Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. august 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/56/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120011955
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2120011955.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaných L. N., nar. XX.XX.XXXX
v L., pre zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 písm. a), písm. d), písm. g), ods.
3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a obžalovaného
G. E., nar. XX.XX.XXXX v F., pre zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 písm.

a), písm. d), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 20.04.2021,
č. k. 9T/70/2020-376, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.08.2021 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného L. N., nar. XX.XX.XXXX, a obžalovaného
G. E., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 20.04.2021, č. k. 9T/70/2020-376, bol
obžalovaný L. N., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom L., t. č. v ÚVV Leopoldov uznaný vinným zo
spáchania zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 212 ods. 1 písm.
a), písm. d), písm. g) ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona a obžalovaný G. E., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom V. XXXX/XX, F., t. č. v ÚVV Leopoldov
uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 212

ods. 1 písm. a), písm. d), ods. 2 písm. b) ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.
1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

v čase približne o 20:25 hod. dňa 16.07.2020 v priestoroch železničnej stanice v Trnave pristúpili k

H. E., narodenému v roku 2004, ktorý sedel v tom čase na múriku pri Bistre Albatros pred budovou
železničnejstaniceTrnavaapýtaliodnehocigaretyapeniazevrôznychnominálnychhodnotách,najskôr
v hodnote 2,- €, neskôr v hodnotách 5,- € a 10,- €, kde tieto peniaze im H. E. dobrovoľne vydal a chcel
z priestorov železničnej stanice odísť, na čo obaja obvinení, ktorí si všimli v peňaženke H. E. väčšie
množstvo bankoviek, reagovali tak, že išli za H. E. so zámerom neoprávnene sa obohatiť, vediac o H.
E., že sa jedná o dieťa a očakávajúc vzhľadom k veku H. E. a jeho fyzickej a psychickej vyspelosti,

jeho bezbrannosť a nižšiu mieru prípadného odporu a tým zvýšenie šance na úspešné dosiahnutie
svojho zámeru, pričom obvinený G. E. zastavil H. E. na terase pri lávke pre peších chodcov v smere do
centra mesta Trnava a pútal jeho pozornosť tým, že pýtal od neho ďalších 50,- €, ktoré H. E. odmietal
dobrovoľne vydať a peňaženku zn. Lara Bags, v ktorej sa nachádzala finančná hotovosť vo výške 1.300,-
€, občiansky preukaz, autobusová čipová karta a kartička poistenca Union, si držal rukou pri tele, čo
obvinený L. N. využil a peňaženku s obsahom finančnej hotovosti vytrhol H. E. z ruky a dal sa na útek,

následne obvinený G. E. zdržiaval H. E. v prenasledovaní L. N. tým, že ho ubezpečoval, že vybaví, aby
mu bola peňaženka vrátená a presviedčal H. E., aby nevolal políciu, no po chvíli z miesta aj on utiekolza obvineným L. N. a finančnú hotovosť vo výške 1.300,-€, nachádzajúcu sa v odcudzenej peňaženke,
si obaja obvinení rozdelili, čím svojím konaním spôsobili poškodenému H. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. XXX/X, XXX XX C. R., škodu vo výške 1.303,50 €, pričom obvinený L. N. sa skutku dopustil,

hoci mu bola dňa 20.02.2020 príslušníkom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Nových Zámkoch
v blokovom konaní evidenčné číslo bloku: 14142866 uložená pokuta vo výške 10,- € za priestupok
proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
a obvinený G. E. sa skutku dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa
14.05.2019, sp. zn. 34T/71/2017, právoplatným dňa 14.05.2019 uznaný vinným z prečinu krádeže podľa

§ 212 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému L. N. podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím
§ 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť)
rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na
výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia.

Obžalovanému G. E. uložil podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) Trestného
zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon uloženého trestu

odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

O náhrade škody okresný súd rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obom
obžalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodenému H. E., nar.
XX.XX.XXXX v F., trvale bytom C. R., E. XXX/X, vo výške 1.300,- Eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 376-382 spisu.

Úvodom a pre poriadok je potrebné uviesť, že v danej trestnej veci už bolo v merite veci jeden krát
rozhodnuté okresným súdom, následne Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 09.03.2021 sp. zn.

3To/23/2021 na základe odvolania podaného okresným prokurátorom a obžalovanými proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 9T/70/2020-293 zo dňa 03.12.2020 podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d)
Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní opätovne vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných
L. N. a G. E., prečítaním výpovede svedkyne - poškodenej G. E. (matky poškodeného H. E.),
prehratím kamerového záznamu výpovede poškodeného H. E., prehratím kamerového záznamu zo
ŽelezničnejstanicevTrnave,zápisnicamiorekognícií,odbornýmvyjadrenímspoločnostiBAGSTRADE,
s.r.o., odpisom registra trestov na obžalovaných, lustráciami v registri priestupkov na obžalovaných,

rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 14.05.2019 sp. zn. 34T/71/2017. Okresný súd mal z
vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že priamymi účastníkmi skutkového deja boli
obžalovaní L. N., G. E. a poškodený H. E.. Z ich zhodných výpovedí bez dôvodných pochybností
vyplýva, že v čase približne o 20:25 hod. dňa 16.07.2020 v priestoroch železničnej stanice v Trnave
si obžalovaní od poškodeného H. E. pýtali finančné prostriedky rôznej nominálneho hodnoty, ktoré im

poškodený spočiatku dobrovoľne odovzdal, a po tom čo z týchto priestorov poškodený odchádzal, ho
obaja obžalovaní prenasledovali, pričom G. E. zastavil H. E. na terase pri lávke pre peších chodcov v
smere do centra mesta Trnava a pýtal od neho ďalších 50,- €, ktoré H. E. odmietal dobrovoľne vydať
a peňaženku zn. Lara Bags, v ktorej sa nachádzala finančná hotovosť vo výške 1.300,- €, občiansky
preukaz, autobusová čipová karta a kartička poistenca Union, si držal rukou pri tele, čo obžalovaný L.

N. využil a peňaženku s obsahom finančnej hotovosti vytrhol H. E. z ruky a dal sa na útek, následne
obvinený G. E. ubezpečoval poškodeného, že vybaví, aby mu bola peňaženka vrátená a presviedčal H.
E., aby nevolal políciu, no po chvíli z miesta aj on utiekol. Totožnosť obžalovaných bola preukázaná aj
vykonanými rekogníciami a kamerovým záznamom z vlakovej stanice.

Okresný súd viazaný právny názorom Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.03.2021, sp. zn. 3To/23/2021
uviedol, že poškodený H. E. bol v skutkovej vete obžaloby konkretizovaný okrem svojho mena a
priezviska aj rokom narodenia, a to práve z dôvodu, že sa obžalovaným ako kvalifikačný znak pričítava
práve spáchanie trestného činu na chránenej osobe - dieťati v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) Trestnéhozákona. Táto skutočnosť bola následne explicitne vyjadrená aj v právnej vete a právnej kvalifikácii
obžaloby ustanovením § 139 ods. 1 písm. a) Trestného konania. Označenie poškodeného v skutkovej
vete obžaloby, za súčasného vyjadrenia i v právnej vete je dostačujúcim na to, aby súd vychádzal z

právnej kvalifikácie, ktorej súčasťou je tento kvalifikačný znak v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) Trestného
konania. Pokiaľ ide o subjektívnu súvislosť veku poškodeného ako chránenej osoby podľa § 139 ods. 1
písm.a)Trestnéhokonaniasospáchanímskutku,okresnýsúdpoukázalnakamerovýzáznam,zktorého
je na prvý pohľad zrejmé (vzhľadom k vonkajším fyzickým znakom poškodeného), že u poškodeného
ide o dieťa, v čase spáchania skutku 15 ročného chlapca. Obžalovaní museli vedieť, že páchajú skutok

na osobe mladšej ako 18 rokov, o čom v konečnom dôsledku svedčia aj ich výpovede z prípravného
konania ku skutkovému deju. Nakoniec aj sám obžalovaný G. E. potvrdil, že poškodeného minimálne z
videnia poznal (musel teda mať vedomosť o tom, že poškodený nie je plnoletý), čo len podporuje záver o
tom, že obžalovaní vedeli o veku poškodenom a jeho bezbrannosť, slabšie postavenie a strach z odporu
využili, čím bola preukázaná aj subjektívna súvislosť.

Pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovanému L. N. okresný súd skúmajúc pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, dospel k záveru, že u obžalovaného
prevažujú priťažujúce okolnosti, nakoľko nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a zistil jednu priťažujúcu
okolnosť, a to že obžalovaný už bol odsúdený (odsúdenie Okresným súdom Banská Bystrica, sp. zn.
4T/45/2018). Okresný súd postupoval podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný spáchal

opätovne zločin, v dôsledku čoho bol súd povinný zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby o jednu polovicu. V trestnej sadzbe trestu odňatia slobody od 6 rokov a 6 mesiacov do 10 rokov,
okresný súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovej trestnej
sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov, ktorý považoval vzhľadom na naplnenie
účelu trestu za primeraný. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na

výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia. Vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom obžalovaný žije, výšku trestu a okolnosti prípadu dospel okresný súd k záveru, že na
zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný,
a keďže doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, zaradil ho na výkon trestu odňatia slobody do

ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovanému G. E. okresný súd skúmajúc pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, dospel k záveru, že je potrebné upraviť
zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona, nakoľko

nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a zistil jednu priťažujúcu okolnosť, a to že obžalovaný už bol
odsúdený (napr. odsúdenie Okresným súdom Trnava, sp. zn. 0T/86/2020). V trestnej sadzbe trestu
odňatia slobody od 5 rokov a 4 mesiacov do 10 rokov okresný súd obžalovanému uložil trest odňatia
slobody na dolnej hranici zákonom stanovej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov
a 4 mesiace, ktorý považuje vzhľadom na naplnenie účelu trestu za primeraný. Vzhľadom na osobu

obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život, výšku uloženého trestu a prostredie, v
ktorom obžalovaný žije a okolnosti prípadu dospel okresný súd k záveru, že na zabezpečenie ochrany
spoločnosti a nápravu obžalovaného je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný, a keďže v posledných
10 rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin (napr. odsúdenie Okresným
súdom Trnava sp. zn. 0T/129/2017), zaradil ho na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie
obžalovaný L. N. (č. l. 375 spisu), ktoré odôvodnil sám (č. l. 388 spisu) ako i prostredníctvom obhajcu
Mgr. Ing. Juraja Trokana (č. l. 391 spisu). Rovnako podal odvolanie bezprostredne po jeho vyhlásení

na hlavnom pojednávaní aj obžalovaný G. E. (č. l. 375 spisu), ktoré odôvodnil sám (č. l. 386 spisu), ako
i prostredníctvom obhajcu Mgr. Miroslava Tokarčíka (č. l. 404-409 spisu).

Obžalovaný L. N. v odvolaní namietal, že nepoznal vek poškodeného, že je maloletý a pokiaľ by to vedel,
nikdy by poškodeného neokradol. Poškodený mu nepovedal že má 15 rokov. Podľa obžalovaného treba

zistiť, odkiaľ mala maloletá osoba pri sebe taký obnos peňazí. Uvádza, že to, že učinil priznanie pretože
bol psychicky chorý a v dôsledku toho nepoznal svoje konanie, ktoré naozaj veľmi ľutuje. Podľa názoru
obžalovaného je uložený trest neprimerane vysoký a nespravodlivý. Upriamuje pozornosť na chybu nastrane 5 rozsudku kde sa uvádza, že ku skutku malo dôjsť 16.07.2020 a neskôr 18.07.2020 čo považuje
za justičnú chybu a preto žiada spod obžaloby oslobodiť alebo aby mu súd uložil mimoriadne nízky trest.

V odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Ing. Juraja Trokana uviedol, že záver o vine
prezentovaný v rozsudku považuje za nesprávny a to vo veci posúdenia kvalifikačného znaku podľa
§ 139 ods. 1 Trestného zákona. Uvádza, že skutočnosť, že niečo je pre súd z kamerového záznamu
zrejmé, sama o sebe neznamená, že táto skutočnosť musí byť zrejmá aj obžalovaným. Subjektívna
stránka trestného činu vo vzťahu ku kvalifikačnému znaku žiadnym spôsobom nebola preukázaná ani

dokazovaná. Nebola preukázaná ani súvislosť spáchania činu a vekom poškodeného. Uvádza ďalej,
že skutková veta obžaloby neopisuje osobitný kvalifikačný znak trestného činu - súvislosť spáchania
trestného činu s vekom poškodeného nebola opísaná ani iným pojmom alebo gramatickým vyjadrením,
ktoré významovo zodpovedá príslušnej skutkovej podstate - konštatovanie roku narodenia poškodeného
takýmto opisom ani vyjadrením nie je a neopisuje žiadny vzťah páchateľov k veku poškodeného. Ďalej
považuje za nevykonanie dôkazu - výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní za nezákonné.

Záverom navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozhodne o jeho vine tak ako
rozhodol okresný súd v prvom odsudzujúcom rozsudku a pri určovaní trestu prihliadne na odvolacie
dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti prvému rozsudku.

Obžalovaný G. E. v odvolaní uviedol, že chce aby súd nariadil výsluch maloletého poškodeného so

súhlasom psychológa, vzhľadom k tomu, že bez jeho opakovaného vypočutia mu hrozí neprimerane
vysoký trest. Výsluchom maloletého by sa preukázateľne dokázalo, že sa snažil zabrániť skutku a to tým,
že vrátil peňaženku poškodenému po jej prvom odcudzení. Následne ju obžalovaný N. opätovne vytrhol
a vydal sa s ňou na útek. Uvádza, že on v čase skutku zotrval pri poškodenom a ubezpečoval ho, že sa
postará o to, aby obžalovaný N. peňaženku vrátil. Uvádza ďalej, že žiada priznať znalca, ktorý by vykonal

rozbor videozáznamu priloženého ku spisu a to analýzou tváre poškodeného, či je z neho zrejmé, že ide
o maloletú osobu, nakoľko jeho vzhľad tomu nenasvedčoval. Tvrdí, že poškodenému nijako neublížil,
iba ho poprosil o to, či mu môže pomôcť finančne dvomi eurami, ktoré mu aj dobrovoľne dal. Vôbec
ho pritom nenapadlo že obžalovaný N. vytrhne poškodenému peňaženku. Uvádza, že poškodenému
peňaženku osobne vrátil na adresu jeho trvalého pobytu. Záverom žiada, aby krajský súd rozhodol o

jeho vine alebo nevine spravodlivo a žiada, aby bol vyčlenený na samostatné konanie.

V odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Miroslava Tokarčíka uviedol, že rozhodnutie súdu
považuje za arbitrárne a v podstate rozhodol o jeho vine len na základe právneho názoru odvolacieho
súdu, čo sám v odôvodnení rozsudku uvádza. Nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu v rozhodnutí

z 09.03.2021 sp. zn. 3To/23/2021, ktorého názorom bol prvostupňový súd viazaný, že skutok mal byť
spáchaný na maloletej osobe a v súvislosti s jej vekom. Nevidí dôvod, aby sa súd odklonil od svojej
predošlej argumentácie s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Tdo/65/2013. V tejto súvislosti
bola pôvodná argumentácia súdu prvého stupňa správna. Ani samotný poškodený maloletý H. E.
neuviedol, že by mal pocit, že bol okradnutý z dôvodu využitia, alebo zneužitia jeho veku. Neexistuje

teda žiadna objektívna a už vôbec nie subjektívna súvislosť spáchania skutku v súvislosti s využitím
veku poškodeného. Okrem toho ťažko sa dá usúdiť, či má 16 ročný chlapec skutočne 16-17 rokov
alebo 17, 18, alebo 19 rokov. Podľa výzoru sa to dá len odhadnúť. Okrem toho výzorom, oblečením a
správaním pôsobil minimálne na 18 rokov. Dokonca pôvod finančnej hotovosti nevedia (poškodený a
jeho matka) dodnes hodnoverným spôsobom vysvetliť. Uvádza, že nemal v úmysle sa zmocniť žiadnej

cudzej veci, spôsobiť akúkoľvek škodu a už vôbec nemal v úmysle páchať resp. sa podieľať na páchaní
akejkoľvek trestnej činnosti. Dôvodí, že jedinou ,,chybou“ je, že bol prítomný pritom, ako obžalovaný
L. N. vzal peňaženku poškodenému. Čo sa týka jeho údajného priznania k tomuto skutku, ktorým
súd argumentuje v odôvodnení rozsudku, tak túto skutočnosť vysvetlil na hlavnom pojednávaní dňa
30.10.2020 a popiera, že by sa podieľal na tejto krádeži. Taktiež nemá vedomosť, že by bol na nejakom

hlavnom pojednávaní vykonaný dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Okrem toho výsluch jeho osoby
vykonaný v prípravnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, nie je z jeho pohľadu relevantne
použiteľný pre konanie pred súdom pri rozhodovaní o mojej vine. K samotnému dôkazu výsluchu
poškodeného uvádza, že ten podľa jeho názoru nie je zákonným dôkazom, jednak nebol získaný
zákonným spôsobom a jednak nebol vykonaný na HP zákonným spôsobom. Na hlavnom pojednávaní

dňa 30.11.2020 bol prehraný kamerový záznam s výsluchom poškodeného H. E., ku ktorému uvádza,
že nebol vykonaný zákonným spôsobom. Z kamerového záznamu nie je zrejmý dátum a čas, kedy sa
mal vykonať, miesto nahrania kamerového záznamu, nie je zrejme v akom procesnom postavení som
bol, teda či mu už bolo vznesené obvinenie, kto vykonal tento výsluch poškodeného a kto bol prítomnýpri výsluchu v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 Trestného poriadku. Z tohto záznamu sa to nedá
zistiť, ani overiť, lebo je snímaný len H. E.. Súčasťou tohto dôkazu mala byť aj sprievodná správa o tom,
akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný. Je povinnosťou prokuratúry k takémuto

dôkazu správu predložiť a povinnosťou súdu túto správu oboznámiť. Má za to, že v tomto prípade zákon
jasne hovorí o obligátnej povinnosti vykonať, alebo oboznámiť takúto sprievodnú správu, nie je to opčná
možnosť súdu. Na hlavnom pojednávaní nebola ani len oboznámená zápisnica o výsluchu poškodeného
H. E. z 23.07.2020, ktorá by nahrádzala jeho výpoveď poškodeného priamo na HP, resp. by za určitých
okolností mohla poslúžiť ako sprievodná správa k obrazovo-zvukovému záznamu o jeho výpovedi, ak

bol vôbec tento záznam vyhotovený pri tejto jeho výpovedi.

K samotnému výsluchu poškodeného H. E. vykonaného v prípravnom konaní dňa 23.07.2020, uvádza
tiež, že mu v tejto súvislosti bolo upreté právo na spravodlivý proces. Výsluch poškodeného sa vykonal
len raz (pravdepodobne) a nebolo mu umožnené sa výsluchu zúčastniť, klásť poškodenému otázky a
konfrontovať jeho výpoveď. V čase výpovede poškodeného bol v CPZ a nebola mu umožnená účasť

na tomto úkone. Je irelevantné, že ma mali OČTK o tomto úkone upovedomiť, ak nemám reálnu
možnosť sa ho zúčastniť, a to ani prostredníctvom obhajcu. Výsluchu poškodeného v prípravnom konaní
sa nezúčastnil ani jeho obhajca, nakoľko mu bol ustanovený až po jeho vypočutí a ďalší výsluch
poškodeného sa už v prípravnom konaní nezopakoval. Nemal teda možnosť uplatniť svoje základné
zákonné práva obvineného, ani obžalovaného, a to tak v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom.

Poukazujem tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.10.2014, sp. zn. 1Tdo 53/2014, ako aj na
Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj 63/2009 (publikované v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 4/2010). Takisto chce upozorniť na niektoré nevysvetlené skutočnosti
tvrdené poškodeným H. E.. Napr. nevie vysvetliť odkiaľ mal ním tvrdenú finančnú hotovosť vo výške
1.300,- €. Najprv tvrdil, že ju má z brigády a neskôr keď zrejme zistil, že by sa polícia mohla opýtať

zamestnávateľa, či mu skutočne toľko peňazí zaplatil to zmenil na to, že mu peniaze požičal nejaký
kamarát z Bratislavy. Pritom nevie uviesť ani len meno kamaráta, kde býva a prečo by mu dával toľko
peňazí a odkiaľ ich on mal. Paradoxne ani polícia si to neoverila a súd napriek tomu verí len tvrdeniu
poškodeného. Uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva teda judikuje, že „ak ide o výpoveď, ktorá
môže mať rozhodujúcu alebo významnú úlohu pri uznaní obvineného za vinného a ktorá nebola v

prípravnom konaní vykonaná za podmienok kontradiktórnosti, možno ju na hlavnom pojednávaní v
konaní pred súdom prečítať len vtedy, ak svedok opätovne na hlavnom pojednávaní vypovedal. V
prípade, že svedok na hlavnom pojednávaní využil svoje zákonné právo a k veci odmietol vypovedať,
pričom jeho výpoveď v prípravnom konaní nebola vykonaná za podmienok kontradiktórnosti, nemožno
na nej založiť odsúdenie obvineného a nemožno ju ani prečítať na hlavnom pojednávaní (napríklad

rozhodnutie Európskeho súdu Unterpertinger v. Rakúsko, v ktorom sa súd zaoberal prípadom, keď
usvedčujúcimidôkazmibolivýpovedemanželkyadcéryobvineného,ktorénásledneodmietlivypovedať,
pričom obvinený nemal možnosť viesť ich kontradiktórny výsluch, odsúdenie obvineného na podklade
takýchto výpovedí považoval súd za porušenie Dohovoru. Možno spomenúť aj ďalšie rozhodnutia súdu
napríklad Kostovski v. Holandsko, Windisch v Rakúsko). Uvedené závery judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva potvrdzuje aj súčasná slovenská odborná literatúra (napríklad Polák, P.: Svedok v
trestnom konaní, Bratislava: Eurokodex, 2011 s. 203 - 206 alebo Čentéš, J. a Kolcunová, M.: Výsluch
maloletej osoby v trestnom konaní, Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, č. 1/2010, s.
40 - 42), ktorá zhodne konštatuje, že pre európsky súd pre ľudské práva je všeobecným pravidlom pri
výsluchu svedka (a to aj mladšieho ako osemnásť rokov) to, že sa obžalovanému musí dať adekvátna

a náležitá možnosť spochybniť výsluch svedka proti sebe a klásť mu otázky (rozhodnutia napríklad
Van Mechelen a ďalši proti Holandsku, Ludi proti Švajčiarsku). Kontradiktórny výsluch svedka sa musí
uskutočniť na verejnom hlavnom pojednávaní za prítomnosti obžalovaného, ktorý musí mať možnosť
zhodnotiť vierohodnosť svedka na základe priameho pozorovania správania a reakcií svedka (pozri
rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 140/04).

Čo sa týka výroku o náhrade škody, k tomu uvádza, že nakoľko mu žiadnym relevantným dôkazom
nebolo preukázané spáchanie trestného činu, a v konaní nebola hodnoverným spôsobom preukázaná
výška škody, tak nesúhlasím s výrokom o náhrade škody, ktorú je podľa výroku súdu povinný uhradiť
poškodenému. Ak spáchal skutok obžalovaný L. N., ktorý sa k tomu priznal a tvrdí, že v peňaženke našiel

1.300,- € a minul ich sám v herni, tak nevidí najmenší dôvod, aby ich mal poškodenému nahrádzať spolu
sním.Vzhľadomnauvedenéžiadaodvolacísúd,abypopreskúmanírozsudoksúduprvéhostupňazrušil
vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie sám rozhodol tak, že obžalovaného G. E. oslobodí.Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 03.08.2021 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, oboch obžalovaných, obhajcu obžalovaného L. N., na ktorom oboznámil
prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného L. N., odvolaním obžalovaného G. E.,

námietkou zaujatosti, návrhu na odňatie a prikázanie veci obžalovaného G. E., odpisom RT, podstatným
obsahom spisu. Senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie
vykoná v neprítomnosti obhajcu Mgr. Miroslava Tokarčíka a poškodenej G. E.. Zástupkyňa Krajskej
prokuratúry v Trnave uviedla, že má za to, že rozsudok Okresného súdu Trnava je zákonný a správny,
skutkový aj právny stav, tresty považuje za primerané, spĺňajúce či už individuálnej a generálnej

prevencie. Navrhla odvolania oboch obžalovaných zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca Mgr. Ing. Juraj
Trokan(zaobochobžalovaných)uviedol,žerozsudokpovažujúzanezákonnýzdôvodu,žejenesprávne
právne kvalifikovaný, majú za to, že skutok, ktorý je predmetom trestného konania musí byť kvalifikovaný
ako prečin podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko celé konanie od vznesenia obvinenia po
podaní obžaloby nebolo vedené za skutok, ktorý by obsahoval osobitný kvalifikačný znak podľa ust. §
139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Tento kvalifikačný znak bol vsunutý až do posledného rozsudku,

tým bolo porušené právo obžalovaných na obhajobu. Poukazujú na nezákonnosť použitých dôkazov a to
najmä výpoveď obžalovaného E. a nezákonný výsluch poškodeného. Preto navrhli, aby súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil prípadne zmenil tak, že obžalovaného L. N. uzná vinného z prečinu
podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona a obžalovaného E. spod obžaloby oslobodí. Obžalovaný G. E.
uviedol, že poškodenému nijak neublížil a ľutuje to. Obžalovaný L. N. uviedol, že sa stotožňujem s

návrhom jeho obhajcu, ktorý uviedol veci, čo sa týka právnej kvalifikácie a žiadam krajský súd, aby vec
vrátil alebo vec právnej kvalifikoval ako prečin.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316

ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolania
oboch obžalovaných nie sú dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre ich zamietnutie v
zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovanej jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri ukladaní trestu. Záverečný názor okresného súdu pri ukladaní trestu, keď

obžalovanému L. N. uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov a obžalovanému G.
E. trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 4 mesiace, je aj podľa názoru odvolacieho súdu zákonný,
spravodlivý a primeraný. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 168 Trestného poriadku. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd
uvádza nasledovné:

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom

prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa obaja obžalovaní na odcudzení peňaženky poškodenému
vopred dohodli a odcudzenú finančnú hotovosť si následne rozdelili a tento čin bol spáchaný
formou spolupáchateľstva. Okresný súd správne a logicky vyhodnotil výpovede oboch obžalovaných spoukazom na skutočnosť, že obaja obžalovaní v rôznych okamihoch trestného konania poskytli rôzne
výpovedeotejtoskutočnosti,ajkeďvierohodnosťobochobžalovanýchvzhľadomnaobsahovorozdielne
výpovede bola čiastočne znížená. Obžalovaný L. N. pri svojej prvotnej výpovedi v procesnej pozícii

obvineného priznal spáchanie skutku svojou osobou a podrobne popísal účasť obžalovaného G. E.
na stíhanom skutku. Podľa výpovede obžalovaného L. N. bolo jeho úlohou získať od poškodeného
peňaženku a úlohou obžalovaného G. E. zdržať poškodeného tak, aby mohol poškodený s odcudzenou
peňaženkou utiecť. Ako správne uviedol okresný súd, nelogickým je vysvetlenie obžalovaného G. E.,
že sa v prípravnom konaní priznal k spáchaniu stíhaného skutku spolupáchateľstvom z dôvodu, aby

sa mal kde vyspať. Obžalovaný mal vedomosť o právnej kvalifikácii stíhaného skutku minimálne v tom,
že sa jedná o zločin a reálne mu hrozí uloženie vyššieho trestu. Bolo by teda nelogické priznávať
sa k trestnej činnosti, ktorú nespáchal a iba preto, aby mal kde prenocovať. Rovnako vysvetlenie
obžalovaného L. N. prečo usvedčoval obžalovaného G. E. je nelogické. Práve obžalovaný L. N. bol
osobou, ktorá poškodenému peňaženku odcudzila, k čomu sa sám priznával, a preto nie je reálne
možné, aby ho obžalovaný G. E. usvedčoval ešte vo väčšom rozsahu, ako čin skutočne spáchal.

Rovnako treba poukázať na zhodu výpovedí obžalovaných v prípravnom konaní v tom, že obaja uviedli,
že z odcudzených finančných prostriedkov mal obžalovaný G. E. finančný prospech 600,- Eur.

Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.03.2021
sp. zn. 3To/23/2021 sa okresný súd zameral na posúdenie otázky preukázania tak objektívnej ako aj

subjektívnej súvislosti v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) v spojení s § 139 ods. 2 Trestného zákona. V tejto
súvislosti okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o subjektívnu súvislosť veku poškodeného ako chránenej
osoby podľa § 139 ods. 1 písm. a) Trestného konania so spáchaním skutku, poukazuje na kamerový
záznam, z ktorého je na prvý pohľad zrejmé (vzhľadom k vonkajším fyzickým znakom poškodeného),
že u poškodeného ide o dieťa, v čase spáchania skutku 15 ročného chlapca. Obžalovaní museli vedieť,

že páchajú skutok na osobe mladšej ako 18 rokov, o čom v konečnom dôsledku svedčia aj ich výpovede
z prípravného konania ku skutkovému deju. Obžalovaní sa na poškodeného zamerali, opakovane ho
oslovili a pýtali peniaze, neskôr sa snažili o výmenu, následne ho prenasledovali, to všetko s úmyslom
okradnúť ho. Nakoniec aj sám obžalovaný G. E. potvrdil, že poškodeného minimálne z videnia poznal
(musel teda mať vedomosť o tom, že poškodený nie je plnoletý), čo len podporuje záver o tom, že

obžalovaní vedeli o veku poškodenom a jeho bezbrannosť, slabšie postavenie a strach z odporu využili,
čím bola preukázaná aj subjektívna súvislosť. S takýmto konštatovaním a odôvodnením okresného
súdu sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a iba dodáva, že možno v tomto smere rozumne
predpokladať, že ak by bol poškodený osobou staršou a teda fyzicky zdatnejšou osobou, tak obžalovaní
by si od neho peniaze pýtať netrúfali, a preto teda využili skutočnosť, že sa jedná o maloletú (fyzicky

menej zdatnú) osobu.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd správne postupoval podľa zásad upravených v § 34 Trestného
zákona, keď pri ukladaní trestu zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob
spáchania činu, jeho následok, osoby obžalovaných, ich pomery a možnosť ich nápravy. Obžalovanému

L. N. pri prevahe priťažujúcich okolnosti (obžalovaný už bol odsúdený - odsúdenie Okresným súdom
Banská Bystrica, sp. zn. 4T/45/2018), a s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný spáchal opätovne
zločin, okresný súd postupoval podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona v dôsledku čoho zvýšil dolnú
hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu. V trestnej sadzbe trestu odňatia slobody
od 6 rokov a 6 mesiacov do 10 rokov obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici

zákonom stanovej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov, ktorý považuje
vzhľadom na naplnenie účelu trestu aj odvolací súd za primeraný. Rovnako správne okresný súd zaradil
obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia, nakoľko v posledných 10 rokoch nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný
trestný čin. Obžalovanému G. E. okresný súd priznal jednu priťažujúcu okolnosť, a to že obžalovaný

už bol odsúdený (odsúdenie Okresným súdom Trnava, sp. zn. 0T/86/2020). V trestnej sadzbe trestu
odňatia slobody od 5 rokov a 4 mesiacov do 10 rokov obžalovanému uložil trest odňatia slobody na
dolnej hranici zákonom stanovej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 4 mesiace,
ktorý považuje vzhľadom na naplnenie účelu trestu aj odvolací súd za primeraný. Keďže v posledných
10 rokoch obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin (napr. odsúdenie

Okresným súdom Trnava sp. zn. 0T/129/2017), správne ho okresný súd zaradil na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Rovnako za správny
možno považovať aj výrok okresného súdu, ktorým podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku rozhodolo náhrade škody tak, že obom obžalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu
poškodenému H. E. vo výške 1.300,- Eur.

Tresty uložené okresným súdom obom obžalovaným sú trestami úmernými spáchanému skutku, teda
zákonné a spravodlivé, zahŕňajúce v sebe tak prvok represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej
prevencie, odzrkadľujúce zároveň morálne odsúdenie oboch páchateľov.

K odvolacím námietkam obžalovaného L. N. a obhajoby:

Podľa názoru obžalovaného je uložený trest neprimerane vysoký a nespravodlivý. Rovnako neustále
tvrdí, že nepoznal vek poškodeného, že je maloletý a pokiaľ by to vedel, nikdy by poškodeného
neokradol. K tejto odvolacej námietke odvolací súd dodáva, že obžalovaní síce nemuseli poznať presný
vek maloletého poškodeného, avšak obžalovaní museli vedieť, že páchajú skutok na osobe mladšej ako
18 rokov, o čom v konečnom dôsledku svedčia aj ich výpovede z prípravného konania ku skutkovému

deju („ihneď po tom, ako spozorovali asi 15 ročného chlapca (poškodeného), zamerali sa naňho,
opakovane ho oslovili a pýtali peniaze, neskôr sa snažili o výmenu, následne ho prenasledovali, to
všetko s úmyslom okradnúť ho“). Z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku rovnako vyplýva,
že spáchanie tohto činu bolo z hľadiska obžalovaných subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom
poškodeného. Znak skutkovej podstaty - spáchanie vyššie uvedeného zločinu na chránenej osobe -

dieťati v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, je vyjadrený v skutkovej vete rozsudku
okresného súdu prostredníctvom formulácie ................“išli za H. E. so zámerom neoprávnene sa
obohatiť, vediac o H. E., že sa jedná o dieťa a očakávajúc vzhľadom k veku H. E. a jeho fyzickej a
psychickej vyspelosti, jeho bezbrannosť a nižšiu mieru prípadného odporu a tým zvýšenie šance na
úspešné dosiahnutie svojho zámeru“............ Preto označenie poškodeného v skutkovej vete obžaloby,

za súčasného vyjadrenia i v právnej vete je dostačujúcim na to, aby súd vychádzal z právnej kvalifikácie,
ktorej súčasťou je tento kvalifikačný znak v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného krajský súd konštatuje, že z obsahu vykonaného dokazovania má za to,
že boli produkované dôkazy, resp. bolo dostatočne vedené dokazovanie tak, aby dalo bez pochybností

odpoveď na túto nastolenú otázku, či obžalovaní okrem iného konali tak, ako to bolo ustálené v skutkovej
vete rozsudku aj z dôvodu toho, že mohli očakávať, že od poškodeného budú môcť očakávať menší
odpor vzhľadom na jeho vek a na jeho fyzické danosti oproti ich veku a fyzickým danostiam. Na
základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky týkajúce sa
neznalosti obžalovaných skutočného veku poškodeného sú neopodstatnené.

V odvolaní ďalej uviedol, že nevykonanie dôkazu - výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní
považuje za nezákonné. K tejto odvolacej námietke odvolací súd iba dodáva, že predmetnou odvolacou
námietkousapodrobnezaoberalužvosvojomuznesenízodňa09.03.2021sp.zn.3To/23/2021. Citácia:

„Odvolací súd dáva obžalovanému E. do pozornosti to, že poškodený v prípravnom konaní vypovedal
ako maloletá osoba, výsluch ktorej sa vedie osobitným spôsobom, a to práve s ohľadom na jeho
vek, rozumovú ako aj mravnú vyspelosť, to všetko za účelom predchádzania druhotnej viktimizácie.
Výsluch či už svedka alebo poškodeného, ktorý je maloletou osobou predstavuje výnimku zo
zásady kontradiktórnosti (nevzťahujú sa naň ustanovenia o výsluchu svedka, resp. vzťahujú v

rôznych modalitách a odchýlkach). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj 63/2009 zo dňa 07.12.2009, podľa ktorého
výnimku zo zásady kontradiktórnosti postupu v konaní predstavujú výpovede svedkov, ktoré majú v
zmysle § 263 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku charakter neodkladného alebo neopakovateľného
úkonu; takýto charakter majú aj výpovede maloletých.“

„Uvedené vychádza z koncepcie ochrany maloletých osôb v trestnom konaní, pričom v tejto súvislosti
je potrebné poukázať aj na judikatúru ESĽP, ktorá zvýrazňuje potrebu vedenia trestného konania
smerujúceho k ochrane záujmov maloletých, ktorí ako svedkovia svedčia v prípadoch, kedy sú trestnými
činmi sami dotknutí, resp. trestnou činnosťou poškodení ( porovnaj rozsudok ESĽP S. N. proti Švédsku z

02.07.2002, rozsudok ESĽP F. a M. proti Fínsku zo 17.07.2007, rozsudok ESĽP Kovač proti Chorvátsku
z 12.07.2007, rozsudok ESĽP W.S. proti Poľsku z 19.06.2007 a ďalšie). V prípade výsluchov takýchto
svedkovsúdefinovanénielenzákonnévýnimky,aleajvýnimkyverifikovanérozhodovacoupraxouESĽP,
ktoré dopadajú aj na kontradiktórne poňatie trestného konania spočívajúceho v možnosti vypočúvaniatakýchto svedkov, či už opakovane v rámci prípravného konania, alebo v konaní pred súdom, a
ktorých spoločným menovateľom je potreba eliminácie opätovného prežívania negatívnych zážitkov
takýchto svedkov z trestnej činnosti adresovanej voči nim samotným. Z uvedeného teda vyplýva, že

právo obvineného na kontradiktórne vypočutie takýchto svedkov nie je ani v zmysle čl. 6 ods. 3 písm.
d) Dohovoru absolútne a nezaručuje ani osobnú prítomnosť takýchto svedkov na pojednávaní súdu
(porovnaj rozsudok ESĽP A. M. proti Taliansku zo 14.12.1993, rozsudok ESĽP A. H. proti Fínsku z
10.05.2007).“

Obžalovaný v ďalšom upriamil pozornosť na chybu na strane 5 rozsudku kde sa uvádza, že ku skutku
malo dôjsť 16.07.2020 a neskôr 18.07.2020 (“Na hlavnom pojednávaní bol prehratý kamerový záznam
z výsluchu poškodeného H. E. zo dňa 23.07.2020, v ktorom uviedol, že dňa 18.07.2020“...........) čo
považuje obžalovaný za justičnú chybu a preto žiada spod obžaloby oslobodiť alebo aby mu súd uložil
mimoriadne nízky trest na základe takéhoto omylu. K tomuto odvolací súd iba konštatuje, že síce je
pravdou, že na strane 5 napadnutého rozsudku okresného súdu je uvedený, tak ako bolo vyššie citované

dátum spáchania skutku 18.07.2020, avšak zo skutkovej vety, ako aj z výpovede matky poškodeného
a nakoniec aj z podanej obžaloby je jasne ustálený deň spáchania skutku - 16.07.2020. Chyba
vyhotoveného rozsudku spočívajúca v nesprávne uvedenom dátume spáchania skutku pri výpovedi
poškodeného však neznamená, že by mal obžalovaný na základe takejto chyby nárok na oslobodenie
spod obžaloby, takáto námietka obžalovaného je absolútne irelevantná.

K odvolacím námietkam obžalovaného G. E. a obhajoby:

K odvolacím námietkam obžalovaného týkajúcich sa rovnakých skutočností, teda že mu nebol známy
vek poškodeného a že výsluch poškodeného sa vykonal len raz a nebolo mu umožnené sa výsluchu

zúčastniť,klásťpoškodenémuotázkyakonfrontovaťjehovýpoveď,odvolacísúdibapoukazujenavyššie
uvedené odpovede obžalovanému L. N. na odvolacie námietky. Odvolací súd opakovane obžalovanému
E. dáva do pozornosti, že mu bolo riadne doručené oznámenie, v ktorom ho OČTK informovali, že
tomuto neumožnia osobnú účasť na výsluchu maloletého poškodeného, a to vzhľadom na zraniteľnosť
poškodeného a jeho ochranu (č. l. 82). Maloletý poškodený bol vypočutý zápisnične dňa 23.07.2020

za prítomnosti zástupkyne sociálnej kurately ÚPSVaR Trnava, psychologičky, s riadnym označením
príslušníka orgánu PZ, ktorý výsluch viedol. Jeho výsluch bol zaznamenaný na obrazovo-zvukovom
technickom nosiči práve z dôvodu neopakovateľnosti, s cieľom predchádzať oživovaniu okolností
trestnej činnosti. Z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obžalovaný E. mal už počas prípravného
konania obhajcu, ktorému využil možnosť nazrieť do spisu (č. l. 214 záznam o nazretí do spisu), pričom

obhajca si urobil zo spisu potrebné fotokópie a odpisy. Po skončení vyšetrovania bolo obhajcovi tiež
umožnené preštudovať si obsah vyšetrovacieho spisu, ktorú možnosť využil dňa 31.08.2020 (zápisnica
na č. l. 231). Týmto postupom bolo obžalovanému riadne umožnené (s povahou na status poškodeného)
oboznámiť sa s obsahom jeho výsluchu.

Obžalovaný poukazuje na skutočnosť, že poškodený nevie vysvetliť odkiaľ mal ním tvrdenú finančnú
hotovosť vo výške 1.300,- Eur. Najprv tvrdil, že ju má z brigády a neskôr keď zrejme zistil, že by sa polícia
mohlaopýtaťzamestnávateľa,čimuskutočnetoľkopeňazízaplatiltozmenilnato,žemupeniazepožičal
nejaký kamarát z Bratislavy. K tomuto odvolací súd iba dodáva, že je absolútne irelevantné odkiaľ mal
poškodený spomínanú finančnú hotovosť (či už z brigády, od rodičov, pôžičku alebo iné..) ale dôležitým

faktomje,žetútohotovosťmalvosvojejpeňaženkeatátomubolaodcudzenáprávespoločnýmkonaním
obochobžalovanýchakobolobezpochýbpreukázané.Jesamozrejmechválihodné,žesaobžalovanýE.
rozhodol peňaženku poškodenému vrátiť na adresu trvalého pobytu, avšak táto peňaženka bola prázdna
bez odcudzenej hotovosti 1300,-Eur ktorá patrila preukázateľne poškodenému.

Záverom v reakcií na rozsiahle námietky podané obžalovanými prostredníctvom svojich obhajcov,
odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania.
Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesenývsúdnomkonaní.Stačí,abyreagovalnatenargument,ktorýjezhľadiskavýsledkusúdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro
Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I,
rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).). Odvolací súd má za to,že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť podstatným odvolacím námietkam
oboch obžalovaných, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému
rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd prvého stupňa.

Podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo
preukazovali vinu obžalovaných zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku. V nadväznosti na preukázanie viny, okresný súd správne postupoval aj pri určený druhu
a výmery trestu s poukazom na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, osoby obžalovaných,

okolnosti skutku, kedy okresným súdom uložený trest obom obžalovaným aj odvolací súd považuje za
zákonný, spravodlivý a primeraný.

Spoukazomnavyššieuvedenéskutočnostiodvolacísúdodvolaniaobžalovanýchpodľa§319Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 odsek 4, § 170 odsek
6 Trestného poriadku (per analógiam).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.