Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. jún 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/97/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116011576
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7116011576.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej

a sudcov JUDr. Miroslava Osifa a Ing. JUDr. Milana Husťáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.
júna 2021, v trestnej veci proti D. V., obžalovaného pre viacčinný súbeh prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods.1, ods.2 písm. b), ods.3 písm. a) Tr.zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 5.10.2020 sp.zn. 4T/59/2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. d), písm. e), ods. 3 Tr.por. zrušuje napadnutý rozsudok vo výrokoch o uložených
trestoch.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. a podľa § 183 ods.2, § 42 ods.1, § 38 ods. 2, § 36 písm.j), § 37 písm.h)
Tr.zák., obžalovanému D. V., J.. X.X.XXXX I. N. J. I., Y. G. V. Č.. XXX/XX, N. J. I., ukladá súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods.1 Tr.zák. za podmienok uvedených v § 49 ods.1 Tr. zák. súd výkon uloženého trestu
podmienečne odkladá.

Podľa § 51 ods.2 Tr.zák. určuje skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov s probačným dohľadom.

Podľa § 51 ods.2, ods.4 písm.j/ Tr.zák. počas skúšobnej doby ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze,
v prípade skončenia pracovného pomeru v spoločnosti K. E., M..N.. H., zamestnať sa alebo uchádzať
sa preukázateľne o zamestnanie.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušuje výrok o treste uložený obžalovanému skorším trestným rozkazom
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T/91/2019 zo dňa 21.8.2019, ktorým bol odsúdený podľa

§ 194 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), § 38 ods. 2,3 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní
15 mesiacov, ktorého výkon súd podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil
na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov, ako aj trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr.
zák. a to X H. K. N. N. N. V. Q. O. XX U., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci, a to I. Q. N. M. N.

J. N. - K. U.-A. N. S. J., L. P. M. X H. K. N. N. N. V. Q. O. XX U..

Podľa § 60 ods.5 Tr.zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva Slovenská republika.

Inak napadnutý rozsudok ostáva nezmenený. o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 5.10.2020 sp.zn. 4T/59/2016 bol obžalovaný D. V. uznaný
za vinného z viacčinného súbehu prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1, ods.2 písm. b),

ods.3 písm. a) Tr.zák. s poukázaním na § 140 písm. a) Tr.zák. a § 138 písm. i) Tr.zák. a zo zločinu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods.1, ods.2 písm. a), b) Tr.zák. s poukázaním na § 138
písm. a), písm. i) Tr.zák. a § 140 písm. a) Tr.zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 22.3.2016 okolo 20.30 hod. na voľnom priestranstve pri pohostinstve „. I. V. Q. L. „. I. Q. Č.,
Q. H. - Q. na objednávku a po predchádzajúcej vzájomnej dohode, koordinácii a rozdelení si úloh s

ďalšími troma osobami, spoločne fyzicky napadli V. X. tak, že za použitia vreckového obranného spreja
ho udierali päsťami a kopali do viacerých častí tela, spôsobiac mu zlomeninu spodiny ľavej očnice s
minimálnym posunom úlomkov, zlomeninu nosových kostí s minimálnym posunom kostených úlomkov,
a odreninou na koreni nosa a podvrtnutie krčnej oblasti chrbtice a ďalšie poranenia s dĺžkou liečenia a
práceneschopnosti do 42 dní a následne ho bez jeho súhlasu vtlačili do osobného motorového vozidla

zn. G. B., na ktorom ho dve z vyššie uvedených osôb, bez účasti obvineného odviezli do obce E., Q. N.
J. I. a odtiaľ do Č. V., kde od neho žiadali vyplatenie väčšej peňažnej čiastky.

Za to bol obžalovanému D. V. podľa § 183 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 42 ods. 1 Tr. zák. uložený súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uložený obžalovanému skorším trestným rozkazom

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T/91/2019 zo dňa 21. augusta 2019, ktorým bol odsúdený
podľa § 194 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), § 38 ods. 2,3 Tr. zák. na trest odňatia slobody v
trvaní 15 mesiacov, ktorého výkon súd podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov, ako aj trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a)
Tr. zák. a to X H. K. N. N. N. V. Q. O. XX U., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest prepadnutia veci a to I. Q. N. M. N.
J. N. - K. U.-A. N. S. J., L.F. P. M. X H. K. N. N. N. V. Q. O. XX U..

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodeného F.. V. X., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. H., N. Z. Č.. XX/XX M. I.
L. K. M.. N.., H. K. H., N. Y. Č.. X, XXX XX H., F.: XX XXX XXX, s nárokom na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu čo do uznania viny, ako aj uloženého trestu

podal odvolanie obžalovaný D. V.. V písomných dôvodoch odvolania podaného prostredníctvom svojho
obhajcu uviedol, že obžalovaný D. V. je nevinný, skutky kladené mu za vinu nespáchal a v konaní nebol
a ani sa nevykonal žiaden priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo stíhaných skutkov.

Napadnutý rozsudok vydaný samosudcom JUDr. Ľubošom Verešom dňa 5.10.2020 je vo vzťahu k

obžalovanému D. V. v celom rozsahu nezákonný, nedôvodný, nejasný, neurčitý, nepreskúmateľný
a jednostranne účelovo zameraný. Samosudca JUDr. Ľuboš Vereš odsúdil obžalovaného D. V. bez
akéhokoľvek jednoznačne a nespochybniteľne dokázaného priameho dôkazu, že skutky kladené mu za
vinu spáchal on. Okrem toho o vine a treste konal a rozhodol samosudca JUDr. Ľuboš Vereš, ktorý bol,
jednoznačne dokázateľne aj nepochybne voči obžalovanému D. V. osobne zaujatý.

Tieto vyššie uvedené tvrdenia skutkovo a právne obžalovaný odôvodnil nasledovne:

Dňa 24.09.2020 do podateľne Okresného súdu Košice I podal písomnú námietku zaujatosti zo dňa
23.9.2020 vo vzťahu k sudcovi JUDr. Ľubošovi Verešovi. Aj napriek tomu, že obhajkyňa obžalovaného

nahlavnompojednávanídňa05.10.2020trvalanatom,abybolonajprvonámietkezaujatostirozhodnutéa až potom má byť prednesená záverečná reč a ukončené dokazovanie, tak konajúci a rozhodujúci
samosudca JUDr. Ľuboš Vereš špekulatívnym spôsobom posúdil obsah predmetnej námietky zaujatosti
strany podľa ustanovenia § 32 ods. 6 Tr. por. tak, že je založená len na procesnom postupe súdu.

Samosudca JUDr. Ľuboš Vereš pri ústnom vysvetlení významu odsudzujúceho rozsudku na hlavnom
pojednávaní dňa 05.10.2020 osobne pripustil a vyslovil svoju osobnú zaujatosť voči obžalovanému -
čo obžalovaný s obhajkyňou osobne počuli, no to sa však už do zápisnice o hlavnom pojednávaní
nezaprotokolovalo a nie je to ani v zvukovom zázname z hlavného pojednávanie. Takéto posúdenie

obsahu predloženej písomnej námietky zaujatosti z 23.09.2020 zo strany samosudcu je nezákonné
a nesprávne, nakoľko pri skúmaní jej obsahu je dokázaná zaujatosť samosudcu pre jeho pomer k
prejednávanej veci, ako aj k osobe obžalovaného.

V podanej námietke zaujatosti z 23.09.2020 - aj v dokladovanej prílohe vo fotokópii je jasne, určite a
preskúmateľne uvedené to, že samosudca JUDr. Ľuboš Vereš vydal odsudzujúci rozsudok vo vzťahu k

obžalovanému D. V. už 04.03.2020, pričom tento rozsudok o údajnej vine obžalovaného bol založený
výlučnelennajehonázoreatobezakejkoľvekvecnej,právnejazákonnejargumentácie,čojevprávnom
štáte absolútne neprípustné.

Právne, vecne a zákonne to posúdil aj odvolací krajský súd svojím uznesením z 29.07.2020, keď zrušil

tento rozsudok v celom rozsahu - podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku a vec
vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku s odôvodnením na str. 5 uvedeného uznesenia.

Ďalej obžalovaný sa v písomných dôvodoch odvolania podrobne venuje genéze celej trestnej veci v

podstate s poukazom na každé rozhodnutie, ktoré bolo vydané od podania obžaloby na obžalovaného
D. V., a teda aj konanie, ktoré bolo vykonané pred zákonným sudcom JUDr. Ladislavom Bujňákom. Z
jeho argumentácie v podstate vyplýva, že ďalší zákonný sudca JUDr. Ľuboš Vereš na podklade rovnakej
obžaloby z 3.10.2016 sp.zn. 1Kv 24/16/8800, bez vykonania akéhokoľvek doplňujúceho dôkazu, okrem
registra trestov na č.l. 1208 bez akejkoľvek dôkladnej vecnej a právnej analýzy dôkazov a faktov, t.j. za

úplne rovnakej dôkaznej situácie konal a vo veci rozhodol tak, že dňa 5.10.2020 vyhlásil odsudzujúci
rozsudok.

Dôsledným preskúmaním celého obsahu napadnutého odsudzujúceho rozsudku možno konštatovať,
že orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili v tomto prípade dostatok priamych relevantných

usvedčujúcich dôkazov, na základe ktorých by preukázali bez akýchkoľvek pochybností, že skutky
kladené obžalovanému za vinu spáchal práve obžalovaný D. V.. Samosudca nemohol spoľahlivo a bez
akýchkoľvek pochybností vydať odsudzujúci rozsudok, pretože nemal predložený a ani nebol vykonaný
žiadny priamy dôkaz, ktorý by obžalovaného zo stíhaných skutkov usvedčoval a odsudzujúci rozsudok
v celom jeho rozsahu založil samosudca JUDr. Ľuboš Vereš výlučne na svojom názore a dojme, bez

akejkoľvek vecnej právnej a zákonnej argumentácie, čo je v právnom štáte absolútne neprípustné.

Na pätnástich stranách odôvodnenia svojho bezprecedentného odsudzujúceho rozsudku samosudca
JUDr. Ľuboš Vereš len opisuje zápisničné výpovede svedkov a opisuje nie ním vykonané listinné dôkazy
(čo dôkladne, zákonne a spravodlivo posúdil dôvodne konajúci samosudca JUDr. Ladislav Bujňák, ktorý

obžalovaného dvakrát spod obžaloby oslobodil).

Samosudca JUDr. Ľuboš Vereš nijako právne a vecne, zároveň aj skutkovo neanalyzuje, a to aj napriek
tomu, že ho na to upozornil svojím uznesením sp.zn. 7To/51/2020 z 29.7.2020 krajský súd. Po vyhlásení
odsudzujúceho rozsudku, a tiež aj v písomnom vyhotovení rozsudku veľmi zdôrazňoval a obžalovaného

upozorňoval na viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu, pritom ten právny
názor krajského súdu už on sám ako súd, nijako nekonkretizoval. Z uvedeného dôvodu nemožno zo
strany obžalovaného nijako preskúmať to, na základe akého právneho titulu a priameho dôkazu bol
vlastne obžalovaný odsúdený.

NovoustanovenýsamosudcaJUDr.ĽubošVerešnevykonalodsvojhourčeniavkonaníanapojednávaní
žiaden nový dôkaz, avšak vo výrokovej časti napadnutého odsudzujúceho rozsudku na strane 1 pri
uznaní viny uvádza: „ .....po predchádzajúcej vzájomnej dohode, koordinácii a rozdelení si úloh s ďalšímitroma osobami spoločne napadli V. X. tak, že za použitia vreckového obranného spreja ho udierali
päsťami a kopali do viacerých častí tela, spôsobiac mu zlomeninu spodiny ľavej očnice.......“
„.....a následne ho bez jeho súhlasu vtlačili do osobného motorového vozidla značky G. B., na ktorom

ho dve z vyššie uvedených osôb bez účasti obvineného odviezli do obce ....“

Ďalšie tri osoby, ktoré spoločne fyzicky napadli V. X., následne ho vtlačili do osobného motorového
vozidla a bez účasti obvineného odviezli, čo už pozoruhodne samosudca JUDr. Ľuboš Vereš vo výroku
odsudzujúceho rozsudku pri uznaní viny nekonkretizuje a ani nemenuje.

V tejto súvislosti je dokázané a v trestnom spise riadne zažurnalizované to, že S. S.Y., Z. U., S. L.
neboli uvedení už v uznesení o vznesení obvinenia z 5.4.2016, neboli ani uvedení v obžalobe krajskej
prokuratúryakočlenoviaorganizovanejskupinyvovýrokuobžalobnéhonávrhuapredsúdomvypovedali
ako svedkovia. V tejto súvislosti obžalovaný zdôraznil, že vyššie menovaní sa v odôvodnení obžaloby
krajskej prokuratúry uvádzajú ako ďalšie osoby, no už ďalej ako len svedkovia. V nadväznosti na tieto

osoby, t.j. S. S., Z. U. M. S. L. v predmetnom trestnom spise je zadokumentovaný ako dôkaz, ktorým
je rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové - pobočka Pardubice z 13.6.2017 sp.zn. 62T/3/2017, v
ktorom rozsudku obžalovaný D. V. nie je spomínaný ako člen organizovanej skupiny.

V závere písomných dôvodoch svojho odvolania obžalovaný uviedol, že samosudcom JUDr. Ľubošom

Verešom nebol vykonaný žiadny dôkaz, pričom odsúdil obžalovaného podľa rovnakej dôkaznej situácie,
na základe ktorej pôvodne konajúci samosudca JUDr. Ladislav Bujňák vydal zákonný a spravodlivý
oslobodzujúci rozsudok, zároveň obžalovaný zdôraznil, že odvolací senát krajského súdu v žiadnom
svojom zrušujúcom uznesení neurčil a ani nijako nekonkretizoval rozsah ďalšieho dokazovania a
preskúmaním trestného spisu dňa 24.9.2020 nebol žiadnou procesnou stranou žiadny dôkaz navrhnutý,

a preto je potrebné obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Na základe týchto skutočností obžalovaný navrhol, aby Krajský súd v Košiciach v celom rozsahu zrušil
napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. 4T/59/2016 zo dňa 5.10.2020 a podľa § 285 písm.
c/ Tr. por. obžalovaného D. V. oslobodil spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach

sp.zn. 1Kv/24/16/8800 zo dňa 3.10.2016 pre skutky tam uvedené, nakoľko nebolo dokázané, že skutky
spáchal obžalovaný. Zároveň obžalovaný navrhol, aby krajský súd priznal obžalovanému D. V. trovy
konania a právneho zastúpenia v rozsahu 100%, ktoré budú vyčíslené v súdom stanovenej lehote.

K dôvodom odvolania obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor zdôrazňujúc, že vzhľadom

na výsledky prípravného konania, ako aj s prihliadnutím na priebeh hlavného pojednávania bolo
jednoznačne preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa stal, spáchal ho obžalovaný D.
V., spôsobom ako je uvedený v obžalobnom návrhu a že konanie obžalovaného naplnilo všetky znaky
skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 15 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a)
Trestného zákona s poukázaním na § 140 písm. a) Trestného zákona a § 138 písm. i) Trestného zákona

a zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona
s poukázaním na § 138 písm. a), písm. i) Trestného zákona a § 140 písm. a) Trestného zákona.

Skutočnosti namietané odsúdeným už boli konajúcimi súdmi posúdené a tieto sa s nimi zákonným
spôsobom vysporiadali. Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, aké konkrétne

skutočnosti vzal súd za preukázané na uznanie viny odsúdeného. Súd podrobne rozviedol výpovede
jednotlivých svedkov, ako aj výstupy znaleckého posudku a ostatné vykonané dôkazy. Vo veci bol
zhromaždený dostatočný počet priamych a nepriamych dôkazov, o ktorých hodnovernosti nie sú dôvody
pochybovať a ktoré usvedčujú obžalovaného zo stíhaného skutku, ktorých výpočet a vyhodnotenie
intervenujúca prokuratúra opakovane uvádzala už v predchádzajúcich podaniach, na ktoré prokurátor

písomne poukázal.

Intervenujúci prokurátor neregistroval žiadny zákonu odporujúci postup, resp. vyjadrenie zo strany
konajúceho sudcu, ktorý by zakladal podozrenie zo zaujatosti sudcu, v priebehu hlavného pojednávania
konaného dňa 5.10.2020, ako ani pri predchádzajúcich úkonoch tak, ako je to uvedené predošlou

právnou zástupkyňou obžalovaného, v podanom odvolaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby odvolací súd podľa§ 319 Trestného
poriadku odvolanie obžalovaného D. V.Ď. zamietol ako nedôvodné.Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní tie dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o
vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku

správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a stručne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akýmiúvahamisaspravovalprihodnotenívykonanýchdôkazov,stým,žepoukázalnastaršiujudikatúru.
Spôsob, akým okresný súd odôvodnil napadnutý rozsudok je síce čiastočne nevyhovujúci, avšak

vzhľadom na dĺžku trestného konania by bolo kontraproduktívne opätovne zrušiť rozsudok, nakoľko by
to predstavovalo ďalšie predĺženie trestného konania.

Krajský súd nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu o uznaní viny obžalovaného z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukázaním

na § 140 písm. a) Trestného zákona a § 138 písm. i) Trestného zákona a zločinu obmedzovania osobnej
slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm.
a), písm. i) Trestného zákona a § 140 písm. a) Trestného zákona.

Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku a ich odôvodnenie si krajský súd v

celom rozsahu osvojil a dodáva, že podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie okresného súdu spolu s
rozhodnutím krajského súdu tvorí jeden celok, a to aj v časti odôvodnenia jednotlivých rozhodnutí.

Priebeh skutkového deja je podľa názoru krajského súdu vyjadrený aj v opisoch obsahu výpovedí
obžalovaného, jednotlivých svedkov, listinných dôkazov, ktoré ho zo spáchania skutku jednoznačne

usvedčujú. Z výpovede svedka Z. H. na hlavnom pojednávaní aj podľa názoru krajského súdu vyplynulo,
že S. S. oslovil pred skutkami obžalovaného D. V., Z. H., Z. U. M. S. L., aby s nim išli do H. vyhľadať
osobu poškodeného, s ktorým mal obchodný spor, pričom počet zúčastnených osôb mal vzbudzovať
rešpekt a nevylučovalo sa ani použitie násilia voči poškodenému.

Svedok Z. H. uviedol, že na dotyčnú osobu (poškodeného) čakali v sobotu a potom z pondelka na
utorok (22. 03. 2016). Mali k dispozícii dve motorové vozidlá zn. G. B. M. I. K. a z okolností prípadu je
zrejmé, že aj slzný sprej. Z výpovede poškodeného vyplýva, že ho napadli štyria páchatelia, vrátane
obžalovaného. Títo mali pripravený plán, chceli previezť poškodeného do jeho chaty v Č. a tam vymáhať
od neho peniaze. Tento ich zámer zmaril telefonát poškodeného I. Š. a následne ohlásenie veci polícii,

ktorá hneď kontrolovala osádku vozidla zn. I. K. s obžalovaným a Z. U., pričom túto skutočnosť ohlásil
obžalovaný telefonicky S. S..

Vyššie uvedené okolnosti aj podľa názoru krajského súdu svedčia o závere, že konanie obžalovaného
a ďalších páchateľov prekročilo rámec jednoduchého spolupáchateľstva. Uvedené osoby mali dohodu,

plán, prostriedky a dlhší časový rámec na uskutočnenie trestnej činnosti, ktorú nakoniec aj spáchali,
avšak obžalovaný sa už nezúčastnil únosu a vydierania poškodeného, preto jeho konanie bolo
prekvalifikované na miernejšie trestné činy a obmedzilo sa len na útok dňa 22.03.2016 v obci Č..

Výpovede svedkov S. S., Z. U. M. S. L. sú nelogické minimálne v tej rozhodnej časti, kde priznávajú

kontakt s poškodeným na mieste činu, ale popierajú, aby ktokoľvek z nich, vrátane obžalovaného,
poškodeného udrel a natlačil do vozidla. Tvrdenie svedka S., že poškodený dobrovoľne nastúpil do
vozidla a poranenia mu boli spôsobené počas jazdy, keď prudšie zabrzdil sú v rozpore so znaleckým
posudkom z odvetvia chirurgie.

Poškodený F.. V. X. vypovedal o skutkoch z 22.03.2016 a o účasti obžalovaného na nich vždy zhodne.
Poškodený na hlavnom pojednávaní tvrdil, že obžalovaný mal oblečené „maskáče“ a obuté „kanady“,
pričom zo záznamu policajnej hliadky, ktorá ich dňa 22.3.2016 sledovala, je zrejmé, že obžalovaný bol v
športovom oblečení a nie je zaznamenaná obuv obžalovaného v čase kontroly. Poškodený jednoznačneopoznal všetkých štyroch útočníkov, ktorí ho mali napadnúť. Túto okolnosť aj krajský súd považuje za
podstatnú.

Obžalovaný sa skutku uvedeného v napadnutom rozsudku dopustil ako člen organizovanej skupiny,
spoločne s ďalšími troma osobami. Z okolností prípadu a z vykonaných dôkazov je zrejmé, že ďalšími
troma osobami boli S. S., Z. U. M. S. L.. To, že v napadnutom rozsudku nie sú osoby menované nie je
takou chybou, ktorá by bola dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Obžalovaný, ako aj S. S., Z. U. M. S. L., ktorí vypovedali v danej veci ako svedkovia, priznali svoju
prítomnosť v inkriminovanej dobe na mieste činu. Hľadali totiž poškodeného, s ktorým S. S. mal
obchodný spor. Nešlo teda o prítomnosť náhodnú, naopak cielenú s tým, že sa nevylučovalo ani použitie
násilia voči poškodenému, o čom vypovedal svedok Z. H..

Súčasťou skutkového stavu v danej veci je aj spôsobenie početných a bolestivých poranení

poškodenému. Na základe celého súhrnu dôkazov bolo ustálené, že tieto poranenia poškodený
utrpel dňa 22.03.2016 na mieste činu v obci Č.. Vyplýva to z priamej výpovede poškodeného,
sprostredkovaných výpovedí svedkov I. Š. M. S. Č., lekárskych správ a napokon znaleckého posudku
z odvetvia chirurgie. Z uvedeného znaleckého posudku je zrejmé, že poranenia poškodeného vznikli v
dôsledku opakovaných úderov zovretou päsťou, kopancov nohou, prípadne úderov tupým predmetom,

tieto mohli vzniknúť tak, ako to popisuje poškodený, pričom je vylúčený náhodný vznik týchto poranení.

Uvedený súhrn dôkazov svedčí o závere, že poškodený bol na mieste činu napadnutý inými osobami.
Stalo sa to za situácie, keď na mieste činu okrem poškodeného, obžalovaného a troch vyššie
vymenovaných svedkov nebol nikto ďalší, pričom obžalovaný so svedkami tam boli vyslovene kvôli

poškodenému.

Z uvedeného plynie ďalší logický a ničím nespochybniteľný záver, že poškodeného na mieste činu
napadli obžalovaný, svedkovia S. S., Z. U. M. S. L., ktorí konali spoločne. Nepriamo to vyplýva aj z
výpovede svedka S. S., ktorý priznal, že medzi ním a poškodeným došlo k slovnej výmene, kričali po

sebe, pripustil aj použitie obranného spreja.

Svedok Z. U. vypovedal, že za poškodeným v Č. šiel aj obžalovaný, kde došlo k nejakej šarvátke, čo mu
potvrdil samotný obžalovaný, keď sa vrátil k nemu do vozidla. Svedok S. L. uviedol, že za poškodeným
šli vozidlom všetci štyria, vrátane obžalovaného, pričom po príchode k poškodenému z vozidla vystúpil

aj obžalovaný, svedok potom zacítil N. N., nevidel, len počul, ako poškodený kričí, aby ho S. S. nebil.

Pri obhliadke miesta činu boli nájdené vozidlo poškodeného, jeho dva mobilné telefóny a psy, ktoré
venčil. Je zrejmé, že poškodený by tieto veci dobrovoľne nenechal na mieste, ale bol k tomu donútený.
Tieto okolnosti podľa názoru krajského súdu, tiež potvrdzujú priamy dôkaz voči obžalovanému - výpoveď

poškodeného F.. V. X..

Aj znalec z odvetvia chirurgie nevylúčil, že poškodený mohol utrpieť zranenia údermi tupým predmetom.
Dokazovanou skutočnosťou aj podľa názoru krajského súdu je, či obžalovaný bol a akým konaním
sa podieľal na páchaní skutku, a nie to, čo mal presne a konkrétne v čase, kedy bol kontrolovaný

hliadkou polície po skutku oblečené. Poškodený obžalovaného jednoznačne opoznal, rovnako aj ďalších
páchateľov a popísal konanie obžalovaného spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

Poškodený vypovedal o skutku a o účasti obžalovaného na ňom vždy zhodne. Po návrate z Č. V. najprv o

skutkoch rozpovedal I. Š. M. S. Č., ich výpovede o priebehu skutkov sú v podstate rovnaké ako výpoveď
poškodeného. Jednotlivé časti výpovedí poškodeného sú v súlade s lekárskymi správami o vzniknutých
poraneniach poškodeného, znaleckým posudkom z odvetvia chirurgie, ktorý nevylúčil skutkový dej tak,
ako ho popísal poškodený, s obhliadkou miesta činu, kde zostali veci poškodeného a napokon aj s
výpoveďou svedka K. Š., ktorý rovnako ako I. Š. vypovedal o telefonáte poškodeného pred skutkami,

pri ktorom poškodený hovoril, aby volali políciu, lebo ho idú uniesť.

Najprv obžalovaný ako ochranka S. S. celé hodiny čaká v Č. na poškodeného a keď sa tento konečne
objaví, tak sa k nemu ani len nepriblíži. A naopak ihneď oproti noci, cestujú spolu s Z. U. O. S. V. nastretnutie s neidentifikovanou osobou a nakoniec sa vrátia na N., pohybujú sa po menej frekventovaných
cestách smerom do E., kde údajne Z. U. si zabudol mobilný telefón, čakajú na niečo na benzínových
pumpách v N. Š. M. X. až do rána. Obžalovaný pritom uviedol, že tiež nemal pri sebe mobilný telefón,

čo je v rozpore s výpoveďou poškodeného.

Poškodený bezprostredne pred skutkami telefonoval s I. Š., videl, že sa k nemu priblížilo vozidlo, z
ktorého vyskočili štyria páchatelia, a preto jej povedal, aby volala políciu, čo svedkyňa aj urobila. Preto
obžalovaného a Z. U. pri odchode z miesta činu už zastavila hliadka PZ. Vtedy obžalovaný, podľa

výpovede poškodeného, telefonoval S. S., ktorého varoval pred políciou. S. S. v dôsledku tohto zmenil
plán a odviezol poškodeného do Č. V., hoci pôvodne mali všetci ísť na chatu k poškodenému v obci Č.
a vymáhať od neho peniaze. Obžalovaný s Z. U. museli odcestovať do S.M. V., lebo to uviedli policajnej
hliadke, ktorá ich sprevádzala až na hranicu. Telefonát obžalovaného S. S. tak svedčí o ich vzájomnej
súčinnosti aj po spáchaní činu.

Krajský súd vo vzťahu k uloženému trestu uvádza, že okresný súd pri ukladaní trestu obžalovanému
nepostupoval správne, ak nezisťoval existenciu poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr.zák. a
priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr.zák. Nesprávne postupoval okresný súd pri určovaní druhu a
výmere trestu.

Podľa názoru krajského súdu uložený trest vo výmere štyroch rokov nepodmienečne obžalovanému
okresným súdom je neprimerane prísny a v rozpore s ustanoveniami § 34 ods.1 - ods.4 Trestného
zákona. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné zohľadniť aj dĺžku trestného
konania nezavinenej obžalovaným, ale postupom okresného súdu, konkrétne prvého zákonného sudcu,
ktorý nerešpektoval názor vyslovený v predošlých rozhodnutiach krajského súdu, čo vyústilo do

rozhodnutiaoodňatívecizákonnémusudcoviaprideleniupredmetnejtrestnejvecidruhémuzákonnému
sudcovi.

V prípade osoby obžalovaného nie je možné prihliadnuť na jeho predchádzajúce odsúdenia tak, ako to
správne uviedol v písomných dôvodoch svojho odvolania obžalovaný. V danom prípade sa naňho hľadí

akoby nebol súdne trestaný. K ustanoveniam § 34 ods.1 - ods.4 Tr.zák. krajský súd poznamenáva, že
tieto pri určení druhu a výmery trestu je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach, predovšetkým
aktuálne v čase, kedy súd rozhoduje o druhu a výmere trestu odňatia slobody.

V prospech obžalovaného svedčí aj to, že od roku 2020 je zamestnaný a v prípade uloženia

nepodmienečného trestu odňatia slobody by došlo nielen k porušeniu ustanovenia § 34 ods.3 Tr.zák.,
ale aj k zmareniu možnosti ďalej pracovať.

Zároveň krajský súd dáva do pozornosti, že osoba obžalovaného doteraz nebola priestupkovo
postihnutá. Práve z tohto dôvodu krajský súd zohľadnil osobu obžalovaného a dĺžku konania v

predmetnejtrestnejvecinezavinenouobžalovaným,apretozrušilnapadnutýrozsudokvovýrokuotreste
a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods.3 Tr.por., § 183 ods.2, § 42 ods.1, § 38 ods. 2, § 36 písm.j), §
37 písm.h) Tr.zák. uložil obžalovanému D. V., vo vzťahu k zbiehajúcej sa trestnej činnosti (trestný rozkaz
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T/91/2019 zo dňa 21. augusta 2019), súhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 3 (troch) rokov, ktorého výkon podľa § 51 ods.1 Tr.zák. za podmienok uvedených v §

49 ods.1 Tr.zák. podmienečne odložil a podľa § 51 ods.2 Tr.zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť)
rokov s probačným dohľadom.

Na posilnenie podmienok na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život, bola krajským súdom
uložená aj povinnosť podľa § 51 ods.2, ods.4 písm.j) Tr.zák. spočívajúca v príkaze, v prípade skončenia

pracovného pomeru v spoločnosti K. E., M..N.. H., zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o
zamestnanie. Skúšobná doba v trvaní piatich rokov je dostatočná na to, aby obžalovaný žil riadne, bol
zamestnaný a nedopúšťal sa úmyselnej trestnej činnosti.

Z uvedeného teda vyplýva, že ak túto povinnosť poruší v skúšobnej dobe, v takom prípade dôjde k

premene podmienečného trestu v trvaní troch rokov.

Podľa § 42 ods.2 Tr.por. súd zrušil výrok o treste uložený obžalovanému skorším trestným rozkazom
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 3T/91/2019 zo dňa 21.8.2019, ako aj všetky ďalšierozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.

Podľa § 60 ods.1 písm. a) Tr.zák. súd obžalovanému uložil trest prepadnutia veci a podľa § 60 ods.5
Tr.zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stala Slovenská republika.

Inak napadnutý rozsudok ostal nezmenený.

K výroku o náhrade škody odvolací súd považuje za nutné uviesť, že tento má oporu vo výsledkoch
vykonaného dokazovania, a preto tento zostal v celom rozsahu v platnosti tak, ako je uvedený vo výroku
napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov považoval krajský súd takto uložený trest za postačujúci, ktorý splní svoj
účel z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

V závere krajský súd dodáva, že podaná námietka zaujatosti z 23.09.2020 - aj v dokladovanej prílohe
vo fotokópii obžalovaným voči samosudcovi JUDr. Ľubošovi Verešovi spĺňa podmienky uvedené v § 32
ods. 6 Tr. por., a preto samosudca postupoval správne, ak o nej nerozhodol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.