Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. máj 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/52/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319010690
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2319010690.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov
Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Katarína Batisovej, v trestnej veci obžalovaného V. R. a spol., pre
prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného V. R. proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 20.11.2019, č.

k. 1T/62/2019-289, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.05.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného V. R., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 20.11.2019, č. k. 1T/62/2019-289 uznal obžalovaných V. R. a
Y. P. za vinných, že
dňa 25.07.2017 v čase približne o 21.30 hod. spolu s L. L. (vylúčenej zo spoločného konania) po

predchádzajúcej vzájomnej dohode si zadovážili na bližšie nezistenom mieste v obci Y. od neznámej
osoby zatavenú plastovú striekačku s obsahom 642 mg kryštalickým materiálom béžovej farby
s priemernou koncentráciou účinnej látky metamfetamínu 55,7 % hmotnostných, čo zodpovedá 6
obvyklým jednorazovým dávkam drogy, pričom podľa zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných
látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený
do II. skupiny psychotropných látok,

teda spoločným konaním neoprávnene prechovávali pre vlastnú potrebu psychotropnú látku vo
väčšom rozsahu, čím spáchal prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.
Podľa § 44 Trestného zákona súd u obžalovaného Y. P. upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom
na rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/22/2018 zo dňa 24.10.2018, právoplatný toho dňa,

ktorým bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky so zaradením do
minimálnehostupňastráženia,keďžetrestuloženýtýmtoskoršímrozhodnutímjenaochranuspoločnosti
a nápravu páchateľa dostatočný.
Obžalovanému V. R. súd uložil podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4 Trestného
zákona, s poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný V. R.. Obžalovaný Y. P. a
prokurátor sa vzdali práva na podanie odvolania.
PodanéodvolanieobhajcaobžalovanéhoV.R.písomneodôvodnilpodanímzodňa02.06.2020.Vprvom
rade poukázal na výpoveď obžalovaného P. zo dňa 28.08.2019 na hlavnom pojednávaní, kde okrem
iného uviedol, že na odstavnom parkovisku medzi R. a Y. k nim nasadol R. do vozidla, ktorý im navrhol,

či nekúpia drogy, R. mal dať na drogy 20 EUR, P. 10 EUR, potvrdil, že R. volala jeho žena (priateľka -
pozn. obhajcu). Ďalej poukázal na výpoveď obžalovanej L. na predmetnom hlavnom pojednávaní, ktoráuviedla, že R. naložili na poľnej ceste vedúcej do J., na doplňujúce otázky uviedla, že to bolo v J., čo
je poľná cesta za ihriskom, odtiaľ išli do Y. popri reštaurácii Pelikán (pozn. reštaurácia Pelikán je v obci
J.), na drogy sa poskladali po 10 EUR. Obhajca má v súvislosti s týmito výpoveďami za to, že výpovede

spoluobžalovaných sa rozchádzajú v podstatných veciach, napríklad v tom, kto koľko peňazí dal na
drogy alebo v tom, kde R. naložili a kade išli do Y. (L. opisovala, že išli cez obec J., zatiaľ čo P. nič také
neuvádzal a z jeho výpovede vyplýva, že išli z odstavného parkoviska priamo do Y.).
Nesúhlasí ani s argumentom súdu, že spoluobžalovaní sa nemohli dohodnúť, lebo P. je od 23.01.2018
vo výkone trestu. Poukázal na to, že skutok sa stal dňa 25.07.2017, teda takmer pol roka pred tým,

než P. do výkonu trestu nastúpil. Dovtedy sa o skutku dohodnúť mohli, avšak zrejme sa nedohodli na
niektorých podstatných okolnostiach, ako sú uvedené vyššie.
Poukazuje na to, že v podmienke za iné trestné činy bol aj P. a obžalovaná L.. Práve z toho dôvodu mohli
maťmotív-účelovéazavádzajúceopísanieskutkovéhostavu,,,zhodenie“vinynaR.,ktoréhooznačiliza
organizátora skutku a minimalizovanie ich podielu vinu (t. j, navádzali dojem, že na protiprávnu činnosť
sa nechali v podstate nahovoriť).

Obžalovaný R. nikdy nebol súdne trestaný za drogovú trestnú činnosť, nebolo preukázané, že by bol
užívateľom omamných látok (tvrdili to iba spoluobžalovaní, ktorých výpoveď je účelová a vymyslená) toto
R. výslovne poprel, pričom obžalovaná L. a P. sa vo svojich viacerých výpovediach (vrátane výpovedí
z prípravného konania) priznali užívanie omamných látok. Neexistuje preto motív obžalovaného R.
organizovat' trestnú činnosť, ku ktorej nikdy nemal sklony a nikdy drogy neužíval. Ako už bolo uvedené

vyššie, motív spoluobžalovaných existoval, keďže sa snažili bagatelizovať svoj podiel viny z dôvodu
podmienečných odsúdení.
Poukázal na tvrdenie obžalovaného, že H. D. ho kontaktovala, keď sedel vo vozidle spoluobžalovaných,
čo potvrdil aj P., ktorý uviedol, že jeho žena (pozn. H. D.) mu volala, lebo sa bála, kde toľko je. Práve aj
táto časť výpovede obžalovaného P. podporuje pravdivosť výpovede obžalovaného R., lebo ak mu jeho

priateľka volala, kde toľko je (t. j, obávala sa, že jej nebral mobil a dlhšie neprišiel domov), jednoznačne
možno tvrdiť, že R. bol s jeho priateľkou dohodnutý na tom, že ho po prácach u jeho krstnej mamy
vyzdvihne, ale z dôvodu, že uspávala ich spoločného syna, R. mal v pláne vrátit' sa domov autobusom
(a preto sa obávala, že dlhšie nechodí, lebo autobusom by už bol doma).
Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto výpovede nesúvisia s prejednávanou vecou, potom

dospel k nesprávnym záverom, pretože tieto výpovede by boli pre zistenie skutkového stavu podstatné.
V danom prípade nebolo základné právo obžalovaného R. podľa citovaného článku Dohovoru (čl. 6
ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru) rešpektované, pretože mu bolo odopreté dať vypočúvať svedkov
vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu (t. j. súd bez ďalšieho
považoval výpovede spoluobžalovaných, ktorí sa ku skutku priznali, za pravdivé, pričom išlo o výpovede

proti obžalovanému R., zatiaľ čo ním navrhnutých svedkov súd nepripustil, hoci by sa nimi preukázal
skutkový stav). Nakoľko boli návrhy obžalovaného R. na vykonanie dôkazov odmietnuté, čo obhajoba
považuje za chybu konania, H. D. poskytla obžalovanému R. čestné vyhlásenie o skutočnostiach, ktoré
sa stali dňa 25.07.2017 a ktoré prikladá k tomuto odvolaniu. Súčasne navrhuje, aby odvolací súd pripustil
vykonanie obžalovaným navrhovaných dôkazov.

Namieta, že okresný súd vôbec neposudzoval výpovede spoluobžalovaných v intenciách ostatných
dôkazov a skutočností, ktoré vyšli najavo. Svedok H. K. (príslušník PZ vykonávajúci zákrok) na hlavnom
pojednávaní dňa 06.11.2019 okrem iného uviedol, že mali informáciu od informátora o drogovej trestnej
činnosti, ktorá sa mala páchať medzi J. a Y., pričom malo ísť o muža a ženu, nepamätá si, či sa P. a L.
vyjadrovali k osobe R. na mieste zásahu. Svedok H. J. (príslušník PZ vykonávajúci zákrok) na hlavnom

pojednávaní dňa 06.11.2019 okrem iného uviedol, že mali informáciu o páchaní trestnej činnosti, pričom
sa malo jednať o muža a ženu, k osobe R. na mieste zásahu L. uviedla, že R. nepozná a P. uviedol, že
išlo iba o odvoz zo Y. do J.. Svedok Y. G. (príslušník PZ vykonávajúci zákrok) na hlavnom pojednávaní
dňa 06.11.2019 okrem iného uviedol, že informácia o drogovej trestnej činnosti sa týkala P. a L. (po
vysvetlení rozporov uviedol, že uviedol ich mená preto, že ich už pozná), L. sa na mieste vyjadrila, že

R. nepozná a že ho vezú domov, nezávisle od toho P. uviedol, že mu R. volal, aby ho zaviezol domov.
Možnototižuviesť,žespoluobžalovaníP.aL.namiestezásahuuviedlipravduookolnostiachprítomnosti
R. vo vozidle, lebo v tom čase nemali spoločne „dohodnutú" výpoveď a opis skutkového deja. Zároveň
sa tým potvrdzuje pravdivosť a vierohodnosť výpovede R., ktorý od počiatku uvádzal, že P. ho mal iba
odviesť do J., že ho v Y. stretol náhodne a dohodli sa na odvoze.

Podľa výpovedí zasahujúcich policajtov L. uviedla, že R. nepozná. Túto skutočnosť pritom počas celého
trestného stíhania potvrdzuje aj R., teda je vylúčené, aby v minulosti spoločne užívali omamné látky,
ako sa o tom L. vyjadrovala neskôr (teda už po dohodnutí účelovej výpovede). Zároveň L. počas celéhotrestného stíhania uvádzala odlišné skutočnosti k tomu, ako dlho R. pozná (raz ho videla štyrikrát, potom
že ho nikdy nevidela, následne že desaťkrát, tri mesiace a pod.).
Pre úplnosť, a to je vo veci najzásadnejšie, polícia mala vopred informáciu o tom, že drogovú trestnú

činnosť má páchať muž a žena. Berúc do úvahy skutočnosť, že L. a P. sa priznali k užívaniu drog (zatiaľ
čo R. ich užívanie popieral a nikdy nebol trestne stíhaný za tento druh trestnej činnosti), je dôvodné
vysloviť záver, že P. a L. mali sami záujem o kúpu drog, túto mali už vopred naplánovanú (o čom
zrejme vedel aj policajný informátor, preto spomínal práve dve osoby) a nasadnutie obžalovaného R.
do vozidla tak bolo vecou náhody a náhodného stretnutia R. s P., čo by vedel potvrdit' svedok H. D.

(keďže nasadnutie do vozidla nepredpokladal ani P. ani R., informátor mal stále informáciu iba o dvoch
osobách, a to L. a P.).
Na záver uvádza, že L. a P. boli navzájom blízke osoby, preto pri výpovedi zavádzali a klamali, na tejto
sa dohodli, aby pomohli jeden druhému.
Ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 3 Tdo 11/2013, podľa ktorého mali
príslušníci Policajného zboru povinnosť poučiť obvineného o jeho právach v súlade s ust. § 8 ods. 2 cit.

zákona, a to najmä o práve, že k priznaniu o páchaní priestupku alebo trestného činu nemožno nikoho
nútiť. Uvedené právo zahŕňa nielen právo nevypovedať, ale taktiež právo neprispieť žiadnym spôsobom
k svojmu obvineniu. Poučenie o práve, že k priznaniu o páchaní trestného činu nemožno nikoho nútiť
vrátane poučenia o práva neprispievať žiadnym spôsobom k svojmu obvineniu v zápisnici o vydaní veci
zo dňa 25.07.2017 absentuje. Skutočnosť, že v zápisnici sa uvádza poučenie o tom, že dobrovoľným

vydaním veci si môže osoba privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania nie je kvalifikovaným poučením
v zmysle vyššie uvedeného, na základe ktorého by mohla mať obvinená osoba predstavu o svojich
právach. Dokonca ani jeden zo zasahujúcich policajtov na pojednávaní nevedel zopakovat' poučenie,
ktoré mali údajne uviesť obžalovaným. Argument, že skutok sa stal pred viac ako dvomi rokmi je
pomerne úsmevný, pretože poučenie je stále rovnaké. Táto skutočnosť teda spochybňuje záver o tom,

že obžalovaná Brziaková bola skutočne poučená v zmysle zákona a rozhodovacej praxe X. súdu SR.
Všetci traja obžalovaní pritom zhodne uviedli, že k žiadnemu poučeniu zo strany polície nedošlo (treba
tiež uviesť, že zápisnica je formulárová, t. j. vopred pripravená a bola podpisovaná až dodatočne na
útvar PZ v R.), dokonca obžalovaná L. pri výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že jej zasahujúci
policajti uviedli, že majú ju právo prehľadať, ak im niečo tají, preto sa radšej priznala. Na iné poučenia si

nespomína. Ak okresný súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti výpovede obžalovanej L., ako to sám
uviedol, potom je jeho záver o dodržaní zásady sebaobviňovania nesprávny, pretože obžalovaná jednak
poučená nebola a jednak na ňu polícia vplývala tým, že pokiaľ niečo sama nevydá, tak ju prehľadajú.
Obžalovaný R. preto žiada odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu vo vzťahu k nemu zrušil a spod
obžaloby ho oslobodil podľa ustanovenia§ 285 písm. c) Trestného poriadku.

Na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súdu prokurátor navrhol postup podľa § 319 TP a teda
zamietnutie odvolania obžalovaného a to z toho dôvodu, že prokuratúra považuje rozsudok súdu I.
stupňa za zákonný a správny, súd sa vysporiadal so všetkým vo svojom odôvodnení. V tomto zmysle
nič nemení ani oboznámené čestné prehlásenie svedka D., preto zotrváva na návrhu zamietnuť podané
odvolanie. Obhajca obžalovaného R. uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne vypracovaného

odôvodnenia odvolania a poukazuje na vážne rozpory vo výpovediach, hlavne spoluobžalovaných, celú
obhajobu obžalovaného potvrdzujú príslušníci PZ a žiada, aby súd rozhodol tak, že obžalovaného spod
obžaloby oslobodí.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré impredchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.
1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.
Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je
tento opravný prostriedok prípustný. Po preskúmaní napadnutých výrokov a konania, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Prvostupňový súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením
§ 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery,
ktoré z nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovaného R.
za vinného.
Odvolanie obžalovaného R. je založené na inom hodnotení vykonaných dôkazov ako to v napadnutom

rozsudku urobil prvostupňový súd. Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie o vine obžalovaného na
tom, že vyhodnotil výpovede spoluobžalovaných, ktorí usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku,
ako pravdivé. Odvolací súd s takýmto hodnotením vykonaného dokazovania súhlasí.
Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný R. sa dopustil skutku tak, ako mu
je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom. Prvostupňový súd v súlade s požiadavkou

zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel. Z odôvodnenia
je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou
obžalovaného. Všetky vo veci vykonané dôkazy prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozsudku

veľmi podrobne rozoberá, preto odvolací súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje.
Zhodne s názorom prvostupňového súdu aj odvolací súd považuje výpovede spoluobžalovaných
Y. P. a L. L. za dôkazy, ktoré spoľahlivým spôsobom preukazujú, že obžalovaný R. sa dopustil
spáchania uvedeného skutku. Skutočnosti uvádzané v ich výpovediach sa v podstatných bodoch
(spoločný nákup drog, poskytnutie peňazí) zhodujú, pričom nebol zistený motív, pre ktorý by niektorý zo

spoluobžalovaných mal vypovedať nepravdu o týchto skutočnostiach. Obhajoba v tomto smere namieta,
že motívom spoluobžalovaných malo byť zhodenie viny na obžalovaného R., čo si však odvolací súd
nemyslí, keďže obaja spoluobžalovaní priznali vinu, nesnažili sa zo skutku vyviniť a to, že vypovedali
aj o obžalovanom R. im v tomto konaní žiadnym spôsobom nepomohlo. Zároveň si boli obaja vedomí
následkov v prípade podania krivej výpovede. Výpovede spoluobžalovaných boli od samého počiatku

v rozhodujúcich bodoch konzistentné, a aj napriek drobným rozdielom v ich výpovediach (kto koľko
prispel na obstaranie drog a kde presne obžalovaného R. vyzdvihli), na ktoré poukazuje obhajoba
v odvolaní, považuje odvolací súd tieto výpovede za pravdivé a uvedené rozdiely prisudzuje dlhším
časovým obdobím od spáchania skutku.
Prvostupňový súd v tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku podrobne uvádza, čo z výpovede

spoluobžalovaných vyplýva, ako i to, akým spôsobom ich výpovede vyhodnotil, pokiaľ ide o ich
pravdivosť. Odvolací súd nepovažuje na tomto mieste za potrebné opakovať uvedené zistenia a
hodnotenia prvostupňového súdu, pretože sú v odôvodnení zrozumiteľne uvedené. Vyhodnotenie ich
výpovedí ako pravdivých považuje odvolací súd za správne.
V dvojinštančnom súdnom konaní tvoria rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu jednotu a

preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
prvostupňového súdu.
Rovnako tak obhajoba namieta aj neexistenciu motívu obžalovaného R. organizovať drogovú trestnú
činnosť, lebo tento nikdy nebolo súdne trestaný za drogovú trestnú činnosť a neužíva omamné látky.
Túto námietku považuje odvolací súd za neopodstatnenú, nakoľko skutočnosť, že doteraz nebol

obžalovaný súdne trestaný za trestnú činnosť drogového charakteru automaticky nevylučuje spáchanie
tohto trestného činu.
Čo sa týka hlavnej obhajoby obžalovaného R., že jeho priateľka H. D. ho kontaktovala, keď sedel vo
vozidle spoluobžalovaných, lebo sa bála, kde je toľko, má podľa obhajoby jednoznačne potvrdiť, že
obžalovaný R. bol s jeho priateľkou dohodnutý na tom, že ho po prácach u jeho krstnej mamy vyzdvihne,

ale z dôvodu, že uspávala ich spoločného syna, sa obžalovaný R. mal v pláne vrátiť domov autobusom.
Takto postavená obhajoba obžalovaného R. v tomto prípade neobstojí, nakoľko to, že bol dohodnutý
so svojou priateľkou, že sa po vykonaní prác u krstnej mamy vráti domov, ho nezbavuje viny alebo
jednoznačne neposkytuje istotu, že sa uvedeného trestného činu nemohol dopustiť a nedopustil.Je v tomto prípade nepodstatné, či obžalovanému R. priateľka volala, nakoľko táto skutočnosť nič vo
vzťahu k tomu, či spáchal alebo nespáchal trestnú činnosť nepreukazuje. Rovnako je nepodstatné aj
to, že svedok H. D. videl obžalovaného R. nastupovať do vozidla k spoluobžalovaným, nakoľko tento

ku skutku, rovnako ako priateľka obžalovaného R. nevie nič uviesť (preto správne prvostupňový súd
zamietol návrh obhajoby vykonať dôkaz ich výsluchom).
Ďalšie odvolacie námietky (žiadne poučenie zo strany polície) proti napadnutému rozsudku boli
obhajobou prezentované už pred prvostupňovým súdom ako obrana obžalovaného a s týmito sa
už dostatočným a správnym spôsobom vysporiadal prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia.
V súlade so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému R.. Prihliadal
pritom ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery,
pričom starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti (bola zistená jedna) a poľahčujúce okolnosti (ktoré neboli zistené žiadne), a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. Rešpektujúc tieto hľadiská považuje odvolací súd

nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia za zákonný a primeraný, tak k závažnosti spáchanej trestnej činnosti, ako aj možnostiam
nápravy a prevýchovy obžalovaného R.. Takto uložený trest zodpovedá požiadavke nielen individuálnej,
ale i generálnej prevencie.
Keďže odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie

obžalovaného R. v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 170 ods. 6 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.