Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. máj 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžak/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200625
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
sťažovateľa (pôv. žalobca): C. W. G. W.-W., štátna príslušnosť Iracká republika, I. S. XX, G. XX, právne
zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti
žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície v Bratislave, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o všeobecnej správnej žalobe, o
kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/207/2019-69 zo dňa
5. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Sťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2016/001139-003 zo dňa 16.02.2016 (ďalej len
„preskúmavané rozhodnutie") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu Č.p.:PPZ-HCP-BA-143-28/2015-TPC (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým
tento v zmysle ust. § 50 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení
relevantnom pre prejednávanú právnu vec (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.") zrušil žalobcovi trvalý pobyt
na území Slovenskej republiky.

2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že žalobca mal na území Slovenskej republiky
trvalýpobytna5rokovvzmysleust.§43ods.1písm.a)zák.č.404/2011Z.z.od25.08.2009splatnosťou

do 25.08.2014. Trvalý pobyt na 5 rokov mu bol udelený na základe toho, že dňa 01.08.2009 uzavrel
manželstvo s občiankou Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky p. A.
E.. Prvostupňový orgán následne zistil, že manželstvo žalobcu bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V, č. k. 17P/109/2012-59 zo dňa 27.03.2013.

3. Vypočutím žalobcu bolo okrem iného zistené, že dňa 25.08.2009 sa vrátil do Iraku, pretože mu skončil
prechodný pobyt na Slovensku. Po udelení pobytu znovu vycestoval na Slovensko dňa 29.01.2010. Od

toho času striedavo pracoval na Slovensku aj v Iraku. Zo Slovenska vycestoval a znovu sa tam vrátil asi
4-5 krát, teda spolu bol na Slovensku 7-8 krát. Od januára 2013 bol na území Slovenska naposledy v júli
2014 jeden mesiac, a to od 24.07.2014 do 23.08.2014. S manželkou žil v spoločnej domácnosti, 2 roky
spoločne bývali na internáte a potom i u jej rodičov. O rozvode sa dozvedel v júni 2013, čo mu oznámilaemailom manželka. Na otázku, či si plnil vyživovaciu povinnosť na svojho syna, odpovedal, že si ju plní
a kontakty so svojou manželkou udržiaval a udržiava cez skype, email a viber.

4. Dňa 29.09.2015 prvostupňový správny orgán spísal zápisnicu o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok")
s bývalou manželkou žalobcu, ktorá najmä uviedla, že po uzavretí manželstva (01.08.2009) nežili v
spoločnej domácnosti, párkrát bol u nej a väčšinou bol na internáte. Tiež uviedla, že žalobca po skončení
školy vycestoval zo Slovenska, lebo musel nastúpiť do práce v krajine pôvodu ako profesor na škole.

Uviedla, že žalobca sa nevrátil po dvoch rokoch na Slovensko a v tom čase s ním nemala kontakt.
Na Slovensko cestoval len cez prázdniny a to v lete na mesiac a cez zimu na týždeň a taktiež nemali
spoločný bankový účet. V spoločnej domácnosti s ním nežila v čase narodenia dieťaťa, lebo dieťa sa
narodilo hneď po svadbe dňa 04.08.2009, pričom žalobca odchádzal na 2 týždne do domovskej krajiny
a medzitým dochádzal do bytu k jej rodičom, kde bývala spolu so synom. Na Slovensko chodieval, keď
mal syn polroka, potom keď mal 2 roky, naposledy bol na Slovensku v lete a na Vianoce 2013, keď spolu

obnovili kontakt. Ona podala návrh na rozvod, lebo sa manžel dlho neozýval a mala dojem, že o ňu
nemá záujem. Uviedla, že žalobca jej dával sporadicky peniaze, po vydaní rozhodnutia o zrušení pobytu
tieto prestal posielať. Stretnutie otca s dieťaťom je možné len za jej prítomnosti, tak ako je to uvedené v
rozsudku. Tiež uviedla, že syn sa na neho teší, napriek tomu, že ho vidí málo, otec mu chýba, by bolo
dobre, keby syna navštevoval a bola by rada, keby prispieval finančne na syna a potrebuje jeho pomoc.

5. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu z
ustanovenia § 111 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z., má možnosť požiadať o udelenie iného druhu
pobytu na území Slovenskej republiky. Taktiež skúmal splnenie podmienok podľa ust. § 50 ods. 2 zák.
č. 404/2011 Z.z. a čl. 8 Dohovoru.

6. Na odvolanie žalobcu, žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí najmä uviedol, že
- z rozsudku o rozvode manželstva žalobcu vyplýva, že príčinou rozvratu manželstva bola
nezodpovednosť a ľahostajnosť žalobcu voči manželke a ich spoločnému dieťaťu, ktorých ponechal bez
materiálneho zaopatrenia a finančnej pomoci a vrátil sa do domovského štátu po veľmi krátkej dobe po

uzavretí manželstva, bez následného záujmu o nich, manželstvo neplnilo svoje spoločenské funkcie,
manželia nemali spoločné bývanie a hospodárenie;
- tvrdenie o starostlivosti o dieťa je účelové a zavádzajúce, pretože žalobcovi nie je bránené pri realizácii
týchto práv. Žalobca nepreukázal skutočný záujem o výkon tohto práva, a ani nepredložil žiaden dôkaz,
že svoje povinnosti voči dieťaťu reálne vykonáva;

- prvostupňový správny orgán sa s možným zásahom do práva v zmysle ust. § 50 ods. 2 písm. a) zák.
č. 404/2011 Z.z. v kontexte s čl. 8 ods. 1 Dohovoru zaoberal dostatočným spôsobom, pričom súčasne
poukázal na to, že žalobca má možnosť požiadať o udelenie iného druhu pobytu na území SR;
- žalobca nekonkretizoval podobnosť zmieňovaných rozsudkov ESĽP s konaním v prípade žalobcu;
Dohovoroprávachdieťaťachránizákladnéprávaaslobodyzaručenémaloletýmdeťom,pričomúčastník

konania v tomto konaní nevystupuje ako zástupca svojho dieťaťa. Žalovaný nemá informácie o tom, že
by prebiehalo konanie vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré bolo
zverené do opatery matky.
- ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku nebolo porušené, nakoľko prvostupňový správny orgán nebol
povinný upovedomiť žalobcu o tom, že jeho bývalá manželka sa bude v konaní vyjadrovať. Žalobcovi

prostredníctvom splnomocneného zástupcu bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia oboznámiť
sa s podkladmi rozhodnutia a teda i k vyjadreniu bývalej manželky a mal možnosť navrhnúť dôkazy a
ich doplnenie;
- dôvodom zrušenia trvalého pobytu na 5 rokov na území SR v zmysle § 50 ods. 1 písm. c) zák. č.
404/2011 Z.z. bola skutočnosť, že žalobca dňa 24.08.2009 po skončení školy vycestoval do domovskej

krajiny a na územie SR sa vrátil dňa 29.01.2010, kedy si prevzal na správnom orgáne doklad o
povolení na pobyt. Následne bol na území Slovenska v období mesiaca január 2013, Vianoce 2013,
naposledy v júli 2014, a to od 24.07.2014 do 23.08.2014, kedy dňa 25.07.2014 požiadal o trvalý pobyt
na neobmedzený čas;
- bol splnený dôvod na zrušenie trvalého pobytu na 5 rokov v zmysle ust. § 50 ods. 1 písm. d) zák.

č. 404/2011 Z.z., pretože s bývalou manželkou neviedol spoločný rodinný život, čo bolo preukázané
vyjadrením jeho bývalej manželky;
- bol splnený dôvod na zrušenie trvalého pobytu na území Slovenska v zmysle § 50 ods. 1 písm. e/ zák.
č. 404/2011 Z.z., pretože manželstvo žalobcu zaniklo do piatich rokov od udelenia trvalého pobytu na 5rokov, čo vyplynulo z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č. k. 17P/109/2012-59 zo
dňa 27.03.2013, ktorým bolo manželstvo žalobcu s E. A. rozvedené.
II.

Konanie na krajskom súde

7. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave všeobecnú správnu
žalobupodľaPrvejhlavyTretejčastizákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „S.s.p.") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):

- bolo porušené ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože žalovaný neumožnil žalobcovi a ani jeho
právnemu zástupcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, čím žalovaný vážne porušil práva žalobcu ako účastníka
správneho konania;
- žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nezohľadnil najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, v tomto smere žalobca poukázal na rozsudok ESĽP Neulinger a Shuruk

proti Švajčiarsku sťažnosť č. 41615/07 bod 135;
- žalovaný sa nevysporiadal s namietaným rozsudkom ESĽP vo veci Kutzner proti Nemecku č. 46544/99
ods. 61 zo dňa 26.02.2002, pričom z tohto je zrejmé, že žalovaný konal v rozpore s jeho obsahom,
nakoľko zrušenie trvalého pobytu žalobcu na území SR nie je opatrením, na základe ktorého sa môže
vzťah žalobcu a jeho syna rozvíjať;

- žalobcovi nebolo umožnené, aby bol prítomný pri výsluchu bývalej manželky, pričom zápisnica o tomto
výsluchu bola jedným z hlavných podkladov pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia;
- z preskúmavaného rozhodnutia nemožno zistiť, pre ktorý z dôvodov uvedených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru
žalovaný zasiahol do práva žalobcu ako aj jeho dieťaťa na rodinný a súkromný život;
- žalovaný nesprávne právne posúdil vec ak dospel k záveru, že na to, aby bolo realizované právo na

rodinný a súkromný život v celom rozsahu, je potrebná prítomnosť rodiča dieťaťa na území SR a jeho
finančná podpora;
- žalovaný nevyhodnotil skutočnosť, že žalobca niekoľkokrát žiadal o udelenie víz, aby mohol pricestovať
na Slovensko, avšak tieto mu neboli udelené, resp. mu v príchode na Slovensko bránila iná prekážka;
8. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5S/71/2016 zo dňa 19.09.2017 zrušil napadnuté

rozhodnutia správnych orgánov z nasledujúcich dôvodov:
- žalovaný nedal možnosť žalobcovi a ani jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa k podkladom
napadnutého rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku;
-žalobcoviajehoprávnemuzástupcovineboloumožnené,abyboliprítomnípripodanívyjadreniabývalej
manželky žalobcu, ktoré sa konalo dňa 29.09.2015;

- orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach sa plne nevenovali odôvodneniu rozhodnutí v časti
týkajúcej sa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa;
- z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, pre ktorý z dôvodov uvedených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru orgány
verejnej správy zasiahli do práv žalobcu a jeho syna na rodinný a súkromný život.

9. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný
rozsudkom sp. zn. 1Sžak/13/2018 zo dňa 20.08.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 5S/71/2016 zo dňa 19.09.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. V novom konaní Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej

len „napadnutý rozsudok") zamietol správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov:
- z obsahu administratívneho spisu ďalej nevyplynulo, že by odvolací správny orgán vykonal ďalšie
dokazovanie, preto nebol dôvod, pre ktorý by odvolací správny orgán mal opätovne vyzvať účastníka
konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia;
- z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by bolo orgánmi verejnej správy nariadené ústne

pojednávanie, resp. že by sťažovateľom namietaný výsluch jeho bývalej manželky bol vykonaný počas
miestnej ohliadky;
- sťažovateľ neprejavoval záujem o rodinný život, pričom na území Slovenskej republiky sa zdržiaval len
sporadicky a jeho manželstvo bolo v roku 2013 rozvedené;
- čl. 8 Dohovoru právo na pobyt ako také nezakladá;

- právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy, a predpokladá teda existenciu
rodinného života, čo u sťažovateľa splnené nebolo;
- manželstvo sťažovateľa a jeho manželky nikdy neplnilo svoje spoločenské funkcie, keďže manželia
nemali spoločné bývanie a hospodárenie, pričom sťažovateľ manželku opustil krátko po sobáši aponechaljuspolusdieťaťombezfinančnejopatery,starostlivosťomaloletédieťazabezpečovalavýlučne
manželka;
- sťažovateľ v priebehu trvania trvalého pobytu nepreukázal skutočný záujem o riadny výkon svojich práv

a povinností voči svojmu maloletému synovi, najmä záujem viesť s ním rodinný život a zabezpečovať
ho po materiálnej stránke;
- zrušením povolenia na pobyt nie je sťažovateľovi bránené v prípadnom stretávaní sa s maloletým
synom v rozsahu, v akom to robil v minulosti, resp. v prípadnom obnovení vzťahu s maloletým synom
v budúcnosti.

III.
Konanie na kasačnom súde
A)
11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci.

12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že
- skutočnosť, že správny orgán žiadnym spôsobom v odvolacom konaní nedoplnil dokazovanie

nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa a odňať mu právo oboznámiť sa s obsahom administratívneho
spisu;
- ak by sťažovateľ mal vedomosť o tom, že odvolací správny orgán nevykonal žiadne dokazovanie a
nezaobstaral žiaden nový dôkaz, sám by mohol pristúpiť k navrhnutiu, resp. poukázaniu na niektoré
skutočnosti;

- právo v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku má slúžiť účastníkom konania aj práve na
takéto prípady, kedy by mohlo dôjsť k neúplnému zisteniu skutočného stavu veci správnym orgánom
pred vydaním rozhodnutia, pričom vyjadrením sa k podkladom rozhodnutia účastníci konania môžu
nasmerovať správne orgány k zisteniu skutočného stavu veci a predísť tak vydávaniu nezákonných
rozhodnutí;

- z výkladu § 33 ods. 1 Správneho poriadku v napadnutom rozsudku vyplýva, že účastníci konaní nemajú
právo zúčastňovať sa výsluchov svedkov ani znalcov v konaní o udelení pobytov, ani žiadnych iných
konaniach, pokiaľ sa takéto výsluchy neuskutočnili na ústnom pojednávaní alebo miestnej obhliadke;
- zákonodarca mal ústnym pojednávaním na mysli všetky úkony, ktoré sa nevykonávajú v písomnej ale
ústnej podobe, kde práve spadajú aj výpovede svedkov a znalcov;

- v náleze sp. zn.: III. ÚS 231/2010-38 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že procesný
postup správnych orgánov predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože
účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci
(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a
návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a
z hľadiska konania ako celku ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície;
- účastník konania je taktiež zbavený možnosti riadne sa vyjadriť k spôsobu zisťovania informácii od
vypočúvanej osoby;
- skutočnosť, že má sťažovateľ so svojím synom obmedzený vzťah, je spôsobená konaním bývalej

manželky a konaním správnych orgánov, nakoľko v súčasnosti sťažovateľ nemá žiaden legálny
prostriedok na to, aby pricestoval na územie Slovenskej republiky;
- správny súd a správne orgány môžu zasahovať do rodinného a súkromného života len z presne
vymedzených dôvodov, pričom na danú situáciu nie je možné uplatniť ani jeden z dôvodov v zmysle
čl. 8 ods. 2 Dohovoru;

- zlý vzťah medzi bývalou manželkou a sťažovateľom má priamy dopad na vzťah sťažovateľa a jeho
maloletého syna, ktorý je v súčasnosti príliš malý na to, aby sa vedel rozhodnúť o tom, či sa chce alebo
nechce so svojím otcom stretávať a je veľmi ovplyvňovaný svojou matkou;
- pokiaľ dôjde k odňatiu trvalého pobytu sťažovateľa, je možné, že sa puto medzi maloletým a
sťažovateľom pretrhne ešte viac;

- každé dieťa má právo na oboch rodičov a nie je v kompetencii správnych orgánov, aby posudzovali a
rozhodovali o tom, či daný vzťah dieťaťa a rodiča je dostačujúcim alebo nie;- pokiaľ by Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 1Sžak/13/2018 zo dňa 20.08.2019
považoval rozhodnutia správnych orgánov sa zákonné a v súlade s právnymi predpismi, napadnuté
rozhodnutie správneho súdu mohol zmeniť a žalobu sťažovateľa zamietnuť.

13. Vzhľadom na tieto námietky navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania.

B)
14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28.01.2020 navrhol, aby kasačný súd kasačnú

sťažnosť zamietol.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

15. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)

predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu
s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa § 461 S.s.p.

zamietol.

16. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. mája 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

17. Na úvod kasačný súd považoval sa potrebné uviesť, že rozsudkom pod sp. zn. 1Sžak/13/2018
zo dňa 20.08.2019 pristúpil k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/71/2016 zo
dňa 19.09.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie pretože vyhodnotil kasačnú sťažnosť žalovaného
ako dôvodnú. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie

orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie
krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie
konanie. V konaní pod sp. zn. 1Sžak/13/2018 neboli splnené podmienky pre zmenu napadnutého
rozsudku krajského súdu, pričom súčasná, ani v danom prípade účinná právna úprava nepripúšťala
ako spôsob rozhodnutia kasačného súdu zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu tak, že sa

správna žaloba zamieta. Úvaha právnej zástupkyne sťažovateľa, vyjadrená v závere kasačnej sťažnosti
(ktorá je predmetom aktuálneho kasačného konania) o možných pohnútkach kasačného súdu keď v
predchádzajúcom kasačnom konaní nepristúpil k zmene napadnutého rozsudku a zamietnutiu správnej
žaloby teda pramení v mylnom vyhodnotení do úvahy prichádzajúcich spôsobov rozhodnutia o kasačnej
sťažnosti.

18. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že predmetom aktuálneho kasačného konania (účastníkov
Ehab Abdulrazak Hassan Al-Asadi proti Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave) je skutkový a právny stav týkajúci sa
zrušenia povolenia na trvalý pobyt sťažovateľovi. Nakoľko konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 1S v tejto právnej veci už konal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sžak/13/2018 zo dňa
20.08.2019, pričom nezistil dôvody na to, aby sa odchýlil od vlastných právnych záverov, preberá
relevantnú časť jeho odôvodnenia v upravenom znení:

19. Kasačný súd k otázke aplikácie ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Szd/7/2009 zo dňa 23.03.2010: „Právo účastníka
správneho konania na oboznámenie sa podkladmi rozhodnutia je širšie a za podmienok ustanovených
správnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán
použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok
porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ide o jeden z pilierov

zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka administratívneho konania
oproti mocenskému postaveniu orgánu verenej správy, ktorý z titulu verejnej moci danej mu zákonom
vedie a ovláda konanie."Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

20. Účastník konania má podľa ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku právo na vyjadrenie sa a navrhnutie
dôkazov, nie je to jeho povinnosť. Je teda len na účastníkovi konania, či sa vyjadrí, prípadne či
navrhne dôkazy. Na aplikovanie tohto práva môže správny orgán určiť primeranú lehotu na vyjadrenie.
Primeranosť lehoty je závislá od individuálneho prípadu, najmä od rozsiahlosti zaobstaraných dôkazov

a zložitosti prípadu. Porušením práva zaručeného ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku nie je len to, že
správny orgán vôbec nedal účastníkovi konania možnosť uplatniť si svoje právo, ale aj skutočnosť, že
neurčil účastníkovi konania primeranú lehotu, alebo rozhodol skôr, ako mohol účastník konania svoje
právo realizovať.

21.Účastníkkonaniamáprávonielennavyjadreniesa,aleajnanavrhnutiedôkazov.Podľaust.§34ods.

4 správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán je povinný posúdiť
relevantnosťvykonaniadôkazovnavrhnutýchúčastníkomkonania.Akjetopotrebné,takdôkazyvykoná.
Ak zastane názor, že dôkazy nie je potrebné vykonať, je povinný nevykonanie dôkazov riadne odôvodniť
v rozhodnutí. Ak správny orgán vykoná navrhnuté dôkazy, je povinný opätovne dať účastníkovi konania
možnosť vyjadriť sa podľa ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku.

22. Povinnosť aplikovať ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku má nielen správny orgán prvého stupňa,
ale aj odvolací správny orgán. V prípade odvolacieho konania, ak odvolací správny orgán zistí, že
prvostupňový správny orgán porušil uvedené ustanovenie, je odvolací správny orgán povinný vyzvať na
vyjadrenie účastníka konania. Ak prvostupňový správny orgán si svoju povinnosť neporušil a odvolací

správny orgán nevykonáva ďalšie dokazovanie a vychádza len zo spisového materiálu, doručeného
správnym orgánom prvého stupňa, odvolací správny orgán už nie je povinný aplikovať ust. § 33 ods.
2 správneho poriadku.

23. V danom prípade bolo nepochybné, že prvostupňový správny orgán listom zo dňa 30.09.2015 vyzval

žalobcu na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. Žalobca (prostredníctvom splnomocneného právneho
zástupcu) na vyššie uvedenú výzvu reagoval vyjadrením zo dňa 14.10.2015, ktoré bolo prvostupňovému
správnemu orgánu doručené dňa 19.10.2015. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 25.10.2015,
a teda bolo možné konštatovať, že prvostupňový správny orgán si v tomto smere svoju povinnosť
splnil. Zároveň mal žalobca možnosť oboznámiť sa s obsahom zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa

29.09.2015, spísanej s E.P. A. (bývalá manželka) vyjadriť sa k jej obsahu, resp. navrhnúť doplnenie
dôkazov. Z obsahu administratívneho spisu ďalej nevyplynulo, že by odvolací správny orgán vykonal
ďalšie dokazovanie, preto kasačný súd nezistil dôvod, pre ktorý by odvolací správny orgán, vychádzajúc
pri posudzovaní odvolania z obsahu administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu, mal
opätovne vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia.

24. V prípade ak sťažovateľ považoval zistenie skutkového stavu veci zo strany prvostupňového
správneho orgánu za nedostatočné, bolo jeho právom túto skutočnosť namietať a v odvolacom konaní
navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Prípadná pasivita účastníka konania nemôže byť pripísaná na
ťarchu odvolacieho správneho orgánu.

Podľa§33ods.1správnehoporiadkuúčastníkkonaniaazúčastnenáosobamáprávonavrhovaťdôkazy
a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

25. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva právo účastníka konania a zúčastnenej osoby klásť
svedkom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. V danom prípade zákon jednoznačne

určuje, kto môže klásť otázky, komu môže klásť otázky a kedy možno tieto otázky klásť. Preto je
túto normu potrebné vykladať kogentne a rigidne. Z obsahu administratívneho spisu pritom nevyplýva,
že by vo veci sťažovateľa bolo orgánmi verejnej správy nariadené ústne pojednávanie, resp. že by
sťažovateľom namietaný výsluch jeho bývalej manželky bol vykonaný počas miestnej ohliadky.

26. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ neprejavoval záujem o rodinný život,
pričom na území Slovenskej republiky sa zdržiaval len sporadicky a jeho manželstvo bolo v roku 2013
rozvedené. Tieto skutočnosti, t.j. zistenie orgánov verejnej správy, že sťažovateľ sa bez písomného
oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiava v zahraničí dlhšie ako 180 dní (§ 50 ods. 1 písm. c/),s manželkou nevedie spoločný rodinný život (písm. d/) a manželstvo sťažovateľa zaniklo do piatich rokov
od udelenia trvalého pobytu na päť rokov (písm. e/), boli dôvodom pre zrušenie jeho trvalého pobytu.

27. V tejto súvislosti kasačný súd považoval za potrebné uviesť, že čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd právo na pobyt ako také nezakladá. Právo na rešpektovanie rodinného
života sa aplikuje na rodinné vzťahy, a predpokladá teda existenciu rodiny (Marckx proti Belgickému
kráľovstvu, rozsudok pléna, 13. 6. 1979, č. 6833/74, § 31). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
judikatúre zdôraznil, že existencia rodinného života je otázkou faktickou, ktorá závisí od skutočnej

existencie úzkych rodinných väzieb v praxi (K. a T. proti Fínsku, rozsudok veľkého senátu zo dňa
12.7.2001, č. 25702/94, § 150], ktoré sa posudzujú podľa okolností každého konkrétneho prípadu.
Ak bola preukázaná existencia rodinného puta, štát musí v zásade konať spôsobom, aby bolo toto
puto zachované (Nazarenko proti Rusku, č. 39438/13, 16.07.2015). Garancie vyplývajúce z práva na
rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho
(efektívneho) rodinného života, prípadne zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti

neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah
a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním (obdobne
napr. Abdulaziz, Cabales a Balkandali v. Spojené kráľovstvo, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 28. mája 1985, § 62).

28. Hoci základným zmyslom článku 8 je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci,
môže ako doplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom "rešpektovaní" rodinného
života. Preto tam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší
rozvoj takých väzieb (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26.02.2002). Z judikatúry ESĽP používanou
Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky vyplýva, že

garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny,
t.j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života (NS SR 1Sža/15/2010, bod 36,
Moustaqium v. Belgicko).

29. Rodinou je v prvom rade vzťah medzi manželmi (navzájom) a medzi rodičmi a maloletými deťmi. V

prejednávanej právnej veci bolo manželstvo žalobcu a E. A. rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 17P/109/2012 zo dňa 27.03.2013 rozvedené. Z vyjadrenia bývalej manželky sťažovateľa zároveň
vyplynulo, že títo už po uzavretí manželstva nežili v spoločnej domácnosti. Na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že sťažovateľ po uzavretí manželstva navštívil bývalú manželku a syna jeden až dva
krát do roka. Preto kasačný súd nemal pochybnosti o neexistencii rodinného života medzi sťažovateľom

a jeho bývalou manželkou.

30. Vo vzťahu k maloletému synovi sťažovateľa kasačný súd opätovne vychádzal z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej je spolužitie rodičov a detí „základným prvkom
rodinnéhoživota"(BrondaprotiTaliansku,rozsudokzodňa09.06.1998,č.22430/93,§51).Európskysúd

pre ľudské práva rovnako nepovažuje život v spoločnej domácnosti ako sine qua non rodinného života
medzi rodičmi a neplnoletými deťmi. Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa
narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu
narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi
zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu", dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú. To však

platí iba v momente narodenia dieťaťa, nakoľko ESĽP pripustil, že v prípade neudržiavania tohto vzťahu,
sa môžu tieto putá pretrhnúť (Berrehab proti Holandsku, rozsudok zo dňa 21.06.1988, č. 10730/84, §
21) - na čo orgány verejnej správy stručne v prejednávanej právnej veci poukazovali.

31. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ požiadal o udelenie trvalého pobytu dňa

05.08.2009, pričom dňa 01.08.2009 sa uzavrel manželstvo so slovenskou štátnou občiankou. Podľa
záznamu o dopočutí sťažovateľa č. 1.509/2014-IQVV zo dňa 15.12.2014 sa tento dňa 25.08.2009 vrátil
do Iraku, pretože mu skončil prechodný pobyt na Slovensku. Po udelení pobytu znovu vycestoval na
Slovensko dňa 29.01.2010. Od toho času striedavo pracoval na Slovensku aj v Iraku. Zo Slovenska
vycestoval a znovu sa sem vrátil asi 4-5 krát, teda spolu bol na Slovensku 7-8 krát. Od januára 2013

bol na území Slovenska naposledy v júli 2014 jeden mesiac, a to od 24.07.2014 do 23.08.2014. S
manželkou žil 2 roky spoločne na internáte a potom i u jej rodičov. O rozvode sa dozvedel v júni 2013, čo
mu oznámila emailom manželka. Na otázku, či si plnil vyživovaciu povinnosť na svojho syna, odpovedal,
že si ju plní a kontakty so svojou manželkou udržiaval a udržiava cez skype, email a viber.32. Zo zápisnice o vyjadrení E.Á. A. zo dňa 29.09.2015 najmä vyplynulo, že so sťažovateľom bola
po zoznámení v kontakte takmer každý deň. Po uzavretí manželstva nežili v spoločnej domácnosti,

sťažovateľ bol párkrát u nich (v byte jej rodičov - pozn. kasačného súdu) a väčšinou bol na internáte. Tiež
uviedla, že po skončení školy sťažovateľ vycestoval dňa 24.08.2009 (podľa jeho vyjadrení vycestoval až
dňa 25.08.2009), pretože musel nastúpiť do práce v krajine pôvodu ako profesor na škole. Sťažovateľ
sa nevrátil po dvoch rokoch na Slovensko a v tom čase s ním nemala kontakt. Sťažovateľ mal cestovať
na Slovensko len cez prázdniny a to v lete na mesiac a cez zimu na týždeň a taktiež nemali spoločný

bankový účet. V spoločnej domácnosti s ním nežila v čase narodenia dieťaťa, t.j. dňa XX.XX.XXXX
a bývalý manžel odchádzal na 2 týždne do domovskej krajiny a medzitým dochádzal do bytu k jej
rodičom, kde bývala spolu so synom. Na Slovensko chodieval, keď mal syn polroka, potom keď mal
2 roky, naposledy bol na Slovensku v lete a na Vianoce 2013, keď spolu obnovili kontakt. Návrh na
rozvod podala ona. Sťažovateľ jej dával sporadicky peniaze, avšak po vydaní rozhodnutia o zrušení
pobytu (zrejme prvého rozhodnutia o zrušení trvalého pobytu zo dňa 11.03.2015, ktoré bolo odvolacím

správnym orgánom zrušené) prestal peniaze posielať. Stretnutie sťažovateľa so synom je možné len za
jej prítomnosti. Tiež uviedla, že syn sa na neho teší, napriek tomu, že ho vidí málo, otec mu chýba a
bolo by dobre, keby sťažovateľ syna navštevoval a finančne na neho prispieval.
33. V rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17P/109/2012 zo dňa 27.03.2013 bolo okrem
iného konštatované, že manželstvo sťažovateľa a E. A. neplní (v danom čase) a nikdy neplnilo svoje

spoločenskéfunkcie,keďmanželianemalispoločnébývanieahospodárenie,pričomsťažovateľ(bývalú-
pozn. kasačného súdu) manželku opustil krátko po sobáši a ponechal ju spolu s dieťaťom bez finančnej
opatery. Starostlivosť o maloleté dieťa zabezpečovala výlučne manželka.

34. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že sťažovateľ v priebehu trvania trvalého pobytu nepreukázal

skutočný záujem o riadny výkon svojich práv a povinností voči svojmu maloletému synovi, najmä
záujem viesť s ním rodinný život a zabezpečovať ho po materiálnej stránke. Bolo preto možné uzavrieť,
že na území Slovenskej republiky rodinný život neviedol. Z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutia
nepredstavujú zásah do práva sťažovateľa podľa čl. 8 Dohovoru. Zároveň kasačný súd zdôrazňuje,
že napadnutými rozhodnutiami orgánov verejnej správy nebolo rozhodnuté o vyhostení sťažovateľa z

územia Slovenskej republiky, ani o zákaze vstupu na toto územie, ale o zrušení trvalého pobytu žalobcu.
K uvedenému postupu prvostupňový správny orgán pristúpil najprv rozhodnutím zo dňa 11.03.2015,
ktoré bolo odvolacím správnym orgánom zrušené a následne prvostupňovým rozhodnutím zo dňa
25.10.2015, pričom trvalý pobyt na 5 rokov bol žalobcovi udelený do 25.08.2014.

35. Vo vzťahu k posudzovaniu najlepšieho záujmu dieťaťa kasačný súd dospel k záveru, že tomuto
hľadisku sa orgány verejnej správy dostatočne venovali. V preskúmavanom rozhodnutí sa okrem
argumentácie žalovaného, týkajúcej sa zverenia dieťaťa do starostlivosti matky nachádzajú ďalšie
závery, z ktorých možno dospieť k záveru, že žalovaný sa starostlivo vysporiadal so situáciou
sťažovateľa a jeho maloletého syna. Žalovaný najmä konštatoval, že sťažovateľ žiadnym spôsobom

nepreukázal skutočný záujem o výkon rodičovských povinností voči svojmu synovi, resp. že by tieto
vykonával. Naopak, žalovaný konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázaný nezáujem
zo strany sťažovateľa o svoje dieťa, s čím sa kasačný súd, s poukazom na vyššie uvedené vyjadrenia
bývalej manželky sťažovateľa, ako aj rozsudok, ktorým bolo ich manželstvo rozvedené, stotožnil.

36. Kasačný súd si je plne vedomý, že najvhodnejším prostredím pre všestranný a harmonický
vývin dieťaťa je prostredie rodiny tvorené otcom a matkou dieťaťa. Maloletý syn sťažovateľa žil od
svojho narodenia (až na niekoľko návštev) bez otca, ktorého konanie za trvania povolenia na pobyt
nenasvedčuje, že by mal skutočný záujem napomáhať vo výchove svojho syna, pričom z vyjadrení
matky (zo dňa 29.09.2015) vyplynulo, že v čase, kedy očakával udelenie povolenia na pobyt finančne

podporoval svojho syna, avšak po vydaní rozhodnutia o zrušení pobytu (zrejme poukazovala na
rozhodnutie zo dňa 11.03.2015, ktoré bolo odvolacím správnym orgánom zrušené- pozn. kasačného
súdu) s finančnou podporou prestal. Za takejto situácie kasačný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa
na tvorbe prostredia prezentovaného vyššie žiadnym spôsobom nepodieľal.

37. Bez významu nie je ani skutočnosť, že zrušením povolenia na trvalý pobyt nie je sťažovateľovi
bránené v prípadnom stretávaní sa s maloletým synom v rozsahu, v akom to robil v minulosti, resp.
v prípadnom obnovení vzťahu s maloletým synom v budúcnosti. Zrušenie povolenia na pobyt nemá
(priamo) za následok nútené opustenie územia Slovenskej republiky. Takéto účinky má až prípadnérozhodnutie o vyhostení, s ktorým sa spája stanovenie lehoty na vycestovanie (§ 83 zák. č. 404/2011
Z.z.), a prípadné uloženie zákazu vstupu (§ 82 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z.). Bez vydania tohoto
rozhodnutia nemožno cudzinca vydať do domovskej krajiny. V prípade vydania takéhoto rozhodnutia má

sťažovateľ možnosť brániť sa podaním správnej žaloby vo veciach administratívneho vyhostenia, ktorej
možno na návrh priznať odkladný účinok (§ 237 ods. 2 S.s.p.).

V.

38. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd neporušil zákon, keď
správnu žalobu zamietol. Preto kasačný súd v zmysle § 461 S.s.p. kasačnú sťažnosť zamietol.

39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods.

1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov kasačného konania
nepriznal

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.