Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. júl 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/51/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4406219387
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4406219387.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Nitra, Nám. J. Pavla II. č. 7, IČO: 35 593 008, zastúpený
Advokátska kancelária Petruška & partners s. r. o., so sídlom Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882, proti
žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Banská Bystrica, Námestie SNP 8,

IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Evou Mihókovou, advokátkou, so sídlom Zlaté Moravce, 1. mája 22,
o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
11. februára 2021 č. k. 6C/276/2006-619 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že stranám sa nárok na náhradu
trov konania nepriznáva.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým súd rozhodol o výške náhrady trov konania, ktoré súd vydá po nadobudnutí
právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 256 ods.

1, 2 a § 257 CSP a uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21. 12. 2006 domáhal
vydania a navrátenia nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území B. O., ktoré špecifikoval
v žalobe, pričom vydania a navrátenia nehnuteľností sa domáhal podľa zákona č. 161/2005 Z. z.
Zástupca právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 13. 02. 2017 uviedol, že žalobu berie späť
a žiadal konanie zastaviť a žiadal, aby konajúci súd žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.
Uviedol, že dôvodom späťvzatia žaloby je skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti medzičasom boli

zapísané do vlastníctva žalobcu, tak ako to vyplýva z LV č. XXXX k. ú. B. O.. Právna zástupkyňa
žalovaného na uvedenom pojednávaní uviedla, že žaloba bola podaná nedôvodne, žiadala priznať
žalovanému náhradu trov konania. Konajúci súd uznesením č. k. 6C/276/2006-600 zo dňa 13. 02. 2017
konanie s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 1 CSP zastavil, keďže žalobca zobral žalobu späť.
Zároveň uvedeným uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.
Uvedené uznesenie napadol odvolaním právny zástupca žalobcu, ktorý v uvedenom odvolaní uviedol,

že nesúhlasí s tým, aby súd žalovanému priznal náhradu trov konania a žiadal, aby súd žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uvedeného odvolania uviedol, že žalobca podal žalobu
v súlade so zákonom č. 161/2005 Z. z. Uviedol, že v priebehu konania v katastrálnom území B. O.,
v ktorom sa nachádzali nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom sporu, bol rozhodnutím Správy katastra
Nové Zámky č. C-54/4191/2011 zo dňa 28. 09. 2011 schválený register obnovenej evidencie pozemkov,
na základe ktorého bolo vlastníctvo k žalovaným nehnuteľnostiam zapísané v prospech žalobcu. Z

uvedeného je teda zrejmé, že žalobca procesne nezavinil, že konanie bolo zastavené, keďže vlastníkom
predmetných nehnuteľností sa stal rozhodnutím štátneho orgánu. Odvolací súd Krajský súd v Nitreuznesením č. k. 9Co/214/2017-609 zo dňa 08. 06. 2017 výrok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej
sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uvedeného
uznesenia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie dostatočne neozrejmil a nepostupoval podľa §

256 ods. 1 CSP, keďže z uvedeného ustanovenia vyplýva, že trovy konania je povinná nahradiť tá zo
strán, ktorá zavinila, že vznikli. Na základe vyššie uvedených skutočností, ako i na základe uvedených
zákonných ustanovení, konajúci súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku uznesenia a žiadnej zo
strán náhradu trov konania nepriznal, keďže konajúci súd mal za to, že v danom prípade žiadna zo strán
zastavenie konania nezavinila, nakoľko v priebehu konania došlo k rozhodnutiu štátneho orgánu, a to

vyššie uvedeného rozhodnutia Správy katastra Nové Zámky o schválení registra obnovenej evidencie
pozemkov, na základe ktorého bolo vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktorých vydania sa žalobca domáhal,
zapísané na žalobcu, a teda predmet sporu odpadol a z toho dôvodu preto žalobca zobral žalobu späť.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
ustanovením § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) CSP. V predmetnej právnej veci bola podaná žaloba,

pričom predmetnou žalobou sa domáhal v reštitučnom konaní vydania žalovaných nehnuteľností podľa
§ 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. Vo vzťahu k priznaniu trov konania nesúhlasil s priznaním
náhradytrovkonaniažalovanému.Poukázalnaustanovenie§257CSPauviedol,žeprávnypredchodca
žalobcu pri podávaní žaloby vychádzal z identifikácie parciel zo dňa 11. apríla 2006. Keďže právny
predchodca žalobcu nemal k dispozícii inú aktuálnu identifikáciu parciel a na podanie žaloby mu končila

prekluzívna lehota, podal predmetnú žalobu z opatrnosti a najmä z dôvodu reálnej hrozby straty práva
v zmysle § 5 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z. z. Následne sa v žalovanom katastrálnom území B. O. viedlo
konanie o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim, na základe ktorého sa
zostavil a následne schválil register obnovenej evidencie pozemkov (REOP). Predmetné konanie bolo
skončené vydaním rozhodnutia SK NZ č. C-54/4191/2011 zo dňa 28. septembra 2011 o schválení

ROEP. Vo vzťahu k trovám konania žalobca nesúhlasil s uplatnením trov konania žalovaným. Poukázal
na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP a uviedol, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné hovoriť
o tom, že procesne zavinil zastavenie konania, pretože si len uplatňoval svoj nárok vyplývajúci mu z
reštitučného zákona, pričom až po podaní žaloby mu štátny orgán (Okresný úrad Nové Zámky) svojim
rozhodnutím priznal vlastnícke právo. Skutočnosť, že sa stal vlastníkom žalovaných nehnuteľností ešte

pred rozhodnutím súdu nebola spôsobená jeho zavinením, ale táto skutočnosť nastala nezávisle od jeho
vôle. Poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/03. Na základe vyššie uvedených skutočností
bol názoru, že právo na náhradu trov konania bolo žalovanému priznané nesprávne a v rozpore so
zákonom. Upozornil aj na skutočnosť, že žalovaný, ako aj iné orgány verenej moci, neposkytli právnemu
predchodcovi žalobcu, ako osobe oprávnenej, pomoc a súčinnosť tak, ako im to ukladá reštitučný zákon.

V tomto smere odkázal na ustanovenie § 8 ods. 3 reštitučného zákona. Napriek tomu, že žalovaný
mal k dispozícii dokumenty a verejné listiny, akými sú pozemkovoknižné vložky, identifikácie parciel,
rozhodnutia štátnych orgánov o prechode vlastníctva na štát alebo tieto dokumenty mohol zabezpečiť,
mu súčinnosť neposkytol a na výzvu súdu nereagoval. Konanie žalovaného, resp. jeho nečinnosť bola
v rozpore s účelom reštitučného zákona. Civilný sporový poriadok v § 255 ods. 1 uvádza, že súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V tomto konkrétnom prípade nebolo
možné hovoriť, že by žalovaný mal vo veci plný úspech a ani, že by si bránil právo proti žalobcovi a to
z dôvodu, že žaloba bola dôvodná, vychádzala z reštitučného zákona a domáhal sa ňou nápravy krívd
spáchaných na ňom komunistickým režimom. Zo spisového materiálu je jednoznačné, že nehnuteľnosti,
ktorých vydania sa domáhal, pôvodne patrili právnemu predchodcovi žalobcu, tieto mu boli v rozhodnom

období odňaté a len z dôvodu, že v žalovanom katastrálnom území prebehlo konanie ROEP mu boli
vydané, hoci na ich vydanie právo mal, pričom išlo o nehnuteľnosti, ktoré boli odňaté z dôvodu podľa
§ 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. Bol tiež toho názoru, že reštitučné konanie je oslobodené od
súdneho poplatku v zmysle reštitučného zákona, z čoho je možné subsidiárne odvodiť, že v reštitučnom
konaní by nemala byť žalovanému priznaná náhrada trov konania, a to práve s ohľadom na špecifickosť

reštitučného konania. Z daného vyplýva, že predmet reštitučného konania v návrhu na začatie konania
na vydanie veci nemožno oceniť peniazmi. V zmysle § 257 CSP tvrdil, že dôvody hodné osobitného
zreteľa majú za následok nepriznanie náhrady trov konania žalovanému i napriek tomu, že z dôvodu
rozhodnutia Okresného súdu Nové Zámky v konaní ROEP zobral žalobu späť, pričom tieto dôvody
spočívajú v okolnostiach danej veci. Už samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť

týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala krivdy spáchané minulým režimom
na pôvodných vlastníkoch. V tomto smere je preto bez významu, koľko súdnych sporov ich aplikácia
vyvolala. Podstatným v tomto konaní je skutočnosť, že si žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné
právo na vrátenie vlastníctva prezumovanému zákonom č. 161/2005 Z. z. V tomto duchu zaujal svojestanovisko v jednom z reštitučných sporov napr. Okresný súd v Leviciach č. k. 9C/138/2006-369 zo dňa
12. septembra 2007 alebo Krajský súd v Nitre č. k. 6Co/43/2009 zo dňa 16. februára 2010. Vzhľadom
na doposiaľ uvedené a podľa ustálenej súdnej praxe by žalovanému v konaní nemala byť priznaná

náhrada trov konania z dôvodu, že ide o dôvod osobitného zreteľa, nakoľko ide o uplatnenie nároku z
reštitučného zákona a účelom tohto zákona bola náprava krívd spáchaných na majetku cirkví. Samotný
charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní, ktorými dochádza k naprávaniu
krívd spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. Nie je spravodlivé, aby bolo žalovanému
priznané právo na náhradu trov konania, keď žalovaný nevyvinul žiadne úsilie a spoluprácu pri vydávaní

nehnuteľností a v prípade dobrovoľného vydania nehnuteľnosti by neboli vznikli náklady spojené s týmto
konaním. V tejto súvislosti poukázal na rad súdnych rozhodnutí okresných, ako aj krajských súdov SR.
V zmysle vyššie uvedených skutočností navrhol, aby súd zmenil napadnuté uznesenie v časti náhrady
trov konania tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva, prípadne, aby napadnuté uznesenie
zrušil a vrátil vyššiemu súdnemu úradníkovi na nové konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že po preštudovaní uznesenia č. k.
6C/276/2006-619 zo dňa 11. februára 2021 dospel k názoru, že výrok súdu označený pod I. je v rozpore
s obsahovým znením odôvodnenia, uvádzaného v bode 6. V následnom kroku sa bude musieť súd
vysporiadať s uvádzanou nezrovnalosťou a v prípade, že výrok upraví v súlade s obsahovým znením
odôvodnenia, uvádzaného v bode 6., odvolanie žalobcu nemá za danej situácie právny význam, a tak

sa k jeho obsahu z tohto dôvodu nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa

náležitosti podľa (§ 127 a § 363 CSP), viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) vec prejednal a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť, keďže neboli splnené podmienky na jeho
potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu (Rímskokatolická cirkev
Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza) sa žalobou zo dňa 20. decembra 2006 domáhal podľa zákona č.
161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
vydania a navrátenia predmetných nehnuteľností do svojho vlastníctva. Súd prvej inštancie uznesením

zo dňa 16. decembra 2009 č. k. 6C/276/2006-524 pripustil zámenu účastníkov tak, že namiesto
pôvodného žalobcu (Rímskokatolická cirkev Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza) vstupuje do konania
RímskokatolickácirkevBiskupstvoNitra,Nitra,Nám.J.PavlaII.č.7,IČO:35593008.Žalovanýlistomzo
dňa 18. februára 2013 prvoinštančnému súdu oznámil, že má vedomosť o tom, že predmetné pozemky
boli prevedené do vlastníctva žalobcu na základe poznatku spracovateľa ROEP. Okresný úrad Nové

Zámky, katastrálny odbor písomnosťou zo dňa 28. októbra 2015 ako reakciu na výzvu prvoinštančného
súdu uviedol, že spracovanie registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), t. j. konanie o obnove
evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim v k. ú. B. O. bolo právoplatne ukončené,
a to rozhodnutím Správy katastra Nové Zámky č. j. C-54/4191/2011 zo dňa 28. septembra 2011 o
schválení ROEP, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. októbra 2011. Súd prvej inštancie uznesením

zo dňa 16. marca 2016 č. k. 6C/276/2006-576 žiadosť žalobcu o prerušenie konania zamietol, čo potvrdil
svojim uznesením aj Krajský súd v Nitre dňa 30. júna 2016 č. k. 7Co/292/2016-590. Právny zástupca
žalobcu na pojednávaní dňa 13. februára 2017 sp. zn. 6C/276/2006 uviedol, že žalobu, vzhľadom na
skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti sú medzi časom zapísané na žalobcu, tak ako to vyplýva z
LV č. 3665 k. ú. B. O., berie späť a žiada konanie zastaviť. Čo sa týka náhrady trov konania, žiada,

aby žiadnej zo strán sporu nebola priznaná náhrada trov konania, keďže žaloba bola podaná svojho
času dôvodne, keďže žalovaný bol vedený ako držiteľ predmetných nehnuteľností, ktorých vydania
sa žalobca domáhal. Žalovaný tvrdenia žalobcu rozporoval, tvrdil, že žaloba nebola podaná dôvodne,
keďže nebol povinnou osobou a žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania. Následne súd prvej
inštancie uznesením zo dňa 13. februára 2017 č. k. 6C/276/2006-600 konanie zastavil a rozhodol, že

žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, ktoré žalobca v časti náhrady trov konania napadol odvolaním zo dňa 3. apríla 2017 a žiadal, aby
súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 8. júna 2017 č.k. 9Co/214/2017-609 uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 13. februára 2017 č. k. 6C/276/2006-600
v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
z dôvodu nepreskúmateľnosti. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením, ktoré

napadol žalobca odvolaním a žiadal, aby súd rozhodnutie zmenil a rozhodol, že žalovanému sa náhrada
trov konania nepriznáva.

6. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Podľa § 256 ods. 1 a 2 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná
náhradu týchto trov protistrane.

8. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.

9. Integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj právo strany,
ktorá v konaní (v spore) uspela, vo všeobecnosti na to, aby jej boli nahradené všetky trovy, ktoré vo
vecnej súvislosti s uplatnením svojho práva vynaložila. V prípade úvahy súdu o odchýlení sa od toho

generálneho pravidla, je súd povinný takýto odklon náležite odôvodniť, v opačnom prípade by sa dopustil
porušenia základného práva na súdnu ochranu dotknutej strany.

10. Inštitút náhrady trov konania plní tri základné funkcie. Prvú možno označiť ako kompenzačnú, a ktorá
sa premieta do skutočnosti, že samotné trovy sú strane kompenzované t. j. nahradzované. Ide zároveň o

tradičné vyjadrenie princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie konania (sporu) na
škodu. Druhou funkciou je tzv. preventívna, ktorá má pôsobiť ako určitý odstrašujúci prvok, prejavujúci
sa v nevyhnutnosti existencie trov konania (sporu), ku ktorej je spätá aj povinnosť ich platenia, a
ktorá tak preventívne pôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých
subjektívnych práv na súde. Tretiu funkciu možno označiť ako satisfakčnú, ktorá je premietnutá v rámci

aplikácie princípu procesnej zodpovednosti strany za zavinenie spočívajúca v zastavení konania (§ 256
CSP) a v určitej miere aj v súvislosti s náhradou trov konania protistrane.

11.Podľapravidlavyjadrenéhov§252CSP,každástranaznášatrovyspojenésjejúčasťouvspore,kým
nebude spor skončený. Ide do určitej miery o výchovný účel tohto pravidla, ktorý vychádza z premisy,

že strany sporu, ktoré iniciujú a vedú spor, tak konajú na vlastné riziko spočívajúc v zodpovednosti za
výsledok sporu. V tomto smere je náhrada trov konania nerozlučne spojená so samotným vedením
sporového konania, ktoré je riadené zásadou úspechu vo veci (§ 255). V zmysle tohto pravidla, resp.
zásady je pre stranu sporu, ktorá bola v spore neúspešná, konštituovaná povinnosť nahradiť trovy
konania strane, ktorá v spore dosiahla úspech tzv. víťaznej strane. Úspech vo veci, ktorá je predmetom

sporu, je okolnosťou, ktorá determinuje nárok na náhradu trov konania z hľadiska § 251 CSP. Úspech
vo veci skúma súd čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Ak nie je splnené
kritérium úspechu vo veci, strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania a sú povinné znášať
náklady na vynaložené trovy konania vo svojej réžii. Plný úspech sa zisťujem porovnaním žalobného
návrhu t. j. petitu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže dosiahnuť ako

žalobca tak aj žalovaný. Žalobca dosiahne plný úspech vo veci, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia
zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo
v celom rozsahu. Pomer úspechu je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana
plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania. Naopak, ak žiadna zo strán nedosiahla
plný úspech v spore, má každá z nich len čiastočný úspech, t. j. každá zo strán je sčasti úspešná a sčasti

neúspešná. V prípade, ak dosiahla strana v spore úspech len čiastočný, tak sa náhrada trov konania
pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí sa jednať
o prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní úspešnosti oboch strán zostala ešte suma opodstatňujúca
záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Ak sa v spore navzájom vyrovnajú úspech a
neúspech, náhrada trov konania sa spravidla neprizná žiadnej zo strán. Priznanie náhrady trov konania

však môžu ovplyvniť aj ďalšie faktory, ako sú napr. závislosť rozhodnutia o výške plnenia od úvahy súdu
alebo od znaleckého posudku. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva
strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu je treba určiť vždy, ak
má byť náhrada trov konania rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania.12. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie

(pôvodne ust. § 146 ods. 2 a § 147 OSP) bola pretransformovaná po prijatí Civilného sporového poriadku
do podoby vyjadrenia v ust. § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá
zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri
riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov
sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu.

13. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 20. marca 2018 sp. zn. II. ÚS 569/2017 uviedol,
že pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad, predovšetkým z právneho hľadiska, je
ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (na základe ktorého všeobecné súdy otázku
náhrady trov posudzovali) z obsahového hľadiska v podstate zhodný so skorším ustanovením § 146 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať

ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

14. Pri použití § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku treba otázku, či účastník konania
(strana sporu) zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku. Ak
došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu (žaloby), možno strane sporu uložiť povinnosť

nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh (žaloba), ktorý
bol podaný dôvodne.

15.Pojemprocesnézavineniepoužitýv§256CSPsaposudzujevýlučnezprocesnéhohľadiska.Zásada
zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na

posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Konanie môže byť zastavené
z rôznych procesných dôvodov, najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia
žaloby (celkom alebo sčasti) alebo v dôsledku nedostatku procesných podmienok. Zásada procesnej
zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo
zastavené, ak už vznikol procesno-právny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi

stranami sporu navzájom. Zavinenie môže existovať tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného.
Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej
súvislosti, ktorou príčinou je správanie sa strany sporu, t. j. aj jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
žaloby a dôsledkom je vznik trov protistrany (sp. zn. I. ÚS 469/04). Pojem procesné zavinenie je tak
potrebné vykladať komplexne a extenzívne, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre, t. j. nie v doslovnom

jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie strany sporu. Pri
zastavenísporovéhokonaniajepotomprevyriešenieotázkynáhradynákladovkonaniakľúčovézistenie,
či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov (strán) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium
procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo
žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú

žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14. septembra 2011 sp. zn. 7M Cdo 4/2010). Na strane žalobcu existuje procesné
zavinenie napr. ak podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu alebo podal žalobu, hoci
existovala res iudicata alebo prekážka litispendencie alebo ak bez dôvodu vzal žalobu späť, avšak aj
vtedy, ak vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovaným a pod.

16. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní o náhrade trov sporového
konania, ktoré bolo zastavené, je potrebné, aby súd rozhodujúci o trovách zastaveného konania,
vychádzal zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zmyslom využitia tejto zásady je
sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím

súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim
nie z hmotného práva, ale z práva procesného, na to, či šlo o dôvodne podanú žalobu, zavinenie v
zmysle § 256 CSP je nutné usudzovať z procesného hľadiska. Odvolací súd v tomto smere dodáva,
že kritérium procesného zavinenia sa aj v rovine aplikačnej praxe súdov SR posudzuje z objektívneho
hľadiska, pričom pojem objektívne je aj s poukazom na vyššie uvedené potrebné vykladať v aspekte

potreby jeho vnútornej diferenciácie, a to z hľadiska formálneho a materiálneho naplnenia procesného
zavinenia. Formálna stránka spočíva v samotnom explicitnom vyjadrení objektivizácie, a to tak, že miera
zodpovednosti v tomto smere je naplnená bez ohľadu na to, či strana sporu zapríčinila zastavenie
konania z dôvodu (subjektívnej zodpovednosti) jej zavinenia alebo z dôvodu náhody ako objektívnejskutočnosti, resp. okolnosti, ktorú strana ani pri dodržaní legitímne požadovanej miery obozretnosti
nemohla predvídať. V prípade naplnenia formálnej stránky kritéria procesného zavinenia je následok
tohto zistenia v prvom rade premietnutý do povinnosti súdu rozhodnúť o náhrade trov konania v

prospech strany, ktorá nezavinila z hľadiska naplnenia formálnej stránky kritéria procesného zavinenia
zastavenie predmetného súdneho konania v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Materiálna stránka
kritéria procesného zavinenia je koncipovaná potrebou zistenia dôvodov, pre ktoré došlo k zastaveniu
konania. Ide o požiadavky, ktoré dávajú súdu možnosť objasniť príčinné súvislosti medzi úkonom, resp.
udalosťou, ktorá zapríčinila zastavenie konania v intencii § 256 CSP a dôvodmi, ktoré k tomu viedli, a

ktoré tak postavili konkrétnu stranu sporu do pozície zodpovednej osoby za toto zastavenie. Odpoveď
na otázku potreby naplnenia vyžadovanej miery spravodlivosti v tejto rovine možno nájsť v samotnej
vnútornej diferenciácii posudzovania miery procesného zavinenia, kedy morálne prijateľným sa javí
záver, že materiálna stránka procesnej miery zavinenia je naplnená v prípade, ak tento dôvod príčiny bol
spôsobený (v zmysle subjektívnej zodpovednosti) zavinením strany sporu a nie na základe náhody resp.
objektívnej skutočnosti. S poukazom na vyššie uvedené môžu nastať tri situácie. V prvom prípade môže

nastať stav, v ktorom dôjde k naplneniu ako formálnej, tak aj materiálnej stránky kritéria procesného
zavinenia (na strane jednej zo strán sporu), ktorý sa premietne do situácie, v ktorej súd rozhodne podľa
§ 256 ods. 1 CSP, a teda náhradu trov konania prizná strane, ktorá nezapríčinila zastavenie konania.
V druhom prípade pôjde o situáciu, kedy síce jedna zo strán zapríčiní zastavenie konania v zmysle
formálnej stránky kritéria procesného zavinenia (napr. žalobca podá späťvzatie žaloby), avšak z hľadiska

posúdenia materiálnej stránky tohto kritéria súd dospeje k odôvodnenému zisteniu, že dôvodom, resp.
že dôvod späťvzatia bol v priamej a jedinej príčinnej súvislosti so zavineným správaním sa druhej strany
(t. j. žalovaného), ktorá zapríčinila, že došlo k dodatočnému odpadnutiu predmetu sporu, kedy v takomto
prípade materiálna stránka kritéria procesného zavinenia prelamuje tú formálnu a súd rozhodne, že
druhá strana (t. j. žalovaný) zavinil zastavenie konania, v zmysle čoho ju zaviaže na povinnosť náhrady

trov konania v prospech strany, ktorá zapríčinila zastavenie konania len z formálnej stránky procesného
kritéria procesného zavinenia. V treťom prípade môže nastať stav, v ktorom dôjde k naplneniu formálnej
stránky kritéria procesného zavinenia podobne ako v druhom prípade, avšak s tým rozdielom, že súd
v tomto prípade nezistí priamu a jedinú príčinnú súvislosť v zavinenom správaní sa jednej zo strán,
ktorá takto spôsobila dôvodnosť zastavenia konania z materiálnej stránky (t. j. priamo nezavinila

dôvodnosť späťvzatia žaloby), naopak je buď daná zodpovednosť spočívajúca v zavinenom správaní sa
oboch strán alebo v objektívnej skutočnosti, ktorú strany nemohli ovplyvniť. V takomto prípade súd pri
posudzovaní objektívnej miery procesného zavinenia rozhodne, že stranám sa nárok na náhradu trov
konanianepriznáva.Vprípadoch,kedynastalasituácia,žebyniektorejzostránvznikloprávonanáhradu
trov konania, možno ešte pristúpiť k skúmaniu, či na danú situáciu možno aplikovať výnimku podľa §

257 CSP, ktorá je vyjadrením toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú
rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom a moderovať tak mieru priznaného nároku
náhrady trov konania.

17. V tomto smere odvolací súd dodáva, že už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.

2Cdo/102/2017 z 31. júla 2017 uviedol, že aplikácia citovaného ustanovenia však musí zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R
34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto

podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa
môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často
vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie, ale i
okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k

majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na
majetkovépomeryoprávnenejstrany.Vovšeobecnostimožnopovedať,ževždytrebazvažovaťokolnosti
konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielentoho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok
nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na
ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda

na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,
či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000).

18. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 25. júna 2020 sp. zn. 8Cdo/266/2019 vyjadril svoj
názor, že ak súd má v úmysle použiť moderačné právo (§ 257 CSP) alebo ak ho niektorá zo strán
navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je
možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP
a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd
v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám

sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP
Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL.
ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej
aplikácii § 257 CSP vyjadrila svoje stanovisko. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí
súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o

postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/67/2010)
výnimočnosť použitia ustanovenia § 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného
zreteľa, musí byť náležite odôvodnené. Kontra k postoju vyjadreného Najvyšším súdom SR odvolací
súd uvádza rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 6. júna 2019 sp. zn. II. ÚS 113/2019, v ktorom

Ústavný súd deklaroval, že „rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania,
preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný
súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii §
257 Civilného sporového poriadku. Vyhodnocovanie okolností hodných osobitného zreteľa je totiž taká
komplexná činnosť, že aj ak by sudca v určitom momente zvažoval aplikáciu § 257 Civilného sporového

poriadku, napokon by sa k jej aplikácii prikloniť nemusel. Vzhľadom na uvedené okolnosti, s poukazom
na širokú škálu eventualít, ktoré môžu nastať pri rozhodovaní súdu, sa ústavný súd prikláňa skôr k
potrebe následného vyčerpávajúceho vysvetlenia, v čom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal úspešnej strane náhradu trov konania ako ku rigidne
stanovenej povinnosti vždy a za každých okolností vyzvať strany sporu, aby sa vyjadrili k potenciálnej

aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku“. Odvolací súd, stotožňujúc sa v tomto smere s názorom
Ústavného súdu vyjadreným v jeho rozhodnutí (II. ÚS 113/2019), dopĺňa, že osobitnú výnimku v tomto
smere predstavuje situácia, ak strana v súdnom konaní navrhla, resp. argumentovala prípustnosťou
aplikácie § 257 CSP, teda zákonnou výnimkou, vedomá si toho, že v prípade, ak by sa z hľadiska
výsledku súdneho konania stala stranou neúspešnou v spore, hrozila by jej povinnosť na náhradu trov

konania v spore úspešnej strane, prípadne strane, ktorej má byť priznaná náhrada trov v zmysle § 256
CSP.

19. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že princíp procesného výsledku nemožno
chápať len povrchne formalisticky, lebo nielen petit, ale i žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú,

prečo sa žalobca domáha plnenia na žalovanom, a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol. Pri
posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je súd povinný
skúmať, či niektorá zo strán sporu nezavinila zastavenie konania. Záver o tejto skutočnosti, a teda,
že je naplnený predpoklad na náhradu trov konania v zmysle vyššie uvedeného, nevylučuje, aby súd
súčasne nedospel k úvahe, že sú splnené predpoklady pre prípustnosť aplikácie výnimky v zmysle §

257 CSP. V tomto smere odvolací súd dodáva, že ak aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí (sp. zn.
2Cdo/102/2017 z 31. júla 2017) explicitne ustanovuje, že pre aplikáciu výnimky v zmysle § 257 CSP je
potrebné kumulatívne naplnenie podmienok, a to výnimočnej okolnosti a dôvodu hodného osobitného
zreteľa, tak to samé o sebe nebráni, aby sa tieto aj vzhľadom na individualitu sporu nemohli dostať do
konjunkcii, resp. do stavu, kedy sa navzájom prekrývajú a ich determinovanie súdom v predmetom spore

tým pádom nemusí byť striktne formálne, kategoricky nezávisle posúdené. V prípade, že súd dospeje
k záveru, že v predmetnom konaní došlo k naplneniu podmienok pre aplikáciu výnimky v zmysle § 257
CSP, rozhodne tak, že strane, ktorej by inak vzniklo právo na náhradu trov konania (§ 256 CSP), náhradu
trov konania neprizná, pretože tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.20. Odvolací súd konštatuje, že v predmetom konaní nie je sporné, že žalobca vzal žalobu späť, a
teda z formálnej stránky procesného zavinenia zavinil zastavenie konania a v prípade posúdenia len

tejto stránky by mal žalobca znášať zodpovednosť za zastavenie konania. Na druhej strane je potrebné
zohľadniťajindividualitutohtokonaniaaprihliadnuťnaokolnosti,ktoréžalobcuviedlikspäťvzatiužaloby,
teda späťvzatie posúdiť aj z materiálnej stránky. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca dôvod späťvzatia
žaloby odôvodnil tým, že k odpadnutiu predmetu sporu došlo na základe objektívnej skutočnosti, a to
nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalobcom v podiele 7/9 k celku, na

základe rozhodnutia Správy katastra Nové Zámky č. C-54/4191/2011 zo dňa 28. septembra 2011 o
schválení ROEP. Odvolací súd vychádzal zo žaloby, ktorá nemala procesné nedostatky (§ 161 CSP),
ktoré by odôvodňovali zjavnú neúspešnosť a skúmal tiež v súlade s názorom Ústavného súdu SR, ktorý
vyslovil vo svojom rozhodnutí (II. ÚS 569/2017) samotnú potrebu podanej žaloby ako formu ochrany
jeho subjektívnych práv, a to v rovine zistenia, či v čase podanej žaloby nemal žalobca inú právnu
možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. To sa môže, ale aj nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu

dôvodnosť žaloby, ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje. V tejto súvislosti odvolací
súd konštatuje, že podaná žaloba bola dôvodná, a to aj so zreteľom na časovú tieseň vyplývajúcu z
hrozby uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenia si nároku v zmysle § 5 ods. 1 a 3 zák. č. 161/2005 Z.
z., keď písomnú výzvu žalovanému doručil dňa 21. decembra 2005.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospel odvolací súd k záveru, že na strane žalobcu síce došlo
z formálneho hľadiska k procesnému zavineniu na zastavení predmetného súdneho konania, keď na
pojednávaní dňa 13. februára 2017 č. k. 6C/276/2006 zobral žalobu v celom rozsahu späť, avšak z
materiálneho hľadiska odvolací súd nezistil príčinný vzťah v zavinení žalobcu na zastavení konania,
keď k dôvodu, ktorý viedol žalobcu k späťvzatiu žaloby, došlo na základe skutočnosti, na ktorú nemal

žalobca faktický dosah, a teda nemal možnosť ju ovplyvniť. Zároveň zo súdneho spisu vyplýva, že
o konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) žalobca v
čase podania žaloby nemal žiadnu vedomosť. Súdu prvej inštancie žalovaný písomnosťou zo dňa 18.
februára 2013 oznámil, že na základe rozhodnutia štátneho orgánu, t. j. Správy katastra Nové Zámky č.
C-54/4191/2011 zo dňa 28. septembra 2011 bol schválený register obnovenej evidencie pozemkov, na

základe ktorého žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom, čo vo svojej podstate
viedlo k dodatočnému odpadnutiu predmetu sporu (č. l. 535). Odvolací súd nemal za preukázané
zavinené správanie sa žalobcu, ktorého priamym dôsledkom by došlo k odpadnutiu predmetu sporu,
teda nedošlo k naplneniu materiálnej stránky kritéria procesného zavinenia na strane žalobcu, keď ten
zobral žalobu späť z dôvodu objektívnej skutočnosti. Odvolací súd si je vedomý i toho, že po tom, čo

žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia štátneho
orgánu (Správy katastra Nové Zámky č. C-54/4191/2011 zo dňa 28. septembra 2011), ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 9. októbra. 2011, a že žalobcovi od tohto momentu svedčilo vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam, resp. od tohto okamihu možno hodnotiť skutočnosť, ktorá zapríčinila
odpadnutie predmetu sporu, vzal žalobu späť až dňa 13. februára 2017, skoro šesť rokov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia Správy katastra Nové Zámky č. C-54/4191/2011 zo dňa 28. septembra
2011. Tomuto konaniu žalobcu je možné na jeho ťarchu pripísať určitú mieru nedbalosti, avšak napriek
tomu, vzhľadom k už uvedenému, dospel k záveru, že v danej veci odvolací súd nevzhliadol dôvody
hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce v danej veci aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Zavinenie v
aspekte materiálnej stránky kritéria procesného zavinenia nemožno nájsť ani na strane žalovaného,

ktorý rovnako ako žalobca nemal priamy ani nepriamy vplyv na okolnosť, ktorá viedla k dodatočnému
odpadnutiu predmetu sporu, a teda žalovaný nesplnil to, čo bolo od neho žalobcom na základe podanej
žaloby žiadané. Dôvodom späťvzatia žaloby bolo síce splnenie toho, čoho sa žalobou domáhal, avšak
ako už bolo vyššie uvedené, k splneniu nedošlo správaním sa žalovaného, ale tretím subjektom, a teda
na základe objektívnej skutočnosti, ktorú žalovaný nemal možnosť ovplyvniť. V tomto smere odvolací

súd konštatuje, že žalovaný sa na zastavení konania žiadnou mierou nepodieľal. S poukazom na vyššie
uvedené odvolací súd uvádza, že ak nedošlo ani na jednej zo strán sporu k zavinenému správaniu sa,
ktoré zapríčinilo dôvodnosť zastavenia konania, je potrebné napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
podľa § 388 CSP zmeniť a stranám nárok na náhradu trov konania nepriznať.

22. Odvolací súd ešte dodáva, že aj keď výrokom napadnutého uznesenia uložil žalobcovi uhradiť trovy
konania žalovanému, napadnuté uznesenie odôvodnil tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania
nepriznal. Výrok napadnutého uznesenia teda nekorešponduje s jeho odôvodnením, čo by bol dôvod
na zrušenie tohto rozhodnutia z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie otrovách konania v tejto veci už bolo raz zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie rozhodnutie,
odvolací súd postupoval podľa § 390 ods. 1 CSP a vo veci sám rozhodol a dôvody rozhodnutia doplnil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).