Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/240/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613207042
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1613207042.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu B.. E. M., bytom v G., V.
G. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, so sídlom v Malackách, Pribinova 3,
proti žalovanému G. G., R. XXXX/XA, IČO: XX XXX XXX, zastúpenému Malata, Pružinský, Hegedüš &
Partners s. r. o so sídlom v Bratislave, Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, o určenie neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 5Cpr/5/2013, o
dovolanížalovanéhoprotirozsudkuKrajskéhosúduvBratislavez20.marca2019sp.zn.4CoPr/6/2018,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2019 sp. zn. 4 CoPr/6/2018 vo výroku, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi 26. apríla 2013, z r u š u j e a vec mu v rozsahu

zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom (v poradí druhým) z 12. októbra 2017 č. k. 5 Cpr 5/2013 - 287 určil,
že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 26.apríla 2013 je neplatná, žalovanému uložil
povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 36.202,06 € s 5% ročným úrokom z omeškania odo
dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť

mu trovy konania v rozsahu 100 %.
1.1.Viazaný právnym názorom prijatým v uznesení Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2016,
sp. zn. 4 Copr/13/2015, ktorým zrušil prvý rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2015 č. k. 5 Cpr/5/2013 -
150, ktorým pôvodne súd žalobu zamietol, majúc za preukázané, že došlo k naplneniu hmotnoprávnych
predpokladov pre platnosť danej výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny, zameral sa v ďalšom
konaní na zistenie splnenia formálnych predpokladov skončenia pracovného pomeru s poukazom na

znenie § 74 Zákonníka práce. Konštatoval, že žalovaný predložil stanovisko ZO OZ vo veci ukončenia
pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom zo dňa 25. apríla 2013. Z obsahu tohto dokumentu sa
súdu prvej inštancie nepodarilo zistiť, v akom zložení sa malo konať zasadnutie Základnej organizácie
odborového zväzu verejnej správy E., G. G., keď žalovaný nepredložil zápisnicu z takéhoto zasadnutia,
nemal za preukázané, či bol niekto zapisovateľom a nebola predložená prezenčná listina prítomných
členov. Mal za nepreukázané, či sa jednalo o riadne, alebo o mimoriadne zasadnutie. Právne posúdil, že

splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle
§ 74 Zákonníka práce (ďalej aj len ZP) nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru obsahuje náležitosti uvedené v § 61 ods. 2 ZP. Už vzhľadom na
tieto dôvody vyslovil názor, že žiadosť žalovaného na prerokovanie výpovede náležitosti ustanovené
v § 61 ods. 2 ZP neobsahovala. Uzavrel, že žalovaný napriek žiadosti žalobcu nepredložil žiadosť o
predchádzajúce prerokovanie výpovede danej žalobcovi. Keď takúto žiadosť predložil (čl. 197 spisu)

mal za to, že ju predložil so svojou pečiatkou, avšak už so sídlom na R. XXXX/XA v G., keď mal za nad
akúkoľvek pochybnosť preukázané, že G. G. sídli na R. Z. až od mesiaca september 2016 a do augusta2016 mal sídlo na A. Z. Č.. X v G.. Ďalšie dôvody (neexistencia zápisnice o prerokovaní, neexistencia
prezenčnej listiny, neexistencia riadnej evidencie žiadosti a nasledovného stanoviska) označil tiež za
spôsobilé pre neplatnosť výpovede. Z vykonaného dokazovania tak ustálil, že žiadosť žalovaného o

prerokovanie výpovede buď nebola prerokovaná vôbec, alebo bola prerokovaná iba formálne, bez toho,
aby sa odborová organizácia naozaj vyjadrila k argumentom žalobcu, ktoré mala mať k dispozícii. Dospel
k záveru, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi, nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov
spôsobom, ktorý predpokladá § 17 ods. 2 ZP. Z tohto dôvodu ju tiež posúdil ako neplatnú.
1.2. Z tohto titulu rozhodol o povinnosti vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 36.202,06 € s

5% ročným úrokom z omeškania odo dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky
príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. marca 2019 sp. zn. 4 CoPr/6/2018, na odvolanie žalovaného
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26.apríla 2013. Rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutých častiach týkajúcich sa náhrady mzdy, povinnosti vykonať za žalobcu odvody a náhrady
trov konania zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. Uviedol, že súd prvej inštancie, viazaný vysloveným právnym názorom súdu odvolacieho, správne
procesne vo veci postupoval, ak sa zameral najskôr na zistenie naplnenia alebo nenaplnenia formálnych
zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pracovný

pomer so žalobcom žalovaným ukončený. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného realizovanej listom z 26.apríla 2013 nebol uvedený
zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru
dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že výpovedný dôvod v nej vymedzený
je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod

výpovede žalovaného žalobcovi je vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by mohol
byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom. Odvolací súd sa však stotožnil s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, nesúci dôkazné bremeno o naplnení formálnych zákonných
predpokladov pre platnosť právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru, nepreukázal dokazovaním
vykonaným pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť prerokovanie relevantnej výpovede

so zástupcami zamestnancov zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď na listinné dôkazy doložené
žalovaným v rámci konania odvolacieho odvolací súd nereflektoval s poukazom na § 366 CSP. Odvolací
súd vyhodnotil, že v danom prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne vymedzených dôvodov
pre možnosť doplnenia dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo. Vyhodnoteniu výsledkov
vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nemožno nelogickosť vytknúť,

keďipodľaodvolaciehosúdužalovanývkonanínadvšetkupochybnosťnepreukázal,žebyprerokovanie
výpovede neprebehlo len formálne. Zo žalovaným doložených listinných dôkazov nevyplýva nadovšetko
pochybnosť, že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i
samotná výpoveď, resp. že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede
z pracovného pomeru. Odvolací súd sa stotožnil hodnotením dôkazov realizovaným súdom prvej

inštancie, keď v zhode s ním dospel k záveru, že listinný dôkaz založený na č. 1. spisu 197 je
pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu vo veci. Vzhľadom na uvedené,
keď súd prvej inštancie ustálil, že prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, resp. že takéto prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov
žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť nepreukázal, nebolo jeho

povinnosťou (a ani povinnosťou súdu odvolacieho) vyhodnotiť výsledky vykonaného dokazovania v tom
smere, či žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti, resp. či existovali alebo neexistovali
prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže nedodržanie povinnosti obsiahnutej
v § 74 ZP je sankcionované neplatnosťou výpovede bez ďalšieho. Vo zvyšku, t. j. v napadnutej časti
týkajúcej sa žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy a závislých častiach týkajúcich sa uloženia

povinnosti žalovanému vykonať za žalobcu odvody a nároku na náhradu trov konania napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie
nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia pokiaľ ide o túto časť žalobou uplatneného nároku
odňal stranám sporu právo na spravodlivé súdne konanie pre nemožnosť riadne sa brániť vysloveným
argumentom súdu v rámci konania odvolacieho.

3. Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, podal dovolanie
žalovaný a navrhol napadnutý rozsudok, alternatívne i rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na§ 420 písm. f/ CSP, majúc za to, že postupom súdov mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu
patriace práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd
založilnapadnutérozhodnutienatom,ževkonanínevzaldoúvahyvšetkynavrhnutédôkazy,pričomsvoj

postup jasne a zrozumiteľne neodôvodnil. Okresný súd potom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie zrušené,
postupoval v rozpore s účinnou právnou úpravou a neuviedol svoje predbežné právne posúdenia, ktoré
skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré naopak nevykoná. Ak by súd uviedol,
že z doposiaľ vykonaného dokazovania má pochybnosti o splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti
skončenia pracovného pomeru, mal by možnosť predložiť dôkazy, ktoré musel predložiť až v odvolacom

konaní. Odvolací súd však nesprávne uviedol, že na tieto dôkazy neprihliada, na druhej strane vychádzal
pri svojom právnom závere len z domnienok, ako sám pripustil v odôvodnení svojho rozsudku. Žalovaný
namietal i prípustnosť dovolania s poukazom na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1písm.a/ CSP), keď súdy nad rámec posudzovali formu prerokovania výpovede zo
zástupcami zamestnancov, poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(sp.
zn. 5 Cdo/140/2010, 4 Cdo/160/2012, 1 Cdo/72/2006), pričom zákon bližšie nestanovuje žiadne

podmienky, v ktorých má zamestnávateľ pri prejednaní konať.

4. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca a navrhol dovolanie, ktoré považoval za právne irelevantné,
odmietnuť. Vytýkal žalovanému nejasnosti a nesprávnosti v podanom dovolaní z hľadiska označenia
strán sporu, ako aj skutočnosť, že mal v konaní dostatok priestoru predložiť dôkazy, ktoré označil až v

odvolacom konaní. Nesúhlasil s právnym záverom, ktorý uviedol žalovaný v dovolaní, keď mal za to,
že sa súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, naopak, mal za to, že v žalovaným uvedených
rozhodnutiach bol prijatý záver v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu o nedostatkoch v
prejednaní skončenia pracovného pomeru, ktoré viedli odvolací súd k záveru o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP),pozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vneprospech
ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale i

dôvodné.

6. Žalovaný (ďalej i dovolateľ) vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania v prvom rade na základe
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k takému
nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorý znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

9. Dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tvorí riadne odôvodnenie
súdnehorozhodnutiasúčasťzákladnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46 ods.1ÚstavySlovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo
vecipodstatnéaprávnevýznamné(IV.ÚS14/07).Povinnosťouvšeobecnéhosúdujeuviesťvrozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).
V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.
46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd
by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie
musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež najeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,

I. ÚS 402/08).
9.1. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.

10. Dovolací súd má za to, že odvolací súd sa týmto atribútmi spravodlivého procesu pri svojom
rozhodovaníneriadil,aodôvodneniejehorozsudkunedávaodpoveďnazákladnúotázku,ktorábolavšak
podľa neho rozhodujúca pre záver o platnosti, či neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaného
so žalobcom výpoveďou z 25, apríla 2013, keď sám uviedol, že nebolo vzhľadom na tento záver
povinnosťou súdu zaoberať sa dôvodmi výpovede (bod 30 rozsudku krajského súdu). Naopak jeho
záver, že: „hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nelogickosť

vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nadovšetko pochybnosť nepreukázal, že by
prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací
súd považuje za správne. Zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť,
že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď,
resp. samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru.

Odvolací sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaných súdom prvej inštancie, keď v zhode s
ním dospel k záveru, že listinný dôkaz zložený na č. l. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný
dodatočne za účelom získania úspechu vo veci. „(bod 28). nemožno vyhodnotiť ako súladným s právom
na presvedčivý odôvodnenie.

11. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) súd musí v rozhodnutí uviesť'
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Ak ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ide teda o oveľa
širšiu škálu nedostatkov odôvodnenia, pričom ak chce súd uzavrieť, že odôvodnenie je dostatočné, mal

by na argumenty súdu poukázať a vysvetliť ich súvis s konečným rozhodnutím, keďže odôvodnenie súdu
nižšej inštancie podávateľa opravného prostriedku nepresvedčilo.

12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd mal možnosť odstrániť ním
tvrdené pochybnosti („pravdepodobne vyprodukovaný dôkaz“) v konaní sám, keď formalisticky pristúpil

k dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní. I keď odvolací súd poukázal na skutočnosť, že dôkazy
o prerokovaní výpovede zo strany zástupcu zamestnávateľa boli predložené až v odvolacom konaní,
vzhľadom na priebeh celého sporu, i právny záver, ktorý vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom
uznesením vyslovil odvolací súd, procesný postup odvolacieho súdu má znaky formálnosti, a jeho
závery (pravdepodobne ...) sú nepresvedčivé a arbitrárne. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej

patriace procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu
s uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom
je realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna.14. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd vydaním formálneho
a arbitrárneho rozhodnutia porušil práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420
písm. f/ CSP.

15. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec sa vracia
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia ďalších
dovolacích námietok.

16. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci
patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

17. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.