Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. marec 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/322/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4408214644
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4408214644.7

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobkyne:
G. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., J. 8, zast. JUDr. Denisou Jánošíkovou, advokátkou, so sídlom
Bratislava, Klincová 35, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou Nové Zámky, so sídlom
Nové Zámky, Slovenská 11/A, IČO: 17 336 112, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu

Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 27. júna 2017 č. k. 13C/222/2008-636 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch týkajúcich sa nároku na náhradu
trov konania a nároku na náhradu trov štátu p o t v r d z u j e .

Výrok o poplatkovej povinnosti žalovaného sa z r u š u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50% a žalovanému
uložilpovinnosťzaplatiťnaúčetOkresnéhosúduNovéZámky2.535,50euraztitulusúdnehopoplatkuza
žalobu do 3 dní po právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 2, §

262 ods. 1, 2 a článkom 4 CSP a uviedol, že Okresný súd Nové Zámky rozsudkom 13C/222/2008-433 zo
16. 06. 2014 vyhovel žalobe žalobkyne o zaplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a
zaviazal žalovaného k zaplateniu 42.262,47 eura s príslušenstvom. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25. 07. 2014 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v
Nitre 9Co/738/2014-468 z 23. 04. 2015, pokiaľ ide o istinu. V zostávajúcej časti bol uvedený rozsudok
súdu prvej inštancie zrušený a vrátený na nové konanie. Rozsudkom 13C/222/2008-586 zo 04. 03.

2016 súd prvej inštancie zaviazal žalovaného tiež k zaplateniu sumy 25.081,16 eura s príslušenstvom,
v zostávajúcej časti žalobu zamietol a podľa § 142 ods. 2 OSP zaviazal žalovaného k náhrade trov
konania vo výške 6.604,41 eura a k náhrade trov štátu v sume 3.438,51 eura a k zaplateniu súdneho
poplatku v sume 2.535,50 eura. Krajský súd v Nitre rozsudkom 9Co/232/2016-618 z 12. 04. 2017 zmenil
vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 5.974,90 eura a
vzostávajúcejčastižalobuzamietol.Pokiaľideotrovykonaniaazaplateniesúdnehopoplatkuzažalobu,

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na nové rozhodnutie. Tento rozsudok
nadobudolprávoplatnosťdňa22.05.2017. Súdprvejinštanciepodľa§255ods.1CSPpriznalžalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to z dôvodu, že síce žalobe žalobkyne bolo vyhovené
len čiastočne, avšak čo do základu bola jej žaloba dôvodná (čo žalovaný popieral, a tým spor spôsobil)
a výška nároku žalobkyne závisela výlučne od posúdenia súdu, bolo preto namieste, aby žalobkyni bola
priznaná plná náhrada trov konania. Súd prvej inštancie priznal štátu nárok na náhradu trov dokazovania

voči žalovanému (žalobkyňa bola od platenia súdnych poplatkov zo zákona oslobodená, preto ju súd
k zaplateniu trov štátu nezaväzoval) a to s poukazom na základný princíp uvedený v čl. 4 CSP a spoukazom na ustanovenie § 262 odsek 1 a § 255 odsek 1 CSP, keď štátu vznikli trovy dokazovania
v súvislosti s vypracovaním znaleckých posudkov, ktoré trovy boli znalcovi hradené z rozpočtových
prostriedkov súdu. Pomer úspechu žalovaného v konaní voči žalobkyni bol rovnaký, preto súd zaviazal

žalovaného k náhrade trov konania štátu v rozsahu 50 %. V závere uviedol, že zaviazal žalovaného k
zaplateniu súdneho poplatku za žalobu (jej časť, v ktorej bola žaloba dôvodne podaná) podľa § 2 ods.
2 Zákona o súdnych poplatkoch.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,

navrhujúc, aby odvolací súd uznesenie vo výroku o priznaní nároku štátu na náhradu trov konania voči
žalovanému a vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného zrušil a vo výroku o priznaní náhrady trov
konania žalobkyne v plnom rozsahu zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov konania sa nárok na náhradu
trov konania z dôvodu rovnakého pomeru úspešnosti v konaní nepriznáva. Čo sa týka priznania nároku
na náhradu trov konania žalobkyni v plnom rozsahu, žalovaný sa domnieval, že ak súd prvej inštancie
citoval ustanovenia čl. 4 CSP v odôvodnení uznesenia aj na odôvodnenie výroku o priznaní nároku na

náhradu trov konania žalobkyni v plnom rozsahu (ide iba o domnienku, nakoľko predmetný výrok bol
výslovne odôvodnený § 255 ods. 1 CSP, z ktorého však možnosť priznania náhrady trov konania v plnom
rozsahu v prípade čiastočného úspechu nevyplýva), tak potom ide o nesprávne poukázanie na čl. 4 CSP.
V článku 4 je totiž upravená analógia zákona a práva, ako to vyplýva z dôvodovej správy. K tomu, aby sa
čl. 4 mohol použiť, musia byť splnené tieto predpoklady: 1. neexistencia výslovného ustanovenia CSP,

podľa ktorého by sa dala vec prejednať a rozhodnúť s súčasne 2. existencia ustanovenia CSP (analogia
legis) alebo ustanovenia iného zákona (analogia iuris). Ak nie je splnená druhá podmienka, súd prejedná
a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Uvedené však neznamená, že je prípustná sudcovská
normotvorba. Stále musí byť splnená právna podmienka a to neexistencia ustanovenia CSP, podľa
ktorej by sa vec prejednala a rozhodla. Zastal názor, že v právnom štáte, ktorým Slovenská republika
podľa čl. 1 Ústavy SR je, je neprípustná sudcovská normotvorba bez zákonného splnomocnenia -
narúša sa totiž systém trojdelenia moci. Súd nemôže aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 zrušeného

Občianskeho súdneho poriadku len z dôvodu, že sa mu to zdá spravodlivé. Poukázal na viaceré články
Ústavy SR a CSP a uviedol, že súdy SR sú viazané princípom legality. Podľa základnej zásady Civilného
sporového poriadku výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a
nepochybné. Ustanovenia § 255 CSP sú absolútne jednoznačné, jasné, zrozumiteľné a nemožno mať
o tom, čo chcel nimi zákonodarca vyjadriť, odôvodnené pochybnosti. Ak súd v uznesení uviedol, že

žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP, tak podľa jeho
názoru sa odvoláva na také zákonné ustanovenie, z ktorého takéto oprávnenie súdu vôbec nevyplýva.
V tomto ohľade sa domnieval, že uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle. Poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008 s touto právnou vetou: Súd môže, ba dokonca
samusíoddoslovnéhozneniaprávnehotextuodchýliťvprípade,keďtozozávažnýchdôvodovvyžaduje

účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto
prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii. V odôvodnení predmetného judikátu je tiež uvedené, že v prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,
možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Výklad
§ 255 CSP v tom smere, že možno priznať nárok na náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak mala
predmetná strana úspech iba čiastočný, nemožno podľa nás považovať za logický výklad, pretože k
takémuto výkladu sa nedospelo žiadnym prostriedkom logického výkladu. Takýto výklad je podľa nášho

názoru príliš extenzívny, popierajúci samotný normatívny text. Domnieval sa, že súd nemôže takýmto
extrémne rozširujúcim výkladom vykonávať normotvorbu a do Civilného sporového poriadku premietnuť
ustanovenie § 142 ods. 3 zrušeného Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej uviedol, že nerozumie, prečo
zmenilsúdprvejinštanciesvojnázorohľadnetrovkonania,aprečopriznalžalobkynivuznesenínáhradu
trov konania v plnom rozsahu, a nie podľa pomeru úspechu vo veci tak, ako to urobil vo svojom rozsudku

sp. zn. 13C/222/2008 zo 16. júna 2014. Ak súd prvej inštancie zmenil svoj názor ohľadne
náhrady trov konania, tak to mal náležite a presvedčivo zdôvodniť, čo však v uznesení neurobil, pričom
strana civilného sporového konania má právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Domnieval sa,
že neodôvodnením zmeny názoru súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Uvedený problém je vypuklejší o to viac, že súd v odôvodnení uznesenia v súvislosti s priznaním nároku
štátu na náhradu trov dokazovania uviedol okrem iného, že pomer úspechu žalovaného v konaní voči
žalobkyni bol rovnaký, preto súd zaviazal žalovaného k náhrade trov konania štátu v rozsahu 50%.

Pre žalovaného je nepochopiteľné, že ak podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia sám
uviedol, že pomer úspechu bol rovnaký, ako mohol s poukázaním na § 255 ods. 1 CSP priznať žalobkyni
údajný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. V tomto videl vnútorný rozpor
v odôvodnení uznesenia. K priznaniu nároku na náhradu trov konania štátu voči žalovanému uviedol,

že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie o náhrade štátu. Zastal názor, že ani v tomto prípade
nemožno postupovať podľa čl. 4 CSP. Právna úprava náhrady trov konania je upravená v CSP hoci
stručne, ale komplexne. Aplikácia čl. 4 CSP by podľa jeho názoru prichádzala do úvahy jedine vtedy, ak
by bola právna vec, ktorú by bolo potrebné prejednať a rozhodnúť. Takáto situácia by bola daná, ak by
CSP ustanovoval právo štátu na náhradu trov konania, ktoré platil, ale neupravoval by procesný postup,
ako o uvedenom nároku rozhodnúť, resp. by neustanovoval, voči komu má štát toto právo. Uviedol, že aj

keby prijal záver o tom, že súd prvej inštancie môže rozhodnúť o náhrade trov konania štátu, potom musí
poznamenať, že žalovaný zaplatil preddavky na znalecké dokazovanie, o povinnosti zloženia ktorých
rozhodol súd prvej inštancie viacerými uzneseniami. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci náhrady trov
konania štátu súd prvej inštancie už právoplatne rozhodol, preto z dôvodu prekážky rozsúdenej veci (res
iudicata) nemohol v uznesení priznať štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu

50%.Kuloženiupovinnostižalovanémuzaplatiťsúdnypoplatokuviedol,ženiejezrejmé,prečosúdprvej
inštancie o poplatkovej povinnosti žalovaného vôbec rozhodoval, keď poplatkovú povinnosť žalovaného
vyriešil samotný Krajský súd v Nitre. Žalovaný si poplatkovú povinnosť právoplatne uloženú Krajským
súdom v Nitre dobrovoľne splnil. Tretí výrok uznesenia je teda v rozpore s prekážkou rozsúdenej veci.
Vychádzajúc z uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd uznesenie vo výroku o priznaní nároku

štátu na náhradu trov konania voči žalovanému a vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného zrušil
a vo výroku o priznaní náhrady trov konania žalobkyne v plnom rozsahu zmenil tak, že žiadnemu z
účastníkov konania sa nárok na náhradu trov konania z dôvodu rovnakého pomeru úspešnosti v konaní
nepriznáva.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, majúc za to, že súd prvej inštancie správne právne
posúdil skutočnosť, že má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a to z dôvodov, že žalobný
návrh - predmetom dokazovania súdneho konania boli dve roviny a to existencia alebo neexistencia
zodpovednosti žalovaného a výška nároku náhrady za škodu vyplývajúcu zo zodpovednosti žalovaného
a poškodenie zdravia a ďalších nárokov žalobkyne. Ako súd prvej inštancie správne uviedol, jej žalobný

návrh bol, čo do dôvodu jeho základu - existencie zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu
dôvodný. Uvedené súd prvej inštancie konštatoval v medzitýmnom rozsudku č. k. 13C/222/2018-220
zo dňa 10. 10. 2010. Je teda zrejmé, že čo sa týka základu žalobného nároku - nároku na náhradu
škody - bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 100%, a teda jej v tejto časti prináleží aj náhrada trov konania
v tejto časti v rozsahu 100%, a to ako podľa aktuálneho znenia procesnoprávnych noriem, tak aj v

zmysle procesnoprávnych noriem účinných v čase rozhodnutia súdu o základe žalovaného nároku.
Okrem základu žalobného návrhu, t. j. či žalovaný je alebo nie je zodpovedný a povinný k náhrade škody,
ktorá vznikla žalobkyni na zdraví a majetku, súd rozhodoval aj o samotnej výške tohto nároku. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie správne poznamenal, že výška priznaného nároku na náhradu škody (ktorá
pozostávala z nároku na náhradu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, nároku na škody na

majetku a nároku na úhradu ďalších nákladov spojených s liečením a zdravotným stavom žalobkyne)
závisí od posúdenia súdu a od výsledkov znaleckého dokazovania. Z povahy uplatneného nároku na
náhradu škody, t. j. z hmotného práva vyplýva, že výška tohto nároku závisí od miery poškodenia
zdravia, miery utrpenia žalobkyne, sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj ďalších faktorov, ktoré
sú v každom prípade odlišné, jedinečné a súd pri svojom rozhodovaní posudzuje každý takýto nárok

individuálne, a teda aj výška takéhoto nároku v jednotlivých prípadoch je rozdielna. Obdobné stanovisko
zaujal na Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 zo
dňa 23. 02. 2011. V súvislosti s uplatnenou výškou nároku na náhradu škody poukázala na skutočnosť,
že v čase podania žaloby bol platný a účinný predpis, ktorý jej umožňoval priznať nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% a to aj napriek tomu, že by nemala plný úspech v sporovom konaní. V

čase podania žaloby, ako aj v čase, kedy súd rozhodoval o základe jej nároku nebolo možné ani len
predpokladať, že procesné predpisy sa zmenia a takýmto retroaktívnym spôsobom zasiahnu do jej práv.
V čase podanej žaloby teda mala legitímne očakávania, čo sa týka spôsobu rozhodovania o nároku
na náhradu trov konania a s poukazom na tieto legitímne očakávania bolo vedené dokazovanie, akoaj celé konanie. K legitímnym očakávaniam sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí PL. ÚS 10/04 z 06. 02. 2008. K použitiu právnej normy, platnej v čase podania žaloby,
považovala za spravodlivé a súladné s princípmi právneho štátu a legitímnych očakávaní zakotvených v

Ústave Slovenskej republiky. Toto jej presvedčenie umocňuje aj rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS
294/2012 zo 07. 02. 2013. Z povahy súdneho konania, ako aj z predmetu sporu je zároveň nesporné,
že výška súdom priznaného nároku závisela najmä na výsledkoch znaleckého dokazovania, ako aj
na posúdení súdu. Nakoľko z povahy konania nie je možné vopred rozumne a presne predpokladať
výšku súdom priznaného nároku, bol by automatický takýto žalobný nárok uplatnený na súde vopred

odsúdený na čiastočný sporový úspech. Mala za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď jej
v súvislosti s náhradou trov konania priznal 100% nárok, nakoľko bola, čo sa týka do základu nároku
úspešná v rozsahu 100%, pričom v dôsledku zmeny právnej normy došlo k porušeniu jej legitímnych
očakávaní vo vzťahu k predvídateľnosti rozhodovania súdov a žalobkyňa, ktorej základné ľudské práva a
právne istoty majú byť chránené, nemôže niesť následky svojvôle zákonodarcu. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie tak vníma ako spravodlivé a súladné s výkladom Ústavy Slovenskej republiky a základných

právnych princípov, ktoré sa nadradené ust. zákona 160/2015 Z. z. Vzhľadom na uvedené mala za to,
že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
a to s poukazom najmä na úspech žalobkyne v rozsahu 100%, čo do dôvodu a základu žalobného
nároku, ako aj s poukazom na skutočnosť, na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov a právne závery súdov
vyšších autorít v súvislosti s nárokmi, ktorých výška závisí od posúdenia súdu a v súvislosti so zmenou

právneho predpisu a možnosťou súdov ako sa s touto zmenou vysporiadať. Z uvedených dôvodov
navrhla napadnuté uznesenie ako správne potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a prejednal

odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je čiastočne dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom
sa nároku žalobkyne na náhradu trov konania, ako aj vo výroku o trovách štátu podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správne potvrdil a vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného podľa § 389 ods. 1 písm.
d) CSP zrušil.

5. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby bolo zaplatenie sumy 76.927,03 eura (55.527,84
eura + 21.399,19 eura) s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 55.527,84 eura (3.410,50 eura +
9.318,96 eura + 42.798,38 eura) od 08. 10. 2008 do zaplatenia titulom náhrady škody na zdraví. Súd
prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10. novembra 2010 č. k. 13C 222/08-220 rozhodol o tom, že žaloba

žalobkyne, pokiaľ ide o jeho základ, je dôvodná. O odvolaní žalovaného proti tomuto rozsudku rozhodol
Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 27. marca 2012 č. k. 9Co 98/2011-263 tak, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. Následne súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 16. júna 2014 č. k. 13C
222/2008-433 uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni 42.262,47 eura s 13% úrokom z omeškania ročne od
20. 10. 2008 do zaplatenia do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti návrh zamietol a o

trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky 2.535,50 eura súdneho poplatku za
návrh do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. V dôsledku odvolaní z oboch strán bolo toto rozhodnutie
v napadnutých častiach preskúmané odvolacím súdom, ktorý rozsudkom zo dňa 23. 04. 2015 č. k.
9Co/738/2014-468 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zvýšenia

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia potvrdil. V napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa
zaplatenia úroku z omeškania 13% ročne zo sumy 42.262,47 eura od 20. 10. 2008 do zaplatenia, vo
vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 7.149,97 eura, ako aj v časti trov konania zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4. marca 2016 č. k.
13C/222/2008-586 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 25.081,16 eura s 8,50 % úrokom z omeškania

ročne zo sumy 6.061,20 eura od 21. 10. 2008 do zaplatenia do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. V
zostávajúcej časti istiny a príslušenstva návrh zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni na účet
jej právnej zástupkyne 6.604,41 eura z titulu náhrady trov konania do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.
Posledným výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky 2.535,50 eura
súdny poplatok za návrh a 3.438,51 eura z titulu náhrady trov konania štátu do 15 dní po právoplatnosti

rozsudku. V dôsledku odvolania podaného žalovaným odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 6.061,20 eura s 8,5 % úrokom z omeškania
ročne od 21. 10. 2008 do zaplatenia, čo do sumy 5.974,90 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne
od 21. 10. 2008 do zaplatenia potvrdil a vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 86,30 eura spríslušenstvom zmenil tak, že žalobu zamietol. Výrok o poplatkovej povinnosti žalovaného zmenil tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 2.465 eur na účet Okresného súdu Nové Zámky
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku o trovách konania a trovách konania štátu

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákon o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 253 ods. 1 CSP ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky,
súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.

10. Podľa § 253 ods. 2 CSP ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od
súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu
predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.
11. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

12. Za trovy konania sa podľa Civilného sporového poriadku považujú len také výdavky, ktoré vznikli v
konaní, t.j. v období od začatia konania do jeho skončenia. Civilný sporový poriadok druhy trov konania
nevymedzuje príkladným výpočtom. Trovami konania spravidla sú hotové výdavky strán a ich zástupcov
ako cestovné náhrady, stravné, náklady na ubytovanie, poštovné, súdne poplatky, ušlý zárobok, trovy

dôkazov, odmena za právne služby poskytnuté advokátom a iné. Aby sa výdavky, ktoré v konaní vznikli,
mohli považovať za trovy konania, musí byť splnená aj ďalšia požiadavka a to, že musia byť preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v tomto konaní.
Výdavky, ktoré strana nepreukázala a neodôvodnila, nemôže súd považovať za trovy konania a priznať
ich ani s poukazom na zásadu oficiality zavedenú pri rozhodovaní o trovách konania v § 262 CSP.

Zjednodušene povedané, ak má strana záujem, aby sa napríklad jej náklady na cestovné považovali za
trovy tohto konania, musí výšku cestovného zdokladovať a zároveň zdôvodniť, kedy a z akého dôvodu
tieto výdavky vynaložila. Požiadavka účelnosti vynaložených výdavkov ostáva aj v novej právnej úprave
zakotvená. Podľa doterajšej právnej úpravy v § 142 OSP súd prisudzoval v rámci náhrady trov konania
len trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, v novej právnej úprave je požiadavka

účelnosti jedným zo základných predpokladov toho, aby sa vynaložené výdavky mohli považovať za
trovy konania. Aby mohli byť vynaložené výdavky považované za účelne vynaložené v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva, teda za trovy konania, musia byť vynaložené v príčinnej súvislosti
s procesným postojom strany k predmetu konania; ich vynaložením sa musí sledovať buď procesné
presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná obrana proti takémuto nároku (nález Ústavného

súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08). Každú jednu zložku výdavkov, teda aj každý úkon
právnej služby, ak je strana (či iný subjekt) zastúpená advokátom, musí súd posudzovať samostatne.
Dôležitou je tiež požiadavka, aby výdavky, ktoré majú byť považované za trovy konania, boli aj skutočne
vynaložené v konaní, teda nemôže ísť napríklad len o pohľadávku štátu na zaplatenie súdneho poplatku;
vyrubený súdny poplatok na to, aby mohol byť považovaný za trovy konania, musí byť aj zaplatený.

Dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia predpokladov pre posudzovanie výdavkov ako trov
konania leží na strane sporu.

13. Účelnosť trov sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy).

Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na
zaujatie procesného stanoviska k žalobnému návrhu, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k
vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdneho poplatku a na hotové
výdavky. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc sa odvodzuje z článku 47 ústavy. V podstate toznamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy.
Každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci, bol zastúpený
advokátom.

14. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala

strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer
úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Pri sporoch, kde úspech v konaní závisí od znaleckého posudku alebo úvahy

súdu by nebolo celkom spravodlivé, aby žalobca svoj nárok uplatňoval v nižšej sume len preto, aby
potom, v prípade nie celkového úspechu v konaní, nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa
považuje rozhodnutie, že žalobcovi čo do základu vznikol nárok a výška priznaného nároku je potom
druhotná a nadväzujúca. Žalobca má právo na náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej

sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto
prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma, čo
do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne
procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia,
vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu alebo od znaleckého

posudku.

15. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu z dôvodu, že čo do základu bola jej žaloba dôvodná a výška
nárokužalobkynezáviselavýlučneodposúdeniasúdu.Odvolacísúdmárovnakoakosúdprvejinštancie

a taktiež s poukazom na vyššie uvedené za to, že žalobkyňa má v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
právo na náhradu trov konania, teda všetkých preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených
výdavkov, ktoré jej v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v tomto konaní vznikli, avšak
z dôvodu, že posúdenie výšky nároku žalobkyne záviselo od výsledkov znaleckého dokazovania.
Takýto výklad ustanovenia § 255 ods. 1 CSP je v súlade so základnými princípmi, na ktorých je tento

zákon založený a nejde o neprípustnú sudcovskú normotvorbu. Výrok o trovách konania súdom prvej
inštancie nebol odôvodnený čl. 4 CSP, ale iba ustanovením § 255 ods. 1 CSP, preto je argumentácia
žalovaného v odvolaní v tejto časti nedôvodná. Článkom 4 súd prvej inštancie odôvodnil výrok o trovách
štátu. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo odôvodniť výroky jeho rozhodnutia, pričom nebol povinný
odôvodniť aj to, prečo rozhodol inak, ako v predchádzajúcom rozhodnutí. Z uvedených dôvodov odvolací

súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

16. Čo sa týka odvolania žalovaného, čo do výroku o trovách štátu, vychádzajúc z rozsahu a
dôvodov odvolania žalovaného sa odvolací súd zaoberal tým, či možno zaviazať k náhrade trov štátu v

konaní neúspešnú stranu, keď súčasný procesný predpis náhradu trov štátu neupravuje a tiež tým, či je
potrebné pri určení pomeru, v ktorom má neúspešná strana trovy štátu hradiť, zohľadniť aj ňou zaplatené
preddavky na trovy dôkazu. Keďže predmetné konanie trvá od roku 2008, pričom pre posúdenie nárokov
žalobkyne boli potrebné odborné znalosti, súd v konaní ešte za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, teda procesného predpisu účinného do 30. 06. 2016, pribral do konania znalcov, žalovanému

uložil povinnosť zložiť preddavky na trovy dôkazu, čo žalovaný aj urobil, po vypracovaní znaleckých
posudkov rozhodol o znalečnom a súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 4. marca 2016 rozhodoval
o trovách štátu podľa OSP, teda aj o nároku, aj o ich výške. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie už za nového procesného predpisu, pričom musel posudzovať tak
nárok na trovy štátu, ako aj ich výšku, pričom v tomto výroku bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie

zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a následne o trovách štátu súd rozhodol
napadnutým uznesením podľa pomeru úspechu strán v spore. Odvolací súd, vychádzajúc z ustanovenia
§ 470 ods. 2 CSP, ako aj ustanovení § 253 a § 255 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne rozhodol aj o trovách štátu a pri určení pomeru, v akom na ich zaplatenie zaviazal žalovanéhosprávne vychádzal z výsledku konania, čo nie je vždy totožné s úspechom vo veci. Výsledok vo veci
nie je totožný so zákonným predpokladom úspechu vo veci, pretože pri rozhodovaní o trovách štátu sa
rozhoduje aj v konaniach, v ktorých nemožno hodnotiť úspech, či neúspech účastníka vo veci. Zároveň

však o trovách štátu je potrebné rozhodnúť aj v konaniach, ktoré sú vecne oslobodené od súdnych
poplatkovalebo,vktorýchstranysporupoužívajúosobnéoslobodenieodsúdnychpoplatkov.PodľaCSP
v zásade platí, že štát neznáša trovy dôkazu, vrátane trov znaleckého dokazovania, preto ustanovenie
§ 253 CSP upravuje povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu strane, ktorá ho navrhla, pričom výška
preddavku určená súdom by mala pokrývať všetky očakávané trovy dôkazu. Výšku preddavku sudca

určuje voľnou úvahou, pričom vychádza zo všeobecne známych skutočností, zo skutočností známych
súdu z jeho činnosti, prípadne zo zistení v rámci individuálneho dopytu alebo konzultácie. Napriek snahe
súdu určiť preddavok na vykonanie dôkazu čo najpresnejšie následným skutočným nákladom na jeho
vykonanie, z rozhodovacej činnosti súdu je zrejmé, že takýto odhad je veľmi ťažký, a pokiaľ súd nechce
stranu, ktorej je preddavková povinnosť ukladaná, zaťažiť preddavkom nad nevyhnutný rozsah, pri
rozhodovacej činnosti nastanú situácie, kedy náklady na vykonanie dôkazu prevýšia zložený preddavok

a skutočná výška nákladov na vykonanie dôkazu bude vyporiadaná až v konečnom rozhodnutí, spolu
s rozhodovaním o trovách konania, pričom tak ako pre rozhodovanie o trovách konania, aj pri
vyporiadaní nákladov na vykonanie dôkazu prevyšujúcich zložený preddavok sa bude vychádzať zo
zásad, podľa ktorých sa rozhoduje o trovách konania. V danej veci pritom k ustanoveniu znalcom,
priznaniu znalečného a zloženiu preddavkov na vykonanie dôkazu žalovaným došlo ešte za účinnosti

OSP, ktorý upravoval aj rozhodovanie o trovách štátu, pričom podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Keďže súd prvej inštancie o trovách štátu rozhodoval už za účinnosti CSP, správne rozhodoval už len
o nároku, pričom o ich výške rozhodne osobitným uznesením vyšší súdny úradník, pričom pri výške
zohľadní aj preddavky, ktoré žalovaný zaplatil v priebehu konania (600 eur č. l. 159 a 500 eur č. l. 343).

Odvolací súd ešte považuje za potrebné dodať, že ak žalovaný namietal, že žalobkyni boli priznané
trovy konania v plnom rozsahu a o trovách štátu súd rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci, pričom
žalovaného zaviazal z trov štátu zaplatiť 50%, teda nie celé trovy štátu, odvolací súd uvádza, že aj keby
odvolací súd dospel k záveru, že trovy štátu mal v celom rozsahu znášať žalovaný, v zmysle čl. 16 ods. 3
CSP v konaní o opravnom prostriedku nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný

prostriedok uplatnila, preto by aj v takom prípade muselo byť rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené.
Napriekuvedenejargumentácii žalovanéhovodvolanížiadaltentovýroknapadnutéhouzneseniazrušiť.

17. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol aj o poplatkovej povinnosti žalovaného zaplatiť
na účet Okresného súdu Nové Zámky 2.535,50 eura z titulu súdneho poplatku za žalobu do 3 dní po

právoplatnosti tohto uznesenia. Súd prvej inštancie rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil,
keď len uviedol, že zaviazal žalovaného k zaplateniu súdneho poplatku za žalobu (jej časť, v ktorej bola
žaloba dôvodne podaná) podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch. Keďže odvolací súd už v
rozsudku zo dňa 12. apríla 2017 č. k. 9Co/232/2016-618 o poplatkovej povinnosti žalovaného rozhodol
tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo

výške 2.465 eur na účet Okresného súdu Nové Zámky do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 05. 2017, v danej veci bolo o poplatkovej
povinnosti už právoplatne rozhodnuté, preto odvolací súd výrok o poplatkovej povinnosti žalovaného
podľa § 387 ods. 1 písm. d) CSP zrušil.

18. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní
úspešná (tak pri rozhodovaní o trovách konania, ako aj trovách štátu), priznal jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).