Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. máj 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/45/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120276074
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6120276074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: Myrent,
s. r. o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 51 489 546, zastúpeného splnomocneným
zástupcom ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 36 864
455, proti žalovanej: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova
17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom so sídlom O. J. X/M., G., o zaplatenie 260,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 42C/68/2020-176 zo dňa 10. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 42C/68/2020-176 zo dňa 10. 11. 2020 uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 260,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 260,- eur
od 07. 12. 2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi voči žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy

260,- eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poistenca
žalovanej, predstavujúcej nájomné za nájom náhradného vozidla poškodenej, ktorý nárok vyplývajúci z
poistnej udalosti poškodená postúpila žalobcovi. Uplatnená suma predstavuje rozdiel medzi nákladmi
spojenými s prenájmom náhradného vozidla vo výške 810,- eur a plnením poskytnutým žalovanou vo
výške 550,- eur.
Žalovaná nárok uplatnený žalobcom neuznala z dôvodu, že faktúra ohľadom uplatňovaného nároku jej
nebola doručená a uplatnený nárok neeviduje vo svojom účtovníctve, namietala tiež nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu a nepreukázanie, že poškodená bola nútená užívať náhradné vozidlo.
Namietala i uplatnený úrok z omeškania, majúc za to, že si splnila voči poškodenej všetky povinnosti,
nakoľko poskytla plnenie a uviedla z akých dôvodov nebola uplatnená výška priznaná v plnom rozsahu.
Súd mal za nesporné, že dňa 30. 09. 2019 došlo v Žiline k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená
škoda na motorovom vozidle zn. Škoda SuperB, EČV: ZA758GJ, ktorého držiteľom v čase nehody
bola poškodená X. E.. Ku vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla zn. Dacia Duster, EČV:
ZA166HD, ktoré bolo v danom čase zmluvne poistené u žalovanej. Žalobca ako prenajímateľ poskytol

poškodenej ako nájomkyni na základe zmluvy o nájme č. 21/2019 zo dňa 30. 09. 2019 na dobu od 30.
09. 2019 do 11. 10. 2019 osobné motorové vozidlo zn. Mitsubishi Outlander za dojednané nájomné
65,- eur/deň a poplatok za pristavenie vozidla 30,- eur. Faktúrou č. 0262019 zo dňa 21. 10. 2019
žalobca vyfakturoval poškodenej za prenájom náhradného vozidla podľa zmluvy o nájme spolu sumu810,- eur. Dňa 21. 10. 2019 uzavreli žalobca ako postupník a poškodená ako postupca zmluvu o
postúpení pohľadávky vo výške 810,- eur z nároku voči žalovanej podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a

o zmene a doplnení niektorých zákonov za odplatu 810,- eur. Zároveň v čl. 5 zmluvy sa strany dohodli
na vzájomnom započítaní záväzkov, a to odplaty postupcu voči pohľadávke postupníka, ktorú mal voči
postupcovi na základe nájmu náhradného vozidla vo výške 810,- eur vyúčtovanej faktúrou č. 0262019.
Citujúc ust. § 4 ods. 1, 2 písm. b), c), d), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), § 442 ods. 1, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka súd žalobe žalobcu vyhovel, považujúc nárok žalobcu za dôvodný.
Súd mal za to, že aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná. Žalobca prenajal poškodenej vozidlo počas
trvania opravy vozidla poškodeného poistencom žalovanej. Na základe zmluvy o nájme č. 21/2019 zo
dňa 30. 09. 2019 poškodená užívala vozidlo v rozsahu 12 dní nájmu, na základe čoho vznikol žalobcovi
nárok na zaplatenie nájomného. Tento nárok bol vyúčtovaný faktúrou č. 0262019 zo dňa 21. 10. 2019

na sumu 810,- eur bez DPH, za nájom vozidla od 30. 09. 2019 do 11. 10. 2019, t. j. 12 dní nájmu,
spolu s jednorazovým poplatkom za pristavenie a prevzatie náhradného vozidla vo výške 30,- eur.
Následne dňa 21. 10. 2019 poškodená zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila pohľadávku voči
žalovanej ako poisťovni titulom náhrady škody poškodením vozidla, ktorá jej vznikla tým, že počas
nemožnosti užívania poškodeného vozidla si musela zapožičať náhradné vozidlo za odplatu 810,- eur.

Tým, že žalobca nadobudol pohľadávku, musel zaplatiť dohodnutú odplatu. Tým, že si strany započítali
vzájomné pohľadávky, stretli sa pohľadávka žalobcu za nájomné a pohľadávka poškodenej na odplatu
za postúpenú pohľadávku a vzájomne zanikli. Nezanikla tým však postúpená pohľadávka.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku súd nezistil neprimeranosť odplaty za nájom vozidla. Žalovaná
dňa 22. 11. 2019 poukázala na účet žalobcu poistné plnenie vo výške 550,- eur bez DPH, pričom

krátenie poistného plnenia z faktúry č. 0262019 bolo odôvodnené tým, že z fakturovanej doby prenájmu
náhradného vozidla boli priznané dni do oznámenia o neekonomickej oprave vozidla a boli pripočítané 2
dni na doručenie oznámenie, teda z fakturovaných 12 dní bolo priznaným 8 dní. Tento postup žalovanej
však nebol podložený nijakými dôkazmi ani bližšou argumentáciou. Z uvedeného dôvodu súd posúdil
nárok žalobcu za opodstatnený a za opodstatnený považoval aj jednorazový poplatok za pristavenie

vozidla. Pri zohľadnení vyplatenia poistného plnenia žalobcovi žalovanou v sume 550,- eur je potom
žalobcom uplatnená pohľadávka vo výške 260,- eur uplatnená dôvodne.
Podľa § 517 ods. 1 vety prvej, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 6, 8
zákona č. 381/2001 Z. z. súd žalobcovi priznal i úroky z omeškania, majúc za to, že žalovaná si nesplnila

svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytla poistné plnenie v celom jeho rozsahu v lehote splatnosti
určenej zákonom, v dôsledku čoho sa dostala do omeškania.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p. odvolanie,
ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalovaná napadnutý rozsudok považovala za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, keď súd sa
nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a

rozhodol podľa jej názoru na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne
odôvodnil.
Namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou
aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Uviedla, že podľa tvrdení žalobcu bola poškodenej X. E.
spôsobená škoda prevádzkou motorového vozidla poisteného u nej, v ktorej súvislosti mala byť

poškodená nútená užívať náhradné vozidlo zapožičané u žalobcu na základe zmluvy o nájme
dopravného prostriedku. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenej faktúru č. 0262019 zo dňa 21.
01. 2019 na sumu 810,- eur. Dňa 21. 10. 2019 uzavrela poškodená so žalobcom zmluvu o postúpení
pohľadávky spočívajúcej v nároku na poistné plnenie vyplývajúce zo škodovej udalosti, z titulu náhrady
účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Podľa žalovanej z uvedeného vyplýva,

že poškodená mala voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Potom poškodená
(nie žalovaná) predstavovala subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu.
S poukazom na ust. § 524 Občianskeho zákonníka, nakoľko poškodená predstavovala dlžníka žalobcu,
nemohla so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Jej uzatvorením nemohlo dôjsť kpostúpeniu pohľadávky poškodenej na žalobcu, lebo túto pohľadávku pred cesiou poškodená žalobcovi
neuhradila, a teda jej pohľadávka nevznikla. Uvedeným postúpením došlo medzi poškodenou ako
postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s § 524

Občianskeho zákonníka.
K úhrade faktúry pritom podľa žalovanej logicky nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu
realizovaného v zmluve o postúpení. Vychádzajúc z predmetnej zmluvy totiž vyplýva, že prejav vôle
jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu (neexistujúcej) pohľadávky a až následne k započítaniu
údajnevzájomnýchpohľadávokpoškodenejažalobcu.Akpoškodenánebolamajiteľompohľadávkyvoči

žalobcovi pred jej postúpením, nemohla túto postúpiť na žalobcu a tomu následne nemohla vzniknúť
pohľadávka voči poškodenej na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil použiť
na započítanie. Predmetné postúpenie (neexistujúcej) pohľadávky je tak pre obchádzanie zákona
absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná namietala i priznanie úrokov z omeškania, v ktorej súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 145/2017 zo dňa 22. 11. 2018. V uvedenom

rozhodnutí sa dovolací súd stotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť
úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a
žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená
právoplatným rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Dovolací súd zároveň v
rozhodnutí uviedol, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona č.

381/2001 Z. z. je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo
b) zákona č. 381/2001 Z. z., účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom
tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob
vybavenia jeho poistnej udalosti.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.
Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne
odôvodnený.
Podľa žalobcu žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mohli akokoľvek spochybniť

správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie. Žalovaná v konaní pred súdom
nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by rozsudkom priznaný nárok žalobcu mohol akokoľvek spochybniť.
Napadnuté rozhodnutie považoval za vecne správne, majúc zato, že súd sa dôsledne vysporiadal
s predmetom konania a plne sa stotožnil s názorom súdu obsiahnutým v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

Nesúhlasil s námietkou žalovanej o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku, nesprávnom
právnom posúdení a nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie.
Argumentáciu žalovanej k postúpeniu budúcej pohľadávky považoval za zmätočnú a zavádzajúcu.
Poukázal na to, že s poškodenou s postúpením pohľadávky uzatvorili súčasne dohodu o vzájomnom
započítaní týchto pohľadávok, teda k momentu uzavretia týchto dvoch zmlúv dochádza podľa prejavenej

a súhlasnej vôle zmluvných strán k stretu jeho pohľadávky z titulu nájomného voči poškodenej a
pohľadávky poškodenej voči nemu na zaplatenie odmeny za postúpenie budúcej pohľadávky. Tým je
dosiahnutý účel inštitútu započítania, ktorým je dosiahnutie zániku vzájomných záväzkov bez toho, aby
došlokvzájomnémufinančnémuplneniu. Pokiaľideozapočítanie,zákontakútoformusplneniazáväzku
pripúšťa a rovnako judikatúra i odborná prax tento právny úkon považuje za ekvivalent platenia.

Za správny žalobca považoval napadnutý rozsudok i v časti priznaného úroku z omeškania, keďže mu
zo strany žalovanej neboli vysvetlené dôvody, pre ktoré žalovaná znížila poistné plnenie. Žalovaná si
tak nesplnila svoje povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. Ukončenie prešetrovania
poistnej udalosti žalovanej v lehote stanovenej v § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. ju totiž
nezbavuje zodpovednosti za oneskorené plnenie, ktorého splatnosť je stanovená v § 11 ods. 7 zákona č.

381/2001 Z. z. po uplynutí 15 dní od skončenia prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti
poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody poisťovateľovi. Ustanovenie § 11 ods. 8 uvedeného zákona upravuje výlučne následky
nesplnenia povinnosti podľa odseku 6, teda sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej
udalosti, avšak nezbavuje žalovanú povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa §

11 ods. 7 zákona, v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Žalovaná na vyjadrenie žalobcu nereagovala.5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom /§ 356 písm. b) C. s. p./, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a vyhodnotiac odvolanie žalovanej ako nedôvodné rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovanej, vyjadrenia žalobcu a

obsahu spisu, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, spôsobom zodpovedajúcim kontradiktórnej
povahe konania, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne i správne
právne posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust.
§ 220 ods. 2 C. s. p., preto odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p., konštatujúc správnosť týchto
dôvodov, v podstatných bodoch na ne odkazuje, bez potreby ich opakovania. Odvolanie žalovanej

vyhodnotilodvolacísúdakonedôvodné,keďžalovanávodvolaníneuviedlažiadneskutočnosti,sktorými
by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.

7. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C. s.

p.), zaoberal sa pri posudzovaní veci iba podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní žalovanej a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či nedošlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

8. Žalovaná v odvolaní v prvom rade namietala, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nezákonný a

arbitrárny, postihnutý nepreskúmateľnosťou.

9. V nadväznosti na uvedenú námietku žalovanej odvolací súd uvádza, že riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom

vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi/stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale

aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka/strany na spravodlivý proces.

10. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej o arbitrárnosti, nesprávnosti
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia vyhodnotil ako neopodstatnenú. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
normy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré vysvetlil.
Odôvodnenie rozsudku súdu obsahuje odpovede na všetky otázky uvádzané žalovanou v odvolaní.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto zodpovedá požiadavkám ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

11. V ďalšom žalovaná namietala nesprávne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú
námietku odvolací súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu

v prejednávanej veci. Táto legitimácia vyplýva nielen zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj zo
samotného správania sa žalovanej, ktorá časť poistného plnenia na základe tejto zmluvy o postúpení
pohľadávky zaplatila žalobcovi, čo je v zásadnom rozpore so súčasnou obranou žalovanej spočívajúcou
v tvrdenej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. Odvolací súd poukazuje na to, že poškodená úhradu nájomného považovala za škodu, na

zaplatenie ktorej jej vznikol nárok z povinného zmluvného poistenia voči žalovanej v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zák. č. 381/2001 Z. z. a ktorú si mohla voči žalovanej ako poisťovateľovi uplatniť priamo.
Na základe tohto zákona tak vznikol záväzkovo-právny vzťah medzi poškodenou a poisťovateľom
(žalovanou), kde na jednej strane vystupuje poisťovateľ ako subjekt povinný poskytnúť plnenie apoškodená ako subjekt oprávnený na prijatie takéhoto plnenia. Tento nárok (pohľadávka) je spôsobilý
byť predmetom postúpenia v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. Prípady, kedy pohľadávka nie je
spôsobilá na postúpenie upravuje ust. § 525 Občianskeho zákonníka, pričom v konaní nebolo tvrdené

a ani preukázané, že by tu existovali takéto zákonné dôvody vylučujúce postúpenie. Z vykonaného
dokazovania bolo tiež preukázané, že poškodená uhradila nájomné žalobcovi titulom zmluvy o prenájme
dopravného prostriedku č. 21/2019 zo dňa 30. 09. 2012 (faktúra č. 0262019) formou započítania (čo
je aj jeden zo zákonných spôsobov zániku záväzku, resp. spôsobov úhrady podľa § 580 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V zmluve o postúpení pohľadávky sa

zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodenej na úhradu odplaty za postúpenie
pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, sa navzájom započítajú.
Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodenou a súčasne k úhrade predmetnej
faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku
na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky zahŕňa
úhradu faktúry a zároveň postúpenie pohľadávky poškodenej voči žalovanej. Zákonný nárok na náhradu

nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanej tak zostáva zachovaný,
zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Dlžníkom v tomto
prípade je práve žalovaná, nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k
úhrade faktúry, a teda aj k vzniku škody. Takéto postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe
všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo

k vzájomnému zápočtu nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za
postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. Podľa zmluvy o postúpení
pohľadávky poškodená tak v rámci jedného dokumentu súčasne uhradila predmetnú faktúru za nájom,
čím došlo k vzniku škody a zároveň postúpila žalobcovi za odplatu svoj nárok na náhradu škody voči
žalovanej.

13. Za vecne správny napokon považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o oprávnenosti
nároku žalobcu na úroky z omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu sa ust. § 11 ods. 8 zákona č.
381/2001 Z. z. týka len prípadu omeškania poisťovateľa s plnením jeho nepeňažnej povinnosti podľa
§ 11 ods. 6 predmetného zákona, riadne a včas začať a skončiť prešetrenie poistnej udalosti a jeho

výsledky riadne oznámiť poškodenému. Nezaoberá sa však omeškaním poisťovateľa so splnením jeho
inej právnej povinnosti peňažného charakteru, a to včas a riadne poskytnúť poškodenému plnenie
náhrady škody. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. nevylučuje vznik nároku poškodeného
na úroky z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia náhrady škody zo
strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v takomto prípade nárok na

úrok z omeškania u poškodeného vylúčiť. Predmetné ustanovenie neurčuje, že poškodený má nárok na
úroky z omeškania len v prípade v ňom uvedenom.

14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 145/2017, odvolací súd má za to, že pri akceptácii názoru, že povinnosť zaplatiť úroky z

omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaná by
sa do omeškania mohla dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti zaplatiť žalobcovi súdom priznanú
náhradu škody, ktorá jej bola uložená právoplatným rozhodnutím, by v zásade poisťovňa bola hrozbou
sankcie v podobe úroku z omeškania motivovaná iba k splneniu svojich nepeňažných povinností -
riadne prešetriť poistnú udalosť a výsledok oznámiť poškodenému, no nie k plneniu svojej povinnosti

peňažného charakteru poskytnúť peňažné plnenie. Dovedené do ad absurdum by v prípade takéhoto
výkladu mohol poisťovateľ uvedením akéhokoľvek dôvodu (nejasného, neurčitého aj absurdného či
protiprávneho) a jeho oznámením poškodenému podľa ust. § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.
z. (ako to bolo i v tomto prípade) odmietnuť a zdržiavať plnenie v prípade riadne preukázaných nárokov
na náhradu škody poškodeným a vyhýbať sa tak plneniu svojej základnej povinnosti (koncipovanej v

ust. § 1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.) poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody, a to bez
akýchkoľvekprávnychnásledkovasankcionovateľnostitohtokonania.Takýtopostuppoisťovnebypodľa
názoru odvolacieho súdu nebol v súlade so spravodlivosťou. Poškodený by bol tzv. nedobrovoľným
veriteľom, t. j. veriteľom, ktorým sa stal nie na základe svojej vôle, ale nútene - nedobrovoľne v dôsledku
protiprávneho konania, z ktorého mu vznikla škoda. Navyše výklad, podľa ktorého by jedna kategória

dlžníkov - poisťovní pri nárokoch z povinného zmluvného poistenia, bez legitímneho dôvodu z hľadiska
možnosti uplatnenia úrokov z omeškania voči nim, mala byť vo výhodnejšom postavení oproti iným
dlžníkom, podľa názoru odvolacieho súdu naráža aj na ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) a na právo vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky). Vedený týmitoúvahami sa odvolací súd nestotožnil s názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 145/2017 zo dňa 22. 11. 2018.

15. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odvolací súd, v nadväznosti na odvolacie dôvody
žalovanej, napadnutý rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne
napadnutýodvolanímžalovanej,apriktoromokresnýsúdaplikovalsprávnezákonnéustanovenia,podľa
§ 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu, preto
mu súd priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)