Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/139/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717212192
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6717212192.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu, ako členov senátu, v právnej veci
žalobcov: 1/ O.. G. J., nar. XX.XX.XXXX, 2/ O.. Q. J., nar. XX.XX.XXXX a 3/ E.. W. J., nar. XX.XX.XXXX,
všetci trvale bytom v P., D. trieda XXXX/XX, zastúpení JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom
Advokátskej kancelárie v Košiciach, Mlynská 28, proti žalovanému: P. poisťovňa, a.s., R. O. G. so sídlom
R. 4, XXX XX T., O.: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom
Advokátskej kancelárie v Bratislave, Vajnorská 55, o náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne v rade 1/ vo
výške 50.000,- Eur, žalobcu v rade 2/ vo výške 50.000,- Eur a žalovanej v rade 3/ vo výške 50.000,- Eur,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 11C/46/2017-122 zo dňa 11.04.2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., II., III., V., VI. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100%, ktoré je im žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej
inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok),
druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
30 000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000,- Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/ zamietol (štvrtý výrok), žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 2 850,-Eur na účet
Okresného súdu Zvolen do troch dní od právoplatnosti rozsudku (piaty výrok), a šiestym výrokom

uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom 1/, 2/, 3/ trovy konania v rozsahu 100% z rozsudkom
priznaných súm do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania.
1.1 Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 25.10.2017 domáhali uloženia povinnosti
žalovanému zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy pre každého vo výške 50 000,- Eur z dôvodu, že dňa
26.10.2014 nebohý manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/, 3/ V. J. bol účastníkom dopravnej nehody,
utrpel rozsiahle zranenia, následkom ktorých na mieste nehody podľahol. Dopravnú nehodu zavinil vodič
D. F., nar. 14.11.1944, ktorý viedol motorové vozidlo znaky M. H., evidenčné číslo: DT XXX AN v smere

od obce J. na C.; obvinený vodič bol trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k. 3T/144/2015-247
zo dňa 14.12.2015 uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa §149 ods. 1 Trestného zákona.1.2 Okresný súd Zvolen medzitýmnym rozsudkom č.k. 11C/46/2017-62 zo dňa 16.08.2018,
právoplatným 29.09.2018 rozhodol tak, že základ žalovaného nároku žalobcov 1/, 2/, 3/ je daný.
Predmetom sporu zostala výška uplatnených nárokov žalobcami.

1.3 Súd prvej inštancie, opierajúc sa o ust. §11, §13 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej v texte aj len „OZ“), vychádzal na základe vykonaného dokazovania zo zisteného
skutkového stavu, že medzi žalobcami a nebohým existovali silné sociálne, morálne, citové a kultúrne
putá, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, tvorili s nebohým fungujúcu rodinu s dobre
vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Z nečakanej smrti nebohého prežívali nielen pocity úzkosti,

smútku zúfalstva a šoku, ale stratili i možnosť viesť s ním súkromný život odo dňa jeho smrti. Túto
stratu žalobcovia prekonávali s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Protiprávnym konaním vinníka
dopravnej nehody došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec
ich súkromného života a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie
a rodinný život; právo na ochranu osobnosti žalobcov bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého
následky nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou; vzniknutá trauma je zo života žalobcov

prakticky neodstrániteľná a nenapraviteľná.
1.4 Z obsahu trestného spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn. 3T/144/2015 okresný súd zistil, že nebohý
O.. V. J. ničím nezavinil a nepodieľal sa na vzniku spôsobenej škody, lebo dopravnú nehodu spôsobil
výlučne D. Nôta, ktorý bol za prečin usmrtenia aj právoplatne odsúdený.
1.5 V čase smrti nebohý bol so žalobkyňou 1/ manželom 27 rokov, mali spolu dve deti, syna a dcéru -

žalobcov 2/ a 3/; dcéra mala pred sebou ešte tri roky štúdia na vysokej škole a syn končil vysokú školu a
stalsainžinierom. Nebohýcelýživotpracovalvovedúcichfunkciáchariaditeľa;keďodišielnadôchodok,
založil si živnosť. Celý život športoval, venoval sa behu na lyžiach a orientačnému behu, ku ktorému
viedol aj svoje deti; spolu chodievali na preteky; behával maratóny a polmaratóny, ku čomu priviedol aj
dcéru. Všetci bývali spolu v jednej domácnosti, chodievali spolu každý rok na dovolenky, na chatu, na

záhradu. S nebohým spoločne chodievali do spoločnosti, na plesy, na kultúrne a iné spoločenské akcie.
Jeho smrťou sa úplne zmenila atmosféra v rodine a v domácnosti; kým predtým bolo u nich stále rušno,
rozprávalo a debatovalo, v súčasnosti je hrozivé ticho, deti chodia do práce, majú aj svoje povinnosti,
keď bol manžel doma, vždy sa mali o čom rozprávať.
1.6 Žalobca 2/ považoval vzťahy v ich rodine za absolútne nadštandardné, berúc do úvahy od starých

rodičov cez rodičov až po vzťahy medzi ním a sestrou. Otcom boli vedení od detstva k perfekcionizmu,
priamočiarosti, zodpovednosti; vďaka otcovi bola ich rodina športovo založená, cez víkendy chodievali
spoločne na chatu, pokiaľ práve neabsolvovali športové preteky. Otec bol propagátor a agitátor
orientačného behu na Slovensku, ktorému sa vďaka tomu venoval aj žalobca 2/; po otcovej smrti tomu
už tak nie je. V čase otcovej smrti študoval v druhom ročníku doktorandského štúdia, po otcovej smrti

musel zabezpečiť ukončenie otcovej živnosti a s tým spojené rôzne právne vzťahy, ako aj iné aktivity,
keďže otec bol predsedom bytového družstva. Úmrtie otca bolo pre neho traumou, pretože on vypratával
vrak jeho auta, on ho bol ako jediný z rodiny aj identifikovať v nemocnici na patológii; vybavoval
náležitosti ohľadom vraku auta na polícii; otcova smrť mala dopad aj na skončenie jeho partnerského
vzťahu; v spojení so smrťou otca mal veľa práce - s ukončením otcovej živnosti, s majetkovo-právnym

vysporiadaním, keďže otec sa za svojho života nestihol vyporiadať so svojimi sestrami; bolo potrebné
vykonaťajvysporiadaniesotcovoubývaloumanželkou;všetkotrvaloasi1,5roka.Otcovasmrťpoznačila
všetky rodinné vzťahy a väzby; smrťou otca stratil možnosť radiť sa s ním ohľadom rôznych situácií, aj
kritických; keďže bývali v spoločnej domácnosti aj počas štúdií žalobcu 2/ - po celý čas študoval v mieste
bydliska v Košiciach a len jeden rok vo Viedni - teda až do jeho smrti boli stále v kontakte a riešili spolu

aj osobné záležitosti. Lekársku pomoc nevyhľadal, terapiou mu bola práca.
1.7 Najmladšie dieťa rodičov - žalobkyňa 3/ - vnímala otca ako človeka, ktorý mal s každým dobrý
vzťah: so svojimi deťmi, s manželkou, so starými rodičmi zo strany matky; starých rodičov z otcovej
strany spolu s bratom už nepoznali, pretože zomreli skôr, ako sa narodili. Otca vnímala ako športovca,
ktorý trénoval a organizoval preteky v orientačnom behu, bol aj reprezentantom - športovaniu a behu sa

venovala od detstva aj ona sama; otec ich učil stanovať, prežiť v prírodných podmienkach; hoci počas
stredoškolského štúdia športovanie prerušila, vrátila sa k nemu počas vysokoškolského štúdia. Otec aj v
roku 2015 mal bežať polmaratón na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach, čo robieval v minulosti
pravidelne, avšak jeho smrť tomu zabránila, a ona sa tomuto športu začala venovať opäť, chcela udržať
vzťahysotcovýmiznámymiakamarátmi,ktoríbehali,tentošportjusotcomznovaspojil.Ajterazstretáva

ľudí, ktorí naňho spomínajú. Keď otec zostal na dôchodku, vydal celkom 6 publikácií; narodil sa v Kolíne
nad Rýnom, jeho mama bola Nemka, vydala sa za Slováka, keď mal otec 3-4 roky, presťahovali sa na
Slovensko; k Nemecku mal stále vzťah, spolupracoval s Nemcami; v Nemecku ešte žije sestra jej babky,
s ktorou sú v kontakte. Otec ich viedol k štúdiu cudzích jazykov, absolvovali kurzy nemeckého jazyka,počas štúdia bola tri roky po sebe cez prázdniny vždy tri týždne v Nemecku v Kolíne nad Rýnom, kvôli
zdokonaleniu sa v jazyku; v roku 2014 bola na mesačnej praxi v Insbrucku. Po smrti otca chcela nechať
vysokú školu, aby v rámci medicíny nemusela ošetrovať pacientov a riešiť ich prípadné úmrtie, avšak

kvôli otcovi sa donútila štúdium dokončiť, nosila so sebou otcovu fotografiu, pretože vedela, že otec sa
vždy tešil, keď skúšku urobila. Aj na štátniciach myslela na otca, čo jej pomáhalo. Otec jej fyzicky chýba,
po jeho smrti museli ona i brat, ako dvaja mladí ľudia - študenti rýchlo dospieť, aby sa mohli a vedeli
postarať o seba a aj o svoju mamu. Hoci mama nevyhľadala odbornú pomoc, potrebovala pomoc svojich
detí, pretože smrť otca bol pre ňu šok; keďže mala v tom čase náročné obdobie aj v škole, vyhľadala

pomoc neurologičky, u ktorej sa predtým liečila, ktorá jej predpísala lieky na upokojenie. Otec ich počas
celého svojho života podporoval.
1.8 Okresný súd konštatoval, že v prejednávanej veci zásah predstavovaný smrťou manžela a rodiča
bol mimoriadne významným, hlbokým a nereparovateľným zásahom. Žalobcovia s nebohým tvorili
plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Pri určovaní výšky peňažnej
náhradyokresnýsúdprihliadalnanenapraviteľnýsmrteľnýnásledok,vzniknutývdôsledkuprotiprávneho

konaniavinníkadopravnejnehody,akoajnadôsledky,ktorésmrťnebohéhovyvolalaužalobcov.Účelom
finančného zadosťučinenia nie je kompenzovať poškodeným stratu nebohého príbuzného; účelom
finančného zadosťučinenia je dôstojne vykompenzovať emocionálne útrapy pozostalých, vyvolané
smrťou. V tomto smere súd, v úmysle hľadať a nájsť spravodlivosť, posudzoval uplatnenú výšku
nemajetkovej ujmy; zohľadnil aj, že rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je pokusom

finančne ohodnotiť ľudský život. Pri rozhodovaní a stanovení výšky nemajetkovej ujmy nemohol
zohľadňovať majetkové pomery žalobcov a ani majetkové pomery žalovaného, lebo majetkové pomery
nie sú rozhodujúcim kritériom pri priznaní uplatneného nároku. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, s prihliadnutím na zákonné kritériá, okolnosti, za
ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti. Konkrétna výška náhrady preto musí zohľadniť

okolnosti prípadu a musí byť aj v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Výška nemajetkovej ujmy bola
súdom určovaná s ohľadom na intenzitu, rozsah a trvanie zásahu pri zohľadnení vzťahu pozostalého
k žalobcom, po preukázaní všetkých väzieb, ktoré ako rodinní príslušníci mali v čase zásahu do práva
na ochranu osobnosti.
1.9 V prejednávanej veci boli preukázané silné sociálne, morálne, kultúrne a citové putá, vytvorené

v rámci súkromného a rodinného života. Následky protiprávneho konania vinníka dopravnej nehody v
tomto prípade nebolo možné odstrániť len morálnou satisfakciou, preto okresný súd rozhodol o priznaní
aj nemajetkovej ujmy.
1.10 S prihliadnutím na uvádzané skutočnosti považoval okresný súd za primeranú výšku náhradu
nemajetkovej ujmy u žalobkyne 1/ v sume 35 000,- Eur a u žalobcov 2/ a 3/ u každého zvlášť sumu 30

000,- Eur v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
1.11 Keďže žalobcovia boli podľa §4 ods. 2 písm. ch) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov (ďalej v texte aj len „Zákon o súdnych poplatkoch“ alebo aj „z.č.
71/1992 Zb.“) oslobodení od platenia súdnych poplatkov, podľa §2 ods. 2 citovaného zákona uložil
okresný súd povinnosť zaplatiť súdny poplatok štátu žalovaného, a to zo sumy 95 000,- Eur podľa

položky 7d Sadzobníka súdnych poplatkov písm. d) vo výške 2 850,- Eur, čo predstavuje 3% z výšky
uplatnenej nemajetkovej ujmy.
1.12 O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §255 ods. 1 a §262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „C.s.p.“); žalobcovia boli úspešní v spore a výška priznaného
plnenia závisela od voľnej úvahy súdu, preto im priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%

z priznanej sumy (nie zo žalovanej) sumy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, vydaným súdnym
úradníkom.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie voči I., II., III., V. a VII. výroku (správne má

byť VI. výroku - poznámka odvolacieho súdu) žalovaný, z dôvodov uvedených v §365 ods. 1 písm.
d), f), h) C.s.p, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby
krajský súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu voči žalovanému zamietol a

voči žalobcom mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
2.1 Namietol výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spolu 95.000,- Eur, ktorú považoval za značne
neprimeranú. Konajúci súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalovaného ohľadom
neprimerane uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 150.000,- Eur aj s poukazomna bežnú rozhodovaciu prax súdov v podmienkach Slovenskej republiky. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch tvorí historicky akúsi nadstavbu morálneho zadosťučinenia, ktoré spočíva v účinnom
prejednaní veci. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch však nemá byť ekonomický prospech

poškodených v takomto zásadnom rozsahu. Žalobcovia účelovo nežalovali vinníka dopravnej nehody
napriek skutočnosti, že v zmysle zákona majú voči nemu priamy nárok. Týmto konaním sa žalobcovia de
facto pripravili o možnosť, aby v konaní vinník predniesol ospravedlnenie, ktoré v zmysle rozhodovacej
praxe má vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na nález Ústavného súdu
Českej republiky zo dňa 22.12.2015 pod sp.zn. I. ÚS 2008144/14.

2.1.1Výškauplatnenejnáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvprejednávanomsporenebolazostrany
žalobcov žiadnym spôsobom odôvodnená; nemožno žalobcom priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v takom prípade, ak sami žalobcovia nedokážu v rámci svojej výpovede odôvodniť výšku
uplatneného nároku, ktorú uplatňujú na základe konzultácie advokátskou kanceláriou.
2.1.2 Okresný súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, z čoho vychádzal, keď žalobcom priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v jednotlivých výškach 35.000,- Eur, 30.000,- Eur a 30.000,- Eur; iba

skonštatoval, že bol preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcov vzhľadom na ich nadštandardné
vzťahy so zosnulým; samotná priznaná výška nebola v rozhodnutí žiadnym spôsobom odôvodnená -
napr. komparáciou s inými rozhodnutiami v obdobných prípadoch a taktiež nebol žiadnym spôsobom
odôvodnený rozdiel vo veľkosti priznaných súm, ani dôvod moderovania uplatnených nárokov práve o
konkrétnu sumu 15.000,- Eur, resp. 20.000,- Eur.

2.2 Nesúhlasil ani s priznanou výškou náhrady trov konania. Nepovažoval žalobcov za úspešných v
plnom rozsahu, pretože títo, zastúpení odborným zástupcom - advokátom, pri formulovaní petitu o
určenie žalovanej sumy majú postupovať v súlade so súdnou praxou a reálne zhodnotiť a zadefinovať
svoju nemajetkovú ujmu; neprimerane vysoký uplatňovaný nárok vo vzťahu k reálne priznanej sume
zbytočne zaťažuje súd i strany sporu; v konečnom dôsledku je len dôkazom snahy získať čím väčšiu

sumu ako prospech a skutočný účel konania ustupuje do úzadia.
2.2.1 Hoci v predmetnom konaní rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy súdu, neopodstatňuje
to, aby si v obdobných prípadoch žalobcovia uplatňovali ľubovoľnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch a následne sa dožadovali náhrady trov konania v celom rozsahu aj po využití moderačného
práva súdom a po podstatnom znížení uplatňovaného nároku. Žalobcovia nemohli mať 100% úspech

v spore, ak im rozhodnutím nebolo priznaných 100% z výšky uplatňovaného nároku. Je v rozpore s
princípom právnej istoty, aby žalovaný po úspešnom bránení sa v spore a po znížení uplatňovaného
nároku, keďže žalobcovia nedokázali preukázať opodstatnenosť uplatnenej výšky nároku, bol zaviazaný
na náhradu 100% trov konania voči nim.
2.2.2 Je aj v rozpore s dobrými mravmi, princípmi práva i spravodlivosťou, ak by boli vo všetkých

prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy žalovaní zaviazaní na náhradu 100% trov konania voči žalobcom
napriek tomu, že výška nároku, uplatňovaného žalobcami v konaní bola značne nadhodnotená a
následne mali v konaní iba čiastočný úspech, mnohokrát značne nižšom rozsahu oproti nároku vo výške
uplatnenej v žalobe. Je neudržateľný taký právny stav, kedy je v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy prakticky odňatý nárok žalovaných na náhradu trov konania v takých prípadoch, keď je uznaná

podstata samotného nároku bez ohľadu na to, že výška uplatňovaného nároku je v porovnaní s
praxou súdov Slovenskej republiky značne nadhodnotená. Žalovanému je napriek úspešnej obrane voči
neprimeranému nároku uplatnenému zo strany žalobcov celkom odňatý nárok na náhradu trov konania,
v čom videl hrubé porušenie princípu spravodlivosti ako základného pilieru práva.
2.3 Poukázal na Vyhlášku č. 655/2004 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách

anáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvust.§10ods.8,kdesajasneupravujespôsob
výpočtu trov v obdobných prípadoch.
2.4 Rozhodnutie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to
nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, podmieňujúcim
výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, najmä konštrukcii žaloby a neuplatneniu

nároku voči škodcovi. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie nedostatočne vyporiadol. Aj vo
vzťahu k výške priznaných súm náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rozhodnutie súdu prvej
inštancie neodôvodnené a teda nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, z čoho pri určení konkrétnej
sumy vychádzal. Poukázal na ust.§220 ods.2 C.s.p., vo vzťahu k preskúmateľnosti odôvodnenia
rozsudku na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS410/06, IV.ÚS115/03, III. ÚS119/03,

III.ÚS209/04. Vada konania, spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, je v zmysle ustálenej
judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl.zákona č.460/2001 Ústavy SR a článok 6 ods.1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 171/2005.

3.Žalobcoviavovyjadreníkodvolaniunavrhlirozsudokvodvolanímnapadnutejčastipotvrdiť.Rozsudok
okresného súdu považujú čo do priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za správny
a náhradu za primeranú. Pri zásahu do práva na ochranu osobnosti je možné domáhať sa v prvom
rade upustenia od neoprávnených zásahov a primeraného zadosťučinenia (§13 ods.1 OZ) a pokiaľ by
nepostačovalo primerané zadosťučinenie, aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§13 ods. 2 OZ).

Obe možnosti domáhania sa ochrany proti neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti sa
síce vzťahujú na ochranu tohto práva, avšak sú zároveň relatívne samostatnými občianskoprávnymi
nárokmi, ktorých sa osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté, môže domáhať.
3.1 Žalobcovia sa v danom prípade domáhali nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
zmysle §13 ods.2 OZ, nie nároku na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle §13 ods.1 OZ.
Primerané zadosťučinenie je v danom prípade najmä vzhľadom na nezvratnosť a vysokú závažnosť

utrpenej ujmy jednoznačne nepostačujúce. Keďže sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
je úplne irelevantné, že svoj nárok neuplatnili priamo voči vinníkovi dopravnej nehody. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy je totiž ako nárok občianskoprávnej povahy svedčiaci osobám, ktoré v dôsledku
prevádzky motorového vozidla utrpeli akúkoľvek odškodniteľnú ujmu, krytú v rámci systému povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle

zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej v texte aj len „z.č.381/2001 Z.z.“ alebo aj „Zákon o PZP“) a poškodená osoba
môže tento nárok uplatniť priamo voči poisťovateľovi zodpovednosti, ako to pripúšťa ustálená súdna
prax (R61/2018). Tvrdenie žalovaného o účelovosti konania žalobcov, ktorá má spočívať v neuplatnení
si nárokov voči vinníkovi dopravnej nehody, je tak bez akéhokoľvek racionálneho podkladu.

3.2 Nie je pravdivé ani tvrdenie, že žalobcovia v konaní výšku uplatnenej náhrady ujmy riadne
neodôvodnili. Ako vyplýva z §13 ods.3 OZ, výška náhrady sa určuje najmä s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo; tieto boli zistené najmä z trestného
konania, vedeného vo veci predmetnej dopravnej nehody. Úlohou žalobcov bolo preto v konaní objasniť
a preukázať najmä závažnosť vzniknutej ujmy. Žalobcom bola spôsobená ujma zásahom do ich práva

na súkromný a rodinný život, ktorého súčasťou boli aj vzťahy s ich manželom a otcom. Jeho smrťou
došlo k zničeniu týchto utvorených a rokmi pestovaných vzťahov, a tým jednoznačne ku vzniku ujmy
žalobcov na ich práve na súkromný a rodinný život. Čím vyššiu kvalitu dosahovali vzťahy žalobcov s
ich manželom a otcom, tým je daná aj vyššia závažnosť ujmy, spôsobenej jeho smrťou. Podstatu a
kvalitu vzťahu so svojím manželom a otcom žalobcovia podrobne popísali a z ich výsluchov je zrejmé, že

kvalita týchto vzťahov bola nadpriemerne vysoká. Žalobcovia odôvodnili vysokú závažnosť ujmy a tým
aj primeranosť požadovanej náhrady; zároveň išlo o najbližšie rodinné vzťahy, či už vzťah manželský
a partnerský, alebo vzťah rodičovský. Všetky tieto vzťahy boli mimoriadne rozvinuté a zároveň mali
potenciál sa i naďalej v budúcnosti rozvíjať. Smrťou manžela a otca žalobcov došlo v ich súkromnom a
rodinnom živote k nezvratnej strate človeka, ktorého pre vzťah, aký s ním mali vytvorený, nemôže nikto

nahradiť. Ide o ujmu nezvratnú, ktorá sa nedá ničím napraviť, či kompenzovať; žalobcom môže byť za
túto ujmu poskytnutá len istá satisfakcia. Práve vzhľadom na tieto skutočnosti je priznaná náhrada plne
primeraná a okresným súdom odôvodnená.
3.3 Žalovaný namieta aj výrok rozsudok okresného súdu o náhrade trov konania. Žalovaný od počiatku
konania spochybňoval svoju pasívnu legitimáciu v spore, a preto odmietal nárok žalobcov nielen čo do

výšky, ale predovšetkým čo do jeho základu. V konaní nebola sporná len výška jednotlivých nárokov
žalobcov. Práve s ohľadom na túto skutočnosť je tvrdenie o hrubom porušení princípu spravodlivosti
nesprávne.
3.4 Pokiaľ ide o samotnú priznanú výšku odškodnenia úpravy náhrady trov konania v Civilnom sporovom
poriadku, vychádza z princípu zohľadňovania úspechu strany v civilnom spore. Samotný úspech strany

v konaní však nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil
podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Je potrebné prihliadať aj na
ďalšie skutočnosti, a to na priebeh konania, na predmet konania, druh uplatneného nároku a okolnosti
prípadu, či rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu, príp. či výška plnenia nezávisela od úvahy súdu.
Hodnotenie úspechu v konaní musí byť prísne individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu,

vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku, ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri
mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní totiž veľmi jednoducho môže dôjsť k porušeniu
základného princípu, na ktorom stojí civilné sporové konanie, a ktorý je vyjadrený v článku 2 Civilného
sporového poriadku. Podľa tohto ustanovenia ochrana ohrozených alebo porušených práv a právomchránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná. Aby boli zachované uvedené základné atribúty
súdnej ochrany a to jej spravodlivosť a účinnosť, musí súd na jednotlivé prípady v konaní nazerať
individuálne, pretože jednotlivé konania sa líšia svojimi okolnosťami a uplatnené nároky, ktoré je možné

v súdnom konaní uplatniť, sa líšia svojou povahou, charakterom a konkrétnosťou právnej úpravy. Preto
je potrebné vykladať §255 ods.1 C.s.p. práve v súlade so základnými princípmi C.s.p. a zohľadňovať
najmä kritérium spravodlivosti.
3.5 Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle §13 ods.2, 3 OZ závisí výlučne od úvahy
súdu. Žalobca pri tomto nároku nemohol predpokladať, ako sa vyvinie úvaha súdu a v akom rozsahu

uzná súd jeho nárok za dôvodný. V súlade s princípom právnej istoty, na ktorý odkazuje článok 1 ods.1
a 2 C.s.p. je za neúspech žalobcu možné považovať len nepriznanie tej časti nároku, ktorej nepriznanie
mohol resp. mal predvídať žalobca už pri podaní žalobného návrhu a takýto predpoklad žalobcu možno
od neho spravodlivo požadovať vzhľadom na povahu nároku.
3.6 V súčasnej právnej úprave civilného procesného práva nie je výslovne zakotvený princíp, podľa
ktorého sa môže plná náhrada trov konania priznať v prípadoch, ak síce nebol žalobcovi priznaný nárok

v celej uplatnenej výške, avšak určenie výšky tohto nároku bolo závislé od úvahy súdu, ako to obsahoval
Občiansky súdny poriadok v §142 ods.3.. Uvedený princíp však má byť aj po rekodifikácii civilného
procesného práva naďalej uplatňovaný na základe interpretácie všeobecného ustanovenia §255 C.s.p.
v súlade s článkom 2 ods.1, článkom 3 ods.1 a článkom 4 C.s.p..
3.7 Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/99/2017-359 zo dňa 31.03.2017,

Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Co/125/2017-346 zo dňa 14.03.2018, Krajského súdu v Trnave sp.zn.
10Co/191/2017zodňa13.12.2017.Žalobcovjepotrebnépovažovaťzaplneprocesneúspešných,keďže
mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.

4.Žalovanývreplikenavyjadreniežalobcovzotrvalnadôvodochodvolania,navrholrozsudoksúduprvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznať mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalobcom 1/,2/,3/, príp. navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a primerane znížiť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súhlasil s názorom
žalobcov, že právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje ani len rámcové čiastky pre odškodnenie

nemajetkovej ujmy, avšak aj voľná úvaha súdu má určité mantinely a priznanie konkrétnej peňažnej
sumy musí byť vo vzťahu k jej výške riadne odôvodnené. Na základe súdnej praxe musí pri rozhodovaní
súd prihliadať k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu - na požiadavku nezneužívania tohto právneho inštitútu na neprípustné obohacovanie.
4.1 Za určujúce parametre proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia označil:

a/atribútprimeranosti,ktorýjerozhodujúcimkritériompriznávaniaodškodnenia,pričomvdanomprípade
vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky nemožno považovať za priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške spolu 95.000,- Eur za primeranú aj s poukazom na to, že
žalobcovia v konaní žalovali iba majetného poisťovateľa.
b/ atribút proporcionality - výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného

obohatenia; pre rozhodovanie je dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Poukázal na nález
Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 2008144/14.
4.2 Bežná prax nemajetkovej ujmy v peniazoch priznávanej súdmi sa pohybuje v rozmedzí od 5.000
do 15.000,- Eur vzhľadom na okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu, v prípade priznania 35.000,-
Eur, 30.000,- Eur a 30.000,- Eur musí byť rozhodnutie dostatočne odôvodnené, najmä s poukazom súdu

na skutočnosti, z ktorých vychádzal pri priznaní takto vysokej náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný súd
sa pri určení priznanej výšky nemajetkovej ujmy u žalobcov neriadil dôsledne riadnym zhodnotením jej
primeranosti a proporcionality. Odôvodnenie je nedostatočné, nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Vo svojej argumentácii sa stáva jeho rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivé a neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu.
4.3 Okresný súd sa nevysporiadal ani s argumentáciou, na ktorú žalovaný poukazoval, že žalobcovia
účelovo uplatnili svoj nárok iba voči poisťovateľovi. Súd i v prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je v zmysle súdnej praxe povinný skúmať taktiež pomery na strane samotného vinníka
- jeho finančné postavenie, vplyv škodovej udalosti na vinníka, ospravedlnenie vinníka pozostalým

a pod.. Tieto skutočnosti zohrávajú dôležitú úlohu pri posúdení primeranosti uplatnenej náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazoch.Tým,žežalobcoviaúmyselnenežalovalivinníkadopravnejnehody,bolo
znemožnené uplatniť vyššie uvedené kritériá vo vzťahu k posudzovaniu oprávnenosti výšky uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neuplatnenie nároku voči vinníkovi deklaruje skutočnosť, že vpredmetnom prípade nie je uplatnený nárok spolu vo výške 150.000,-Eur primeraným zadosťučinením;
naopak uplatnenie náhrady v takejto výške iba voči bonitnému subjektu - poisťovateľovi popiera zásadný
inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá nemá slúžiť ako prostriedok obohatenia sa.

5. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podaného včas stranou sporu, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§359, §362 C.s.p.) vec preskúmal v rozsahu určenom §380

ods.1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie
podľa §387 ods.1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa §387 ods.1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel ku správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne

právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§380 ods.2 C.s.p.).

9. Odvolanie nie je dôvodné.
9.1 Rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho
zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je
preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z
obsahu spisu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie.

9.2 Žalovaný v odvolaní nastoľuje i otázky, venujúce sa jeho pasívnej legitimácii, ktoré však okresný
súd vyriešil vo svojom medzitýmnom rozsudku, vydanom dňa 16.08.2018 pod č.k. 11C/46/2017-62.
Tento rozsudok bez toho, aby bol preskúmaný odvolacím súdom, keďže žiadna zo strán sporu odvolanie
nepodala, nadobudol právoplatnosť dňa 29.09.2018. Súd prvej inštancie v ňom precízne, dôsledne
a vyčerpávajúco vysvetlil všetky právne otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj na

existujúcu súdnu prax vo vzťahu k nemajetkovej ujme pozostalých osôb pri dopravných nehodách s
následkom smrti, podrobne sa venoval otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
9.3 Okresný súd v aktuálne odvolaním napadnutým rozsudkom dostatočne presvedčivo odôvodnil
výšku priznaného odškodnenia, keď za primerané považoval odškodnenie vo výške 35.000,- Eur,
resp. po 30.000,- Eur pre deti nebohého, správne pritom prihliadal na všetky kritériá, ktoré sú pri

rozhodovaní o výške odškodnenia potrebné zohľadniť. Súd prvej inštancie dal v napadnutom rozhodnutí
odpoveď na všetky otázky vrátane tých, na ktoré odvolateľ poukázal v podanom odvolaní. Vzhľadom
na presvedčivosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a správnosť jeho záverov odvolací súd sa
v zmysle ustanovenia §387 ods. 2 C.s.p. s týmito v celom rozsahu stotožňuje, na tieto odkazuje a pre
úplnosť vzhľadom na odvolacie námietky odvolateľa dopĺňa nasledovné:

10. I keď okresný súd explicitne nepoužil komparáciu s rozhodnutiami vyšších súdov v obdobných
veciach ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, jeho rozhodnutie je správne. Krajský súd vzhľadom na
odvolacie námietky žalovaného poukazuje na závery, vyplývajúce z existujúcej judikatúry vyšších
súdnych autorít. Napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/60/2016

vyplýva, že manželovi nebohej bolo priznaných z požadovaných 90.000,- Eur 45.000,- Eur, ďalším
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/92/2015 bolo rodičom nebohej
priznaných po 40.000,- Eur, manželke, plnoletému a maloletému dieťaťu nebohého rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/465/2014 z 30.07.2015 (rozsudok Okresného súdu
Brezno č.k. 2C/61/2010- 261 zo dňa 05.02.2014,) bolo priznaných po 33.500,- Eur, rozsudkom

Okresného súdu Trnava č.k. 13C/126/2010-267 z 01.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č.k. 24Co/368/2015-311 z 01.07.2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
40.000,- Eur za smrť manželky žalobcu v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu
(fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky.10.1 Krajský súd v Žiline v rozhodnutí sp.zn. 7Co/578/2014 pri jednoduchej komparácii s rozhodnutím
Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Kontrová c/a Slovenská republika, ktorý priznal
sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25.000,- Eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním

štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestného činu) do osobnostných
práv bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo veku 5 rokov a 1 rok) konštatoval, že zvolil
dotknuté rozhodnutie za východisko aj z toho titulu, že v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných
emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií.
Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha totiž môže byť interpretovaná rozlične, možno

až protichodne, resp. opačne. Nedá sa nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného
rodinného života, resp. hodnota žiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov usmrtením
blízkej osoby je nevyčísliteľná v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky neznamená, že
súvisiaca výška náhrady za nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená.
Rovnako možno z daného konštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru o nulovom
základnom východisku. V tejto veci považoval krajský súd za primeranú satisfakciu výšku nemajetkovej

ujmy 45.000,- Eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

11. Pokiaľ teda ide o priznanú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto je určovaná voľnou úvahou
súdu, ktorý musí prihliadať na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo. Konkrétna výška náhrady musí zohľadňovať

všetky okolnosti daného prípadu, musí byť aj v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy je nutné posudzovať s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie.
Tieto kritériá súd prvej inštancie riadne vyhodnotil a zdôraznil, že ujma, ktorá žalobcom vznikla, nie
je reparovateľná a priznaná náhrada slúži len na zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v tomto smere
súd prvej inštancie nepoukázal na rozhodnutia vyšších súdov v obdobných veciach, nepochybil a

nepochybil ani, keď za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu vo výške 35.000,- Eur u pozostalej manželky - žalobkyne 1/ a po 30.000,- Eur
obidvom deťom - žalobcom 2/ a 3/. S týmito závermi okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje; hoci
odvolateľ poukazoval na neprimeranosť tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy, neponúkol alternatívu
v rozsudkoch všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré by výraznejšie negovali záver okresného

súdu, ku ktorému v prejednávanej veci ohľadom výšky nemajetkovej ujmy dospel.

12. Odvolateľ v odvolaní tvrdil existenciu odvolacích dôvodov podľa §365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p..
12.1Inouvadoukonania,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci(§365ods.1písm.
d/ C.s.p.), je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenie pri vykonávaní dôkazov, porušenie
povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím).
12.2 Odvolacie námietky, týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, sa môžu prejaviť
v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§365 ods. 1 písm.
f/ C.s.p.).

12.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/222/2009
zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením (§365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) sa rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze
nemátaképredpoklady,akévyplývajúzozistenéhoskutkovéhostavu.Nesprávneprávneposúdenieveci

konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu
normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený
skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia NS SR sp.zn. 2MCdo/4/2009).

13. Odvolací súd nezistil ani jeden z odvolacích dôvodov, tvrdených žalovaným; nezistil, že by konanie

malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani žeby súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo že by rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13.1 K namietanej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je potrené uviesť aj, že vodítkom pre
rozhodovanie o takomto predmete sporu je aj spomínaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorý objasnil aplikáciu tzv. „statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorá
priamo úmerne zodpovedá kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie (Scordino c/a Talinsko
- rozhodnutie zo 06.03.2007 sťažnosť č. 43662/98, Stanková c/a Slovenská republika - rozhodnutie z
08.10.2007 č.7205/02). Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že výška nemajetkovej ujmy nemusí byťrovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam
prípadu, pričom je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň danej krajiny, či priznaná suma nevybočuje
z právnej tradície v danej krajine a aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. 13.2 Okresný súd síce

stručne, ale výstižne odôvodnil, prečo je morálne zadosťučinenie v prípade žalobkyne nepostačujúce
(v kontexte podanej žaloby voči žalovanému, t.j. len voči poisťovni, nemožno konštatovať pochybenie
žalobcov, že volili práve túto možnosť domáhania sa nároku nemajetkovej ujmy, keď nezažalovali aj
vodiča, ktorý spôsobil smrť ich blízkemu, keďže už ustálená súdna prax túto možnosť nevylučuje - viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/6/2018 zo dňa 27.09.2018, ako aj rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 6MCdo/1/2016, 6Cdo/143/2017, 6Cdo/206/2017).

14. Odvolací súd dospel k záveru, že priznanie, že tragická smrť manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov
2/, 3/ predstavuje stratu, ktorá je neodvrátiteľná. Nedošlo k narušeniu, ale k nezvratnému násilnému
skončeniu rodinného a manželského života, ktorý spoločne zdieľali takmer 30 rokov, čo pre najmä
žalobkyňu 1/, ale aj pre žalobcov 2/ a 3/ predstavuje rozsiahlu objektívne nezmerateľnú citovú ujmu. Na

mieste je preto priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
14.1 Ako už uviedol okresný súd, výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, zákon
nestanovuje ani rámcové čiastky pre jej odškodnenie. Súd musí okrem závažnosti vzniknutej ujmy
a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadať aj k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu a požiadavky nezneužívania tohto

právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
14.2 Vodiacim parametrom proporcionálneho a spravodlivého zadosťučinenia je aj atribút primeranosti
(ako uviedol žalovaný v odvolaní), ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia tak, aby
bol dosiahnutý účel kompenzácie (inak by sa napriek poskytnutému odškodneniu poškodená mohla
naďalej kvalifikovať ako obeť porušenia Dohovoru o ľudských právach). Na druhej strane pri zachovaní

proporcionality výšky relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného
obohatenia a nesmie pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je zvažovanie individuálnych
okolností prípadu.
14.3 Správne poukázal žalovaný v odvolaní, že výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať aj
všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Primárnym významom náhrady nemajetkovej ujmy je

jej vyrovnávací charakter. Ústavný súd ČR v náleze sp.zn. I.ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 označuje
primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom za
jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho
možných nasledovníkov od protiprávneho konania a tak byť nástrojom prevencie (prisúdená výška
náhrady musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na

súkromný život spôsobeným nedbanlivosťou svojich zamestnancov predchádzať).

15. Postupujúc podľa týchto kritérií odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že
primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je suma priznaná okresným súdom pre
žalobcov.

15.1 Usmrtením manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/,3/ došlo k úplnému znemožneniu ďalšieho
budúceho napĺňania vzťahu medzi manželmi, otcom a jeho deťmi a realizácie rodinného života. Z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy v rodine žalobcov 1/, 2/, 3/ boli intenzívne. Nemožno
prehliadnuť, že v čase zásahu do osobnostných práv prežila žalobkyňa 1/ s poškodeným v manželstve
väčšiu časť svojho života, počas ktorej došlo k realizácii a naplneniu manželského a rodinného života,

k vybudovaniu a rozvoju citových väzieb, rodiny a zázemia pre jej fungovanie, k narodeniu, výchove
a osamostatneniu detí. V čase dopravnej nehody mal manželský a rodinný život iný charakter, a to
napĺňanie citových väzieb, vzájomná pomoc a pomoc deťom, vzájomná opora, komunikácia, ako pri
jej vzniku. Poškodený V. J. mal v čase svojho úmrtia 72 rokov, žalobkyňa 1/ 58, žalobca 2/ 25 rokov a
žalobkyňa 3/ 22 rokov, u poškodeného išlo o druhé manželstvo. Nebohý bol naďalej mimoriadne aktívny,

samostatný, spolu so žalobkyňou 1/ a žalobcami 2/ a 3/ ako deťmi športovali, neboli odkázaní pomocou
na iné osoby, boli v plnej sile primeranej ich veku; nebohý písal a publikoval knihy, behal maratón a
polmaratón, organizoval v rámci Slovenska preteky v orientačnom behu, v ktorých športových aktivitách
sa podieľali aj jeho deti. Za normálneho behu udalostí je dôvodné predpokladať, že akúkoľvek pomoc
spojenú so spoločným nažívaním a prežívaním by žalobcom poskytoval ich manžel a otec. Zo súhrnu

týchto skutočností je možné vyvodiť, že tragické úmrtie V. J. predstavuje pre žalobcov závažnú ujmu v
ich osobnostných právach.16. Súdom prvej inštancie priznané sumy sú nielen primeranými, ale zodpovedajú aj princípu
proporcionality. Relutárna satisfakcia v tejto výške nie je prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
nepôsobí na žalovaného likvidačne. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu posudzovania

sporu aj z hľadiska dobrých mravov ako súhrnu určitých etických a kultúrnych noriem, všeobecne
prijímaných platných a uznávaných v demokratickej spoločnosti, ktoré vytvárajú všeobecnú mienku o
tom, čo je spoločnosťou akceptovateľné a pokladané za poctivé a slušné konanie (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 10.04.2001, sp.zn. 29Cdo/1583/2000). Existencia dobrých mravov musí byť posudzovaná
z hľadiska konkrétneho prípadu v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov

právneho vzťahu (uznesenie Ústavného súdu ČR z 26.02.1998, sp.zn. II.ÚS 249/1997).

17. Žalovaný v odvolaní osobitne nesúhlasil aj s výrokom o trovách konania rozsudku súdu prvej
inštancie. Odvolací súd vo svojom prieskume zistil, že súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobcom trovy konania v rozsahu 100%, čo odôvodnil úspechom v konaní podľa §255 ods.
1 C.s.p. s tým, že žalobcovia boli v konaní úspešní. Žalovaný v odvolaní namietol, že žalobcovia sa

domáhali celkom sumy 150.000,- Eur a úspešní boli celkom 95.000,- Eur.
17.1 Ako správne poukázali žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu, žalovaný opomenul, že okresný súd
rozhodol o základe ich nároku právoplatným medzitýmnym rozsudkom (žalovaný odvolanie nepodal).
Žalobcovia boli teda úspešní v plnom rozsahu, čo do základu ich nárok bol daný; výška nároku
závisela od úvahy súdu; procesný úspech sa v takomto prípade posudzuje len vo vzťahu k výsledku

sporu ohľadne základu nároku. Ani zamietnutie žaloby v časti uplatneného nároku nemajetkovej ujmy,
nepredstavuje neúspech žalobcov, tak ako to predpokladá ustanovenie §255 C.s.p.; aj v tomto prípade
výška plnenia ako nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle §13 ods. 2, 3 OZ závisela od úvahy súdu,
ako to konštatoval okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.
17.2 Hoci v súčasnej právnej úprave civilného procesného práva nie je výslovne zakotvený princíp,

podľa ktorého sa môže plná náhrada trov konania priznať v prípadoch, ak síce nebol žalobcovi priznaný
nárok v celej uplatnenej výške, avšak určenie výšky tohto nároku bolo závislé od úvahy súdu, ako to
bolo v Občianskom súdnom poriadku v ustanovení §142 ods. 3 (podľa ktorého aj keď mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v
pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo

od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdnom
priznaného plnenia), uvedený princíp je naďalej uplatňovaný na základe interpretácie všeobecného
ustanovenia§255C.s.p.vspojenísčlánkom2ods.1,článkom3ods.1ačlánkom4Civilnéhosporového
poriadku. Žalobcov totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobcovia v takejto veci sú plne procesne úspešní, keďže

mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.
17.3 I keď právna úprava Civilného sporového poriadku neobsahuje obdobu §142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, ako na to poukázal odvolateľ vo svojom odvolaní, rozhodnutie okresného súdu,
aplikujúceho ustanovenie §255 ods. 1 C.s.p., obstojí aj z tohto hľadiska.

17.4 Vzhľadom na uvedené je rozhodnutie okresného súdu aj vo výroku o trovách konania pred súdom
prvej inštancie správne, preto ho krajský súd potvrdil.
17.5 Rozhodnutie okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť štátu súdny poplatok
žalovaný odvolaním formálne napadol, ale bližšie odvolacie námietky v tomto smere nekonkretizoval.
Krajský súd podrobil prieskumu aj tento výrok rozsudku okresného súdu ako výrok súvisiaci a nezistiac

pochybenia vecné ani právne ho v zmysle §387 ods.1,2 C.s.p. potvrdil.

18. Pri rozhodovaní o trovách konania v odvolacom konaní vychádzal odvolací súd z ustanovenia §396
ods. 1 v spojení s §262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval

zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu), vyplývajúcu z ustanovenia §255 ods. 1 C.s.p..
Nároknanáhradutrovkonaniapriznalžalobcom,ktoríbolivodvolacomkonaníúspešnívcelomrozsahu,
pretože krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá

C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).