Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613207042
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1613207042.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: B.. E. M.,
U.. XX.XX.XXXX, R. V. G. XXXX/XX, G., zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, so sídlom
Pribinova 3, Malacky, proti žalovanému: Mesto Malacky, so sídlom Bernolákova 5188/1A, Malacky, IČO:
00 304 913, zastúpený advokátkou JUDr. Ester Bujnovskou, so sídlom Záhorácka 5478/15B, Malacky,

o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 12. októbra 2017 č.k. 5Cpr 5/2013-287 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26.04.2013 p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach týkajúcich sa náhrady mzdy, povinnosti vykonať
za žalobcu odvody a náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu tomto rozsahu v r a c i a na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo
dňa 26.04.2013 je neplatná, žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
36.202,06 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia,
uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že medzi stranami sporu vznikol pracovný
pomer dňom 15.09.2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007 č. PZ-21/2007. Dohodnutý
druh práce bol „technický pracovník“ v súlade so Zákonníkom práce a ďalšími všeobecnými záväznými
právnymi predpismi. Miesto výkonu práce bolo Mesto Malacky. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu
neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Ďalej žalobca uviedol, že na základe Dohody o zmene
pracovnej zmluvy z 30.11.2011 sa druh práce zmenil na „technický zamestnanec“, ktorý v zmysle
dohody o zmene pracovnej zmluvy plní úlohy súvisiace s technickým a programovým zabezpečením

pracoviska (vrátane metodickej podpory), objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a zariadení
potrebných pre činnosť pracoviska, prevádzkou motorových vozidiel. Žalobca v žalobe poukázal na
čl. 6 bod 8 Organizačného poriadku Mestskej polície v Malackách, z ktorého vyplýva nasledovný opis
pracovnej pozície technický zamestnanec: a) zabezpečuje prevádzku a drobnú údržbu: PCO (pult
centrálnej ochrany) a príslušných zariadení, pripájanie a odpájanie objektov na PCO, vypracúvanie
plánov zásahu v objektoch, aktívne vyhľadávanie a vytváranie zmluvných vzťahov pri ochrane objektov

prostredníctvom PCO, posudzovanie a navrhovanie technickej ochrany objektov vo vlastníctve alebo
správe Mesta Malacky, rádiovej siete na pracovisku, výpočtovej techniky na pracovisku, programové
vybavenie pracoviska a vzájomné prepojenie technických zariadení na pracovisku, záznamovýchzariadení na pracovisku (zaznamenávanie telefonických hovorov, rádiostaníc, prevádzky služobných
motorovýchvozidiel),b)zabezpečujeprevádzku,nastavovanieadrobnúúdržbumestskéhokamerového
systému, archivovanie a distribúciu získaných záznamov, c) zabezpečuje obstarávanie a prevádzku

iných technických zariadení potrebných na plnenie úloh na pracovisku, d) vykonáva, alebo zabezpečuje
potrebné zaškolenie zamestnancov na pracovisku v súvislosti s prevádzkou technických zariadení, e)
realizuje technickú ochranu údajov na pracovisku, f) spracúva príspevky do médií v oblasti pripojenia
objektov na pult centrálnej ochrany, g) prevádzka a údržba automobilovej techniky. Dňa 08.04.2013
po skončení práceneschopnosti (v trvaní od 02.04.2013 do 05.04.2013) chcel nastúpiť späť na výkon

práce v riadnom pracovnom čase, avšak na svoje pracovisko sa nedostal, nakoľko počas jeho
práceneschopnosti bola vymenená vložka na zámku v kancelárii, ktorú mal určenú pre výkon práce
u žalovaného. Službukonajúci príslušníci mestskej polície na stálej službe mu kanceláriu neodomkli a
dokoncahoodmietlipustiťidopriestorovstálejslužby,pričomtakpostupovaliúdajnenapokynnáčelníka
mestskej polície. Na základe tejto skutočnosti v ten istý deň 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť o
odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Dňa 10.04.2013 mu bolo zo strany žalovaného

zaslanéoznámenie,žemiestomvýkonujehoprácejeMestoMalackyanielenkancelária,ktorúspoločne
užíva s iným zamestnancom, resp. priestory, v ktorých príslušníci Mestskej polície Malacky vykonávajú
stálu službu. Vo výzve (oznámení) sa podľa žaloby ďalej uvádza, že do týchto priestorov mu bol dočasne
obmedzený prístup, pričom nie je zrejmý dôvod obmedzenia prístupu žalobcovi na pracovisko. Ďalej
sa vo výzve uvádza, že od 08.04.2013 žalobca porušuje ustanovenia uvedené v § 81 Zákonníka

práce (ďalej len „ZP“). Žalobca sa dňa 16.04.2013 písomne vyjadril k výzve tak, že zásadne nesúhlasí
s tvrdeniami, že pridelené pracovné úlohy v súlade s pokynom nadriadeného môže plniť aj v iných
priestoroch. Poukázal na znenie Organizačného poriadku Mestskej polície v Malackách a poukázal na
vyššie uvedený opis pracovnej pozície technického zamestnanca. Vychádzajúc z toho žalobca uvádzal,
že na výkon úloh spojených s realizáciou daných činností prislúchajúcich technickému zamestnancovi

je nevyhnutne potrebný prístup k technickým zariadeniam a výpočtovej technike, ktorá sa nachádza
v miestnosti stálej služby a v priestoroch, do ktorých bol žalobcovi zamedzený prístup, čím mu je
zabránené pracovať a plniť si riadne svoje pracovné úlohy. Uviedol, že žalovaný mu okrem tohto od
08.04.2013 žiadnu prácu neprideľoval a ani nevydal žiadny pokyn na vykonanie pracovnej úlohy.

3. Podľa žaloby bola dňa 02.05.2013 žalobcovi doručená písomnosť nazvaná „Výpoveď podľa ust. §
63 ods. 1 písm. e) zák. NRSR č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ zo dňa 26.04.2013. Ako výpovedný
dôvod žalovaný uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny v tom zmysle, že od 08.04.2013 ku dňu
26.04.2013 sa žalobca nezdržiava na mieste výkonu práce (nie pracovisku) podľa pracovnej zmluvy
a údajne nevyužíva pracovný čas na prácu, čím porušil § 81 písm. b) ZP. Na túto výpoveď žalobca

reagoval listom zo dňa 06.05.2013, ktorým oznámil žalovanému svoj zásadný nesúhlas s doručenou
výpoveďou ako aj s jej odôvodnením a právnou kvalifikáciou, žalovaného informoval, že nesúhlasí s
výpoveďou, trvá na ďalšom zamestnávaní a upozornil ho aj na povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy
podľa § 79 ods. 1 ZP. Následne mal žalovaný zaslať žalobcovi upozornenie zo dňa 13.05.2013 č.
7636/2013, odoslané poštou dňa 14.05.2013, ktoré žalobca prevzal dňa 16.05.2013. V tomto liste ho

žalovaný upozornil, že údajne naďalej porušuje ustanovenia ZP bez bližšie špecifikácie konkrétnymi
ustanoveniami, a to tým, že v pracovnej dobe sa nezdržiava na pracovisku a nevyužíva pracovný čas
na prácu. Z tohto dôvodu sa žalobca dňa 17.05.2013 o cca. 7,30 hod. dostavil do budovy Mestskej
polície Malacky za účelom dostavenia sa na svoje určené pracovisko. Po príchode do priestorov
Mestskej polície Malacky mu službukonajúci príslušník mestskej polície opätovne neumožnil vstúpiť na

pracovisko, t.j. do pridelenej kancelárie ani do priestorov stálej služby z dôvodu vymenených vložiek
do zámkov na kancelárii a na garáži techniky mestskej polície. Žalobcovi bolo oznámené, že dôvod
mu vysvetlí náčelník mestskej polície, ktorého má vyhľadať. Žalobca uviedol, že napriek jeho snahe sa
mu nepodarilo nájsť náčelníka mestskej polície v budove mestskej polície a ani v budove Mestského
úradu Malacky. Keďže žalobca nemal možnosť pracovať a viac ako hodinu nenašiel svojho priameho

nadriadeného a nikoho, kto by mu dal akékoľvek informácie o vzniknutej situácii, o cca. 8,30 hod. z
budovy mestského úradu a mestskej polície odišiel. Existuje o tom záznam v kamerovom systéme
Mesta Malacky. Žalobca mal následne dňa 17.05.2013 doručiť žalovanému žiadosť o odstránenie
prekážky v práci a umožnenie pracovať s upozornením na skutočnosť, že ako zamestnávateľ porušuje
svoju povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP. Žalovaný na to reagoval

upozornením zo dňa 24.05.2013, v ktorom ho opätovne upozorňuje na porušenie ZP tým, že v
pracovnej dobe sa údajne nezdržiava na pracovisku a tým nevyužíva pracovný čas na prácu. Listom
zo dňa 27.05.2013 žalovaný uviedol, že za obdobie od 02.04.2013 do 05.04.2013 bola žalobcovi
uhradená náhrada mzdy za práceneschopnosť a od 08.04.2013 mu bola vykazovaná neprítomnosť vpráci - absencia, z ktorého dôvodu mu žalovaný nevyplatil mzdu. Žalobca uvádzal, že jediný dôvod
skončenia pracovného pomeru žalovaného s ním je jeho údajná absencia na pracovisku od 08.04.2013,
ktorou mal závažne porušiť pracovnú disciplínu, avšak mal za jednoznačne preukázané, že práve

žalovaný porušuje povinnosti vyplývajúce mu z uzatvorenej pracovnej zmluvy tým, že mu dlhodobo
neumožňuje pracovať v zmysle pracovnej zmluvy bezdôvodným zamedzením vstupu na pracovisko,
ktoré mu určil na výkon práce práve žalovaný. Žalobca poukázal tiež na to, že počas celej doby trvania
pracovného pomeru u žalovaného nikdy žiadnym spôsobom neporušil pracovnú disciplínu, nikdy mu
nebolo udelené žiadne pokarhanie ani upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Naopak viackrát

mu boli poskytnuté odmeny za výkon práce, čo svedčí o tom, že žalovaný bol s jeho prácou dlhodobo
spokojný až do dňa 01.02.2013, kedy mu bolo doručené rozhodnutie o znížení osobného príplatku bez
riadneho odôvodnenia a bez predchádzajúceho upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny alebo z
akéhokoľvek iného relevantného dôvodu. Žalobca teda dôvodil tým, že žalovaný nemal žiadny právne
relevantný dôvod na výpoveď v zmysle ust. § 63 ZP. Opakovane sa domáhal umožnenia pracovať.
Žalovaný podľa neho prekážku v práci neodstránil.

4. Z písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe zistil, že dňa 05.04.2013 bolo vydané usmernenie,
na základe ktorého bol žalobcovi umožnený prístup k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej
polície vrátane prístupu do stálej služby len za prítomnosti náčelníka. Súčasne bola vymenená vložka
do zámku dverí kancelárie, ktorú žalobca využíval spolu s iným zamestnancom, pričom cieľom tohto

bolo a) obmedzenie nekontrolovaného samostatného vstupu žalobcu do kancelárie, ktorú využíval spolu
s iným zamestnancom, nakoľko sa tam nachádzal materiál, ktorého prevzatie žalobca dňa 02.04.2013
odmietol písomne potvrdiť, b) zamedzenie nekontrolovanej samostatnej manipulácie s výpočtovou
technikou v dôsledku podozrenia z porušenia viacerých ustanovení Bezpečnostnej smernice pre prácu s
informačnými systémami žalobcom. V dôsledku podozrenia z porušovania smernice bol dňa 04.04.2013

vydaný príkaz primátora č. 1/2013, na základe ktorého bola vykonaná kontrola počítačov a iného
technického vybavenia pracoviska mestskej polície. Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 08.04.2013 v čase
okolo 6,50 hod. sa žalobca dostavil na pracovisko Mestskej polície Malacky. Príslušníkom W. bol
upozornený na obmedzený prístup k technickým zariadeniam na pracovisku len v prítomnosti náčelníka
a bol vyzvaný k tomu, aby na chodbe uzavretého pracoviska mestskej polície počkal na náčelníka.

Žalobca však z pracoviska mestskej polície odišiel a o cca. 10 minút sa vrátil a odovzdal list ukončujúci
jeho práceneschopnosť. Odišiel bez toho, aby počkal na náčelníka mestskej polície. Bolo to v čase,
keď sa nadriadený zvyčajne na pracovisku nezdržiava, o čom žalobca vedel. Žalovaný predpokladá, že
zámerom žalobcu bolo takémuto prípadnému stretnutiu sa vyhnúť. Ďalej žalovaný poukázal na postup
žalobcu, že v ten istý deň doručil na Mestský úrad Malacky písomnosť adresovanú primátorovi mesta,

v ktorej žiada o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať, pričom sa však v stanovenej
pracovnej dobe za svojim nadriadeným nezastavil. Žalobcovi bola dňa 15.04.2013 doručená výzva na
dostavenie sa na pracovisko a súčasne bol upozornený na to, že svoje pracovné úlohy si môže plniť
aj v iných priestoroch. Tiež bol upozornený na to, že pokiaľ nasledujúci pracovný deň po obdržaní
výzvy nebude k dispozícii zamestnávateľovi za účelom plnenia pracovných úloh, bude to považované

za závažné porušenie pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Napriek tejto výzve sa však žalobca na pracovisko mestskej polície nedostavil a dňa 16.04.2013 doručil
do podateľne mestského úradu písomné vyjadrenie nesúhlasu k takejto výzve. Ani vtedy sa nepokúsil
skontaktovať so svojim priamym nadriadeným. Podľa žalovaného obmedzenie samostatného prístupu
žalobcu k technickým zariadeniam nespočívalo v zákaze vstupu a prístupu k technickým zariadeniam,

ale v regulovanom prístupe v prítomnosti náčelníka. Žalobca inak mohol samostatne plniť vymedzené
úlohy na iných miestach, a to v kancelárii náčelníka, vedúceho oddelenia výkonu služby, prípadne i
mimo týchto priestorov (údržba automobilovej techniky, kontrola objektov pripojených na pult centrálnej
ochrany a iné). Dňa 17.04.2013 boli spracované výsledky softvérového auditu, na základe ktorých
bolo zistené dôvodné podozrenie porušenia pracovnej disciplíny žalobcom v súvislosti s používaním

výpočtovej techniky, čo malo odôvodňovať regulovanie prístupu žalobcu (bez prítomnosti nadriadeného)
k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície. Dňa 18.04.2013 bola spracovaná výzva
na vyjadrenie pre žalobcu. S prihliadnutím na charakter porušenia pracovnej disciplíny nebolo však
vhodné o takomto podozrení žalobcu vopred informovať. Žalobca sa napriek výzve, ktorú prevzal
15.04.2013, na pracovisko nedostavil a preto mu bola doručená dňa 02.05.2013 výpoveď. Žalobca dňa

06.05.2013 písomne oznámil, že trvá na trvaní pracovného pomeru a uviedol, že mu zamestnávateľ
dlhodobo neumožňuje riadne si vykonávať svoju prácu. Podľa žalovaného neprítomnosť žalobcu na
pracovisku nie je umelo vykonštruovaným tvrdením, ale faktom. Preto bol žalobca 16.05.2013 písomne
upozornený na to, že i po doručení výpovede jeho pracovný pomer naďalej trvá (až do uplynutiavýpovednej lehoty), keď tým, že sa v pracovnej dobe nezdržiava na pracovisku a nevyužíva pracovný
čas na prácu, porušuje ZP. Dňa 17.05.2013 sa žalobca v čase o 7,30 hod. dostavil na pracovisko
mestskej polície a opakovane sa pýtal v priestoroch chodby stálej služby na zákaz vstupu na oddelenie

a opakovane mu bola príslušníkom mestskej polície navrhnuté, aby počkal na náčelníka v priestoroch
stálej služby. Žalobca toto neakceptoval a po jednej minúte odišiel bez toho, aby počkal na svojho
nadriadeného, ktorý sa v čase o 7,57 hod. dostavil na pracovisko. Namiesto toho žalobca v ten istý deň
doručil na Mestský úrad Malacky opätovnú žiadosť o odstránenie prekážky v práci. Žalovaný uvádzal,
že od 02.04.2013, kedy žalobca obdržal výpoveď, sa dostavil na pracovisko len 08.04.2013 v čase,

keď vedel, že jeho nadriadený sa v práci zvyčajne ešte nenachádza a aj to na dobu neprevyšujúcu
5 minút. Podľa žalovaného sa žalobca zjavne vyhýbal stretnutiu so svojim nadriadeným. Aj okrem
dní 08.04.2013 a 17.05.2013 sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti mestskej polície, keď doručoval
písomnosti na Mestský úrad Malacky. Iní zamestnanci videli žalobcu na Mestskom úrade Malacky aj
v dňoch 11.04.2013 a 15.05.2013. Ani raz však svojho nadriadeného nevyhľadal a nepokúšal sa ho
kontaktovať ani telefonicky. Žalovaný napokon uvádzal, že na to, aby zamestnávateľ mohol prideľovať

zamestnancovi prácu, musí byť zamestnanec v dispozičnej sfére zamestnávateľa. V pracovnej dobe sa
mal žalobca nachádzať na pracovisku, t.j. v mieste sídla Mestskej polície Malacky podľa Organizačného
poriadku mestskej polície. Žalobca vedel o tom, že náčelník za účelom prideľovania pracovných úloh
každý pracovný deň o 8,45 hod. vedie pracovné porady a že nie je možné prideľovať zamestnancom
úlohy u nich doma, resp. na iných nimi určených miestach.

5. Súd prvej inštancie pôvodne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.04.2015, ktorým žalobu žalobcu
zamietol po ustálení naplnenia hmotnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede (porušenie
pracovnej disciplíny). V dôsledku odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave uznesením
sp. zn. 4CoPr/13/2015 zo dňa 30.09.2016 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, s tým, že je potrebné sa vo veci zaoberať formálnou stránkou výpovede a až potom
materiálnymi predpokladmi vyžadovanými zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru. Vytkol
súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia.

6.Vrámcinovéhokonaniasúdprvejinštancieskutkovoustálil,žemedzistranamisporuvznikolpracovný

pomer na základe uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu
neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 15.09.2007. Druh
práce bol dohodnutý ako technický pracovník a bola dohodnutá aj mzda vo forme rozhodnutia o plate.
Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2011 sa zmenil a doplnil bod 2 pracovnej zmluvy -
druh práce a jeho stručná charakteristika. Boli nanovo dohodnuté platové podmienky a pracovná zmluva

bola doplnená o nový bod 15. Dňa 05.04.2013 bol vydaný príkaz primátora č. 1/2013 ako vnútorný
predpis žalovaného, ktorým bolo uložené vykonať kontrolu počítačov na pracovisku Mestskej polície
Malacky.Účelomkontrolybolo:a)auditsoftwaruzhľadiskalegálnostipoužitiavrámcilicencií,b)kontrola
bezpečnosti údajov uložených na pamäťových nosičoch, c) opodstatnenosť uloženia dát na pamäťových
nosičoch. Dňa 05.04.2013 bolo Mestom Malacky, mestskou políciou, náčelníkom vydané usmernenie v

súvislosti s vykonávanými opatreniami na pracovisku mestskej polície, že až do doby odvolania náčelník
Mestskej polície v Malackách umožní technickému zamestnancovi prístup k technickým zariadeniam na
pracovisku mestskej polície, vrátane prístupu do priestorov stálej služby, len za prítomnosti náčelníka.
Toto usmernenie zobrali na vedomie zamestnanci mestskej polície a vedomosť o ňom podpísali (z
19 zamestnancov usmernenie podpísalo 18). Dňa 08.04.2013 sa žalobca dostavil v čase okolo 6,50

hod. na oddelenie mestskej polície, kde mu bolo službukonajúcim zamestnancom oznámené, že až
do odvolania má umožnený prístup k technickým zariadeniam, vrátane prístupu na pracovisko stálej
služby, len za prítomnosti náčelníka. Žalobca bol vyzvaný, aby na náčelníka počkal. Žalobca na uvedenú
situáciu reagoval tým, že doručil 08.04.2013 o 8,00 hod. do podateľne žalovanému list, ktorým žiadal
o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Odôvodnil to tým, že v čase jeho príchodu na

pracovisko nebol na pracovisku nikto, kto by mu vedel sprístupniť jeho pracovné miesto a ide teda v
zmysle § 142 ods. 3 ZP o inú prekážku na strane zamestnávateľa. Žalovaný listom zo dňa 10.04.2013
žalobcu vyzval k nástupu do práce za účelom plnenia pracovných úloh. Poukázal pritom na povinnosti
zamestnanca uvedené v § 81 ZP a tiež na príslušné ustanovenia pracovného poriadku. Žalobca
nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými žalovaným a v liste zo dňa 15.04.2013 popísal povinnosti technického

zamestnanca, ktoré vyplývajú z jeho pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že na výkon úloh spojených s
realizácioučinností,ktorémuvyplývajúzpracovnejzmluvy,jenevyhnutnepotrebnýprístupktechnickým
zriadeniamavýpočtovejtechnike,ktorásanachádzavmiestnostistálejslužbyavpriestoroch,doktorých
mu bol zamedzený prístup. Tiež žalobca vo svojom liste uviedol, že mu nikto žiadny pokyn na prácunevydal. Dňa 26.04.2013 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1
písm. e) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorú podľa výpovede porušil tým, že od
08.04.2013 do dňa výpovede sa nezdržiava na mieste výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy je

Mesto Malacky a nevyužíva pracovný čas na prácu, a to aj napriek výzve, ktorá žalobcovi bola zaslaná.
Žalovaný poukázal aj na čl. 13 ods. 4, ods. 5 svojho pracovného poriadku. Žalobca vo svojej výpovedi
uviedol, že výpoveď bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov dňa 26.04.2013. Výpoveď bola
žalobcovidoručenádňa02.05.2013.Žalobcasvýpoveďounesúhlasil.Listomzodňa06.05.2013oznámil
žalovanému svoj nesúhlas s výpoveďou a skutočnosť, že mu dlhodobo neumožňuje riadne vykonávať

svoju prácu tým, že bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia mu zakázal prístup na pracovisko, teda
do kancelárie, ktorá mu bola pridelená spoločne s ďalším zamestnancom, ako aj do priestorov stálej
služby mestskej polície a tiež, že žalovaný mu neprideľuje pracovné úlohy napriek opakovanej písomnej
žiadosti. Žalobca uvádzal, že tvrdenia žalovaného vo výpovedi sú umelo vykonštruované a absolútne
sa nezakladajú na pravde. Preto žalovanému oznámil v súlade s ust. § 79 ZP, že jeho pracovný pomer
u neho naďalej trvá. Tiež žalovaného upozornil, že je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Po doručení

výpovede žalobca do práce nenastúpil, preto ho žalovaný listom zo dňa 13.05.2013 upozornil, že jeho
pracovný pomer neskončil, keď plynie výpovedná lehota a naďalej je povinný plniť si povinnosti v zmysle
ZPainýchajvnútroorganizačnýchpredpisov.Listomzodňa17.05.2013vyzvalžalobcažalovanéhoopäť
na odstránenie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a o umožnenie pracovať v zmysle pracovnej
zmluvy. Trval na skutočnosti, že neumožnením mu vstupu do priestorov mestskej polície naďalej trvá

prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP.

7. Vychádzal aj zo svedeckej výpovede B.. K. R.Í., ktorý pracuje na Mestskej polícii v Malackách
od júna 2013. V pracovnej náplni má správu počítačovej siete Mestskej polície v Malackách. O toto
pracovné miesto sa uchádzal v konkurznom konaní, v ktorom bol úspešný. Svedok uviedol, že prácu

vykonáva v kancelárii náčelníka mestskej polície, v priestoroch stálej služby, na sekretariáte náčelníka
mestskej polície, v kancelárii vedúceho výkonu služby mestskej polície, v garáži mestskej polície.
Uviedol, že časovo približne 40 % svojho pracovného času je vo svojej kancelárii a približne 60
% pracovného času je na iných miestach. Tiež vychádzal z obsahu svedeckej výpovede náčelníka
Mestskej polície v Malackách p. C., podľa ktorého sa na základe príkazu primátora č. 1/2013 vykonával

audit na počítačoch slúžiacich pre servis, ktoré práve užíval žalobca a tiež na počítačoch, ktoré sú
na pracovisku stálej služby a tiež na úložisku dát. Svedok potvrdil, že on žalobcovi zamedzil prístup
na jeho pracovisko z dôvodu efektívnosti a zamerania vykonávanej kontroly. Podľa svedka ak by sa
žalobca na pracovisko dostavil, mohli mu byť vymedzené priestory v rámci pracoviska. Svoju prácu
mohol vykonávať napríklad v kancelárii výkonu oddelenia služby, v kancelárii náčelníka mestskej polície,

v kancelárii administratívneho zamestnanca. Uviedol, že žalobca sa však na pracovisko nedostavil
vôbec. Podľa svedka sa na pracovisku viedla evidencia zverených predmetov a na pracovisku došlo k
opakovanej obmene administratívnych pracovníkov, evidencia nebola vedená presne, v čom on chcel
zjednať nápravu. Chcel, aby sa dodatočne odsúhlasili a potvrdili predmety, ktoré mal žalobca zverené
na pracovisku, čo však žalobca odmietol podpísať. Uviedol tiež, že výpoveď z pracovného pomeru bola

žalobcovi daná z iných dôvodov než pre výsledky softwarového auditu vykonaného v počítačovej sieti
Mestskej polície Malacky.

8.Vzmysleintenciízrušujúcehouzneseniaodvolaciehosúdusasúdprvejinštanciezaoberalposúdením
naplnenia formálnych predpokladov platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Konštatoval,

že vo výpovedi zo dňa 26.04.2013 žalovaný uviedol nasledovný spôsob porušenia pracovnej disciplíny
žalobcom: „Od 08.04.2013 k dnešnému dňu sa nezdržiavate na mieste výkonu práce, ktorým podľa
pracovnej zmluvy s Vami uzavretej je Mesto Malacky a nevyužívate pracovný čas na prácu - a to aj
napriek našej výzve, ktorá Vám bola zaslaná dňa 12.04.2013. Týmto porušujete základnú povinnosť
zamestnancauvedenúv§81psím.b)ZP.Podľa§13ods.4pracovnéhoporiadkujeakékoľvekporušenie

základných povinností zamestnancov považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem
uvedeného v § 13 ods. 5 Pracovného poriadku sa uvádza, že ak zamestnanec písomne nepožiada
nadriadeného o udelenie riadnej dovolenky určeným spôsobom pred jej nástupom a i napriek tomu sa
nedostaví do práce, považuje sa jeho postup za závažné porušenie pracovnej disciplíny s okamžitým
skočením pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP“.

9. Vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 17 ods. 2 ZP, § 47 ods. 1 písm. a), b) ZP, § 61
ods. 1, 2 ZP, § 63 ods. 1 písm. e) ZP, § 68 ods. 1 písm. b) ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1, 2 ZP, § 81
písm. a), b), c) ZP a § 142 ods. 3 ZP. Pri skúmaní formálnej stránky výpovede zistil, že v písomnejvýpovedi nebol dôvod výpovede riadne skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Vyslovil, že citované ustanovenie § 81 písm. b) ZP zahŕňa v sebe tri rôzne samostatné a na
sebe nezávislé povinnosti zamestnanca. Preto sa mohol žalobca nezdržiavať na začiatku pracovného

času na pracovisku, alebo nevyužívať pracovný čas na prácu, alebo mohol z pracoviska odchádzať pred
skončením pracovného času. Dospel k záveru, že žalovaný vo výpovedi neupresnil, ktorým z uvedených
výpovedných dôvodov odôvodňuje výpoveď. Prisvedčil žalobcovi, že vo výpovedi absentuje presné a
nespochybniteľné odôvodnenie o tom, ktoré konkrétne dni sa žalobca nemal zdržiavať v mieste výkonu
práce. Mal za preukázané, že žalobca bol v mieste výkonu práce v dňoch 08., 11. a 16.04.2013. V

konkrétnom prípade preto právne uzavrel, že skutkové vymedzenie dôvodu danej výpovede nemalo
náležitosti platného výpovedného dôvodu, keďže nebolo podľa súdu prvej inštancie náležite skutkovo
a časovo vymedzené tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Z tohto dôvodu vyhodnotil
výpoveď za neplatnú.

10. Konštatoval, že vychádzajúc z ust. § 81 písm. b) ZP nezdržiavanie sa v mieste výkonu práce

nie je výpovedný dôvod a nejedná sa ani o porušenie povinnosti podľa tohto ustanovenia. Dospel k
záveru, že výzva zo dňa 10.04.2013, na ktorú sa odvoláva žalovaný vo výpovedi, nekorešponduje
s výpoveďou, nakoľko vo výzve sa uvádza: „Nezdržiavate sa na pracovisku“, zatiaľ čo vo výpovedi
žalovaný uvádza: „Nezdržiavate sa v mieste výkonu práce“. Konštatoval, že z textu výpovede nie je
zrejmé, ktorú z uvedených povinností zamestnanca mal žalobca porušiť a kedy, v ktorých konkrétnych

dňoch a časoch tak, aby bol výpovedný dôvod nezameniteľný. Vyjadril názor, že v danom prípade sa
jedná o nedostatočné skutkové vymedzenie výpovede, už z ktorého dôvodu je neplatná.

11. Za ďalší závažný nedostatok výpovede označil to, že žalovaný zamieňa miesto výkonu práce,
ktorým je dohodnuté Mesto Malacky a pracovisko, keď citované ust. § 81 písm. b) ZP je viazané

výlučne na pracovisko. Mal za to, že pracoviskom v prípade žalobcu bola jeho kancelária, priestory
stálej služby a garáž, kde obvykle vykonával svoju prácu. Odo dňa 08.04.2013 bol žalobcovi zamedzený
prístup práve na toto jeho pracovisko bez toho, aby mu bolo vymedzené iné pracovisko, ktoré by
umožňovalo výkon jeho práce v zmysle pracovnej zmluvy. Vzal do úvahy, že žalovaný v priebehu celého
konania nezdôvodnil a nevysvetlil relevantnými dôvodmi, prečo v prípade žalobcu pristúpil k tomu, že

mu zamedzil prístup na pracovisko. Pokiaľ žalovaný argumentoval auditom, ktorý mal byť vykonaný
na pracovisku žalobcu, jeho závery žalovaný nepredložil a v priebehu konania argumentoval tým, že
výpovedným dôvodom, pre ktorý bola žalobcovi daná výpoveď, neboli výsledky auditu, ale iné dôvody.
Ak za takýchto okolností žalovaný ako zamestnávateľ neprideľoval žalobcovi prácu podľa pracovnej
zmluvy a tento sa nedostavil do zamestnania po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane žalovaného

a na pracovisku sa nezdržiaval, právne vyhodnotil, že nemožno toto konanie žalobcu považovať za
porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Považoval za
preukázané, že žalovaný obmedzil žalobcovi prístup na jeho pracovisko, avšak neuviedol mu, v ktorých
iných priestoroch a aké iné úlohy má plniť, ktoré by zodpovedali jeho pracovnej zmluve, keďže žiadnu
inú prácu mu neprideľoval.

12. Poukázal na opis pracovnej pozície technického zamestnanca a z vykonaného dokazovania mal za
nesporné, že žalovaný žalobcovi neumožnil dostaviť sa na pracovisko, keď zaujal názor, že iba v takom
prípade by žalobca mohol vykonávať prácu podľa opisu pracovnej pozície technického zamestnanca.
Pokiaľ žalobca prístup na svoje pracovisko nemal, a nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodu

na strane zamestnávateľa, mal za to, že nemohol vykonávať dohodnutý druh práce. Vyhodnotil, že
žalobca sa voči postupu žalovaného aktívne bránil. Hneď dňa 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť
o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Žalovaný svoj postoj voči žalobcovi nezmenil
za celé obdobie až do podania výpovede a ani do vydania preskúmavaného rozhodnutia. Uzavrel, že
prekážky v práci na svojej strane žalovaný ako zamestnávateľ neodstránil.

13. Konštatoval, že Zákonník práce ako hmotnoprávnu podmienku výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa formuluje povinnosť zamestnávateľa
prerokovať tieto právne úkony so zástupcami zamestnancov pod následkom ich neplatnosti. V tomto
smere poukázal na citované ustanovenie § 17 ods. 2 ZP. Konštatoval, že žalovaný predložil stanovisko

ZO OZ vo veci ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom zo dňa 25.04.2013. Z obsahu
tohto dokumentu sa súdu prvej inštancie nepodarilo zistiť, v akom zložení sa malo konať zasadnutie
ZákladnejorganizácieodborovéhozväzuverejnejsprávySLOVES,MestskýúradMalacky,keďžalovaný
nepredložil zápisnicu z takéhoto zasadnutia, nemal za preukázané, či bol niekto zapisovateľom a nebolapredložená prezenčná listina prítomných členov. Mal za nepreukázané, či sa jednalo o riadne, alebo o
mimoriadne zasadnutie. Právne posúdil, že splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 ZP nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa

o prerokovanie skončenia pracovného pomeru obsahuje náležitosti uvedené v § 61 ods. 2 ZP. Už
vzhľadom na tieto dôvody vyslovil názor, že žiadosť žalovaného na prerokovanie výpovede náležitosti
ustanovené v § 61 ods. 2 ZP neobsahovala. Uzavrel, že žalovaný napriek žiadosti žalobcu nepredložil
žiadosť o predchádzajúce prerokovanie výpovede danej žalobcovi. Keď takúto žiadosť predložil (čl. 197
spisu), vyhodnotil, že ju predložil so svojou pečiatkou, avšak už so sídlom na Bernolákovej 5188/1A v

Malackách, keď mal za nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že Mestský úrad Mesta Malacky sídli
na Bernolákovej ulici až od mesiaca september 2016 a do augusta 2016 mal sídlo na Radlinského
ulici č. 1 v Malackách. Ďalšie dôvody (neexistencia zápisnice o prerokovaní, neexistencia prezenčnej
listiny, neexistencia riadnej evidencie žiadosti a nasledovného stanoviska) označil tiež za spôsobilé pre
neplatnosť výpovede. Z vykonaného dokazovania tak ustálil, že žiadosť žalovaného o prerokovanie
výpovede buď nebola prerokovaná vôbec, alebo bola prerokovaná iba formálne, bez toho, aby sa

odborová organizácia naozaj vyjadrila k argumentom žalobcu, ktoré mala mať k dispozícii. Dospel k
záveru, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi, nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov
spôsobom, ktorý predpokladá § 17 ods. 2 ZP. Z tohto dôvodu ju tiež posúdil ako neplatnú.

14. K žalobcom uplatnenému nároku na náhradu mzdy si súd prvej inštancie vyžiadal správu o jeho

zárobku za rozhodné obdobie. Zhrnul, že žalobca si uplatnil priemerný denný zárobok za obdobie od
08.04.2013 do 31.07.2013 vo výške 41,84 eur. Dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy od
08.4.2013 do 30.04.2013 = 17 dní x 41,84 eur = 711,28 Eur + 3 mesiace (máj, jún, júl x 910,02 eur)
v celkovej výške 3.441,34 eur (3x910,02 eur + 711,06 eur). Ďalej si žalobca uplatnil náhradu mzdy v
zmysle § 79 ods. 2 ZP za 36 mesiacov od 01.08.2013 do 01.07.2016 z dôvodu neplatného skončenia

pracovného pomeru vo výške 32.760,72 Eur (910,02 eur x 36).

15. Poukázal na argumentáciu žalovaného o možnosti súdu na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť. V tomto smere žalovaný argumentoval
tým,žežalobcamalamámožnosťsazamestnaťužajvzhľadomktomu,žežijevoblastiokresuMalacky,

kde je dopyt po pracovnej sile z rôznych oblastí. Tiež poukázal na argumentáciu žalobcu, že mal veľký
záujem nájsť si nejaké zamestnanie, keď predložil množstvo žiadostí o prijatie do zamestnania, žiadosti
o účasť vo výberových konaniach a napriek tomu sa mu nepodarilo zamestnať sa. Žalobca tiež uvádzal,
že jeho šance zamestnať sa výrazne znížilo to, že je v súdnom spore so svojim zamestnávateľom,
keď podľa žalobcu nie je povinný zamestnať sa s poukazom na konštantnú judikatúru súdov a na

článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom,
alebo na základe zákona a v jeho medziach. Podľa žalobcu interpretácia vychádzajúca z predpokladu
povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného
zamestnávateľa,jevrozporescitovanýmčlánkom2ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaznejestvujúcej
povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne

nepriznania náhrady mzdy. Podľa žalobcu teda súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to
v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 ZP. Túto
svoju argumentáciu žalobca podporil aj uznesením NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010.

16. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je stále v evidencii Úradu práce sociálnych vecí a
rodiny Malacky ako nezamestnaný a že sa aktívne snažil nájsť si prácu, keď si podal množstvo žiadostí
o prijatie do zamestnania, zúčastňoval sa rôznych výberových konaní, rozširoval si kvalifikáciu a napriek
tomu sa mu zamestnanie nepodarilo získať. Súd prvej inštancie preto rozhodol o priznaní náhrady mzdy

žalobcovi za celé ním uplatňované obdobie.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) podľa pomeru úspechu vo veci, keď vyhodnotil, že žalobca bol v
spore plne úspešný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

18. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas odvolanie
žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku označilza nezákonné, keď sa podľa neho súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi a
tvrdeniami a vec posúdil jednostranne. Poukázal na skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca
do práce nechodil, pričom v rozpore s uvedeným zistením rozhodol o neplatnosti výpovede. Súdu prvej

inštancie vytkol, že sa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom
uznesení a po doplnení dokazovania len listinnými dôkazmi zmenil svoj predchádzajúci právny záver
oproti pôvodnému rozhodnutiu. Namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že
relevantná výpoveď bola so zástupcami zamestnancov riadne prerokovaná a jej prerokovanie bolo
riadne zdokumentované, keď k odvolaniu doložil listinné dôkazy týkajúce sa tohto prerokovania

výpovede. Tvrdil, že žiadosť o prerokovanie výpovede obsahovala celé jej znenie. Napriek tomu, že v
konaní bolo podľa neho jednoznačne preukázané naplnenie formálnych i materiálnych predpokladov
pre platnosť danej výpovede z pracovného pomeru, súd prvej inštancie podľa neho bezdôvodne zmenil
svoje pôvodné rozhodnutie a žalobe vyhovel. Zastal názor, že prekážky v práci na jeho strane neboli
dané. Súdu prvej inštancie vytkol diametrálnu zmenu svojich pôvodných záverov, keď pôvode vyslovil,
že žalobca sa bezdôvodne neodstavoval do zamestnania, v ďalšom rozhodnutí dospel k záveru o

existencii prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Namietal výklad ust. § 81 písm. b) ZP vyjadrený
súdom prvej inštancie a jeho záver o zameniteľnosti výpovedného dôvodu s iným. Mal za to, že súd
prvej inštancie flagrantným spôsobom porušil zákon, ak nezohľadnil ním predložené dôkazy o naplnení
formálnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede. Poukazovanie na odôvodnenie rozsudku
NS SR sp. zn. 5Cdo 81/2010 mal za nenáležité.

19. K výroku rozsudku o povinnosti nahradiť žalobcovi mzdu namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 79 ods.
1 veta tretia ZP, keď náhrada je obmedzená na 36 mesiacov. Žiadal zohľadniť, že žalobca mu oznámil, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, dňa 06.05.2013. Taktiež žiadal vyhovieť jeho žiadosti o krátenie náhrady
mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov podľa ust. § 79 ods. 2 ZP, keď s ohľadom na vek žalobcu,

jeho vzdelanie a ostatné predpoklady mal možnosť zamestnať sa. Uviedol, že žalobca sa prihlásil aj
do výberového konania na vedúceho zamestnanca Mesta Malacky, ktorého sa však nezúčastnil. Jeho
tvrdeniavtomtosmeremalzaúčelové.Poukázalnačl.2vetatretiaZPosúladevýkonuprávapovinností
z pracovnoprávnych vzťahov s dobrými mravmi.

20. Žalobca v rámci odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným
podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.01.2018 žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Namietal, že odvolanie žalovaného neobsahuje vecné zdôvodnenie a nepredkladá žiadne
nové skutočnosti či dôkazy. Poukázal na to, že na riadnom zasadnutí ZV OZ dňa 25.4.2013 došlo k
prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď vo vzťahu k žalobcovi bola realizovaná

výpoveď z pracovného pomeru. Pripomenul, že zo žalobcom doložených ďalších listinných dôkazov
vyplýva prerokovanie výpovede z pracovného pomeru. Prijaté uznesenie č. 1/2013 mal za dodatočne
vyrobené. Doložené listiny k odvolaniu žalovaného mal za preukazujúce, že prerokovanie výpovede
neprebehlo v súlade s platnou legislatívou alebo nebolo vykonané vôbec, keď podľa neho ani jeden
dokument nemá náležitosti zápisnice z prerokovania výpovede ZV OZ. Tiež namietal, že žalovaný

nepreukázal odoslanie žiadosti o prerokovanie na adresu ZV OZ a jej doručenie. Zaujal názor, že
existenciu a trvanie prekážok v práci na strane zamestnávateľa preukázal sám žalovaný, ktorý mu
zamedzil samotný prístup na pracovisko, keď doposiaľ neprišlo k jeho zrušeniu. Konanie žalovaného
označil za smerujúce proti jeho osobe, keďže nemal v záujme ho s usmernením o dozore nadriadeného
oboznámiť. Konštatoval, že žalovaný podľa neho nepreukázal jeho absenciu na pracovisku, keď

nepredložil žiadnu evidenciu dochádzky. Tvrdil, že jeho neprítomnosť spôsobil výlučne žalovaný. Vo
vzťahu k svojej neúčasti na výberovom konaní na miesto vedúceho zamestnanca Mesta Malacky
uviedol, že uvedené výberové konanie sa malo konať viac ako týždeň po vynesení rozsudku, preto
žalovanémuoznámil,žesahonezúčastníajepripravenývrátiťsanasvojepôvodnépracovnézaradenie.
Pokiaľ ide o nárok žalovaného na krátenie náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 ZP uviedol, že náhrada

mzdy predstavuje sankciu za neplatné rozviazanie pracovného pomeru a neukladá zamestnancovi
povinnosť uchádzať sa o iné zamestnanie. Zníženie náhrady mzdy je podľa neho a aj podľa ustálenej
judikatúry možné len výnimočne, ak by výkon práva bol v rozpore s dobrými mravmi a uvedené
ustanovenie nemôže byť podľa neho aplikované tak, aby negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi.

21. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.02.2018 sa pridržal svojich
predchádzajúcich vyjadrení. Uviedol opätovne, že k prerokovaniu výpovede došlo zákonným spôsobom.
Konštatoval, že žalobca si podľa neho zamieňa pojmy “byť trvale prítomný na pracovisku“ avýzvu zamestnávateľa na dostavenie sa na pracovisko a vyčkať nadriadeného, ktorú výzvu žalobca
odignoroval. Za účelové označil tvrdenie žalobcu o dôvode nedostavenia sa na výberové konanie po
vydaní rozsudku, ktorý nebol v tom čase konečný a právoplatný.

22. Žalobca v písomnej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.03.2018 zotrval na svojej predchádzajúcej právnej
argumentácii. Údaje uvedené žalovaným označil za nepravdivé, neúplné, účelové a zavádzajúce,
keď v odvolacej replike žalovaného sa nadchádza citácia z jeho vyjadrenia, ktorá sa však v jeho

vyjadrení nenachádza. Listinnými dôkazmi mal za preukázané, že v roku 2013 žalovaný zaslal žiadosť
o prerokovanie výpovede odborovej organizácii, ktorá sa v tom čase na adrese Radlinského 1
nenachádzala. Uviedol, že žalovaný doložil falšované alebo pozmeňované listiny. Priznanú náhradu
mzdy mal za nesúvisiacu s hľadaním si zamestnania počas súdneho konania.

23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.

1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa §
219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie v rozsahu určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je dôvodné,
keď súd prvej inštancie zistil v tomto smere skutkový stav veci postačujúci pre právne posúdenie
tejto časti uplatneného nároku žalobcu, vykonal dostatočné dokazovanie v rozsahu potrebnom z

hľadiska skutočností potrebných pre rozhodnutie o tejto časti žalobcom uplatneného nároku, výsledky
vykonaného dokazovania v rozsahu týkajúcom sa nenaplnenia formálnych predpokladov pre platnosť
žalovaným realizovanej výpovede správne zhodnotil a svoje skutkové a právne závery v napadnutom
rozhodnutí aj náležite odôvodnil v časti týkajúcej sa nesplnenia zákonnej povinnosti žalovaného o
potrebe riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací

súd sa s jeho právnymi závermi v tomto smere stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387
ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny
záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

24. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 30.09.2016 č. k. 4CoPr 13/2015-167,

ktorým zrušil pôvodný súdom prvej inštancie vydaný rozsudok vo veci, pri posudzovaní dôvodnosti
nárokov zamestnanca uplatnených v zmysle ust. § 77 ZP je potrebné prioritne sa zaoberať naplnením
formálnych zákonných predpokladov potrebných pre platnosť právneho úkonu skončenia pracovného
pomeru, nakoľko ZP ich nenaplnenie spája s dôsledkom neplatnosti týchto právnych úkonov. V zmysle
ust. § 77 ZP je zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer, daná zákonná možnosť

domáhať sa určenia neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k zániku ich pracovného pomeru, z
ktorého dôvodu sa dôkazné bremeno zo žalobcu prenáša na žalovaného, a to pokiaľ ide o naplnenie
v prvom rade formálnych predpokladov požadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného
pomeru, až následne je povinný preukázať naplnenie predpokladov hmotnoprávnych, v tomto prípade
porušenie pracovných povinností žalobcom. Od uvedeného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom

uznesení zo dňa 30.09.2016 nemá odvolací súd dôvod odkloniť sa ani v súčasnosti. Konštatuje, že
súd prvej inštancie, viazaný v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP vysloveným právnym názorom súdu
odvolacieho, procesne správne vo veci postupoval, ak sa intenciami odvolacieho súdu v rámci ďalšieho
konania pred vydaním nového rozhodnutia vo veci riadil a dokazovanie zameral najskôr na zistenie
naplnenia alebo nenaplnenia formálnych zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť právneho

úkonu, na základe ktorého bol pracovný pomer so žalobcom žalovaným ukončený. Týmito formálnymi
zákonnými požiadavkami platnosti právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru sú písomnosť
prejavu tejto vôle zamestnávateľa a jeho doručenie zamestnancovi, keď naplnenie týchto formálnych
zákonných požiadaviek medzi stranami sporu sporné nebolo, ďalej vymedzenie dôvodu výpovede
spôsobom nezameniteľným s iným výpovedným dôvodom a prerokovanie výpovede z pracovného

pomeru so zástupcami zamestnancov spôsobom zodpovedajúcim zákonu a ustálenej súdnej praxi. Až
po eventuálnom ustálení naplnenia formálnych zákonných predpokladov nevyhnutných pre platnosť
právneho úkonu s obsahom skončenia pracovného pomeru nastupuje vyhodnocovanie dokazovania
so zameraním sa na posúdenie naplnenia predpokladov materiálnych, v danom prípade porušenie
pracovnej disciplíny žalobcom.

25. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd najskôr nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 nebol uvedený
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, t. j. nezameniteľne s iným prípadným výpovedným dôvodom (ust.§ 61 ods. 2 ZP). Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru založenej na č. l. 13
súdnehospisudospelodvolacísúdnarozdielodsúduprvejinštanciekzáveru,ževýpovednýdôvodvnej
vymedzený je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim napriek skutočnosti, že podľa výpovede

sa žalobca dopustil porušenia povinností zamestnanca podľa ust. § 81 písm. b) ZP tým, že sa od
08.04.2013 do dňa výpovede nezdržiava na mieste výkonu práce a nevyužíva pracovný čas na prácu, a
neuvádzasavnejexplicitne,ktorúzoskutkovýchpodstátust.§81písm.b)ZPžalobcapodľažalovaného
porušil, t. j. či nebol na pracovisku na začiatku pracovného času v dané dni, či odchádzal z pracoviska
pred skončením pracovného času, keď skutkovú podstatu nevyužívania pracovného času na prácu

žalovaný do výpovede zaradil. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod výpovede žalovaného
realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 je vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by
nemohol byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom, keď irelevantným sa odvolaciemu
súdu javí i zamieňanie pojmov „pracovisko“ a „miesto výkonu práce“. Výklad dôvodu danej výpovede
nepripúšťa rozpornosti a pochybnosti o tom, ktoré konkrétne konanie žalobcu žalovaný za porušenie
pracovných povinností žalobcom považuje.

26.Odvolacísúdsavšakstotožnilsprávnymzáveromsúduprvejinštancie,žežalovaný,nesúcidôkazné
bremeno o naplnení formálnych zákonných predpokladov pre platnosť právneho úkonu výpovede z
pracovného pomeru, nepreukázal dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie nad všetku
pochybnosť prerokovanie relevantnej výpovede so zástupcami zamestnancov zákonu zodpovedajúcim

spôsobom, keď na listinné dôkazy doložené žalovaným v rámci konania odvolacieho odvolací súd
nereflektoval s poukazom na ust. § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo
prostriedky procesnej obrany (medzi ktoré CSP v ust. § 149 radí i dôkazné prostriedky), ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi

preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(procesným vadám) alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Odvolací súd vyhodnotil, že v danom prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne
vymedzených dôvodov pre možnosť doplnenia dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo.

27. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP o voľnom hodnotení dôkazov dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý
ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti

či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré
boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisujepravidlá,zktorýchbymalovychádzaťhodnoteniejednotlivýchdôkazovaichhodnotenievo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové

i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu
súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním
konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých

zostávajúcichdôkazov.Získanépoznatkypotomporovnáspoznatkamizískanýmihodnotenímostatných
dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať
skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení

nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka,
ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva,
že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
pravidlámlogickéhomyslenia.Nemožnopotomanipolemizovaťsoskutkovýmizávermisúduanamietať,
čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo

1/2010).

28. Hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nelogickosť
vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nad všetku pochybnosť nepreukázal, žeby prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne. Právne posúdenie súdu prvej inštancie, že k
prerokovaniu výpovede danej žalovaným žalobcovi zástupcami zamestnancov došlo len formálne bez
naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací súd považuje za správne. Zo žalovaným doložených

listinných dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť, že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami
zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď, resp. že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom
požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením
dôkazov realizovaným súdom prvej inštancie, keď v zhode s ním dospel k záveru, že listinný dôkaz
založený na č. l. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu

vo veci.

29. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2007 sp. zn. 2MCdo21/2009 prerokovanie
výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov smeruje k ochrane zamestnanca, aby
zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného
pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov

výpoveď nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo priložený návrh
na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2
ZP (R 47/2007). Od uvedenej konštantnej súdnej praxe sa odvolací súd ani s odstupom času nemá
dôvod odkloniť, keď navyše podľa v súčasnosti platného CSP je zamestnanec v rámci individuálnych
pracovnoprávnych sporov tzv. slabšou stranou sporu s nárokom na vyššiu súdnu ochranu.

30. Vzhľadom na uvedené, keď súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil, že prerokovanie výpovede
danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované zákonu zodpovedajúcim spôsobom, resp. že takéto
prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie
nad všetku pochybnosť nepreukázal, nebolo jeho povinnosťou (a ani povinnosťou súdu odvolacieho)

vyhodnocovať vykonané dokazovanie vo vzťahu k materiálnym predpokladom pre platnosť danej
výpovede, t. j. nebolo jeho povinnosťou vyhodnotiť výsledky vykonaného dokazovania v tom smere,
či žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti, resp. či existovali alebo neexistovali prekážky
v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže nedodržanie ust. § 74 ZP je sankcionované
neplatnosťou výpovede bez ďalšieho.

31. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného
voči rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. Vo zvyšku, t. j. v napadnutej časti týkajúcej sa žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy a
v zmysle ust. § 379 písm. a) CSP závislých častiach týkajúcich sa uloženia povinnosti žalovanému
vykonať za žalobcu odvody a nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nedostatočným

odôvodnením svojho rozhodnutia pokiaľ ide o túto časť žalobou uplatneného nároku odňal stranám
sporu právo na spravodlivé súdne konanie pre nemožnosť riadne s brániť vysloveným argumentom súdu
v rámci konania odvolacieho. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie totiž žiadnym
spôsobom nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď náhradu mzdy žalobcovi priznal nad rámec zákonom
vymedzenej doby náhrady mzdy 36 mesiacov (ust. § 79 ods. 2 ZP). Nevysvetlil, na základe ktorého

procesného návrhu žalobcovi priznal i príslušenstvo z náhrady mzdy, keď v zmysle petitu žaloby sa
žalobca zaplatenia príslušenstva nedomáhal. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenej žiadosti na krátenie
náhrady mzdy za dobu nad 12 mesiacov podľa ust. § 79 ods. 2 ZP však odvolací súd prisvedčuje
vyslovenému právnemu názoru súdu prvej inštancie o tom, že krátenie náhrady mzdy je možnosťou a
nie povinnosťou súdu vyplývajúcou so žiadosti zamestnávateľa a nie z jeho zákonného nároku, s tým,

že vyhovenie tejto žiadosti musí byť výnimočné a musí zodpovedať spravodlivému usporiadaniu vecí
bez sankcie vo vzťahu k zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer.

33. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní výšku

náhrady mzdy opätovne prejednať a o náhrade mzdy a súvisiacich nárokoch (odvody a trovy konania)
opätovne rozhodnúť, keď nové rozhodnutie o tejto časti žalobou uplatneného nároku bude musieť byť
zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené (ust. § 220 ods. 2 CSP) za účelom jeho prípadnej
preskúmateľnosti súdom odvolacím (ust. § 391 ods. 3 CSP).34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí
o veci (ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).