Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118382526
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:6118382526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu: JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v spore žalobcu: Q. Y., nar. XX. A. XXXX,
trvalý pobyt T. XXX, zastúpeného TAX LAW, s.r.o., Břeclavská 3, Malacky, IČO: 53 160 657, proti
žalovaným: 1/ K. G., nar. XX. A. XXXX, trvalý pobyt K. XXX, 2/ STENLY s. r. o., Sekule 186, IČO: 46
480 684, žalovaní 1/, 2/ zastúpení advokátom JUDr. Ľubomír Nemček, Čajkovského 5, Bratislava, IČO:
42 415 071, o 20.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica
z 15. januára 2020, č. k. 9C/26/2019-129, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 20.000 eur,
uplatňovaných z dôvodu nesplnenia záväzku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 4.1.2018, na základe ktorej
mal žalobca poskytnúť žalovaným uvedenú sumu (ktorú skutočnosť malo potvrdzovať potvrdenie o
vykonaní platby v prospech žalovaného 1/ na účet žalovanej 2/). O náhrade trov konania rozhodol
tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100 %, pričom o výške
trov konania malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie

odôvodnil ustanoveniami § 627, § 628 ods. 1, 2 (správne má byť § 657 a § 658), § 517 ods. 1, 2 OZ
(Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že vykonaným
dokazovaním nemal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ došlo k uzavretiu zmluvy o
pôžičke, o ktorej existenciu žalobou uplatnený nárok opieral. Sám žalobca vo svojom výsluchu uviedol,
že dohoda medzi ním a žalovaným 1/ bola taká, že žalovaný 1/ si sumu 20.000 eur (ktorú žalobca poslal
na účet oznámený žalovaným 1/ vo výške 20.000 eur) u žalobcu odpracuje (nebolo dohodnuté, čo v
prípade ak by k spolupráci neprišlo a neboli stanovené žiadne lehoty či termíny v uvedenom smere).

Žalobca tiež tvrdil, že odpracovanie spočívalo vo vykonaní služieb pre neho, resp. jeho spoločnosť,
predajom bytov v bytovom dome Fontána v Moravskom Svätom Jáne, ktorý staval žalobca (2.000 eur
za predaný byt). Žalobca potvrdil, že podmienky vrátenia uvedenej sumy neboli dohodnuté (žalobca
veril žalovanému 1/, že byty predá), pričom nebola dohodnutá žiadna zábezpeka pre prípad nevrátenia
peňažnejsumy.Žalovaný1/vsporetvrdil,žeza20.000eur,ktoréobdržalodžalobcu,muposkytolslužby,
na ktorých sa dohodli (zháňal klientov na kúpu bytov a s osemnástimi klientmi uzavrel rezervačné zmluvy
na budúcu kúpu bytov v bytom dome Fontána, pričom uvedené zmluvy uzatváral ako splnomocnenec

spoločnostiTELRECOM,ktorejkonateľombolžalobca).Suma20.000eurpodľaobranyžalovanéhobola
odmenazatietorezerváciebytov.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,ževkonaníbolosícepreukázané,
že žalobca zaslal žalovanému sumu 20.000 eur, avšak poskytnutie peňazí samo o sebe bez ďalšieho
nepostačujeprezáverouzavretízmluvyopôžičke.Podstatnounáležitosťouzmluvyopôžičke,bezktorejzmluva nemôže vzniknúť, je popri prenechaní veci určených podľa druhu, i záväzok dlžníka vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. K uvedenému záväzku sa však žalovaný 1/, ktorému
boli peniaze poskytnuté, nezaviazal a existenciu takého záväzku poprel sám žalobca. Žalovaný 1/ mal

za sumu 20.000 eur vykonať pre žalobcu dohodnuté služby, spojené s predajom nehnuteľností (nebolo
pritom podstatné, či sa jednalo o odmenu za sprostredkovanie predaja bytov, ku ktorému napokon
neprišlo, alebo za inú činnosť pri získavaní potencionálnych kupujúcich, ktorú žalovaný 1/ vykonal).
Rozhodujúce v danej veci bolo, že žalovaný 1/ sa nezaviazal sumu 20.000 eur žalobcovi vrátiť a ako
sám žalobca uviedol, ohľadom vrátenia peňažných prostriedkov medzi ním a žalovaným 1/ žiadna

dohoda uzavretá nebola (za tieto peniaze mal žalovaný 1/ vykonať pre žalobcu dohodnuté služby). Je
tak nepochybné, že pri poskytnutí sumy 20.000 eur žalovanému 1/, nebola na strane žalobcu, ako ani
žalovaného 1/, vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke a preto žalobe na vrátenie žalovanej sumy nebolo možné
vyhovieť. Ak by bolo preukázané, že ide o sumu predstavujúcu odmenu za služby, ktoré poskytnuté
neboli, bolo by možné uvažovať o bezdôvodnom obohatení žalovaného 1/, toto však v konaní tvrdené
nebolo a žalobca žiadal vrátenie pôžičky, hoci jeho tvrdenia uzavretie zmluvy o pôžičke vyvracali. Nároky

zo zmlúv a nároky z bezdôvodného obohatenia podliehajú rozdielnym právnym režimom, pričom sa
jedná o odlišné právne inštitúty. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie konštatoval, že nebola
preukázaná nielen existencia zmluvy o pôžičke, avšak žalovanému 2/ neboli poskytnuté zo strany
žalobcu ani žiadne finančné prostriedky a so žalobcom nebol v žiadnom právne relevantnom vzťahu.
Žaloba bola preto v plnom rozsahu zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie

odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov), v zmysle ktorého žalovaným 1/, 2/, vznikol nárok na náhradu trov konania, keďže boli v spore
v plnom rozsahu úspešní (súd prvej inštancie nesprávne v odôvodnení uviedol, že úspešný bol žalobca,
avšak vo výroku správne rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovaným 1/, 2/ trovy konania v
rozsahu 100 %), voči žalobcovi v konaní neúspešnému. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť

súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zrušenie v celom rozsahu
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil
ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Medzi žalobcom a žalovaným ide o zmluvu o

pôžičke, teda reálny kontrakt (zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, ktorú zákon nevyžaduje).
Žalobca veril, že požičané peniaze sa mu skutočne vrátia. Vznik pôžičky predpokladá dohodu strán a
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Dohoda však nemusí nevyhnutne riešiť splatnosť pôžičky, ako
ani odplatnosť, či bezodplatnosť zmluvy (I. Fekete, Veľký komentár k Občianskemu zákonníku 2011).
Nebolapretovadouneexistenciadohodyosplatnosti,čiinépodmienkyvráteniaposkytnutýchfinančných

prostriedkov, keďže vrátenie požičaných finančných prostriedkov je obligatórnou náležitosťou zmluvy o
pôžičke. Došlo preto aj k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a zákazu prekvapivých
rozhodnutí (bolo preukázané poskytnutie finančných prostriedkov z titulu pôžičky, ktoré neboli vrátené
a zo strany žalovaných nebola prejavená vôľa finančné prostriedky vrátiť). Žalobca ďalej poukázal
na princíp kontradiktórnosti konania. Žalovaní nepredkladali žiadne dôkazy na svoju obranu, až na

poslednom pojednávaní predložili listinné dôkazy, ktoré súd pripustil. V súlade s princípom koncentrácie
ako aj kontradiktórnosti sporového konania, žalobca nemal možnosť sa s týmito listinnými dôkazmi
oboznámiť. Súdu odovzdané dôkazy mali byť predložené žalobcom prostredníctvom súdu, aby sa mohol
s nimi oboznámiť a podať vyjadrenie v zákonnej lehote. Súd prvej inštancie sa však nevysporiadal so
skutočnosťou, že právny zástupca žalobcu predkladá dôkazy až na poslednom pojednávaní a doručuje

ich stranám podľa vlastnej vôle. Bolo preto poručené čiastkové právo na spravodlivý proces, a to
právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom. Tieto predložené listinné dôkazy predstavovali potvrdenie
o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2018, ktoré daňové priznanie
bolo podané 22. marca 2019. Návrh na začatie konania bol však podaný 7. novembra 2018 a preto
priznanie príjmu žalovaného 1/ vo výške 20.000 eur bolo účelové. Žalovaný 1/ údajne poskytol pre

žalobcu služby, ktoré sú však službami výlučne licencovaných realitných maklérov, s čím sa súd taktiež
nevyporiadal. Príjem vo výške 20.000 eur žalovaný 1/ označil v VII. oddiely, z čoho vyplýva dôvodná
obava, že vykonštruoval daňové priznanie, aby poprel podiel pôžičky. Je vylúčené, aby táto suma bola
jediným príjmom žalovaného za celý rok 2018, že ho celý rok živila manželka, na ktorej účet bola
pôžička poskytnutá. Ak by skutočne šlo za odmenu za poskytnuté a sprostredkované služby, nemal

by príjem opodstatnenie v oddiely VII. Súd prvej inštancie sa týmito dôkazmi nijako nezaoberal, hoci
ide o účelové falzifikáty a snahu o manipuláciu súdu. Žalobca v odvolaní potvrdil, že so žalovanými
si nedohodol podmienky vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, čo však nevylučuje uzavretie
zmluvy o pôžičke, keďže v konaní bolo jasne preukázané ich poskytnutie a žalobca naďalej trvána skutočnosti, že ide o finančné prostriedky poskytnuté titulom pôžičky, od čoho sa počas konania
neodklonil. Žalobca má za to, že pokiaľ žalobu podal z titulu pôžičky, na ktorej sa so žalovaným
dohodli, obligatórne muselo byť stranám zmluvy jasné, že požičané finančné prostriedky treba vrátiť,

bez ohľadu na to, či slovo vrátiť medzi nimi výslovne odznelo. Vrátenie pôžičky je obligatórnym znakom
a zamietnutie žaloby s poukazom na to, že medzi nimi tieto slová nepadli, je vylúčené. Za podstatnú
náležitosť zmluvy o pôžičke sa nepovažuje ani dojednanie doby splatnosti pôžičky. Súd prvej inštancie
neaplikoval správnu právnu normu, teda došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dokonca
k opomenutiu aplikovania akejkoľvek právnej normy, keďže súd prvej inštancie nedeklaroval právny

názor, z akého titulu žalobca poskytol žalovanému sumu 20.000 eur. Keď suma prevedená na účet
dlžníka nepredstavovala pôžičku od veriteľa a žiadny iný právny dôvod tohto plnenia nebol v súdnom
konaní preukázaný, je potrebné vziať do úvahy možnú právnu kvalifikáciu rozhodujúcej skutočnosti ako
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 O. z. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 21Cdo 4520/2007 ak
je žalobou uplatnený nárok na peňažné plnenie vychádzajúci zo skutkových tvrdení, že bolo poskytnuté
na základe zmluvy o pôžičke a žalovaný nevrátil pôžičku v lehote splatnosti, avšak podľa názoru súdu

nie je preukázaná existencia zmluvy o pôžičke a iný dôvod pôžičky ani nie je tvrdený, nie je zmenou
skutkového stavu vymedzeného v žalobe, ak súd posúdi nárok žalobcu na zaplatenie požadovanej sumy
podľa hmotnoprávnych noriem upravujúcich nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Súd
prvej inštancie sa tak nedostatočne zaoberal skutkovým stavom veci a odôvodnením rozsudku.

3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviska

procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil právne závery, ktoré náležite vysvetlil.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne aj právo strany konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ÚS SR“, sp. zn. IV. ÚS 252/04). Rovnako neznamená ani to,

aby strana konania bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jej požiadavkou a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04). Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanénákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý
proces (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že samotné poskytnutie peňazí žalovanému
1/ samé o sebe bez ďalšieho nepostačuje na preukázanie uzavretia zmluvy o pôžičke, keďže podstatnou
náležitosťou tejto zmluvy, je aj záväzok dlžníka vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
K takémuto zväzku sa však žalovaný 1/ nezaviazal a jeho existenciu poprel aj sám žalobca.

7. Zásadne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalujúca strana, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovanej strany (porov. uznesenie NS SR sp. zn.
8Cdo/181/2016).

8. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
konania.Tátonormatakzásadneurčujerozsahdôkaznéhobremena(okruhskutočností,ktorémusiabyť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno sa delia medzi
stranami konania v závislosti na aktuálnom priebehu konania a na tom, ako právna norma vymedzuje

práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/6/2010).9. V spore o vrátenie pôžičky nesie veriteľ bremeno tvrdenia, že s dlžníkom ako žalovaným uzavrel
zmluvu o pôžičke. Podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
dlhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

10. V posudzovanej veci žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia uzavretia zmluvy o pôžičke, keďže
tvrdil, že sa dohodol so žalovaným 1/, že sumu 20.000 eur si u žalobcu odpracuje a teda žalobca
ani netvrdil, že sa so žalovaným 1/ dohodol na vrátení veci rovnakého druhu (t. j. vrátiť sumu 20.000
eur). Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca nepreukázal vznik

záväzku dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, teda sumu 20.000 eur, pretože sám žalobca tvrdil, že
túto sumu si žalovaný mal na základe dohody odpracovať („že tieto byty predá, že sprostredkuje pre
žalobcu túto službu“). Žalobca tým vyvrátil svoje tvrdenie o uzavretí o zmluvy o pôžičke, potvrdzujúc
vznik nepeňažného záväzku na strane žalovaného 1/. Žalovaný 1/ potvrdil, že za obdržanú sumu 20.000
eur poskytol služby, na ktorých sa so žalobcom dohodol (t. j. vznik nepeňažného záväzku tak nebol
sporný). Skutočnosť, či žalovaný 1/ poskytol dohodnuté služby alebo nie, bola bez právneho významu

(ako to dôvodne uvádza súd prvej inštancie), keďže predmetom daného sporu bolo peňažné plnenie,
nie nepeňažný záväzok.

11. Preto pokiaľ žalobca aj v odvolacom konaní naďalej tvrdil, že sa domáha vrátenia pôžičky vo výške
20.000 eur, žalobe nebolo možné vyhovieť a súd prvej inštancie opodstatnene žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

12. Žalobca správne v odvolaní uvádza, že vznik pôžičky predpokladá dohodu strán, aby jedna strana
prenechala druhej strane veci určené podľa druhu, a aby druhá strana sa zaviazala vrátiť veci rovnakého
druhu (čo v danom prípade nebolo ani len tvrdené).

13. Možno súhlasiť so žalobcom v odvolaní, že zmluva o pôžičke nemusí nevyhnutne riešiť splatnosť
pôžičky, prípadne iné podmienky vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov, avšak v danom chýbal
medzi stranami zmluvný konsenzus, teda prejav vôle dvoch zmluvných strán, že žalovaný 1/ sa zaväzuje
vrátiť žalobcovi peňažnú sumu 20.000 eur, pretože sa zaviazal, podľa tvrdenia žalobcu a žalovaného,

poskytnúť mu dohodnuté služby (nepeňažné tvrdenie).

14. Poukaz žalobcu v odvolaní, že je vylúčené zamietnutie žaloby z dôvodu, či medzi stranami konania
padli slová o vrátení poskytnutej pôžičky, je potrebné označiť za účelový, pretože sám žalobca potvrdil
dohodu strán konania o vzniku nepeňažného záväzku (odpracovaní poskytnutej sumy 20.000 eur), nie

dohodu o peňažnom záväzku žalovaného 1/ voči žalobcovi. Žalobca pritom v odvolaní naďalej zotrval
na svojom nároku na vrátenie pôžičky, teda peňažného záväzku napriek preukázanej dohode o vzniku
nepeňažného záväzku žalovaného 1/.

15. Preukázaný skutkový stav je v sporovom konaní vždy výsledkom dôkaznej aktivity strán konania,

ktoré boli povinné na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo navrhnúť dôkazy. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania a každá strana bola povinná označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov (ako i na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné), teda zisťuje skutkový stav
veci, ktorý je výsledkom dôkaznej aktivity strán konania, t. j. do akej miery si splnia svoju povinnosť

označiť alebo predložiť dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, pričom miera splnenia tejto
povinnosti zásadne predurčuje skutkový záver súdu, ako základ právneho posúdenia uplatneného
nároku.

16. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žalobu, z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia a

dôkazného bremena žalobcu o uzavretí zmluvy o pôžičke a keďže na základe výpovedí obidvoch strán
konaniabolpreukázanývzniknepeňažnéhozáväzku,neboldanýdôvod,abysúdprvejinštanciezaviazal
žalovaného 1/ na peňažné plnenie. Odvolacia námietka o nesprávnych skutkových zisteniach súdom
prvej inštancie, nebola dôvodná.

17. Poukaz žalobcu na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 11Cdo/4520/2007 nebol náležitý, keďže sa týkal
skutkového stavu, kedy síce nebola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke, ale nebol tvrdený ani iný
dôvod poskytnutia peňazí. V posudzovanej veci iný právny dôvod poskytnutia peňazí tvrdil sám žalobca
(žalovanému poskytol sumu 20.000 eur s dohodou, že túto sumu si žalovaný u žalobcu odpracuje).Vzhľadom k tomu, že v danej veci nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke medzi stranami
konania, ale iná zmluva, predmetom ktorej bol nepeňažný záväzok (poskytnutie služieb žalovaným
žalobcovi), nebolo možné žalobe vyhovieť a nebola dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že súd

prvej inštancie aplikoval nesprávnu právnu normu, či opomenul aplikovať akúkoľvek právnu normu.

18. Súd prvej inštancie posudzoval preukázaný skutkový stav na základe tvrdenia žalobcu (aj v
odvolacom konaní) o uzavretí zmluvy o pôžičke so žalovaným a preto bolo dôvodne citované
ustanovenie § 657 O. z. o pôžičke. Z preukázaného skutkového stavu potom vyplynul iný dôvod plnenia

peňažnej sumy a vznik nepeňažného záväzku. Nebol tak daný dôvod podriadiť tento skutkový stav
pod inú právnu normu na peňažné plnenie. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetom
sporu nebola odmena za poskytnutie služieb, ktoré poskytnuté neboli (naviac v prospech právnickej
osoby, obchodnej spoločnosti žalobcu, ako to žalobca uviedol), ale vrátenie pôžičky (na ktorú sa viaže
odlišný okruh relevantných skutočností, vyplývajúcich z hypotézy právnej normy). Tvrdený skutkový
stav nebolo preto možné podriadiť pod ustanovenia právnej normy o bezdôvodnom obohatení medzi

stranami konania.

19.Nedôvodnábolaajprocesnáodvolacianámietkažalobcu,týkajúcasapredloženialistinnýchdôkazov
žalovanými až na súdnom pojednávaní, ktoré súd pripustil, avšak s ktorými sa žalobca nemal možnosť
oboznámiť a podať v zákonnej lehote vyjadrenie. Predložené listinné dôkazy boli však bez právneho

významu na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a ani nepreukazovali takú skutočnosť, z
ktorej by súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby vychádzal. Procesný postup súdu prvej inštancie
opísaný žalobcom nemal teda žiaden vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej. S tým
súvisí aj ďalšia odvolacia námietka žalobcu, zaoberajúca sa obsahom týchto predložených listinných
dôkazov, potvrdením o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2018, keďže

uvedený dôkaz bol bez relevantnej súvislosti s predmetom sporu (ak by priznanie príjmu žalovaného
1/ v označenom listinnom dôkaze aj bolo účelové, uvedený záver je bez vplyvu na právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie). Rovnako tak skutočnosť vykonštruovaného daňového podania a tvrdenie
žalobcu o vylúčení, že by predmetná sumy bola jediným príjmom žalovaného 1/, boli právne irelevantné.
Súd prvej inštancie nemal preto dôvod sa týmito uvedenými listinnými dôkazmi ďalej zaoberať, pretože

by neovplyvnili rozhodnutie vo veci samej. K porušeniu procesných práv žalobcu, ktoré by viedlo k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a vecnej nesprávnosti rozhodnutia nedošlo.

20. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj vo vzťahu k
zamietnutiu žaloby voči žalovanej 2/ (bez konkretizácie odvolacích námietok), ohľadom ktorej súd prvej

inštancie správne uviedol, že nebola v žiadnom právne relevantnom vzťahu so žalobcom a neboli jej
poskytnuté ani finančné prostriedky (nebola preukázaná zmluva o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou
2/).

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v celom

rozsahu potvrdil.

22. Potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu sa vzťahoval aj na rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania. Žalovaným 1/, 2/ podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania, keďže
boli v konaní v plnom rozsahu úspešní, voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Vznikol im preto nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/, 2/ boli v odvolacom konaní úspešní v plnom

rozsahu, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v odvolacom konaní
neúspešnému. O náhrade trov odvolacieho konania bolo preto rozhodnuté tak, že žalovaní 1/, 2/ majú
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.