Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. júl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119464590
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:6119464590.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s.,
Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti
žalovanému: H. J., nar. X. N. XXXX, trvale bytom L., ul. Y. XXX/XX, zastúpenému splnomocnenkyňou:

JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47445092, o zaplatenie
947,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28.
septembra 2020 č.k. 12Csp/10/2020-84, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti veci
samej (I. výrok rozsudku) odmieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti veci samej (II. výrok rozsudku) a v časti o

trovách konania (III. výrok rozsudku) p o t v r d z u j e.

III. Žalovaný má proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
341 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne:
- zo sumy 14,75 Eur od 16. 06. 2019 do zaplatenia,

- zo sumy 21,75 Eur od 16. 07. 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 08. 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 09. 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 10. 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 11. 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 12. 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 01. 2020 do zaplatenia,

- zo sumy 21,75 Eur od 16. 02. 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 03. 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 04. 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 05. 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 06. 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 07. 2020 do zaplatenia,

- zo sumy 21,75 Eur od 16. 08. 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 21,75 Eur od 16. 09. 2020 do zaplatenia,a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 20 eur, splatných vždy do 25. dňa v mesiaci
s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku s tým, že v prípade omeškania sa
s plnením čo i len jednej splátky, stane sa splatným celý dlh; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. priznal

žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 15,32 %.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 488, § 489, § 517
ods. 2, § 565 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia
zmluvy); § 497, § 499, § 502 ods. 1 a 2 Obch. z. (zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v
znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu); § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 7 ods. 1 a 2, §

9 ods. 1, § 11 ods. 2 ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka; § 232 ods. 2 až 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v
znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
Vecne dôvodil, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica sa žalobkyňa domáhala

zaplatenia istiny zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 947,61 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 915,15 eur od 2.8.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že ako veriteľ uzatvorila so žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom dňa 7.7.2017
úverovú zmluvu č. 4707009904, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.050 eur, žalovaný
sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť v 84 pravidelných mesačných splátkach po 21,75 eur, žalovaný

sa však dostal do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne a včas nesplácal, napriek
opakovaným upozorneniam dlžné splátky nedoplatil, a teda nedošlo k riadnemu a včasnému splácaniu
úveru. Žalobkyňa preto dňa 17.7.2019 pristúpila k zosplatneniu budúcich splátok úveru a vyzvala
žalovaného k splateniu celého zostatku úveru a dlžných splátok. Žalobkyňa poskytla žalovanému lehotu
15 dní na splnenie povinnosti a táto lehota na plnenie uplynula žalovanému dňa 1.8.2019. Žalovaný v

lehote na plnenie dlžnú sumu neuhradil, preto si žalobkyňa uplatňuje aj zákonné úroky z omeškania.
Pred podaním žaloby vyzvala listom z 31.10.2019 žalovaného k zaplateniu aktuálne dlžnej sumy s
upozornením, že ak v stanovenej lehote dlžnú sumu neuhradí, bude vo veci podaná žaloba, a teda
žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlhu v posledných troch mesiacoch pred podaním žaloby. Žalovaný ku
dňu podania žaloby uhradil celkovo sumu 403,54 eur. Dlh vo výške 947,61 eur pozostáva z istiny vo

výške 8,39 Eur (istina 18. - 20. splátky), úroku vo výške 32,46 eur (úrok 18. - 20. splátky) a zosplatnenej
istiny vo výške 906,76 eur (istina 21. - 84. splátky).
Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 7.1.2020 platobný rozkaz sp. zn. 22Up/1928/2019, proti
ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote vecne odôvodnený odpor. Žalovaný v odpore
proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobkyňa neuviedla, akým spôsobom bola overená bonita

klienta. Poukázal na nesprávny postup žalobkyne pri zosplatnení budúcich splátok úveru, žalobkyňa sa
nemôže odvolávať na Hlavu 6 Obchodných podmienok s názvom Ukončenie zmluvy, v zmysle ktorého
bola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, nakoľko žalovaný nebol s nimi oboznámený
pred podpisom zmluvy, neboli podpísané žalovaným. Pretože žalobkyňa nepostupovala pri vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 O.z., nie je oprávnená požadovať jednorazové

splatenie dlhu. Žalobkyňa nemá nárok na splátky, ktorých zročnosť nastala po podaní žaloby, keďže v
tejto časti bola žaloba podaná predčasne. Žalobkyňa navrhla pokračovanie v konaní na súde príslušnom
na prejednanie veci podľa CSP, Okresný súd Banská Bystrica postúpil žalobu na súd prvej inštancie
dňa 24.2.2020.
Žalobkyňa k odporu proti platobnému rozkazu uviedla, že je nepravdivé tvrdenie žalobkyne týkajúce

sa nedodržania postupu pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 O.z.,
pričom poukázala na ustanovenie uvedené na 5. strane zmluvy. Súčasne predložila súdu výzvu, ktorú
adresovala žalovanému dňa 1.5.2019 a upozornila ho na možnosť zosplatnenia budúcich splátok. Teda
strata výhody splátok bola dohodnutá v úverovej zmluve a pred samotným zosplatnením bol žalovaný
na túto možnosť upozornený. K namietanému neovereniu bonity žalobkyňa uviedla, že v bode 1. až

27. úverovej zmluvy sú uvedené požadované informácie, podľa ktorých žalobkyňa posúdila bonitu
žalovaného, následne na 1. strane zmluvy sú uvedené podmienky lustrácie žalovaného v registroch
úverových dlžníkov. Žalovaný uhradil riadne a včas 14 splátok, a teda v čase poskytnutia úveru bola
jeho bonita v poriadku.
V podaní zo 17.3.2020 žalovaný uviedol, že v zmluve o úvere bol síce poučený o svojej povinnosti

splatiť celý čerpaný úver za splnenia dohodnutých podmienok (najmä v prípade porušenia zmluvných
povinností), ale samotná dohoda o práve veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru je len súčasťou
úverovýchzmluvnýchpodmienokžalobkyne,ktoréniesúpodpísanézmluvnýmistranami,atedanetvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Zároveň žalovaný navrhol, aby mu súd umožnil uhrádzať dlžnú sumu,ktorá je v súlade so zákonom, v mesačných splátkach po 20 eur k 25. dňu v mesiaci pod stratou výhody
splátok.
Žalobkyňa v podaní z 29.7.2020 oznámila, že po podaní žaloby, t. j. odo dňa 12.12.2019 žalovaný uhradil

sumu spolu vo výške 60,21 eur, a to dňa 11.6.2020 v sume 16,41 eur, dňa 21.2.2020 v sume 10,95 eur
a dňa 6.2.2020 v sume 32,85 eur.
Súd prvej inštancie vychádzal z nasledovného skutkového a právneho stavu veci: Žalobkyňa ako veriteľ
a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 7.7.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 4707009904, na základe
ktorej sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 1.050 eur,

ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 84-och mesačných splátkach vo výške 21,75 eur. Ročná úroková
sadzba bola dojednaná vo výške 17,35 %, RPMN vo výške 18,8 %, priemerná hodnota RPMN bola
uvedená vo výške 15,70 %. Celková čiastka splatná spotrebiteľom bola uvedená vo výške 1.827 eur.
Dátum splatnosti prvej splátky bol dojednaný na 8.9.2017, termín konečnej splatnosti bol 15.8.2024.
Žalovaný na uvedenú zmluvu zaplatil, vychádzajúc z nepopretého, a preto nesporného, skutkového
tvrdenia žalobkyne (v spojení s výpisom čerpania, splátok a úhrad a vyjadrenia žalobkyne zo dňa

29.7.2020 a tiež vyjadrenia žalovaného z 25.9.2020) celkom sumu 463,75 eur (403,54 eur + 60,21 eur
po podaní žaloby). Výzvou z 1.5.2019 bol žalovaný vyzvaný k úhrade nedoplatku, s upozornením na
možnosť zosplatnenia úveru. Výzvou zo 17.7.2019 vyzvala žalobkyňa žalovaného k splateniu celého
čerpaného úveru, a to najneskôr do 15 dní od spísania výzvy. Na zaplatenie dlhu bol žalovaný vyzvaný
tiež predžalobnou výzvou z 31.10.2019.

Medzi stranami nebolo sporným, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 7.7.2017 uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.050 eur, na
ktorý žalovaný zaplatil celkom sumu 463,75 eur. Sporným ostalo, akým spôsobom bola overená bonita
žalovaného a či žalobkyňa bola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou je

právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa
príslušných ustanovení Obch.z. (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O.z., ZoSÚ), keďže žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný
vystupoval ako spotrebiteľ, pretože mu bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom výkonu

zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má potom
špeciálna právna úprava, ktorou je ZoSÚ, ako i ustanovenie § 52 a nasl. O.z., prednosť pred všeobecnou
právnou úpravou, ktorou je Obch.z., a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
zmluvy posudzovať podľa ust. O.z. a príslušných ust. ZoSÚ a Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobkyňa a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v

zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ ZoSÚ. Na základe uzatvorenej zmluvy žalobkyňa poskytla žalovanému
spotrebiteľský úver a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že pri poskytnutí úveru konala s
odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 ZoSÚ), pričom bola pred uzavretím zmluvy povinná posúdiť s

odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď mala brať do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa spotrebiteľský úver poskytuje, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na

účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Hoci v zmluve sa uvádzajú
údaje o klientovi a o zdrojoch jeho príjmu, uvedené nie je postačujúce. Žalobkyňa v konaní síce
predložila listiny označené ako „BONITA“ a „ÚVĚROVÁ ZPRÁVA“ na preukázanie posudzovania bonity
žalovaného, z čoho však nevyplýva, že by zistené informácie aj s odbornou starostlivosťou posudzovala,
a že by prihliadala na údaje zo všetkých príslušných databáz a registrov za účelom posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobkyňa preukázala, že disponovala rozhodnutím
Sociálnej poisťovne o výške dôchodku žalovaného, avšak nepreukázala, že za účelom posudzovania
bonity od žalovaného vyžiadala dostatočné doklady preukazujúce jeho výdavky. Žalobkyňa podľa
listinného dôkazu „BONITA“ síce vychádzala z výdavkov žalovaného na splátky vo výške 131 eur (18
eur + 64 eur + 49 eur) a z mesačných nákladov na domácnosť vo výške 200 eur, avšak nezisťovala,

či na strane žalovaného neexistujú žiadne iné relevantné výdavky, týkajúce sa priamo jeho osoby (teda
nie len domácnosti, napr. strava). Spotrebiteľ je síce povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje, avšak táto povinnosť nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda
vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívnezistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem
iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov,
a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na

bývanie, dopravu, domácnosť, stravu, príp. nezaopatrené deti). ZoSÚ vyžaduje skúmanie bonity klienta
s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku
uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, t. j. „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver“, je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky
príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval.

Pri získavaní relevantných informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných
spotrebiteľom (ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ
získava z iných dostupných zdrojov tak, aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa.
Veriteľ vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval (keď posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver
bez riadnych údajov o jeho výdavkoch a bez dokladov o nich, a najmä bez prihliadnutia do príslušnej
databázyaregistraúdajovospotrebiteľoch),čímhrubýmspôsobomporušilsvojepovinnostistanovenév

ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, sa úver považuje v
zmysleust.§11ods.2ZoSÚzabezúročnýabezpoplatkovazároveňveriteľneboloprávnenývyžadovať
od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Súd pritom poukázal napr. na rozsudok
Krajského súdu v Trnave, č. k. 11Co/2/2016-106 z 27.11.2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/171/2016 z 27.10.2016.

Z vyššie uvedeného vyvodil, že žalobkyňa nemá (ani nemala) nárok na zaplatenie úroku z úveru
ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia zo strany
žalovaného, pričom všetky platby žalovaného bolo potrebné započítať výlučne na istinu úveru.
Žalovaný sporoval postup akým žalobkyňa pristúpila k mimoriadnemu zosplatneniu úveru a tiež namietal
možnosť žalobkyne požadovať jednorazové splatenie dlhu, keď medzi účastníkmi zmluvy nedošlo k

dohode o možnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, keď úverové podmienky nie sú podpísané,
a nie sú teda neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Nakoľko súd s poukazom už na vyššie uvedené dospel k
záveru,žepredčasnézosplatnenieúverujevylúčenésprihliadnutímnaust.§11ods.2ZoSÚ,tvrdeniami
žalovaného o nemožnosti žalobkyne požadovať jednorazové splatenie úveru sa z dôvodu nadbytočnosti
nezaoberal.

Predmetný spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, a preto žalobkyňa nemá nárok
na zaplatenie úroku z úveru ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po
odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Keďže žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.050 eur uhradil
celkom sumu 463,75 eur, nevrátená zostáva istina vo výške 586,25 eur.
Splátky úveru boli splatné do 15. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 8.9.2017.

Vychádzajúc z toho, že poskytnutý úver vo výške 1.050 eur je bezúročný a bez poplatkov, z výšky splátky
21,75 eur, zo splatnosti splátok 15. deň v mesiaci s prvou splátkou splatnou dňa 8.9.2017, žalovaný
mal povinnosť vrátiť sumu úveru v 49 splátkach splatných vždy 15. dňa v mesiaci, počínajúc 8.9.2017
a končiac 15.9.2021, z toho 48 splátok vo výške 21,75 eur a poslednú splátku dňa 15.9.2021 vo výške
6 eur (48 x 21,75 eur = 1.044 eur + 6 eur = 1.050 eur). Z uvedeného potom vyplýva, že hoci žalobkyňa

nebola oprávnená úver mimoriadne zosplatniť (§ 11 ods. 2 ZoSÚ), skoršia splatnosť ku dňu 15.9.2021
nastala z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a potreby celú splátku považovať za splátku
istiny. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že splatnosť celého úveru ešte nenastala, preto súd
vo výroku I. rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 341 eur, keď do dňa vydania
rozhodnutia súdu bolo splatných 37 splátok v celkovej sume 804,75 (37 x 21,75 eur ako mesačná splátka

započítaná na istinu), pričom žalovaný doposiaľ na zmluvu celkom plnil sumu vo výške 463,75 eur. V
sume 463,75 eur boli pritom uhradené splátky splatné od 8.9.2017 do 15.5.2019 (t. j. 1. - 21. splátka),
každávovýške21,75eur,ačasťsplátkysplatnejdňa15.6.2019(22.splátka)vovýške7eur.Neuhradené
zostali potom časť splátky splatnej dňa 15.6.2019 (22. splátka) vo výške 14,75 eur (21,75 eur - 7 eur)
a splátky splatné v období od 15.7.2019 do 15.9.2020 každá vo výške 21,75 eur. Splátky v počte 38. -

49. neboli v čase rozhodnutia súdu ešte splatné.
Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (hlavné refinančné operácie) od 16.3.2016 bola
vo výške 0,00 %. Keďže žalovaný peňažný záväzok včas a riadne nesplnil, vznikol žalobkyni nárok
požadovať od žalovaného popri plnení istiny vo výške 341 eur i úrok z omeškania, pretože ide o
omeškanie s plnením peňažného dlhu. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením jednotlivých

splátok istiny nasledujúci deň po ich splatnosti (keď k predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru
nedošlo), od ktorého dňa má žalobkyňa nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia (teda odo dňa
nasledujúceho po splatnosti tej - ktorej priznanej splátky). Keďže v období od 16.3.2016 až doposiaľ je
základná úroková sadzba určená Európskou centrálnou bankou vo výške 0,00 %, súd priznal žalobkyniúrok z omeškania pri jednotlivých splátkach vo výške 5% ročne a vo zvyšnej časti žalobu vo výroku II.
rozsudku zamietol, nakoľko pokiaľ nie je daný nárok žalobkyne na ňou uplatňovanú istinu, nepatrí jej
ani príslušenstvo k nej.

Vzhľadomnavýškuistinyspríslušenstvom,kuktorejzaplateniuzaviazalsúdžalovaného,sprihliadnutím
najehofinančnémožnosti,keďžalovanýjedôchodcaaspoukazomajnaskutočnosť,žeúverposkytnutý
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere posudzovanej v súdenom prípade doposiaľ nie je splatný
(splatnosť celého úveru nastane až dňa 15.9.2021), mal súd za to, že je dôvodné vyhovieť žiadosti
žalovaného zo dňa 17.3.2020 a následne tiež zo dňa 15.7.2020, a síce povoliť splácanie dlhu v splátkach

vo výške 20 eur mesačne so splatnosťou do 25. dňa v mesiaci, keď žalobkyňa s povolením splátok
nevyjadrila nesúhlas. Pri uvedenej výške splátky bude dlh zo strany žalovaného uhradený žalobkyni v
primeranom čase (a to aj skôr, ako v súdnej praxi ustálenej dobe 3 roky od právoplatnosti rozhodnutia),
pričom na ochranu žalobkyne slúži strata výhody splátok v prípade omeškania sa žalovaného s plnením
čo i len jednej splátky.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 a 2 CSP, vecne dôvodil, že žalobkyňa si v konaní uplatňovala zaplatenie sumy vo výške 947,61
eur s príslušenstvom, vzhľadom na závery súdu bol žalovaný povinný do vydania rozhodnutia zaplatiť
žalobkyni z titulu úveru sumu 804,75 eur, pričom na zmluvu plnil celkom sumu 463,75 eur, z toho
sumu 60,21 eur plnil až po podaní žaloby, súd preto aplikoval zásadu úspechu v konaní porovnaním
sumy uplatňovanej žalobkyňou žalobou, t. j. 947,61 eur, a sumy, na ktorú mala žalobkyňa nárok do

vydania rozhodnutia súdu, t. j. 804,75 eur, s prihliadnutím na úhrady žalovaného vykonané do podania
žaloby, t. j. 403,54 eur, keď úhrady v celkovej výške 60,21 eur boli vykonané až po podaní žaloby, čo
nemožno pričítať na ťarchu žalobkyne. Preto pokiaľ si žalobkyňa žalobou uplatňovala sumu 947,61 eur
s príslušenstvom, pričom dôvodná bola žaloba len v časti o zaplatenie sumy 401,21 eur (804,75 eur -
403,54 eur), hrubý úspech žalobkyne predstavuje 42,34 % (401,21 eur x 100 % / 947,61 eur) a hrubý

úspech žalovaného predstavuje 57,66 % (100 % - 42,34 %), potom čistý úspech žalovaného činí 15,32
% (57,66 % - 42,34 %). Pretože žalovaný bol v konaní úspešnejší, súd mu priznal vo výroku III. rozsudku
náhradu trov konania v rozsahu 15,32 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo zmenené tak, že žalobe sa vyhovuje v celom rozsahu a žalobkyni sa priznáva náhrada
trov konania. Uviedla dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Dôvodila, že predložila súdu listiny

preukazujúceovereniebonityklienta,súdmalvšakzato,žeznichnevyplýva,žesipredmetnéinformácie
overovala a posudzovala s odbornou starostlivosťou. Nesúhlasila s tým, že ako veriteľ riadne neposúdila
schopnosť spotrebiteľa (žalovaného) splácať spotrebiteľský uver v zmysle ust. § 7 ZoSÚ. Preveruje si
bonitu každého klienta s odbornou starostlivosťou, a to takým spôsobom, že neposkytuje úvery osobám,
ktoré nemajú v evidencii obyvateľstva uvedený trvalý pobyt, ďalej osobám pracujúcim na dohodu o

pracovnej činnosti, osobám pracujúcim na dohodu o vykonaní práce, nezamestnaným osobám, osobám
poberajúcim sociálne dávky či dávky v hmotnej núdzi, ako ani klientom s trvalým zdrojom príjmu, pokiaľ
je tento príjem nižší ako 210 eur, ako ani klientom evidovaných v databáze SOLUS- neplatiči. Žalovaný
uviedol pri uzatváraní úverovej zmluvy, že je v podnájme, nemá žiadne deti, je rozvedený, zdroj príjmu
dôchodca, pričom svoj príjem preukázal potvrdením o výške príjmu výpis zo Sociálnej poisťovne, čistý

príjem/dôchodok 479 eur. Žalovaný poskytol všetky potrebné údaje pri spisovaní úverovej zmluvy a
svojím podpisom potvrdil ich správnosť a pravdivosť. Každá úverová zmluva je pri uzatváraní hodnotená
individuálne, na základe všetkých údajov a informácii a musí prejsť schvaľovacím procesom. Preto mala
žalobkyňa za to, že žalovaný bude schopný splácať predmetný úver za dohodnutých podmienok. Pokiaľ
by sa bral do úvahy len jeho príjem, žalobkyňa by predmetný úver neposkytla. Súčasťou každej úverovej

zmluvy sú aj úverové podmienky ako neoddeliteľná súčasť zmluvného vzťahu a v samom úvode v
Hlave 2. Uzatvorenie úverovej zmluvy týchto úverových podmienok svojim podpisom zmluvy žalovaná
prehlasuje, že ak uvedie zdroj príjmu zamestnanec, prehlasuje, že pracovný pomer je uzatvorený na
neurčitý čas, minimálne po dobu trvania zmluvného vzťahu s veriteľom, nie je v skúšobnej dobe, ako aj
to, že pracovný pomer trvá, nebol vypovedaný a ani iným spôsobom nekončí. Žalobkyňa má za to, že

skúmalabonitužalovanéhosodbornoustarostlivosťou.VtejtosúvislostipoukázalarozsudokOkresného
súdu Prievidza z 28.5.2020 sp. zn. 12Csp/17/2020.
Súd v odôvodnení svojho rozsudku žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom spočíva absencia náležitostí
žalovanej úverovej zmluvy, keďže žalobkyňa ich vo svojom vyjadrení k žalobe podrobne špecifikovalaa ozrejmila. Súd sa obmedzil výlučne na citáciu zákonných ustanovení a paragrafové vymenovanie
náležitostí, ktoré považuje za absentujúce. Žiadnym spôsobom sa nevyjadril k argumentácií žalobkyne.
Žalobkyňa preto považuje napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu za predčasný a taktiež za

nedostatočne a neúplne odôvodnený, a preto nespĺňajúci kritéria podľa § 220 ods. 2 CSP. Vydaním
nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť
svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému
alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu. (z uznesenia Krajského súdu Prešov sp. zn.
3Co/53/2016). Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým strane v konaní znemožní realizáciu jej procesných práv, priznaných jej v
civilnom sporovom konaní. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie
súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť. Riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné. (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok
dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. §

220 CSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak
súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje citované
ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. (z
rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.02.2020 sp.zn. 6Co/134/2019).
Žalobkyňa zotrváva na svojom názore o splnení všetkých zákonných náležitostí úverovej zmluvy

v zmysle ZoSÚ, ktorý prezentovala už vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach, ku ktorým boli
predložené aj dôkazy o preverovaní bonity klienta a ku ktorým v rámci prvoinštančného konania nebolo
zaujaté náležité stanovisko. V predmetnej veci došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko
súd úplne odignoroval dôkazy žalobkyne, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal a bezdôvodne
na ne neprihliadol. Žalobkyňa má za to, že posudzovala bonitu klienta s odbornou starostlivosťou, o

čom súdu predložila aj dôkazy. Dala do pozornosti rozsudok Okresného súdu Senica z 21.3.2018 sp.
zn 9Csp/188/2017, a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19.12.2019 sp. zn. 41Co/98/2019, z
ktorých citovala, ako aj stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr.
D. X. v Náleze z 24.10.2013 sp. zn. I. ÚS 547/2012 (odlišné stanovisko), v ktorom pomerne ilustratívne
poukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a „démonizovanie“

veriteľskej pozície - v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva
v podmienkach kontinentálnej právnej, kultúry: „Všeobecné súdy vrátane Ústavného súdu SR ochranu
spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj
keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák
ani nevie, čo podpísal, ale „peniaze mohol zobrať'), a to sa už dotýka samotnej podstaty a hlavne

primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.
Takýto postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný", paternalistický, ale aj
absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali
v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie
dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku

bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za
asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane
Ústavného súdu SR, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo už
je reálne a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny
poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).“

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vo výroku
vecne správny potvrdiť. Dôvodil, že ako dôchodca bol v čase poskytnutia predmetného úveru evidovaný
ako dlžník voči celkovo ďalším 6 veriteľom, 2 úvery boli pritom priamo od žalobkyne. Uvedené teda
potvrdzuje, že napriek značnej úverovej zaťaženosti bol žalovanému bez riadneho skúmania bonity

poskytnutý aj ďalší úver. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a
pravdivé údaje, avšak táto povinnosť nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať
si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem inéhoanalyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov/, a to
vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na bývanie,
dopravu, domácnosť, stravu, príp. nezaopatrené deti). Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje

skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti.
Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, t.j. „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa
len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie
analyzoval a vyhodnocoval. Pri získavaní relevantných informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen

z informácií dodaných spotrebiteľom (ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z
informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných zdrojov, tak aby získal objektívny obraz o finančnej
situácii spotrebiteľa.
Veriteľ vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval (keď posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver
bez riadnych údajov o jeho príjmoch a výdavkoch a bez dokladov o nich a najmä bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch), čím hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti stanovené

v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Resp. žalobkyňa možno nahliadla do príslušnej databázy, ale napriek evidentnej
úverovej zaťaženosti poskytla v rozpore s odbornou starostlivosť ďalšie peňažné prostriedky, čím opäť
zvýšila úverovú zaťaženosť žalovaného. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ sa úver považuje v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov a zároveň veriteľ
nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalovaný

poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/2/2019-106 zo dňa 27.11.2019,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016.

4. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa

odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,
v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §

361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.
V predmetnej veci ide o rozsudok, ktorým súd prvej inštancie (reprezentovaný sudkyňou) rozhodol o

žalobetak,žejejčiastočnevyhovelačiastočnejuzamietol,odvolanieprotitomutorozsudkujeobjektívne
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP). Žalobkyňa odvolaním napadla vyhovujúcu i zamietajúcu časť rozsudku
súdu prvej inštancie, hoci vyhovujúcou časťou bolo rozhodnuté v jej prospech, teda vo vyhovujúcej časti
nebolo jej odvolanie subjektívne prípustné.
Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané

neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalobkyne voči rozsudku súdu prvej
inštancie v jeho vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok rozsudku) ako podané neoprávnenou osobou
(postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario bez pojednávania).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), vo vzťahu k II. a III. výroku rozsudku stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363

CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal rozhodnutie v účinne napadnutých častiach v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli
odvolacieho súdu a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v účinne napadnutých častiach (II. a
III. výrok rozsudku) treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny.Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej

inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

6. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi
žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto
zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. V konaní bolo nesporné, že zmluvný
vzťah medzi stranami konania, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, napĺňa definičné znaky
spotrebiteľskej zmluvy, ako i spotrebiteľského úveru.

V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého
je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanému na základe zmluvy, za
bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu hrubého porušenia povinností žalobkyňou pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa/žalovaného
splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSÚ).

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo
bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na
vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v

takýchto prípadoch (ods. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS).
Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľa pred rizikami
nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, čím prispieva k dosiahnutiu cieľa smernice, ktorým má
zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv, prekračujúcich ich

finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti (porov. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
z 27. marca 2014 vo veci C-565/12 (LCL Le Crédit Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi).
Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na
základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené
sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce (článok 23 smernice Európskeho parlamentu a

Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS).
Podľa § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ: (1) Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,

na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. (2) Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým
nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia

na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.
Ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ zakotvuje povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a aktuálnych informácií.

Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosti spotrebiteľa
splácať úver a správať sa tak obozretne, jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu
dôsledkov nezodpovedného požičiavania si finančných prostriedkov na strane spotrebiteľov (porov.
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18.6.2019 sp. zn. 10Co/6/2019).Následok (t. j. že úver je bezúročný a bez poplatkov) v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti v
zmysle § 11 ods. 2 (veta druhá a nasl.) zaviedla novela ZoSÚ, zákon č. 352/2012 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 394/2011 Z. z. a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Podľa dôvodovej správy týmto sa dosiahne pôvodný zámer
predkladateľa stanoviť určité dôsledky porušenia povinností ustanovených ZoSÚ. Jedná sa o súčasť
dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky
smernice 2008/48/ES na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Mechanizmus by

mal motivovať veriteľa a zároveň prinášať spotrebiteľovi finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa.
ZoSÚ vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň
obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ „s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje
zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od žalobcu ako veriteľa sa vyžaduje,
aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom

kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi
zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie
úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho
stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty,
že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ

dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne
zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ
vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ
zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za
účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných

spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a
rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také
informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé

údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez

akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že z obsahu spisu nevyplýva, že

by žalobkyňa pred vstupom do zmluvného vzťahu s odbornou starostlivosťou preverovala bonitu
žalovaného. V zmluve sa síce uvádzajú údaje o klientovi a o zdrojoch jeho príjmu, čo však nie je
postačujúce. Žalobkyňa síce predložila listiny označené ako „BONITA“ a „ÚVĚROVÁ ZPRÁVA“ na
preukázanie posudzovania bonity žalovaného, z ktorých však nevyplýva, že by žalobkyňa zistené
informácie aj s odbornou starostlivosťou akokoľvek analyzovala, posudzovala a že by vôbec prihliadala

na údaje zo všetkých príslušných databáz a registrov za účelom posudzovania schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. Žalobkyňa preukázala, že disponovala rozhodnutím Sociálnej poisťovne o
výške dôchodku žalovaného, avšak nepreukázala, že za účelom posudzovania bonity od žalovaného
vyžiadala dostatočné doklady preukazujúce jeho výdavky. Podľa listinného dôkazu „BONITA“ žalobkyňa
síce mala vedomosť o výdavkoch žalovaného na splátky iných úverov vo výške 131 eur (18 eur +

64 eur + 49 eur) a o mesačných nákladoch na domácnosť vo výške 200 eur, avšak nezisťovala,
či na strane žalovaného neexistujú žiadne iné relevantné výdavky, týkajúce sa priamo jeho osoby
(teda nie len domácnosti, napr. strava). Odvolací súd dodáva, že z listiny nie je zrejmé ako prišla
žalobkyňa k sume nákladov na domácnosť žalovaného 200 eur, keďže takýto údaj zo zmluvy ani
iných listinných podkladov zo spisu nevyplýva. Ďalej súd prvej inštancie správne dôvodil, že spotrebiteľ

je síce povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, avšak táto
povinnosťnezbavujeveriteľakonaťsodbornoustarostlivosťou,tedavyžiadaťsiodspotrebiteľapotrebné
informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi
a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, stravu,
príp. nezaopatrené deti). ZoSÚ vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j.

vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, t.
j. „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“, je potrebné
vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od
veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Pri získavaní relevantných
informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom (ktoré majú byť

aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných
zdrojov tak, aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa ako veriteľ vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval (keď
posudzovala schopnosť žalovaného splácať úver bez riadnych údajov o jeho výdavkoch a bez dokladov
o nich, a najmä bez prihliadnutia, analýzy a posúdenia výsledkov z príslušnej databázy a registra údajov
o spotrebiteľoch - chýbali konkrétne tvrdenia žalobkyne v tom smere ako posúdila a vyhodnotila ňou /i

keď nedostatočne/ získané podklady konkrétne vo vzťahu k žalovanému, keď súd nemôže vyvodzovať
chýbajúce tvrdenia z listinných dôkazov), čím hrubým spôsobom porušila svoje povinnosti stanovené v
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, sa úver považuje
v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov a zároveň žalobkyňa ako veriteľka nebola
oprávnená vyžadovať od spotrebiteľa/žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

Odvolací súd preto konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, keď hrubé porušenie povinnosti
žalobkyne ako veriteľa vyvodil z toho, že nemal preukázané, že by žalobkyňa posudzovala s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovaného ako dlžníka splácať úver. Odvolací súd sa tak stotožnil s
vyhodnotením úveru ako bezúročného a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ), z ktorého dôvodu žalobkyňa
nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy

úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Keďže žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.050
eur uhradil celkom sumu 463,75 eur, nevrátená zostáva istina vo výške 586,25 eur, avšak vzhľadom
k tomu, že splatnosť celého úveru ešte nenastala, súd prvej inštancie správne vo I. výroku rozsudku
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 341 eur s príslušným úrokom z omeškania /do
dňa vydania rozsudku súdu prvej inštancie bolo splatných 37 splátok v celkovej sume 804,75 eur (37 x

21,75 eur ako mesačná splátka započítaná na istinu), pričom žalovaný doposiaľ na zmluvu celkom plnil
sumu vo výške 463,75 eur, ktorou boli uhradené splátky splatné od 8.9.2017 do 15.5.2019 (t. j. 1. - 21.
splátka), každá vo výške 21,75 eur, a časť splátky splatnej dňa 15.6.2019 (22. splátka) vo výške 7 eur,
neuhradené zostali potom časť splátky splatnej dňa 15.6.2019 (22. splátka) vo výške 14,75 eur (21,75
eur - 7 eur) a splátky splatné v období od 15.7.2019 do 15.9.2020 každá vo výške 21,75 eur, splátky 38.

- 49. neboli v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie ešte splatné/ a vo zvyšku žalobu zamietol.
Bolo preto nadbytočné posudzovať úver ako bezúročný a bez poplatkov aj z pohľadu § 11 ods. 1
ZoSÚ pre absenciu obligatórnych náležitosti zmluvy o úvere. Námietky žalobkyne o splnení všetkých
obligatórnych náležitostí v danom prípade nemôžu obstáť, pretože aj v prípade, že by boli dôvodné
(alebo čiastočne dôvodné), neboli by spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na

vyššie uvedené (vyššie uvedené hrubé porušenie povinnosti žalobkyňou ešte pred uzavretím samotnej
zmluvy malo za následok, že úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov). Preto posudzovanie
námietok žalobkyne v odvolaní týkajúce náležitostí zmluvy by bolo nadbytočné a nehospodárne.
Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s
hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové
zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie
napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému

uplatneniu.
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivýproces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Po rozhodnutí súdu prvej inštancie sa stali splatnými ďalšie splátky, avšak s poukazom na § 383 CSP
je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (keďže nešlo o prípad
kedy by musel zopakovať alebo doplniť dokazovanie). Odvolací súd vychádza zo skutkového podkladu,
ktorý bol základom rozhodnutia súdu prvej inštancie.

Odvolací súd na základe všetkého vyššie uvedeného preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v účinne napadnutej zamietajúcej časti veci samej ako vecne správny potvrdil. Rovnako
aj v časti o trovách prvoinštančného konania, voči ktorej časti odvolateľ neuviedol žiadne konkrétne
odvolacie námietky, sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie aj v tejto časti rozsudok
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa§256ods.1CSPakstranaprocesnezavinilazastaveniekonania,súdpriznánáhradutrovkonania

protistrane.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Podľa článku 4 ods. 1 a 2 CSP: (1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe
výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného
zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak
takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol

sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
Výsledok odvolacieho konania - čiastočné odmietnutie odvolania, podaním odvolania, ktoré čiastočne
nebolo prípustné, zavinila žalobkyňa, odvolací súd preto v zmysle § 396 ods. 1 CSP aplikoval

ustanovenie § 256 ods. 1 CSP v spojení s čl. 4 CSP, a vo vzťahu k zostávajúcemu výsledku odvolacieho
konania (potvrdenie rozsudku v odvolaním účinne napadnutej časti) odvolací súd v zmysle § 396 ods.
1 CSP aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, žalovanému priznal nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu, keďže nevidel v predmetnej veci žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257

CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)