Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/278/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7805204451
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7805204451.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, proti povinnej: Q. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Z. I. XXXX, v konaní vedenom u súdneho
exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, so sídlom v Košiciach, Moyzesova 34, Košice, pod sp. zn.
EX 1348/05, o vymoženie 286,80 Eur (8640,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava č. k. 9Er/161/2005-17 zo dňa 18.04.2011, o návrhu oprávneného
na prerušenie konania takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
túto zastavil a vo výroku o náhrade trov exekúcie.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil
za neprípustnú, túto zastavil a zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi vo výške 41,82
Eur súdnemu exekútorovi JUDr Karolovi Mihalovi, so sídlom v Košiciach, Moyzesova 34, Košice trovy
exekúcie v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávneného a exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica
sp. zn. N 1285/2005, NZ 11926/2005, NCRLs 11794/2005 zo dňa 20.03.2005 spísaná na notárskom
úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, poveril súd prvého stupňa vykonaním exekúcie vo veci súdneho exekútora
JUDr. Ing. Karola Mihala poverením č. 5808 003730* zo dňa 11.07.2005. V priebehu exekúcie
oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora. V súvislosti s podaným návrhom súd prvého
stupňa skúmal podmienky predmetného exekučného konania podľa ust. § 103 a § 251 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Zistil, že spísania notárskej zápisnice, ktorá
je exekučným titulom v tomto konaní, sa za povinnú zúčastnil Mgr. Tomáš Kušnír, a to na základe
plnomocenstva obsiahnutého v Zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 21.09.2004. Túto posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že
plnomocenstvo, ktoré povinná udelila Mgr. Tomášovi Kušnírovi, sa nachádzalo na predtlači Zmluvy
o úvere a teda povinná, ak chcela, aby jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, bola nútená podpísať
aj plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou. Takéto podmieňovanie poskytnutia úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú

podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Splnomocnenie udelené povinnou pre Mgr. Tomáša Kušníra považoval za neplatný právny úkon, a
to aj pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného podľa ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Splnomocnený zástupca povinnej v rozpore s právnou úpravou uznal v jej mene sumy, ktoré v notárskej
zápisnici neboli presne vyčíslené a zaväzoval na úroky z omeškania v neprípustnej výšky. Keďže
notárska zápisnica nebola vykonateľným exekučným titulom, súd prvého stupňa exekúciu vykonávanú
na jej podklade vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Na náhradu trov exekúcie vo výške 18,33 Eur zaviazal oprávneného, keďže tento podal návrh na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi vadami, že v exekúcii nie
je možné pokračovať. Trovy exekúcie pozostávajú z odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených
na exekúciu (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 288/1995 Z. z.) v sume 6,64 eur (za úkon výzva povinnému),
z paušálnej odmeny (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 288/1995 Z. z.) v sume 6,64 eur (za úkony získanie
poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie), z DPH vo výške 2,66 Eur
a z náhrady hotových výdavkov vo výške 2,39 Eur (poštovné). Súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi
nepriznal odmenu za úkon „prijatie návrhu na vykonanie exekúcie, jeho preštudovanie a zaevidovanie“,
pretože túto činnosť považoval za administratívnu prácu vykonanú v súvislosti s exekučnou činnosťou,
ktorá je v súlade s ust. § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. zahrnutá v odmene súdneho exekútora. Súd
prvého stupňa nepriznal súdnemu exekútorovi úkony „spracovanie žiadosti o udelenie poverenia“,
„spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie“, pretože nie je možné priznať hodinovú odmenu za
tie úkony exekučnej činnosti, ktoré sú odmeňované paušálnou odmenou, čím by došlo k duplicitnému
odmeňovaniu toho istého úkonu exekučnej činnosti. Úkon „spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie
+ výzva“ súd prvého stupňa nepriznal v rozsahu, aký súdny exekútor predložil vo vyúčtovaní trov
exekúcie. Konkrétne časť úkonu „spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie“ nepriznal a časť úkonu
„výzva“ súd krátil, nakoľko mal za to, že z obsahu a zložitosti predmetného úkonu je zrejmé, že súdny
exekútor nemohol účelne vynaložiť na spomínanú činnosť viac času ako mu súd zohľadnil. Súd prvého
stupňa zároveň za úkon „doručenie upovedomenia o začatí exekúcie“ priznal paušálnu sumu 3,32 Eur
a nie 2 x 3,32 Eur tak, ako to požadoval súdny exekútor, nakoľko uvedený úkon zahŕňa doručenie
predmetného upovedomenia tak oprávnenému ako aj povinnému, ako aj iným osobám.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ v predmetnom odvolaní
konštatoval, že v danej veci súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Notárska zápisnica
už bola totiž predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi, kedy súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný so zákonom, a preto následne
súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Preto plnomocenstvo udelené povinným
advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi považuje za plnomocenstvo udelené v súlade so zákonom. V tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť, že povinný ako dlžník v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka
udelené plnomocenstvo mohol kedykoľvek odvolať. Nezhoduje sa so záverom súdu prvého stupňa o
tom, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o aplikáciu
ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, oprávnený poukázal na to, že oprávnený uzavrel s
povinným zmluvu o úvere dňa 21.09.2004, pričom v čase uzavretia zmluvy boli podľa Občianskeho
zákonníka spotrebiteľskými zmluvami len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami na jednej strane
sú dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Poukázal tiež na to, že v prípade, že napadnuté
uznesenie bude odvolacím súdom potvrdené a nadobudne právoplatnosť, nastane situácia, kedy si už
oprávnený nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, pretože jeho pohľadávka už bude premlčaná,
a teda nevymožiteľná.

Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal oprávnený súdu prvého stupňa podanie zo dňa 3.9.2012
označený ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci
ktorého podania poukázal, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. I
ÚS 120/2012-12 dospel k záveru, že konanie súdu vo veci vydania poverenia na vykonávanie exekúcie
je osobitným konaním, pričom rozsah právomoci okresného súdu je daný Exekučným poriadkom.
Uviedol, že formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy notárskej

zápisnice, tak ako je upravená v § 47 zákona č. 232/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej
len „Notársky poriadok“) a materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41
ods. 2. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti
na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju
povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod na
to, aby sa v exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na
súdnu ochranu oprávnenej osobe. Podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd nijako nezdôvodnil svoj
záver, podľa ktorého plnomocenstvo, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, považuje za neprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 23a ods. 1 zákona č. 643/19925
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu
osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu a ak by oprávnený
zmenil názor, mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Tvrdil, že
súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/19/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Uviedol, že nemožno
tak zistiť prečo prvostupňový súd odkazuje na cit. smernicu a ako ju aplikoval v konkrétnom prípade.
V závere svojho podania uviedol, že považuje za dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty) požiadať
Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s
výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte cit. smernice. Žiadal, aby odvolací súd
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1. Je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má
možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti
uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak,
že odvolaniu oprávneného nevyhovuje, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas na to oprávnená osoba - účastník konania, proti
uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania v
zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú výroky napadnutého rozhodnutia vzťahujúce sa na dôvody
napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2
O.s.p.).

Súd prvého stupňa rozhodol správne, pokiaľ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Exekučný titul vyhodnotil zo záverov, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom pre jej
chýbajúce náležitosti. Odvolací súd sa s týmito právnymi závermi stotožňuje a na doplnenie považuje
za potrebné doplniť:

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, a preto nezakladá prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. V prejednávanom prípade súd teda neposudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne
rozhodol, pretože exekučný súd je oprávnený a povinný v každom štádiu konania, teda aj po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie, a to i bez návrhu, skúmať, či sú dané podmienky na vykonávanie
exekúcie. Ak zistí, že exekúcia je vykonávaná podľa titulu, ktorý nie je vykonateľný po stránke formálnej
alebo materiálnej, je oprávnený exekúciu zastaviť. Exekučný súd teda mal právomoc preskúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu i súvisiace doklady, najmä predmetnú
notársku zápisnicu i zmluvu o úvere. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto
rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie
okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver,
že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody
na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu
vykonať.

Za jednu zo základných otázok, ktoré treba v danej veci vyhodnotiť je to, či Mgr. Tomáš Kušnír bol
splnomocnený na úkony v takom rozsahu, v akom ich urobil v mene povinnej a či zmluvné zastúpenie
podľa § 31 Občianskeho zákonníka medzi ním a povinným nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti.
Plnomocenstvo (v danom prípade udelené dlžníkom ako splomocniteľom splnomocnencovi za účelom,
aby tento v prípade, že v budúcnosti nastane situácia, že dlžník si nebude riadne plniť povinnosti zo
zmluvy o úvere, v mene dlžníka spísal notársku zápisnicu ako exekučný titul, t.j. aby v jeho mene
uznal jeho záväzok z toho úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu) je dvojstranný právny úkon, ktorý v danom prípade vznikol
zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh neexistoval a do budúcna
bolo možné len predpokladať, žeby mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške. Inštitút uznania
záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť
uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými
zložkami platného uznania záväzku sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Uznanie záväzku je
jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj
určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákonná účinnosť takého uznania
predpisuje obligátorne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania je vyvrátiteľná právna domnienka,
že záväzok v čase uznania existoval. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v
budúcnosti môže realizovať ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.

Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Uznať možno len dlh, ktorý vznikol, a nie ktorý vznikne. Inak by povinnému bolo odňaté právo
namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný,
nemožno predpokladať, či určité okolností nastanú. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť je právom,
ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe, a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia
zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohla povinná
realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na
takéto právo.

V kontexte uvedeného je potrebné vziať zreteľ na podstatnú skutočnosť, a to rozpor záujmov povinnej
a jej zástupcu, keďže pri uzatváraní zmluvy povinná nemala možnosť výberu zástupcu. Zmluva o
úvere totiž už v predtlači obsahovala meno splnomocnenca. Túto predtlač dal vyhotoviť oprávnený,
všetky trovy pred notárom (vzniknuté so spísaním notárskej zápisnice) platil oprávnený a rovnako
oprávnený Mgr. Tomášovi Kušnírovi platil aj odmenu za jeho konanie pred notárom a obe tieto položky
oprávnený vymáha v tomto exekučnom konaní ako trovy notárskej zápisnice 2 463,- Sk a trovy
právneho zastúpenia 850,- Sk. Pokiaľ oprávnený takto postupoval, spochybnil základný predpoklad pri
udelení plnomocenstva, teda to, aby splnomocnenec jednoznačne chránil záujmy povinného, pričom
povinnosťou súdu je prihliadať na túto skutočnosť, pretože aj v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
možno skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom.

Z uvedeného je potom zrejmé, že povinná platne nesplnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra svojím
zastupovaním, tento nebol oprávnený v jej mene spísať notársku zápisnicu a uznať záväzok z úveru.
V zmluve o úvere teda chýba nepochybný relevantný prejav vôle povinnej splnomocniť advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na vykonanie vyhlásenia v jej mene. Predmetná notárska zápisnica, ktorá je exekučným
titulom v tomto konaní, neobsahuje prejav vôle povinnej o uznaní dlhu a súhlas s vykonateľnosťou, a
preto vzhľadom na jej absolútnu neplatnosť, nemôže byť exekučným titulom voči tejto osobe.

Zistený nedostatok týkajúci sa plnomocenstva, že zmluva uzavretá medzi povinnou a Mgr. Tomášom
Kušnírom podľa § 31 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, je postačujúci pre jednoznačný
záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Tento
záver je dostatočným dôvodom na zastavenie exekúcie, ako bolo vyššie uvedené, v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. vo výroku,
ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil ako vecne správne potvrdil.
Pri takýchto záveroch sú už bezpredmetné ďalšie dôvody, v ktorých súd prvého stupňa posudzoval
vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský úver. Pokiaľ totiž súd uzavrel, že notárska zápisnica nie je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.8.2005
(vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo do 1.9.2005), je už nadbytočné hodnotenie
zmluvy medzi účastníkmi. Na tento záver odvolacieho súdu je bez akéhokoľvek právneho významu
poznámka odvolateľa ohľadom oslabenia jeho práva pri zabezpečení si iného exekučného titulu.

Súd prvého stupňa správne zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného podľa § 203 ods. 1
Exekučného poriadku, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie, a to podaním návrhu na vykonanie
exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Odvolací súd preskúmal aj samotnú výšku
priznaných trov exekúcie v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a zistil, že tieto boli účelne vynaložené a
priznané súdnemu exekútorovi v súlade s touto právnou úpravou.

Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov
exekúcie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.

Pokiaľ oprávnený podal odvolanie aj proti výroku, ktorým súd zamietol návrh na zmenu súdneho
exekútora, podaním tohto odvolania došlo k zrušeniu tohto výroku v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. a o
tomto návrhu mal opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.

V zmysle ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu
sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa ust. § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní
podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

V zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je
vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo
justičný čakateľ môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie
súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa
podaným odvolaním zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Vyššie citované zákonné ustanovenie nepripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhoduje
o žiadosti oprávneného o zmenu exekútora. Proti rozhodnutiu súdu, ktorým súd vyhovie žiadosti o zmenu
exekútora, ale ani proti rozhodnutiu súdu, ktorým súd takúto žiadosť zamietne, nie je prípustné odvolanie.
V danom prípade uznesenie, ktorým súd návrh na zmenu exekútora zamietol, vydal vyšší súdny úradník
a keďže proti takémuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, podaním odvolania sa rozhodnutie v tejto
časti zo zákona zrušilo a opätovne mal o tomto návrhu rozhodnúť sudca. Pretože podaním odvolania
oprávneným proti tomuto výroku došlo k zrušeniu uznesenia súdu prvého stupňa v tejto časti zo zákona,
odvolací súd nemal o čom rozhodovať. Vzhľadom na to, že exekúcia už bola zastavená, je návrh na
zmenu súdneho exekútora bezpredmetný a nebude o ňom rozhodovať už ani sudca súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený dňa 10.09.2012, teda po predložení veci odvolaciemu súdu,
doručil Okresnému súdu Rožňava návrh na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, odvolací súd sa zaoberal aj otázkou posúdenia
uvedeného návrhu oprávneného.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné
za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy?

Odvolací súd k tejto otázke poukazuje na Smernicu Rady 93/13/EHS, kde sa v článku 3 uvádza, že
zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom
možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva
niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné
predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto
Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom

č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom
vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej
zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať
za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných
podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie
plnomocenstva v predmetnej Zmluve o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm.
q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že udelené
plnomocenstvo v predtlači zmluvy nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, a preto spôsobí
značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa (povinného). V dôsledku toho je neprijateľnou, pre
spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach
tohto rozhodnutia. Preto táto otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného
sporu relevantnou, keďže prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho
súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto
konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.