Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. september 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 2C/201/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214208090
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8214208090.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD. v právnej veci žalobcov v 1. rade: E.

Y., A.. XX.XX.XXXX, W. F. F. XXXX/XX, XXX XX W., v 2. rade: Y. Y., A.. X.X.XXXX, W. F. F. XXXX/
XX, XXX XX W., právne zastúpených Mgr. Ladislavom Riedlom, advokátom, so sídlom advokátskej
kancelárie v Prešove, Levočská 4703/89, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova
48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpenému: JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P.O.
Hviezdoslavova 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o zdržanie sa výkonu záložného práva,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti uzavretej dňa XX.XX.XXXX, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v katastrálnom území W., obec W., okres W., zapísané na LV č. XXXXX vedenom
Správou katastra W., a to spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na pozemku, parcela č. XXXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, byt nachádzajúci sa v
bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici F. F. postavenom na parcele č. XXXX, č. bytu XX, vchod XX, X
poschodie, vklad povolený Správou katastra W. pod V XXXX/XX.

II.Žalobcomv1.a2.radepriznávanároknanáhraduúčelnevynaloženýchtrovkonaniavočižalovanému
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa XX.XX.XXXX domáhali, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti uzavretej dňa XX.XX.XXXX, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v katastrálnom území W., obec W., okres W., zapísané na LV č. XXXXX vedenom
správou katastra W., a to spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na pozemku, parcela č. XXXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, byt nachádzajúci sa

v bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici F. F. postavenou na parc. č. XXXX č. bytu XX, vchod XX,
X poschodie, vklad povolený Správou katastra W. pod Q. XXXX/XX. Žiadali tiež priznať náhradu trov
konania.

2. Žalobu odôvodnili tým, že so žalovaným uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
dňa XX.XX.XXXX. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške X.XXX.XXX,- SK (XX.XXX,XX
eur) - účel: nadobudnutie, úprava a údržba nehnuteľnosti. Na zabezpečenie zmluvy o úvere bola dňa

XX.XX.XXXX uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, pričom účastníkmi tejto
zmluvy boli žalovaný a žalobcovia. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
katastrálnom území W., obec W., okres W., zapísané na LV č. XXXXX vedenom Správou katastra W.
a to: spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na pozemku - parcela č. XXXX - zastavané plochy a nádvoriao výmere XXX m a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX - byt nachádzajúci sa v bytovom dome
so súp. č. XXXX na ulici F. F. postavenom na parc. č. XXXX č. bytu XX, vchod XX,XP. Predmetný
úver brali s tým, že si chcú zabezpečiť vlastné bývanie, pravidelne ho splácali asi po dobu X rokov,

až kým obaja neprišli o prácu a nenarodilo sa im T. dieťa. Keďže nastal problém so splácaním úveru
kontaktovali banku a informovali ju o skutočnosti, že nemôžu splácať tento úver v takých splátkach
ako doposiaľ, avšak s bankou sa bolo ťažké dohodnúť. Žalovaný listom zo dňa XX.X.XXXX oznámil
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru s tým, že pohľadávka je vo výške XX.XXX,XX Eur a túto
majú uhradiť v lehote 15 dní, v opačnom prípade pristúpi k realizácii zriadeného záložného práva.

Na základe tohto oznámenia kontaktovali žalovaného, aby im umožnil pokračovať v splácaní úveru
pôvodnými splátkami, na čo reagoval listom zo dňa XX.X.XXXX s tým, že k tomu môže dôjsť, ak uhradia
všetky omeškané splátky a na liste vlastníctva nebude exekúcia. Žalovaný listom zo dňa XX.X.XXXX
oznámil výkon záložného práva. F. T. X., X..H..E.. O. im zaslala Oznámenie o dobrovoľnej dražbe, ktorá
sa bude konať dňa XX. T. XXXX o 14.00 hod. v sídle Notárskeho úradu U.r. Q. Q. W.. Zároveň im
oznámili termín obhliadky predmetu dražby: dňa XX.XX.XXXX Y. XX.XX.XXXX. Z predmetného úveru

vo výške XX.XXX,- eur, uhradili asi XX.XXX,- eur a žalovaný ešte požaduje uhradiť XX.XXX.,- eur, teda
ešte viac ako bolo výška poskytnutého úveru. Reálne hrozí, že sa vykoná záložné právo v rozpore s
pravidlami verejného poriadku (bod 50 uznes. Súdneho dvora EÚ C-76/10 F.). O výške pohľadávky
rozhodne nie súd, ale podnikateľ a nútené postihnutie majetku vykoná nie súdny exekútor ale podnikateľ.
Veriteľ sa snaží zjavne postihnúť majetok nad rámec skutočnej výšky dlhu. Inštitút dobrovoľnej dražby

je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl.
20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení s čl. 20 ústavy (ako
je tomu aj v prejednávanej veci), a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca
je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného
veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje

výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného
práva funkciu ,,exekučného titulu” s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto
konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je
vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti

jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom
výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä
k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov.
napr. rozsudok vo veci F. Q.. I. z 1. marca 2010, rozsudok A.O. Q.. J.). Veriteľ má možnosť využiť iný
spôsob (eurokonformný) výkonu záložného práva podľa tretej časti OSP a následnou exekúciou, v ktorej

však platí princíp ochrany povinného na rozdiel od bezmocnosti, ak výkon záložného práva vykonávajú
podnikatelia. Žalobcovia uvádzajú, že nepoznajú výšku nesplateného úveru a veriteľ sám stanovil výšku
svojej pohľadávky a v zmluve o úvere sa problematickým zdajú rôzne poplatky, ako napr. spracovateľský
poplatok vo výške XX.XXX,- Sk (XXX,XX); poplatok za správu úveru; čo indikujúce hrubú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa podľa formulárovej spotrebiteľskej zmluvy. Tým je spochybnená aj výška

pohľadávky. Čo sa týka primeranej povahy sankcie, Súdny dvor zdôrazňuje, že osobitnú pozornosť
treba venovať okolnosti, že majetok, dotknutý záložným právom je nehnuteľnosť určená na bývanie
spotrebiteľa a jeho rodiny. Právo na obydlie totiž v práve Únie predstavuje základné právo zaručené
Chartou základných práv, ktoré vnútroštátny súd musí zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13. Nie
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa výkon záložného práva vykonal mimosúdne -

dobrovoľnou dražbou (na porovnanie - v prípade ochrany obydlia - prípad X. I. X.). Poukázali tiež na
nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Obo 33/2000, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2164/2010, nálezy Ústavného
súdu SR sp. zn, Pl. ÚS 23/2014-18 zo dňa 24.9.2014 a sp. zn. I. ÚS 13/00 a zároveň spolu so žalobou
podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil povinnosť totožného obsahu,

ktorej sa domáhali v konaní vo veci samej.

3. Tunajší súd uznesením sp. zn. 2C/201/2014 zo dňa XX.XX.XXXX v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil
žalovanej zdržať sa výkonu záložného práva predajom nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe, a to

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území W. zapísanej na LV č. XXXXX, vedenou Správou
katastra W., spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na pozemku parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o
výmere XXX m2 a nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. W. zapísanej na LV č. XXXX vedenom Správou
katastra W., byt č. XX na X. poschodí, bytový dom na ul. F. F. Q. W., súp. č. XXXX, vchod č. XX, parcelač. XXXX do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Súd prvého stupňa v záujme predídenia
poškodenia žalobcov v celom rozsahu uznal dôvody návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.7.2015 uviedol, že v žalobe je uvedených množstvo
skutkových a právnych tvrdení, ktoré sú v rozpore s právnym stavom veci a na viacerých miestach
žaloby dochádza zo strany žalobcu k tomu, že sú prezentované nepravdivé, či zavádzajúce tvrdenia. Z
celej žaloby nie je zrejmé, čím žalobcovia relevantne hmotnoprávne a procesnoprávne odôvodňujú to,
čoho sa domáhajú v konaní vo veci samej, keďže vecne sa argumentácia navrhovaného rozhodnutia

vo veci samej týka len minimálne. Namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v 1. rade s
poukazom na to, že tento nebol účastníkom predmetnej záložnej zmluvy, nie je vlastníkom nehnuteľnosti
ani jej záložcom. Ďalej uviedol, že žaloba o splnenie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva
dobrovoľnou dražbou je teoreticky žalobou na splnenie povinnosti, avšak táto žaloba je podaná bez
toho, aby bolo špecifikované, aký je právny základ tejto údajnej povinnosti (zmluva, zákon) a na
základe čoho má byť žalovaný zaviazaný k splneniu tejto povinnosti. Uloženie takejto povinnosti je

právnym nonsensom, keďže v ustanovení § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka normuje presný opak.
Žalovaný ako záložný veriteľ je oprávnený speňažiť záloh spôsobom, predajom na dobrovoľnej dražbe
a žalobca tak nemôže preukázať základnú podmienku prípustnosti žaloby na splnenie povinnosti, a
to identifikáciu povinnosti, ktorá má byť deklarovaná. Záložnému veriteľovi oprávnenie vyplýva priamo
z ustanovenia § 151a Občianskeho zákonníka v spojení s § 151j Občianskeho zákonníka a žaloba

domáhajúca sa určenia negácie zákonného oprávnenia je právnym nonsensom. Podávanie tohto
typu žalôb sleduje jediný cieľ, a to oddialenie splnenia povinnosti, žalovaného majetkovo poškodiť a
profitovať zo svojej nepoctivosti, za situácie, kedy žalovaný riadne svoje zmluvné záväzky plnil, úver
poskytol a žalobca svoju povinnosť dlhodobo neplní. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úverovej
pohľadávky dňa XX.X.XXXX boli žalovaní v omeškaní s plnením svojich peňažných záväzkov 487 dní

a ich omeškaný dlh bol vo výške 5.185,53 eur. Poukázal obdobne ako žalobcovia na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ v veci O. I. X. I., Y..X.. (vec I.-XX-XX), rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. US 23/2014. Žalobca neuvádza, akým spôsobom dochádza k zásahu do jeho údajného
práva, a prečo je takýto zásah neprimeraný. Žalovaný namietal dôvodnosť žaloby s tým, že žaloba je
procesne imperfektná a ako taká by nemala byť prejednávaná;, že má všeobecný, abstraktný charakter,

obsahuje množstvo nerelevantných, zavádzajúcich a nesprávnych tvrdení všeobecného charakteru,
bez vzťahu ku konkrétnym právnym úkonom, ktoré sú predmetom konania. Podľa jeho názoru z
predložených dôkazov a relevantných ustanovení právnych prepisov je zrejmá právna nesprávnosť
a neopodstatnenosť tvrdení žalobcov a cieľ sledovaný žalobou je v rozpore s požiadavkami právnej
istoty, ochrany legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní, ktoré sú súčasťou konceptu

materiálneho právneho štátu, ako je garantovaný Ústavou Slovenskej republiky. Rovnako sa ním
popierajú vedúce zásady súkromného práva, najmä autonómia vôle a pacta sunt servanda. Cieľ
sledovaný žalobou popiera základné funkcie právnych inštitútov - napr. záložného práva, predovšetkým
uhradzovaciu funkciu. Aktuálne platná a účinná právna úprava týkajúca sa výkonu záložného práva
(o.i. formou dobrovoľnej dražby) neodporuje právu Európskej únie, uvedené tvrdenie bolo preukázané

zodpovedajúcimi rozhodnutiami a stanoviskami hlavných orgánov komunitárnej súdnej moci, uvedená
právna úprava je predovšetkým plne v súlade s rozhodujúcimi požiadavkami ekvivalencie a efektivity, za
situácie keď odporca svoju hlavnú povinnosť z úverovej zmluvy splnil, t.j. poskytol úver, neumožnenie
realizovania záložného práva odporcu bez akéhokoľvek relevantného dôvodu žalovaného poškodzuje
a je mu odopieraná ochrana jeho základného práva vlastniť majetok.

5. Žalobcovia v podaní zo dňa 4.7.2016 reagujúc na vyjadrenie žalovaného uviedli, že k žalobe nemajú
čo viac dodať. Z hľadiska skutkového stavu žiadali, aby žalovaný položkovite špecifikoval, z čoho
pozostáva dlh, ktorý voči nim eviduje. Podľa ich názoru žalovanému nepatrí spracovateľský poplatok
XXX,XX Eur, poplatok za správu úveru X,XX eur mesačne a uvedený úver je bezúročný a bez poplatkov.

6. Žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 25.10.2016 uviedol, že je vlastníkom spoločnosti Y., X..H..E.. W.
O., v ktorej má XX %. podiel a majetok spoločnosti je cca XXX.XXX eur. Podiel činí teda cca XXX.XXX
eur. Dal by sa exekvovať tento obchodný podiel v obchodnej spoločnosti. Zamestnávateľ mu dlhuje cca
XX.XXX eur, nevypláca mu mzdu už viac ako tri roky. Má už dlhšie pripravenú žalobu, ale procesné

úkony mu doteraz nedovolili ju podať, čakal za výsledkom súdneho konania, preto obchodný podiel
doteraz nepredal.7. Okresný súd Bardejov, rozsudkom sp. zn. 2C/201/2014 zo dňa XX.XX.XXXX zamietol žalobu, ktorou
sa domáhali žalobcovia uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražbou zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti uzavretej dňa XX. XX. XXXX, predmetom

ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX v k. ú. W.. Rozhodnutie okrem iného odôvodnil
tým, že „žalobcovia svoj nárok uplatnili z dvoch dôvodov. Jednak s poukazom na neprijateľné zmluvné
podmienky v úverovej zmluve a jednak spochybňovaním inštitútu dobrovoľnej dražby v súvislosti
spotrebou súdnej kontroly a ochranou obydlia a poukázali pritom na rozpor s Ústavou SR a európskou
judikatúrou.Súdsastýmtonázoromžalobcovnestotožnil.Záložnéprávojetotižlegitímnyprávnyinštitút,

na realizáciu ktorého slúži zákon o dobrovoľných dražbách. Súd nezistil, že by tieto právne normy
boli v rozpore s Ústavou SR a tento rozpor ani nie je oprávnený konštatovať, nakoľko záver o proti
ústavnosti konkrétnej právnej normy môže vyhlásiť jedine Ústavný súd SR. Súd nezdieľa názor žalobcov
o tom, že dražbou by bolo porušené ich ústavné právo na ochranu obydlia. To je upravené v článku
21 ods.1 Ústavy SR v tomto znení: „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu
toho, kto v ňom býva“. Uvedený princíp teda poskytuje ochranu predovšetkým pred neoprávneným

vstupom do obydlia a nie je možné vykladať tak, že garantuje občanovi zotrvanie v určitom obydlí. Nie
je preto možné ho vyhovieť žalobe len preto, že predmetom zálohu je obydlie žalobcov. Žalobcovia
nepopierajú existenciu záložného práva a zabezpečovanej pohľadávky a netvrdia ani ich zánik, preto
súd nemôže uložiť záložnému veriteľovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva bez časového
obmedzenia. Ak by sa aj súd prejudiciálne zaoberal skúmaním existencie neprijateľných zmluvných

podmienok v úverovej zmluve, vo vzťahu k žalobnému petitu ide o skutočnosť irelevantnú. Súčasná
právna úprava dáva totiž spotrebiteľovi možnosť brániť sa voči nekalým postupom a neprijateľným
zmluvným podmienkam, či už formou určovacích žalôb alebo žalôb na splnenie konkrétnych povinností,
ale nemožno rozhodnutím súdu vo veci samej nahrádzať predbežné opatrenie, lebo také rozhodnutie
by bolo prakticky nevykonateľné a zasahovalo by do práv toho, voči komu smeruje bez toho, aby

bolo právoplatne rozhodnuté o právach a povinnostiach účastníkov, t.j. bez toho, aby bola s konečnou
platnosťou vyriešená otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu, v zmysle ktorého si ten ktorý
účastník realizuje svoje právo (rozsudok Krajského súdu v Žiline 9Co/32/2015 zo dňa 29.1.2015). Súd
teda uzavrel, že nie je možné bez časového ohraničenia zakázať žalovanému výkon jeho záložného
práva dobrovoľnou dražbou, keďže toto právo má žalovaný zriadené v súlade so zákonom a na základe

platnej záložnej zmluvy a to bez zreteľa na to, že sa jedná v súčasnosti o obydlie žalobcov. Rozsudok,
ktorým by sa vyhovelo žalobnému petitu, by mohol znamenať, že pri neskoršej zmene pomerov napr.
zmene obydlia žalobcov by stále bránil žalovanému vykonať jeho právo dobrovoľnou dražbou na
založenú nehnuteľnosť, aj keď by už žalobcovia v nej nebývali. Žiada sa uviesť, že v prejednávanej veci
sám žalobca v 1. rade potvrdil, že okrem vlastníctva nehnuteľnosti žalobkyňou v 2. rade je vlastníkom

obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, pričom hodnota tohto obchodného podielu činí cca
XXX.XXX eur. Žalobca v 1. rade napriek tomu, že je vlastníkom obchodného podielu, vychádzajúc zo
zhodných tvrdení strán konania, od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dňa XX.X.XXXX už takmer
tri roky ani len čiastočne neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z poskytnutého úveru. Aj s poukazom
na zistenú skutočnosť, že ak žalobca v 1. rade dlhodobo nie je ochotný uhrádzať svoje záväzky

vyplývajúcezuzatvorenejzmluvyoposkytnutíúveru,hocimáprostriedkynauhradenietohtodlhu,keďže
je vlastníkom obchodného podielu v hodnote cca XXX.XXX eur, nie je už vonkoncom možné jeho žalobu
považovať za opodstatnenú a dôvodnú. Treba záverom uviesť, že dôvody uvádzané v odôvodnení tohto
rozhodnutia korešpondujú s už právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov (rozsudok okresného
súdu Prešov sp. zn. 11C/456/2015 a rozsudok okresného súdu Prešov sp. zn. 20C/182/2014, uznesenie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/55/2016) týkajúcimi sa obdobnej otázky, súd preto podporil svoju
argumentáciu aj závermi z týchto rozhodnutí“. Okresný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 1,
§ 2, § 3, § 7, § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, § 151a ods. 1, § 151b ods. 1, §
151j ods. 1, § 151nd ods. 1 Občianskeho zákonníka.

8. Žalobcovia v 1.a 2. rade v podanom odvolaní poukázali na nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým
súd dospel na základe vykonaných dôkazov, ako aj na nesprávne právne posúdenie vo veci. Uviedli,
že rozsudok je odôvodňovaný jednostranne a nekriticky sa stotožňuje s postojom žalovaného. Zároveň
vzniesli námietku premlčania pohľadávky žalovaného, ako aj výkonu záložného práva. Poukázali na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-34/13, a to na body 62 - 65, ako aj na znenie Ústavy SR s tým,

že takýto zásah nebol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Uviedli, že súd nebral do úvahy snahu
žalovaného obohatiť sa na ich úkor z dôvodu nesprávneho ohodnotenia bytu, ako aj na skutočnosť, že
hodnota nehnuteľností a výška pohľadávky nie je proporcionálna, nakoľko hodnota nehnuteľností viac
ako polovicu presahuje výšku samotnej pohľadávky.9. Žalovaný k odvolaniu žalobcov uviedol, že rozhodnutie súdu je vecne správne a je vydané v súlade so
zákonom. V samotnej žalobe nie je špecifikovaný právny základ, na základe čoho by žalovaný nemohol

sa domáhať v rámci výkonu záložného práva ako záložný veriteľ uspokojenia sa svojej pohľadávky,
pričomzáložnéprávojelegitímnymprávnyminštitútom,narealizáciuktoréhoslúžizákonodobrovoľných
dražbách. Nesúlad tohto predpisu s Ústavou môže vyhlásiť jedine Ústavný súd SR a jediným dôvodom
pre vyhovenie návrhu nemôže byť skutočnosť, že predmetom zálohu je obydlie žalobcov. Pokiaľ
žalobcovia namietajú existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, túto skutočnosť mohli namietať

vo forme samostatnej žaloby, a to či už v určovacej alebo na plnenie. Taktiež zásah do obydlia žalobcov
nie je neproporcionálny a neprimeraný, nakoľko dlh podľa ich vyjadrenia činí minimálne XX XXX Eur
a jeho výšku neovplyvnia ani prípadné namietané neprijateľné zmluvné podmienky vo výške XXX,XX
Eur a X,XX Eur mesačne ako poplatok za správu úveru. Námietka premlčania nie je dôvodná, nakoľko
žalovaný nemohol pristúpiť k dražbe nehnuteľnosti z dôvodu vydaného súdneho rozhodnutia, ktorým
mu bolo dočasne zakázané pokračovať v dražbe. Žalovaný tiež poukázal na rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ, ako aj na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého úprava výkonu záložného práva tak,
ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka a právnymi normami obsiahnutými v zákone
o dobrovoľných dražbách je zlučiteľná s Ústavou SR, ako aj Dohovorom. Ústavné články o ochrane
vlastníckeho práva sa týkajú aj žalovaného, pričom tento poskytol žalobcom úverové prostriedky a došlo
tým k zmenšeniu jeho majetku. Poukázal na to, že žalobca napriek tomu, že je vlastníkom obchodného

podielu v hodnote cca XXX XXX Eur, od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti neplní ani len čiastočne svoju
povinnosť vyplývajúcu z úverovej zmluvy.

10. Krajský súd v Prešove uznesením X.. N.. XCo/XX/XXXX zo dňa X.X.XXXX zrušil rozsudok a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho uznesenia uviedol, že

zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút výkonu
záložného práva formou dobrovoľnej dražby (mimosúdne). Žalovaný vyzval žalobcov na predčasné
splateniezostatkuúveruspríslušenstvomvovýškeXXXXX,XXEur.Žiadosťžalobcovoznovuobnovenie
úverovej zmluvy žalovaný podmienil doplatením dlžných splátok a vyplatením ďalších exekúcií. Listom
zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný žalobcom oznámil výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby

pre pohľadávku XX XXX,XX €. Žalobcovia namietajú výšku svojho záväzku dôvodiac to tým, že jeho
výška jednostranne určená žalovaným môže obsahovať nároky vyplývajúce z neprijateľných zmluvných
podmienok (spracovateľský poplatok, poplatok za správu úveru, , atď.). Odvolací súd poukazuje na
to, že vo vzťahu k úverovej zmluve nebolo predložené zatiaľ súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo
zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaný ako veriteľ si sám

určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly
by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Existujú aj iné spôsoby výkonu
záložného práva podľa osobitného predpisu podľa § 151j ods. 1 OZ, ktoré pri garancii prednosti
záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad
záložné právo vykonalo uplatnením práva žalobou na súde, do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší

postup povolenia splátok či už súdom alebo aj v exekúcii. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj v prípade že
by si veriteľ zvolil takýto postup zostáva krytý záložným právom, ktoré nestráca na prednosti. Jediným
efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.
V súvislosti s tvrdením žalovaného, že slovenská právna úprava záložného práva a dobrovoľných
dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, odvolací súd poukazuje na závery prijaté

vo viacerých rozhodnutiach súdov, na ktoré poukazuje s tým, že nenašiel dôvod na odklon od týchto
záverov. „Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza dôležitý unijný prvok, a to ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti zmluvných podmienok. Doposiaľ odvolací súd nevie zo spisu zistiť, koľko už bolo z dlhu
splatené. Napriek tomu sa predáva byt navrhovateľov a obchádza najpodstatnejšia právna otázka, či je
naozajnevyhnutnévdemokratickejspoločnosti,abysavýkonzáložnéhoprávavykonaltýmtospôsobom.

Pochybnosti o súlade inštitútu dobrovoľnej dražby s unijným právom vyvolali dve prejudiciálne konania
(C-482/12 P., C-34/13 O. I.). Z pripomienok Európskej komisie vo veci C-482/12 odvolací súd pripomína
už vyššie uvedené obavy nad otázkou súladu procesu dobrovoľnej dražby s právom Európskej únie,
cit. ,,Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
samávosvetlezásadyefektivityvykladaťvtomzmysle,žebrániuplatňovaniutakejvnútroštátnejúpravy,

akou je v prejednávanej veci § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ďalšími ustanoveniami
právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktorá umožňuje veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných
zmluvných podmienok tak, že vykoná záložné právo predajom nehnuteľnosti aj napriek námietkam
spotrebiteľaabezposúdeniazmluvnýchpodmienoksúdomaleboinýmnezávislýmtribunálom“(viďnapr.uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/106/2014). Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom,
ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení s čl. 20 ústavy a to bez akejkoľvek

(preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený
jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a
splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je
možné dražiť, plní na účely výkonu záložného práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom
na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym

zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo
vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci
(súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov. napr. rozsudok vo veci F. Q.. I. z 1. marca

2010, rozsudok A. Q.. J. (Sťažnosť 47148/99). Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného
súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2
českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho,
aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom
poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v

právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania“ živnostníka - dražobníka, pričom z
tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľná s princípmi právneho štátu. Postihnutie majetku
výlučne súkromnými osobami - podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku takmer bez akejkoľvek
verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je diskutabilné aj vo svetle
porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva vyžadujú rozhodnutie

sudcu.Súkromnéosoby-podnikateliasúpritomvpozíciiosôb,ktorémajúgarantovaťochranuprávosôb
zúčastnených na dražobnom procese (porov. vyššie). Odvolací súd si napríklad nevie predstaviť ako
záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej veci) môže garantovať nezávislý
a nestranný výkon záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú verifikáciu by inak (ako je tomu u
okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti

je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si svojou úvahou a posúdením plnenia
podmienokzmluvnéhovzťahuzabezpečuje„exekučnýtitul“,ktorýnásledne,akjeajvpozíciidražobníka,
sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť je len jednou, aj keď mimoriadne
dôležitou, z ústavných požiadaviek, ktoré musia byť kladené na dražobníkov, a ktoré právna úprava
svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pritom vážne indície, že dražobné spoločnosti

sú prepojené s veriteľmi a doslova, že každý záložný veriteľ má „svojho“ dražobníka (v predmetnej
veci v jednej osobe). Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že najľahšia a najrýchlejšia „exekúcia“
dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa (pravidelne), dokonca ako hrozba,
vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento model správania, medzičasom
hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate vážne deformuje a popiera

základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva vžitím tak, že účastníci záložných
právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou súdnou exekúciou,
ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov). Takáto aplikačná prax majúca
svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb je nežiaducim až spoločensky
nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia, (v ktorých sa

v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný oprávnený vynucovací
rozmer štátomocenskej autority), a to neraz pri popieraní ochrany práv dlžníkov a porušovaní ústavného
princípu primeranosti (výkonu práva). Odvolací súd je presvedčený, že pri naplnení ústavného princípu
primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom
uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio. Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom

právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Ako je
naznačené vyššie, výkon práva má v právnom štáte principiálne limity, na ktorých musí spoločnosť
za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie sú kúpiť rýchlo, lacno a pri
nerešpektovaní ústavných práv osôb. Princípy zhmotnené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR musí reflektovať
a napĺňať nielen aplikačná prax, ale svojou normotvornou činnosťou aj zákonodarca. Ak zákonodarca

konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná právna úprava
ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným cieľom realizácie
právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi. Aj z týchto dôvodov je preto
diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo všeobecnosti obstáť právna úprava,ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu ústavných práv
účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja ústavné imperatívy ochrany práv),
aleprávenaopakvytváraneprimeraneširokýpriestorpreichfakticképopretievzmysle,žeústavnépráva

cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu povahu. V tomto zmysle je odvolací
súd toho názoru, že absentuje akákoľvek už vyššie naznačená (preventívna) súdna kontrola dôvodnosti,
oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva (porov. napríklad inštitút tzv. zástavní žaloby
v Českej republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku
Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na

prospech záložcu (dlžníka), práve naopak preventívna súdna kontrola by umožnila zásadným spôsobom
odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva, ak
by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti ešte
pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná súdna autorita.“ (viď. Rozsudok Krajského
súdu v Prešove Krajského súdu v Prešove a to sp. zn. 6Co 131/2011). „ Ústavný súd pripomína, že
sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov

následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť
dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu
je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013). Sťaženie
následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované dostatočnou preventívnou a
priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci.“ (viď. Uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn PL. ÚS 23/2014-18zo dňa 24.09.2014). V prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a
to práva žalovaného požadovať od žalobcov ako dlžníkov splnenie dlhu s právom žalobcov na obydlie.
Je preto povinnosťou súdov tento konflikt práv vyriešiť. Pre jeho vyriešenie je nevyhnutné posúdenie
primeranosti výkonu záložného práva. Výkon záložného práva ako každý iný výkon práva musí byť
v súlade so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v spoločnosti. Platí totiž ustanovenie § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto,
lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach
by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru

všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť,
ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel
v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť
za činnosť proti dobrým mravom. V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu žalobcovia z
poskytnutého úveru vo výške XX.XXX,XX Eur uhradili sumu cca. XX XXX Eur čo je asi polovica

poskytnutého úveru. Neuhradená zostala suma cca. XX XXX. Eur podľa výzvy žalovaného. Zo záložnej
zmluvy k nehnuteľnosti nevyplýva, akou sumou boli založené nehnuteľnosti ocenené. Následne došlo k
ohodnoteniu nehnuteľností s rozptylom v ocenení asi 10 000 Eur, čo pri novom ocenení nehnuteľnosti
na 53 700 Eur predstavuje značný nepomer. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevyporiadal.
Ak výkon záložného práva je neprimeraný žalobcom, neostával iný prostriedok ochrany ako podanie

žaloby o zdržanie sa výkonu záložného práva. Možnosť podania takejto žaloby priamo vyplývala z
ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, podľa ktorého návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z
právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Môže ísť o rôzne plnenia napr. peňažné plnenie, plnenie
spočívajúce vo výkonoch alebo o povinnosť zdržať sa určitého konania, strpieť výkon práva iného a

podobne. Odvolací súd prihliadol aj na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu, pričom ide o rozhodnutia,
ktoré boli vydané už po dátume rozhodnutia vydaného 29. 09. 2016, na ktoré poukazoval súd prvej
inštancie (7Co/55/2016). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na obsah rozhodnutí vydané pod sp.
zn. 7Co/130/2016 zo dňa 26. 01. 2017, 21Co/354/2015 zo dňa 25. 10. 2016. Odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevyrovnal s absenciou súdneho prieskumu realizácie záložného

práva, pričom práve pri absencii súdneho prieskumu formou dražby podľa názoru odvolacieho súdu
dochádza k neprimeranému navyšovaniu poplatkov na úkor záložného dlžníka, preto je úlohou súdu
prvej inštancie prihliadnuť na túto skutočnosť, rovnako súd prvej inštancie je povinný sa vyporiadať
s námietkami týkajúcimi sa primeranosti vymoženia pohľadávky žalovaného vo forme dobrovoľnej
dražby s prihliadnutím na skutočnosť, že v priebehu dražobného konania bola cena predmetu dražby

niekoľkokrát menená pomerne veľkými rozdielmi a túto skutočnosť zohľadniť pri zohľadnení výšky dlhu
žalovaných. Taktiež je potrebné podrobiť prieskumu primeranosti to, či je možné pre žalovaného, aby sa
uspokojil na inom majetku žalobcu, ako je konštatované v rozsudku - podiel obchodnej spoločnosti a či
v tejto súvislosti sa nejaví byť neprimeraným zásahom do jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoráje zároveň jeho obydlím a ktorá požíva špeciálnu ochranu. Až po vyporiadaní sa s touto skutočnosťou
bude možné vo veci rozhodnúť s tým, že v tomto štádiu odvolací súd považoval za dôvodné predmetné
rozhodnutie zrušiť ako nepreskúmateľné.

11. Žalovaný v podaní zo dňa 22.8.2018 uviedol, že k žalobe sa už žalovaný vyjadril, pričom okrem
iného uviedol, že z celého návrhu nie je zrejmé, čím vlastne žalobcovia relevantne hmotnoprávne
a procesnoprávne odôvodňujú to, čoho sa domáhajú v konaní vo veci samej, keďže vecne sa
„argumentácia“ žalobcami navrhovaného rozhodnutia vo veci samej týka len minimálne, resp. poukázal

tiež na úplne zjavnú absenciu aktívnej vecnej legitimácie E. Y., ktorý vôbec nie je záložcom (pričom
záložné právo sa vykonáva výlučne voči záložcovi a ten je povinný strpieť jeho výkon - ustanovenie §
151m ods. 4 OZ: „Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému
veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva.“) a teda že záložné právo sa nevykonáva
- a z podstaty veci ani vykonať nemôže - voči subjektu inému ako je záložca, ktorým je výlučne Y.
Y.. Žalovaný však predovšetkým poukázal na skutočnosť, že žaloba o splnenie povinnosti zdržať sa

výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou je teoreticky žalobou na (s)plnenie (povinnosti), avšak
táto žaloba je podaná bez toho, aby bolo špecifikované, aký je právny základ tejto údajnej povinnosti
(zmluva, zákon...) a na základe čoho má byť žalovaný zaviazaný k splneniu tejto povinnosti, keďže
uloženie takejto „povinnosti“ je úplne zjavne právnym nonsensom, keď v kogentnom ustanovení §
151 j ods. 1 OZ („Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže

záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže
uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona,
alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov ...) sa normuje presný opak
a žalovaný ako záložný veriteľ je oprávnený speňažiť záloh spôsobom - predajom na dobrovoľnej dražbe
(§§ 151j ods. 1 OZ, ale i § 53 ods. 10 OZ) a žalobca tak nemôže preukázať základnú podmienku

úspešnosti žaloby na splnenie povinnosti - identifikáciu povinnosti, ktorá ma byť deklarovaná, pričom
súd má preukázané - a to zo skutočností tvrdených žalobcami, resp. z listín nimi predložených, že 1. tu
existujepohľadávkazabezpečenázáložnýmprávom(čojesúduzjavnéajnazákladeúdajovuvádzaných
žalobcom - výška poskytnutého úveru, existencia splatného dlhu), 2. že dlh nie je riadne splnený, t.j. je po
lehote splatnosti, že záložný veriteľ začal výkon záložného práva a sú teda splnené všetky predpoklady

na to, aby záložný veriteľ mohol realizovať svoje zákonné oprávnenie a to výkon záložného práva na
dobrovoľnej dražbe, pričom záložnému veriteľovi toto oprávnenie vyplýva z kogentného ustanovenia
§ 151a OZ v spojitosti s § 151j ods. 1 OZ, žaloba domáhajúca sa určenia negácie oprávnenia (t.j.
určenia existencie opozitnej povinnosti) je bez akéhokoľvek vecného základu. Žalovaný uviedol, že
vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bardejov z 25.10.2016, pričom súd žalobu v

celom rozsahu zamietol. Žalovaný uviedol, že uvedené rozhodnutie je - a to o.i. v časti rozhodujúcej,
t.j. v časti výrokovej a v časti týkajúcej sa odôvodnenia rozhodnutia, resp. myšlienkových úvah súdu,
ktoré mali byť podkladom pre rozhodnutie vo veci samej - vecne správne, v rozhodnutí neabsentuje
relevantné odôvodnenie a uvedené rozhodnutie je tak podľa názoru žalovaného rozhodnutím vydaným v
súlade so zákonom. Uvedené rozhodnutie bolo (je) nadštandardne odôvodnené, je precízne vo vzťahu k

odôvodneniu formulovaných záverov, je z neho jednoznačne identifikovateľná myšlienková činnosť súdu
(zistenie skutkového stavu, uvedenie relevantných právnych noriem a subsumpcia skutkového stavu
„pod“ hypotézy týchto právnych noriem, zistenie právnych záverov) a plne spĺňa nároky vyplývajúce z
povinnosti riadne odôvodniť súdne rozhodnutie. Uvedené rozhodnutie (rozsudok) súdu prvej inštancie
bolo zrušené Uznesením Krajského súdu v Prešove, vydaným v konaní vedenom pod sp.zn. XCo/

XX/XXXX - XXX dňa 3.5.2018. Uvedené rozhodnutie je podľa názoru žalovaného nedôvodné, popiera
obsah, zmysel a význam väčšieho množstva právnych noriem (a to ako hmotnoprávneho, tak i
procesnoprávneho charakteru), je bez relevantného odôvodnenia a je porušením ústavného príkazu
zákazu ľubovôle. V uvedenom rozhodnutí fakticky absentuje - na rozdiel od rozhodnutia súdu prvej
inštancie - relevantné individualizované odôvodnenie, založené na obsahu relevantných právnych

noriem, okrem iného vo vzťahu k postupu súdu v civilnom sporovom konaní. Uvedené rozhodnutie
je porušením princípu legality a jeho dôsledkom je porušenie viacerých základných práv žalovaného.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 794/2014, Pl. ÚS 22/06,
Nález ÚS SR zo dňa 12.4.2007 sp. zn. II.ÚS 148/06, Nález ÚS SR zo dňa 12.4.2007 sp. zn. II.ÚS
148/06, I.ÚS 335/06, IV. ÚS 252/04, Nález ÚS SR sp. zn. I Ú.S 344/2010, I. ÚS 241/07, uznesenie

ÚS SR sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, ďalej rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra
2015, k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, uverejnené v Zbierke Stanovísk
NS a rozhodnutí súdov č. 1/2016 pod č. 2, t.j. R 2/2016. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu, ato predovšetkým v časti rozhodujúcej, t.j. v časti výrokovej a v časti dotýkajúcej sa odôvodnenia resp.
relevantných myšlienkových úvah súdu, ktoré mali byť podkladom pre rozhodnutie (okrem iného vo
vzťahu k relevantným právnym normám upravujúcim predmetné právne vzťahy), považuje žalovaný

za rozhodnutie vecne nesprávne, ktoré neprimeraným spôsobom zasiahlo a zasahuje do zákonom a
Ústavou chránených základných práv žalovaného a zároveň za rozhodnutie, v ktorom v podstate v
úplnosti absentuje relevantné odôvodnenie (založené na aplikácii relevantných právnych noriem, pričom
sa tak do úvahy neberie existencia všetkých relevantných právnych noriem, judikatúra ÚS SR a SD
EÚ), rozhodnutie je v priamom (a nijako neodôvodnenom) rozpore s judikatúrou najvyšších justičných

autorít a uvedené rozhodnutie je tak rozhodnutím arbitrárnym (odkázal pritom na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006, Uznesenie NS SR z 26. apríla
2016, sp. zn. 4 Cdo 337/2015 Odvolací súd uvádza, že zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že
záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby
- uvedené tvrdenie je nedôvodné, výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby nie je zmluvným
inštitútom, ale inštitútom zákonným (vyplývajúci z obsahu kogentných právnych noriem, § 151a OZ v

spojitosti s ustanovením § 151j ods. 1 OZ, resp. duplicitne i § 53 ods. 10 OZ), uvádza, že Žalobcovia
namietajú výšku svojho záväzku dôvodiac to tým, že jeho výška jednostranne určená žalovaným
môže obsahovať nároky vyplývajúce z neprijateľných zmluvných podmienok (spracovateľský poplatok,
poplatok za správu úveru, , atď.). Odvolací súd poukazuje na to, že vo vzťahu k úverovej zmluve
nebolo predložené zatiaľ súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo zmluvné ustanovenia súdnej kontrole

prijateľnosti zmluvných podmienok - uvedené je v celom rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže
súd neuvádza, z ktorej právnej normy vyplýva povinnosť predložiť v procese výkonu záložného práva
súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných
podmienok. Uvedené konštatovanie (resp. postup a odôvodnenie) je tak porušením ústavného princípu
zákazu ľubovôle, keďže vyžaduje splnenie povinnosti, ktorú zákon vôbec neukladá, pričom každý môže

konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl.
2 ods. 3 Ústavy). Uvádza, že žalovaný ako veriteľ si sám určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu
záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných
zmluvných podmienok - nie je však zrejmé, ako uvedené súvisí s predmetom konania, žalobcovia
majú na ochranu svojho postavenia iné prostriedky právnej ochrany, rovnako je uvedené v rozpore

s rozhodnutím najvyššieho justičného orgánu EÚ (SD EÚ). Rovnako v celom rozsahu arbitrárne (a
nijako neodôvodnené, keďže vôbec nie sú uvedené právne normy z ktorých by uvedené vyplývalo)
sú tvrdenia o tom, že existujú aj iné spôsoby výkonu záložného práva podľa osobitného predpisu
podľa § 151j ods. 1 OZ, ktoré pri garancii prednosti záložného práva až do konečného splnenia dlhu
garantujú aj zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad záložné právo vykonalo uplatnením práva žalobou

na súde, do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší postup povolenia splátok či už súdom alebo aj
v exekúcii. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj v prípade že by si veriteľ zvolil takýto postup zostáva krytý
záložným právom, ktoré nestráca na prednosti. Jediným efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie
súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok - žalovanému nie je zrejmé, ako uvedené súvisí
s uplatnením záložného práva prostredníctvom osobitného predpisu, v takomto konaní sa uplatňuje

výkon záložného práva, nejedná sa o žalobu na plnenie, v ktorej by sa mali riešiť otázky pohľadávky.
Je absolútne neprijateľné, aby súd žiadal plnenie toho, čo zákon nevyžaduje, neriešil konkrétny stav,
ale rozvíjal hypotetické úvahy a navyše otvorene deklaroval, že bez akéhokoľvek zákonného podkladu
nebudú dlžníci povinní plniť svoje dlhy v čase na to určenom. Takéto jednostranné úvahy v prospech
jednej zo strán sporu, sú nielen v rozpore so zákonom a Ústavou, ale narúšajú zdanie sa nestrannosti

konajúceho súdu s priamym dosahom na základné právo na zákonného (t.j. o.i. i nestranného) sudcu.
Odvolací súd uvádza, že v súvislosti s tvrdením žalovaného, že slovenská právna úprava záložného
práva a dobrovoľných dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, odvolací súd poukazuje
na závery prijaté vo viacerých rozhodnutiach súdov, na ktoré poukazuje s tým, že nenašiel dôvod na
odklon od týchto záverov, pričom v odôvodnení sú uvádzané výňatky z nejakých rozhodnutí Krajského

súdu v Prešove (bez toho, aby bolo zrejmé, ako súvisia s predmetom konania, keďže nie je uvedený
prejednávaný stav v konaní), pričom sa uvádza, že „Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza
dôležitý unijný prvok, a to ex offo súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok. Z uvedeného
je zrejmé, že podľa tvrdení odvolacieho súdu by sa malo jednať o výklad únijného práva. 49. V
takom prípade je však potrebné poukázať na nasledujúce. Súd sa dovoláva "účinkov" vyplývajúcich z

relevantných Smerníc (predovšetkým Smernice 93/13/EHS). Smernice majú nepriamy účinok. Právnym
základom nepriameho účinku - v európskom primárnom práve - je čl. 4 ods. 3 ZEÚ, vyjadrujúci povinnosť
lojálnej spolupráce (podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a
vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv), resp. čl. 288 ZFEÚ. 51. Právnymzákladom (vnútroštátnym) nepriameho účinku Smerníc, resp. povinnosti eurokonformného výkladu je
čl. 1 ods. 2 Ústavy SR (Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného
práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky), resp. čl.

7 ods. 2 Ústavy SR (Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a
vyhlásenáspôsobomustanovenýmzákonom,alebonazákladetakejzmluvypreniesťvýkončastisvojich
práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2). Právo

EÚ je autonómnym právnym poriadkom, dodržiavanie a aplikáciu ktorého zabezpečujú (v justičnej
oblasti) ako Súdny dvor Európskej únie, tak i súdy vnútroštátne. 53. Uvedené súdy medzi sebou
spolupracujú, ako vyplýva z ustanovenia čl. 267 ZFEÚ, táto spolupráca sa realizuje predovšetkým
prostredníctvom tzv. prejudiciálneho konania (konania o prejudiciálnej, predbežnej otázke). Ako uvádza
Ústavný súd SR (IV. ÚS 206/08) I. Vnútroštátny súd je podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Súd dosahuje tento

základný a aj ústavne vymedzený cieľ (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v postupe pred ním
využívajúc pritom rôzne procesné prostriedky. II. Takýmto procesným prostriedkom vnútroštátneho súdu
je aj prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku [v súčasnosti
§ 162 ods. 1 pís. c) CSP - poznámka strany], ak súd rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (najmä podľa čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). III. V rozsahu výkladu práva Európskeho spoločenstva
je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce
podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach
interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak,
tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi. IV. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom

nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne
obsadený), resp. ako uvádza ÚS ČR (III.ÚS 3808/14). Tretia komora Súdneho dvora Európskej únie
rozhodla o príslušných otázkach rozsudkom zo dňa 10.9.2014 nasledovne: 1. Ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú

vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo
veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne
nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako
zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne
nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu

súdu. Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka obsiahnutá
v zmluve, ktorú uzavrel predajca alebo dodávateľ so spotrebiteľom, je vylúčená z pôsobnosti tejto
smernice len vtedy, ak uvedená zmluvná podmienka odráža obsah záväzného zákonného alebo
regulačného ustanovenia, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu. Vo veci tak rozhodla najvyššia
justičná autorita, Súdny dvor EÚ, pričom toto rozhodnutie je každý vnútroštátny súd, v súlade s

povinnosťou eurokonformného výkladu, povinný rešpektovať. Ak všeobecný súd nižšieho stupňa
uvedené nerešpektuje a dokonca tvrdí - napriek tomu, že sa jedná o odôvodnenie, ktorého dôvodnosť
bola práve uvedeným rozhodnutím jednoznačne vyvrátená, že nevidí dôvod sa odchýliť od záverov,
ktoré boli rozhodnutím SD EÚ vyvrátené ako nesprávne, jedná sa výlučne o ničím neodôvodnenú
ľubovôľu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej

rozhodovacej praxi zaujíma a to s ohľadom na požiadavky vyplývajúce zo skutočnosti že Slovenská
republika je materiálny právny štát, stanovisko vo vzťahu k právnej istote kedy uvádza: I. „K imanentným
znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého
súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach
na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom

právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.“ (nález Ústavného súdu SR z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 564/2012-48), resp. II. Súčasťou
princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď. Ak všeobecný súdrozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez zdôvodnenia odlišného
stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález

Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, č. k. II. ÚS 19/2016-40).Nerešpektovanie rozhodnutia SD EÚ vo
veci C - 34/13, s uvádzaním "odôvodnenia" v rozpore s obsahom uvedeného rozhodnutia, je zásadným
porušením princípov vyplývajúcich z charakteru Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu.
Výklad komunitárneho práva, tam, kde je to potrebné, je zverený Súdnemu dvoru Európskej únie, je
vylúčené, aby tento výklad nebol rešpektovaný a to s poukazom na akési "vlastné", protichodné úvahy,

uvedeným dochádza nielen k porušeniu právnej istoty, ale tiež k obchádzaniu inštitútu zákonného,
komunitárneho sudcu. Rovnako odkazy na "úvahy" o charaktere inštitútu dobrovoľnej dražby, sú v celom
rozsahu nedôvodné, platí prezumpcia ústavnosti zákonov, navyše uvedenom otázkou sa Ústavný súd
SR zaoberal (Uznesenie PL. ÚS 23/2014). Celý proces výkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa
odstránil protiprávny stav spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú
pohľadávku. To, že záložca užíva založenú vec, nemá na uvedené povinnosti záložcu žiaden vplyv.

Záložca sa zaviazal, že v prípade, ak nebude zabezpečovaná pohľadávka uhradená riadne a včas,
strpí speňaženie zálohu v rámci výkonu záložného práva - dôsledkom uvedeného je nadobudnutie
vlastníckeho práva vydražiteľom, t.j. subjektom odlišným od záložcu (napr. § 27 ods. 1 ZDD), záložca,
predchádzajúci vlastník je povinný speňažený záloh odovzdať (o.i. § 29 ods. 1 ZDD) a tak umožniť
výkon vlastníckych oprávnení vlastníkovi novému - a to vrátane oprávnenia vec užívať. Odvolací

súd následne uvádza teoretickú časť týkajúcu sa inštitútu dobrých mravov, bez toho, aby uvedené
akýmkoľvek spôsobom individualizoval vo vzťahu k tomuto sporu. Žalovanému tak nie je zrejmé, z
akého dôvodu súd poukazuje na ustanovenia o dobrých mravov, keď uvedené vylučuje priamo zákon
(ustanovenie § 853 ods. 1, 2 OZ). Ak niekto koná v rozpore s dobrými mravmi, tak sú to dlžníci, ktorí
neplnia svoje záväzky a zároveň záložca, ktorá odmieta strpieť výkon záložného práva na uspokojenie

uvedeného dlhu. Tento postup je v priamom rozpore so zákonom. Uvedené tvrdenia súdu prvej inštancie
sú podľa názoru žalovaného v celom rozsahu zrozumiteľné a reálne odôvodnené (ako skutkovo, tak i
právne) a nevedno, v čom vidí odvolací súd ich nepreskúmateľnosť. To, že sa odvolací súd prípadne s
uvedeným záverom nestotožňuje, neznamená, že uvedené nie je preskúmateľné. Je doslova absurdné,
ak si žalobca konštruuje svoje, nijako nepreukázané tvrdenia o údajnej majetkovej hodnote v značnej

výške, avšak za čas od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti neplatí na úver vôbec nič. Je potrebné položiť
si otázku, z akého dôvodu, ak má žalobca majetkovú hodnotu, ktorá je údajne v hodnote vyššej ako
je jeho záväzok, prečo uvedenú hodnotu odplatne nescudzil a neuhradil záväzok, pre ktorý sa vedie
výkon záložného práva? Súd rieši konkrétny spor a nie možné potenciality, hypotézy, možnosti atď.
Od začiatku sporu mal predsa dlžník vytvorený niekoľkoročný priestor na to, aby uvedené zrealizoval

a dlh uhradil (a uvedené procesne aprobovaným spôsobom vniesol do konania). Za uvedeného stavu
a za existencie neodkladného opatrenia, ktoré bez akéhokoľvek zákonného dôvodu bráni záložnému
veriteľovi vykonať záložné právo, vedie uvedený postup k ničím nezdôvodneným prieťahom v konaní
a zároveň každým dňom k nárastu majetkovej ujmy veriteľa. VII. Možnosť vykonať záložné právo (a
to vždy i formou speňaženia na dobrovoľnej dražbe) je odrazom zákonnej úpravy (§ 151j ods. 1 OZ)

a záložca je povinný, práve na základe toho, že je v právnom postavení záložcu, tento výkon strpieť
(§151m ods. 4 veta prvá OZ), pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený konať v
mene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ). Ani zákonná spotrebiteľská úprava neznamená negáciu akýchkoľvek
ďalších zákonných noriem, resp. noriem ústavného práva, použitie a aplikácia spotrebiteľskej úpravy
v naznačenom smere je v priamom rozpore s obsahom takejto úpravy a pokusom o zneužitie práva

vo vzťahu k povinnostiam zaťažujúcim dlžníka (záložcu). V súvislosti so všetkými vyššie uvádzanými
skutočnosťami, predovšetkým vo vzťahu k postupu žalobcu, súdu, je potrebné poukázať na závery
vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 47/05. Z uvedeného (ktoré je len príkladom
konštantnej a stabilizovanej judikatúry, ÚS SR i Európskeho súdu pre ľudské práva) vyplýva najmä to, že
objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších

objektívnych skutočností, objektívna nestrannosť znamená i povinnosť súdu postupovať nezaujato a
neutrálne a žiadnej zo strán nenadŕžať. Postup odvolacieho súdu, ktorý podľa názoru žalovaného
vyhodnocuje neexistujúce skutkové tvrdenia jednostranne, resp. arbitrárne, konštruuje možné hypotézy,
t.j. nerieši reálny skutkový stav, to všetko výlučne v prospech žalobcu, napriek tomu, že tento si nesplnil
svoje povinnosti, s dôsledkom v podobe odopretia zákonom zaručeného práva a to bez akéhokoľvek

dôvoduapodobuniekoľkýchrokov,jepodľanázoružalovanéhopostupom,ktorýsanejavísaakopostup
nezaujatý vo vzťahu k všetkým stranám, dôsledkom uvedeného je tiež porušenie práva na zákonného
(t.j.okreminéhoinestranného)sudcu.Osobitnejepotrebnépoukázaťnaskutočnosť,žekonanímdražby
k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu nedochádza, samotné vykonanie krokov smerujúcichk vykonaniu dražby a vykonanie dražby nijako do faktického stavu (napr. údajného užívania obydlia)
nezasahuje, ak v prípade úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže
podať žalobu o neplatnosť dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc, ak úspešný nebude a

napriek tomu vydražený predmet neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti
a až následne, po právoplatnom skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu
nehnuteľnosti(aažvtakomtokonanísaskúmaotázkavyprataniaatakstratyužívaniaobydlia).Osobitne
je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že nie je zrejmé, prečo nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu veci
odvolacím súdom, podľa názoru žalovaného tu nebol zákonný dôvod na kasáciu rozhodnutia. Ako sa

uvádza v rozhodovacej praxi ÚS SR: "Ak odvolací súd nepostupuje v zmysle § 390 CSP a nerozhodne
v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení
Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého nebol dosiahnutý účel
zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh
konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa opätovne spomalil. Takýmto postupom odvolacieho
súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru." (nález Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, č. k. III. ÚS
379/2017-35) 105. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje žiaden
záväzný právny názor (vo vzťahu k právnemu posúdeniu meritórne podstatnej právnej "otázky"), ale
uvádza len (podľa jeho názoru) existujúce vady odôvodnenia rozhodnutia, je podľa názoru žalovaného
jediným ústavokonformným postupom v konaní taký postup súdu prvej inštancie, kedy tento nepripustí

žiadne použitie nových prostriedkov procesnej obrany/útoku zo strany žalobcu (ak by uvedené nebolo
rešpektované, došlo by k zvýhodneniu žalobcu, kedy by mohol opätovne tieto procesné oprávnenia
realizovať, resp. konanie úmyselne predlžovať a to za situácie, kedy odvolací súd vec vrátil výlučne za
účelom doplnenia odôvodnenia rozhodnutia), bude rešpektovať zistený skutkový/právny stav, vo veci
na základe tohto stavu rozhodne a prípadne doplní (výlučne) odôvodnenie rozhodnutia. S ohľadom

na všetko vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby súd: - postupoval v súlade s procesnými návrhmi
žalovaného, žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania.

12. Súd prvého stupňa po vrátení veci súdom druhého stupňa jeho uznesenie na vyjadrenie stranám

sporu, pričom na nariadenom pojednávaní dňa 22.8.2018 sa súd oboznámil s vyjadreniami strán sporu,
odvolaním žalobcu a uznesením krajského súdu a vyjadrením žalovaného k nemu.

13. Z celého doteraz vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bol zistený nasledovný
skutkový stav veci:

14. Žalobcovia uzatvorili so žalovaným dňa XX.XX.XXXX zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX.
Na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcom úver vo výške X.XXX.XXX Sk za účel
nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti. V časti I. bode 1 bola dohodnutá fixná úroková sadzba
na 5 rokov vo výške 7,30 % p.a v deň uzatvorenia úverovej zmluvy. Žalobcovia sa zaviazali úver splácať

v mesačných splátkach X.XXX Sk (XXX,XX eur) v počte 359 splátok, konečnou splatnosťou úveru
XX.XX.XXXX. V časti II. bod 3 sa zmluvné strany dohodli, že všetky právne vzťahy výslovne neupravené
v úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami úverových podmienok okrem článku 7.4. b),
všeobecných obchodných podmienok, okrem článku 7, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi
predpismi, a to v tomto poradí. Osobitne v ten istý deň, tzn. XX.XX.XXXX strany konania uzavreli aj

zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXXX a LV č. XXXX vedenom
Správou katastra W., ktorá je konkretizovaná v časti II. článku I zmluvy a predstavovali byt č. XX žalobcov
vW.,A.J.F.F.XXXX,vchodXX,Xposchodiespríslušenstvom(LVč.XXXX)aspoluvlastníckypodielXX/
XXXX na pozemku registra I., parc. č. XXXX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX
m2 vedenom na LV č. XXXXX vedenom Správou katastra W., pričom zmluva bola uzatvorená za účelom

zabezpečenia pohľadávky záložného veriteľa zo zmluvy o poskytnutí úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX. Žalobcovia úver riadne nesplácali a preto žalovaný úver zosplatnil ku dňu XX.X.XXXX.

15. Žalobcovia v podaní zo dňa XX.X.XXXX vzniesli námietku premlčania pohľadávky žalovaného, tak
aj výkonu záložného práva podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K predčasnému ukončeniu

úverovej zmluvy došlo jednostranným úkonom žalovaného ku dňu XX.X.XXXX.

16. Vzhľadom na ustanovenie § 391 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a
ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnymnázorom odvolacieho súdu, súd prvého stupňa postupoval na základe tohto právneho názoru a na
základe zisteného skutkového stavu po tom, čo strany sporu žiadne návrhy na doplnenie dokazovania
nemali, vec posúdil tak ako to v odôvodnení rozhodnutia uviedol odvolací súd.

17. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách tento zákon upravuje
dobrovoľné dražby, kontrolu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nad dodržiavaním
podmienok organizovania a priebehu dražieb a vznik, trvanie a zánik niektorých právnych vzťahov s
tým súvisiacich.

18. Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona dražbou sa rozumie verejné konanie, ktorého účelom
je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu
navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred
určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá určí najvyššiu ponuku, prejde
príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré bolo

licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo urobené ani najnižšie podanie.

19. Podľa § 3 ods. 6 citovaného zákona dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez
jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva
neprevyšuje 2 000 eur.

20. Podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby, osoba,
ktorá vykonáva záložné právo (ďalej len „záložný veriteľ"), alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť
vykonanie dražby podľa osobitného zákona.

21. Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet
dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj
pravosť,výškuasplatnosťpohľadávky,prektorúsanavrhujevýkonzáložnéhoprávapodľatohtozákona.

22. Podľa § 21 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo

boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich
právach,požiadaťsúd,abyurčilneplatnosťdražby.Právodomáhaťsaurčenianeplatnostidražbyzaniká,
ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia
so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci
vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto

prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty.

23. Podľa § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky
a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia
pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

24. Podľa§ 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou,
schválenoudohodoudedičovovyporiadanídedičstva,rozhodnutímsúdualebosprávnehoorgánu,alebo
zákonom. Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme,
ak záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa tohto zákona.

25. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je
riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného
práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,

ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

26. Podľa § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo zaniká a) zánikom zabezpečenej
pohľadávky, b) zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo
vzťahuje, c) ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva, d) uplynutím času, na ktorý bolo záložné

právo zriadené, e) vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci, f) ak záložca
previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo ak bol v čase
prevodu alebo prechodu zálohu nadobúdateľ zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný,
že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom, g) ak záložca previedol záloh a zmluva o zriadenízáložného práva určuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným
právom, h) iným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo vyplývajúcim z
osobitného predpisu, i) ak sa vykonalo bez ohľadu na rozsah uspokojenia veriteľa.

27. Záložné právo slúži na zabezpečenie práva veriteľa na splnenie záväzku dlžníkom, ktorý
dlžníkovi vyplýva zo záväzkovoprávneho vzťahu. Záložné právo má k tomu záväzkovému právnemu
vzťahu akcesorickú povahu. To znamená, že vznik a trvanie záložného práva nerozlučne súvisí so
zabezpečovanou pohľadávkou. Záložné právo plní zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu. Založenie

predmetu záložného práva donucuje dlžníka, aby sa splnením svojho záväzku zbavil záložného
práva, ktoré ho obmedzuje pri nakladaní so zálohom. Uhradzovacia funkcia sa prejavuje v možnosti
veriteľa dosiahnuť uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, ak jeho pohľadávka nebude riadne
splnená.

28. Záložné právo slúži na zabezpečenie práva veriteľa na splnenie záväzku dlžníkom, ktorý

dlžníkovi vyplýva zo záväzkového právneho vzťahu ( § 552 OZ <M.). Záložné právo je
vecnoprávnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávky a jej príslušenstva.

30. Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka.

31. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

32. Z vykonaného dokazovania plynie, že k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy došlo
jednostranným úkonom žalovaného, a to ku dňu XX.X.XXXX. Žalobca vzniesol podaním zo dňa
XX.X.XXXX námietku premlčania pohľadávky. Nakoľko došlo k premlčaniu pohľadávky (žalovaný

nepreukázal, že by došlo k uplatneniu nároku, došlo aj k premlčaniu záložného práva.

33. Podľa záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo1918/2005 zo dňa
25. 04.2007, v ktorom dovolací súd vyjadril právny názor zásadného významu o premlčateľnosti
záložného práva, s ktorým sa súd stotožňuje: „Premlčacia doba záložného práva je trojročná a beží

od dňa, kedy právo mohlo byt vykonané prvý krát (t.j. odo dňa, kedy vzniklo právo na uspokojenie
zabezpečenej pohľadávky zo zálohu) [§101 Občianskeho zákonníka]. Ak však bolo záložné právo
priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčiava sa za desať rokov odo dňa,
kedy malo byt podľa rozhodnutia plnené (§ 110 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka); v prípade, že
záložné právo bolo záložným dlžníkom písomne uznané čo do dôvodu a výšky, premlčiava sa za desať

rokov odo dňa, kedy k uznaniu došlo, alebo, ak bola v uznaní uvedená lehota k plneniu, od uplynutia
tejto lehoty (§ 110 ods. 1 veta druhá občianskeho zákonníka). Podľa ustanovenia § 100 ods. 2 vety tretej
občianskeho zákonníka sa záložné práva nepremlčiavajú skôr než zabezpečená pohľadávka. I keby
teda márne uplynuli premlčacie doby podľa ustanovenia §101alebo §110 ods. 1 občianskeho zákonníka,
záložné právo nie je premlčané, ak doposiaľ neuplynula premlčacia doba u zabezpečenej pohľadávky;

v takom prípade sa záložné právo premlčuje až márnym uplynutím premlčacej doby zabezpečenej
pohľadávky.34. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút
výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby (mimosúdne). Žalovaný vyzval žalobcov na
predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom vo výške XX.XXX,XX Eur. Žiadosť žalobcov o

znovuobnovenie úverovej zmluvy žalovaný podmienil doplatením dlžných splátok a vyplatením ďalších
exekúcií. Listom zo dňa XX.X.XXXX žalovaný žalobcom oznámil výkon záložného práva formou
dobrovoľnej dražby pre pohľadávku XX.XXX,XX Eur. Vo vzťahu k úverovej zmluve nebolo predložené
súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných
podmienok. Žalovaný ako veriteľ si sám určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu záložného práva

dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly teda by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok.

35. V dobrovoľnej dražbe pôsobí nepopierateľné pnutie medzi záujmom záložcu na tom, aby bola
vec predaná za čo najväčšiu cenu, resp. na tom, aby nebola vec predaná za dlh, ktorý je v hrubom
nepomere k hodnote zálohu (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 237/2011 z 2. júna 2011

a uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013), a záujmom záložného
veriteľa, ktorý sa ale v podstate obmedzuje na uspokojenie jeho pohľadávky, a teda na čo najrýchlejšie
speňaženie zálohu aspoň v takej výške, ktorá zabezpečí uhradenie jeho pohľadávky. Takéto pnutie
pritom pôsobí aj pri takej dobrovoľnej dražbe, ktorá nevykazuje znaky podvodnej snahy získať založenú
vec pod trhovú cenu (pričom tento záver nemôže spočívať výlučne na predstavách všeobecného súdu o

všeobecnej praxi pri prevažujúcej praxi výkonov záložných práv na Slovensku, ale musí byť podporený
konkrétnymi zisteniami vzťahujúcimi sa na prerokúvanú vec). V uvedenej súvislosti ústavný súd opakuje,
že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by
nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej
cene toho predmetu vlastníctva (II. ÚS 237/2011). Podľa názoru ústavného súdu zákon o dobrovoľných

dražbách, ako aj súvisiace právne predpisy regulujúce výkon záložného práva do určitej miery (nie
však neobmedzene) nadraďuje záujem veriteľa na uspokojení jeho pohľadávky pred záujmom dlžníka
na ponechaní si veci (k rovnakému záveru dospela napríklad aj rakúska judikatúra: pozri rozhodnutie
rakúskeho Najvyššieho súdu [E.] sp. zn. 6Ob/111/10g z 24. 06. 2010 body 2.2. a 3., dostupné na
internete: http://www.ris.bka.gv.at). Záujem záložného veriteľa na speňažení majetku dlžníka v procese,

ktorýsaneuskutočňujevsúčinnostisdlžníkomanadktorýmniejevykonávanápriebežnásúdnakontrola
atoobzvlášťvtedy,akjepredmetomdobrovoľnejdražbyvecplniacavýznamnésociálnepotrebydlžníka,
všaknemôžebyťnadradenýzáujmudlžníkavoväčšejmiere,akotojevprípadeprávnejúpravyexekúcie
(m. m. II. ÚS 261/2013). Uvedené pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu
kolíziu ich záujmov musí v tomto prípade všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné

pre danú vec.

36. Existujú aj iné spôsoby výkonu záložného práva podľa osobitného predpisu podľa § 151j ods.
1 OZ, ktoré pri garancii prednosti záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj
zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad záložné právo vykonalo uplatnením práva žalobou na súde,

do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší postup povolenia splátok či už súdom alebo aj v exekúcii.
Aj v prípade že by si veriteľ zvolil takýto postup zostáva krytý záložným právom, ktoré nestráca
na prednosti. Jediným efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie súdnej kontroly neprijateľnosti
zmluvných podmienok. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že slovenská právna úprava záložného
práva a dobrovoľných dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, možno poukázať na

závery prijaté vo viacerých rozhodnutiach súdov. „Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza dôležitý
unijný prvok, a to ex offo súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok. Doposiaľ odvolací súd
nevie zo spisu zistiť, koľko už bolo z dlhu splatené. Napriek tomu sa predáva byt navrhovateľov a
obchádza najpodstatnejšia právna otázka, či je naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa
výkon záložného práva vykonal týmto spôsobom. Pochybnosti o súlade inštitútu dobrovoľnej dražby s

unijným právom vyvolali dve prejudiciálne konania (C-482/12 P., C-34/13 O. I.). Z pripomienok Európskej
komisie vo veci C-482/12 odvolací súd pripomína už vyššie uvedené obavy nad otázkou súladu procesu
dobrovoľnej dražby s právom Európskej únie, cit. ,,Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom
zmysle, že bráni uplatňovaniu takej vnútroštátnej úpravy, akou je v prejednávanej veci § 151j ods. 1

Občianskeho zákonníka v spojení s ďalšími ustanoveniami právnej úpravy dotknutej vo veci samej,
ktorá umožňuje veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok tak, že vykoná záložné
právopredajomnehnuteľnostiajnaprieknámietkamspotrebiteľaabezposúdeniazmluvnýchpodmienok
súdom alebo iným nezávislým tribunálom“ (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn.6Co/106/2014). Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom
zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie
podľa čl. 19 v spojení s čl. 20 ústavy a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca

je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného
veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje
výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného
práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto
konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je
vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti
jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom
výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä
k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov.
napr. rozsudok vo veci F. Q.. I. z 1. marca 2010, rozsudok A. Q.. J. (Sťažnosť 47148/99). Odvolací súd

poukazujeďalejajnanálezÚstavnéhosúduČRz8.marca2005sp.zn.Pl.ÚS47/04,ktorýmústavnýsúd
zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú
dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným
kvalifikovanýmaktomposkytujúcimzárukuvierohodnostiakontrolovateľnosti.Ústavnýsúdskonštatoval,
že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania“ živnostníka

- dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľná s princípmi právneho
štátu. Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami - podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku
takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je
diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva
vyžadujú rozhodnutie sudcu. Súkromné osoby - podnikatelia sú pritom v pozícii osôb, ktoré majú

garantovať ochranu práv osôb zúčastnených na dražobnom procese (porov. vyššie). Odvolací súd si
napríklad nevie predstaviť ako záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej
veci) môže garantovať nezávislý a nestranný výkon záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú
verifikáciu by inak (ako je tomu u okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval
súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si

svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného vzťahu zabezpečuje „exekučný titul“, ktorý
následne, ak je aj v pozícii dražobníka, sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť
je len jednou, aj keď mimoriadne dôležitou, z ústavných požiadaviek, ktoré musia byť kladené na
dražobníkov, a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pritom
vážne indície, že dražobné spoločnosti sú prepojené s veriteľmi a doslova, že každý záložný veriteľ má

„svojho“dražobníka(vpredmetnejvecivjednejosobe).Ajpretosavpraxipresadzujenázor,ženajľahšia
a najrýchlejšia „exekúcia“ dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa (pravidelne),
dokonca ako hrozba, vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento model
správania, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate vážne
deformuje a popiera základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva vžitím tak, že

účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou
súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov). Takáto aplikačná
prax majúca svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb je nežiaducim až
spoločensky nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia,
(v ktorých sa v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný oprávnený

vynucovacírozmerštátomocenskejautority),atonerazpripopieraníochranyprávdlžníkovaporušovaní
ústavného princípu primeranosti (výkonu práva). Pri naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť
pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý
má povahu ultima ratio. Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného
práva to, aby niekto v dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Výkon práva má v právnom štáte principiálne

limity, na ktorých musí spoločnosť za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie
súkúpiťrýchlo,lacnoaprinerešpektovaníústavnýchprávosôb.Princípyzhmotnenévčl.1ods.1Ústavy
SRmusíreflektovaťanapĺňaťnielenaplikačnáprax,alesvojounormotvornoučinnosťouajzákonodarca.
Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná
právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným

cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi. Aj z týchto
dôvodov je preto diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo všeobecnosti obstáť
právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu
ústavných práv účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja ústavné imperatívyochrany práv), ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické popretie v zmysle,
že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu povahu.

37. V tomto zmysle pri viazanosti záverom odvolacieho súdu je nutné uzavrieť, že absentuje akákoľvek
naznačená (preventívna) súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu
záložného práva (porov. napríklad inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej republike), ktorá by bola
normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola
je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak

preventívnasúdnakontrolabyumožnilazásadnýmspôsobomodstrániťajprávnuneistotupotenciálneho
vydražiteľa v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu
jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá
anestrannásúdnaautorita.“(viď.RozsudokKrajskéhosúduvPrešoveKrajskéhosúduvPrešoveatosp.
zn. 6Co 131/2011). „ Ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona
o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva

obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných
dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by
malobyťkompenzovanédostatočnoupreventívnouapriebežnoukontroloudobrovoľnejdražbyorgánom
verejnej moci.“ (viď. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn PL. ÚS 23/2014-18zo dňa 24.09.2014). V

prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a to práva žalovaného požadovať od žalobcov
ako dlžníkov splnenie dlhu s právom žalobcov na obydlie. Je preto povinnosťou súdov tento konflikt
práv vyriešiť. Pre jeho vyriešenie je nevyhnutné posúdenie primeranosti výkonu záložného práva. Výkon
záložnéhoprávaakokaždýinývýkonprávamusíbyťvsúladesozásadoudobrýchmravovuplatňovanou
v spoločnosti. Platí totiž ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a

povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pojem dobré mravy Občiansky
zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež
preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o
pravidláchmorálnehocharakteruvšeobecneplatnýchvdemokratickejspoločnosti,vktorejsauplatňujea

presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých
etickýchakultúrnychpravidielvspoločnostivšeobecneuznávaných.Činnosťnamierenúprotiuvedeným
pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

38. Z vykonaného dokazovania rezultuje, že žalobcovia z poskytnutého úveru vo výške XX.XXX,XX Eur

uhradili sumu cca. XX.XXX Eur,. čo je asi polovica poskytnutého úveru. Podľa oznámenia žalovaného
(č.l. 13 spisu) predstavuje pohľadávka žalovaného, teda neuhradená suma XX.XXX,XX Eur.. Na žiadosť
o znovuobnovenie úverovej zmluvy žalobca reagoval odpoveďou zo dňa XX.X.XXXX, pričom návrat k
pôvodnému splátkovému kalendáru podmienil splnením podmienok, a to predložením listu vlastníctva
č. XXXX bez exekúcie, vyplatením exekúcií vedených na účte W. B. F. č. XXXXXXXXX, zaslaním

potvrdenia od správcu bytového domu, že neeviduje pohľadávku za nájom a do fondu opráv, doplatením
omeškaných splátok úveru k XX.XX.XXXX a za mesiace január a február XXXX a anuitnej splátky
splatnej v mesiaci marec XXXX. Z oznámenia o dobrovoľnej dražbe plynie, že všeobecnou cenou
odhadu nehnuteľnosti mala byť suma XX.XXX Eur. Zo záložnej zmluvy k nehnuteľnosti nevyplýva,
akou sumou boli založené nehnuteľnosti ocenené. Následne teda došlo k ohodnoteniu nehnuteľností s

rozptylom v ocenení asi 10.000 Eur, čo pri novom ocenení nehnuteľnosti na XX.XXX Eur predstavuje
značný nepomer. V priebehu dražobného konania teda bola cena predmetu dražby niekoľkokrát menená
s pomerne veľkými rozdielmi, pričom uvedená suma cca XX.XXX eur pri zohľadnení výšky dlhu
žalovaných predstavuje značný nepomer.

39. Ak výkon záložného práva je neprimeraný žalobcom, neostával iný prostriedok ochrany ako podanie
žaloby o zdržanie sa výkonu záložného práva. Možnosť podania takejto žaloby priamo vyplývala z
ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, podľa ktorého návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z
právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Môže ísť o rôzne plnenia napr. peňažné plnenie, plnenie

spočívajúce vo výkonoch alebo o povinnosť zdržať sa určitého konania, strpieť výkon práva iného a
podobne.40. Súd prvého stupňa postupom podľa odôvodnenia odvolacieho súdu prihliadol aj na rozhodovaciu
činnosť odvolacieho súdu po prvom rozhodnutí súdu prvého stupňa zo dňa 25.10.2016, a to rozhodnutia
odvolacieho súdu pod sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 26. 01. 2017, XXCo/XXX/XXXX zo dňa 25. 10.

2016.

41. „V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť aj predajom zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona, čo vyplýva z ustanovenia § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Týmto
osobitným zákonom je zákon č.527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Tento právny predpis umožňuje

veriteľovi dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok záložcu bez predchádzajúceho
udobrenia súdom, či iným nezávislým tribunálom. V podstate ide o exekúciu majetku s tým rozdielom,
že ju nevykonáva súd, ale spravidla podnikatelia. Pri takomto mimosúdnom výkone záložného práva
otázku či pohľadávka existuje a v akej výške posudzujú podnikatelia majúci na takomto výkone vlastný
finančný záujem. Aplikačná prax pritom potvrdzuje až chaotickú ochranu dlžníkov, neuveriteľne nízku
právnu osvetu záložných dlžníkov a na strane druhej veľmi sporadickú reflexiu záložných veriteľom

na princíp proporcionality. Práve záložné právo má značný podiel na novom fenoméne v súkromnom
práve s názvom predátorský výkon práva. Najobvyklejšia argumentácia záložných veriteľov pri obhajobe
výkonuzáložnéhoprávajeotom,žedlžníksineplnízáväzkyatakjedanýdôvodzáložnéprávovykonaťa
výška pohľadávky po jej splatnosti nie je v tomto smere rozhodujúca. Hoci Súdny dvor Európskej únie vo
veci O. I. X. I. (C-34/13) nedeklaroval rozpor Slovenskej právnej úpravy mimosúdneho výkonu záložného

práva formou dobrovoľnej dražby s Únijným právom pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov dôležité
sú dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie v bodoch 63, 64 a 65 uvedeného rozhodnutia
konštatoval, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa, ale aj uviesť
rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské
práva rozhodol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia

a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takého
opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené
článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13.“ (viď rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 26. 01. 2017)

42. Realizáciou záložného práva formou dobrovoľnej dražby zo strany žalovaného reálne hrozí
žalobcom neprimeraný zásah do práva na obydlie a práva na súkromný a rodinný život. Bez akejkoľvek
súdnej kontroly je možné prostredníctvom inštitútu dobrovoľnej dražby predajom nehnuteľnosti zbaviť
záložcu a jeho rodinných príslušníkov obydlia a to len na základe písomného vyhlásenia záložného
veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa výkon záložného práva realizuje,

ktoré je postavené na roveň exekučnému titulu teda má priamy dosah na ústavné práva záložcu.
Podľa názoru súdu aj s poukazom na záver zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z hľadiska
prieskumu primeranosti sa javila možnosť uspokojenia sa na inom majetku žalobcu, napr. podielu
obchodnej spoločnosti, žalovaným primeranejšou, keďže využitie inštitútu uspokojenia pohľadávky
výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľnosti sa javí byť neprimeraným zásahom do

jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré je zároveň obydlím žalobcov, ktoré požíva špeciálnu
ochranu.

43. Žalobcovia účinne vzniesli námietku premlčania pohľadávky žalovaného (dňa XX.X.XXXX žalovaný
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru), preto došlo aj k premlčaniu výkonu zabezpečovacieho práva.

Okrem toho súd vyhodnotiac skutočnosť, že realizáciou záložného práva formou dobrovoľnej dražby zo
strany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do práva na obydlie a práva na súkromný
a rodinný život, pričom aj vzhľadom na existenciu iného majetku žalovaných (obchodný podiel) by
bol výkon takýto záložného práva dobrovoľnou dražbou neprimeraným. Žalovaný ako veriteľ si sám
určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly

teda by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok, pričom v tomto prípade
dochádzalokviacerýmoceneniamnehnuteľností,pričomrozptyluvedenýchocenenícca10.000eur,ako
aj výška pohľadávky vo vzťahu k dlhu žalovaných, ktorý nebol oprostený od prípadných neprijateľných
podmienok, nebol primeraný. Z uvedených dôvodov súd vyhovel žalobe žalobcov.

44. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže úspešným v danom prípade bol žalobca
v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému pred súdom prvéhostupňa a súdom druhého stupňa v celom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne vyšší súdny úradník
samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného
vyhotovenia na Okresný súd Bardejov (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).