Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoV/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1004116824
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Pepelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1004116824.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: J. F., Z. 8, XXX XX N., Q., zast.: JUDr. Petrom
Kubíkom, advokátom, Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, IČO: 37 988 620, proti žalovaným: 1/ D.
X., X. 27, XXX XX B., zast. Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811
02 Bratislava, 2/ Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854
140, zast. JUDr. Allanom Böhmom, advokátom, Advokátska kancelária Böhm & Partners, Jesenského

2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 437 068,18 eur s prísl., vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 3Cbm/61/2004, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
5Obo/9/2016-810 zo 4. júla 2007, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie o d m i e t a .
II. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k.
3Cbm/61/2004-382 z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3Cbm/61/2004-403 z
25. februára 2008 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči pôvodným žalovaným 1/, 2/ a 3/
zaplatenie istiny 13 167 116,-- Sk s príslušenstvom (v prepočte 437 068,18 eur s príslušenstvom) titulom
náhrady škody.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol s odôvodnením, že spoločnosť J&T ASSET MANAGEMENT, a. s.
(ďalej len „pôvodný žalovaný 1/“), ako správca reštitučného otvoreného podielového fondu (ďalej len
„ROPF“) prostredníctvom D. X. [(ďalej len „pôvodného žalovaného 2/“) - v súčasnosti žalovaného 1/ -
pozn. dovolacieho súdu], ako člena štatutárneho orgánu správcovskej spoločnosti, 18. februára 2003
priamym predajom vopred určenému záujemcovi cez Burzu cenných papierov, a. s., Bratislava, odplatne
previedol z majetku podielového fondu pôvodného žalovaného 1/ do majetku Poštovej banky, a. s.,

Bratislava a podielových fondov Prvej penzijnej, a. s., Bratislava, 179 889 ks akcií emitenta Slovenská
sporiteľňa, a. s., Bratislava (ďalej aj „SLSP, a. s.“) v nominálnej hodnote 1 000,-- Sk/akcia, ISIN SK
XXXXXXXXXX, za jedinú záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk za akciu, teda celkom za cenu 305
811 300,-- Sk. Československá obchodní banka, a. s., pobočka zahraničnej banky v SR, IČO: 30 805
066 [následne v konaní jej právny nástupca Československá obchodná banka, a. s., IČO: 36 854 140
(ďalej aj „pôvodný žalovaný 3/“) v súčasnosti žalovaný 2/ - pozn. dovolacieho súdu] vykonávala v danom

čase na základe zmluvy s pôvodným žalovaným 1/ funkciu depozitára a 18. februára 2003 dala súhlas
pôvodnému žalovanému 1/ na predaj akcií.

3. Žalobca, ako vlastník podielov ROPF, mal za to, že uvedeným predajom akcií došlo k porušeniu
zákona č. 385/1999 Zb. o kolektívnom investovaní v znení neskorších noviel (ďalej aj „zákon o
kolektívnom investovaní“ alebo „ZKI“). Porušenie videl najmä v tom, že Erste Bank der Österreichischen

SparkassenAG,Wien(ďalejlen„ErsteBank“)nadobudlapodiel87,18%nazákladnomimaníspoločnosti
SLSP, a. s. v menovitej hodnote 5 556 896 000,-- Sk za kúpnu cenu 17 899 344 800,-- Sk. Z uvedenéhovyplýva, že Erste Bank v r. 2001 za jednu akciu SLSP, a. s., v menovitej hodnote 1 000,-- Sk reálne
vyplatila čiastku 3 221,-- Sk. Dňa 22. septembra 2003 bol na Burze cenných papierov Bratislava, a. s.
uzatvorený priamy obchod s akciami SLSP, a. s., v počte 179 889 ks za cenu 3 250,-- Sk za akciu.

Podľa žalobcu sa jednalo o identické akcie, ktoré ROPF previedol na spoločnosť Poštová banka, a.
s., za cenu 1 700,-- Sk za akciu. Celkový rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú Erste Bank kúpila
179 889 ks akcií emitenta SLSP, a. s. a za ktorú tieto akcie predal žalovaný 1/ z majetku ROPF, bola
suma 278 827 950,-- Sk. Dňa 15. apríla 2004 nadobudla Erste Bank podpisom zmluvy s Ministerstvom
financií SR o kúpe akcií ďalších 10% základného imania SLSP, a. s., za cenu cca 2,9 mld. Sk, čo je

cca 4 550,-- Sk za akciu. Z toho vyplýva, že majoritný akcionár SLSP, a. s. spoločnosť Erste Bank nikdy
nenakupovala akcie SLSP, a. s. za cenu, ktorá by bola nižšia ako 3 221,-- Sk za akciu. Pôvodný žalovaný
2/ bol v rozhodnom čase členom a predsedom predstavenstva, a tak podľa § 13 ods. 4 ZKI žalovaný
1/ ako správcovská spoločnosť a podľa § 57 ZKI žalovaný 2/ ako člen predstavenstva správcovskej
spoločnosti, majú zodpovedať spoločne podielnikom za vzniknutú škodu. Keďže nepostupovali v súlade
s ustanoveniami ZKI, mali podľa žalobcu porušiť svoje povinnosti vyplývajúce z uvedeného zákona,

a to tým, že nevykonali riadnu analýzu ekonomickej výhodnosti predaja uvedených akcií, nevykonali
riadne zistenia reálneho dopytu a najvýhodnejšej ceny akcií. Akcie boli predané priamo už vopred
určenému záujemcovi a žalovaní si predtým nesplnili povinnosť anonymnej ponuky týchto cenných
papierov na verejnom trhu cenných papierov, nesplnili povinnosť predať cenný papier za najvýhodnejšiu
cenu a neponúkli tieto cenné papiere na odpredaj majoritným vlastníkom SLSP, a. s. Pre tieto porušenia

povinností vyplývajúce z cit. zákona Úrad pre finančný trh (ďalej aj „ÚFT“) rozhodnutím č. GRUFT
113/2004/SANE z 24. februára 2004 uložil pôvodnému žalovanému 1/ pokutu vo výške 2 000 000,-- Sk
a rozhodnutím č. GRUFT 126/2004/SANE z 23. novembra 2004, konštatujúcim porušenie § 20 ods. 1
druhá veta ZKI, uložil pôvodnému žalovanému 3/ pokutu vo výške 250 000,-- Sk.

4. Krajský súd uviedol, že ku dňu vzniku škodovej udalosti portfólio ROPF tvorilo 713 852 347 ks
podielových listov celkovej hodnote 1 160 723 917,-- Sk. Čiže hodnota za 1 ks podielového listu bola
1 626,-- Sk. Ku dňu vzniku škodovej udalosti žalobca vlastnil 13 532 000 ks podielových listov ROPF,
čiže jeho podiel na portfóliu ROPF v danom čase bol 1,89%. Žalobca mal za to, že hrubým porušením
príslušných ustanovení cit. zákona v prípade priameho predaja 179 899 ks akcií SLSP, a. s., za cenu 1

700,-- Sk za akciu, dňa 18. februára 2003 mu bola ako podielnikovi ROPF spôsobená škoda vo výške 5
214 082,-- Sk. Táto škoda mala vzniknúť tým, že v prípade priameho predaja akcií SLSP, a. s., z majetku
ROPF do majetku Erste Bank za cenu 3 250,-- Sk za akciu, by bol výnos vyšší o sumu 278 827 950,-- Sk.
Vzhľadom k tomu, že v portfóliu ROPF v kritickom čase bol podiel žalobcu 1,89%, je 1,89% z čiastky 278
827 950,-- Sk suma 5 269 849,-- Sk, o ktorú čiastku by sa zvýšila hodnota podielových listov žalobcu

v ROPF. Toto je aj suma, ktorú si žalobca uplatnil ako náhradu škody.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal zodpovednosť za škodu pôvodného
žalovaného 1/, 2/ ani 3/ a z toho dôvodu žalobu zamietol.

6. O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej len „odvolací
súd“) rozsudkom č. k. 6Obo/84/2008-428 zo dňa 19. februára 2009 v spojení s opravným uznesením č.
k. 6Obo/84/2008-450 zo dňa 14. apríla 2009, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3Cbm/61/04-382 z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3Cbm/61/04-403 z 25.
februára 2008 potvrdil a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

V zmysle § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „Občiansky
súdny poriadok“ alebo „O. s. p.“) v celom rozsahu poukázal na zistený skutkový stav súdom prvej
inštancie, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia, ako aj právne posúdenie. K námietkam uvedeným
v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie na prejednanie veci samej nariadil viackrát pojednávanie, na
ktorých umožnil stranám sporu, teda aj žalobcovi, splniť zákonnú povinnosť uloženú v § 120 ods. 1 O.

s. p., označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd však nie je viazaný dôkaznými
návrhmi účastníkov. Je oprávnený posúdiť a rozhodnúť o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
Žalobca v odvolaní vytkol krajskému súdu, že nevykonal navrhované dôkazy, ktorými by preukázal svoj
uplatnený nárok. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom navrhované dôkazy (vyžiadanie trestného
spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných) by mali

preukázať skutočnosti, ktoré jednak neboli v konaní sporné a jednak nimi nemohli byť preukázané
rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Nevykonanie navrhovaných dôkazov
teda neznamenalo procesné pochybenie súdu s právnym následkom odňatia možnosti účastníkovi
konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., na ktoré ustanovenie žalobca v odvolanípoukázal. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne nepreukázal, že škoda, ktorú žalobca
vyčíslil sumou 13 167 116,-- Sk, mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti konať v zmysle
zákona o kolektívnom investovaní pôvodným žalovaným 1/. Nebolo žalobcom preukázané a nevyplýva

to ani z rozhodnutia Úradu pre finančný trh, že by v danom čase pôvodný žalovaný 1/ pri dodržaní
všetkých podmienok a spôsobov podľa cit. zákona dosiahol predajom akcií vyššiu trhovú cenu, než za
ktorú akcie v skutočnosti predal. Tiež nebolo jednoznačne žalobcom preukázané, že predmetné akcie
by žalovaní za cenu 3 221,-- Sk/akcia mohli predať majoritnému akcionárovi Erste Bank. Vzhľadom
na to, že na cenu akcií pôsobia rôzne okolností na kapitálovom trhu a cena závisí aj od osobných

pomerovpredávajúcehoalebokupujúceho(viďznaleckýposudokIng.D.Uhera),odvolací súdprisvedčil
pôvodným žalovaným 1/ a 2/, že žalobcom určená cena akcie 3 221,-- Sk za 1 kus v čase predaja
akcií 18. februára 2003 sa bez ďalšieho javí ako špekulácia. Odvolací súd sa stotožnil s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu škody, ani príčinnú súvislosť
medzi porušením záväzku žalovanými a vznikom škody. Pretože nezistil základné zákonné predpoklady
pre priznanie uplatneného práva na náhradu škody v zmysle § 438 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) voči všetkým žalovaným, vecne
správne žalobu zamietol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej podľa
§ 219 O. s. p. potvrdil.

7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací

(ďalej len „dovolací súd“) uznesením č. k. 1ObdoV/20/2012-571 zo dňa 26. septembra 2013 odmietol
podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti (právne
posúdenie veci).

8. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
nálezom sp. zn. III. ÚS 627/2015 zo dňa 2. februára 2016 obe vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho
súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie. V rozhodnutí vytkol
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nenáležité odôvodnenie spočívajúce v

nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikácií
relevantnej právnej úpravy. Uviedol, že spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním
navrhnutých dôkazov, ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu, resp. subjektov
zodpovednýchzaškodu,vychádzazchybnéhovyhodnoteniapredloženýchrozhodnutíúraduvrozpores
§ 135 ods. 1 O. s. p., resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi v konaní, a preto nie je akceptovateľné.

Právny záver najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu a predloženie zmluvy o
výkone depozitára od žalovaných by smerovalo k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné
a nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako
aj to, že je v súlade so zákonom, že krajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň
záväzným spôsobom riešia predbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť.

Naopak, uviedol, že najvyšší súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre
vec podstatný význam a obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu preto nespĺňajú požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia
a jeho prípadnej arbitrárnosti.

9. Po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie rozhodol odvolací súd o odvolaní žalobcu
rozsudkom č. k. 5Obo/9/2016 zo 4. júla 2017, ktorým zastavil konanie voči pôvodnému žalovanému 1/ (I.
výrok), napadnutý rozsudok č. k. 3Cbm/61/2004-382 z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia
č. k. 3Cbm/61/2004-403 z 25. februára 2008 potvrdil (II. výrok) a pôvodným žalovaným 2/ a 3/ priznal

nárok na náhradu odvolacieho konania.

10. Po zistení že žalovaný 1/ zanikol bez právneho nástupcu na základe dobrovoľného výmazu z
obchodného registra dňa 7. februára 2012 (vložka č. 887/B Obchodného registra Okresného súdu
Bratislava I) odvolací súd podľa ust. § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

(ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“) v spojení s ust. § 161 ods. 1 a 2 a § 64 C. s. p.
odvolacie konanie voči žalovanému 1/ zastavil. V ďalšom konaní rozhodoval už len o žalobe žalobcu
voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/.11. Odvolací súd v zmysle záverov nálezu ústavného súdu doplnil dokazovanie a v rozsahu, v ktorom
dokazovanie neopakoval a ani nedopĺňal, vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie (§ 383 C. s. p.).

11.1. Z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE zo dňa 24. februára 2004 odvolací
súd zistil, že pôvodný žalovaný 1/ porušil povinnosť vyplývajúcu mu ako správcovskej spoločnosti z ust.
§ 35 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 3 ZKI, keď nenakladal so 179 889 ks akcií emitenta SLSP, a. s., v
majetku podielového fondu s označením J&T ASSET MANAGEMENT správcovská spoločnosť, a. s.,
ROPF s odbornou starostlivosťou a spôsobmi uvedenými v § 35 ods. 3 ZKI, prostredníctvom ktorých by

predal akcie SLSP, a. s., za najvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech reštitučného
fondu a predal akcie dňa 18. februára 2003 za jedinú záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk. Ďalej
odvolací súd zistil, že žalovaný 1/ porušil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 36 ods. 2 ZKI tým, že pri tomto
predaji nepostupoval s odbornou starostlivosťou a bez preukázateľných dôvodov dňa 18. februára 2003
predal uvedené akcie za jedinú záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk, hoci v tom čase nebol dôvod
na okamžitý predaj akcií SLSP, a. s., za účelom zabezpečenia dostatočnej likvidity majetku v reštitučnom

fonde, pretože finančné prostriedky nachádzajúce sa v majetku v reštitučnom fonde v čase predaja akcií
postačovali na pokrytie finančných záväzkov spoločnosti a v tom čase doručených žiadostí podielnikov
fondu o vyplatenie vrátených podielových listov a lehota podľa § 36 ods. 4 ZKI dávala dostatočný časový
priestor pôvodnému žalovanému 1/, aby s odbornou starostlivosťou vykonal opatrenia na zosúladenie
hodnoty podielu akcií SLSP, a. s., na hodnote majetku reštitučného fondu podľa ust. § 33 ods. 1 ZKI.

11.2. Z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23. novembra 2004
odvolací súd zistil, že pôvodný žalovaný 3/ porušil ust. § 20 ods. 1 druhá veta zák. č. 385/1999 Z. z.
(ktoré je porušením aj podľa ust. § 87 ods. 1 zák. č. 594/2003 Z. z.) tým, že nepreveril, či cena 1 700,--
Sk, za ktorú pôvodný žalovaný 1/ chcel predať akcie SLSP, a. s., z majetku podielového fondu, je tá
najvýhodnejšia, akú bolo možné dosiahnuť v prospech reštitučného fondu a dňa 18. februára 2003 udelil

písomný súhlas na predaj akcií SLSP na základe žiadosti pôvodného žalovaného 1/ zo dňa 18. februára
2003, teda nekonal s odbornou starostlivosťou a výlučne v záujme podielnikov reštitučného fondu.
11.3. S poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 627/2015 zo dňa 2. februára 2016 odvolací
súd konštatoval, že bol týmito rozhodnutiami (ich výrokmi) viazaný v zmysle § 193 C. s. p. (pôvodne §
135 ods. 1 O. s. p.), a to v rozsahu že došlo k porušeniu konkrétnych povinností vyplývajúcich zo ZKI

a kto sa tohto porušenia dopustil, t. j. žalovaní 1/ a 3/.
11.4. Z rozhodnutia Generálnej prokuratúry č. IV/6 GPt 17/06-46 zo dňa 22. januára 2007
nachádzajúceho sa vo vyšetrovacom spise Okresného riaditeľstva Policajného zboru BA I, Úradu
justičnej a kriminálnej polície Bratislava I ČVS: ORP-74-183/JKP-2004 odvolací súd zistil, že bolo
zastavenétrestnéstíhaniepreskutokprávneposúdenýakotrestnýčinporušovaniapovinnostíprispráve

cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy
páchateľ konajúci za spoločnosť pôvodného žalovaného 1/ na tom skutkovom základe, že dňa 18.
februára 2003 v rozpore s ust. § 35 ods. 1, ods. 3, ods. 4 ZKI odplatne previedol priamym predajom
cez Burzu cenných papierov Bratislava, a. s., z majetku ROPF do majetku Poštovej banky, a. s. na
anonymného kupca spolu 179 889 kusov akcií SLSP, a. s. v cene 1 700,-- Sk za jednu akciu, hoci podiel

vlastného imania SLSP, a. s., na jednu akciu bol v čase prevodu približne 2 100,-- Sk na jednu akciu,
čím spôsobil podielnikom ROPF škodu najmenej nie nepatrnú, pretože nie je tento skutok trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V rozhodnutí bolo okrem iného uvedené, že vo vyšetrovacom
spise sa nachádza listinný dôkaz, z ktorého vyplýva, že hodnota majetku SLPS, a. s. na jednu akciu
predstavovala k 31. decembru 2001 sumu 1 566,-- Sk, a to podľa slovenských účtovných štandardov,

pričom podľa medzinárodných účtovných štandardov hodnota tohto majetku predstavovala sumu 1
812,-- Sk. Spoločnosť PALČO BROKERS, o. c. p., a. s., stanovila vnútornú hodnotu akcií SLSP, a. s.,
k polroku 2002 na sumu 1 636,-- Sk na jednu akciu, pričom konkrétnu hodnotu akcii neuviedla, pretože
určujúcim faktorom na stanovenie reálnej ceny akcií by bola ponuka a dopyt klientov. S predmetnými
akciami na Burze cenných papierov v Bratislave sa neobchodovalo, čo bolo potvrdené aj vyjadrením

Burzy cenných papierov. Z toho dôvodu nebol na spomínané akcie stanovený žiaden kurz. Z dôkazov
vykonaných v uvedenom konaní generálna prokuratúra dospela k záveru, že pôvodný žalovaný 1/
dostatočnedeklarovalzáujempredať2,8%balíkakciíSLSP,a.s.Opredajimalavedomosťajspoločnosť
Erste Bank. O úmysle predať akcie ju informovali zástupcovia reštitučného investičného fondu. Je
pravdou, že išlo o iný subjekt než ROPF, no spoločnosti Erste Bank bol dostatočne známy vlastník

týchto akcií a nič nebránilo tomu, aby aj zástupcovia tejto spoločnosti iniciovali rokovania o predaji
akcií. V tomto rozhodnutí bola zároveň zvýraznená aj skutočnosť, že žiadny zákon a ani iný všeobecne
záväzný právny predpis neukladal správcovi podielového fondu povinnosť ponúknuť akcie majoritnému
akcionárovi. Zástupcovia správcu fondu naviac o neúspešnosti rokovaní s predstaviteľmi Reštitučnéhoinvestičného fondu a Erste Bank vedeli a mohli sa teda dôvodne domnievať, že Erste Bank o kúpu
akcií nemá záujem. Rovnako nebolo možné namietať samotné načasovanie obchodu, pričom ani v
tomto smere zákon, ale ani iný všeobecne záväzný právny predpis neukladal správcovi podielového

fondu žiadne obmedzenia. Pôvodný žalovaný 1/ predal podľa generálnej prokuratúry akcie so ziskom,
nakoľko tieto nadobudol za nákupnú hodnotu 1 000,-- Sk za jednu akciu. Erste Bank síce mala v čase
predaja akcií vyčlenených 3 250,-- Sk na nákup jednej akcie, táto skutočnosť však podľa generálnej
prokuratúry neznamená, že Erste Bank by za jednu akciu aj túto sumu zaplatila. V rámci obchodných
zvyklostí sa totiž kúpna cena odvíja aj od taktiky pri obchodnom jednaní, ako aj ďalších schopností

obchodníka uzatvárajúceho konkrétny obchod. Nemožno tiež opomenúť, že D. X. o vyčlenení tejto
sumy nevedel a ani nemohol vedieť, nakoľko išlo o výhradne vnútornú záležitosť banky. Vykonaným
dokazovaním nebolo vôbec preukázané, že by akýkoľvek subjekt kúpil akcie za vyššiu cenu, než boli
napokon predané. V tomto prípade však za žiadnych okolností nemožno podľa generálnej prokuratúry
za škodu považovať rozdiel medzi cenou, za ktorú nadobudla akcie spoločnosti SLSP, a. s., spoločnosť
Erste Bank a cenou, za ktorú predal akcie pôvodný žalovaný 1/. Nemožno opomenúť, že spoločnosť

Erste Bank akcie nadobudla s časovým odstupom takmer pol roka a naviac došlo aj k zmene ďalších
okolnostímajúcichvplyvnahodnotuakcií,napr.kzmenestrategickéhozáujmubanky.Spôsobenieškody
a jednoznačné a nepochybné preukázanie jej výšky je pritom pri uvedenom trestnom čine obligatórne. V
tomto prípade nielenže nedošlo k preukázaniu škody, ktorú by bolo možné dávať do príčinnej súvislosti
s porušením zákona o kolektívnom investovaní, ale aj na stanovenie hodnoty akcií existujú viaceré

pohľady. Stanovenie škody musí byť pritom objektívne vyčísliteľné a nemôže vychádzať z hypotetických
dohadov. Vzhľadom na tieto podstatné okolnosti mala generálna prokuratúra za to, že nie je možné
konštatovať, že štatutárnym zástupcom spoločnosti pôvodného žalovaného 1/ bola podielnikom ROPF
spôsobená škoda.
11.5. Z uvedeného rozhodnutia a ani z obsahu spisu ČVS: ORP-74-183/JKP-2004 teda podľa názoru

odvolacieho súdu nevyplynulo, že by v trestnom konaní bolo konštatované porušenie povinnosti
pôvodného žalovaného 2/ a ani vznik škody (keďže pre daný trestný čin sa spôsobenie škody vyžaduje,
bolo predmetom posudzovania aj vznik škody). Tvrdenie žalobcu v rámci jedného z podaní vo veci, že
zo spisu vyplýva porušenie povinnosti pôvodného žalovaného 2/, sa vzhľadom na obsah tohto spisu a
záverov konečného rozhodnutia, podľa odvolacieho súdu nepotvrdilo.

12. Odvolací súd zároveň vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že podaním doručeným súdu
dňa 17. februára 2006 žalobca rozšíril výšku uplatnenej náhrady škody na sumu 13 167 116,-- Sk (čo je
v prepočte 437 068,18 eur) s prísl., a to z dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení zo dňa 14. februára
2006 za symbolickú 1,-- Sk získal od spoločnosti KORFIN, s. r. o., práva na vymáhanie náhrady škody

proti pôvodnému žalovanému 1/ od ďalších 59 podielnikov ROPF, poškodených v dôsledku tých istých
skutočností ako žalobca. Z týchto podielov a podielu žalobcu by mu tak mal vyplývať nárok 4,813% z
celkovej škody 278 827 950,-- Sk, čo je zvýšená suma 13 167 116,-- Sk (v prepočte 437 068,18 eur). K
podaniu pripojil Zmluvu o postúpení pohľadávky majiteľov podielových listov spravovaných pôvodným
žalovaným 1/ voči pôvodnému žalovanému 1/ uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou KORFIN, spol.

s r. o., zo dňa 14. februára 2006. Táto zmluva (č. l. 72 a nasl.) bola pôvodnému žalovanému 1/ doručená
dňa 17. februára 2006, ako aj oznámenie žalobcu o postúpení práv podielnikov na neho (č. l. 78).
12.1. Následne podaním doručeným súdu dňa 12. februára 2007 žalobca doplnil tvrdenia o porušení
povinností žalovaných, a to u pôvodného žalovaného 1/, ktorý zodpovedal podľa § 13 ods. 4 ZKI, pri
ktorom malo ísť o porušenie povinností § 31 ods. 2 písm. a/, b/, c/, § 31 ods. 3, § 35 ods. 1, 3, 4 a §

36 ods. 2, u pôvodného žalovaného 2/ porušenie povinnosti uvedenej v § 51 ods. 1 ZKI a § 194 ods.
5 Obch. zák. a u pôvodného žalovaného 3/ porušenie povinnosti uvedenej v § 20 ods. 1, § 23 ods. 1
písm. a/, § 23 ods. 3 písm. b/, § 23 ods. 5, 6, 7 ZKI.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené a okamih podania žaloby odvolací súd skonštatoval, že žaloba na

zaplatenie 5 269 849,-- Sk s prísl. (v prepočte 174 926,94 eur) bola podaná voči pôvodnému žalovanému
2/ v premlčacej lehote. Pôvodný žalovaný 2/ však namietol, že v rozšírenom rozsahu bola žaloba podaná
už po uplynutí premlčacej lehoty. Rovnako pôvodný žalovaný 3/ v konaní namietol, že voči nemu bola
žaloba podaná po premlčacej lehote v celom rozsahu.
13.1. Odvolací súd po preskúmaní týchto námietok dospel k záveru, že v danom prípade je námietka

premlčania dôvodná. Podľa tvrdenia žalobcu mala škoda vzniknúť pri nevýhodnom predaji akcií dňa
18. februára 2003 porušením povinností podľa ZKI. Objektívna premlčacia lehota podľa § 106 ods. 2
Obč. zák. mala uplynúť dňom 18. februára 2006. Voči pôvodnému žalovanému 3/ žalobca rozšíril žalobu
v pôvodnom rozsahu podaním zo dňa 3. mája 2005, t. j. ešte pred uplynutím trojročnej objektívnej,ale aj dvojročnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby v tejto časti (nakoľko o porušení povinnosti
depozitára sa dozvedel z rozhodnutia ÚFT č. BRUFT-126/2004/SALE zo dňa 23. novembra 2004).
Rozšírenie žaloby na sumu 13 167 116,-- Sk (čo je v prepočte 437 068,18 eur) podal žalobca síce

dňa 17. februára 2006, t. j. deň pred uplynutím objektívnej premlčacej lehoty, avšak aktívnu legitimáciu
v tom čase preukazoval len Zmluvou o postúpení uzavretou so spoločnosťou KORFIN, s. r. o., dňa
14. februára 2006 a jej predmetom bolo postúpenie len pohľadávok od spoločnosti KORFIN, s. r. o.,
voči pôvodnému žalovanému 1/. V tomto rozšírení žaloby žalobca vôbec netvrdil, že uzavrel zmluvy
o postúpení pohľadávok na náhradu škody zo dňa 3. februára 2006 voči pôvodným žalovaným 2/

a 3/ s jednotlivými 59 podielnikmi (ktorých mená sú uvedené aj v zmluve o postúpení pohľadávok
zo dňa 14. februára 2006). Táto skutočnosť vyvstala v súdnom konaní až v priebehu roku 2007,
keď pôvodný žalovaný 2/ v podaní na č. l. 164 uviedol, že dňa 23. mája 2007, dňa 10. júna 2007
a ďalej, mu boli doručené oznámenia o postúpení pohľadávok voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/ z
podielnikov ROPF na žalobcu zo dňa 3. februára 2006. Pôvodní žalovaní 2/ a 3/ tiež podali dňa 24.
marca 2007 trestné oznámenie, v ktorom uviedli, že v priebehu roku 2007 (naposledy 24. júla 2007) im

boli doručené oznámenia od 54 podielnikov zo dňa 3. februára 2006 o tom, že títo podielnici postúpili dňa
3. februára 2006 pohľadávky na náhradu škody voči pôvodnému žalovanému 2/ a 3/. Žalovaní namietli
platnosť tohto postúpenia pohľadávok a ich riadne nepreukázanie. Keďže postúpenie pohľadávky
dovtedy nepreukazoval postupca (jednotliví podielnici), ale postupník, mohli sa podľa odvolacieho súdu
oprávnene domáhať predloženia zmlúv o postúpení pohľadávok (§ 526 Obč. zákonníka). Zmluva o

postúpení pohľadávok podielnikov voči pôvodnému žalovanému 2/ a 3/ nebola žalobcom predložená
ani k podaniu o rozšírení žaloby a ani následne v priebehu konania. Z obsahu spisu vyplynulo, že
oznámenia o postúpení pohľadávok boli pôvodnému žalovanému 2/ doručované až v priebehu roku
2007, teda, že účinky oznámení mohli nastať až v roku 2007, pričom pôvodní podielnici si predtým
postúpenú pohľadávku voči žalovaným neuplatnili. Žalovaný 2/ spochybnil ich obsah v rozsahu okamihu

uskutočnenia postúpenia pohľadávok. Svoje tvrdenia o antidatovaní zmlúv o postúpení pohľadávok
doložil aj vyhláseniami niektorých podielnikov (p. D. - č. l. 339, p. B. - č. l. 337, p. G. - č. l. 343,
p. B. - č. l. 347 ) o tom, že zmluvu o postúpení pohľadávok voči pôvodnému žalovanému 2/, ako
aj oznámenie o postúpení pohľadávky adresované pôvodnému žalovanému 2/ podpisovali až v roku
2007. Dokonca bolo zistené, že oznámenie p. F. G. zo dňa 3. februára 2006, ktoré malo byť ňou

podpísané, podpísal jej manžel, pričom p. G. zomrela v roku XXXX. Toto podľa odvolacieho súdu
spochybnilo hodnovernosť žalobcovho tvrdenia, ako aj čestných vyhlásení na č. l. 358-364, že v čase
rozšírenia žaloby na sumu 13 167 116,-- Sk (437 068,18 eur) bol nositeľom uplatnenej pohľadávky v
rozšírenej časti voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/ na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
3. februára 2006, a teda, že ju uplatnil s účinkami neplynutia premlčacej lehoty. Pochybnosti potvrdzuje

aj skutočnosť, že v podaní zo dňa 14. februára 2006, ktorým žalobca rozšíril žalobu o 7 897 267,--
Sk (čo je v prepočte 262 141,24 eur) na 13 167 116,-- Sk (437 068,18 eur), nebola ani len zmienka o
uzavretí zmlúv s jednotlivými podielnikmi o postúpení pohľadávok voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/, hoci
tieto zmluvy podľa uvádzaného dátumu v oznámení o postúpení mali byť uzavreté už dňa 3. februára
2006. Žalobca tvrdenia o existencii zmlúv o postúpení pohľadávok voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/

uviedol až v podaní zo dňa 11. septembra 2007, ako reakciu na námietky pôvodného žalovaného 2/ voči
doručovaným oznámeniam o postúpení pohľadávok v priebehu roku 2007. Žalobca tak v konaní súdu
hodnoverne nepreukázal, že ku dňu rozšírenia žaloby, resp. ku dňu 18. februára 2006, ako posledného
dňa premlčacej lehoty, boli na neho postúpené od 59 podielnikov (podľa zoznamu uvedeného v podaní
žalobcu zo dňa 11. septembra 2007) pohľadávky na náhradu škody voči pôvodnému žalovanému 2/ a

žalovanému 3/. Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 3. februára 2006 a ani oznámenia o postúpení
pohľadávok od menovaných podielnikov zo dňa 3. februára 2006 súdu nepredložil. Pôvodný žalovaný
2/ hodnovernosť tvrdenia žalobcu o uzavretí týchto zmlúv dňa 3. februára 2006 vyhláseniami niektorých
podielnikov spochybnil. Žalobca tieto pochybnosti ničím nevyvrátil. Odvolací súd preto dospel k záveru,
že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca ku dňu 17. februára 2006 bol nositeľom pohľadávok na

náhradu škody od 59 podielnikov ROPF voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/. Nebolo preto ani preukázané,
že k postúpeniu pohľadávok na náhradu škody voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/ z podielnikov na
žalobcu došlo ku dňu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty (do 18. februára 2006). Žalobca tvrdenia
o existencii týchto zmlúv, ako nové skutkové okolnosti uplatnil v konaní až dňa 11. septembra 2007,
oznámenia o postúpení pohľadávok boli žalovaným doručované až v roku 2007, čo je po uplynutí

objektívnej premlčacej lehoty. Skutočnosť, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávok voči pôvodnému
žalovanému 2/ a 3/ z 59 podielnikov uvedených v podaní doručenom súdu dňa 11. septembra 2007
nebola preukázaná v rámci celého súdneho konania. Žalobca aktívnu legitimáciu v rozšírenej časti
žaloby nepreukázal a žiadne návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere nemal, tvrdiac, že nemalmožnosť navrhovať k tejto otázke dôkazy pre postup súdu. S týmto tvrdením odvolací súd nesúhlasil,
pretože po spochybnení postúpenia pohľadávok mal žalobca možnosť navrhnúť alebo predložiť dôkazy,
a napokon už pri rozšírení žaloby mal tvrdiť relevantné skutočnosti, na základe ktorých žalobu rozšíril a

predložiť k týmto tvrdeniam dôkazy, prípadne ich vykonanie navrhnúť. Toto však žalobca neurobil.
13.2. Odvolací súd vzhľadom k uvedenému dospel k záveru, že pohľadávku v rozsahu rozšírenej
žaloby na 13 167 116,-- Sk (437 068,18 eur), t. j. pohľadávku vo výške 7 897 267,- Sk (262
141,24 eur) na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od jednotlivých podielnikov (ktoré súdu neboli
hodnoverne preukázané, ani príp. oznámeniami o postúpení, zo strany postupníkov) žalobca uplatnil až

11. septembra 2007 (č. l. 266), čo je po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty (po 18. februári 2006). V
čase, keď rozšírenie žaloby žalobca uplatnil na súde bez tvrdení o postúpení pohľadávok voči pôvodným
žalovaným2/a3/odpodielnikov(dňa17.februára2006),nebolvzhľadomnavyššieuvedenéskutočnosti
nositeľom tohto práva, teda nebol veriteľom, ale veriteľmi boli len pôvodní podielnici, ktorí však na súde
toto právo neuplatnili. Premlčanie časti uplatneného nároku je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie
žaloby v tejto časti. Odvolací súd skonštatoval, že pôvodní žalovaní 2/ a 3/ uplatnili námietku premlčania

v tejto časti úspešne. Premlčaný nárok nie je možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 OZ) a preto rozsudok
súdu prvej inštancie v zamietavom výroku týkajúcom sa tejto časti nároku, odvolací súd potvrdil, ako vo
výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Vzhľadom na záver o premlčaní nároku v časti o zaplatenie
7 897 267,-- Sk (262 141,24 eur) a nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu v tejto časti, odvolací
súd ďalej neskúmal existenciu predpokladov vzniku tohto nároku na náhradu škody, nakoľko by to bolo

neúčelné.

14. Na nárok žalobcu uplatnený voči pôvodnému žalovanému 2/ odvolací súd aplikoval ako všeobecnú
normu Občiansky zákonník a ZKI ako špeciálnu normu, nakoľko žalobca ako podielnik si uplatnil
voči žalovanému 2/ ako členovi predstavenstva správcovskej spoločnosti nárok na náhradu škody

vzniknutú podielnikovi porušením povinností pôvodného žalovaného 2/ vyplývajúcich zo zákona o
kolektívnom investovaní. Na náhradu škody, ktorá nevznikla z obchodného záväzkového vzťahu,
alebo ktorá nevznikla porušením povinností vyplývajúcich zo zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), nie je možné aplikovať tento právny predpis. V
danom prípade však náhrada škody voči pôvodnému žalovanému 2/ mala byť spôsobená porušením

povinností vyplývajúcich zo zákona o kolektívnom investovaní a aj zodpovednostný vzťah bol
odvodzovaný z príslušného ustanovenia tohto zákona o kolektívnom investovaní, preto sa Obchodný
zákonník nepoužije. Ak dôjde k porušeniu povinností vyplývajúcich z iného právneho predpisu,
použije sa tento predpis, prípadne platí všeobecná právna úprava § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Obchodnoprávny vzťah vzniká v zmysle § 261 ods. 3 písm. a/ Obchodného zákonníka

medzi členom predstavenstva spoločnosti (v danom prípade pôvodný žalovaný 2/) a obchodnou
spoločnosťou (v danom prípade pôvodný žalovaný 1/), pričom ide o absolútny obchodnoprávny vzťah.
Zmluvná zodpovednosť za škodu, ako aj mimozmluvná zodpovednosť za škodu spôsobenú obchodnej
spoločnosti členom predstavenstva porušením povinnosti sa podľa § 373 a nasl. a § 757 Obchodného
zákonníka bude spravovať všeobecnou právnou úpravou zodpovednosti za škodu v Obchodnom

zákonníku, pokiaľ osobitná právna úprava odsekov 6 až 8, prípadne osobitná zákonná úprava (napr. §
67f a § 67k, § 11 ods. 2 a 4 ZKR) neustanovuje inak.

15. Na nárok uplatnený voči pôvodnému žalovanému 3/ odvolací súd taktiež aplikoval Občiansky
zákonník ako všeobecnú normu a zák. č. 385/1999 Z. z. ako špeciálnu normu, nakoľko žalobca

ako podielnik si uplatnil voči žalovanému 3/ ako depozitárovi nárok na náhradu škody vzniknutej
podielnikovi z porušenia povinností depozitára uvedených v ZKI. Ako už bolo uvedené v zmysle § 373
Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť. Záväzkovým vzťahom sa myslí v danom prípade obchodnozáväzkový

vzťah. Žalobca s pôvodným žalovaným 3/ nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu. Pôvodný žalovaný
3/ bol v záväzkovom vzťahu so žalovaným 1/. Na náhradu škody, ktorá nevznikla z obchodného
záväzkového vzťahu (§ 373), alebo ktorá nevznikla porušením povinností vyplývajúcich z Obchodného
zákonníka (§ 757), nie je možné aplikovať Obchodný zákonník. V danom prípade však náhrada škody
voči pôvodnému žalovanému 3/ mala byť spôsobená porušením povinností vyplývajúcich zo zákona o

kolektívnom investovaní č. 385/1999 Z. z. a aj zodpovednostný vzťah je odvodzovaný z príslušného
ustanovenia tohto zákona o kolektívnom investovaní, preto aplikovať Obchodný zákonník na daný vzťah
nie je možné.16. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že žalobca v priebehu konania rozšíril svoje tvrdenia
o porušení povinnosti pôvodného žalovaného 2/ ako člena predstavenstva vyplývajúcej z § 194 ods. 5
Obchodného zákonníka. Dôvodil tým aj potrebu aplikovať na daný vzťah Obchodný zákonník. Z tohto

ustanovenia vyplýva členovi predstavenstva akciovej spoločnosti povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť
s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa povinnosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Z ustanovenia § 194 Obchodného zákonníka však
vyplýva, že pri porušení povinnosti z ods. 4 sú povinní členovia predstavenstva podľa § 194 ods. 6 Obch.
zák. spôsobenú škodu nahradiť spoločnosti (v danom prípade by to bol pôvodný žalovaný 1/). V zmysle

§ 194 ods. 9 Obch. zákonníka nároky spoločnosti na náhradu škody voči členom predstavenstva môže
uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z
majetkuspoločnosti.Vdanomprípadebymuselmaťžalobcapostavenieveriteľapôvodnéhožalovaného
1/ (pôvodný žalovaný 1/ zanikol bez právneho nástupcu) a musel by existovať nárok na náhradu škody
spôsobenej pôvodnému žalovanému 1/ porušením povinností vyplývajúcich z ust. § 194 ods. 4 Obch.
zákonníka pôvodným žalovaným 2/, ktorý nie je možné uspokojiť z majetku spoločnosti. V konkrétnom

prípade však žalobca neuplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody voči členovi predstavenstva v
zmysle § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka, ale svoj vlastný nárok (prípadne postúpený nárok) na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením povinnosti pôvodného žalovaného 2/. Vzhľadom k
tomu na nárok uplatnený žalobcom Obchodný zákonník odvolací súd neaplikoval.

17. Zároveň odvolací súd skonštatoval, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by Erste
Bank dňa 18. februára 2003 skutočne aj predmetné akcie za cenu 3 221,-- Sk/akcia od žalovaného
kúpila. Tvrdenie žalobcu, z ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, je teda len hypotetické.
Nepotvrdzuje ho ani skutočnosť, že Erste Bank neskôr predmetné akcie odkúpila za cenu 3 250,-- Sk,
pretože predaj sa uskutočnil po uplynutí dlhšieho časového obdobia a nastaní ďalších skutočností -

nadobudnutie väčšieho počtu akcií emitenta SLSP, a. s., od tretích subjektov.
17.1. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené stranami sporu, že by ÚFT viedol voči pôvodnému
žalovanému 2/ konanie pre porušenie povinnosti ZKI (ani podľa pôvodného zákona č. 385/1999 Z. z. a
ani podľa nového právneho predpisu v zmysle § 120 zák. č. 594/2003 Z. z.). Z uvedeného odvolací súd
uzavrel, že ani ÚFT nebolo zistené konkrétne porušenie povinnosti pôvodného žalovaného 2/, a to ani

podľa právnej úpravy z roku 1999 a ani právnej úpravy z roku 2003. Zistené (z uvedených rozhodnutí
ÚFT) bolo porušenie povinností vyplývajúcich zo ZKI pre pôvodného žalovaného 1/ ako správcovskej
spoločnosti (ten však zanikol výmazom z obchodného registra) a porušenie povinností depozitára, t. j.
pôvodného žalovaného 3/, vyplývajúcich zo ZKI. U pôvodného žalovaného 2/ nebolo zistené porušenie
povinností ani v konaní o trestnom oznámení podanom na pôvodného žalovaného 2/ tak žalobcom,

ako aj ÚFT, vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru BA I, Úradu justičnej a kriminálnej
polície Bratislava I pod ČVS: ORP-74-183/JKP-2004, a nebolo zistené ani spôsobenie škody zo strany
pôvodného žalovaného 2/ podielnikom ROPF. Generálna prokuratúra trestné stíhanie z týchto dôvodov
zastavila. S tvrdením žalobcu, že za porušenie povinnosti konštatovanej ÚFT na strane pôvodného
žalovaného 1/ zodpovedá pôvodný žalovaný 2/, sa odvolací súd nestotožnil. Pôvodný žalovaný 1/ mal

dvoch členov predstavenstva, taktiež viacerých zodpovedných odborných zamestnancov (inak by nemal
povolenie od ÚFT v zmysle § 6 ZKI) a celkovo vo veci prevodu akcií emitenta SLSP, a. s., konalo viacero
osôb, a to v rámci rokovaní s Erste Bank v roku 2002, ďalej v rámci vypracovania odbornej analýzy
pred uskutočnením prevodu dňa 18. februára 2003 a zabezpečením súhlasu depozitára s cenovým
limitom za akciu. V konaní bolo preukázané, že pôvodný žalovaný 2/ vychádzal z odbornej analýzy

zodpovedného odborného aparátu, ďalej vychádzal z informácii svedka H. o výsledkoch rokovaní s Erste
Bank - o nezáujme Erste Bank kúpiť predmetné akcie emitenta SLSP, a. s., od pôvodného žalovaného
1/, ako aj vychádzal zo skutočností, že sa s akciami SLSP, a. s., neobchodovalo. Obranu pôvodného
žalovaného 2/, ktorú produkoval v priebehu súdneho konania, odvolací súd vyhodnotil ako presvedčivú
(logickú a vychádzajúcu z vykonaných dôkazov), a teda úspešnú. Pred tým, než pôvodný žalovaný 2/

dal pokyn na predaj 179 889 ks akcií emitenta SLSP, a. s., mal analýzu zamestnancov odboru portfólio
manažment a mal súhlas depozitára s predajom týchto akcií za cenový limit 1 700,-- Sk/akcia. Pôvodný
žalovaný 2/ nemal rozumné pochybnosti o tom, že by bol predaj akcií za cenu 1 700,-- Sk v danom čase
ekonomicky nevýhodný. Z vykonaného dokazovania teda nie je možné jednoznačne dospieť k záveru,
že by konkrétne pôvodný žalovaný 2/ porušil svoju povinnosť konať pri prevode akcií emitenta SLSP, a.

s. s odbornou starostlivosťou. Porušenie povinnosti je jedným zo základných predpokladov pre priznanie
nároku na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a existencia tohto predpokladu
na strane pôvodného žalovaného 2/ podľa odvolacieho súdu nebola preukázaná.17.2. Naviac odvolací súd prisvedčil tvrdeniu pôvodného žalovaného 2/, že do majetku v podielovom
fonde patrí aj nárok podielnikov na náhradu škody voči členovi predstavenstva (a samozrejme aj
nárok podielnikov na náhradu škody voči správcovskej spoločnosti podľa § 13 ZKI). Podielový list

potom predstavuje aj podiel každého podielnika na tomto nároku na náhradu škody voči členom
predstavenstva. Podielnik má právo na náhradu škody voči členom predstavenstva len za podmienky,
že má podielové listy. Ak mu boli vyplatené podielové listy, podielové listy zanikajú (§ 28 ods. 4 ZKI). Po
vyplatení podielových listov už nemá (bývalý) podielnik žiaden podiel na majetku podielového fondu a
ani na náhrade škody na majetku podielového fondu. Náhrada škody na majetku v podielovom fonde

patrí totiž len tým, ktorým patrí majetok v podielovom fonde, a to v závislostí od ich podielu na majetku v
podielovom fonde. Ak sa správcovská spoločnosť zruší s likvidáciou, podielnikom sa vyplatí ich podiel na
majetkuvpodielovomfondeavšetkyzáväzkyzhospodáreniasmajetkomvpodielovomfondevyrovnáva
depozitár (§ 19 ods. 3 ZKI), vrátane prípadných záväzkov, ktoré vznikli v dôsledku porušenia povinností
správcovskej spoločnosti pri hospodárení s majetkom v podielovom fonde. Postavenie podielnikov teda
aj v tomto prípade zanikne. Odvolací súd preto uzavrel, že žalobca nebol v čase vydania rozhodnutia

súdu v tomto konaní vecne legitimovaný na uplatňovanie nároku na náhradu škody voči pôvodnému
žalovanému 2/ podľa § 57 ZKI, nakoľko mu nesvedčilo postavenie podielnika, a to v celom rozsahu
uplatneného nároku.

18. Z vyššie uvedených dôvodov (nepreukázanie existencie všetkých predpokladov pre priznanie

nároku na náhradu škody, nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu), spolu s úspešne uplatnenou
námietkou premlčania, súd zamietol žalobu žalobcu voči pôvodnému žalovanému 2/ v celom rozsahu
a skonštatoval správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby proti
pôvodnému žalovanému 2/.

19. Vo vzťahu k nároku uplatňovanému voči pôvodnému žalovanému 3/ odvolací súd uviedol, že
v zmysle § 119 zák. č. 594/2003 Z. z. nároky vzniknuté do účinnosti tohto zákona z právnych
vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravujú predchádzajúcim právnym
predpisom, čo je v danom prípade zák. č. 385/1999 Z. z. Odvolací súd preto dospel k záveru, že zák. č.
385/1999 Z. z. v ustanovení § 24 neupravoval priamu zodpovednosť depozitára voči podielnikom. Takúto

zodpovednosť upravil až zák. č. 594/2003 Z. z. v ustanovení § 87 ods. 2. Depozitár v zmysle zák. č.
385/1999 Z. z. zodpovedal za škodu spôsobenú porušením svojich povinností správcovskej spoločnosti.
Správcovská spoločnosť bola povinná vymáhať náhradu škody od depozitára podľa § 31 ods. 2 písm.
c/ zák. č. 385/1999 Z. z. a niesla v tomto rozsahu za nesplnenie tejto povinnosti zodpovednosť voči
podielnikom.Nakoľkožalobcasiuplatňovalnárokvočipôvodnémužalovanému3/,akonároknanáhradu

škody spôsobenú podielnikovi neplnením povinnosti depozitára vyplývajúcej zo zák. č. 385/1999 Z. z. zo
vzťahu vzniknutého za účinnosti tohto zákona, odvolací súd skonštatoval, že na uplatnenie tohto práva
nie je voči depozitárovi aktívne legitimovaný (§ 24 ods. 1 zák. č. 385/1999 Z. z.).
19.1. Naviac v konaní podľa názoru odvolacieho súdu nebolo jednoznačne preukázané, že v
dôsledku porušenia povinnosti pôvodného žalovaného 3/, ktoré bolo definované v rozhodnutí ÚFT č.

GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23. novembra 2004, teda v príčinnej súvislosti s týmto porušením
vznikla žalobcovi žalobou uplatnená škoda. Nebolo preukázané, že by pri dodržaní tejto povinnosti
pôvodného žalovaného 3/ boli predmetné akcie v rozhodnom čase predané za cenu vyššiu ako 1
700,-- Sk/akcia, resp. že by ich bola kúpila Erste Bank za cenu 3 221,-- Sk/akcia. V konaní nebola
preukázaná existencia relevantného záujemcu o predmetné akcie za sumu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia.

Bolopreukázané,žeErsteBanknemalavtomčaseokúpupredmetnýchakciíodpôvodnéhožalovaného
1/ záujem, odkúpenie tohto počtu akcií od pôvodného žalovaného 1/ nebolo jej stratégiou. V rozhodnom
časeErsteBanknereflektovalanažiadneznámeokolnostiozáujmepredaťakcieemitentaSLSP,a.s.zo
strany pôvodného žalovaného 1/. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ani pri nároku
žalobcu na náhradu škody uplatneného voči pôvodnému žalovanému 3/, nebola preukázaná existencia

všetkých predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody (§ 420 ods. 1 OZ.). Nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti pôvodného žalovaného 3/ a vznikom uplatnenej škody.
19.2. Uvedené skutočnosti, spolu s úspešne uplatnenou námietkou premlčania boli dôvodom na
zamietnutie žaloby voči pôvodnému žalovanému 3/ v celom rozsahu, a teda dôvodom na potvrdenie
rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby voči pôvodnému žalovanému 3/. Odvolací

súd záverom skonštatoval, že vyhovel odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa nedostatkom v
dokazovaní (doplnil a zopakoval dokazovanie), ako aj námietkam týkajúcim sa nesprávnosti záverov
o porušení povinností pôvodného žalovaného 1/ a pôvodného žalovaného 3/ z rozhodnutí ÚFT. Z
dôvodov vyššie uvedených však neprisvedčil odvolacím námietkam o aplikácii príslušných ustanoveníObchodného zákonníka na nárok na náhradu škody, ako aj na jeho premlčanie, ďalej neprisvedčil
námietkam o porušení povinnosti pôvodného žalovaného 2/ a o naplnení všetkých predpokladov na
náhradu škody u pôvodného žalovaného 3/. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie

súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1
C. s. p. potvrdil.

20. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dňa 16. novembra
2017 dovolanie a navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na nové

konanie a rozhodnutie.

21. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C. s. p.
21.1. Nesprávnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu dovolateľ namietal vo vzťahu k rozsahu
viazanosti súdu rozhodnutím o spáchaní iného správneho deliktu podľa § 193 C. s. p., keď odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí len čiastočne rešpektoval právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze

sp. zn. III. ÚS 627/2015 z 2. februára 2016 (ďalej aj len „nález“), čím sa v rozpore s rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 1Cdo/44/2010) odchýlil od záverov ÚFT, ktorý uviedol, že výnos
pre ROPF z predaja akcií SLSP, a. s., mohol byť vyšší o 278 824 950,-- Sk, keby pôvodní žalovaní 1/ a
3/ neporušili svoje povinnosti. Podľa názoru dovolateľa príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti
pôvodného žalovaného 3/ a zásahom do záujmov žalobcu, pričom tento zásah má podobu majetkovej

škody (v zmysle nálezu i rozhodnutia ÚFT), vyplýva z podstaty iného správneho deliktu spáchaného
pôvodným žalovaným 3/. Žalobca preto tvrdil, že odvolací súd nesprávne právne posúdil rozsah svojej
viazanosti rozhodnutia ÚFT č. GRUFT-113/2004/SANE zo dňa 24. februára 2004 a č. GRUFT-126/2004/
SANE zo dňa 23. novembra 2004 podľa § 193 C. s. p. Súd mal túto otázku posúdiť tak, že bude viazaný
aj príčinnou súvislosťou vyplývajúcou z podstaty správneho deliktu, ktorého spáchanie bolo ustálené

predmetnými rozhodnutiami. Otázka presného rozsahu viazanosti súdu správnym rozhodnutím o inom
správnom delikte, najmä vo svetle pojmových znakov správneho deliktu, nebola riešená rozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, preto je podľa dovolateľa daný dôvod na podanie dovolania podľa § 421 C.
s. p.
21.2. Dovolateľ považuje za nesprávne aj posúdenie nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu voči

pôvodnému žalovanému 2/ a 3/. ZKI je osobitným právnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. Ak teda nejaká právna otázka je riešená ako v osobitnom predpise, tak aj v Občianskom
zákonníku ako všeobecnom predpise, úprava osobitného predpisu má prednosť. Na ostatné otázky
neriešené špeciálnym predpisom sa subsidiárne aplikujú ustanovenia všeobecného právneho predpisu.
Platí zásada, že ak sa stretnú právne predpisy rovnakej právnej sily, lex specialis vylučuje aplikáciu

leg generalis len v prípade uvedenom v lex specialis, čo vyplýva aj z rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu sp. zn. 3MCdo/40/2012. V konkrétnom prípade teda lex specialis (ZKI) mal založiť osobitnú
zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/, ako depozitára voči pôvodnému žalovanému 1/, ako
správcovskej spoločnosti. Všeobecnú zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/ voči podielnikom,
poprípade iným subjektom však nevylúčil. V rozsahu presahujúcom zodpovednosť depozitára voči

správcovskej spoločnosti sa teda majú uplatňovať všeobecné ustanovenia OZ, ktoré hovoria o tom,
že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením svojich povinností. Zodpovednosť depozitára
voči podielnikom bola síce výslovne zakotvená až zákonom č. 594/2003 Z. z. účinnom až od 01.
01. 2004, avšak nie je podľa žalobcu logické predpokladať, že pred týmto dátumom nebola žiadúca
a neexistovala podľa všeobecného právneho predpisu. Vzťah osobitnej zodpovednosti pôvodného

žalovaného 2/ je výslovne zakotvený v § 57 ZKI, pričom sa v ňom neuvádza, že z toho vyplývajúci
nárok žalobcu je podmienený tým, aby bol žalobca podielnikom fondu než škodu vymôže. Z rozumného
výkladu § 57 ZKI preto podľa žalobcu plynie, že člen predstavenstva zodpovedá tým podielnikom,
ktorí boli podielnikmi v čase vzniku škody (t. j. ku dňu 18. februára 2003). Aj v prípade pripustenia
možnosti, že by pôvodný žalovaný 2/ nebol zodpovedný žalobcovi podľa § 57 ZKI vzhľadom na

zánik postavenia žalobcu ako podielnika ROPF, tak vyššie uvedený vzťah osobitnej a všeobecnej
zodpovednosti za škodu by mal platiť aj čo sa týka zodpovednosti pôvodného žalovaného 2/, takže súd
mal posúdiť zodpovednosť pôvodného žalovaného 2/ a vyvodiť existenciu pasívnej legitimácie podľa
všeobecných predpisov. Napríklad s poukazom na § 194 ods. 9 OBZ je podľa žalobcu nepochybne daná
zodpovednosť pôvodného žalovaného 2/ minimálne z titulu toho, že žalobca bol veriteľom pôvodného

žalovaného 1/ a z jeho majetku svoju pohľadávku uspokojiť nemohol (pre jeho zánik). Odvolací súd mal
teda nesprávne, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou reprezentovanou napríklad rozsudkom
dovolacieho súdu sp. zn. 3MCdo/40/2012, právne posúdiť aktívnu legitimáciu žalobcu voči pôvodnému
žalovanému 2/ a pôvodnému žalovanému 3/ výlučne podľa ZKI ako špeciálneho predpisu, bez toho,aby tento vzťah posúdil aj podľa všeobecného právneho predpisu. Tými sú Občiansky zákonník a
Obchodný zákonník, ktoré sa v danom prípade subsidiárne uplatňujú a podľa ktorých pasívna legitimácia
uvedených žalovaných má existovať.

21.3. Rovnako tak považuje dovolateľ za nesprávne aj právne posúdenie ohľadne čiastočného
premlčania nároku žalobcu. Odvolací súd sa mal odkloniť od rozhodovacej praxe reprezentovanej
uznesením sp. zn. 4Obo/210/2001 (R 119/2003 - pozn. dovolacieho súdu), v zmysle ktorej relevantným
oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal ako

prejudiciálnu otázku existencie, resp. platnosti zmluvy o postúpení. V čase rozšírenia žaloby žalobca
síce nepredložil oznámenia o postúpení pohľadávok a ani zmluvy o postúpení pohľadávok, v priebehu
konania na súde prvej inštancie však oznámeniami o postúpení pohľadávok doručenými žalovaným
preukázal, v súlade s ustálenou judikatúrou, aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie škody aj z
pohľadávoknadobudnutýchodostatnýchpodielnikov.Súdypodľajehonázorunemaliprávnydôvodaani
možnosť spochybňovať existenciu zmlúv o postúpení pohľadávok a mali akceptovať postavenie žalobcu

ako aktívne vecne legitimovanej osoby z dátumu nadobudnutia pohľadávok uvedených v oznámeniach
o postúpení pohľadávok. Ak teda odvolací súd neplynutie premlčacej doby ohľadne nároku žalobcu
v rozsahu pohľadávok nadobudnutých od ostatných podielnikov odvodzoval od doručenia oznámení
o postúpení pohľadávok žalovaným v priebehu konania, ktoré navyše odlišne od ustálenej judikatúry
nepovažoval za dostatočný dôkaz o aktívnej legitimácii žalobcu, a následne dospel k záveru o premlčaní

nároku žalobcu, nesprávne právne posúdil vec. Odvolací súd mal pri posúdení premlčania nároku
žalobcu vychádzať z toho, že nárok žalobcu na súde bol uplatnený včas a jeho aktívna legitimácia
bola preukázaná naprieč celým konaním oznámeniami o postúpení pohľadávok doručených obom
žalovaným.

22. K podanému dovolaniu sa vyjadril pôvodný žalovaný 2/, ktorý uviedol, že ústavný súd v zrušujúcom
náleze nevyslovil právny názor vo vzťahu k tomu, ako presne má odvolací súd aplikovať § 193 C. s. p.,
teda, ako ho má správne interpretovať, ale vyslovil iba právny názor, že toto ustanovenie odvolací súd
neaplikoval, hoci ho aplikovať mal. Z napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že odvolací súd uvedené
ustanovenie aplikoval, a teda že v plnom rozsahu rešpektoval právny názor vyslovený v zrušujúcom

náleze. V ods. 86 napadnutého rozsudku odvolací súd podrobne vysvetlil, že v žiadnom z rozhodnutí
ÚFT nebolo konštatované porušenie povinnosti zo strany pôvodného žalovaného 2/, ale iba porušenie
povinnosti zo strany pôvodných žalovaných 1/ a 3/. Odvolací súd teda v súlade so záväzným právnym
názorom vysloveným v zrušujúcom náleze na zistený skutkový stav aplikoval § 193 C. s. p. Zároveň
žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že vo vzťahu k aplikácii § 193 C. s. p. vymedzil žalobca dovolacie

dôvody zmätočne, keď na jednej strane tvrdil, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ktorá rozoberala rozsah viazanosti súdu rozhodnutiami o spáchaní trestného
činu (R 35/1993), čím uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a zároveň, že vydanie
napadnutého rozsudku záviselo od vyriešenia otázky rozsahu viazanosti súdu rozhodnutiami o spáchaní
správnych deliktov, ktorá doposiaľ nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, čím uplatnil

dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Vo vzťahu k jednej a tej istej otázke teda žalobca
na jednej strane tvrdí, že už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a na druhej strane
tvrdí, že tá istá otázka ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Podľa ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 3Cdo/48/2018) je pritom súbežná existencia dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ C. s. p. vo vzťahu k tej istej právnej otázke

vylúčená a preto je tento dovolací dôvod vymedzený zmätočne a podmienky prípustnosti dovolania sú
nenaplnené. Zároveň závery vyslovené v náleze sp. zn. I. ÚS 269/2011, na ktoré poukazoval dovolateľ
a od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozsudku odchýliť, nie je možné podľa pôvodného
žalovaného 2/ aplikovať na posudzovaný prípad, a to ani vo vzťahu k pôvodnému žalovanému 1/ a 3/ a
už vôbec nie vo vzťahu k pôvodnému žalovanému 2/. Odvolací súd bol viazaný iba výrokmi rozhodnutí

ÚFT, pričom ani v jednom nebolo konštatované porušenie povinností zo strany pôvodného žalovaného
2/. Zároveň ak podľa rozhodnutí ÚFT nedošlo k splneniu 1. predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu
- k porušeniu povinnosti vo vzťahu k pôvodnému žalovanému 2/ a vo vzťahu k pôvodnému žalovanému
2/ a 3/ nedošlo k splneniu 2. predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu - vzniku škody, potom nemá
zmysel sa zaoberať tým, či vo vzťahu ku ktorémukoľvek zo žalovaných podľa rozhodnutí ÚFT došlo k

splneniu 3. predpokladu - príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody.
22.1. Vo vzťahu k druhému dovolaciemu dôvodu pôvodný žalovaný 2/ uviedol, že odvolací súd sa
v bodoch 76-78 napadnutého rozhodnutia zaoberal vzťahom špeciálneho a všeobecného predpisu
vo vzťahu k pasívnej legitimácii pôvodného žalovaného 2/ a 3/, aby následne v bode 86 odkazmina konkrétne skutkové zistenia odôvodnil záver, že pôvodný žalovaný 2/ neporušil žiadnu povinnosť
- ani podľa ustanovení ZKI, ani podľa ustanovení OZ (obdobne v bode 92 skonštatoval, že nebolo
preukázané, že by v dôsledku porušenia povinnosti zo strany pôvodného žalovaného 3/ došlo k vzniku

škody). Vzhľadom k uvedenému tento dovolací dôvod nie je daný. Žalobca v tejto časti dovolania
vymedzil odvolací dôvod iba podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a namietal odklon od rozhodnutia sp. zn.
3MCdo/40/2012, podľa ktorého sa pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie z pohľadu zodpovednosti
za škodu súd musí zaoberať vzťahom špeciálneho a všeobecného predpisu. Otázka zániku postavenia
podielnika a zániku správcovskej spoločnosti bola však z podstaty veci riešená výlučne v ZKI. Otázka

aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie spojená s týmito skutočnosťami tak z podstaty veci nemôže byť
riešená v akomkoľvek inom právnom predpise - a teda ani v OZ. Vo vzťahu k tejto právnej otázke preto
podľa pôvodného žalovaného 2/ vôbec nemá zmysel uvažovať o vzťahu špeciálneho a všeobecného
právneho predpisu, a preto dovolací dôvod vymedzený žalobcom vo vzťahu k tejto otázke nemôže byť
daný. Preto je zrejmé, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí neodklonil od záverov uvedených v
rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/40/2012, keďže sa zaoberal tým, či je daný nárok žalobcu na náhradu škody

podľa špeciálneho predpisu (ZKI) a pre prípad, že by nebol daný podľa špeciálneho predpisu sa zaoberal
aj tým, či nie je daný nárok žalobcu na náhradu škody podľa všeobecného predpisu - Občianskeho
zákonníka.
22.2. K tretiemu dovolaciemu dôvodu pôvodný žalovaný 2/ uviedol, že závery vyslovené v R 119/2003
boliustálenourozhodovacoupraxoudovolaciehosúduprekonané,atokonkrétnezávermivyslovenýmiv

R 46/2009, podľa ktorých môže dlžník napadnúť neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky aj v prípade,
ak mu bude doručené platné oznámenie o postúpení pohľadávky zo strany postupcu. Odvolací súd preto
mohol preskúmavať existenciu zmlúv o postúpení pohľadávok na námietku pôvodného žalovaného 2/
akodlžníka,atobezohľadunato,čibydospelkzáveruoneplatnostioznámeníopostúpenípohľadávok.
Odvolací súd preto správne dospel k záveru, že zmluvy o postúpení pohľadávok neboli do momentu

premlčania postúpených pohľadávok uzavreté - že neexistovali - správne skonštatoval, že došlo k
premlčaniu postúpených pohľadávok. Vzhľadom k všetkému uvedenému pôvodný žalovaný 2/ navrhol,
aby dovolací súd podané dovolanie odmietol, prípadne ako nedôvodné zamietol.

23. K dovolaniu sa vyjadril aj pôvodný žalovaný 3/, ktorý uviedol, že pri žalobcom nastolených právnych

otázkach absentuje základný predpoklad dovolacích dôvodov, a to závislosť rozhodnutia dovolacieho
súdu od vyriešenia týchto otázok. Samotný záver súdu o nepreukázaní existencie škody, ako jednej zo
základných podmienok vyvodenia zodpovednosti za škodu, je totiž postačujúci na zamietnutie žaloby
o náhradu škody.
23.1. Vo vzťahu k prvému dovolateľom uvádzanému nesprávnemu právnemu posúdeniu pôvodný

žalovaný 3/ uviedol, že predpokladom rozhodnutia ÚFT o tom, že bol spáchaný iný správny delikt
porušením ust. § 20 ods. 1 ZKI nebolo skúmanie a konštatovanie vzniku a existencie akejkoľvek škody.
To, že existencia škody nebola predmetom skúmania ani posudzovania ÚFT potvrdzuje aj samotný
žalobca,keďvosvojomdovolaníuvádza„akbysúdzprávnehohľadiskasprávnevyriešilotázkupríčinnej
súvislosti, poslednou otvoreniu otázkou pre posúdenie existencie predpokladov zodpovednosti za škodu

by bola otázka samotnej škody“. V tomto smere považuje dovolanie žalobcu za vnútorne rozporné.
Týmto svojím záverom žalobca zároveň vyvracia aj svoje tvrdenie o tom že závery nálezu sp. zn.
I. ÚS 269/2011 sú primerane aplikovateľné aj v tomto prípade, keď tento nález vychádza práve z
predpokladu, že v existujúcom právoplatnom rozsudku vydanom v trestnom konaní bola škoda uznaná
a konštatovaná. Zároveň dodal, že v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou, keď konanie pôvodného žalovaného 3/ nemohlo spôsobiť bezprostredne
škodu podielnikom ROPF. Skutočná škoda podielnikom ROPF nevznikla, nakoľko pred predajom akcií
SLSP, a. s., bola hodnota týchto akcií v majetku ROPF stanovená na 1 700,-- Sk, a teda aj po ich predaji
sa hodnota podielových listov nezmenila. Ak by nejaká škoda vznikla, mohla spočívať len v ušlom zisku
pre nedosiahnutie najvýhodnejšej ceny, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech otvoreného podielového

fondu. Za dosiahnutie najvýhodnejšej ceny pri predaji akcií, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech
otvoreného podielového fondu, však nezodpovedá depozitár, nakoľko to nie je jeho ani zmluvná ani
zákonná povinnosť. Pôvodný žalovaný 3/ mal za to, že žalobcom definovaná právna otázka už bola v
rozsahu potrebnom pre účely právnej praxe riešená rozhodovacou praxou súdnych autorít, a nie je tu
dôvod na podanie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p, a to napr. v R 14/1979.

23.2. Vo vzťahu k druhému namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolacím súdom
pôvodný žalovaný 3/ uviedol, že názor žalobcu nekorešponduje so závermi rozhodnutia sp. zn.
3MCdo/40/2012. Ak špeciálny predpis obsahuje vlastnú úpravu zodpovednostných vzťahov v rámci
kolektívneho investovania a kogentným ustanovením stanovuje, že konkrétny subjekt zodpovedá zaškodu spôsobenú porušením povinností podľa špeciálneho predpisu len konkrétne vymedzenému
subjektu, vylučuje to zodpovednosť tohto subjektu z porušenia rovnakej povinnosti voči inému. Bez
takéhoto významu, by takáto špeciálna úprava nemala akýkoľvek zmysel.

23.3. K namietanému tretiemu nesprávnemu právnemu posúdeniu pôvodný žalovaný 3/ uviedol, že súd
s poukazom na niekoľko dôvodov (napr. antidatovanie zmlúv o postúpení pohľadávok, nepreukázanie
platného postúpenia pohľadávok voči pôvodným žalovaným 2/ a 3/ z 59 podielnikov uvedených v
podaní doručenom súdu dňa 11. septembra 2007, nepreukázanie, že postupcovia boli podielnikmi
investičného fondu) odôvodnil svoj záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu voči pôvodným

žalovaným 2/ a 3/ ohľadom žalovanej sumy vo výške 262 141,24 eur (bod 75 napadnutého rozsudku).
Žalobca rozšírenie žaloby zo dňa 17. februára 2006 podal výlučne na tom skutkovom základe, že dňa
14. februára 2006 uzavrel zmluvu o postúpení so spoločnosťou KORFIN, s. r. o., ktorej predmetom
bolo postúpenie pohľadávok od tejto spoločnosti, a to iba voči žalovanému 1/. Rozšírenie žaloby
na skutkovom a právnom základe, podľa ktorého nadobudol žalobca nárok na náhradu škody voči
pôvodnému žalovanému 3/ na základe zmlúv o postúpení od podielnikov ROPF uvedených v podaní

zo dňa 6. septembra 2007 uplatnil žalobca až 11. septembra 2007, čo je po uplynutí objektívnej
premlčacej lehoty. Tento záver podľa pôvodného žalovaného 3/ korešponduje s rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu (konkrétne s rozhodnutím sp. zn. 1MObdoV/19/2007), z ktorého vyplýva, že za
zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak
následne činí na základe iných skutočností než tých, ktoré uviedol v žalobe. Odvolací súd v bodoch

74 - 75 riešil dve otázky, a to otázku premlčania časti žalovaného nároku vo výške 262 141,24 eur
na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od jednotlivých podielnikov a otázku aktívnej legitimácie
žalobcu v tejto časti žaloby. Žalobca však nesprávne aplikuje dôvody, pre ktoré súd konštatoval
neexistenciu aktívnej legitimácie žalobcu na ním nastolenú právnu otázku premlčania. Z nesprávneho
pochopenia odôvodnenia napadnutého rozsudku vychádza následne aj žalobcove poukázanie na

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keď odklon od riešenia právnej otázky odvolacím súdom od
ustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdudôvodíodkazomnarozhodnutiesp.zn.4Obo/210/2001,
ktoré otázku premlčania nerieši. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom prezentované správne právne
posúdenie je postavené na nesprávnych skutkových a právnych tvrdeniach, nakoľko odvolací súd
za právne významnú skutočnosť pre plynutie premlčacej doby, ohľadne nároku žalobcu v rozsahu

pohľadávok nadobudnutých od ostatných podielnikov, nepovažoval doručenie oznámení o postúpení
pohľadávok žalovaným v priebehu konania, ale v súlade s ustanovením § 112 OZ za ňu považoval riadne
uplatnenie práva v premlčacej dobe na súde. Vzhľadom k uvedenému navrhol dovolaciemu súdu, aby
dovolanie žalobcu odmietol, resp. zamietol.

24. Najvyšší súd, ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podala strana, v neprospech
ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.),
dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.

25. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p. dovolanie je prípustné voči rozsudku odvolacieho súdu, ak to

zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné súd vymenované
v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď k tomu
napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd, bude rozhodovať o naplnení
predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach Civilného sporového

poriadku (obdobne aj I. ÚS 438/2017).

26. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

27. Podľa § 432 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutiespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.28. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa mohol dovolací súd
zaoberať dovolaním, musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia
§ 421 C. s. p. a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. okrem iného, aby dovolanie bolo odôvodnené

dovolacímidôvodmi,abyišlooprípustnédovolaciedôvodyaabytietodôvodybolivymedzenéspôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 C. s. p.

29. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa
pri posudzovaní náležitostí dovolania uplatňoval prílišný formalizmus alebo nadmerný tlak na dopĺňanie

takých náležitostí dovolania, ktoré nemajú oporu v zákone alebo idú nad rámec zákona. V rozpore
s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia Civilného sporového poriadku
vyžadujú istú mieru nielen obsahového, ale aj formálneho vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana
vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého ak nemá dovolanie
vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je (procesnou) povinnosťou
strany vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým

spôsobom dovolací dôvod. V prípade dovolania, v ktorom absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja
procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd výnimočne vedie
dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok niečoho v dovolacom konaní
odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 C. s. p. (v tejto súvislosti viď aj uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/74/2017).

30. Dovolací súd je teda povinný pracovať s takým dovolaním, aké podala strana a nie je možné
vyzývať dovolateľa na odstránenie vád dovolania. Tento prístup súvisí s dôsledným zachovávaním
dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu svojich
práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom

(mimoriadnych) opravných prostriedkov je výlučne v dispozícii strán sporu. Zákon predpokladá, že
advokát/ vysokoškolsky vzdelaná osoba v odbore právo je subjektom, ktorého odborné znalosti a
schopnosti majú kvalifikovaným dovolaním prispieť k rýchlemu, hospodárnemu a plynulému priebehu
dovolacieho konania. Uvedené vyplýva aj z čl. 11 ods. 3 Základných princípov, na ktorých je Civilný
sporový poriadok postavený a podľa ktorého, kto sa verejne hlási k určitej profesijnej odbornosti,

považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. To znamená,
že úkony realizované takouto osobou majú obsahovať všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov
(obdobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/58/2018 a 4Obdo/30/2018).

31. Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolateľ odvodzoval prípustnosť podaného dovolania z

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. platí, že
ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
dôvodsavymedzítak,žedovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,auvedie,
v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

32. K bližšiemu vymedzeniu dovolacieho dôvodu pri namietanom odklone od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3Obdo/42/2018 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 83/2018, ktorého právna veta znie: „Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania
odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie
odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku
správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej
sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť.“ Pokiaľ dovolateľ, kvalifikovane
zastúpený advokátom, pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. nesplní všetky uvedené

kumulatívne podmienky, nemôže dovolací súd pristúpiť k skúmaniu prípustnosti (a následne dôvodnosti)
podaného dovolania. Ak tieto podmienky splnené nie sú, dovolací súd musí dovolanie v tejto časti
odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p.

33. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 C. s. p. pripúšťa dovolanie, má mimoriadny

význam obsah pojmu „právna otázka“, a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p. môže byť pritom len otázka právna (teda v
žiadnomprípadenieskutkováotázka).Zozákonodarcomzvolenejformulácietohtoustanoveniavyplýva,
že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskehozákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine a pod.), ako aj o otázku
procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (pozri napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/158/2017).

34. Taktiež platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť
rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť
hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie,
a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Pre posúdenie, či

ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a teda aj pre posúdenie prípustnosti
dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu
rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o jej dovolaní (pozri uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 3Obdo/28/2018, sp. zn. 4Obdo/64/2017).

35. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; určujúcim je až záver (zistenie) dovolacieho
súdu, že k tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne došlo. Dovolací súd preto
v prípadoch, kedy dovolateľ bližšie vymedzil dovolací dôvod, pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti
tvrdenia žalovaného, že riešením predmetnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu.

36. Žalobca vo svojom dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie rozsahu viazanosti súdu
rozhodnutím o spáchaní iného správneho deliktu podľa § 193 C. s. p., keď odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí len čiastočne rešpektoval právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze sp. zn. III. ÚS

627/2015z2.februára2016(ďalejlen„nález“),čímsamalvrozporesrozhodovacoupraxoudovolacieho
súdu (uznesenie sp. zn. 1Cdo/44/2010) odchýliť od záverov ÚFT, ktorý uviedol, že výnos pre ROPF z
predaja akcií SLSP, a. s. mohol byť vyšší o 278 824 950,-- Sk, keby pôvodní žalovaní 1/ a 3/ neporušili
svoje povinnosti. Súd mal túto otázku posúdiť tak, že bude viazaný aj príčinnou súvislosťou vyplývajúcou
z podstaty správneho deliktu, ktorého spáchanie bolo ustálené predmetnými rozhodnutiam. Zároveň

otázka presného rozsahu viazanosti súdu správnym rozhodnutím o inom správnom delikte, najmä vo
svetle pojmových znakov správneho deliktu, nebola podľa dovolateľa riešená rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu, preto je podľa dovolateľa daný dôvod na podanie dovolania podľa § 421 C. s. p.
36.1. Dovolateľ teda zastáva názor o prípustnosti ním podaného dovolania v tejto časti podľa ustanovení
§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a zároveň podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Najvyšší súd v rozhodnutí

sp. zn. 6Cdo/123/2017 vysvetlil, že súčasná existencia predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle §
421 ods. 1 a/, b/ a c/ C. s. p. sa navzájom vylučuje. Súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania podľa §
421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a (zároveň) § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., pri jednej a tej istej dovolateľom
vymedzenej otázke, sa navzájom vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že
určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene (§ 421 ods. 1 písm.

a/ C. s. p.) a zároveň, že tá istá otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená
(§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).
36.2. V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/44/2010 (R 40/2013) vyjadril najvyšší súd svoj právny záver k riešeniu
otázky, či si odvolací súd môže vyriešiť otázku (ako predbežnú) ohľadne skutočnosti, že v žalovanom
období existovalo právo žalobcu užívať nebytové priestory, inak, ako súdy v iných rozsudkoch (ktoré

uložili žalovanému povinnosť umožniť žalobcovi užívať tieto nebytové priestory). Dovolací súd v ňom
konštatoval, že súd nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie uloženej
povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne
rozhodnuté. Vzhľadom k uvedenému dovolací súd v predmetnej veci uzavrel, že záver o tom, že žalobca
v predmetnom spore nepreukázal existenciu a porušenie právnej povinnosti žalovaným (jednalo sa

rovnako o spor o náhradu škody) nebol správny.
36.3. Odvolací súd však v tejto veci rovnako, ako v uvedenom prípade bol viazaný v zmysle § 193 C. s.
p. výrokmi rozhodnutí ÚFT (čo napokon aj vo svojom rozhodnutí konštatoval v bode 48 a 50) v rozsahu,
že došlo k porušeniu povinností ustanovených v ZKI, v čom toto porušenie spočívalo a že k nemu došlo
zo strany pôvodného žalovaného 1/ a 3/. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že z neho vyplýva presne

opačný záver, než tvrdil dovolateľ (zastúpený v konaní advokátom) vo svojom dovolaní, keď dovolateľ
nesprávne argumentoval uvedeným rozhodnutím v zmysle, že z neho mala vyplynúť pre konajúci súd
aj viazanosť v otázke príčinnej súvislosti vyplývajúcej z podstaty správneho deliktu. Odvolací súd sa
preto vo svojom právnom posúdení neodklonil od dovolateľom uvedeného rozhodnutia. So zreteľom nauvedené je neopodstatnené tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa právnymi závermi, na ktorých založil
v tejto časti svoje rozhodnutie, odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.
s. p.), konkrétne od záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/44/2010. Keďže

napadnutým rozsudkom nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (§ 421
ods. 1 písm. a/ C. s. p.), nemožno prípustnosť dovolania žalobcu vyvodzovať z tohto ustanovenia.
36.4. Dovolateľ vo vzťahu k tejto časti ním podaného dovolania zároveň poukázal na rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 269/2011, v rámci ktorého bol rozoberaný rozsah viazanosti súdu
rozhodnutiami o spáchaní trestného činu s odkazom aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz

16/1992 (R 35/1993). Zároveň však malo podľa jeho názoru vydanie napadnutého rozsudku závisieť od
vyriešenia otázky rozsahu viazanosti súdu rozhodnutiami o spáchaní správnych deliktov, ktorá doposiaľ
nemala byť v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Ustanovenie
§ 193 C. s. p. (predtým § 135 ods. 1 O. s. p.) však nerozlišuje medzi rozhodnutiami o spáchaní trestných
činovarozhodnutiamiospáchanísprávnychdeliktov,zčohovyplýva,žeotázkaviazanostirozhodnutiami
o spáchaní trestného činu je rovnakou právnou otázkou, ako otázka viazanosti súdu rozhodnutiami o

spáchaní správneho deliktu. Vo vzťahu k jednej a tej istej otázke teda na jednej strane žalobca tvrdí, že
už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a na druhej strane zároveň tvrdí, že tá istá
otázka ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Tento dôvod prípustnosti dovolania
je preto vymedzený zmätočne.
36.5. Nad rámec uvedeného dovolací súd dodáva, že z nálezu ústavného súdu III. ÚS 627/2015 vyplýva

iba výčitka úplného opomenutia existencie rozhodnutí ÚFT, a teda neaplikovania ustanovenia § 135 ods.
1 O. s. p. odvolacím (a dovolacím) súdom. Ústavný súd teda nevyslovil právny názor vo vzťahu k tomu,
ako presne majú konajúce súdy ustanovenie § 193 C. s. p. aplikovať, resp. správne interpretovať, ale iba
vyslovil právny názor, že toto ustanovenie konajúcimi súdmi aplikované nebolo, hoci aplikované malo
byť.Zrozsudkunapadnutéhodovolanímvyplýva,žeodvolacísúd§193C.s.p.aplikoval(konštatovanév

užuvedenýchbodoch48a50),tedavplnomrozsahurešpektovalprávnynázorvyslovenývpredmetnom
náleze, čo napokon uznal aj samotný dovolateľ vo svojom dovolaní.

37. Podľa dovolateľa mal zároveň odvolací súd nesprávne, v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxoureprezentovanounapríkladrozsudkomdovolaciehosúdusp.zn.3MCdo/40/2012,právneposúdiť

aktívnu legitimáciu žalobcu voči pôvodnému žalovanému 2/ a pôvodnému žalovanému 3/ výlučne podľa
ZKI ako špeciálneho predpisu, bez toho, aby tento vzťah posúdil aj podľa všeobecného právneho
predpisu. Tými sú OZ a OBZ, ktoré sa v danom prípade subsidiárne uplatňujú a podľa ktorých pasívna
legitimácia uvedených žalovaných má existovať.
37.1. V dovolateľom uvedenom rozhodnutí sa riešila otázka vzťahu a aplikácie ustanovení Občianskeho

zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podstata sporu spočívala v určení režimu, ktorým sa
spravuje premlčanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vyplývajúcej z neoprávneného
zrušenia verejnej súťaže vyhlásenej v zmysle zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní (ako
osobitný predpis), ktorý nie je podriadený všeobecnej úprave Obchodného zákonníka. V danej veci
dovolací súd uzavrel, že na predmetný zodpovednostný záväzkový vzťah treba aplikovať všeobecnú

právnu úpravu, ktorou pre danú vec je právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka.Uvedenérozhodnutieprimárnenesúvisísprejednávanouvecou,nakoľkoriešiodlišnúotázku
- prioritne sa zaoberá otázkou, či sa na zodpovednosť za škodu spôsobenú v rámci predkontraktačných
rokovaní vedených podľa predpisov o verejnom obstarávaní uplatní režim Obchodného zákonníka alebo
Občianskeho zákonníka.

37.2. Zároveň je potrebné uviesť, že odvolací súd sa zaoberal zodpovednosťou žalovaných aj v zmysle
jednotlivých ustanovení všeobecných právnych predpisov, a to vo vzťahu k žalovanému 2/ v bode 78 (§
194 ods. 5 ObZ), v bode 86 (§ 420 ods. 1 OZ) a vo vzťahu k žalovanému 3/ v bode 92 (§ 420 ods. 1 OZ).
Nesprávneprávneposúdenienamietanédovolateľomvtejtootázketaknevychádzazoskutkovéhostavu
veci. Zároveň nemožno konštatovať, že by sa odvolací súd odklonil od záverov vyslovených v rozhodnutí

sp. zn. 3MCdo/40/2012 ani v prípade dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia
veci odvolacím súdom o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu voči pôvodnému žalovanému 3/.
Žalobcom predostreté správne právne posúdenie malo spočívať v tom, že keď lex specialis (ZKI) založil
osobitnú zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/ ako depozitára voči pôvodnému žalovanému 1/, ako
správcovskej spoločnosti, všeobecnú zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/ voči podielnikom však

nevylúčil, a preto v zmysle všeobecných ustanovení OZ depozitár zodpovedá aj podielnikom. Možnosť
takejto extenzívnej aplikácie lex generalis na samostatnú úpravu zodpovednostných vzťahov v rámci
kolektívneho investovania obsiahnutých v lex specialis (ZKI) pri kogentnom ustanovení upravujúcom,
ktorý konkrétne subjekt zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinností podľa špeciálnehopredpisu ktorému konkrétne vymedzenému subjektu, z dovolateľom uvedeného rozhodnutia v žiadnom
prípade nevyplýva. V prípade, ak z lex specialis vyplýva, že konkrétny subjekt zodpovedá za škodu
spôsobenú porušením povinností podľa tohto špeciálneho predpisu len konkrétne vymedzenému

subjektu, vylučuje to zodpovednosť tohto subjektu z porušenia rovnakej povinnosti voči inému subjektu.
37.3. Ostatná argumentácia dovolateľa uvedená v tejto časti dovolania vôbec nesúvisí s uvedeným
rozhodnutím sp. zn. 3MCdo/40/2012, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť a absentuje v nej
aj nadväznosť na dovolateľom vymedzenú právnu otázku spočívajúcu v namietanom nesprávnom
právnom posúdení aktívnej legitimácie žalobcu pri nezohľadnení právnej úpravy obsiahnutej v

ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a preto ju dovolací súd považuje za zmätočnú a v tejto časti
dovolací dôvod za nevymedzený (napr. spochybňovanie vyriešenia otázky aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie pôvodného žalovaného 3/ v prípade, ak v dôsledku zániku
pôvodného žalovaného 1/, ako správcovskej spoločnosti, zaniklo postavenie žalobcu ako podielnika
podielového fondu).
37.4. Dovolací súd vzhľadom k všetkému vyššie uvedenému konštatuje, že je neopodstatnená

argumentácia žalobcu, podľa ktorej sa odvolací súd riešením otázky týkajúcej sa namietaného
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu odklonil od právnych záverov vyslovených v rozhodnutí sp. zn.
3MCdo/40/2012.

38. Odvolací súd sa mal podľa dovolateľa odkloniť aj od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu reprezentovanej rozhodnutím R 119/2003 v otázke posúdenia premlčania nároku žalobcu.
Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, ktorý neplynutie premlčacej doby
ohľadne nároku žalobcu v rozsahu pohľadávok nadobudnutých od ostatných podielnikov odvodzoval
od doručenia oznámení o postúpení pohľadávok žalovaným v priebehu konania, ktoré navyše odlišne
od ustálenej judikatúry (R 119/2003) nepovažoval za dostatočný dôkaz o aktívnej legitimácii žalobcu, a

následne dospel k záveru o premlčaní nároku žalobcu. Odvolací súd mal podľa dovolateľa pri posúdení
premlčanianárokužalobcuvychádzaťztoho,ženárokžalobcunasúdeboluplatnenývčasajehoaktívna
legitimácia preukázaná naprieč celým konaním oznámeniami o postúpení pohľadávok doručených
žalovaným.
38.1. Vo vzťahu k takto vymedzenému dôvodu prípustnosti dovolania dovolací súd uvádza, že odvolací

súd v bodoch 74 - 75 riešil dve otázky, a to otázku premlčania časti žalovaného nároku vo výške
262 141,24 eur na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od jednotlivých podielnikov a otázku
aktívnej legitimácie žalobcu v tejto časti žaloby. Žalobca však nesprávne aplikuje dôvody, pre ktoré
súd konštatoval neexistenciu aktívnej legitimácie žalobcu na ním nastolenú právnu otázku premlčania.
Z nesprávneho pochopenia odôvodnenia napadnutého rozsudku vychádza následne aj žalobcove

poukázanie na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keď odklon od riešenia právnej otázky odvolacím
súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôvodí odkazom na rozhodnutie sp. zn.
4Obo/210/2001, ktoré otázku premlčania nerieši. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom prezentované
správne právne posúdenie je postavené na nesprávnych skutkových a právnych tvrdeniach, nakoľko
odvolací súd za právne významnú skutočnosť pre plynutie premlčacej doby ohľadne nároku žalobcu

v rozsahu pohľadávok nadobudnutých od ostatných podielnikov nepovažoval doručenie oznámení o
postúpení pohľadávok žalovaným v priebehu konania, ale v súlade s ustanovením § 112 OZ za ňu
považoval riadne uplatnenie práva v premlčacej dobe na súde.
38.2. K záveru o premlčaní časti uplatneného nároku o zaplatenie 262 141,24 eur voči pôvodným
žalovaným 2/ a 3/ dospel odvolací súd na základe skutočnosti, že v podaní doručenom súdu 17. februára

2006 rozšíril v tejto časti výšku uplatnenej náhrady, čo odôvodnil tým, že zmluvou o postúpení zo dňa 14.
februára 2006 získal od spoločnosti KORFIN, s. r. o., práva na vymáhanie škody (len) voči žalovanému
1/ od ďalších 59 podielnikov (bod 69 napadnutého rozsudku). V tomto rozšírení žaloby žalobca vôbec
netvrdil, že uzavrel zmluvy o postúpení pohľadávok na náhradu škody zo dňa 3. februára 2006 voči
žalovaným 2/ a 3/ s jednotlivými 59 podielnikmi (bod 74). Žalobca tvrdenia o existencii týchto zmlúv, ako

nové skutkové okolnosti uplatnil v konaní až dňa 11. septembra 2007, čo bolo po uplynutí objektívnej
premlčacej lehoty. V čase, keď rozšírenie žaloby uplatnil na súde bez tvrdení o postúpení pohľadávok
žalovaným 2/ a 3/ od podielnikov (dňa 17. februára 2006), nebol vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca
nositeľom tohto práva (tým boli len pôvodní podielnici, ktorí však toto právo na súde neuplatnili). Zároveň
odvolací súd uviedol, že zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 3. februára 2006 a ani oznámenia o

postúpení pohľadávok od jednotlivých podielnikov zo dňa 3. februára 2006 žalobca súdu ani následne
v priebehu konania nepredložil. Z uvedeného vyplýva, že k momentu uplynutia objektívnej premlčacej
lehoty na uplatnenie nároku voči žalovanému 2/ a 3/ (18. februára 2006) svoju aktívnu legitimáciu tvrdil a
preukazoval iba voči žalovanému 1/, ktorý v priebehu konania zanikol. Odvolací súd preto skonštatoval,že pôvodní žalovaní 2/ a 3/ uplatnili námietku premlčania tejto časti nároku úspešne, a preto v tejto
časti voči nim zamietol žalobu. Na tomto dôvode zamietnutia tejto časti žaloby nič nemení skutočnosť,
že odvolací súd naviac uviedol, že samotná skutočnosť, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávok

voči žalovanému 2/ a 3/ z 59 podielnikov uvedených v podaní doručenom súdu dňa 11. septembra
2007 nebola preukázaná v rámci celého súdneho konania (keď došlo k spochybneniu hodnovernosti
tvrdenia žalobcu o uzavretí jednotlivých zmlúv o postúpení pohľadávok od 59 podielnikov vyhláseniami
niektorých podielnikov a žalobca tieto pochybnosti ničím nevyvrátil), pričom k tomuto záveru dospel
na základe skutkového stavu zisteného na základe námietok platnosti postúpenia pohľadávok a ich

riadneho nepreukázania, uplatnených žalovanými. Otázka možnosti skúmania platnosti, či existencie
samotných zmlúv o postúpení pohľadávok vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ preto nebola rozhodujúca
(kľúčová) pre prijatie záveru o premlčaní tejto časti nároku voči žalovaným 2/ a 3/. Otázka formulovaná
žalobcom, viazaná na odklon od rozhodnutia R 119/2003 zaoberajúcim sa tým, komu patrí námietka
neplatnosti, či neexistencie zmluvy o postúpení pohľadávky (závery ktorého navyše boli následne
korigované rozhodnutím R 46/2009, a preto ho pri žalobcom navrhovanej interpretácii a aplikácii na

daný skutkový stav nie je možné ani považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu - pozn.
dovolacieho súdu) je preto v okolnostiach konkrétnej veci akademickou otázkou, nemajúcou oporu v
skutkových a právnych tvrdeniach odvolacieho súdu. Dovolací dôvod vzhľadom k vyššie uvedenému
nemožno považovať za relevantný.

39. Zároveň zo žalobcovho dovolania vyplýva, že napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu,
to znamená aj výrok zastavujúci konanie voči pôvodnému žalovanému 1/. Dovolateľ však vo vzťahu
k tomuto výroku súdneho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody prípustnosti dovolania a ani dovolacie
dôvody, preto jeho dovolanie vo vzťahu k tejto časti rozsudku dovolací súd odmietol podľa § 447 písm.
f/ C. s. p. ako neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

40. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že síce dovolateľ vo svojom dovolaní na viacerých miestach
spochybňuje zistený skutkový stav v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku,
dovolací súd je však v zmysle § 442 C. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd. Z uvedeného dôvodu závery dovolateľa týkajúce sa toho, aké skutkové zistenia podľa jeho názoru
vyplynuli z vykonaného dokazovania sú preto irelevantné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať.

41. Vzhľadom k tomu, že v rozhodovanej veci sú splnené podmienky pre odmietnutie dovolania aj podľa
§ 447 písm. c/ a aj podľa § 447 písm. f/ C. s. p., najvyšší súd dovolanie odmietol.

42. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 druhá veta C. s. p.).

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 5 : 0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.