom odvolacieho súdu
viazaný.

4. Vykonaným dokazovaním (z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7C/67/2006) zistil,
že H. R. sa dopustil trestného činu voči žalobkyni a jej Y. E. V., za čo bol odsúdený Okresným
súdom Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 3T/40/2004. E. V. sa domáhala vysporiadania BSM proti
pôvodne označenému žalovanému H. R. A.. H. XX.XX.XXXX (právnemu predchodcovi žalobkyne). Z
mimomanželského vzťahu H. R. L. L. V. sa narodil L. H. R. (XX.XX.XXXX). Po zomrelom sú zákonní

dedičiajehodeti(sp.zn. 65D/285/2014,Dnot/36/2014).Vtomtokonanívypovedalažalovanávpostavení
svedkyne pred súdom dňa 16.04.2012 a do zápisnice okrem iného uviedla, že zaplatila 340.000,- Sk, a
že tieto peniaze boli darom H. R. od jeho otca na vstup do života po tom, ako vyšiel z väzenia. Okrem
týchto peňazí mu otec ešte daroval 500.000,- Sk v roku 2006 a tieto peniaze použité neboli na nič,
má ich v držbe ako zábezpeku na prípadné vyplatenie matky žalobkyne titulom BSM (súd citoval časť
výpovede svedkyne z čl. 307 spisu sp. zn. 7C/67/2006, zápisnica o pojednávaní zo dňa 16.04.2012),

pričom po dobu 3 rokov nikto z účastníkov a právnych zástupcov nenamietal obsah a počas života
H. R. sa v tomto konaní L. Y. R.Á. nedomáhala opätovného vypočutia z dôvodu údajnej nezákonnosti
tohto úkonu. Dovypočutia sa domáhala až po jeho smrti, nakoľko už v tomto konaní ako svedok v roku
2012 okrem iného uviedla, že išlo o dar I. N. R. L. H. R., ale v súčasnosti v dedičskom konaní po H.
R. tvrdí, že sú to jej peniaze a uplatňuje si ich ako jednu z pohľadávok voči dedičom, jej vnúčatám. Z

obsahu oznámenia o aktívach patriacich do dedičstva (sp. zn. Dnot/36/2014) vyplýva, že bolo navrhnuté,
aby do aktív dedičstva po poručiteľovi H. R. bola zahrnutá finančná hotovosť 500.000,- Sk (16.596,95
eur), ktorá je darom otca poručiteľa N. R. poručiteľovi H. R. ešte v roku 2006 na vysporiadanie BSM
po rozvode, pričom túto finančnú hotovosť má v držbe matka poručiteľa Y. R. (zápisnica z 23.02.2015
spísaná notárom). Zákonná zástupkyňa maloletého dediča (H. R.) do zápisnice zo dňa 14.04.2015 za

maloletého nesúhlasila so zaradením tejto sumy do aktív dedičstva.

5. Vec posúdil právne podľa ust. § 100 ods. 2 veta prvá, § 123, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 Obč. zák., ust.
§ 217 ods. 1 C.s.p. a žalobu v celom rozsahu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie finančných prostriedkov ktorých vydania sa

domáhala, nepreukázala, že je ich výlučnou vlastníčkou, ako aj skutočnosť, že tieto finančné prostriedky
(a v akej výške) sa nachádzajú u žalovanej, ktorá ich údajne neoprávnene zadržiava. Vyhodnotil,
že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by otec žalobkyne H. R. žalovanej odovzdal v určitý
deň a v určitej výške finančné prostriedky. Konštatoval, že žalobkyňa svoj nárok odvodila hlavne z
obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.04.2012, protokolovanie ktorej súdom žalovaná namietala a

dôvodila,ženezodpovedaloskutočnostiam,ktorépredsúdomvypovedala.Poukázalnato,žezvýsluchu
žalovanej vyplýva, že žiadnymi finančnými prostriedkami, ktoré by mohla vydať, nedisponuje a tieto
finančné prostriedky jej nikdy neboli jej synom odovzdané, či zverené. Zároveň H. R. do zápisnice o
pojednávaní zo dňa 02.02.2012 neuviedol presnú sumu daru, ktorú mal údajne obdržať od svojho otca
N. R.. Uviedol tiež, že žalobkyňa navrhla do aktív dedičstva po poručiteľovi H. R.V., A.. XX.XX.XXXX,

zahrnúťfinančnúhotovosťvovýške16.596eur,ktorúmalobdržaťjejI.H.R.I.R.I.N.R.,atospoukazom
na jeho výpoveď do zápisnice o pojednávaní dňa 02.02.2012 a výpoveď žalovanej Y. R. v postavení
svedkyne do zápisnice o pojednávaní dňa 16.04.2012.

6. Vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia žalobkyňou žalovaných

finančných prostriedkov, o ktorých sa žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti domnievala,
že existujú, a nepreukázala ani svoje tvrdenie, že predmetné finančné prostriedky sa nachádzajú u
žalovanej. Žalobkyňa teda neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia bez predloženia ďalších dôkazov
sú žalovanou rozporované. V tejto súvislosti uviedol, že zápisnica z pojednávania zo dňa 02.02.2012
a 16.04.2012 je síce verejnou listinou, ale má tú istú váhu ako iné v tomto konaní vykonané dôkazy.

Vysvetlil, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie
skutočností a navrhovanie dôkazov tieto skutočnosti preukazujúcich, je výlučne vecou sporových strán,
ktoré majú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana, ktorá svoje tvrdenia
nepreukáže, nesie potom následky, pričom dôsledkom toho, že jej tvrdenie nie je preukázané ani na
základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zdôraznil, že nakoľko

v tomto spore o vydanie veci spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na vydanie veci na
žalobkyni, jej povinnosťou bolo predložiť relevantné dôkazy. S poukazom na vykonané dokazovanie
konštatoval,žežalobkyňaneuniesladôkaznébremenoanepreukázala,žebyA..H.R.odovzdal(avakej
výške) finančné prostriedky žalovanej, neosvedčila existenciu finančných prostriedkov a nepreukázala,že sa predmetné finančné prostriedky nachádzajú u žalovanej. Zopakoval, že základným predpokladom
úspechu žaloby o vydanie veci je najmä preukázanie existencie finančných prostriedkov, ktorých vydania
sa žalobkyňa domáha, preukázanie, že žalobkyňa je ich výlučnou vlastníčkou, ako aj skutočnosti, že

tietofinančnéprostriedkysanachádzajúužalovanej,ktoráichmáneprávomzadržiavať.Preneunesenie
dôkazného bremena žalobkyňou potom žalobu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní
úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % s tým,

žeovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesamostatnýmuznesenímpoprávoplatnostirozsudku.Dôvody
osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania úspešnej strane sporu nevzhliadol, keď poukázal na
to, že v spore o vydanie veci spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na vydanie veci na
žalobkyni, a ak žalobkyňa tvrdila, že je vlastníčkou finančných prostriedkov v žalovanej výške, ktoré jej
žalovaná bez právneho dôvodu zadržiava, a ktoré žiada žalobou vydať, mohla a mala už pri podávaní
samotnej žaloby ako aj po rozhodnutí odvolacieho súdu zvážiť, či disponuje dostatkom dôkazov pre

úspešnosť podanej žaloby.

8. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla buď napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a žalobe vyhovieť, alebo jej žalobu zamietnuť a zaviazať žalovanú k zaplateniu
trov konania. Súdu prvej inštancie vytkla, že v rámci konania nepostupoval zákonne, nezaoberal sa a

nevysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami (nevierohodnosť skutkových tvrdení žalovanej)
a dôkazmi doloženými do súdneho spisu (napr. zápisnica z 09.07.2018), nesprávne vyhodnotil a
posúdil relevantné dôkazy čo spôsobilo, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala
za to, že odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené s tým, že absentuje náležité

odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k navrhnutým a vykonaným dôkazom, ku skutkovým zisteniam a k
záverom súdu prvej inštancie. Uviedla, že úplne absentuje odôvodnenie k vierohodnosti výpovede a k
vierohodnosti skutkových tvrdení žalovanej a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za trovy konania, ktoré
vznikli v dôsledku skutkových tvrdení žalovanej zachytených vo verejných listinách súdu (zápisnice z
pojednávania), z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie nereagoval na podstatné a relevantné argumenty

žalobkyne k nevierohodnosti skutkových tvrdení žalovanej a takéto rozhodnutie nemožno preskúmať s
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 328/05. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia
ako aj k obsahu práva na spravodlivý proces žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu
SR II. ÚS 383/06, II. ÚS 85/06 a vo vzťahu k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie na
nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30. Mala za to, že z výpovedí A.. H. R. na pojednávaniach

dňa 07.06.2010 a 02.02.2012 v konaní sp. zn. 7C/67/2006 o vyporiadanie BSM jednoznačne vyplynulo,
že H. R. dostal od svojho I. N. R. po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dary, a to za účelom
vyplatenia exekúcií za byt v N. Ú. a dar vo výške niečo do 500.000 Sk s tým, že exekúcie vyplatila fyzicky
jeho Y. Y. R. (žalovaná). Vyššie uvedené podľa jej názoru preukazuje skutočnosť, že žalovaná mala
peniaze tvoriace dary v držbe a vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 16.04.2012 v konaní sp. zn.

7C/67/2006 potvrdila, že vyplatila 340.000 Sk s tým, že darované peniaze vo výške 500.000 Sk neboli
použité na nič a že ich má v držbe ako zábezpeku pre prípadné vyplatenie E. V. (matky žalobkyne)
titulom vyporiadania BSM. Žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že konanie o vyporiadanie BSM
do L. H. R. právoplatne skončené nebolo. V súvislosti s vyššie uvedeným mala žalobkyňa za to, že
touto výpoveďou žalovaná upresnila výšku darov (výšku finančných prostriedkov). Citovaním výpovedí

žalovanej, považovala za zrejmé a preukázané, že žalovaná na súde v súvisiacich konaniach o tej
istej skutočnosti vypovedá protirečivo, nevierohodne, evidentne účelovo a zhrnutím všetkých tvrdení
žalovanej učinených v konaniach so sp. zn. 7C/67/2006, 7C/45/2016 a 65D/285/2014 mala za zrejmé,
že jej skutkové tvrdenia sú účelové, vzájomne si odporujúce a evidentne prispôsobené tomu, čo práve
jej samotnej alebo jej blízkemu vyhovuje. Uviedla, že porovnaním a vyhodnotením skutkových tvrdení

žalovanej je dôvodné podozrenie, že účelovo klame aj po zákonnom poučení svedka o okolnostiach,
ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie s tým, že je dané podozrenie, že jej konanie napĺňa
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede podľa ust. § 346 ods. 1 Tr. zák..
Zdôraznila, že súd prvej inštancie sa so zápisnicou z pojednávania zo dňa 09.07.2018 ako dôkazom
negujúcim tvrdenia žalovanej, že H. R. nikdy od otca žiaden dar po prepustení z väzby nedostal, vôbec

nezaoberal, nevyhodnotil ho a nespomenul ho v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobkyňa má za to, že
ide o relevantný argument o nevierohodnosti tvrdení žalovanej, podporený dôkazmi, ktorý má podstatný
význam pre vyhodnotenie preukázaného skutkového stavu veci a tiež pre vyhodnotenie vierohodnosti
výpovedí a tvrdení žalovanej v tomto konaní, a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za trovy konania, ktorévzniklo na základe tvrdení žalovanej zachytených vo verejných listinách súdu. Žalobkyňa v podanom
odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie neodôvodnil na základe akých úvah dospel k záveru,
že žalovaná preukázaný skutkový stav veci vyplývajúci z verejných listín (zápisnice z pojednávania)

spochybnila iba svojím tvrdením, a naopak neopísal ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by predložila
žalovaná na podporu svojich tvrdení, ktorý vzal do úvahy a o ktorý oprel svoj skutkový záver, že žalovaná
spochybnila obsah verejných listín. Nesúhlasila so závermi súdu, keď namietala, že jej procesný útok
nebol založený len na tvrdeniach (ako tvrdí súd), ale bol založený na relevantných dôkazoch, a to
obsahu verejných listín. Argumentovala, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí postavil na

roveň dôkaznú silu obsahu a správnosti verejných listín s tvrdeniami žalovanej a nevzal v úvahu, že
žalovaná preukázateľne a účelovo mení vlastné výpovede a skutkové tvrdenia, čo taktiež spôsobuje
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobkyňa v odvolaní
zdôraznila, že má za to, že dôkazná sila verejnej listiny je vyššia ako listiny súkromnej, pretože o verejnej
listine platí, že ak sa nedokáže opak, považujú sa skutočnosti v nej uvedené za pravdivé a platné
bez ďalšieho zisťovania a dokazovania, na rozdiel od toho obsah listiny súkromnej treba aj dokázať.

Uviedla, že v prípade, ak má slúžiť výpoveď žalovanej ako jediný dôkaz na spochybnenie obsahu
verejných listín, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,
zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný. Zdôraznila, že imanentným znakom právneho štátu je aj princíp
právnejistotyapoukázalanauznesenieÚstavnéhosúduSRč.k.IV.ÚS499/2011-25zodňa22.11.2011.
V tejto súvislosti zdôraznila, že súd v súvisiacom konaní sp. zn. 7C/67/2006 nespochybnil správnosť a

zákonnosť spísaných zápisníc z pojednávaní, ale naopak spochybnil vierohodnosť vyjadrení Y. R. ako
svedka. Uviedla, že vychádzajúc z princípu právnej istoty, že verejné listiny (zápisnice z pojednávania
z konania sp. zn. 7C/67/2006) sú pravdivé a platné bez ďalšieho zisťovania a dokazovania, opierajúc
sa o predmetné verejné listiny podala žalobu a verila v spravodlivé súdne konanie. Upriamila pozornosť
na skutočnosť, že existenciu daru a jeho držbu tvrdili sám obdarovaný H. R. a držiteľka daru - žalovaná.

Zhrnula, že z predmetných verejných listín je teda jednoznačné a preukázané kto bol obdarovaným,
teda vlastníkom daru vo výške 500.000,- Sk, kto má dar v držbe do vysporiadania BSM, ktoré dodnes
nebolo právoplatne ukončené s tým, že tieto skutočnosti tvrdil sám obdarovaný H. R. ako strana sporu,
taktiež to tvrdila vo výpovedi svedka žalovaná, ktorá sama potvrdila po riadnom poučení svedka výšku
daru 500.000,- Sk, a že má peniaze u seba v držbe na vyplatenie z titulu vysporiadania BSM, z čoho je

tiež zrejmé a preukázané, že H. R. musel svojej matke peniaze odovzdať. Skutkové tvrdenia žalovanej
v tomto konaní považovala za nelogické, účelové a nevierohodné vo vzťahu k jej vlastným tvrdeniam,
ktoré uviedla ako svedok do zápisnice zo dňa 16.04.2012. Argumentovala, že vo veci je možné vyvodiť
len dva logické závery, a to, že 1/ žalovaná uvádza nepravdu o dare 500.000,- Sk v tomto konaní v
snahe vyhnúť sa vydaniu polovice daru v žalovanej výške, a teda dar existuje, alebo 2/ žalovaná spolu

s H. R. v roku 2012 v konaní sp. zn. 7C/67/2006 uvádzali nepravdu o daroch s pohnútkou, aby H.
R. mohol neoprávnene do rozdelenia masy BSM na svoju stranu zarátať hodnotu daru minimálne za
zaplatené exekúcie, a teda dar nikdy neexistoval. Súd by mal preto rozhodnúť, ktorý z týchto logických
skutkových záverov má za preukázaný a podľa toho rozhodnúť a buď žalobu zamietnuť a priznať jej
(žalobkyni) trovy konania, alebo zaviazať žalovanú na zloženie 8.298,47 eur v prospech žalobkyne do

depozitu notárskeho úradu v konaní Dnot/36/2014. Zdôraznila, že súd vyhodnotil v rozsudku zo dňa
11.10.2018 v konaní 7C/67/2006 výpovede Y. R. za nevierohodné, avšak v tomto konaní súd tvrdí, že
žalovaná svojimi tvrdeniami spochybnila platnosť a správnosť verejných listín, pričom k tomuto záveru
súd prvej inštancie dospel až po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Mala za to, že v konaní po vrátení veci odvolacím súdom nedošlo v dokazovaní k žiadnej zmene

skutkového stavu veci v jej neprospech, ale práve naopak, o existencii daru žalobkyňa doložila ďalší
dôkaz, a to zápisnicu z pojednávania zo dňa 09.07.2018. V odvolaní uviedla chronologický prehľad
tvrdení a doslovné prepisy zvukového záznamu odpovedí žalovanej z pojednávania zo dňa 09.07.2018
v konaní sp. zn. 7C/67//2006, ktoré podľa jej názoru preukazujú a potvrdzujú spôsob formulácie viet a
vyjadrovacie schopnosti žalovanej, ktorá používa nelogické spojenia vo vetách, nedokončí myšlienku

a hneď prejde na druhú, čo podľa názoru žalobkyne preukazuje, že zápisnica zo dňa 16.04.2012 bola
spísaná podľa slovného prejavu žalovanej a nie nesprávne, ako to tvrdí žalovaná. Žalovaná nemá
ani žiadny problém uvádzať vo svojich výpovediach nepravdu. Uzavrela, že súd prvej inštancie sa
nezaoberal jej návrhmi dvoch možných alternatív ukončenia sporu, kde v prvej z nich pre prípad, že
súd prvej inštancie dospeje k záveru o existencii daru navrhla zaviazať žalovanú k zaplateniu sumy

8.298,47 eur a pre prípad, že súd prvej inštancie dospeje k záveru o neexistencií daru navrhla zamietnuť
žalobu v celom rozsahu a zaviazať žalovanú k zaplateniu trov konania, nakoľko práve žalovaná má
niesť zodpovednosť za nepravdivé tvrdenia uvádzané v konaní sp. zn. 7C/67/2006. Vyjadrila názor, že
súd prvej inštancie nesprávnou a nelogickou interpretáciou platných zákonných ustanovení o trováchkonania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, tým že žalovanej priznal úplný nárok na ich náhradu,
keď mala za to, že v danej veci môže ísť len o formálny úspech v spore zo strany žalovanej. Uzavrela,
že by bolo v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, keby ona mala znášať trovy právneho

zastúpenia žalovanej, ale aj zákonné trovy konania, ktoré musela zaplatiť súdu na uplatnenie svojho
práva za sporové konanie, ktorého predmet sporu preukázateľne vytvorila žalovaná jej nevierohodnými
výpoveďami.

9. Žalovaná navrhla vo vyjadrení k odvolaniu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

Uviedla, že napadnutý rozsudok je náležite odôvodnený, reflektujúci preukázaný skutkový stav a
existujúce dôkazy. V tejto súvislosti mala za to, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné, právne významné a súčasne zdôraznila, že pri svojom
rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v odvolacom konaní, ktorého sa pridŕžal.
Zdôraznila, že na to, aby žalobkyňa, ktorú v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno bola úspešnou,

mala preukázať existenciu finančných prostriedkov, ktorých sa domáhala, preukázať, že je výlučnou
vlastníčkou predmetných finančných prostriedkov a zároveň preukázať, že dané finančné prostriedky sa
nachádzajú v neoprávnenej držbe žalovanej. Uzavrela, že je zrejmé neunesenie dôkazného bremena zo
strany žalobkyne, pretože iba tvrdila skutočnosti, ktoré boli následne vyvrátené. Dala do pozornosti, že v
konaní predložila dôkazy potvrdzujúce jej tvrdenia. Uviedla, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo,

že by jej A. H. R. niekedy vôbec odovzdal finančné prostriedky s tým, že poukázala na skutočnosť,
že žalobkyňa v priebehu prvoinštančného konania nepredložila jediný dôkaz preukazujúci opak a po
celý čas len operovala s domnienkami, úvahami nepostačujúcimi pre úspech v spore. V nadväznosti na
uvedené mala práve naopak za to, že práve ona v konaní preukázala svoje tvrdenia listinnými dôkazmi
ako napríklad skutočnosť, že s manželom mali spoločný bankový účet a majetok v BSM, skutočnosť, že

H. R. mal dlhy, k čomu predložila doklady o úhrade exekúcií (napr. výživné na žalobkyňu). Vo vzťahu
k trovám konania sa plne stotožňuje s výrokom o trovách napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
vrátene jeho odôvodnenia a uzavrela, že súd prvej inštancie jej priznal nárok na náhradu trov konania
zákonne a v súlade so zásadou úspechu v spore ako esenciálnym kritériom pre priznanie ich náhrady.

10. V reakcií na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu, doručila žalobkyňa vyjadrenie, kde poukázala na
skutočnosť, že súd prvej inštancie predĺžil žalovanej lehotu na vyjadrenie sa k odvolaniu do 01.07.2019
s tým, že žalovaná v takto predĺženej lehote (32 dní od doručenia) vyjadrenie k odvolaniu nepredložila,
pretože vyjadrenie k odvolaniu označené dátumom 03.07.2019 doručila súdu elektronicky až dňa
06.07.2019 z čoho je zrejmé, že nebola dodržaná predĺžená lehota na vyjadrenie. Z tohto dôvodu mala

za to, že súd prvej inštancie nemal na jej vyjadrenie zo dňa 03.07.2019 prihliadnuť a spis s odvolaním
žalobkyne mal predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Poukázala na tvrdenia žalovanej
v súvisiacom konaní so sp. zn. 7C/67/2006, z ktorých vyplynul predmet sporu, uvádzajúc, že súdu
prvej inštancie spolu so žalobou predložila relevantné dôkazy, a to zápisnice z pojednávaní. Opätovne
zopakovala, že žalovaná svojimi účelovými tvrdeniami preukázala, že nehovorí pravdu a jej výpovede

sú zjavne nedôveryhodné. Poukázala na skutočnosť, že žalovaná sa nevyjadrila a nereagovala ani vo
vyjadrení k odvolaniu k obsahu druhej svedeckej výpovede zo dňa 09.07.2018, ktorou žalovaná poprela
tvrdenia o neexistencií daru. Opätovne vo svojom vyjadrení zopakovala tvrdenia už uvádzané v odvolaní
o účelovosti a nevierohodnosti tvrdení žalovanej. Záverom zotrvala na všetkých tvrdeniach, logických a
právnych argumentoch, ktoré uviedla v odvolaní, napadnutý rozsudok naďalej považovala za nezákonný

a nespravodlivý, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniamavecnesprávneprávneposúdil.Ktrovámodvolaciehokonaniauviedla,ženakoľko
žalovaná podala vyjadrenie k odvolaniu oneskorene resp. až po uplynutí predĺženej lehoty ma za to, že
žalovaná nemá nárok na ich priznanie.

11. Žalovaná na vyjadrenie žalobkyne nereagovala.

12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

13. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

14. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu

po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku,
na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa od žalovanej domáhala vydania
finančných prostriedkov v žalovanej výške s príslušenstvom, zamietol. Súd prvej inštancie vykonal
vo veci dostatočné dokazovanie (žiadne ďalšie dokazovanie strany ani nenavrhli) a jeho výsledky aj
náležite zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. aj dostatočne

odôvodil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami,
na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Vyplýva z
neho jednoznačný záver, pre ktorý žalobu zamietol, a to neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou,
ktorá svoje tvrdenia nepreukázala dôkazmi. Napokon, súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v zrušujúcom uznesení č.k. 4Co/138/2017-161 zo dňa 27.06.2018 (tento

právny názor bol stranám sporu známy) a v jeho intenciách aj rozhodol. Odvolacia námietka žalobkyne,
v ktorej tvrdila, že rozhodnutie nie je dostatočne a náležite odôvodnené, preto nemohla obstáť. V tejto
súvislosti odvolací súd pripomína, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobkyne, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už
bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. V kontexte odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu

prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. S odôvodnením rozhodnutia súdu
prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (ust. § 387 ods.
2 C.s.p.).

15. Odvolací súd sa osobitne stotožňuje so záverom, ku ktorému súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku dospel, a ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, že žalobkyňa v konaní svoje tvrdenia o tom,
že finančné prostriedky, ktorých vydania sa domáha, existujú, o tom, že je ich vlastníčkou, a o
tom, že tieto finančné prostriedky sa nachádzajú u žalovanej, ktorá jej ich neoprávnene zadržuje,
nepreukázala. Odvolací súd dáva do pozornosti, že pre civilné sporové konanie platí dispozičná a
prejednacia zásada, čo znamená, že strany sú v ňom povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (ust. § 132 C.s.p.). Dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdených skutočností
leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky,
ide teda o tú stranu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (v našom prípade žalobkyňu). Strana,
ktorá svoje tvrdenia nepreukáže, nesie potom následky, pričom dôsledkom toho, že jej tvrdenie nie je

preukázané ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie vo
veci samej. Napokon, odvolací súd už rozsah dôkaznej povinnosti žalobkyne, ak chcela byť v spore o
vydanie veci úspešná, podrobne vysvetlil vo svojom zrušujúcom uznesení a nepovažuje za potrebné
svoje právne závery opakovať. Len pre zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku
zopakuje, že základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie veci je najmä preukázanie existencie

veci, ktorej vydania sa žalobkyňa domáha (v tomto prípade finančných prostriedkov), preukázanie jej
vlastníckeho práva k tejto veci, ako aj skutočnosti, že táto vec sa nachádza u žalovanej, ktorá ju
neoprávnene zadržiava. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa
žiadnu z týchto skutočností nepreukázala, neuniesla tak na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, a preto
bola jej žaloba zamietnutá. Odvolací súd súhlasí, pretože práve žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno

preukázania jej tvrdení, keďže len jej tvrdenia bez preukázania relevantných skutočností v žiadnom
prípade nepreukazujú akýkoľvek jej nárok. Fundamentálnym predpokladom pre uplatnenie žaloby na
vydanie veci je skutočnosť, že vec, o ktorej vydanie ide, musí v čase rozhodnutia súdu reálne existovať,
pričom už existencia tejto veci, teda v konkrétnom prípade finančných prostriedkov vo výške 8.298,47eur (ktoré mal A.. H. R. dostať ako dar od svojho I. N. R.), nebola žalobkyňou ako nositeľkou dôkazného
bremena preukázaná.

16. Ak žalobkyňa tvrdila, že smrťou jej I. H. R. sa stala vlastníčkou polovice jej otcovi údajne N. R.
darovaných finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur, a preto ich žiada vydať od žalovanej, ktorá
ich zadržiava, bolo jej povinnosťou v prvom rade preukázať existenciu týchto finančných prostriedkov,
ktorých vydania sa dožaduje, uvádzané skutkové tvrdenia podložiť relevantnými dôkazmi (v našom
prípade najmä preukázať, že N. R. skutočne H. R. daroval finančné prostriedky v konkrétnej výške, a

to napr. darovacou zmluvou resp. odovzdaním týchto finančných prostriedkov darom H. R., a zároveň
skutočnosť,ževsúčasnostieštestáletietofinančnéprostriedkyvžalovanejvýškeexistujú,ažejemožné
ich vydať), a napokon preukázať aj skutočnosť, že ona je vlastníčkou týchto finančných prostriedkov, a
že sa nachádzajú u žalovanej, a to neoprávnene. Žalobkyňa v konaní ako dôkaz (existencie uvedeného
daru ešte za života H. R.) označila výlučne vyjadrenia žalovanej uvedené v zápisnici z pojednávania
sp. zn. 7C/67/2006 zo dňa 16.04.2012 (svedecká výpoveď žalovanej v ktorej uviedla, že 340.000 Sk

za exekúcie H. R. zaplatila s tým že okrem vyššie uvedených peňazí H. R. R.eho otec daroval ďalších
500.000 Sk, ktoré neboli použité na nič a že ich má v držbe ako zábezpeku na prípadné vyplatenie
navrhovateľky (matky žalobkyne) titulom BSM) a výpoveď H. R. v rovnakom konaní zo dňa 07.06.2010,
tvrdiac, že zápisnice z pojednávania sú verejnou listinou, o ktorej platí, že ak sa nedokáže opak,
považujú sa skutočnosti v nej uvedené za pravdivé a platné bez ďalšieho zisťovania a dokazovania.

Odvolací súd považuje v súvislosti s týmto argumentom žalobkyne za potrebné vysvetliť, že zápisnica
o pojednávaní zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa ust. § 205 C.s.p.), potvrdzuje
existenciu a priebeh daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil
a čo vypovedal. Je však nevyhnutné rozlišovať medzi prezumpciou správnosti a pravdivosti zápisnice o
pojednávaní (ako osvedčenia priebehu pojednávania) a prezumpciou správnosti a pravdivosti obsahu

svedeckej výpovede, na ktorú ustanovenie § 205 C.s.p. z hľadiska hodnotenia dôkazov nedopadá.
Preto na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu ich zachytenia v zápisnici zo súdneho
pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 C.s.p. ako na objektívne
pravdivé a preukázané (teda ako na priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Bez ohľadu na
uvedené však odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa bola v rámci unesenia dôkazného bremena

povinná preukázať, že ňou tvrdené finančné prostriedky v žalovanej výške v súčasnosti, teda v čase
rozhodovania súdu (nie v roku 2012) existujú, že sa nachádzajú u žalovanej, a je teda možné ich vydať,
keďže práve ich vydania od žalovanej sa žalobou domáhala. Žalobkyňa žiadny dôkaz neprodukovala
a ani neoznačila.

17. Povinnosťou žalobkyne bolo tiež označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy preukazujúce jej
vlastnícke právo k finančným prostriedkom, ktorých vydania sa domáha. Odvolací súd považuje na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a na jeho doplnenie pre lepšie pochopenie
veci za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 132 ods. 1 Obč. zák. možno vlastníctvo veci nadobudnúť
kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu,

alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Žalobkyňa tvrdila, že smrťou jej I. H. R.
sa stala vlastníčkou finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur (teda polovice daru, ktorý dostal
jej jej otec za svojho života I. N. R.). Odhliadnuc od toho, že nepreukázala, že predmetné finančné
prostriedky ešte stále existujú, žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala ani svoje vlastnícke právo
k nim (nepreukázala, že tieto peniaze zdedila, pričom dedičské konanie ani nie je skončené). V tejto

súvislosti odvolací súd pripomína, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len na základe smrti
poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní
dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a
rozhodnuté. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo
nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva

alebo vyporiadania právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175 zca O.s.p., podľa ktorého sa
vedie dedičské konanie po A.. H. R.), tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve
skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými
dedičmi, ak po poručiteľovi sú viacerí dedičia, ako je to aj v posudzovanej veci. Možno uzavrieť, že
bez právoplatného dedičského rozhodnutia nie je vlastnícke právo žalobkyne, ak malo byť nadobudnuté

dedením, preukázané. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo k žalovaným finančným prostriedkom teda iba
tvrdila, a to za stavu, keď tieto finančné prostriedky nie sú predmetom konania o dedičstve a ani jej k
ním nebolo rozhodnutím v dedičskom konaní potvrdené nadobudnutie vlastníctva. Ak potom súd prvejinštancie žalobu žalobkyne pre neunesenie dôkazného bremena na ňou tvrdené skutočnosti zamietol,
je jeho rozhodnutie správne a odvolací súd s ním súhlasí.

18. Napokon, je potrebné poukázať i na to, že ani žalobkyňa sama nie je o úspešnosti svojej
žaloby presvedčená, keď pripúšťa i jej zamietnutie. Naprieč celým svojím odvolaním totiž argumentuje
nedôveryhodnosťou a nepravdivosťou vyjadrení žalovanej, poukazujúc na citáciou doslovných prepisov
zvukového záznamu výpovedí žalovanej z pojednávaní, ktoré podľa jej názoru preukazujú a potvrdzujú
spôsob formulácie viet a vyjadrovacie schopnosti žalovanej, ktorá používa nelogické spojenia vo vetách,

nedokončí myšlienku a tvrdí len to, čo jej a jej blízkym v daný čas vyhovuje. Napriek tomu však
aj v odvolaní svoj nárok na zaplatenie finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur od žalovanej
odvodzuje iba a práve z tvrdení resp. vyjadrení žalovanej z pojednávania v konaní sp. zn. 7C/67/2006
zo dňa 16.04.2012. Takéto odvolanie sa javí ako zmätočné. Z odvolania žalobkyne tiež vyplýva, že i
napriek prípadnému neúspechu v spore žiada priznať voči žalovanej nárok na náhradu trov konania,
zjednodušene povedané tvrdiac, že spor zavinila žalovaná svojou nepravdivou výpoveďou do zápisnice

z pojednávania, a preto je povinná znášať trovy. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie
rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž
podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne

zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená
so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby
strana, ktorá bola v spore úspešná, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od neúspešnej protistrany.
Náhradu trov konania teda ovláda zásada úspechu vo veci (ktorá je síce doplnená zásadou zavinenia,
zmyslom využitia ktorej je sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik

zavinil, a uplatňuje sa pri zastavení konania, čo nie je prípad prejednávanej veci, ako sa nesprávne
domnieva žalobkyňa). Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia,
ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobkyne ide o plný úspech v spore vtedy, ak sa výrok meritórneho
rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jej žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovanej ide
o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že práve takáto

situácia nastala v posudzovanej veci, pretože súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietol. Je potom nepochybné, že žalobkyňa bola neúspešná a žalovaný úspešný. Odvolacia námietka
žalobkyne, ktorá tvrdila nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania, preto nie je dôvodná. O žiadny
žalobkyňou tvrdený formálny úspech žalovanej v spore nejde. Žaloba žalobkyne bola predsa riadne
prejednaná a bola zamietnutá. Ak potom súd prvej inštancie priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, je jeho rozhodnutie správne, zákonné, spravodlivé a súladné s
ust. § 255 C.s.p.. Naviac, žalobkyňou požadované priznanie nároku na náhradu trov jej ako neúspešnej
strane sporu voči úspešnej žalovanej, nemá oporu v žiadnom ustanovení Civilného sporového poriadku
a je preto vylúčené.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie návrh žalobkyne na vydanie
finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur s príslušenstvom zamietol, rozhodol správne. Odvolací
súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré
by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. Jej odvolacie námietky vyhodnotil za
nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti

považuje za potrebné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na
to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, alebo hodnotením dôkazov, a obsahom
základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a
§ 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnej žalobkyni

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).