Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. apríl 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/46/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120213600
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7120213600.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek
senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcov 1. Mesto Košice, Košice, Tr.
SNP 48/A, IČO: 00 691 135 a 2. Mestská časť Košice - Sídlisko Ťahanovce, Košice, Americká trieda 15,
IČO: 00 691 071, proti žalovanému ODEKO Družstvo, družstvo, Žilina, M. R. Štefánika 887/40, IČO: 50
397 877, zast. JANČI & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Liptovský Mikuláš, Belopotockého 720/2,

IČO: 47 258 748, o nariadenie neodkladného opatrenia a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
odvolaní žalovaného proti uzneseniu 24C/41/2020-93 z 8.1.2021 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie, okrem výroku 2. vo vzťahu k nároku žalobcu 1. na náhradu trov konania
proti žalovanému.

Z r u š u j e uznesenie vo výroku 2. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom 1. a žalovaným, o

ktorých náhrade rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej.

Žalobcovi 2. a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) uznesením 1. Žalovanému uložil povinnosť zdržať sa konania,
ktorým by bránil všeobecnému užívaniu parkoviska na Berlínskej ulici v Košiciach (ako súčasti miestnej

komunikácie), postavenom na časti pozemkov parc. KN-E č. XXXX, parc. KN-E č.XXXX, parc. KN-E
č.XXXX a parc. KN-E č.XXXX/XXX, katastrálne územie M. Ť., obec B.-P. Ť. alebo inak sťažoval toto
všeobecné užívanie, najmä zdržať sa konania, ktorým by bránil užívateľom pozemnej komunikácie
zaparkovaťmotorovévozidlá(vsúladespravidlamicestnejpremávky)aktorýmbyzparkoviskaodstránil
polovegetačné zatrávňovacie tvárnice, 2. priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 100 % a 3. uložil žalobcovi v 1. rade podať proti žalovanému v lehote 30 dní

žalobu o určenie vlastníckeho práva, event. žalobu na ochranu proti zásahom do vlastníckeho práva.

2. Rozhodol tak o návrhu, doručeným mu 31.12.2020, ktorým sa žalobcovia domáhali, aby
nariadil neodkladné opatrenie v znení uvedenom v prvom výroku uznesenia, na tom skutkovom
a právnom základe, že proces výstavby mestskej časti Košice - Sídlisko Ťahanovce (ďalej len
„mestská časť“ alebo „Sídlisko Ťahanovce“) začal v roku 1985 ako komplexná bytová výstavba, pričom

bolo postupne realizované majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov, na ktorých sa mala realizovať
výstavba sídliska, aj formou vyvlastnenia. Jedným z vyvlastňovacích rozhodnutí bolo aj rozhodnutie
Obvodného národného výboru Košice I, č. výst./11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.9.1985. Medzi vyvlastnenými pozemkami boli aj parcely vzťahujúce sa na ďalej
špecifikované parkovisko na Q. E. v Košiciach. Na základe vyššie uvedeného mala miestna samospráva
(reprezentovaná žalobcami v 1. a 2. rade) za to, že pozemky boli štátom riadne vysporiadané pri

výstavbe sídliska. V tejto súvislosti zdôraznili, že na vyvlastnených pozemkoch je okrem bytových domov
umiestnená verejná infraštruktúra nevyhnutná pre „obývateľnosť“ lokality, najmä miestne komunikácie,parkovacie plochy, kanalizácia, verejné osvetlenie, či tzv. sídlisková zeleň. Investorom komplexnej
bytovej výstavby na Sídlisku Ťahanovce bola Stavoinvesta, Košice. Dňom účinnosti zákona č. 138/1991
Zb. (k 1.5.1991) prechádzali do vlastníctva miest a obcí aj pozemky (a to bez ohľadu na skutočnosť, či

tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností; rozhodujúcou okolnosťou bol
právny stav vlastníctva Československého štátu k pozemkom). Z dôvodu administratívneho zanedbania
zo strany štátu nedošlo k zápisu právoplatných vyvlastňovacích rozhodnutí do príslušnej evidencie
nehnuteľností. Napriek uvedenému, žalobca v 1. rade od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dlhodobo
užíval dobromyseľne dotknuté pozemky (vo forme verejného priestranstva všeobecne užívaného

obyvateľmi mestskej časti) a v tomto užívaní nebol rušený. Žalobca v 1. rade sa považuje za
vlastníka dotknutých pozemkov na základe vyvlastnenia a následného dlhodobého užívania dotknutých
pozemkov ako verejného priestranstva, resp. verejných statkov (súc si vedomý, že určenia vlastníctva
je potrebné domáhať sa v osobitnom súdnom konaní). Ďalej žalobcovia dôvodili, že žalobca v 2.
rade na časti územia na Berlínskej ulici v mestskej časti v rokoch 2007 - 2008 pristúpil k výstavbe
parkoviska, a to vo forme zatrávňovacích polovegetačných tvárnic, s príslušnými stavebnými úpravami

(napr. ohraničenie cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou). Parkovisko bolo zrealizované na
základe zmluvy o dielo č. 3/2007 uzatvorenej medzi žalobcom v 2. rade a spoločnosťou HEDOSTAV,
s.r.o. Po ukončení diela bolo parkovisko zaradené do majetku žalobcu v 2. rade. Vlastníkom spevnených
plôch pod kontajneroviskami je žalobca v 1. rade na základe uvedených skutočností a zákona č.
138/1991 Zb. Všetky parkovacie plochy sú dané k dispozícii obyvateľom mestskej časti (resp. verejnosti)

na všeobecné užívanie bezodplatne. Po formálnej stránke ostali ako vlastníci v mnohých prípadoch
evidovaní pôvodní vlastníci pozemkov, resp. ich dedičia. V ostatnom čase mnohé - najmä podnikateľské
- subjekty pristúpili k vykupovaniu týchto pozemkov s úmyslom, ktorý sa javí ako značne špekulatívny
najmä so zreteľom na to, že tieto subjekty (v postavení kupujúcich) majú vedomosť o tom, že na daných
pozemkoch sa nachádza verejná infraštruktúra slúžiaca verejnosti, najmä obyvateľom mestskej časti.

Tieto subjekty (nadobúdatelia) si následne uplatňujú svoje (najmä finančné) nároky voči žalobcom.
Vo viacerých súdnych konaniach si takúto náhradu uplatňuje aj žalovaný. Ako príklady z mesiaca
december 2020 žalobcovia uviedli dva platobné rozkazy, vydané Okresným súdom v Banskej Bystrici.
Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že žalovaný (z pozície svojho zapísaného vlastníctva) v
ostatnom období adresoval žalobcom výzvu na vypratanie pozemkov a na odstránenie kontajnerovísk.

V liste zo dňa 4.12.2020 žalovaný výslovne uvádza, že ak nedôjde k vyriešeniu situácie podľa jeho
návrhu, pristúpi k odstráneniu polovegetačných zatrávňovacích tvárnic; zároveň výslovne uvádza, že od
1.1.2021 dôjde z jeho strany k znemožneniu parkovania motorových vozidiel. V rámci uvedených listov si
žalovaný uplatňuje svoje domnelé vlastnícke práva k nasledovným pozemkom, na ktorých je umiestnené
predmetné parkovisko na Berlínskej ulici (všetky pozemky sú v kat. úz. Nové Ťahanovce): parc. KN-E

č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid.
na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX/XXX (evid. na LV č. XXXX). Žalobcovia s poukazom na § 43a ods.
3 písm. a/ stavebného zákona, ako aj § 6a ods. 1 a 6 ods. 1 cestného zákona zdôraznili, že žalovaný
nie je žiadnym spôsobom oprávnený regulovať ani znemožňovať parkovanie na dotknutom parkovisku,
brániť parkovaniu iným osobám (v rámci definičného vymedzenia „všeobecného užívania“ pozemnej

komunikácie), ak mu nebol vydaný súhlas podľa osobitných predpisov (napríklad povolenie o zvláštnom
užívaní miestnej komunikácie podľa § 8 ods. 1 cestného zákona). Žalobcovia mali za to, že v danom
prípade je nevyhnutné bezodkladne upraviť pomery tak, aby žalovaný nebránil všeobecnému (voľnému
a bezplatnému) užívaniu parkoviska verejnosťou, keďže iné postupy (napríklad v správnom konaní)
neposkytujú žalobcom rýchlu a účinnú ochranu. Osobitne to platí v prípade Sídliska Ť., kde je statická

doprava mimoriadne exponovaná a akékoľvek zníženie počtu parkovacích miest ešte viac prehĺbi
problémy obyvateľov mestskej časti zaparkovať. Námietky žalovaného (uvádzané v jeho listoch) o tom,
ako „dramaticky“ je zasahované do jeho (domnelých) vlastníckych práv, neobstoja. Žalovaný dotknuté
pozemky, resp. príslušné spoluvlastnícke podiely formálne nadobudol len pred niekoľkými rokmi (v
období rokov 2017-2020), teda dávno po tom, ako bolo na nich zriadené parkovisko, pričom žalovanému

musel byť dostatočne zrejmý faktický stav - t. j. existencia parkoviska na dotknutých pozemkoch. So
zreteľom na ostatné písomné výzvy žalovaného mali za zrejmé, že hrozba neoprávnených zásahov zo
strany žalovaného je reálna a zjavná. Súd vychádzajúc z § 325 ods. 1, § 326 ods. 1 a 2, § 329 ods.
1, § 325 ods. 2 písm. d), § 330 ods. 2 C.s.p., § 43a ods. 1, ods. 3 písm. a) zák. č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), § 3d ods. 3, § 4b ods. 1, 2,

§ 3 ods. 2, § 3d ods. 5 písm. d), § 6a ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej
len „cestný zákon“), z obsahu návrhu a pripojených listinných dôkazov, mu vyplynulo, že žalovaný je
v súčasnosti zapísaný ako vlastník, resp. spoluvlastník pozemkov v katastrálnom území Ťahanovce
parciel reg. C č. XXXX/X, Č..XXXX/XX, Č..XXXX/X, parciel reg. E č.XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č..XXXX/XXX, Č..XXXX/XXX J. Č..XXXX/XXX, evidovaných na LV č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX J. Č..
XXXX. Vlastníkom týchto pozemkov sa stal na základe kúpnych zmlúv uzavretých v rokoch 2017 až
2020. Predmetom sporu sú pritom nasledovné pozemky, na ktorých je umiestnené parkovisko na

Berlínskej ulici: parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX),
parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX/XXX (evid. na LV č. XXXX). Žalobca v 1.
rade však tvrdí, že skutočným vlastníkom týchto pozemkov je on a to titulom vyvlastnenia a následného
dlhodobého užívania dotknutých pozemkov ako verejného priestranstva, resp. verejných statkov. K
zápisu vlastníckeho práva štátu na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. vlastníckeho práva

žalobcu v 1. rade ako obce na základe zákona č. 138/1991 Zb. do katastra nehnuteľností nedošlo, preto
po formálnej stránke ostali ako vlastníci v mnohých prípadoch evidovaní pôvodní vlastníci pozemkov,
resp. ich dedičia (fyzické osoby). Mal za pravdepodobné, že žalovaný odkúpil dotknuté pozemky na
základe kúpnych zmlúv uzavretých s týmito pôvodnými vlastníkmi, resp. ich nástupcami. Takmer 10
rokov pred tým, ako bol žalovaný zapísaný ako vlastník dotknutých pozemkov do katastra nehnuteľností,
v rokoch 2007-2008 žalobca v 2. rade na dotknutých pozemkoch pristúpil k výstavbe parkoviska a to vo

forme zatrávňovacích polovegetačných tvárnic, s príslušnými stavebnými úpravami (napr. ohraničenie
cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou). Na týchto pozemkoch bola tak realizovaná stavba
cestného telesa - inžinierska stavba, ktorá má v zmysle ust. § 43a ods. 1 stavebného zákona
charakter miestnej komunikácie, resp. nekrytého parkoviska. Táto je v zmysle ust. § 3d ods. 3 cestného
zákona vo vlastníctve obce (žalobcov, resp. žalobcu v 2. rade). Podľa § 4b ods. 1 cestného zákona,

miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a
verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií.
Poukázal na to, že žalovaný vlastnícke právo žalobcu v 2. rade vo vzťahu k predmetnej inžinierskej
stavbe nespochybňoval, čo mal za zrejmé aj z ich vzájomnej komunikácie, keď žalovaný prejavil
záujem o odkúpenie polovegetačných zatrávňovacích tvárnic a obrubníkov, ktoré boli použité pri stavbe

parkoviska. Vlastnícke právo žalobcu v 2. rade k inžinierskej stavbe (parkovisko) mal súd za nesporné.
Za spornú mal otázku vlastníckeho práva žalobcu v 1. rade k pozemkom, na ktorých je parkovisko (ako
aj kontajneroviská) umiestnené. Čo sa týka prvej podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia,
súd dospel k záveru, že žalobca v 1. rade dostatočne osvedčil pravdepodobnosť svojho nároku,
ktorý má z hľadiska hmotného práva charakter žaloby na určenie vlastníckeho práva, resp. žaloby

na ochranu vlastníckeho práva. Uvedený záver (vlastnícke právo žalobcu v 1. rade k dotknutým
pozemkom) mal za možné vyvodiť jednak z rozhodnutia Obvodného národného výboru Košice I
č.Výst./11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985, právoplatného 16.9.1985, ktorým došlo (okrem iných) k
vyvlastneniu dotknutých pozemkov v prospech Čsl.štátu, v zastúpení Stavoinvesty, za účelom realizácie
výstavby sídelného obvodu Ťahanovce, v spojení s účinkami zákona č. 138/1991 Zb., podľa ktorého s

účinnosťou k 1.5.1991 prechádzali do vlastníctva miest a obcí aj pozemky, bez ohľadu na skutočnosť,
či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností, eventuálne jednak titulom
vydržania, z dôvodu následného dlhodobého dobromyseľného a nikým nerušeného užívania dotknutých
pozemkov vo forme verejného priestranstva všeobecne užívaného obyvateľmi mestskej časti. Čo sa
týka oprávnení, prislúchajúcich žalobcovi v 2. rade ako vlastníkovi stavby - miestnej komunikácie, resp.

parkoviska, uviedol, že tieto sú vymedzené v cestnom zákone, že ako to vyplýva z § 3 ods. 2 a
ust. § 3d ods. 5 písm. d) v spojení s § 6a ods. 1 až 3 cestného zákona, správu týchto komunikácií,
vrátanemožnostizriadeniaaprevádzkyparkovacíchmiestaúhradyzaparkovanie,cestnýzákonzveruje
vlastníkovi - t.j. obci, s tým, že výnos z úhrad za dočasné parkovanie je výnosom obce, pokiaľ prevádzku
nezabezpečuje právnická osoba poverená obcou. Poukázal na to, že vzhľadom na uvedené, pokiaľ

žalovaný mieni brániť verejnosti v (bezplatnom) užívaní miestnej komunikácie obvyklým spôsobom na
účely, na ktoré sú určené, potom koná v rozpore s cit. ust. zákona, pretože vykonáva oprávnenia, ktoré
prislúchajú výlučne žalobcom. Urobil záver, že žalobcovia osvedčili základné podmienky pre nariadenie
neodkladného opatrenia, pretože nimi uvedené skutkové okolnosti, ako aj skutočnosti, vyplývajúce z
predložených listinných dokladov, hodnoverne osvedčujú pravdepodobnosť nimi uplatneného nároku,

ako aj potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami. Čo sa týka druhej podmienky
nariadenianeodkladnéhoopatrenia,t.j.potrebyneodkladnejúpravypomerovmedzisporovýmistranami,
súd poukázal na skutočnosť, že na daných pozemkoch sa nachádza verejná infraštruktúra slúžiaca
verejnosti, najmä obyvateľom mestskej časti Ťahanovce, okrem samotných bytových domov, najmä
miestne komunikácie, parkovacie plochy, kanalizácia, verejné osvetlenie, či tzv. sídlisková zeleň. Všetky

parkovacie plochy sú dané k dispozícii obyvateľom mestskej časti (resp. verejnosti) na všeobecné
užívanie bezodplatne. Zdôraznil, že je všeobecne známe, že v prípade sídliska Ťahanovce, kde je (aj)
statická doprava mimoriadne exponovaná, akékoľvek zníženie počtu parkovacích miest by ešte viac
prehĺbilo problémy obyvateľov mestskej časti zaparkovať. So zreteľom na písomné výzvy žalovanéhozo dňa 4.12.2020, 28.12.2020 a 29.12.2020, ktorými žiada žalobcov o vypratanie nehnuteľností, o
odstránenie kontajnerovísk ako aj polovegetačných zatrávňovacích tvárnic a obrubníkov a oznamuje,
že znemožní parkovanie motorových vozidiel na pozemkoch reg. E parc. č. XXXX, XXXX, XXXX J.

XXXX/XXX, s tým, že v prípade nesúčinnosti prikročí k svojpomocnému riešeniu situácie, mal za
zrejmé, že hrozba neoprávnených zásahov zo strany žalovaného je reálna a bezprostredná a teda,
vyžaduje neodkladnú úpravu pomerov. Zhrnúc uvedené, návrhu na neodkladné opatrenie vyhovel a
uložil žalovanému povinnosť podľa § 325 ods. 2 písm. d) C.s.p. zdržať sa konania, vymedzeného vo
výroku uznesenia. Uložená povinnosť vychádza z ochrany vlastníckeho práva žalobcov ako vlastníkov

pozemkov a stavby v zmysle § 126 ods. 1 v spojení s § 127 Obč. zák., podľa ktorých má vlastník právo
na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, vrátane práva, aby sa iný
vlastník veci zdržal všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne
ohrozoval výkon jeho práv. Vzhľadom na spornosť vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom medzi
žalobcom v 1. rade a žalovaným (pravdepodobný rozpor medzi skutočným a právnym stavom) súd podľa
§ 336 ods. 1 C.s.p. uložil žalobcovi v 1. rade podať žalobu o určenie vlastníckeho práva, event. žalobu

na ochranu proti zásahom do vlastníckeho práva proti žalovanému v stanovenej lehote. Konštatoval, že
rozhodnutie o neodkladnom opatrení, vydanom pred konaním vo veci samej je rozhodnutím, ktorým sa
konanie o nariadení neodkladného opatrenia končí (§ 262 ods. 1 C.s.p.), že žalobcovia mali v tomto
konaní plný úspech, preto podľa § 255 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov rozhodol tak, že priznal
žalobcom proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to proti všetkým jeho výrokom z
odvolacíchdôvodov,žesúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,

a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Poukázal na bezúspešné bránenie žalobcami tvrdeného práva a to vo vzťahu k tej skutočnosti, že
predmetné nehnuteľnosti, na ktoré sa uznesenie vzťahuje boli vyvlastnené, ktoré tvrdenia preukazujú
žalobcovia rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I, č.Výst./11521/84/85-Go z 10.4.1985

(ďalej len rozhodnutie o vyvlastnení). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia súdov, v ktorých
bola posudzovaná platnosť obdobných vyvlastňovacích rozhodnutí (napr. rozsudok Krajského súdu
v Košiciach 5C/294/2015 z 8.3.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR 2NCdo/4/2014 z 29.2.2016 a
rozsudok Okresné súdu Košice II 29C/538/2015 z 23.5.2018. Ďalej uviedol, že žalobca 1. podal na
Okresnom súde Košice I voči nemu žaloby na nahradenie prejavu vôle nadobúdateľa (žalovaného)

pri uzatvorení kúpnych zmlúv na základe porušenia predkupného práva žalovaného k nasledovným
nehnuteľnostiam: parcela registra "E", parcelné číslo XXXX, zapísaná na LV č. XXXX - sp. zn.
13C/44/2020, parcela registra "E", parcelné číslo XXXX, zapísaná na LV Č. XXXX - sp. zn. 38C/42/2020,
parcela registra "E", parcelné číslo XXXX, zapísaná na LV č. XXXX - sp. zn. 35C/43/2020. Uvedené
parcely sú označené vo výroku Rozhodnutia o vyvlastnení, na ktoré žalobcovia poukazujú a žalobca

1. od neho odvodzuje svoje vlastnícke právo. Považoval za absolútne protichodné (a súčasne aj
v rozpore so skutočnosťami, ktorými žalobca 1. odôvodňuje a osvedčuje jeho záujem na vydaní
neodkladného opatrenia, voči ktorému smeruje odvolanie), keď na jednej strane tvrdí, že všetky parcely
označené v Rozhodnutí o vyvlastnení boli vyvlastnené a sú v jeho vlastníctve. Zároveň však na
druhej strane niektoré z nich chce nadobudnúť do vlastníctva na základe nahradenia prejavu vôle

nadobúdateľa žalovaného, pri uzatvorení kúpnych zmlúv na základe porušenia predkupného práva. Z
uvedeného mu vyplýva, že žalobca 1. chce za odplatu nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k parcelám,
o ktorých tvrdí, že mu patria na základe Rozhodnutia o vyvlastnení. Toto konanie žalobcu 1. je
rozporné a svedčí o tom, že si je vedomý protizákonnosti a neúčinnosti vyvlastňovacích rozhodnutí
vydaných v období socialistického režimu. Rovnako mal týmto jasne preukázané, že sa ani necítil

ako vlastník predmetných nehnuteľností, ako domnelý vlastník nehnuteľností sa nesprával a ani v
súčasnosti nespráva. Dôkazy: 1. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok E-KN XXXX zo
dňa 23.09.2020, MKlA/2020/19238-2, 2. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok E-KN XXXX
zo dňa 23.09.2020, MKlA/2020/19238-3, 3. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok E-KN
XXXX zo dňa 23.09.2020, MKlA/2020/19238-4 a 4. Zápisnica zo dňa 07.10.2020. K rozhodnutiu o

vyvlastnení a ustanovenie opatrovníka, uviedol že rozhodnutie o vyvlastnení v celom rozsahu rozporuje,
pričom mal za to, že neboli splnené všetky zákonné podmienky nevyhnutné pre nadobudnutie jeho
právoplatnosti, a tak aj pre zákonnosť samotného vyvlastňovacieho konania predovšetkým z dôvodov:
a) Vymedzenie dôvodov ustanovenia opatrovníka. Poukázal na to, že Správny orgán na základeRozhodnutia odboru výstavby zo dňa 05.03.1985, ÚpaA, výst. 11521/84/85-Go (ďalej ako "Rozhodnutie
o ustanovení opatrovníka") ustanovil vo vyvlastňovacom konaní opatrovníka: a/ neznámym dedičom po
tam uvedených osobách, b/ vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste. Namietal, že Rozhodnutí

o ustanovení opatrovníka, správny orgán ustanovil opatrovníka práve podľa ust. § 16 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej ako "Správny poriadok") v znení účinnom k 05.03.1985. V
tejto súvislosti poukázal na znenie samotného § 16 ods. 2 Správneho poriadku v znení účinnom k
5.3.1985 (kedy bolo vydané Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka), jeho znenie citoval, ktoré výslovne
vymedzuje dôvody, kedy je správny orgán oprávnený ustanoviť, účastníkovi konania opatrovníka.

Mal za to, že správny orgán nebol oprávnený ustanoviť opatrovníka neznám dedičom po osobách
uvedených v Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka. Z dikcie predmetného ustanovenia žiadnym
spôsobom nevyplýva oprávnenie správneho orgánu na ustanovenie opatrovníka neznámym dedičom
po zomrelých osobách. Zo samotného výroku Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka uvedeného pod
písm. a), kedy správny orgán ustanovoval opatrovníka neznámym dedičom po osobách tam uvedených
mu vyplynulo, že správny orgán mal vedomosť o tom, že osoby tam uvedené sú zomrelé, nemôžu

byť účastníkmi konania, a že účastníkmi konania po týchto osobách sú ich dedičia. b) Neexistencia
dôvodov ustanovenia opatrovníka. Zároveň namietal aj samotné konanie o ustanovení opatrovníka,
pričom mal za to, že správny orgán v danom prípade nekonal s náležitou starostlivosťou využijúc
všetky zákonom stanovené možnosti, a teda v konečnom dôsledku nekonal v súlade s vtedy platnými
právnymi predpismi. Nemal žiadnym spôsobom za preukázané, či sa skutočne jednalo o neznámych

dedičov po osobách uvedených v Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka a či správny orgán nemohol,
resp. ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemal možnosť identifikovať dedičov uvedených osôb.
Mal za to, že správny orgán s poukazom na jeho postavenie v rámci inštitúcii a orgánov štátnej
správy, mal možnosť oboznámiť sa so spisovými materiálmi v rámci dedičských konaní po týchto
zomrelých osobách, následne na základe právoplatných dedičských rozhodnutí identifikovať dedičov a

ako s účastníkmi konania s týmito následne konať. Rovnako tak nemal za preukázané, či v prípade
osôb uvedených v Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka ako "vlastníci zdržujúci sa na neznámom
mieste" nebolo v možnostiach správneho orgánu zistiť pobyt týchto osôb, resp. či sa skutočne jednalo
o osoby zdržujúce sa na neznámom mieste alebo tento dôvod ustanovenia opatrovníka bol len
vykonštruovaný. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

29.2.2016, sp. zn. 2Mcdo/4/2014, z ktorého odôvodnenia sčasti citoval. c) Doručovanie rozhodnutia
účastníkom konania . Uviedol, že osoby, ktorým bol, resp. mal byť ustanovený opatrovník na základe
Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka, boli účastníkmi tohto konania o ustanovení opatrovníka. V
zmysle Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka mal byť opatrovník ustanovený neznámym dedičom
ako osobám neznámym, a taktiež vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, teda osobám,

ktorých pobyt nie je známy. V zmysle § 26 Správneho poriadku v znení účinnom ku dňu vydania
Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka malo byť taktiež samotné Rozhodnutie o ustanoví opatrovníka
doručované verejnou vyhláškou. Poukázal na to, že doručenie uvedeným spôsobom nebolo v konaní
preukázané, pričom aj na základe tejto skutočnosti v celom rozsahu spochybňuje platnosť a účinnosť
Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka, ako aj následného Rozhodnutia o vyvlastnení. Poukázal pritom

aj na odbornú literatúru s tým, že na podporu jeho tvrdení citoval aj sčasti z odôvodnenia a rozsudku
Okresného súdu Košice II zo dňa 23.05.2018, sp. zn. 29C/538/2015. Dôvody neplatnosti Rozhodnutia
o vyvlastnení a Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. V celom rozsahu namietal Rozhodnutie o
ustanovení opatrovníka, nakoľko opatrovník bol v zmysle § 16 ods. 2 Správneho poriadku ustanovený
na základe Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka neznámym dedičom ako osobám, ktorým sa v

zmysle § 16 ods. 2 Správneho poriadku opatrovník neustanovuje. Mal za to, že v prípade neznámych
dedičov po poručiteľoch je oprávnený ustanoviť opatrovníka jedine súd, a to podľa § 29 Obč. zák.
v znení účinnom v čase vydania Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. Tvrdil, že v danom prípade
správny orgán nedisponoval právomocou na vydanie Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka neznámym
dedičom,čozakladánezákonnosťaneplatnosťtohtorozhodnutia.Zároveňvkonanínebolopreukázané,

čiskutočneexistovalidôvody,prektoréjepotrebnéustanoviťopatrovníka,atoneznámypobytvlastníkov
nehnuteľností a či nebolo v možnostiach správneho orgánu ani pri vynaložení náležitej starostlivosti
zistiť pobyt týchto osôb. Súčasne nemal žiadnym spôsobom preukázané, že Rozhodnutie o ustanovení
opatrovníka bolo riadne doručené v zmysle § 26 Správneho poriadku v znení účinnom v čase vydania
Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. Taktiež nemal žiadnym spôsobom preukázanú právoplatnosť

Rozhodnutiaoustanoveníopatrovníka.Poukázalnato,žeobdobnýzáverjekonštatovanýajvRozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.3.2016, sp. zn. 5Co/294/2015, z odôvodnenia ktorého sčasti
citoval. Tvrdil, že vyvlastňovacie konanie a v ňom vydané Rozhodnutie o vyvlastnení trpí závažnými
právnymi vadami a preto nemohli nastať ani jeho právne účinky, t.j. prechod vlastníckeho práva napredchodcov žalovaného. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti mal za to, že Rozhodnutie o
vyvlastnení, ako aj Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka sú neplatné a nemôžu spôsobovať účinky
vyvlastnenia, ako to tvrdí žalobca 1. a žalobca 2. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

Ďalej namietal nesplnenie predpokladov na vydržanie a dobromyseľnosť žalovaného. Uviedol, že
ide o procesnú taktiku žalobcu 1., že pri obdobných sporoch je preukázanie vlastníckeho práva
vyvlastňovacím rozhodnutím a pre prípad jeho neúčinnosti zároveň tvrdí, že vlastnícke .právo nadobudol
vydržaním. K tomu uviedol, že žalovanému svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,
že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe kúpnych zmlúv uzatvorených v rokoch

2017 až 2020, že tieto kúpne zmluvy uzatvoril v postavení kupujúceho s vtedajšími vlastníkmi, resp.
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorí boli ako vlastníci nehnuteľností zároveň zapísaní v
katastri nehnuteľností. V postavení kupujúceho a zároveň aj jednotliví predávajúci v čase uzatvárania
jednotlivých kúpnych zmlúv konali dobromyseľne a v súlade s dobrými mravmi, pričom predávajúcim
zároveň svedčil aj zápis ich osoby ako vlastníkov nehnuteľností v príslušnom katastri nehnuteľností, z
ktorého pri prevode vlastníckeho práva vychádzali. Žalovaný bol v daných prípadoch a pri nadobudnutí

vlastníckeho práva na základe uzatvorených kúpnych zmlúv v celom rozsahu dobromyseľný, pričom
žalobca 1 a ani žalobca 2/ jeho dobromyseľnosť nenamietali, resp. nepopreli, rovnako a žalobca 1 a
ani žalobca 2/ do podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nespochybnili vlastnícke právo
žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam, hoci mali o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaného
vedomosť. Rovnako nespochybnili ani vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného. Vlastnícke

právo žalovaného nebolo žalobcom 1/ a žalobcom 2/ spochybňované ani pri vzájomných rokovaniach
za účelom využitia predmetných nehnuteľností na účel prípadnej výstavby. Tieto rokovania trvajú od
roku 2018 a pokračujú aj v súčasnosti. Rovnako tak žalobca 1. ako správca daní prijímal úhrady
vyrubene dane z nehnuteľností od žalovaného ako daňovníka k predmetným nehnuteľnostiam. Súčasné
domáhanie sa vlastníckeho práva žalobcom 1. považuje za špekulatívne, obzvlášť' v prípade, keď pri

prijímaní úhrad do rozpočtu mu stav zapísaný v katastri nehnuteľností zjavne vyhovoval a vlastnícke
právo žalovaného k týmto nehnuteľnostiam vôbec nenamietal. Takého konanie a správanie žalobcov,
zvlášť žalobcu 1. absolútne vylučuje prípadné tvrdenia o vydržaní predmetných nehnuteľností a to
pre neexistenciu oprávnenosti držby a dobromyseľnosti vydržateľa. Týmto konaním potvrdzuje, že sa
subjektívne necítil byť vlastníkom a teda, nebol v dobrej viere v tom, že mu vec patrí. Mal za to, že

uplatnenie výhrady vlastníctva žalobcu 1. na základe vyvlastnenia uvedené v návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, nie je adekvátne a spravodlivé, pričom nemôže požívať ani právnu ochranu
(citoval sčasti z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky 03.05.2017, sp. zn. l.
ÚS 151/2016). Konanie žalobcov sa mu javí ako účelové a špekulatívne (nerešpektujúc zásadnú
požiadavku stanovenú Civilným sporovým poriadkom, a to požiadavku osvedčenia ich oprávnených

záujmov a nárokov, resp. ich ohrozenia), keď mali vedomosť o údajnom a nimi tvrdenom právoplatnom
Rozhodnutí o vyvlastnení, pričom sa v minulosti (počas obdobia od roku 1985 do podania návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia) žiadnym spôsobom nedomáhali nimi tvrdeného vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, a to ani napriek zápisu tretích osôb ako vlastníkov v katastri nehnuteľností. O tomto
zápise zároveň museli mať vedomosť, keďže ako príslušné orgány vykonávajú prenesený výkon štátnej

správy aj k dotknutým nehnuteľnostiam. Tvrdenie žalobcov, že nie je v praktických možnostiach žalobcu
1. okamžite podať mnoho žalôb za účelom určenia vlastníckeho práva, a že preto žalobca 1. pristupuje k
podávaniu žalôb postupne, najmä v rámci procesnej obrany proti neodôvodneným finančných nárokom
aktuálne zapísaných vlastníkov, považuje za a šikanózne a špekulatívne. Od vydania Rozhodnutia o
vyvlastnení mali dostatočný časový priestor (35 rokov) na podanie žalôb za účelom určenia vlastníckeho

práva. Obzvlášť v prípade, ak žalobca mal a aj má vedomosť o tom, že v katastri nehnuteľností sú
ako vlastníci zapísané tretie osoby. Konanie žalobcov v tomto prípade mal za šikanózne. Ďalej sa
zaoberal otázkou stavby v občianskoprávnom a administratívnoprávnom poňatí. Záver súdu o tom,
že uvedené parkovisko je miestnou komunikáciou alebo stavbou, považoval za nesprávny. Mal za
to, že polovegetačné zatrávňovanie tvárnice uložené na dotknutých nehnuteľnostiach sú materiálom

uloženým na týchto pozemkoch, pričom nemajú charakter stavby. V rámci občianskoprávneho poňatia
je uloženie polovegetačných zatrávňovacích tvárnic výsledok špecifickej činnosti, pričom sa nejedná o
vytvorenie stavby v zmysle súkromnoprávnych predpisov, ale o stvárnenie povrchu. Rovnako tak nejde
o stavbu spojenú so zemou pevným základom, pričom práve spojenie so zemou pevným základom
je špecifický znak vytvárajúci charakter stavby v zmysle súkromnoprávnych predpisov. Polovegetačné

zatrávňovanie tvárnice je možné bez ich poškodenia oddeliť od pozemku a tento rovnako nebude
žiadnym spôsobom znehodnotený. Polovegetačné zatrávňovanie tvárnice majú charakter hnuteľnej
veci a môžu byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, teda je možné ich kúpiť,
predať, darovať alebo s nimi inak disponovať o čom mu svedčí aj konanie žalobcu 2., ktorý navýzvu na vypratanie polovegetačných zatrávňovacích tvárnic umiestnených na nehnuteľnostiach bez
súhlasu vlastníka a upovedomenie o ďalšom postupe zo dňa 4.12.2020, reagoval prijatím zmätočného
Uznesenia miestneho zastupiteľstva č. 358/2020 z 18. Zasadnutia Miestneho zastupiteľstva mestskej

časti Košice-Sídlisko Ťahanovce, konaného 16.12.2020, ako aj vypracovaním Znaleckého posudku
80/2020 z 31.12.2020 vyhotoveného znalcom Ing. Vladislavom Hudákom a e-mailovou komunikáciou z
dňa 22.01.2021 zaslanou žalovanému a jeho zást. Všetky tieto kroky žalobcu 2. viedli a vedú k dohode
na odplatnom prevode polovegetačných zatrávňovacích tvárnic do vlastníctva žalovaného. Poukázal
na to, že na uskutočnenie takejto stavebnej činnosti, výsledkom ktorej by bola inžinierska stavba (v

užšom administratívnoprávnom zmysle) - nekryté parkovisko, by žalobca 2. ako stavebník musel mať
stavebné povolenie, príp. ohlásenie stavebnému úradu v zmysle § 54 a nasl. Stavebného zákona,
vrátane predchádzajúceho územného rozhodnutia a následného kolaudačného konania, právoplatné
územné rozhodnutie, stavebné povolenie a ani kolaudačné rozhodnutie žalobca 2. doposiaľ nepredložil.
Citoval znenie § 4b ods. 1, 2 Cestného zákona a mal za to, plocha v súčasnosti slúžiaca na parkovanie
nie je parkoviskom zaradeným do siete miestnych komunikácií. Vzhľadom na uvedené skutočnosti,

toto parkovisko nemohlo byť zaradené do siete miestnych komunikácií a preto nemôže parkovisko
požívať charakter miestnej komunikácie, nakoľko nespĺňa základný predpoklad miestnej komunikácie
(a to zaradenie do sietí miestnych komunikácií). Žalovaný len bráni užívaniu nehnuteľností, ktoré sú v
jeho vlastníctve a na ktorých sú uložené polovegetačné zatrávňovacie tvárnice. Vo vzťahu k verejnému
záujmu a súkromnému vlastníctvu, nariadenie neodkladného opatrenia, s poukazom na odôvodnenie

a úvahy použité v rámci vydania uznesenia, považujeme za podstatný zásah do jeho práv, že takýto
zásahnemôžebyťodôvodnenýaniverejnýmzáujmom.Malzato,ženariadenieneodkladnéhoopatrenia
nie je dôvodné, pričom podstatným spôsobom zasahuje do jeho práv. Tvrdil, že dôvody nariadenia
neodkladného opatrenia sa zakladajú na nedostatočných a nesprávnych skutkových zisteniach a
následne na s tým spojenom nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkal súdu, že sa nedostatočne

zaoberal platnosťou rozhodnutia o vyvlastnení, keď' neposudzoval, či vôbec dané rozhodnutie bolo
vydané v súlade s právnymi predpismi platnými v danom období a či neporušuje základné zásady
právneho štátu, resp. či takéto rozhodnutie má právne účinky. Súd týmto spôsobom poskytol ochranu
subjektu, ktorý od roku 1985 nechránil vlastnícke právo, o ktorom tvrdí, že mu prináleží, hoci sa od
roku 1985 o preukázateľnosť ním tvrdeného vlastníckeho práva nezaujímal (aj keď mal vedomosť o

zápise tretích osôb ako vlastníkov v katastri nehnuteľností a nepostupoval v zmysle ústavných zásad
o tom, že „vlastníctvo zaväzuje" a súčasne, že "právo patrí bdelému" a vytvoril tak vedome stav
právnej neistoty, ktorý by nemal požívať právnu ochranu).Týmto postupom súd značným spôsobom
zasiahol do jeho práv, ktorému jednak svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností, pričom zároveň
je dobromyseľným vlastníkom. Keďže na základe vydaného uznesenia je povinný zdržať sa konania,

ktorým by bránil užívaniu tam uvedených nehnuteľností, tieto nehnuteľnosti môžu naďalej bez právneho
titulu užívať žalobcovia a žalobca 2. zároveň umožňuje užívanie týchto nehnuteľností tretím osobám,
ktoré nie sú ani účastníkmi tohto konania a ktoré tak bez akéhokoľvek právneho titulu zasahujú do jeho
práv. Vydanie Uznesenia a s tým spojené nariadenie neodkladného opatrenia považuje za predčasne
nariadené, a to najmä s poukazom na zásah do jeho vlastníckeho práva. Mal za to, že v prípade

zásahu do tak závažného práva, ako je jeho vlastnícke právo, mal ho súd pred vydaním uznesenia a
nariadení neodkladného opatrenia vyzvať na vyjadrenie, príp. vykonať jeho výsluch. Súčasne z výroku 3.
uznesenia mu nevyplýval začiatok plynutia lehoty na splnenie povinnosti žalobcu 1. a v tejto časti je preto
podľa neho uznesenie neurčité a nepreskúmateľné. Poukázal aj na to, že uznesenie sa priamo vzťahuje
aj na pozemok parcely registra "E" parc. č. XXXX, katastrálne územie M. Ť., obec B. -P. Ť. a že tento

pozemok nie je zahrnutý v Rozhodnutí o vyvlastnení, pričom jeho vlastnícke právo k tomuto pozemku nie
je žiadnym spôsobom spochybnené alebo namietané, čím nie je preukázaný vzťah žalobcov k danému
pozemku, a nie sú splnené predpoklady na obmedzenie konania alebo vôle žalovaného ako vlastníka
k tomuto pozemku. V tejto časti je uznesenie neodôvodnené a uvedený predpoklad ako podmienka
nariadenia neodkladného opatrenia sa k tomuto pozemku nemôže vzťahovať. Žiadal uznesenie zrušiť

a priznať mu náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Žalobca 1. vo vyjadrení k odvolaniu k dôvodom odvolania uvádzaným žalovaným, poukázal na to,
že žalobcovia (resp. žalobca 1.) uviedol súdu základné skutočnosti, ktoré dôvodne môžu predpokladať
správnosť jeho úvah a právnych názorov o nadobudnutí vlastníctva titulom vyvlastnenia právnym

predchodcom žalobcu v 1. rade (Čsl. štátom). Žalobcovia majú za to, že povaha konania o nariadenie
neodkladného opatrenia sama o sebe nemôže predstavovať konanie o určenie vlastníckeho práva,
čo sa týka „hĺbky " dokazovania (preto aj Civilný sporový poriadok používa pri náležitostiach návrhu
podľa § 326 pojem „osvedčenie namiesto „preukázanie"). Podrobnejšie sa k tomu vyjadruje ďalej vrámci stanoviska k 4. okruhu námietok žalovaného. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na platnú
judikatúru (napr. uznesenie č. I. ÚS 419/2014-34 zo dňa 13. 8.2014), podľa ktorej v konaniach o určenie
vlastníckehoprávaniejevkompetenciisúdovpreskúmavaťzákonnosť,rozhodnutiavydanéhosprávnym

orgánom v správnom konaní (v tomto prípade vyvlastňovacie rozhodnutie).Vyvlastňovacie rozhodnutia
boli vydané kompetentným orgánom (a teda nejde o nulitné rozhodnutie resp. o „pakty“, u ktorých sa
na ich neexistenciu prihliada ex offo). Rozhodnutia správnych orgánov sa preskúmavajú (a prípadne
rušia) v rámci správneho súdnictva. Aj v rozhodnom čase právny poriadok upravoval postupy, ako
možno dosiahnuť zrušenie administratívneho rozhodnutia, ak pri jeho vydaní neboli dodržané predpisy

To platí o to skôr, ak je administratívne rozhodnutie opatrené pečiatkou právoplatnosti a vykonateľnosti.
Okrem toho, v prípade administratívnych rozhodnutí sa uplatňuje prezumpcia ich správnosti, dokiaľ nie
sú zrušené zákonom ustanoveným postupom (prípadné zrušenie rozhodnutia má vždy účinky ex nunc,
t.j. do budúcnosti, nikdy nie je spätne do minulosti). Ak žalovaný poukázal na niektoré súdne konania, v
ktorých sa posudzovala platnosť obdobných vyvlastňovacích rozhodnutí (v II. časti vyjadrenia), k tomu
je nutné uviesť, že len všeobecná generalizácia určitých záverov bez podrobnejšej znalostí skutkových

okolností je nenáležitá a nesprávna; žiaden z uvedených prípadov sa ani netýkal sídliska Ť.J.. Ako
príklad žalobca v 1. rade môže vysvetliť dôvody svojho neúspechu v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice II pod sp. zn. 29C/538/2015 . V danom prípade sa žalobca v 1. rade domáhal určenia
vlastníckehoprávakpozemkuvareálikúpaliskaTritonvmestskejčastiKošice-Juh,poukazujúcnastaré
vyvlastňovacie rozhodnutie z 50. rokov 20. storočia. Vzhľadom na mimoriadny časový odstup a neúplnú

dokumentáciu sa žalobcovi v 1. rade nepodarilo preukázať viaceré tvrdené skutočnosti (napr. originál
vyvlastňovacieho rozhodnutia neobsahoval doložku právoplatnosti, neboli k dispozícii rozhodnutia o
ustanovení opatrovníkov a pod.). Preto zásadne nemožno bez hlbšieho skúmania dôvodov nejaké
rozhodnutie automaticky „napasovať" na tunajšie konanie. Taktiež je potrebné uviesť, že aj náhľad
súdov na interpretáciu niektorých právnych okolností z minulosti sa môže vyvíjať (vývoj judikatúry je

jedným z imanentných prvkov procesného práva, ktorý sa sám o sebe nevylučuje so všeobecných
požiadavkami na dodržiavanie princípov právnej istoty).Prihliadajúc na uvedený názor ústavného súdu ,
poukázal na to, že všeobecný súd v rámci civilného konania nie je oprávnený skúmať všetky okolnosti,
ktoré viedli k vydaniu administratívneho rozhodnutia, len za účelom jeho „zneplatnenia". Takýmto
postupom by sa v plnom rozsahu obišli predpisy správneho súdnictva. Názor, že strana konania musí

v súčasnosti (s mnohoročným odstupom, kedy už uplynuli aj skartovacie lehoty administratívnych
spisov) preukazovať napr. doručenie administratívneho rozhodnutia veľkému počtu účastníkom, či
inak preukazovať zákonnosť postupu správneho orgánu, a naopak, že sa nemožno spoľahnúť na
pravdivosť a správnosť administratívneho rozhodnutia vydaného príslušným orgánom, pričom originál
danéhorozhodnutiejedokoncaopatrenýdoložkouprávoplatnostianikdynedošlokzrušeniurozhodnutia

(akýmkoľvek spôsobom, považujeme za celkom nesprávny. Zdôraznil, že žalobcovia sa musia ohradiť aj
voči tvrdeniu žalovaného, že je všeobecne známou skutočnosťou, že „konanie orgánov verejnej správy
v období socialistického režimu bolo protizákonné, vykonštruované a v rozpore so základnými ľudskými
právami". Takéto tvrdenie žalovaný podal spôsobom, akoby všetky konania orgánov verejnej správy boli
protizákonné a vykonštruované (t.j. akoby všetky rozhodnutia správnych orgánov vydané v minulom

režime boli ipso facto neplatné), čo v žiadnom prípade nie je pravda. Žalobcovia nespochybňujú, že
mnohé konania v minulosti naozaj boli nesúladné s platnou legislatívou; z uvedeného generalizovaného
tvrdenia žalovaného však vôbec nemožno odvodiť, že predmetné vyvlastňovacie konanie je nezákonné,
a že z tohto dôvodu je potrebné ignorovať, vyvlastňovacie rozhodnutie. Bez ohľadu na uvedené,
podrobne sa aspektmi vyvlastňovacieho rozhodnutia bude zaoberať súd v rámci konania o určenie

vlastníckehopráva.Čosatýkanámietkyvydržaniaaochranydobromyseľnéhovlastníka,podľa§70ods.
1 katastrálneho zákona údaje katastra (nehnuteľností) uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže
opak. Takýmito údajmi sú aj údaje o vlastníkoch nehnuteľností. Žalobca v l. rade nadobudol v roku
1991 (účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov) v meste Košice
mnohonásobné tisíce parciel. Okrem toho - keďže štát v minulosti nekládol dôraz na evidenciu štátnych

nehnuteľností(pričompodľaplatnýchprávnychpredpisovvprípadevyvlastneniapozemkuvlastníctvona
štát prechádzalo priamo nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, zápis v evidencii nemal konštitutívne
účinky) - v čase prechodu vlastníctva k nehnuteľností zo štátu na mestá a obce delimitačný proces
trval dlhé roky a stále nebol 100 % ukončený. Rovnako až viac ako 20 rokov po nadobudnutí účinnosti
uvedeného zákona boli do Archívu mesta Košice delimitované originály vyvlastňovacích spisov, pričom

bez týchto podkladov by pozícia žalobcu v 1. rade (ako iniciátora konaní o určenie vlastníctva)
bola značne oslabená. V neposlednom rade, žalobca v 1. rade disponuje určitým administratívnym
aparátom, ktorý musí zabezpečovať široké spektrum aktivít súvisiacich najmä s výkonom samosprávy
a preneseného výkonu štátnej správy, berúc na zreteľ na rozpočtové možnosti. Nemožno od žalobcuv 1. rade objektívne očakávať, že podstatnú časť svojich „ľudských zdrojov a rozpočtových výdavkov
investuje do majetkovoprávneho vysporiadania a stoviek (resp. skôr tisícok) súdnych sporov o určenie
vlastníckeho práva. Preto žalobca v 1. rade upriamoval pozornosť pri vysporiadaní svojich „starých

pozemkov predovšetkým na tie prípady, kde sa evidovaní vlastníci pozemkov domáhali voči žalobcovi v
1. rade nemalých finančných nárokov. To je aj dôvod, prečo žalobca v 1. rade automaticky nepristupuje
k žalobám o určenie vlastníckeho práva voči všetkým spoluvlastníkom - ak by tak konal, jednak
by bol nútený podstatne utlmiť výkon verejnej správy, jednak iniciovaním stoviek súdnych konaní s
tisíckami účastníkov (dedičov po pôvodných vlastníkov vyvlastnených nehnuteľností) by v podstate

zmaril efektívny priebeh súdnych konaní. Súdu aj z vlastných poznatkov musí byt' známe, že konanie
s 20-30 účastníkmi(spoluvlastníkmi) trvá spravidla už len zo samotného dôvodu mnoho početnosti
oveľa dlhšie ako konanie s menším počtom strán sporu (predĺženie konania spôsobujú aj objektívne
skutočnosti, ako napr. úmrtie účastníka a vyčkávanie na výsledok dedičského konania; ak je starších
účastníkov v konaní viac, nie je zriedkavým javom aj viacnásobná zmena účastníkov). Preto sa žalobca
v 1. rade ohradzuje voči tvrdeniam o nespravodlivom a šikanóznom postupe voči žalovanému. Skôr

naopak, je udivujúce, že žalovaný (a podobne aj iné subjekty, spravidla obchodné spoločnosti) skupujú
pozemky pod verejnou infraštruktúrou, teda pozemky, na ktorých sú postavené verejnosťou užívané
chodníky, miestne komunikácie, parkoviská (slúžiace obyvateľom), sídlisková zeleň, verejná zeleň a
pod., ale aj pozemky pod bytovými domami. Je na mieste otázka, či je spravodlivé preferovať „dobrú
vieru" nadobúdateľa pozemku, ktorý si so zreteľom na všetky okolnosti musel byť vedomý, že nejde

o „holé" užívaniaschopné pozemky, pričom ani pôvodný vlastník (predávajúci) tieto pozemky nikdy
neužíval - prinajmenšom od výstavby sídliska a príslušnej verejnej infraštruktúry. Na celkovú podporu
tvrdení žalobcu v 1. rade - jednak čo sa týka správnosti pohľadu žalobcov na staré vyvlastňovacie
rozhodnutia, prípadne na námietku vydržanie vlastníctva - žalobca v 1. rade predlžil niektoré rozhodnutia
o určení vlastníctva, ktoré sa podrobne s uvedenými aspektmi podrobne zaoberali, a ktoré rozhodli v

prospech žalobcu v 1. rade. Vzhľadom na uvedené, absolútne neobstojí námietka žalovaného o zjavnom
bezúspešnom postupe žalobcov.

6. Čo sa týka námietky o rozpornom konaní žalobcu v 1. rade, uviedol, že je pravdou, že najprv zvažoval,
či z hľadiska procesnej hospodárnosti nebude výhodnejšie vyhnúť sa súdnym sporom aj za „určitú“

cenu; preto začal namietať prevody vlastníctva, u ktorých došlo k porušeniu jeho predkupného práva.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalôb voči žalobcom (najmä voči žalobcovi v 1. rade) - v ktorých sa
evidovaní vlastníci pozemkov domáhajú finančnej náhrady voči vlastníkovi verejnej infraštruktúry - v
ostatnom čase neúmerne pribúda, prehodnotil svoj postoj, a zvolil postup uplatnenia si vlastníckych
práv formou žaloby. Je si vedomý, že príslušné konania budú trvať rádovo v rokoch (nie mesiacoch),

avšak len takýmto spôsobom možno definitívne (hoci len postupnými čiastkovými krokmi) usporiadať
pozemkové vlastníctvo na Sídlisku Ť.. V podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
žalobcovia podrobne opísali spôsob „užívania" dotknutých pozemkov, t.j. že sa na nich nachádza
parkovisko zriadené z polovegetačných trávnic, ktoré je všeobecne prístupné verejnosti. Mal za to,
že takto stavebnou úpravou ohraničené parkovisko, bezprostredne napojené na miestnu komunikáciu,

samo o sebe predstavuje samostatnú entitu, ktorá môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov.
Preto žalovaný (ako evidovaný vlastník pozemku „pod" parkoviskom) nemôže bezdôvodne brániť
užívaniu parkoviska (ako stavby).V teoretickej rovine sa žalovaný môže domáhať vypratania pozemku ,
resp. odstránenia stavby. Žalobcovia súhlasia s tým, že „nie každé uloženie materiálu zo strany obce
bezpodmienečne znamená vybudovanie parkoviska. V posudzovanom prípade však išlo o také zásadné

stavebné úpravy, ktorými sa parkovisko ohraničilo cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou
a aplikácia polovegetačných tvárnic predstavuje jednu z možných foriem realizácie spevnenej plochy
parkoviska. V záverečnej časti odvolania žalovaný zhrňuje údajné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktorý sa podľa názoru žalovaného nedostatočne zaoberal platnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia
(keď' neposudzoval jeho súlad s právnymi predpismi) a nariadením neodkladného opatrenia spôsobil

disproporcionalitu medzi právami a pomermi žalobcov na jednej strane a žalovaného na strane druhej.
Žalobcovia si dovoľujú v tejto súvislosti poukázať na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR k
problematike neodkladného opatrenia, resp. predbežného opatrenia pred účinnosťou CSP (rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 6/2010, 1Cdo 147/2011, 3Cdo/169/2014). Poukázal na to, že
ak žalobcovia dostatočným spôsobom osvedčili všetky potrebné skutočnosti, pravdivo opísali skutkové

okolnosti, súd prvej inštancie nebol povinný vypočúvať žalovaného (a takýto postup pri vydávaní
neodkladného opatrenia ani nie je zvyčajný, čo musí byť kvalifikovanému právnemu zástupcovi
žalovaného zrejmé). Žalovaný tiež namieta nesprávny rozsah predmetu uznesenia z dôvodu, že jeden
pozemok nebol vyvlastnený. Žalobcovia však návrh odôvodnili hlavne tým, že na dotknutých pozemkochje stavba parkoviska zrealizovaná žalobcom v 2. rade - pričom žalovaný sa „vyhrážal", že znemožní
jeho užívanie verejnosťou. Preto boli žalobcovia nútení obrátiť sa na súd s návrhom na nariadenie
neodkladného opatrenia. Čo sa týka námietky ohľadom nie celkom určitého zadefinovania lehoty, v

ktorej má žalobca v 1. rade podať žalobu o určenie vlastníckeho práva (3. výrok v uznesení), pre
vylúčenie akýchkoľvek pochybností žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd zmenil 3. výrok uznesenia
tak, že sa za slová „v lehote 30 dní" doplnia slová „odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia". Záverom
si žalobcovia dovoľujú zopakovať z návrhu, že vôbec neobstoja námietky žalovaného (uvádzané v jeho
listoch ale aj v odvolaní) o tom, ako „dramaticky“ je zasahované do jeho (domnelých) vlastníckych

práv. Žalovaný dotknuté pozemky resp. príslušné spoluvlastnícke podiely formálne nadobudol len pred
niekoľkými rokmi (v období rokov 2017-2020), teda dávno po tom, ako bolo na nich zriadené parkovisko,
pričom žalovanému musel byť dostatočne zrejmý faktický stav - t.j. existencia parkoviska na dotknutých
pozemkoch.Zároveňžalovanýpristúpilkuplatneniusvojichfinančnýchnárokovvočižalobcomajsúdnou
cestou; preto jeho konštatovanie o neprimeraných následkoch konania žalobcov vôbec nie je namieste.
So zreteľom na uvedené žalobcovia navrhujú napadnuté uznesenie v rozsahu 1. a 2. výroku potvrdiť a

v rozsahu 3. výroku doplniť (v zmysle tohto vyjadrenia).

7.Žalovanýkvyjadreniužalobcu1.kjehoodvolaniu,o.i.,opakovalskutočnostiuvedenévjehoodvolaní.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09.02.2017 sp. zn. 30bdo/1/20217, na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12.11.2029, sp. zn. I.ÚS 110/2019, z odôvodnenia

ktorých sčasti citoval. Zdôraznil, že žalobcovia nie sú žiadnym spôsobom dotknutí jeho konaním
a preto im žiadnym spôsobom nemôže vzniknúť škoda. Jedinými subjektmi, ktoré by boli dotknuté
konaním žalovaného (chrániaceho svoje vlastnícke právo) by boli osoby, ktoré bez zákonného dôvodu
parkujú svoje vozidlá na pozemkoch žalovaného. Poukazovanie na verejný záujem zo strany žalobcu
je neprípustné, vzhľadom na fakt, že parkovacia plocha bola na dotknutých pozemkoch vybudovaná

v rozpore zo zákonom a bez potrebných povolení. Opakoval, že nie je splnený ani druhý predpoklad
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým je osvedčenie, že bez jeho nariadenia by bol prípadný
budúci výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, pričom nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia
musí bezprostredne a reálne hroziť. Ani v prípade, ak by teoreticky v budúcnosti bolo určené vlastnícke
právo niektorému zo žalobcov, výkon tohto vlastníckeho práva by ani bez nariadenia neodkladného

opatrenia nebol žiadnym spôsobom ohrozený. Má za to, že konanie žalobcov má znaky nespravodlivého
a šikanózneho konania, nakoľko aj samotný žalobca 1. tvrdí, že žalobami o určenie vlastníckeho práva
postupuje len proti tým subjektom, ktoré si vymáhajú svoje nároky od žalobcov (spravidla z titulu
výkonu vlastníckeho práva). Naopak žalobca 1. týmto spôsobom nekoná voči tým, ktorí sa svojich
práv z titulu vlastníckeho práva nedomáhajú a pravidelne odvádzajú daň z nehnuteľností do jeho

rozpočtu, žalobcovia si teda podľa svojej úvahy vyberajú subjekty, voči ktorým budú konať a voči ktorým
budú nečinní. Ďalej uviedol, že dotknuté nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, žalobca
nadobudol za účelom vybudovania parkovacieho domu, ktorého vybudovanie umožňuje aj územný plán
mesta Košice, Zámer vybudovania parkovacieho domu bol predložený „žalovanému 1.“ aj „ žalovanému
2.“, ktorí sa k tomuto v rokoch 2019 a 2020 vyjadrovali. Úmysel žalovaného a zámer odôvodňujúci

nadobudnutiedotknutýchpozemkovboltedazjavneodlišnýodtvrdeníadomnienokžalobcov.Opakoval,
že materiál uložený na dotknutých pozemkoch nemá status parkoviska, pričom nemôže požívať ochranu
akoby bol parkoviskom, resp. stavbou parkoviska. Vo vzťahu k výroku 3. uznesenia, uviedol, že jeho
zmenouaurčenímzačatiaplynutialehotynapodaniežalobyvovecisamejpojehovydaní,takétourčenie
lehoty stratí účel a význam. Zároveň nie je možné zistiť, či žalobcovia včas splnili svoju povinnosť určenú

súdom v uznesení, a to podať žalobu vo veci samej. Stanovenie začatia plynutia lehoty na podanie
žaloby vo veci samej a aj jej samotné podanie v lehote určenej súdom má teda zásadný vplyv na trvanie
neodkladného opatrenia a jeho prípadné zrušenie. Napokon zotrval na odvolacom návrhu.

8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie,
okrem výroku 2. vo vzťahu k nároku žalobcu 1. na náhradu trov konania proti žalovanému potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správne, lebo súd vec správne právne posúdil, uznesenie má podklady

v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje na dôvody,
ktoré v celom rozsahu odkazuje, lebo sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalovaným.9. Uznesenie vo výroku 2. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom 1. a žalovaným zrušil podľa §
389 ods. 1 písm. d) C.s.p., o ktorých náhrade rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej,
pretože nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie o trovách konania

vydané, zanikli (podaním žaloby žalobcu 1. vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam).

10. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

12. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namieta procesný postup správneho orgánu vo vyvlastňovacom
konaní, že v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí Obvodný národný výbor Košice I, č.

Výst./11521/84/85-Go z 10.4.1985 ustanovil opatrovníka neznámym dedičom a vlastníkom zdržujúcim
sa na neznámom mieste, že neexistovali dôvody ustanovenia opatrovníka, namieta doručovanie tohto
rozhodnutia účastníkom správneho konania, že dôvody rozhodnutia o vyvlastnení a rozhodnutia o
ustanovení opatrovníka boli neplatné . K tomu je potrebné uviesť, že s uvedenými výhradami ohľadom
namietanej neplatnosti, resp. neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia , sa bude ako s prejudiciálnou

- predbežnou otázkou zaoberať súd, ktorý bude konať vo veci samej. Odvolací súd zistil, že vo veci
Mesto Košice a spol. proti žalovanému ODEKO Družstvo, družstvo bola 22.3.2021 podaná žaloba na
Okresný súd Košice I o určenie vlastníckeho práva, o.i., aj k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom
tohto konania o nariadenie neodkladného opatrenia, že sa vedie konanie vo veci samej, v ktorom
konaní sa právoplatne rozhodne o vlastníckom práve aj k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré

boli vyvlastnené v prospech československého štátu v zastúpení Stavoinvesty za účelom realizácie
výstavby sídelného obvodu Ťahanovce v spojení s účinkami zákona č. 138/1991 Zb., podľa ktorého s
účinnosťou k 1.5.1991 prechádzali do vlastníctva miest a obcí aj pozemky, bez ohľadu na skutočnosť,
či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností, eventuálne jednak titulom
vydržania, z dôvodu následného dlhodobého dobromyseľného a nikým nerušeného užívania dotknutých

pozemkov vo forme verejného priestranstva, všeobecne užívaného obyvateľmi mestskej časti. K
správnym dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvej inštancie je potrebné dodať, že ani samotná
skutočnosť, že prevod vlastníctva k tejto nehnuteľnej veci do štátneho tzv. socialistického vlastníctva
(Československý štát) nebol registrovaný štátnym notárstvom neznamená, že by nedošlo k právne
účinnému prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu (štát).

13. Podľa § 134 ods. 2 Obč. zák. (zákon č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 131/1982 Zb.), ak sa
nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej
účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

14. Nakoľko v danom prípade išlo prevod do socialistického vlastníctva, teda do vlastníctva
československého štátu, registráciu štátnym notárstvom zákon nevyžadoval.

15. Rovnako otázkou spôsobu a formy nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, a to či už na základe predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. iného

právneho dôvodu (vydržania), pri skúmaní splnenia všetkých zákonom stanovených predpokladov pre
vydržanie, bude vecou súdu, ktorý bude konať vo veci samej o určenie vlastníckeho práva, sporné
vlastnícke právo žalobcu 1. a žalovaného posúdiť a právoplatne vo veci rozhodnúť.

16. Odvolací súd konštatuje, že lehota na podanie žaloby vo veci samej žalobcovi 1. určená súdom vo

výroku 3. uznesenia je dostatočne určitá a tá by začala plynúť 30 dní od jeho doručenia žalobcovi 1.
podľa § 238 ods. 3 C.s.p., t.j. od 8.1.2021 (doručenka pri č.l. 99).

17. Podľa § 238 ods. 3 prvá veta C.s.p. ak uznesenie ukladá povinnosť plniť, lehota na plnenie začína
plynúť od doručenia uznesenia. Plynutie tejto lehoty však bolo prerušené podľa § 8 písm. a) v spojení s §

9 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a doplňujú niektoré zákony, účinným
25.3.2020.18. Podľa § 8 a) zák. č. 62/2020 Z.z. lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych
vzťahoch na uplatnenie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo
zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú.

19. Podľa § 9 ods. 1, veta prvá cit. zák. ustanovenie § 8 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené
zákonomalebourčenésúdomnavykonanieprocesnéhoúkonuvkonanípredsúdomúčastníkmikonania
a stranami v konaní.

20. Táto lehota na podanie žaloby vo veci samej žalobcovi 1. v súlade s vyššie cit. zák. ust. neplynula
do 28.2.2021 a začala mu plynúť až od 1.3.2021 a preto, ak podal žalobu vo veci samej 22.3.2021,
podal ju v 30 dňovej lehote určenej súdom.

21. Odvolací súd odkazuje na správne závery súdu, že žalobca 1. osvedčil základné podmienky pre
nariadenie neodkladného opatrenia, keďže ním uvedené skutkové okolnosti a skutočnosti vyplývajúce

z predložených listinných dokladov v súčasnej dobe osvedčujú pravdepodobnosť nároku žalobcu 1.,
ktorémusamáposkytnúťpredbežnáochranasúdom,akoajpotrebuneodkladnejúpravypomerovmedzi
sporovýmistranami.Doposiaľprávožalobcu1.jeosvedčenéprávoplatnýmvyvlastňovacímrozhodnutím
v prospech Čsl. štátu, na účinnosť ktorého nebola v t. čase potrebná registrácia na štátnom notárstve
a ktoré vlastníctvo následne prešlo na žalobcu 1. podľa zák. č. 138/1991 Z. z. a ktoré rozhodnutie ako

právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva bude súdom prejudiciálne posudzovaný vo veci samej o
určenie vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa nezaoberal odvolacími námietkami
žalovaného vo vzťahu k vyvlastňovaciemu konaniu, ani ohľadom držby predmetných nehnuteľností.

22. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie poukazuje na tú skutočnosť, že na daných

pozemkoch sa nachádza verejná infraštruktúra slúžiaca verejnosti, najmä obyvateľov Mestskej časti
Ťahanovce, o.i. aj parkovacích plôch , že všetky parkovacie plochy sú dané k dispozícii obyvateľom
mestskej časti na všeobecné užívanie bezodplatne, že so zreteľom na samotné výzvy žalovaného
zo 4.12., 28.12. a 29.12.2020, ktorými žiadal žalobcov na vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie
kontajnerov, ako aj polovegetačných zatrávňovacích tvárnic a obrubníkov s oznamovaním, že znemožní

parkovanie motorových vozidiel na pozemkoch registra „E“, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX J. XXXX/XXX
s tým, že v prípade nesúčinnosti, prikročí k svojpomocnému riešeniu situácie, je zrejmé, že hrozba
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného je reálna a bezprostredná a že si vyžaduje neodkladnú
úpravu pomerov.

23. Možno prisvedčiť záverom súdu o potrebnosti nariadenia neodkladného opatrenia aj vo vzťahu k
nárokom žalobcu v 2. rade, t.j. Mestskej časti Košice - Sídlisko Ťahanovce , keď mal vlastnícke právo
žalobcu 2. k inžinierskej stavbe (parkovisko) za nesporné. Stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že čo sa týka oprávnení prislúchajúcich žalobcovi 2. ako vlastníkovi stavby - miestnej komunikácie, resp.
parkoviska, že tieto sú vymedzené v cestnom zákone a že ako to vyplýva z § 3 ods. 2 a § 3d ods. 5 písm.

d/ v spojení s § 6a ods. 1 až 3 cestného zákona, správou týchto komunikácií, vrátane možnosti zriadenia
prevádzky parkovacích miest a úhrady za parkovanie, cestný zákon zveruje vlastníkovi - t.j. obci s tým,
že výnos z úhrad a dočasné parkovanie je výnosom obce, pokiaľ prevádzku nezabezpečuje právnická
osoba poverená obcou a že pokiaľ žalovaný mieni brániť verejnosti v (bezplatnom) užívaní miestnej
komunikácie, obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené, koná potom v rozpore s citovanými

ustanoveniami zákona, pretože vykonáva oprávnenia, ktoré prislúchajú výlučne žalobcom.

24. Žalovaný namieta, že parkovisko, ktoré je umiestnené na predmetných nehnuteľnostiach, nie je
miestnou komunikáciou alebo stavbou, takýto záver považuje za nesprávny, je irelevantný.

25. Z obsahu spisu, ako aj tvrdení strán sporu vyplýva, že predmetné parkovisko je vytvorené
polovegetačnými zatrávňovacími tvárnicami, pri ktorých boli urobené také stavebné úpravy, ktorými sa
parkovisko ohraničilo cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou . Aplikácia polovegetačných
tvárnic predstavuje len z jednu možných foriem realizácie spevnenej plochy parkoviska, pričom
predmetné parkovisko možno posúdiť aj v právnom slova zmysle za nehnuteľnosť podľa § 119 ods. 2.

Obč. zák.

26. Podľa § 119 ods. 2 Obč. zák. nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným
základom.27. V zmysle ust. Obč. zák. sa stavba považuje za nehnuteľnosť len vtedy, ak je so zemou spojená
pevným základom. Podľa § 43 zákona č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon) pod pevným spojením so

zemou sa rozumie: a/ spojenie pevným základom, b/ upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom
o pevný základ zemi alebo o inú stavbu, c/ ukotvenie pilotami alebo lanami s kotvou v zemi alebo
na inej stavbe, d/ pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia. Podľa Stavebného
zákona je stavbou nielen stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov,
ktorá je pevne spojená so zemou, ale aj ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Napr. aj podklad z

kamennej drte, z cementobetónu, resp. štrkopiesku vyžaduje stavebné úpravy a v prípade parkoviska ,
osadeného zatrávňovacími tvárnicami, ktoré sú z betónu a sú osadené v zemi , po predchádzajúcej
stavebnej úprave, ktoré parkovisko je olemované cestnými obrubníkmi, ktoré sú pevne spojené so
zemou, možno vyvodiť záver, že ide o stavbu aj v právnom slova zmysle podľa § 119 ods. 2 Obč. zák.,
ako aj Stavebného zákona. Ani súdna prax nevylučuje, že parkovisko môže byť samostatnou vecou
a predmetom občianskoprávnych vzťahov. Kritérií pre individuálne posúdenie, či konkrétne parkovisko

je stavbou alebo nie, je hneď niekoľko, predovšetkým sa musí jednať o výsledok stavebnej činnosti
človeka, ktorý má materiálnu podstatu, je zreteľne vymedzený vo vzťahu k vlastnému pozemku, má
samostatnú hospodársku funkciu od pozemku odlišnú, pričom materiál, z ktorého je stavba postavená
sa vyznačuje určitou kompaktnosťou a všetky tieto podmienky musia byť naplnené súčasne. Najvyšší
správny súd ČR napr. v rozhodnutí 5AS 62/2008 z 11.9.2009 urobil záver, že parkovacia a nástupná

plocha tvorená vo vrstvení zámkovej dlažby, podložia z kameniva, vibrovaného štrku a štrkopiesku môže
byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov.

28. V prejednávanej veci je potrebné dodať, že predmetné parkovisko má samostatnú hospodársku
funkciu, od pozemku odlišnú, pričom materiál, z ktorého bolo parkovisko postavené- polovegetačné

trávnice sa vyznačuje určitou kompaktnosťou, je výsledkom stavebnej činnosti človeka, má materiálu
podstatu a je o. i., olemované cestnými obrubníkmi, pevne spojenými so zemou. Napriek uvedenému
nariadenému neodkladnému opatreniu, žalovanému nič nebráni podať proti žalobcovi 2. na súd
žalobu vo veci samej, ktorou by sa konečne upravili sporné právne vzťahy medzi nimi k predmetnému
parkovisku .

29. Z uvedených dôvodov bolo potrebné uznesenie, okrem výroku 2. vo vzťahu k nároku žalobcu 1. na
náhradu trov konania proti žalovanému potvrdiť ako správne.

30. Odvolací súd zrušil podľa. § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. uznesenie vo výroku 2. o trovách konania vo

vzťahu medzi žalobcom 1. a žalovaným, o ktorých náhrade rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo
veci samej, o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom aj tohto
neodkladného opatrenia podľa.

31.Podľa§262ods.1C.s.p.onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

32. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie vo výroku 2. o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom
2. a žalovaným, lebo žalobca 2. bol v konaní úspešný.

33. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom 2. a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.

34. Úspešnému žalobcovi 2. trovy odvolacieho konania nevznikli a žalovaný v ňom bol neúspešný, preto
im náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

35. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).