Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. máj 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/58/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118224856
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7118224856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00
420 166, so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, zast. JUDr. Petrom Kubovičom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Nám. Biely kríž 3, proti žalovanému: Hotel ARKADA, s.r.o., IČO: 36 451 134, so sídlom v
Levoči, Námestie Majstra Pavla 26, zast. JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, advokátkou so sídlom
v Spišskej Novej Vsi, Zimná 62, o zaplatenie 1.510,50 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14.1.2020 sp. zn. 42Ca/5/2018

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 14.1.2020 č. k. 42Ca/5/2018-398.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 14.1.2020
č.k.42Ca/5/2018-398 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.510,50 EUR s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.510,- EUR odo dňa 12.12.2018 do zaplatenia, a to v lehote do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
1.510,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.510,50 Eur od 12.12.2018 do
zaplatenia. Žalobca podanie žaloby odôvodnil tým, že má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry
SR č.k. MK-1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.8.2016 postavenie organizácie kolektívnej správy
v zmysle § 144 ods. 1 AZ. V zmysle uvedeného oprávnenia žalobca vykonával kolektívnu správu

majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný bol v roku 2017 prevádzkovateľom ubytovacieho
zariadenia Hotel Stela a Hotel Arkada a realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný
prenos prostredníctvom 32 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho
zariadenia Hotel Arkada a 23 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho
zariadenia Hotel Stela. Žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov, čím došlo k zásahu

do výhradných autorských práv autorov vykonávaním verejného prenosu. Žalobca uviedol, že v
zmysle právnych predpisov a judikatúry sa samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických
zariadení pre klientov ubytovaných v zariadeniach považuje za verejný prenos diel. Keďže mal
žalovaný vo svojej prevádzke na izbách umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenievybavené príjmom, týmto došlo k verejnému prenosu. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa
07.12.2006 sp. zn. C-306/05 je poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach verejným prenosom,
preto žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca pred podaním žaloby

opakovanie vyzýval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný dobrovoľne
nevydal. Žalobca právne argumentoval, že v zmysle § 79 ods. 1 AZ môže organizácia kolektívnej
správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 AZ na území SR uzavrieť s
nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel
nositeľov práv, zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a ktorí

nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu
práv k týmto dielam podľa odseku 2. Nositeľ práv teda môže v zmysle § 79 ods. 2 AZ výslovne
vylúčiť kolektívnu správu svojich práv. Používateľ je preto povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce
z použitia predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon
kolektívnejsprávyvovymedzenomodborepoužitiapredmetovochrany.Podľažalobcubolopovinnosťou
žalovaného pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými prostriedkami

mať súhlas autorov, získaný uzatvorením hromadnej licenčnej zmluvy s organizáciou kolektívnej správy,
ktorá zastupuje autorov a nositeľov práv. Žalobca sa domnieval, že žalovaný získal súhlas SOZA
k hudobným dielam, SLOVGRAM k majetkovým právam výkonných umelcov, výrobcov zvukových
záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov práv. Žalovaný
však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,

choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca uviedol, že na svojej www stránke uverejňuje zoznamy
nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2017 žalobca zastupoval na základe
zmlúv o zastupovaní 2515 slovenských nositeľov práv a tiež zastupoval v SR všetkých zahraničných
autorov a nositeľov práv, ktorých organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch.

Žalobca predložil 23 zmlúv so slovenskými autormi a recipročnú zmluvu a uviedol, že žalovaný bol
povinný mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany
ďalším verejným prenosom, ktorú však neuzatvoril a nezískal ani súhlas autorov diel, čím sa dopustil
neoprávneného používania diel a zasiahol do práv autorov bez ich súhlasu, resp. súhlasu žalobcu
ako zástupcu. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja

od obvyklej odmeny, ktorá môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované
licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril v roku 2017
celkovo 645 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa
Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny
by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým

používateľom, ktorí si plnia svojej povinnosti. Žalobca pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo
Sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených
na jeho internetovej stránke za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2017. Žalovaný sa podľa žalobcu
verejným prenosom v žalovanom období dopúšťal neoprávneného používania autorských diel a tým
zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu.

S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Žalobca uplatňuje
vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške. Sumu
uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčíslil na 1.510,50 EUR.

3. Právne vec posúdil podľa § 27 odsek 1, § 19 odsek 1, § 58 odsek 1, § 63 odsek 2, § 141 odsek 1, §

144 odsek 1, 2, § 79 odsek 1, 2, § 165 odsek 8, § 83 odsek 2, 3, 4, § 86 odsek 1, 2, zákona č. 185/2015
Z.z. Autorský zákon spolu (AZ) s § 451 odsek 1, 2, § 442 a) odsek 1, 2, § 559 odsek 1, 2, § 563, § 517
odsek 1 Občianskeho zákonníka (OZ) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

4. Mal za preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávnením

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.8.2016, okrem iného aj na výkon kolektívnej správy
práv na použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom. Žalobca
ako organizácia kolektívnej správy nie je organizáciou, ktorá by správu autorských práv vykonávala
za účelom dosahovania zisku (§ 144 ods. 2 písm. b/ AZ). Zastupuje nositeľov autorských práv
vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť a na ich účet (§ 144 ods. 3 AZ), vrátane práva na

vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 63 ods. 2 písm. d/ AZ odkazuje na znenie ustanovenia § 58
ods. 2 písm. i/ AZ). V žalovanom období kalendárneho roka 2017 bol žalovaný prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Hotel Arkada, ktorý patrí do kategórie 3 hviezdičkových hotelov, v ktorom
uskutočňoval verejný prenos prostredníctvom 32 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v32 izbách. Zároveň bol žalovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Stela, ktorý patrí do
kategórie 4 hviezdičkových hotelov, v ktorom uskutočňoval verejný prenos prostredníctvom 23 kusov
zvukovoobrazových zariadení umiestnených v 23 izbách. Verejný prenos sa uskutočnil bez toho, aby

žalovaný uzatvoril so žalobcom licenčnú zmluvu. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov
práv pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany,
ktoré mu títo nositelia práv do správy zverili. Obrana žalovaného spočívala v argumentácii, že nie
je povinný mať uzatvorenú kolektívnu zmluvu, keďže považuje za neprimerane vysokú požadovanú
odmenu podľa sadzobníka žalobcu.

5. Súd sa najprv zaoberal otázkou základu nároku a uzavrel, že tento nárok žalobcu vyplýva priamo
zo špeciálnej právnej úpravy Autorského zákona, ktorý však jeho výšku v ustanovení § 58 ods. 1 písm.
i) AZ nerieši. Považoval preto za potrebné vychádzať z právnej úpravy v OZ v ustanoveniach § 451 a
nasledujúcich., najmä § 442a OZ. V prípade neoprávneného zásahu do autorského práva bezdôvodné
obohatenie vzniká tým, že rušiteľ použil dielo bez toho, aby získal potrebný súhlas na použitie diela, t.

j. licenciu, za udelenie ktorého by musel poskytnúť autorovi zmluvnú odmenu.

6. Následne sa zameral na posúdenie výšky bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že požadovaná
výška primeranej odmeny vychádzala zo sadzobníka žalobcu. Jej výška zo strany žalovaného bola
spochybňovaná, žalovaný poukazoval na zneužívanie monopolného postavenia žalobcom. Výška

bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných
vzťahoch v čase neoprávneného zásahu do práva autora a jeho mieste t.j. na území SR. Žalobca ju
preukázal predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany v danom období. V
opačnom prípade by došlo k zvýhodneniu pôvodcu zásahu do autorských práv oproti užívateľom, ktorí
uzatvorili licenčné zmluvy. V zmysle Uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011 z 24.3.2011 ak

by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov
alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by
to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných
diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu
autorsko-právnej ochrany. Súd teda ustálil, že uplatnená výška bezdôvodného obohatenia vyplýva zo

sadzobníka žalobcu. V prípade nesúhlasu s požadovanou výškou odmeny pri jednaní o uzatvorení
licenčnejzmluvymalžalovanýmožnosťsadomáhať,abytakútovýškustanovilsúdvzmysleustanovenia
§ 165 ods. 8 AZ, čo neurobil. Oprávnenie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv v zmysle
Autorského zákona domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vyplýva priamo z ust. § 63 ods. 2
písm. d/ AZ v súvislosti so znením § 58 ods. 1 písm. i/ AZ). Z obsahu predložených listinných dôkazov

vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR
(ktorých členom je aj žalovaný) kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného a ani ZHR SR
k uzavretiu zmlúv nedošlo.

7. Súd uzavrel, že žalovaný sa v roku 2017 dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže

zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov.

8. S poukazom na zistený skutkový stav súd zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných podmienkach podľa
sadzobníka na rok 2017. V danom prípade hotelu kategórie 3*, počet izieb 32 x 26 EUR za jedno

zvukovoobrazové zariadenie, a v ubytovacom zariadení hotela 4*, počet izieb 23 x 29,50 EUR, t.j. spolu
1.510,50 EUR spolu s príslušenstvom, a to 5% úroku z omeškania odo dňa 12.12.2018 do zaplatenia
(v súlade s § 563 OZ), považujúc za nesporné, že žalobca doručil žalovanému výzvu zo dňa 3.12.2018
dňa 6.12.2018, v ktorej vyzval žalovaného zaplatiť 1.510,50 EUR v lehote 5 dní od doručenia výzvy.
Splatnosť pohľadávky žalobcu nastala 11.12.2018, nezaplatením dlhu riadne a včas sa žalovaný dostal

do omeškania dňa 12.12.2018. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania odo dňa 12.12.2018 a k
tomuto dňu už bol žalovaný v omeškaní, súd zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania odo dňa
uplatneného v žalobe t.j. odo dňa 12.12.2018.

9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní

plný úspech voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365
odsek 1 písmeno h) CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávnehoprávneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na
plnú náhradu trov konania alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolateľ poukázal na nesporné skutočnosti a to, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy,
ktorá v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľov práv a je oprávnená domáhať sa vydania
sa bezdôvodného obohatenia v súlade s ustanovením § 80 v spojení s ustanovením § 164

autorského zákona vo vlastnom mene a v prospech nositeľov práv, ako aj skutočnosť, že žalovaný je
prevádzkovateľom troch ubytovacích zariadení, v ktorých poskytuje zákazníkom ubytovacie služby, kedy
v izbách sa okrem iného nachádza aj zvukovo-obrazové zariadenie. Nespornou bola aj skutočnosť,
že žalovaný nemal za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2017 so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú
zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy
spravuje práva. V konaní bolo sporné určenie výšky licenčnej odmeny, ktorá má patriť žalobcovi.

Za nesprávne právne posúdenie považuje zo strany súdu stanovenie výšky sumy bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného.

11. Dôvodil, že právny poriadok mu na žiadnom mieste nestanovuje povinnosť uzatvoriť so žalobcom
hromadnú licenčnú zmluvu, ktorej obsah, práva a povinnosti strán a ostatné zmluvné podmienky sú

jednostranne určené žalobcom a o ktorej podmienkach nemôžu zmluvné strany jednať. Návrh zmluvy
predložený žalobcom bol pre neho nevýhodný jednostranný diktát, preto žalobca nemohol legitímne
očakávať, že s ním vstúpi do takého zmluvného vzťahu. Podľa neho otázka posúdenia primeranej výšky
licenčnej odmeny je vždy vecou dohody medzi konkrétnou organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou
záujmy autorov a subjektom, ktorý používa autorské práva. Preto nie je možné súhlasiť s názorom

súdu prvej inštancie, podľa ktorého je jednostranne stanovenú výšku odmeny v sadzobníku žalobcu
možné považovať za odmenu zvyčajnú. Bol toho názoru, že nie je viazaný výškou odmeny jednostranne
určenou žalobcom, a teda sadzobník žalobcu nie je pre neho nijako záväzný, na čom nič nemení ani
skutočnosť, že žalobca v roku 2016 uzavrel 300 hromadných licenčných zmlúv s inými prevádzkovateľmi
ubytovacích zariadení. Poukazoval na to, že výška licenčných odmien stanovených v sadzobníku

žalobcu je najvyššia v celej Európe. Už od roku 2015 Zväz hotelov a reštaurácií SR so žalobcom vedie
rokovania týkajúce sa neúmerne vysokých poplatkov, avšak žalobca za takmer tri roky informácie k
požiadavkám Zväzu hotelov a reštaurácií SR neposkytol a dodnes nedošlo ani k dohode. Poukazoval
na to, že v súlade s § 169 ods. 1, 2 autorského zákonníka a § 165 ods. 1 majú organizácie kolektívnej
správy povinnosť zohľadniť pri určovaní sadzieb za použitie diel, ku ktorým spravuje práva, rozsah,

spôsob, účel a čas ich použitia. Za takéto kritérium podľa neho možno považovať aj zohľadnenie
obsadenosti ubytovacích zariadení. Navyše autorský zákon zaväzuje organizácie kolektívnej správy
uplatniť aj ďalšie kritérium, ktorým je zohľadnenie ekonomickej hodnoty použitia predmetov ochrany.
Súd prvej inštancie sa však pri stanovení výšky sumy bezdôvodného obohatenia týmito kritériami
absolútne neriadil, ale len mechanicky prevzal sadzby uvedené v sadzobníku žalobcu bez toho, aby ich

primeranosť podrobnejšie preskúmal z hľadiska naplnenie vyššie uvedených kritérií. Zastával názor, že
primeranú a zvyčajnú výšku licenčnej odmeny, teda výšku bezdôvodného obohatenia je potrebné určiť
postupom dôsledne napĺňajúcim kritériá stanovené autorským zákonom, berúc pritom do úvahy všetky
potrebné kritéria vrátane priemernej výšky odmien určovaných ostatnými organizáciami kolektívnej
správy práv, porovnaním výšky týchto odmien v širšom kontexte okolitých krajín EÚ a zohľadňujúc

špecifické okolnosti na jeho strane. Pri posudzovaní predmetnej otázky súd neprihliadal na tieto kritériá,
preto jeho rozhodnutie o tejto otázke vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok potvrdiť a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania. K tvrdeniu žalovaného, že žiadne ustanovenie všeobecne

záväzného predpisu mu nestanovilo a nestanovuje povinnosť uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu
uviedol, že žalovaný opomína, že zo žiadneho ustanovenia všeobecne záväzného predpisu nemožno
odvodiť právo zasahovať a používa vlastníctvo tretích osôb. Poukazoval na to, že opakovane vyzýval
žalovaného k usporiadaniu povinností vyplývajúcich mu z uskutočňovania verejného prenosu v
ubytovacích zariadeniach, avšak na žiadnu výzvu nereflektoval žiadnym spôsobom. Poukazoval na

to, že pokiaľ nesúhlasil s licenčnými odmenami uvedenými v sadzobníku, mohol riešiť situáciu podľa
príslušných ustanovení autorského zákona, v tejto súvislosti citoval ust. § 165 ods. 8 autorského
zákona, zdôrazňujúc, že žalovaný nepodal žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy,
neukladal finančné prostriedky za používanie predmetov ochrany podľa autorského zákona a vedomeneoprávnene používal predmet ochrany. K námietkam v súvislosti so stanovenou výškou odmeny
uviedol, že žalovaný sa snaží presvedčiť súd, že má posudzovať a prehodnocovať výšku licenčných
odmien uvedených v jeho sadzobníku, čo by však súdu prislúchalo výlučne v konaní o určenie obsahu

hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 165 ods. 8 autorského zákona. Predmetom tohto konania však
nie je rozhodovanie o výške licenčných odmien, predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného
obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny. Preto súd mal skúmať a skúmal, za
akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu získavali
licenciu iní používatelia. Zdôrazňoval, že k analýze licenčných platieb spoločnosti KMPG sa podrobne

vyjadril v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktoré vyjadrenie odkazuje zdôrazňujúc, že aj vo
svojom stanovisku poukázal na to, že samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky
organizácie kolektívnej správy, obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a
diel v audiovizuálnych dielach použitých. Poukazoval na to, že v konaní i keď predmetom tohto konania
nie je zisťovanie kalkulácie a primeranosti licenčných odmien uvedených v sadzobníku, vyjadroval
sa k argumentácii žalobcu v tejto súvislosti zdôrazňujúc, že iba on a SOZA vykonávajú kolektívnu

správu autorských práv k dielam, pričom SOZA vykonáva kolektívnu správu k dielam hudobným,
pričom on vykonáva správu k dielam literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým, výtvarného umenia, architektonickým, úžitkového umenia. Rozdielnosť
výšky odmeny medzi ním a SOZA odôvodňoval tým, že z vybraných odmien SOZA vyplácala odmenu
iba autorovi hudobného diela, pokiaľ on vyplácal odmenu pôvodnému režisérovi a scenáristovi v prípade

zahraničného audiovizuálneho diela, čo je prevažná väčšina vo vysielaní aj režisérovi a scenáristovi
slovenského znenia, vypláca aj odmenu autorovi literárnej predlohy, choreografovi, výtvarníkom, v
prípade animovaných diel bábkarom, prípadne ďalším autorom výtvarných diel, pokiaľ boli použité v
audiovizuálnom diele, autorovi prekladu, autorovi úpravy, dialógov a pod. K námietke nezohľadnenia
obsadenosti ubytovacieho zariadenia uviedol, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z

dôvodu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez
získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do
autorských práv, kedy výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorú by
za získanie danej licencie žalovaný zaplatil. Zdôrazňoval, že licencia vo svojej podstate znamená
udelenie práva na používanie predmetov ochrany a licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor

používateľovi právo používať jeho dielo. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou, kedy iný spôsob
určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný s ohľadom na povahu a rozsah používania
predmetov ochrany a nositeľov práv. Bol toho názoru, že výška bezdôvodného obohatenia je určená
ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva. Preto považoval za irelevantné preukazovať skutočné použitie

všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Poukazoval na to, že z predložených hromadných licenčných
zmlúv je zrejmé, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebola kritériom pre podľa sadzobníka
dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo zvyčajné takéto kritérium zohľadňovať. V tejto súvislosti
poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Olawska Telewizja
Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowcóv Polskich sp. zn. C-367/2015 z 27. 01. 2017. K námietke

žalovaného, podľa ktorej pri výške bezdôvodného obohatenia je potrebné zohľadniť kritériá stanovené
autorským zákonom vrátane priemernej výšky odmien určovaných ostatnými organizáciami kolektívnej
správy práv, porovnaním výšky týchto odmien v širšom kontexte okolitých krajín EÚ a zohľadňujúc
špecifické okolnosti na strane žalovaného. Výšku bezdôvodného obohatenia v konaní je potrebné
posúdiť a určiť prísne v súlade s autorským zákonom, a teda zistením skutočnej zvyčajnej odmeny,

za akú získavali v roku 2016 iní používatelia v SR licenciu. O tom, že si uplatňuje svoje nároky riadne
a oprávnene, podľa neho svedči aj judikatúra slovenských súdov, k čomu uvádzal spisové značky
viacerých rozhodnutí krajských súdov. Zdôrazňoval, že žalovaný nepopiera dôvodnosť základu nároku,
ale iba výšku uplatňovaného nároku. Postup súdu považoval plne v súlade so Smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001. K stanovisku pripojil kópie niektorých rozhodnutí

krajských súdov.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a §

380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.14. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 378 ods. 1 CSP
potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. mája 2021 o 10.10
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.5.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

16. Žalovaný v odvolaní namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP t.j. že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

19.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a
§ 205 CSP. Na takto správne zistený skutkový stav súd aplikoval správny predpis, ktorý správne vyložil
a vyvodil z neho správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

20. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na

tieto odkazuje. Počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a
nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

21. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa

stotožňuje so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

22. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, na ne odkazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

23. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva:

24. Podstatou odvolacích námietok bolo tvrdenie žalovaného, že súd nesprávnym spôsobom postupoval
pri určovaní zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia tým, že nezohľadnil osobitné kritériá pri
určovaní a vychádzal iba zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel vydaného žalobcom.

25. Táto odvolacia námietka odvolateľa bola už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa s ňou dôsledne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

26. Nie je sporné, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy majetkových práv
autorov a nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielom, dielom výtvarného umenia, architektonickým dielom, dielom
úžitkového umenia a túto kolektívnu správu vykonával v odbore použitia uvedených diel ich uvedením
na verejnosť iným spôsobom verejného prenosu.

27. Zo zák. č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona vyplýva, že použiť dielo je možné iba so súhlasom
autora, za čo prislúcha autorovi diela odmena, pričom použitím sa rozumie aj uvedenie diela verejným
prenosom, teda jeho šírenie akýmikoľvek technickými prostriedkami umožňujúcimi vnímanie dielaosobami, ktoré by ho bez prenosu vnímať nemohli. Autor sa svojich nárokov za použitie diela môže
domáhať vo svojom mene, alebo tak činí organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov
autorských práv, ktorí nevylúčili kolektívnu správu svojich majetkových práv. Žalobca ako organizácia

kolektívnej správy je tak oprávnený aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na
vydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Vkonanížalovanýnetvrdilaninepreukázal,abynositeliaautorských
práv kolektívnu správu vylúčili, a aby povinnosť na plnenie vznikala žalovanému voči nim osobne.
Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na
poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného

procesného spoločenstva, ako sa na to odvoláva žalovaný, keď podľa § 78 CSP nútené procesné
spoločenstvo je také, v ktorom zo zákona alebo z povahy veci vyplýva povinná účasť všetkých subjektov
právneho vzťahu v spore. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského
zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ
zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej
správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Z povahy veci ide o deliteľné

peňažné plnenie, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva
organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená
tento nárok samostatne vymáhať. Tak ako na to správne poukazuje žalobca vo svojich vyjadreniach,
právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 nového AZ neobmedzuje žalobcu ako
organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu

správu samostatne vo vlastnom mene, čo napokon dokladá aj postup, keď Asociácia hotelov a
reštaurácii Slovenska, ktorej členom je aj žalovaný, nevyužila pri rokovaní o odmene za licenciu režim
dohody o spoločnej správe, ale rokovala o uzatvorení individuálnych zmlúv s jednotlivými organizáciami
kolektívnej správy, lebo sa to javilo ako výhodnejšie. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť
vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené

osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie
autorských práv.

28. V konaní bolo nesporné, že žalovaný má vo svojich ubytovacích zariadeniach umiestnené televízne
prijímače, že televízne prijímače disponujú televíznym signálom umožňujúcim prenos a vnímanie diela

v jeho priestoroch, pričom legálna definícia „verejného prenosu“ je vychádzajúc z medzinárodných
dohovorov a rozhodnutí SDEÚ chápaná extenzívne. Preto aj len objektívna možnosť verejného prenosu
napĺňa znaky legálnej definície verejného prenosu v zmysle § 27 AZ. V tomto odvolací súd poukazuje
na rozhodnutia SDEÚ, z ktorých vychádzal tiež súd prvej inštancie. V rozsudku SDEÚ zo dňa 7.12.
2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp.zn. C-306/05 ako odpoveď na prejudiciálne otázky

(bod 29 rozsudku) je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako
také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o
zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti,
poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú
ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu

verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. v rozsudku SDEÚ z 12.3.2012 vo veci
Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.zn. C- 162/10, v rámci prejudiciálnej otázky
bolouvedené,že„prevádzkovateľhotelovéhozariadenia,ktorýposkytujevizbáchsvojichhostítelevízne
alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný
prenos“. Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové

zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k naplneniu pojmu verejného prenosu.
Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že nebola preukázaná obsadenosť jeho ubytovacieho zariadenia, v
kontexte vyššie uvedeného, je táto argumentácia bezpredmetná a nezbavuje žalovaného povinnosti na
úhradu autorskej odmeny. Pokiaľ by uvedená skutočnosť bola rozhodujúca, bol by to práve žalovaný,
ktorého by zaťažovalo dôkazné bremeno o čiastočnom využití služieb zariadenia, pričom žalovaný sám

nepreukázal, aby v rozhodnom období služby ubytovania zahrňujúceho tiež prenos televízneho signálu
svojim hosťom neposkytoval.

29. Neopodstatnenými boli námietky žalovaného vzťahujúce sa k výške priznaného plnenia. Rozsah
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v zásade limitovaný rozsahom obvyklej odmeny za

získanie autorskej licencie na ďalší verejný prenos diel spadajúcich do odboru pôsobnosti žalobcu
(§ 458a OZ). Za porovnateľné kritérium správne súd považoval úhrady za autorskú licenciu určenú
vo vzťahu k druhovo rovnakým autorským dielam a k obdobnému spôsobu ich použitia určenú
žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy v sadzobníku. Žalobca počas konania preukázal, žev rozhodnom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho
sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy
zastrešujúca daných autorov v daných predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS
101/2011, podľa ktorého obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v
čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu bola poskytovaná licencia iným užívateľom, teda za akú
odmenusauzatváralihromadnélicenčnézmluvy.Právesozreteľomnaexistenciuporovnateľnýchkritérií
je nenáležitý poukaz na licenčné odmeny v iných krajinách, či podklady pre kalkuláciu licenčných odmien

odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom na základe analýzy
licenčných platieb vybraných krajín Európy spoločnosťou KPMG. Ak žalovaný nesúhlasí s odmenou
určenou žalobcom za použitie diel ním zastupovaných autorov, je oprávnený domáhať sa ochrany v
konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetov súdom
(§ 165 ods. 8 zák. č. 185/2015 Z. z.), nezakladá to však jeho právo na bezodplatné užívanie diel
autorov. Už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní pred

súdom ochrany svojho právneho postavenia skrz zásadu dobrých mravov podľa § 3 OZ. Žalovaný v
roku 2017 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu bez uzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný sa takýmto

spôsobombezdôvodneobohatil,ktoréobohateniejepovinnývydaťžalobcovivrozsahuurčenomsúdom.

30. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

31. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

32. Podľa § 185 ods. 1, 2, 3 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže aj bez
návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy
nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná,
ak tento zákon neustanovuje inak. Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené
procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

33. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva povinnosť strany sporu, ktorá popiera tvrdenia
protistrany uviesť vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach ktoré popiera a zároveň označiť dôkazy
na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia, má teda povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Dôkazné
bremeno vždy zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého

tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie
veci a navrhovať dôkazy, tieto skutočnosti podporujúce, je tak výlučne vecou účastníka konania a každá
zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten skutkový
materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v spore je možný len za náležitej
podpory legitímnosti nárokov prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia.

34. Odvolací súd poukazuje aj na to, že v predmetnej veci žalovaný popieral dôvodnosť výšky
žalobcom uplatneného nároku dôvodiac, že pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia nie je
možné vychádzať zo sadzobníka žalobcu, preto v zmysle splnenia povinnosti dôkazného bremena mal
povinnosť špecifikovať výšku licenčnej odmeny, resp. predložiť výpočet licenčnej odmeny a navrhnúť

dôkaz, ktorým je možné preukázať výšku licenčnej odmeny. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že inú sumu výšky licenčnej odmeny by bolo možné určiť odborným posudkom.
Vzhľadom na to, že žalovaný nenavrhol vykonanie dôkazu, ktorým by preukázal pravdivosť svojho
tvrdenia o nedôvodnosti určenia výšky licenčnej odmeny podľa sadzobníka ani ho nepredložil, ani
nenavrhol jeho vykonanie, pričom bez takéhoto návrhu súd prvej inštancie uvedený dôkaz nemohol

vykonať, keďže nejde o dôkaz v zmysle cit. § 185 ods. 2 CSP a nejde ani o dôkaz na zistenie, či sú
splnené procesné podmienky, či rozhodnutie bude vykonateľné, ani na zistenie cudzieho práva (§ 185
ods. 3 CSP) správne preto súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky dôvodnosti žalobcom uplatnenéhonároku vychádzal zo sadzobníka autorských odmien, podľa ktorého žalobca v roku 2017 pri uzatváraní
hromadných licenčných zmlúv dohodol licenčnú odmenu.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

36. Vecne správne súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, preto odvolací súd potvrdil

rozsudok aj vo výroku o trovách konania.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, nemá preto nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol úspešný v odvolacom konaní v plnom rozsahu, preto mu
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).