Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 20. jún 2021

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 48Sa/23/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201266
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:1019201266.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobcu : Angels
Solution & Services, s.r.o., so sídlom Náměstí 14. října 1307/2, 150 00 Praha, Česká republika, IČO :
04671171, právne zastúpený : Mgr. Matej Krajči, PhD., advokát, so sídlom Záhradnícka 51, 821 08
Bratislava, proti žalovanej : Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63
Bratislava 1, za účasti ďalšej účastníčky konania : W. A., dátum narodenia : XX.XX.XXXX, adresa
trvalého pobytu : K. XXXX/XX, XXX XX N., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo :
43144-3/2019-BA z 11. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo: 43144-3/2019-BA z 11. júla 2019 a
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava číslo: 700-20-GC09/2019-16 z 8. februára 2019 z r u
š u j e a vec v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na ďalšie konanie.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

III. Ďalšej účastníčke konania sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

IV. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako „orgán verejnej správny nižšieho stupňa“)
podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom
poistení“) rozhodnutím číslo : 700-20-GC09/2019-16 z 8. februára 2019 (ďalej aj ako len „prvostupňové
rozhodnutie“) rozhodla, že W. A. ako zamestnancovi zamestnávateľa Angels Solution & Services, s.r.o.
vzniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 1. januára 2016 a zaniklo povinné dôchodkové poistenie dňa
31. decembra 2016.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia skonštatovala, že
od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (ďalej len „EÚ“) sa od 1. mája 2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňuje koordinačné nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len ako „základné nariadenie“)
a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,
ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktoré majú prednosť
pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Po citácii článkov 11 ods. 1 a 3, 13 ods. 1 a 3

základného nariadenia, § 4 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. apríla 2015, §
14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1.
januára 2011 a § 20 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2013 poukázala na to, že
pani W. A. predložila Sociálnej poisťovni dňa 16. augusta 2018 žiadosť o určenie uplatniteľnej legislatívy
ako osoba zvyčajne vykonávajúca činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch
EÚ, pričom Sociálna poisťovňa, ústredie dňa 31. októbra 2018 určila, že v období od 1. januára 2016
do 31. decembra 2016 sa na pani W. A. vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky z dôvodu, že
menovaná vykonávala v tomto období súbežne prácu ako zamestnaná osoba na území Slovenskej
republiky, aj na území Českej republiky.

3. Ďalej z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že na základe predloženej žiadosti a
v zmysle článkov 11 až 16 základného nariadenia a článku 19 vykonávacieho nariadenia Sociálna
poisťovňa, ústredie vystavila pani W. A. formulár A1 č. 18-00111463-010-000-A-2363973 na obdobie
od 1. januára 2016 do 31. decembra 2016. Následne Sociálna poisťovňa, ústredie dňa 31. októbra
2018 zaslala zamestnávateľovi (žalobcovi) oznámenie o príslušnosti k právnym predpisom Slovenskej
republiky pani W. A. a následne Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava zaslala zamestnávateľovi
(žalobcovi) dňa 2. januára 2019 výzvu na splnenie povinnosti podľa ustanovenia § 231 ods. 1 písm. a)
a b) zákona s tým, že doporučená zásielka bola prevzatá dňa 7. januára 2019, avšak zamestnávateľ
(žalobca) si oznamovaciu povinnosť nesplnil.

4. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v odôvodnení ďalej poukázala na to, že v dohode o vykonaní
práce, ktorú predložila pani W. A. je v bode 3 uvedené : „Za sjednaný pracovní úkol podle bodu 1 této
dohody zaplatí po skončení a odevzdaní pracovního úkolu a to v nejbližším výplatním termínu (20.
kalendářní den v měsíci) následujícim po měsíci, ve kterem bol pracovní úkol splnen, prevodem na účet“
a preto s poukazom na znenie splatnosti v dohode uzavrela, že ide o dohodu s nepravidelným príjmom. S
poukazom na uvedené mala za to, že zamestnankyni W. A. ako zamestnancovi zamestnávateľa Angels
Solution & Services, s.r.o. vzniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 1. januára 2016 a zaniklo povinné
dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2016.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
rešpektuje smernicu EÚ o koordinácii sociálneho zabezpečenia, ale trvá na tom, že povinné odvody
alebo zrážky za uvedenú zamestnankyňu je povinná odvádzať na účet Sociálnej poisťovne (v súlade s
pravidlami formulára A1) v prípade, že jej táto povinnosť vznikne s ohľadom na výšku jej príjmu v danom
mesiaci podľa typu uzatvorenej zmluvy dodajúc, že akonáhle táto situácia nastane, že pripravený si svoju
povinnosť splniť. Mal za to, že táto povinnosť ešte nenastala (povinnosť vzniká v prípade príjmu z DPP
vo výške nad 10 000 Kč v danom mesiaci, v prípade zamestnania iného typu - tzv. zamestnania v malom
rozsahu do 31.12.2018 minimálne 2 500 Kč; od 1.1.2019 3 000 Kč v danom mesiaci) dodajúc, že s pani
W. A. mal uzatvorenú Dohodu o provedení práce podľa § 75 Zákonníka práce a jej zárobky nepresiahli
ani v jednom mesiaci 10 000 Kč. Rovnako namietal, že základné nariadenie a vykonávacie nariadenie sú
len sekundárnymi právnymi aktmi práva EÚ a preto nesmie byť ich implementácia v rozpore s primárnym
právom EÚ, predovšetkým nie so Zmluvou EÚ v znení Lisabonskej zmluvy a Zmluvy o fungovaní EÚ v
znení Lisabonskej zmluvy (ďalej len „Zmluva o fungovaní EÚ“), ktoré nadobudli účinnosť v roku 2009.

6. Žalovaná rozhodnutím číslo : 43144-3/2019-BA z 11. júla 2019 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“)
postupom podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamietla v celom rozsahu odvolanie
zamestnávateľa Angels Solution & Services, s.r.o. a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

7. V odôvodnení poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do EÚ sa v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu
pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich
častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi, štátnou správou, inštitúciami
príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú
prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

8. Dôvodila, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov dodajúc, že súčasne sa
uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,

ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Poukázala na to, že základnou úlohou
koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia
vzťahovať na zamestnancov a SZČO počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva doplniac, že pravidlá
určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien
a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo
viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať
legislatíva žiadneho členského štátu.

9. Citujúc článok 13 ods. 1 a 5, článok 21 ods. 1 poukázala žalovaná na to, že Sociálna
poisťovňa vystavila zamestnancovi zamestnávateľa pani W. A. dňa 31. októbra 2018 Potvrdenie o
právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa, formulár PD A1 č.
18-00111463-010-000-A-2363973, podľa ktorého zamestnanec (W. A.) v období od 1. januára 2016 do
31. decembra 2016 podliehal v oblasti sociálneho poistenia legislatíve Slovenskej republiky.

10. Rovnako citujúc ustanovenie § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení v znení
účinnom od 1. januára 2013 do 31. decembra 2017 poukázala na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava informovala zamestnávateľa listom č. 27-1/2019-TT z 2. januára 2019 o skutočnosti, že jeho
zamestnanec (pani W. A.) v období od 1. januára 2016 do 31. decembra 2016 podliehal právnym
predpisom Slovenskej republiky, a preto je zamestnávateľ povinný za zamestnanca plniť povinnosti v
zmysle slovenskej legislatívy.

11. Dôvodila ďalej, že Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného
sociálneho poistenia v sporných prípadoch, t.j. keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list
fyzickej osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený dodajúc, že keďže si zamestnávateľ do dňa vydania
napadnutého rozhodnutia nesplnil povinnosť prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov
starobného dôchodkového sporenia, ako ani povinnosť odhlásiť zamestnanca z registra poistencov a
sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava prvostupňovým
rozhodnutím rozhodla tak, že zamestnancovi zamestnávateľa vzniklo povinné dôchodkové poistenie
dňa 1. januára 2016 a zaniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2016.

12. S poukazom na uvedené, dodajúc, že zamestnávateľ nepredložil v odvolacom konaní žiadne dôkazy,
ktoré by zakladali pochybnosti o správnosti napadnutého rozhodnutia, uzavrela, že prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, v súlade s
koordinačnými nariadeniami EÚ a v súlade so zákonom o sociálnom poistení.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

13. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia.
Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania a požiadal správny súd o nariadenie pojednávania
podľa § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“).

14. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné, nakoľko vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, ďalej, že zistenie skutkového stavu bolo pre riadne posúdenie
veci nedostatočné a tiež z dôvodu, že výrok rozhodnutia neobsahuje náležitosti výroku podľa § 209
zákona o sociálnom poistení (konkrétne uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, ale ani titul vyjadrujúci dôvod vzniku povinného dôchodkového poistenia a určenia uplatnenia
práva), čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť.

15. Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava mu podaním zo dňa 31.10.2018 oznámila,
že v zmysle koordinačných právnych predpisov ES v oblasti sociálneho zabezpečenia bolo „určené“, že
na pani W. A. (zamestnanec pracujúci na základe dohody) sa v období od 01.01.2016 do 31.12.2016
vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky, pričom tieto právne predpisy nijako nekonkretizoval a
že ako jej zamestnávateľ si mal v tomto období za seba a aj za zamestnanca plniť oznamovacie a
odvodové povinnosti podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky dodajúc,
že následne podaním zo dňa 02.01.2019 bol s poukazom na nariadenia Európskeho parlamentu a

Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004, podľa ktorých sa na zamestnanca - W. A. od 01.01.2016 do 31.12.2016 vzťahujú
právne predpisy sociálneho zabezpečenia SR požiadaný, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia
podania, predložil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava Registračný list zamestnávateľa - prihláška ku
dňu 01.01.2016, Registračný list fyzickej osoby - prihláška pre W. A. s uvedením dátumu vzniku poistenia
01.01.2016, Registračný list fyzickej osoby - odhláška pre W. A. s uvedením dátumu zániku poistenia
31.12.2016, Registračný list zamestnávateľa - odhláška ku dňu 31.12.2016, Mesačné výkazy poistného
za obdobie od 01/2016 do 12/2016 a prílohu mesačného výkazu poistného.

16. Žalobca ďalej uviedol, že podľa právnej úpravy sociálneho poistenia v Českej republike vykonanej
zákonom č. 155/1995 Sb. o důchodovém pojištění (ďalej len ako „zákon č. 155/1995 Sb.“) a zákonom
č. 187/2006 Sb. o nemocenském pojištění (ďalej aj ako len „zákon č. 187/2006 Sb.“), sú zamestnanci
vykonávajúci prácu na základe dohody o vykonaní práce účastní na poistení len, ak spĺňajú podmienku
výkonu zamestnania na území Českej republiky, pričom za výkon zamestnania na území Českej
republiky sa považuje aj prechodný výkon práce mimo územie ČR, ak je miesto výkonu trvalej práce
v ČR a bol im zúčtovaný príjem v čiastke vyššej ako 10 000 Kč a iba v tých kalendárnych mesiacoch
trvania tejto dohody, v ktorých im bol tento započítateľný príjem v danej výške zúčtovaný. V tejto súvislosti
poukázal na to, že žalovanej vo veci podania zo dňa 02.01.2019 zaslal písomnú odpoveď zo dňa
30.01.2019, v ktorej uviedol, že mu z podania nie je zrejmé na základe akých právnych skutočností
sa odvodzuje, že pani W. A., ako jeho zamestnanec pracujúci na dohodu, patrí v rámci aplikácie
právnych predpisov o sociálnom poistení pod zákony platné v SR a tiež, že požiadal o uvedenie právnych
skutočností, na základe ktorých boli založené právne závery prijaté žalovanou.

17. Namietal, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava napriek jeho požiadavke o poskytnutí informácii
vo veci aplikácie právnych predpisov o sociálnom poistení, vydala dňa 08.02.2019 rozhodnutie, ktorého
výrok znel : „Pani W. A. ako zamestnancovi zamestnávateľa Angels Solution & Services, s.r.o., Náměstí
14. října 1307/2, 150 00 Praha, vzniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 1. januára 2016 a zaniklo
povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2016.“ Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava v odôvodnení okrem iného uviedla, že mu zaslala dňa 31.10.2018 oznámenie o príslušnosti k
právnym predpisom SR (predmetné oznámenie neobsahovalo žiadnu konkretizáciu právnych predpisov
upravujúcich danú problematiku a ani dôvod, na základe ktorého malo dôjsť k určeniu právneho
poriadku), avšak „žalobca na túto výzvu nereagoval a oznamovaciu povinnosť si nesplnil.“ Vo vzťahu
k predmetnej výzve zo dňa 31.10.2018 uviedol, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava mu síce v
jej obsahu uviedla, že ako zamestnávateľ je povinný od 01.01.2016 do 31.12.2016 plniť oznamovacie
povinnosti za seba aj za zamestnanca podľa právnych predpisov SR, avšak urobil tak až dva roky po
údajnom vzniku povinného dôchodkového poistenia zamestnanca, pričom aj k určeniu uplatniteľnosti
legislatívy podľa uvedených nariadení EÚ došlo až na základe žiadosti dotknutého zamestnanca zo
dňa 16.08.2018, teda tiež viac ako 1,5 roka odo dňa skončenia právneho vzťahu založeného dohodou
uzavretou podľa právnej úpravy Zákonníka práce v ČR. Taktiež argumentoval, že ako zamestnávateľ
nemôže niesť zodpovednosť za to, že zamestnanec mal podľa právneho poriadku SR pred uzavretím
dohody a vznikom právneho vzťahu, požiadať príslušný orgán o určenie uplatniteľnej legislatívy, čo však
v danom čase neurobil a urobil tak až 1,5 roka po ukončení tohto právneho vzťahu dodajúc, že W. A.
ho mala informovať ako zamestnávateľa o existencii hlavného pracovného pomeru.

18. Vo vzťahu k výzve na predloženie požadovaných dokumentov v súvislosti so vznikom povinného
dôchodkového poistenia poukázal na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ho vyzvala až podaním
zo dňa 02.01.2019, pričom na túto reagoval dňa 30.01.2019 písomnou odpoveďou, v ktorej požiadal
o uvedenie právnych skutočností, na ktorých je založený záver o vzniku povinného dôchodkového
poistenia dodajúc, že na túto požiadavku zo dňa 30.01.2019 Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava
reagovala až po rozhodnutí, t.j. po vydaní a doručení prvostupňového rozhodnutia, čím mu de facto
znemožnila akékoľvek ďalšie vyjadrenie vo veci a objasnenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo
veci, ako aj prípadné predkladanie dôkazov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práv.

19. Ďalej zdôraznil, že až z podania zo dňa 14.02.2019, ktoré mu bolo doručené dňa 20.02.2019
sa dozvedel, že pani W. A. bol dňa 31.10.2018 vystavený formulár A1 SK č. 18-00111463-010-000-
A-2363973 a že z dôvodu neprihlásenia pani W. A. do poistenia na základe výzvy zo dňa 02.01.2019
a nesplnenia povinností zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala dňa 08.02.2019

rozhodnutie o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a
povinného poistenia v nezamestnanosti dňa 01.01.2016 a zániku povinného sociálneho poistenia dňom
31.12.2016 pani W. A., čo však nie je pravda, pretože rozhodnutie zo dňa 08.02.2019 sa vzťahovalo
výlučne na vznik a zánik povinného dôchodkového poistenia pani W. A. a teda nie na vznik povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti,
tak ako to v podaní uviedla Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava.

20. Napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne, diskriminačné a v rozpore s právnom EÚ
zakladajúce nerovnosť nielen medzi zamestnancami, ale aj zamestnávateľmi, ktorých naviac nedôvodne
zaťažuje povinnosťou byť znalý všetkých právnych poriadkov jednotlivých členských štátov EÚ, čo
zároveň považuje za prekážku v podnikaní a vzhľadom na vznik údajnej povinnosti dôchodkového
poistenia u dotknutého zamestnanca, ktorý mal nastať dňom 01.01.2016 aj za nesplniteľnú povinnosť.
Zároveň poukázal na to, že podľa formuláru A1 český zamestnávateľ zasiela odvody a zrážky za
zamestnanca na účely sociálneho poistenia na účet žalovanej až od prekročenia hranice zakladajúcej
účasť zamestnanca na sociálnom poistení podľa zákona č. 187/2006 Sb. v spojení so zákonom
č. 155/1995 Sb., t.j. v prípade, ak zamestnanec pracujúci na základe dohody v danom mesiaci
dosiahne príjem určený vyššie uvedenými právnymi predpismi platnými v ČR dodajúc, že odvody
za zamestnanca totiž nie je možné oddeľovať od definície „podmienky odmeňovania“, pretože pre
zamestnanca je základom to, aký čistý príjem dosiahne, lebo z tohto príjmu si zabezpečuje svoje životné
potreby/živobytie. Ďalej tvrdil, že v práve EÚ platia základné zásady, v zmysle ktorých predpis nižšej
právnej sily (sekundárne právo EÚ) nesmie porušovať právo vyplývajúce z predpisu vyššej právnej
sily, t.j. základného práva EÚ, v zmysle ktorého je zabezpečené odstránenie akejkoľvek diskriminácie
zamestnancov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnávanie a s tým
súvisiace podmienky dodajúc, že uvedené korešponduje aj s článkom 7 ods. 2 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 o voľnom pohybe zamestnancov vo vnútri únie, v zmysle ktorého
pracovník z iného členského štátu požíva sociálne a daňové výhody ako tuzemskí pracovníci.

21. Ďalej mal za to, že napadnuté rozhodnutie, resp. dôvod jeho vydania zakladá jednak diskrimináciu
medzi zamestnancami členských štátov EÚ titulom ich štátnej príslušnosti a v tej súvislosti aj
zamestnávateľov, pre ktorých by postup pre nich vyplývajúci z rozhodnutia znamenal nárast byrokracie,
a to tým väčší, čím viac zamestnancov pracujúcich v pracovnom vzťahu na základe dohody by
zamestnával, keďže by musel zisťovať a poznať aktuálnosť právnych poriadkov jednotlivých členských
štátov EÚ, nehovoriac o výpočet odvodov a ich zrazenia zo mzdy, dôsledkom čoho by súčasne došlo
k reálnemu zníženiu dosahovanej mzdy zamestnancov z iných členských štátov, čo by mohlo mať
za následok obmedzenie voľného pohybu osôb za účelom získania a výkonu práce a jednak by sa
zamestnanec stal de facto nevoľníkom svojho štátu, viazaný iba a len na jeho právny poriadok a nemohol
by ako slobodný občan EÚ využívať podľa svojho uváženia rovnaké pracovné, daňové a sociálne práva
patriace zamestnancom štátu, kde by bol zamestnaný a kde by prácu vykonával. Tiež dôvodil, že
zamestnávateľ zamestnanca pochádzajúceho z iného členského štátu EÚ by sa dostal do situácie, kedy
by nemohol splniť podmienku rovnakého zaobchádzania a odmeňovania svojich zamestnancov, keďže
zamestnanci pochádzajúci z iného členského štátu by za rovnakú prácu dosiahli rozdielnu mzdu, ako
zamestnanci členského štátu, v ktorom je práca realizovaná.

22. Žalobca poukázal na to, že ak by súd rozhodnutie žalovaného ako vecne správne potvrdil, potom
by mu ako zamestnávateľovi vznikla len formálna oznamovacia povinnosť bez realizácie odvodovej
povinnosti spravujúcej sa právnym poriadkom členského štátu SR, pretože inak by dochádzalo k
dvojitému zdaneniu, čo je neprijateľné a v rozpore s právom EÚ.

23. Dôvodil tiež, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť aj z dôvodu, že došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia a to najmä tým, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava napriek žiadosti
(podanie zo dňa 30.01.2019) jednak neozrejmila a neoznačila právny predpis, resp. konkrétnu právnu
normu na základe ktorej sa domnieva, že mu vznikla povinnosť spočívajúca v registrácii zamestnávateľa
a zamestnanca do Sociálnej poisťovne, ďalej mu nebolo oznámené začatie konania podľa osobitného
predpisu, ako nedávkové konanie podľa § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. a tiež nebol ako
účastník konania poučený o jeho právach, najmä práva nahliadnuť do spisu, ďalej práva vyjadriť sa ku
všetkým skutočnostiam, ktoré sú predmetom konania (podkladom rozhodnutia), ako aj práva navrhovať

a predkladať dôkazy v konaní podľa § 196 zákona č. 461/2003 Z. z. a práva zúčastniť sa ústneho
pojednávania podľa § 188 citovaného zákona.

III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobcu, duplika žalovanej, vyjadrenie ďalšej účastníčky konania

24. Žalovaná v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť. Po
citácii príslušných článkov základného nariadenia poukázala na to, že Sociálna poisťovňa, ako príslušná
inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy, na základe žiadosti zamestnanca o určenie uplatniteľnej
legislatívy zo dňa 29. mája 2018, vydala dňa 31. októbra 2018 Potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa, tzv. formulár PD A1, č. 18-00111463-A-2363973,
podľa ktorého zamestnanec v období od 1. januára 2016 do 31. decembra 2016 podliehal v oblasti
sociálneho zabezpečenia právnym predpisom SR, keď zamestnanec (W. A.) v predmetnom období
vykonával činnosť ako zamestnanec s pravidelným príjmom (v spoločnosti SECURITAS SK, s.r.o. od
1. júna 2015) a ďalej ako SZČO (vznik živnostenského oprávnenia 1. septembra 2015) na území
Slovenskej republiky a ako zamestnanec - dohodár na území Českej republiky a keďže zamestnanec
vykonával podstatnú časť svojej činnosti na území Slovenskej republiky, bola v zmysle článku 13 (1)
základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určená slovenská uplatniteľná legislatíva.

25. Poukázala ďalej na to, že nemala pred podaním žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy vedomosť,
že u predmetného zamestnanca dochádza k súbehu poistení, a preto nemohla určiť príslušnú legislatívu
a ani rozhodnúť o vzniku a zániku povinného dôchodkového poistenia zamestnanca skôr doplniac,
že koordinačné nariadenia príslušným inštitúciám neustanovujú lehotu, v ktorej je potrebné vystaviť
formulár PD A1 a rovnako jej neplynie žiadna lehota, v ktorej je povinná vydať rozhodnutie o vzniku/
prerušení/zániku povinného sociálneho poistenia.

26. K námietke žalobcu, že Oznámenie o určení príslušnosti k právnym predpisom z 31. októbra
2018 neobsahovalo žiadnu konkretizáciu právnych predpisov upravujúcich danú problematiku žalovaná
uviedla, že na zamestnávateľa sa vo vzťahu k zamestnancovi, ktorému bola určená uplatniteľná
legislatíva v súlade s koordinačnými nariadeniami vždy vzťahujú všetky právne predpisy upravujúce
oblasť sociálneho zabezpečenia v danom štáte a je na vlastnej zodpovednosti zamestnávateľa, aby sa
s nimi oboznámil dodajúc, že neznalosť zákona neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti
za jeho porušenie.

27. Ďalej žalovaná poukázala na to, že obstaranie podkladov potrebných na vydanie rozhodnutia je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale
je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu
skutočného stavu veci. Tiež argumentovala, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená
rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú,
alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

28. Ďalej dôvodila tým, že v zmysle ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom
poistení Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného sociálneho
poistenia v sporných prípadoch, t.j. keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list FO alebo keď sa
dátum vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia uvedený v Registračnom liste FO nezhoduje
so skutočným stavom veci. V tejto súvislosti poukázala na to, že keďže si žalobca nesplnil svoju
povinnosť prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia
a odhlásiť zamestnanca z tohto registra, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení povinná rozhodnúť vo veci vzniku a zániku
povinného dôchodkového poistenia zamestnanca.

29. Argumentovala, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je
začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods.
4 zákona o sociálnom poistení), avšak zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a
preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala
potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnako Sociálna poisťovňa nemá v danej veci v
zmysle zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych

účastníkov konania, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) a taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá
povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k
jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky/20/2010 sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011).

30. Dôvodila, že žalobca mal možnosť uplatniť v konaní vo veci vzniku a zániku povinného
dôchodkového poistenia zamestnanca všetky svoje procesné práva vyplývajúce z príslušných
ustanovení zákona o sociálnom poistení dodajúc, že k podkladom rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
pobočka Trnava sa mal možnosť vyjadriť v rámci odvolacieho konania, ktoré právo žalobca aj uplatnil
s tým, že námietky voči prvostupňovému rozhodnutiu boli v celom rozsahu preskúmané v rámci
odvolacieho konania.

31. Žalovaná mala rovnako za to, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané
náležitosti, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní dodajúc, že odôvodnenia napadnutých
rozhodnutí spĺňa náležitosti ustanovené v § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení.

32. Záverom zopakovala, že keďže bolo v súlade s koordinačnými nariadeniami určené, že na
zamestnanca žalobcu sa v období od 1. januára 2016 do 31. decembra 2016 vzťahovala v oblasti
sociálneho zabezpečenia slovenská legislatíva, pri posúdení odvodovej povinnosti zamestnávateľa vo
vzťahu k predmetnému zamestnancovi sa postupuje podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení, a
nie podľa právnych predpisov Českej republiky, tak ako uvádza žalobca.

33. Žalobca v replike uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na dôvodoch správnej žaloby, pričom sa
venoval argumentácii ohľadom formulácie výroku prvostupňového rozhodnutia (rozpor s ustanovením
§ 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení). Tiež poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nebolo zrozumiteľne zdôvodnené, prečo mu mala vzniknúť povinnosť „spätne“ prihlásiť
a odhlásiť zamestnanca do a z registra poistencov povinného dôchodkového poistenia a prípadne
„spätne“ zaplatiť aj poistné za určené obdobie. Spýtal sa správneho súdu, že ako a akým spôsobom
má ako zamestnávateľ vykonať zrážky zo mzdy u zamestnanca, po skončení pracovnoprávneho
vzťahu, pokiaľ si ako zamestnávateľ už splnil svoju povinnosť voči zamestnancovi a vyplatil mu mzdu
riadne a včas. V replike žalobca z dôvodu, že posúdenie spornej aplikácie sekundárneho práva EÚ
neprináleží vnútroštátnemu súdu navrhol správnemu súdu s poukazom na ustanovenie § 100 ods.
1 písm. c) SSP prerušiť konanie a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
SDEÚ ním naformulované prejudiciálne otázky. Konkrétne sa pýtal SD EÚ, 1/ či je konanie o vzniku
povinného dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, v súlade
s článkom 21, 45, 151 Zmluvy o fungovaní EÚ, v zmysle ktorých Únia a členské štáty uskutočňujú
opatrenia, ktoré rešpektujú rozmanitosť vnútroštátnych zvyklostí, najmä v oblasti zmluvných vzťahov a
potrebu udržiavať konkurencieschopnosť hospodárstva EÚ a Nariadením (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 987/2009 z 16. augusta 2009, v prípade, ak oprávnený zamestnanec nepožiada o určenie práva
pred vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru v inom členskom štáte EÚ ?
Pre prípad, ak by bola odpoveď na túto otázku kladná, sa pýtal, 2/ či konanie o vzniku povinného
dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je v súlade s článkom
21. 45 a 151 Zmluvy o fungovaní EÚ, v zmysle ktorých Únia a členské štáty uskutočňujú opatrenia,
ktoré rešpektujú rozmanitosť vnútroštátnych zvyklostí, najmä v oblasti zmluvných vzťahov a potrebu
udržiavať konkurencieschopnosť hospodárstva EÚ a Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009
z 16. augusta 2009 v prípade, ak oprávnený zamestnanec nepožiada o určenie práva pred vznikom
pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru a pracovný pomer alebo obdobný pracovný
pomer skončil pred vydaním rozhodnutia o určení práva členského štátu EÚ ? Ďalej pre prípad, ak by
odpoveď na otázku 1/ a 2/ bola kladná sa pýtal, či zakladá rozhodnutie príslušného orgánu členského
štátu EÚ o vzniku povinného dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom
poistení, v súlade s článkom 21, 45, 151 Zmluvy o fungovaní EÚ, v zmysle ktorých Únia a členské
štáty uskutočňujú opatrenia, ktoré rešpektujú rozmanitosť vnútroštátnych zvyklostí, najmä v oblasti
zmluvných vzťahov a potrebu udržiavať konkurencieschopnosť hospodárstva EÚ a Nariadením (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16. augusta 2009, v prípade ak oprávnený zamestnanec nepožiada

o určenia práva pred vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru a pracovný
pomer alebo obdobný pracovný pomer skončil pred vydaním rozhodnutia o určení práva členského
štátu EÚ, povinnosti zamestnávateľovi predkladať výkazy a povinnosť odviesť povinné odvody a zrážky
dotknutého zamestnanca štátu EÚ?

34. Žalovaná v duplike uviedla, že výrok prvostupňového rozhodnutia nemožno, vzhľadom na uvedenie
ustanovenia zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa rozhodlo a rozhodnutia vo veci, v žiadnom
prípade považovať za nezrozumiteľný, a teda rozhodnutie nemôže byť z tohto dôvodu nepreskúmateľné
a nezákonné. Mala za to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia členského štátu bydliska zamestnanca
bola v zmysle koordinačných nariadení oprávnená na určenie príslušnosti právnych predpisov, a teda
osvedčila situáciu osoby na účely uplatnenia koordinačných nariadení tým, že vystavila formulár PD
A1. V tejto súvislosti uviedla, že proces určovania uplatniteľnej legislatívy patrí v zmysle koordinačných
nariadení do výlučnej právomoci inštitúcií sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím
je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu
dodajúc, že súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie
uplatniteľných právnych predpisov v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach,
pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátne právne predpisy. Preto
uzavrela, že vzhľadom na definitívne určenie, že na zamestnanca žalobcu sa v období od 1. januára
2016 do 31. decembra 2016 v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahujú slovenské právne predpisy,
posúdenie vzniku a zániku sociálneho poistenia zamestnanca a odvodovej povinnosti žalobcu ako
zamestnávateľa zamestnanca sa spravuje výlučne zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov, a preto je irelevantné, ako vznik a zánik sociálneho poistenia zamestnanca a odvodovú
povinnosť žalobcu ako zamestnávateľa upravujú české právne predpisy. Poukázala tiež na to, že
požiadavka, aby osoba, ktorá sa chystá vykonávať prácu v zahraničí podala žiadosť o vystavenie
formulára PD A1 v dostatočnom časovom predstihu pred začiatkom vykonávania činnosti, slúži práve na
predchádzanie situácie, ktorá nastala v posudzovanom prípade, t.j. zamestnávateľ sa mylne domnieval,
že na zamestnanca sa vzťahuje česká legislatíva dodajúc však, že o vydanie formulára PD A1 je
možné požiadať aj spätne, nakoľko túto možnosť koordinačné nariadenia ani zákon o sociálnom poistení
nevylučujú. Záverom uviedla, že v posudzovanom prípade neexistuje spornosť v otázke aplikácie
sekundárneho práva EÚ, a preto považovala žiadosť žalobcu o prerušenie konania a predloženie
prejudiciálnych otázok SD EÚ za nedôvodnú.

35. Žalobca ďalším podaním reagoval na dupliku žalovanej, pričom zotrval na dôvodoch správnej žaloby,
ako aj na svojom návrhu na predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ.

36. Ďalšia účastníčka konania doručila správnemu súdu svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla, že výzve
nerozumie, že je pravda, že od 01.01.2016 do 31.12.2016 bolo zamestnaná na dohodu u žalobcu a jej
mesačný príjem nepresiahol 10 000 Kč.

IV. Relevantná právna úprava

37. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

38. Podľa článku 13 ods. 1 nariadenia (ES) EP a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia

Vykonávanie činností v dvoch alebo viacerých členských štátoch

1. Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch
podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo

b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

39. Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia (ES) EP a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť
ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom
členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch
alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

40. Podľa článku 16 nariadenia EP a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia

1. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto
skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

2. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.

3. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva
definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých
členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli
definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu
určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že
nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

4. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,
aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých
inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov
navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a
so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho
nariadenia.

Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť
dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

5. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené
za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

6. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

41. Podľa článku 19 nariadenia EP a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

Poskytovanie informácií dotknutým osobám a zamestnávateľom

1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného
nariadenia, oznamuje dotknutej osobe a v prípade potreby jej zamestnávateľovi alebo zamestnávateľom
povinnosti ustanovené týmito právnymi predpismi. Poskytuje im pomoc potrebnú na splnenie formalít,
ktoré tieto právne prepisy požadujú.

2. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného
nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne
predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.

42. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej
žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

43. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

44. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne
sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.

45. Podľa § 209 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
celom rozsahu.

46. Podľa § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie,
organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu

47. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa
preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako
aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý
existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci samej podľa
§ 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie na deň 21. júna 2021 a dospel k záveru, že správna žaloba
je dôvodná.

48. Právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
dôvodov uvedených v správnej žalobe zo dňa 18.09.2019, ako aj vyjadrení zo dňa 25.05.2020 a
12.10.2020. Napadnuté rozhodnutie označil za nezákonné, nakoľko mu predchádzal nezákonný postup
a rovnako preto, že neobsahovalo predpísané náležitosti. Namietal, že rozhodnutie je v rozpore s právom
EÚ, nakoľko bolo vydané ex post teda po ukončení pracovnoprávneho vzťahu. Mal za to, že na základe
napadnutého rozhodnutia nemôžu vzniknúť povinnosti ani žalobcovi, ani ďalšej účastníčke konania. Mal
tiež za to, že je dôležité vyriešiť právnu otázku týkajúcu sa práva EÚ a to, či je možné podať žiadosť o
určenie uplatniteľnej legislatívy ex post a preto trval na návrhu o predloženie prejudiciálnej otázky, ktorá
bola formulovaná vo vyjadreniach zo dňa 25.05.2020 a 12.10.2020.

49. Poverený zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že v plnom rozsahu trvá na písomných
vyjadreniach zaslaných správnemu súdu a mal za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové
rozhodnutie boli vydané v súlade so zákonom. Poukázal na to, že v zmysle koordinačných nariadení je
Sociálna poisťovňa príslušnú na určenie uplatniteľnej legislatívy a preto vystavila pani A. formulár PD
A1 a to na základe dokladov predložených k žiadosti. Rovnako zastal názor, že tento formulár môže
byť vydaný aj spätne. Na pojednávaní predložil správnemu súdu stanovisko Českej správy sociálneho
zabezpečenia zo dňa 04.04.2017, ktoré bolo krátkou cestou doručené aj právnemu zástupcovi žalobcu.
Vo vzťahu k návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky SD EÚ uviedol, že tento považuje za nedôvodný.

50. Ďalšia účastníčka konania na pojednávaní uviedla, že žiadosť o určenie uplatniteľnej legislatívy
podala na základe podnetu Sociálnej poisťovne, ktorá ju dopytovala písomne aj telefonicky, nakoľko
pracovala v zahraničí, povedali jej, že tento formulár má vyplniť, tak ho vyplnila. Na otázku právneho
zástupcu žalobcu, či žiadosť podávala na základe vlastného rozhodnutia alebo na podnet Sociálnej

poisťovne uviedla, že na základe podnetu Sociálnej poisťovne. Ďalej na otázku právneho zástupcu
žalobcu, či pred uzatvorením Dohody o provedení práce podľa § 75 ZP bolo oboznámená so všetkými
právami a povinnosťami vyplývajúcimi z pracovnoprávneho vzťahu uviedla, že bola. Ďalej na otázku,
nech opíše spôsob ako prebiehal proces vyplnenia tejto žiadosti uviedla, že žiadosti nerozumela,
pomáhala jej ju vyplniť jej ekonómka s tým, že nakoniec túto žiadosť vyplnila priamo na pobočke
Sociálnej poisťovne. Na otázku, prečo žiadosť o určenie uplatniteľnej legislatívy podpísala 29.05.2018,
keď na základe potvrdenia pobočky Sociálnej poisťovne v Trnave je zrejmé, že táto bola podaná
16.08.2018 uviedla, že pravdepodobne ju podpísala skôr, keď ju vypĺňala so svojou ekonómkou a až
následne ju priniesli na pobočku Sociálnej poisťovne do Trnavy. Na otázku, či vtedy, keď podávala
žiadosť o určenie uplatniteľnej pohľadávky požiadala aj o vystavenie potvrdenia, že je SZČO uviedla,
že takéto potvrdenie nežiadala.

51. Právom záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol, že predovšetkým namieta predložený
listinný dôkaz a v tejto súvislosti poukázal na koncentráciu konania. Naviac mal za to, že tento
sa svojím obsahom nevzťahuje na daný prípad, keď nedáva odpoveď, či môže byť rozhodnuté o
uplatniteľnej legislatíve spätne. Poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím žalovaná spätne zmenila
podstatné náležitosti pracovnoprávneho vzťahu a to s retroaktívnym účinkom spätne 2 roky. Tiež
poukázal na to, že požiadať o určenie uplatniteľnej legislatívy je výhradným právom zamestnanca, a
preto si mala W. A. tieto práva uplatňovať, avšak pred začatím výkonu práce. Nevidel dôvod, prečo
by žalovaná mala zasahovať do práv a povinností zamestnávateľa a zamestnanca, a zaťažovať ich
odvodovými povinnosťami. Vo vzťahu k samotnému priebehu administratívneho konania uviedol, že
dôvody vydania prvostupňového rozhodnutia boli žalobcovi zdôvodnené až po vydaní prvostupňového
rozhodnutia a rovnako nebolo žalobcovi umožnená oboznámiť sa s podkladmi jeho vydania. V tejto
súvislosti uviedol, že s podkladmi rozhodnutia sa ako právny zástupca žalobca oboznámil až dňa
07.10.2020, a to prostredníctvom nahliadnutia do súdneho spisu na tunajšom správnom súde. Rovnako
zopakoval, že napádané rozhodnutia neobsahujú zákonom predpísané náležitosti. V ostatnom v celom
rozsahu odkázal na dôvody uvedené v správnej žalobe. Záverom uviedol, že primárne platí zásada
nezasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov a tiež, že právo patrí bdelým a preto si pani A. mala
žiadosť podať pred začatím výkonu práce.

52. Poverený zástupca žalovanej právom záverečnej reči uviedol, že je pravdou, že je povinnosťou
zamestnanca požiadať o určenie uplatniteľnej legislatívy, ale súčasne je pravdou, že je povinnosťou
zamestnávateľa zistiť si všetky skutočnosti ohľadom zamestnanca, ktorý má bydlisko v inom členskom
štáte EÚ. K tvrdeniu, že štát zasahuje do pracovnoprávneho vzťahu uviedol, že uloženie povinnosti
prihlásiť zamestnanca do systému sociálneho poistenia nie je zasahovaním do tohto právneho vzťahu.
Mal za to, že na základe formulára PD A1 má žalobca povinnosť prihlásiť p. A. do systému sociálneho
poistenia. Rovnako za nedôvodné považoval tvrdenia ohľadom porušenia procesných ustanovení a
mal za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti. Rovnako zopakoval, že v
danom prípade nejde o svojvôľu Sociálnej poisťovne, nakoľko táto je príslušná v zmysle koordinačných
nariadení určiť uplatniteľnú pohľadávku. S poukazom na uvedené považoval správnu žalobu za
nedôvodnú a navrhol, aby ju správny súd ako nedôvodnú zamietol.

53. Ďalšia účastníčka konania právom záverečnej reči uviedla, že rozhodnutie ponecháva na správny
súd.

54. V danom prípade mal správny súd obsahom administratívneho spisu preukázané, že žalovaná
na základe žiadosti ďalšej účastníčky konania zo dňa 16.08.2018, dňa 31.10.2018, t.j. po skončení
pracovnoprávneho vzťahu, vydala tejto formulár A1, z ktorého z článku 2 vyplýva, že v období od
01.01.2016 do 31.12.2016 sa uplatňujú právne predpisy členského štátu Slovenskej republiky, pričom z
bodu 2.4 daného článku tiež vyplýva, že potvrdenie platí počas trvania činnosti.

55. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd tiež preukázané, že žalovaná oznámením
o určení príslušnosti k právnym predpisom zo dňa 31.10.2018 oznámila žalobcovi, že v zmysle
koordinačných právnych predpisov ES v oblasti sociálneho zabezpečenia bolo určené, že na pani
W. A. sa v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky.
Zároveň žalobcovi oznámila, že ako zamestnávateľ tejto fyzickej osoby je povinný v období od
01.01.2016 do 31.12.2016 plniť oznamovacie a odvodové povinnosti za seba aj za zamestnanca
podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Rovnako mal správny súd

preukázané, že žalovaná si listom zo dňa 02.01.2019, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 07.01.2019,
vyžiadala registráciu, konkrétne požiadala žalobcu, aby v lehote 15 dní od doručenia listu predložila
do Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava registračné listy a mesačné výkazy poistného za obdobie od
01/2016 do 12/2016. Na tento list reagoval žalobca podaním zo dňa 30.01.2019 (po uplynutí 15 dňovej
lehoty) doručeným Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava dňa 12.02.2019 (t.j. po vydaní prvostupňového
rozhodnutia), ktorým požiadal o stanovisko, na základe akých právnych skutočností bolo ustálené, že
pani A. spadá pod právne predpisy SR. Na uvedenú žiadosť reagovala Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava svojou odpoveďou zo dňa 14.02.2019, v ktorej uviedla, že pani W. A. bol dňa 31.10.2018
vystavený formulár A1 SK č. 18-00111463-010-000-A-2363973 a že mu bolo zaslané oznámenie o
určení príslušnosti k právnym predpisom Slovenskej republiky a preto bol informovaný o jeho povinnosti
plniť oznamovacie a odvodové povinnosti v období od 01.01.2016 do 31.12.2016.

56. Je nesporné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia s tým, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu
ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu
nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby
nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti
s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13
stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátov.

57. Na účely správneho vykonávania vykonávacieho nariadenia a základného nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 vykonávacieho nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne
sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou.
Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

58. Článok 16 vykonávacieho nariadenia upravuje postup pri uplatňovaní článku 13 základného
nariadenia určujúceho právny poriadok členského štátu, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosť
či už ako zamestnanec ako SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Postup je upravený tak,
že osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch (tak ako v danom prípade)
informuje o tejto skutočnosti určenú inštitúciu, v danom prípade žalovanú. Určená inštitúcia členského
štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú,
pričom toto určenie sa považuje za predbežné. Následne inštitúcia informuje o predbežnom určení
uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo
dňa, keď boli dotknuté inštitúcie o ňom informované v súlade s odsekom 2 článku 16 vykonávacieho
nariadenia, pokiaľ už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené vzájomnou dohodou
alebo vtedy, ak najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie
alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. V prípade, ak existuje neistota vo veci určenia
uplatniteľných právnych predpisov, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu po rokovaní
vzájomnou dohodou so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku
14 vykonávacieho nariadenia. Následne príslušná inštitúcia členského štátu, ktorej právne predpisy
boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné túto skutočnosť bezodkladne oznámi dotknutej
osobe. Odsek 6 článku 16 vykonávacieho nariadenia počíta aj so situáciou, ak dotknutá osoba
neinformuje príslušný úrad členského štátu bydliska o skutočnosti, že vykonáva činnosti v dvoch alebo

vo viacerých členských štátoch, v takomto prípade sa uplatnia ustanovenia článku 16 na podnet inštitúcie
určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o tejto skutočnosti informovaná.

59. Nutnosť dodržania postupu upraveného v článku 16 vykonávacieho nariadenia z dôvodu zabránenia
podvodnému uplatňovaniu článku 13 základného nariadenia vyplýva aj z návrhu generálneho advokáta
G. D. zo dňa 21.05.2015 vo veci C-189/14 Bogdan Chain proti Altanco Ltd vedenej pred SD EÚ,
konkrétne z bodov 92 až 94 tohto návrhu. Rovnako z bodu 76 vyplýva, že formulár A1 má byť vo
všeobecnosti vystavený pred začiatkom obdobia, ktorého sa týka, alebo na jeho začiatku. Generálny
advokát v súvislosti so svojím stanoviskom ohľadom okamihu vystavenia formulára A1 v bode 79
odkazuje aj na ďalšie rozhodnutie SD EÚ C-115/11, z ktorého z bodu 43 rovnako vyplýva, že osvedčenie
E 101, sa v zásade vystavuje pred začiatkom alebo na začiatku obdobia, na ktoré sa vzťahuje, čo je
vzhľadom na postup upravený v článku 16 vykonávacieho nariadenia pochopiteľné.

60. V danom prípade mal správny súd preukázané, že W. A. doručila dňa 30.05.2018, t.j. rok a pol po
ukončení pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava žiadosť o určenie
uplatniteľnej legislatívy osoby, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako
SZČO v odlišných členských štátoch. Následne, bez dodržania postupu podľa článku 16 vykonávacieho
nariadenia, dňa 31.10.2018 vystavila žalovaná formulár A1, na základe ktorého oznámila žalobcovi,
že v zmysle koordinačných právnych predpisov ES v oblasti sociálneho zabezpečenia bolo určené,
že na pani W. A. sa v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 vzťahujú právne predpisy Slovenskej
republiky a súčasne žalobcovi oznámila, že je povinný v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 plniť
oznamovacie a odvodové povinnosti za seba, ako aj za zamestnanca podľa právnych predpisov
sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Z dôvodu, že si žalobca svoje povinnosti nesplnil,
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala prvostupňové rozhodnutie.

61. Ako už bolo vyššie uvedené, správny súd mal preukázané, že v bode 2 formulára A1, ktorý bol
vystavený W. A. je explicitne uvedené : „Toto potvrdenie platí počas trvania činnosti“ , t.j. od 01.01.2016
do 31.12.2016, teda neplatí od 01.01.2017. Na základe tejto skutočnosti správny súd uzavrel, že pokiaľ
bol formulár A1 vystavený pre ďalšiu účastníčku konania - pani W. A. až po skončení činnosti (a to naviac
bez rešpektovania postupu podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia), konkrétne až dňa 31.10.2018
nemôže účinne zakladať uplatniteľnú legislatívu a teda nemôže byť spôsobilým podkladom pre vydanie
prvostupňového rozhodnutia. Inak povedané uvedený dokument nezakladá povinnosť žalobcu plniť si
svoje oznamovacie a odvodové povinnosti. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na odôvodnenie
rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/26/2018 zo dňa 26.06.2019 (bod 30, 66, 72) a sp.
zn. 7Sžsk 103/2018 zo dňa 21.04.2020, bod 52, v ktorých sa okrem iného konštatuje, že žalovaná
v daných prípadoch vzala do úvahy skutočnosť, že posledný deň platnosti formulárov A1 je dňom
zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v
nezamestnanosti zamestnancov žalobcu, pričom je pre správny súd relevantné, že v obidvoch prípadoch
posudzovaných Najvyšším súdom SR bol formulár A1 vystavený počas trvania pracovnoprávneho
vzťahu resp. obdobného pracovného vzťahu.

62. Vychádzajúc z bodu 61 preto správny súd konštatuje, že formulár A1, na ktorý sa žalovaná odvoláva
ako na dokument zakladajúci uplatniteľnú legislatívu Slovenskej republiky, nemôže z vyššie uvedených
dôvodov, zakladať vznik povinného dôchodkového poistenia od 1. januára 2016 a zánik povinného
dôchodkového poistenia dňa 31. decembra 2016 a s tým spojené povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a)
a b) zákona o sociálnom poistení. Preto pokiaľ žalovaná na základe žiadosti ďalšej účastníčky konania
podanej po skončení pracovnoprávneho vzťahu vystavila, a to aj bez rešpektovania postupu podľa
článku 16 vykonávacieho nariadenia, formulár A1 a na ňom založila svoje rozhodnutie o vzniku a zániku
povinného sociálneho poistenia, vec nesprávne právne posúdila. Táto skutočnosť je dôvodom zrušenia
tak napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.

63. V súvislosti s tvrdením žalovanej uvedeným v duplike a to, že proces uplatniteľnej legislatívy
patrí v zmysle koordinačných nariadení do výlučnej právomoci inštitúcií sociálneho zabezpečenia
dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií vrátane súdov zasahovať
do uvedeného procesu správny súd uvádza, že nespochybňuje právomoc žalovanej v tomto smere,
avšak nesporne patrí do právomoci správneho súdu posúdiť, či v konkrétnom prípade boli splnené
podmienky v zmysle koordinačných nariadení na určenie uplatniteľnej legislatívy. Správny súd má na

mysli konkrétne samotný proces určovania uplatniteľnej legislatívny. V opačnom prípade by súdna
ochrana poskytovaná správnym súdom v takýchto veciach bola len iluzórna.

64. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania bolo, či Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava vydaním prvostupňového rozhodnutia, bez toho, aby sa žalobca oboznámil s podkladmi
rozhodnutia a tiež bez toho, aby mu umožnila predkladať dôkazy a argumentovať v danom konaní,
porušila zásadu súčinnosti. Žalovaná na svoju obranu dôvodila rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011, v zmysle ktorého je možné za prvý úkon voči účastníkovi
konania, ktorým sa začína konanie z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, považovať aj
doručenie rozhodnutia.

65. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie veľkého senátu správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. apríla 2019 v spojení s rozsudkom
veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.
novembra 2020, v zmysle ktorého (bod 55) : „Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.
nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré
sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská
republika viazaná v zmysle č. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

66. V danom prípade správny súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaná oznámila žalobcovi -
oznámením o určení príslušnosti k právnym predpisom zo dňa 31.10.2018, že v zmysle koordinačných
právnych predpisov ES v oblasti sociálneho zabezpečenia bolo určené, bezďalšieho, že sa na pani
W. A. v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky s tým, že
týmto oznámením nebol vyzvaný, aby si splnil povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) zákona o
sociálnom poistení. Na uvedené oznámenie žalobca nereagoval. Následne Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava zaslala žalobcovi list - vyžiadanie registrácie zo dňa 02.01.2019, ktorým vyzvala žalobcu, aby
v lehote 15 dní od doručenia listu predložil registračné listy a mesačné výkazy poistného za obdobie
od 01/2016 do 12/2016. Tento list prevzal žalobca dňa 07.01.2019, avšak reagoval až podaním zo dňa
30.01.2019, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava až dňa 12.02.2019, teda po vydaní
prvostupňového rozhodnutia. S poukazom na uvedené má správny súd za to, že Sociálna poisťovňa,
pobočka Trnava so žalobcom pred vydaním prvostupňového rozhodnutia písomne komunikovala,
pričom to bol práve žalobca, ktorý nereagoval na písomnosti (oznámenie o určení príslušnosti k
právnym predpisom) resp. reagoval až po uplynutí stanovenej lehoty. Správny súd však upriamuje
pozornosť žalovanej, že už v rámci prvej písomnosti - oznámenie o určení uplatniteľnej legislatívy bolo,
práve vzhľadom na skutočnosť, že táto bola určená po skončení pracovnoprávneho vzťahu, namieste
podrobnejšie oboznámiť žalobcu so skutočnosťami, z ktorých tento záver vyhodila, nakoľko žalobcovi
skutočne z písomností, ktoré mu boli zaslané nemuselo byť zrejmé, na základe akých skutočností mu
vyplývajú povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení. Správny súd, aj s
poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie veľkého senátu, žalovanú upozorňuje, že je potrebné, aby ku
každému prípadu pristupovala individuálne a kde si to situácia vyžaduje s účastníkom konania konala aj
pred vydaním samotného rozhodnutia. Nepochybne sa tým vyhne zrušovaniu napadnutých rozhodnutí
z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Pri posúdení dôvodnosti tejto námietky, však správny súd
prihliadol na pasivitu žalobcu a preto dôvodnosť danej námietky nevzhliadol.

67. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na neurčitosť výroku prvostupňového rozhodnutia,
keď tento neobsahuje ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého sa rozhodlo správny súd
uvádza, že ustanovenie, na základe ktorého Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla sa nachádza
pred výrokovou časťou prvostupňového rozhodnutia, konkrétne ide o ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a)
bod prvý zákona o sociálnom poistení, a preto už nebolo potrebné toto ustanovenie opakovať. Správny
súd preto danú námietku pri svojom rozhodovaní rovnako nezohľadnil.

68. Vychádzajúc z bodov 54 až 63 rozsudku správny súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP
v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej vrátane prvostupňového
rozhodnutia a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na ďalšie konanie.

69. V ďalšom konaní bude povinnosťou konajúcich orgánov verejnej správy riadiť sa právnym názorom
správneho súdu ohľadom záveru o nemožnosti vystavenia formulára A1 po skončení činnosti, čo
znamená, že tento nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia o vzniku resp. zániku povinného
sociálneho poistenia.

70. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v
ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym
názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP).

71. Správny súd z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia,
ako aj z dôvodu prijatia záveru o nemožnosti vystavovať formulár A1 po skončení činnosti, resp.
pracovnoprávneho vzťahu, nepovažoval za dôvodné predkladať prejudiciálnu otázku SD EÚ. Preto
návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

72. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

73. O trovách konania ďalšej účastníčky konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP, podľa ktorého
ďalší účastníci konania majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu
iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Správny
súd ďalšej účastníčke konania vyslovene žiadne povinnosti neukladal. Hoci svoje právo vyjadriť sa v
správnom súdnom konaní využila, nárok na náhradu trov konania jej nevzniklo, pretože za splnenie
povinnosti nemožno považovať splnenie výzvy správneho súdu na vyjadrenie sa k správnej žalobe
(pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžrk/20/2018 z 25. septembra
2019).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.